Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 15, 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/144/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712210255
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6712210255.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity

Nagypálovej a sudcov Mgr. Dušana Ďuriana a JUDr. Renáty Deákovej ako členov senátu, v právnej veci
žalobcu H. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom
J. D. XXXX/XX, XXX XX B., zastúpený advokátkou Mgr. Nikoletou Oktavcovou, so sídlom Nám. SNP
70/36,96001Zvolen,protižalovanejSlovenskárepublika,vmenektorejkonáMinisterstvospravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o zaplatenie 39 930,92
€ s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 9C/45/2012-286
zo dňa 24. 09. 2014, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v prvom výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 14 153,94 €
spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy
2 833,94 € od 02. 09. 2012 do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku,
p o t v r d z u j e .

II. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom čiastočne vyhovel žalobe o náhradu škody a náhradu
nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon
č. 514/2003 Z. z.“).
1.1. Z dôkazov vykonaných v konaní súd prvej inštancie mal preukázané, že uznesením zo dňa 26. 04.
2007 a zo dňa 27. 04. 2007 bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre prečin falšovania a pozmeňovania
identifikačných údajov motorového vozidla a za zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti. Uznesením
sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Zvolen z 30. 04. 2007 bol žalobca vzatý do väzby, ktorá
začala 26. 04. 2007 a trvala až do

26. 10. 2007. Trestné stíhanie vedené proti žalobcovi ako obvinenému pre zločin legalizácie príjmu z
trestnej činnosti bolo zastavené uznesením námestníka Okresnej prokuratúry Zvolen z 10. 03. 2009 z
dôvodu, že skutok trestným činom nie je a nebol dôvod na postúpenie veci. Rozsudkom Okresného súdu
Zvolen z 21. 04. 2009 bol žalobca ako obžalovaný oslobodený spod obžaloby pre prečin falšovania a
pozmeňovania identifikačných údajov motorového vozidla, nakoľko nebolo dokázané, že skutok spáchal
obžalovaný. S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo 15/2009
z 01. 11. 2010, uverejneného v časopise Zo súdnej praxe pod publikačným č. 57/2010, podľa ktorého pri

posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil
predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť vyslovil záver, že oslobodzujúci rozsudok,ktorým bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že nebolo preukázané spáchanie skutku
obžalovaným, má rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť.
Obranu žalovanej, že nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe žalobcovi z dôvodu, že

si väzbu zavinil sám (§ 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z.) nevznikol, nepovažoval za dôvodnú.
Žalobca sa podľa názoru súdu prvej inštancie nedopustil žiadneho takého konania aspoň vo forme
nevedomej nedbanlivosti, aby bolo možné konštatovať, že si väzbu zavinil sám.
1.2. Po čiastočnom späťvzatí žaloby zostal predmetom konania nárok žalobcu na zaplatenie sumy 3
555,10 € z titulu náhrady škody vrátane úroku z omeškania vo výške 9 % ročne z tejto sumy od 02. 09.

2012 do zaplatenia a nárok na zaplatenie sumy 31 080 € ako náhradu nemajetkovej ujmy, taktiež spolu
s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od
02. 09. 2012 do zaplatenia.
1.3. Škoda mala vzniknúť žalobcovi vynaložením nákladov na trovy obhajoby zvolenými obhajcami
JUDr. Vladimírom Flíderom v sume 1 453,83 €, JUDr. Jozefom Brázdilom vo výške 1 753,59 € a
JUDr. Pavlom Barcíkom vo výške 347,68 €. Súd prvej inštancie nesúhlasil s názorom žalovanej, že

by žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody iba vo výške trov povinnej obhajoby, teda náklady trov
obhajoby vynaložené za čas, kým bol žalobca vo väzbe. Právo na obhajobu má podľa §-u 2 ods. 9
zákonač.301/2005Z.z.Trestnýporiadokkaždý,protikomusavedietrestnéstíhanie.Právonaobhajobu
prostredníctvom obhajcu patrí medzi základné práva podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,
a ak je ústavou zaručené právo každého obvineného mať obhajcu počas celého trestného konania,

štát sa nemôže následne zbaviť zodpovednosti na náhradu škody spočívajúcej v trovách obhajoby. Súd
prvej inštancie podrobil prieskumu vyúčtovanie trov obhajoby všetkými tromi zvolenými obhajcami. Ako
náhradu trov obhajoby zaplatených advokátovi JUDr. Vladimírovi Flíderovi priznal súd prvej inštancie
žalobcovi len 855,34 €, trovy obhajoby zaplatené JUDr. Jozefovi Brázdilovi v celkovej sume 1 695,82 €
priznal žalobcovi v celom rozsahu a za úkony uskutočnené a vyúčtovaní JUDr. Pavlom Barcíkom priznal

žalobcovi náhradu vo výške 282,78 €. Všetky úkony právnej služby uskutočnené obhajcami, za ktoré
súd prvej inštancie priznal náhradu žalobcovi, považoval za účelné úkony vykonané v príčinnej súvislosti
s vydanými nezákonnými rozhodnutiami, resp. s rozhodnutím o väzbe, keďže boli uplatnené vo výške
tarifnej odmeny advokáta.
1.4. Sumu 31 080 € si uplatňoval žalobca ako primerané zadosťučinenie za nemajetkovú ujmu vzniknutú

v dôsledku väzby a v dôsledku nezákonného trestného stíhania. Výšku nemajetkovej ujmy za väzbu
sumou 12 900 € vypočítal žalobca ako násobok počtu dní trvania väzby, t. j. 183 dní a dennej náhrady
vo výške 70,93 €. Náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu priznal súd prvej inštancie iba sumou 7 320
€ vypočítanú taktiež násobkom počtu dní väzby 183 a výškou nemajetkovej ujmy za jeden deň trvania
väzby 40 € s odôvodnením, že zákon

č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2008 v §-e 17 žiadnym spôsobom neupravoval výšku
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá môže byť poškodenému priznaná. Ako výkladové pravidlo
pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy použil súd prvej inštancie zásadu, ktorá bola neskôr
zapracovaná do §-u 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012, podľa
ktorého minimálna výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe za každý deň pozbavenia

osobnej slobody je minimálne jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca
v hospodárstve SR za predchádzajúci kalendárny rok. Uväznený nemôže počas výkonu väzby
vykonávať prácu, a teda bez ohľadu na ďalšie ujmy, ktorá mu bola takýmto pozbavením osobnej
slobody spôsobená, mala by byť nahradená ujma formou peňažnej náhrady aspoň v minimálnej výške
ustanovenej zákonom. V roku 2006 bola priemerná mesačná mzda v hospodárstve SR vypočítaná

sumou
18 761,- Sk, z čoho jedna tridsatina je 625,36,- Sk, po prepočítaní konverzným kurzom na
€ = 20,76 €. Pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu okrem dĺžky trvania väzby vzal súd
prvej inštancie do úvahy aj skutočnosť, že žalobca nemohol počas obdobia trvania väzby vykonávať
svoju podnikateľskú činnosť formou prevádzkovania živnosti, jeho odlúčenie od manželky, to, že sa

počas výkonu väzby žalobca nakazil infekčným ochorením kože a tiež, že počas doby výkonu väzby sa
žalobca nemohol venovať ani svojím záľubám, musel sa podriadiť subkultúre vo väzenskom prostredí,
čo znamená enormnú záťaž osoby po psychickej stránke, zásah do jeho osobnej integrity a osobnej
slobody.
1.5. Výšku nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutia o vznesení obvinenia ustálil súd prvej inštancie

na 4 000 €. Za rozhodné kritéria považoval dĺžku trvania trestného stíhania od 26. 04. 2007 do 08. 07.
2009, ujmu žalobcu, ktorá mu vznikla z dôvodu neistoty a strachu spôsobenú v dôsledku hrozby trestov
v súvislosti s trestnými činmi, za ktoré bol stíhaný, vznik zdravotných problémov, príčinou ktorých mohol
byť akútny alebo dlhodobý stres, ktorému bol žalobca pri trestnom stíhaní a výkone väzby vystavenýa prihliadol aj na osobu poškodeného ako bezúhonného občana. Samotné konštatovanie porušenia
práva nepovažoval súd prvej inštancie v prípade žalobcu za dostatočné zadosťučinenie vzhľadom na
spôsobenú ujmu.

1.6. Názor žalovanej, že súd by mal vec posúdiť podľa platného a účinného zákona
č. 514/2003 Z. z. v čase jeho rozhodovania, súd prvej inštancie nezdieľal. Prechodné ustanovenia k
úpravám účinným od 01. 01. 2009 uvedené v §-e 27b zákona č. 514/2003 Z. z. jednoznačne ustanovujú,
že zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti
tohto zákona, sa spravuje predpismi účinnými do

31. 12. 2008. Rešpektoval tiež zásadu zákazu spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov.
1.7. Úrok z omeškania, ale len v zákonnej výške 8,75 % ročne priznal súd prvej inštancie žalobcovi iba
zo sumy 2 833,94 €, ktorá zodpovedá výške škody z titulu trov obhajoby v trestnom konaní. Povinnosť
žalovanej zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia,
v ktorom je určená doba plnenia a až uplynutím takto určenej lehoty na plnenie sa dostáva dlžník do
omeškania.Súdpretonemoholpriznaťžalobcoviúrokzomeškaniazpriznanejvýškynemajetkovejujmy.

1.8. Súd prvej inštancie osobitným výrokom vyslovil, že o trovách konania rozhodne v lehote tridsať dní
od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2.Protiprvémuvýrokurozsudkusúduprvejinštanciepodalodvolaniedňa12.12.2014žalovaný.Uplatnil
odvolacie dôvody podľa §-u 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f), h), odvolací dôvod

podľa §-u 205 ods. 2 písm. d) a f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj ,,O. s.
p.“), ktoré konkretizoval tak, že sa žalovanej postupom súdu prvej inštancie odňala možnosť konať pred
súdom, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
2.1. Súd prvej inštancie sa nevyporiadal so všetkými námietkami žalovanej prednesenými vo vyjadrení k

žalobe a pred súdom prvej inštancie. Okrem námietky, že uznesenia o vznesení obvinenia nie je možné
považovať za nezákonné rozhodnutie podľa §-u 5 a 6 zákona
č. 514/2003 Z. z. žalovaná namietala aj skutočnosť, že žalobca si trestné stíhanie zavinil sám. Pri
práve na náhradu škody spôsobenej trestným stíhaním, ktoré sa neskončilo odsúdením a ktoré je v
zmysle súdom prvej inštancie uvádzanej judikatúry právne kvalifikované ako právo na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím sa na prvý pohľad javí nesprávne skúmať negatívne podmienky
podľa §-u 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré upravujú prípady, kedy nevznikne právo na náhradu
škody spôsobenej rozhodnutím vo väzbe. Napriek tomu žalovaná považuje za odôvodnený záver, že
skúmanie negatívnych podmienok podľa §-u 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. je namieste i v prípade
škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia, síce právne kvalifikovanej ako škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím, ale svojou povahou bližšej škode spôsobenej rozhodnutím o väzbe podľa §-
u 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z. V zmysle uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 548/2012 alebo
rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 1Cz 6/90, konkrétne okolnosti trestného stíhania
odôvodňujú aj nepriznanie náhrady škody poškodenému. Ak sa súd prvej inštancie s touto námietkou
žalovanej vôbec nevysporiadal, žalovaná v tejto časti považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za

nepreskúmateľné a týmto postupom súd prvej inštancie žalovanej odňal možnosť konať pred súdom.
Žalovanázdôrazňovala,že,,konaniežalobcu,ktorýmmalodôjsťkjehozavineniuprivzneseníobvinenia,
nespočíval v totožnom konaní, pre ktoré mu neskôr bolo vznesené obvinenie.“
2.2. Žalovaná považuje za nesprávny záver súdu prvej inštancie, že chovanie sa žalobcu nebolo
dôvodom jeho vzatia do väzby. Dôvodom vzatia žalobcu do väzby bolo, že u neho v jeho autoservise boli

nájdené a zaistené motorové vozidlá a náhradné diely na motorové vozidlá, ktoré mali zničené výrobné
čísla, a to vybrúsením. Súd rozhodujúci o väzbe v ponechaní žalobcu na slobode vzhliadol obavu, že
by žalobca mohol nejakým spôsobom mariť objasnenie skutočností závažných pre trestné konanie,
alebo že by ako podnikateľ vykonávajúci autoklampiarske práce, mohol pokračovať v činnosti spojenej
so skutkami, ktoré mu boli kladené za vinu. Keby k tomuto nálezu nebolo došlo, neboli by dôvody pre

vzatie žalobcu do väzby. Ak súd prvej inštancie námietku žalovanej spočívajúcu v splnení negatívnej
podmienky podľa §-u 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. vyhodnotil ako nedôvodnú, rozhodol na
základe nesprávnych skutkových zistení (že sa žalobca žiadneho konania odôvodňujúceho jeho vzatie
do väzby nedopustil) a vec nesprávne právne posúdil (nesprávne aplikoval ustanovenie §-u 8 ods. 5
písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z.).

2.3. Žalovaná nespochybňovala právo každého na obhajobu v trestnom konaní a právo zvoliť si na
obhajobu v trestnom konaní obhajcu z radov advokátov. Takéto právo má každý obvinený a musí byť
rešpektované. Na druhej strane, ak nejde o prípad povinnej obhajoby, zvolenie si obhajcu z radov
advokátov a tým zaviazanie sa zaplatiť mu za poskytnutú obhajobu odmenu, nie je priamym následkomvzneseniaobvinenia,alerozhodnutiaobvineného.Aksúdprvejinštancieposúdiltútonámietkužalovanej
odlišne, vecne správne právne posúdil. V uznesení sp. zn. 4MCdo 15/2009 Najvyšší súd Slovenskej
republiky neprijal žiadne závery vo vzťahu k tomu, či škoda spočívajúca v trovách obhajoby bola

spôsobená v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím i v prípade, že nešlo o povinnú obhajobu.
2.4. Postup súdu prvej inštancie, ktorý na prejdnávanú vec aplikoval zákon č. 514/2003
Z. z. v účinnom do 31. 12. 2008, najmä vo vzťahu k výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy považuje
žalovaná za nesprávny. Súd prvej inštancie vo vzťahu k nasledujúcim novelám zákona č. 514/2003 Z.
z. uviedol, že ich neaplikuje z dôvodu právnej istoty a zabránenia spätnému pôsobeniu právnej normy.

Napriek tomu znenie ust. §-u 17 ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012 považoval za výkladové pravidlo pri určení výšky
náhrady nemajetkovej ujmy. Takýto postup súdu považuje žalovaná za arbitrárny, v priamom rozpore
so zásadami a princípmi, o ktoré súd prvej inštancie opiera svoje rozhodnutie (princíp materiálneho
právneho štátu, zákaz retroaktivity). Absentujúca úprava záväzných pravidiel pre priznanie výšky
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch do 31. 12. 2008 neumožňovala súdu prvej inštancie aplikáciu

zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2009. I keď už v čase rozhodovania súdu prvej
inštancie bolo účinné odlišné ust. §-u 17 ods. 4, súd prvej inštancie nevysvetlil, z akého dôvodu si vybral
práve
ust. §-u 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012. Nie je správny záver, že
poškodenému vzniká právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v konkrétnej výške už v čase

vzatia do väzby, resp. v čase oslobodenia spod obžaloby. Maximálne je možné pripustiť, že žalobcovi
v tomto čase vzniklo právo na odškodnenie pri splnení ďalších podmienok, resp. nesplnení žiadnej z
negatívnych podmienok. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v konkrétnej výške vzniká až
rozhodnutím súdu, ktorý túto náhradu priznáva a takýto názor prezentuje i samotný súd prvej inštancie
v napadnutom rozhodnutí. Ak sa teda pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch bude súd

riadiť právnym predpisom účinným v čase rozhodovania, nepôjde o pravú retroaktivitu, len o retroaktivitu
nepravú,ktorájeprípustná.Súdprvejinštancievecnesprávneprávneposúdilpriurčeníkonkrétnejsumy
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ak neaplikoval ustanovenie §-u 17 ods. 4 zákona č. 514/2003
Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2013.
2.5.Pripriznanínáhradynemajetkovejujmyzaväzbuvovýške40€zakaždýdeňväzbyuviedolsúdprvej

inštancie len všeobecné skutočnosti, ktoré pri aplikácii §-u 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení
účinnom do 31. 12. 2012 neodôvodňujú priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške
dvojnásobkuminimálnejsumy.Zákonomustanovenéminimumzohľadňujevšetkybežnézásahyspojené
s väzbou, nezákonným zatknutím a zadržaním, medzi ktoré je nevyhnutné zaradiť práve nemožnosť
vykonávať zárobkovú činnosť, odlúčenie od rodiny a priateľov, nemožnosť venovať sa práci a záľubám,

nevyhnutnosť podriadiť sa subkultúre vo väzenskom prostredí a žalobca žiadnu závažnejšiu ujmu, ktorá
by odôvodňovala priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v sume vyššej, než dovoľuje § 17 ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012 nepreukázal. Nebol zistený jednoznačný súvis
poškodenia zdravia žalobcu z jeho väzbou. Poškodenia zdravia je osobitným nárokom a nemôže byť
prijaté ako kvalifikačný predpoklad pre možnosť priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp.

pre určenie výšky priznanej náhrady. Priznanú výšku majetkovej ujmy v peniazoch považuje žalovaná
vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania za zjavne neprimerané. Súd prvej inštancie neuviedol
žiadne preskúmateľné hľadiská, o ktoré by bolo možné výšku náhrady nemajetkovej ujmy oprieť. Ak súd
prvej inštancie pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy neaplikoval znenie zákona
č. 514/2003 Z. z. účinné od 01. 01. 2013, jeho rozhodnutie je v tejto časti nepreskúmateľné, zmätočné

a hrubo arbitrárne.
2.6. Odôvodnenie priznania náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením všeobecnými závermi, ktoré súd prijal bez relevantnej opory vo vykonanom
dokazovaní, neobstojí. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch má prísne osobný charakter a je
nevyhnutné túto náhradu vzťahovať ku konkrétnym okolnostiam každého prípadu. Žalovaná opakuje,

že uznesenie o vznesení obvinenia nebolo príčinou vzniku ujmy spočívajúcej v spoločenskom odsúdení
žalobcu, keď bolo v konaní preukázané, že vo vzťahu k odsúdeniu žalobcu zo strany širšieho okolia
došlo v dôsledku prehliadky autoservisu žalobcu a priebeh a výsledok trestného konania už okolie
nezaujímalo. Ani súd prvej inštancie nezval do úvahy medializáciu prípadu ako predpoklad pre možnosť
priznania náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie. Neboli preukázané žiadne závažnejšie

následky v profesionálnom uplatnení žalobcu. Nie je preto zrejmé, na základe akých skutkových a
právnych dôvodov súd žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za trestné stíhanie v
sume 4 000 €. Rozhodnutie je v tejto časti nepreskúmateľné a zmätočné.2.7. Žalovaná žiadala rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť, žalobu zamietnuť alebo
zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a v tomto rozsahu vrátiť vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

3. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

4. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej
aj ,,CSP“), ktorý zrušil Občiansky súdny poriadok. Podľa §-u 470 ods. 1, 2, CSP, ak nie je ustanovené

inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

5. Odvolacie konanie začalo za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený ku dňu 01.
07. 2016. V zmysle §-u 212 ods. 1 O. s. p. bol odvolací súd rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
Rovnakým spôsobom upravuje rozsah preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu aj Civilný sporový

poriadok v §-e 379 písm. a) a §-e 380 ods. 1. O žalobe rozhodol súd prvej inštancie dvomi výrokmi;
prvým čiastočne vyhovel žalobe, druhým čiastočne žalobu zamietol. Odvolanie proti rozsudku súdu prvej
inštancie podal len žalobca, a preto iba v tomto rozsahu skúma odvolací súd správnosť rozhodnutia
súdu prvej inštancie.

6. Žalobca si žalobou doručenou Okresnému súdu Zvolen 29. 06. 2012 uplatnil nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím a rozhodnutím o väzbe v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Súd
prvej inštancie správne na 29. strane rozsudku vymedzil predmet konania. Z dôvodov rozhodnutia súdu
prvejinštancienastrane28-34súzreteľnéúvahysúduprvejinštancie,ktoréhoviedlikprijatýmzáverom
o čiastočnej dôvodnosti žaloby. Skutkové zistenia a právne závery sú formulované jasne v súlade s vtedy

účinným ustanovením §-u 157 ods. 2 O. s. p. Odôvodnenie rozsudku je presvedčivé, preto odvolací súd
nesúhlasí s názorom žalovanej, že jej súd prvej inštancie svojím postupom odňal možnosť konať pred
súdom tým, že vyhotovil nepreskúmateľné rozhodnutia.

7. Podľa §-u 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

8. Súd prvej inštancie tým, že nevyhodnotil námietku žalovanej, prednesenú vo vyjadrení k žalobe,

v priebehu konania pred súdom prvej inštancie aj v záverečnom vyjadrení, že žalobcovi nárok na
náhradu škody za nezákonné rozhodnutia o vznesení obvinenia nevznikol z dôvodu, že si žalobca
trestné stíhanie sám zavinil, neporušil procesné práva žalovanej. Za účinnosti Občianskeho súdneho
poriadku vychádzala súdna prax z názoru, že ,,Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu
konania v zmysle §-u 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné

vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,
môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa §-u 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku“ (porovnaj stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky prijaté na jeho rokovaní dňa 03. 12. 2015 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2016 pod publikačným č. 2/2016). Podľa uvedeného

stanoviska v prípade odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom v dôsledku nepreskúmateľnosti
jeho rozhodnutia mohla odvolaciemu súdu vzniknúť povinnosť zrušiť takéto rozhodnutie podľa §-u
221 ods. 1 písm. f) O. s. p. len výnimočne v prípadoch, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia súdu
nižšieho stupňa neobsahovalo zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, t. j.
v prípadoch, keď z rozhodnutia súdu prvej inštancie nebolo možné vôbec zistiť dôvody, na základe

ktorých v konkrétnej veci rozhodol. O taký prípad v prejednávanej veci nejde. Zrušenie rozhodnutia
súdu prvej inštancie z dôvodu jeho ,,nepreskúmateľnosti“ už za účinnosti Civilného sporového poriadku
ani neprichádza do úvahy z dôvodu, že sa musí odvolací súd podľa §-u 387 ods. 3 CSP vo svojom
rozhodnutí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie,
ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. K zrušeniu rozhodnutia súdu

prvej inštancie podľa §-u 389 ods. 1 písm. b) CSP môže pristúpiť odvolací súd len v prípade, ak súd prvej
inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno
napraviť v konaní pred odvolacím súdom.8.1. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie nielen vo výroku,
ale aj jeho dôvodoch. Rozhodnutie považuje za vecne správne, z tohto dôvodu ho podľa §-u 387 ods.
1, 2 CSP potvrdzuje a s námietkou žalovanej, že si žalobca trestné stíhanie zavinil sám, vyporiada v

ďalšom texte odôvodnenia.

9. Podľa §-u 383 CSP odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Doplnenie alebo zopakovanie dokazovania
prichádza do úvahy vtedy, ak mal odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 384 ods. 1 CSP). Odvolací súd nesúhlasí
s názorom žalovanej, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Z tohto dôvodu nedoplnil, ani nezopakoval dokazovanie vykonané súdom prvej
inštancie a keďže prejednanie veci nevyžaduje dôležitý verejný záujem, rozhodol odvolací súd vo veci
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP).

10. Odvolací dôvod podľa §-u 205 ods. 2 písm. d) O. s. p. (súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) podriadený v súčasnosti pod § 365 ods. 1
písm. f) CSP vzťahuje žalovaná k záverom súdu o nesplnení negatívnej podmienky vymedzenej v §-
e 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré prijal súd prvej inštancie po zistení, že žalobca sa
nedopustil žiadneho konania odôvodňujúceho jeho vzatie do väzby.

11. Svoje skutkové zistenia z vykonaných dôkazov popísal súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku na
str. 11 - 23. Ide o skutkové závery súdu prvej inštancie vyvodené z výsluchu strán, svedkov a prečítania
listinných dôkazov popísaných v zápisnici o pojednávaní z 24. 09. 2004. Z obsahu tejto zápisnice je
zistiteľné, že sa súd prvej inštancie oboznámil s pripojeným spisom okresného súdu Zvolen 0Tp/175/07,

aj spisom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 5T/35/2009. V návrhu Okresnej prokuratúry Zvolen na vzatie
žalobcu do väzby je uvedené, že v trestnej veci vedenej pod ČVS ORP 34/2-OSP-ZV-06 bola dňa
09. 02. 2006 vykonaná prehliadka iných priestorov v prevádzke MM Autoservis na
ul. Gagarinovej č. 2418/85, kde boli zaistené motorové vozidlá a náhradné diely na motorové vozidlá,
ktoré mali zničené výrobné čísla vybrúsením. Svoj návrh na vzatie obvineného žalobcu do väzby

odôvodnil prokurátor tak, že ešte neboli vypočutý svedkovia majúci účasť na nakladaní s motorovými
vozidlami, neboli vyhotovené všetky znalecké skúmania, je preto predpoklad, že by obvinený H. H.
mohol pôsobiť na svedkov dovtedy nevypočutých s cieľom zabezpečiť ich výpovede smerujúce k jeho
beztrestnosti a že existuje dôvodná obava, že obvinený H. H. by mohol pokračovať v trestnej činnosti,
čo vyplýva okrem toho, že je živnostníkom vykonávajúcim autoklampiarske práce aj zo skutočností, že

už v minulosti boli u neho zaistené diely motorových vozidiel vykazujúcich zásahy do identifikačných
znakov. Návrh na vzatie do väzby bol doručený Okresnému súdu Zvolen
28. 04. 2007. Uznesenie o začatí trestného stíhania žalobcu pre prečin falšovanie a pozmeňovanie
identifikačných údajov motorového vozidla vydané vyšetrovateľom Úradu justičnej a kriminálnej polície
OR PZ Zvolen pod sp. zn. ORP-1011/OEK-ZV-2006 je zo dňa 26. 04. 2007. Uznesenie o vznesení

obvinenia pre zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti bolo vydané 27. 04. 2007. Skutky, pre ktoré
bolo začaté trestné stíhanie žalobcu sa mali stať v období od 04. 01. 2006 do 07. 04. 2006, v čase 18.
02. 2006 do 17. 07. 2006 a od
14. 06. 2006 do 15. 11. 2006. Z prehľadu týchto udalostí odvolací súd vyvodzuje, že v období od 09.
02. 2006, kedy bola vykonaná policajnými orgánmi prvá prehliadka v priestoroch autoservisu patriacom

žalobcovi a zaistené motorové vozidlá za účelom kontroly výrobných čísiel až do 26. 04. 2007 žalobca
naďalej prevádzkoval živnosť v autoservise a žil svoj bežný život.

12. Súd prvej inštancie posudzoval nárok žalobcu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do
31. 12. 2008 a posúdil všetky predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci podľa ust. §-u 3, 5, 6, 8, 15, 16, 17 a 18. Prihliadol na konkrétne okolnosti prípadu, aj
správanie sa žalobcu pred jeho vzatím do väzby. Odvolací súd nesúhlasí s názorom žalovanej, že prípad
posúdil súd prvej inštancie iba vo všeobecnej rovine. Nie je dôvodná odvolacia námietka žalovanej
podľa §-u 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. totožný s odvolacím dôvodom podľa §-u 365 ods. 1 písm. h) CSP
odôvodnená žalovanou tak, že ak súd prvej inštancie pri určení konkrétnej sumy náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch aplikoval ust. §-u 17 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2008 a
prihliadol pri výklade tohto ustanovenia na novelu uskutočnenú zákonom č. 517/2008 Z. z. a neaplikoval
ust. §-u 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2013 vec nesprávne právne
posúdil.12.1. Podľa §-u 27b ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami,
ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, a za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje predpismi účinnými do 31.

12. 2008.
12.2. V prechodných ustanoveniach k úpravám účinným od 01. 01. 2009 je výslovne ustanovené, že sa
aplikácia zákona č. 514/2003 Z. z. riadi dátumom vydania rozhodnutia, ktoré poškodená osoba označuje
za nezákonné a nie okamihom vzniku nároku na náhradu škody, ako sa to snaží navodiť žalovaná v
odvolaní.

12.3. Zákon č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2008 v §-e 17 neurčoval kritériá pre priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
12.4.Novela zákona č. 514/2003 Z. z. uskutočnená zákonom č. 517/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v dôvodovej správe uvádza: „dopĺňa sa právna úprava posudzovania nároku na úhradu nemajetkovej
ujmy vyjadrenej v peniazoch a to jednak určením kritérií, ktoré súd v rámci rozhodovacej činnosti

zohľadňuje, ako aj zavedením mechanizmu určovania minimálnej výšky nemajetkovej ujmy vyjadrenej
v peniazoch, ktorá sa bude odvíjať od priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v
hospodárstve Slovenskej republiky. Navrhovaná zmena vychádza z požiadaviek aplikačnej praxe“.
12.5. Požiadavka aplikačnej praxe a určenie kritérií pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa
§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2008 vychádzala aj z námietok štátnych

orgánov konajúcich za štát v sporoch o náhradu škody podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. a z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ktoré vytýkali súdom nižšej inštancie, že výšku
náhrady nemajetkovej ujmy určenú voľnou úvahou podľa § 136 O. s. p. súdy nedostatočne odôvodňovali
a ich úvahy nedovoľovali prieskum z hľadiska správnosti rozhodnutia a primeranosti odškodnenia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v uznesení

sp.zn.7Cdo/145/2001z12.12.2012vyjadrilkanalogickejaplikáciiustanovenia§17ods.3a4zákonač.
514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2009 do 31. 12. 2012 na určenie výšky náhrady nemajetkovej
ujmy vzniknutej z rozhodnutia vydaného pred 31. 12. 2008 tak, že pokiaľ by aj súd pri posudzovaní
uplatňovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vychádzal z ustanovení zákona č. 514/2003 Z.
z. účinného od 01. 01. 2009, nešlo by

o nesprávne právne posúdenie veci z dôvodu, že podľa kritérií, ktoré boli do právnej úpravy zavedené s
účinnosťou od 1. januára 2009 právna prax postupovala už dávno pred účinnosťou tejto novely zákona.
Teda skutočnosť, že tieto kritériá sa novelou uskutočnenou zákonom
č. 517/2008 Z. z. dostali do zákona č. 514/2003 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2009 na samotnom
posudzovaní nároku nič nezmenilo, lebo súdy ich zohľadňovali už v čase, kedy ustanovenie § 17

citovaného zákona ešte výslovne nebolo obohatené o tieto kritériá.
12.6. Súd prvej inštancie výslovne vo svojom rozhodnutí na 34. strane uviedol, že nárok žalobcu
posudzoval podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do
31. 12. 2008 a na 31. strane odôvodnenia vysvetlil, prečo výšku náhrady nemajetkovej ujmy určil per
analogiam podľa § 17 ods. 3, 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od

01. 01. 2009, že právna úprava účinná do 31. 12. 2008 žiadne kritériá pre určenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy neurčovala. Tento postup súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za správny z
dôvodu, že zmena zákona č. 514/2003 Z. z. uskutočnená zákonom
č. 517/2008 Z. z. skutočne iba odrážala už aplikovanú prax súdov pokiaľ ide
o kritériá rozhodné pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy a výšku minimálnej náhrady ustanovil

zákonodarca.
12.7. Nedôvodná je námietka nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie
z dôvodu, že neaplikoval zákon č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2013 (v znení zákona č.
412/2012 Z. z.), ktorý v § 17 ods. 4 namiesto minimálnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy už ustanovuje
maximálnu výšku tejto náhrady. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 7Cdo/262/2015

zo 16. marca 2016 riešil otázku možnej aplikácie zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1.
januára 2013 na prípady, v ktorých nárok na náhradu škody vznikol pred 01. 01. 2013. Vyslovil záver, že
„právo poškodeného na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) vzniká momentom vydania nezákonného
rozhodnutia, vzatia do väzby, či zbytočnými prieťahmi v konaní, bez ohľadu na to, že žalovateľným
nárokom sa stáva až po splnení ďalších podmienok (napríklad oslobodenie obžalovaného). Preto

aplikovať ustanovenie § 17 v zmysle tejto novely (zákon č. 412/2012 Z. z.) na prípady, keď uznesenie
o vznesení obvinenia bolo vydané pred 1. januárom 2013 by znamenalo pripustiť, že hoci
v čase pred nadobudnutím účinnosti novely vzniklo poškodenému právo na náhradu nemajetkovej ujmy
vo vyššej výške, toto jeho právo v časti prevyšujúcej horný limit zavedený novelou (zákon č. 412/2012Z. z.) zaniklo dňom jej účinnosti. Takýto prístup by popieral nielen princíp úplného odškodnenia, ale
spôsoboval by aj neprípustné odňatie už existujúceho práva, zásah do legitímnej nádeje poškodeného
na satisfakciu, a bol by aj porušením zákazu retroaktivity.“. K rovnakému záveru o neprípustnosti

aplikácie ustanovenia § 17
ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2013 (v znení zákona č. 412/2012
Z. z.) na nároky vzniknuté pred 01. 01. 2013 dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj
v rozsudku sp. zn. 4Cdo/153/2015 z 23. novembra 2016, kde uviedol, „normatívna úprava výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch vyjadrená v § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003

Z. z., v zmysle ktorej táto nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným
násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu, nie je normou regulujúcou úkony a postup
účastníkov (ľudské správanie) v záujme poskytnutia ich súdnej ochrany
v konaní, ale limituje rozsah uplatnenia subjektívneho práva poškodeného na náhradu nemajetkovej
ujmy vo vzájomnej závislosti od odškodnenia osôb poškodených násilnými trestnými činmi priznávaným
podľa osobitného predpisu (zákon č. 215/2006 Z. z.).

V prejednávanej veci preto odvolací súd správne vyvodil záver, že zákon č. 514/2003 Z. z. je
hmotnoprávnym predpisom a správne aplikoval ustanovenie § 17 ods. 4 citovaného zákona platného
pred účinnosťou zákona č. 412/2012 Z. z.“ (zodpovednosť za škodu bola odvodzovaná od uznesenia
vyšetrovateľa ÚJ a KP OR PZ Zvolen z 26. 04. 2007,
z 27. 04. 2007 a uznesenia Okresného súdu Zvolen o vzatí do väzby z 30. 04. 2007).

13. Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či
orgánu verejnej správy, alebo ich nesprávnym úradným postupom patrí medzi základné práva a slobody
zakotvené v Ústave Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky každý má
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu

verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej
ochrane ustanovuje zákon č. 514/2003 Z. z. Podľa §-u 3 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 214/2003 Z. z.
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci, nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody. V §-e 17 ods. 1, 2 zákon

č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2008 ustanovoval, že sa uhrádza skutočná škoda a
ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak a v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak. Zmyslom právnej úpravy o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci je teda stanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky podmienky, za ktorých
vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, a to spôsobom, ktorý umožňuje
odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím, ktoré sa
neskôr ukázalo nezákonným (porovnaj nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 25/2011 z 24. 03. 2011).

14. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zodpovednosťou objektívnou,
priktorejzákonpripúšťamožnosťzbaviťsazodpovednostiibazpresnestanovenýchdôvodov.Zavinenie
škodcu nie je podmienkou vzniku tejto zodpovednosti. Právnym základom zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím je existencia nezákonného rozhodnutia, ktoré bolo zrušené alebo
zmenené, a tiež aj rozhodnutie o väzbe, ak voči osobe vzatej do väzby bolo trestné stíhanie zastavené,

bola spod obžaloby oslobodená, alebo bola vec postúpená inému orgánu a nejde o prípad podľa §-u 8
ods.6.Správnyjenázorsúduprvejinštancie,žesúdnapraxdospelakzáveru,žepriposudzovanínároku
na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia má rovnaké dôsledky ako zrušenie
tohto uznesenia pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.) aj zastavenie trestného stíhania,
ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, pretože

právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania zanikajú účinky vznesenia obvinenia a
zrušenie takéhoto rozhodnutia sa súčasne z tohto dôvodu stáva bezpredmetným (nadbytočným);
postúpenie veci inému orgánu z dôvodu, že výsledky trestného konania ukazujú, že nejde o trestný
čin, súčasne znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo
nezákonnosť rozhodnutia

o vznesení obvinenia (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS/25/2011 zo
dňa 24. 03. 2011 alebo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4Cdo/183/2009 zo dňa 30. 11. 2009); rovnaké dôsledky vo vzťahu k zákonnosti uznesenia o
vznesení obvinenia pripísala súdna prax aj oslobodeniu spod obžaloby (porovnaj rozsudok Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/194/2010 zo dňa 30. 03. 2011 alebo uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/145/2011 zo dňa
12. 12. 2012) ako aj zastaveniu trestného stíhania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o

spáchaní trestného činu obvineným (porovnaj rozhodnutie bývalého Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 1Cz/6/1990 zo dňa 23. 02. 1990 uverejnené
v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov pod č. R 35/1991, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Cdo/53/1993 zo dňa 28. 06. 1993 alebo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4MCdo/15/2009 zo dňa 18. 08. 2010).

15. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Podľa rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4MCdo/15/2009 z 18. 08. 2010, aj 4 Cdo/183/2009
z 30. 11. 2009 je pre posúdenie zákonnosti začatia (vedenia) trestného stíhania rozhodný neskorší
výsledok trestného konania. Proti uloženiu povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy za

vedenie trestného stíhania sa žalovaná bránila tým, že súd musí analogicky podľa §-u 8 ods. 6 zákona
č. 514/2003 Z. z. skúmať, či si začatie trestného stíhania nespôsobila osoba trestne stíhaná sama a
tvrdením, že sa žalobca takého konania dopustil, a preto mu nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za
vznesenie obvinenia nevznikol. Argumentuje rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. ÚS 548/2012 a rozhodnutím Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 1Cz 6/90 publikovaného v Zbierke stanovísk

NS SR a rozhodnutí súdov SR pod publikačným č. 35/1991. Konanie žalobcu, ktoré malo viesť k
vzneseniu obvinenia, popísala žalovaná v bode II. Vyjadrenia k žalobe z 22. 10. 2012 ako dôvody,
ktoré viedli aj k uväzneniu žalobcu. Zavineným konaním podľa názoru žalovanej bola držba motorových
vozidiel a náhradných dielov na motorové vozidlá, ktoré mali vybrúsením zničené výrobné čísla a
vykonávanie opráv na vozidlách s identifikačnými kódmi, ktoré pochádzajú z viacerých vozidiel. S

ohľadom na profesionálne zameranie žalobcu je podľa žalovanej odôvodnený záver, že žalobca vedel,
že týmto konaním vzbudzuje podozrenie z páchania trestnej činnosti, resp. vzhľadom na okolnosti a
svoje osobné pomery to vedieť mohol a mal.
15.1. V rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 1Cz 6/90 nie sú uvedené skutkové okolnosti, ktoré by
mohol súd vyhodnotiť ako vedúce k zavineniu začatia trestného stíhania. Vo veci popísanej v uznesení

Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 548/2012 podstatnou okolnosťou daného prípadu bolo zistenie, že
osoba uplatňujúca si náhradu škody proti štátu za vedenie trestného stíhania sa skutočne dopustila
protiprávneho konania, a to, že ako učiteľka nevykonávala nad žiakmi počas školského výletu riadny
dozor a bola pod vplyvom alkoholu.
15.2 Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku z 12. 06. 2003 sp. zn. 25Cdo 1567/2002 charakterizuje

konanie, ktoré môže mať za následok vznesenie obvinenia, ako napr. uvedenie nepravdivých
skutočností odôvodňujúcich postup podľa §-u 160 ods. 1 Trestného poriadku (začatie trestného
stíhania), či predstieranie, že sú voči nemu dané dôvody na trestné stíhanie, hoci objektívne neexistujú.
Podmienka, že si poškodený sám zavinil obvinenie, nie je naplnená už tým, že sa dopustil skutku, pre
ktorý bolo trestné stíhanie proti nemu začaté.

15.3. K záveru, že začatie trestného stíhania pre zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa
§-u 233 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. b) Trestného zákona nebolo zákonné, dospel už prokurátor
Okresnej prokuratúry Zvolen, ktorý uznesením z 10. 03. 2009 trestné stíhanie vedené proti žalobcovi
pre tento čin zastavil. V tomto uznesení prokurátor konštatuje, že opravu motorových vozidiel, u ktorých
expertízoubolizistenémechanickézásahydovýrobnýchčísel,apriopravektorýchbolipoužitésúčiastky

pochádzajúce z odcudzeného vozidla, zveril do opravy žalobcovi svedok Pavel Gross, ktorý žalobcovi
dodal aj náhradné diely. Prokurátor považoval za preukázané, že opravu predmetných vozidiel vykonal
obvinený Milan Michel, avšak bez vedomosti, že náhradné diely použité na opravu, pochádzajú z
trestnej činnosti z dôvodu, že mu ich dodal objednávateľ opravy. Obvinený nemal dôvod skúmať a
overovať pôvod týchto dielov a podľa vlastných vyjadrení tak ani nevykonal. V konaní obvineného Milana

Michela absentovala subjektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu - úmysel spáchať trestný
čin. Obvinený nevedel, že svojím konaním môže porušiť, alebo ohroziť zákonom chránený záujem na
zabránenie manipulácie s identifikačnými číslami vozidiel. Konanie obvineného Milana Michela hodnotil
prokurátor ako konanie ,,bonae fidei“, čo vylučuje, aby ho bolo možné kvalifikovať ako trestný čin.
Týmito závermi orgánov činných v trestnom konaní je vyvrátená obrana žalovanej, že si žalobca zavinil

začatie trestného stíhania sám tým, že v prevádzke autoservisu opravoval vozidlá s pozmenenými
výrobnými číslami určitých dielov vozidla a na opravu použil náhradné diely pochádzajúce z krádeže,
keď bolo preukázané, že o pôvode týchto náhradných dielov nevedel, boli dodané zákazníkom, žalobcanemal dôvod, ani možnosť zisťovať skutočnosti, ktoré boli preukázané až expertízou kriminalisticko-
expertízneho ústavu policajného zboru.
15.4 Totožné konanie žalobcu malo byť podľa názoru žalovanej aj dôvodom jeho vzatia do väzby (jeho

zavinené konanie) a naplnenie negatívnych podmienok pre priznanie náhrady škody za väzbu v zmysle
§-u8ods.6zákonač.514/2003Z.z.Odvolacísúdsúhlasísnázoromsúduprvejinštancie,žepodmienka
§-u 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z., že právo na náhradu škody nevznikne osobe, ktorá si
väzbu zavinila sama, naplnená nebola, pretože sa žalobca nedopustil žiadneho takého konania, ktoré
by mohlo byť posudzované ako vedúce k začatiu trestného stíhania a vzatia žalobcu do väzby.

15.5 Z titulu skutočnej škody podľa §-u 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. si žalobca uplatňoval len
náhradu trov konania, ktoré mu vznikli tým, že ho v konaní vedenom na Okresnom súde Zvolen pod sp.
zn. 0Tp/175/2007 a 5T/35/2009 zastupovali traja zvolený obhajcovia.
15.6. Podľa §-u 18 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania,
ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody

alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie
zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Súčasťou trov konania sú aj trovy
právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie,
ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia
vo výške ustanovenej osobitným predpisom. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.
15.7. Trovy právneho zastúpenia majú byť podľa odkazu v §-e 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.
určené v súlade s vyhláškou o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.
Súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí vyporiadal s námietkami žalovanej ohľadne výšky škody
uplatnenej ako trovy obhajoby tak, že preveril každý jeden úkon právnej služby uskutočnený advokátmi

JUDr. Vladimírom Flíderom, JUDr. Jozefom Brázdilom a JUDr. Pavlom Barcíkom a na 29, 30 a 31 strane
odôvodnenia rozhodnutia presne popísal, ktoré úkony právnej služby vykonané advokátom považoval
zapreukázanéaúčelnevykonané,ktorénie,vakejvýškepriznalnáhradutrovobhajobyauviedoltiež,že
sa nestotožnil s obranou žalovanej v tom zmysle, že by mali byť žalobcovi nahradené iba trovy povinnej
obhajoby vzniknuté v období, kedy bol žalobca vo väzbe. Poukázal pritom na čl. 50 ods. 3 Ústavy

Slovenskej republiky, podľa ktorého má obvinený právo na obhajobu so záverom, že ak je ústavou
zaručenéprávokaždéhoobvinenéhomaťpočasceléhotrestnéhokonaniaobhajcu,nemôžesanásledne
štát zbaviť zodpovednosti na náhradu škody v prípade, že sa následné rozhodnutie orgánom štátu ukáže
ako mylné. Žalovaná proti názoru súdu prvej inštancie v odvolaní uvádza, že Najvyšší súd Slovenskej
republiky v uznesení sp. zn.

4MCdo 15/2009 neprijal žiadne závery vo vzťahu k tomu, či škoda spočívajúca v trovách obhajoby bola
spôsobená v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím i v prípade, že nešlo o povinnú obhajobu
a sama vo vyjadrení k žalobe z 22. 10. 2012 pri spochybňovaní tohto nároku žalobcu odkazuje na
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 53/93 uverejnený v Zbierke stanovísk
NS SR a rozhodnutí súdov SR pod publikačným číslom 70/1994. Zákon č. 514/2003 Z. z. k tejto otázke

mlčí. Upravuje len to, že poškodený má nárok náhradu škody, ktorá zahŕňa aj náhradu trov konania
vynaložených v súvislosti konaním, kde bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo bol uskutočnený
nesprávny úradný postup, a že súčasťou týchto trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške
ustanovenej vyhláškou o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.
15.8. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 4MCdo 15/2009 skutočne nezaujal záver

k otázke výšky škody vzniknutej uhradením trov obhajoby poškodeným. Žalovaná si podľa názoru
odvolacieho súdu účelov vykladá rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. 06. 1993 sp.
zn. 1Cdo 53/93, v ktorom najvyšší súd riešil ako zásadnú právnu otázku, či v prípade, ak bol žalobca
v trestnom konaní spod obžaloby oslobodený, má podľa ust. §-u 1 a §-u 4 zákona č. 58/1969 Zb.
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia, a či do nároku na

náhradu škody možno pojať aj trovy nutnej obhajoby v prípade, ak si v trestnom konaní obhajcu zvolí
obvinený sám. Dôvodom, prečo odvolací súd pripustil proti svojmu rozhodnutiu dovolanie, bola potreba
zodpovedania otázky, či má nárok poškodený na náhradu škody z titulu trov konania, keď si v trestnom
konaníobhajcuzvolilsámanedošlokjehoustanoveniusúdom.Zapredpokladu,žebyvtrestnomkonaní
žalobcu obhajoval ustanovený obhajca, trovy nutnej obhajoby by hradil štát. Najvyšší súd na položenú

otázku odpovedal tak, že ak v súvislosti
s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, fyzická osoba
vynaložila náklady na trovy nutnej obhajoby smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov
na obvineného, štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu podľa zákonač. 58/69 Zb., a to bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní bol obvinenému obhajca ustanovený
alebo či si ho zvolil sám; treba však skúmať, či trovy nutnej obhajoby sú v príčinnej súvislosti s
nezákonným rozhodnutím. Najvyšší súd nevyslovil v tomto rozhodnutí záver, že by obvinený, poškodený

žalobca nemal nárok na náhradu trov obhajoby v inej výške, než zodpovedajú trovám nutnej obhajoby.
15.9. Zákon č. 514/2003 Z. z. v § 18 výslovne ustanovuje, že náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne
vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné
rozhodnutie a tento text zákona odôvodňuje záver prijatý aj súdom prvej inštancie, že ide o akékoľvek
trovy konania účelne vynaložené v súvislosti s konaním, od ktorého si odvodzuje poškodený nárok na

náhradu škody voči štátu. Súd prvej inštancie si vyložil ustanovenie § 18 ods. 1 zákona č. 514/203
Z. z. v súlade s čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, zakotvujúcej právo obvineného obhajovať
sa v trestnom konaní prostredníctvom obhajcu s čl. 46 ods. 3 ústavy o práve každého na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy,
alebo nesprávnym úradným postupom a čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (Ústavný
zákon č. 23/1991 Zb.) o práve každého na náhradu škody, ktorý mu spôsobilo nezákonné rozhodnutie

súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy, alebo nesprávny úradný postup. Podľa § 17
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. sa uhrádza skutočná škoda. Náklady vynaložené na obhajobu v
trestnom konaní je potrebné považovať za škodu - majetkovú ujmu vyjadriteľnú v peniazoch, o ktorú
sa zmenšil majetok poškodeného. Predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z. z. sú: právoplatné rozhodnutie, ktorým bola

škoda (nemajetková ujma) spôsobená, ktoré bolo zrušené alebo existujúci stav, ktorý má rovnaké
dôsledky, ako zrušenie nezákonného rozhodnutia (oslobodzujúci rozsudok), že poškodený podal proti
nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok, vznik škody (nemajetkovej ujmy) a príčinná
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou (nemajetkovou ujmou). Nie je možné súhlasiť s
názorom žalovanej, že vznik trov obhajoby nie je v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím o

vznesený obvinenia alebo rozhodnutím o väzbe, že je iba dôsledkom rozhodnutia žalobcu zvoliť si
obhajcu v trestnom konaní. Nebyť úkonov štátu smerujúcich k začatiu trestného stíhania žalobcu a jeho
vzatia do väzby, nemal by žalobca dôvod voliť si obhajcu a vynakladať náklady na svoju obhajobu.
Vznik trov obhajoby je aj podľa názoru odvolacieho súdu v priamej príčinnej súvislosti s rozhodnutím
o vznesení obvinenia a vzatí žalobcu do väzby. Zákon č. 514/2003 Z. z. v § 18 ods. 1 nevyčleňuje z

trov konania, na náhradu ktorých vzniká poškodenému právo, žiadne konkrétne druhy trov, naopak, v
§ 18 ods. 3 výslovne ustanovuje, že súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške
ustanovenej osobitným predpisom (znenie zákona č. 31. 12. 2008) a v znení účinnom od 01. 01. 2013
už konkretizuje, že môže ísť len o hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktoré sa určia ako
tarifná odmena advokáta. Výklad zákona prezentovaný žalovanou je v rozpore so zmyslom a účelom

zákona č. 514/2003 Z. z. a rozhodnutie súdu v zmysle návrhu žalovanej, aby súd priznal žalobcovi nárok
na náhradu škody len v rozsahu trov povinnej obhajoby, by bolo v priamom rozpore s čl. 46 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, pretože škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím a väzbou by nebola
odškodnená. Nárok poškodeného na náhradu účelne a dôvodne vynaložených nákladov na obhajobu
v trestnom konaní podľa Zákona

č. 82/1998 Sb. o opovědnosti za škodu způsobenou při výkonu veřejné moci rozhodnutím nebo
nesprávným úředním postupem vyplýva aj z rozsudku Nejvyššího soudu ČŘ sp. zn. 30Cdo 2533/2013
z 22. 01. 2014.
15.10. Súdom priznanú výšku škody rovnajúcu sa účelne vynaloženým nákladom na trovy obhajoby
osobitne žalovaná v odvolaní nenamietala.

16. Žalovaná nesúhlasila ani s priznanou náhradou nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie
o vznesení obvinenia vo výške 4 000 € a rozhodnutie o väzbe sumou 7 320 €. Súd prvej
inštancie podľa názoru žalovanej uviedol iba všeobecné skutočnosti odôvodňujúce priznanie náhrady
nemajetkovejujmyasvojerozhodnutieneodôvodnilkonkrétnymiokolnosťamiprípadužalobcu,zohľadnil

aj poškodenie zdravia žalobcu, ktoré je osobitným nárokom a náhradu nemajetkovej ujmy priznal v
neprimeranej výške. Odvolací súd nepovažuje odvolanie žalovanej za dôvodné ani v tejto časti.
16.1. Zákon č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2009, ktorý súd prvej inštancie analogicky
pri prisúdení náhrady nemajetkovej ujmy aplikoval, určuje všeobecné kritériá, na ktoré musí súd
pri rozhodovaní o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy prihliadnuť. Súd prvej inštancie k osobe

poškodeného žalobcu uviedol, že pred začatím trestného stíhania v roku 2007 sa žalobca nedostal
do stretu so zákonom, bol bezúhonný, podnikateľ s vlastným autoservisom, krátko ženatý. Náhle
a načakané obmedzenie osobnej slobody narušilo chod pracovného a súkromného života žalobcu.
Žalobca nebol zamestnanom, ale živnostníkom, ktorý si sám organizoval aj vykonával prácu. Pokleszákaziek v autoservise ovplyvnil finančné zabezpečenie rodiny. Odlúčenie od rodiny, obmedzenie
osobnej slobody vo väzbe a stres, ktorý počas vedenia trestného stíhania a aj po prepustení na slobodu
musel žalobca znášať, odôvodňuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi, ktorej účelom je

satisfakcia v oblasti nemateriálnych osobnostných práv. Odvolací súd zhodne so žalobcom a súdom
prvej inštancie uvádza, že každé trestné stíhanie je záťažou pre obvineného a zasahuje do súkromného
a osobného života každého jednotlivca, jeho cti a dobrej povesti a ani oslobodzujúci rozsudok nálepku
trestne stíhaného, dokonca väzobne zo stíhanej osoby nezmaže. Vznik zdravotných problémov v
súvislosti s trestným stíhaním a väzbou možno považovať za následky vzniknuté poškodenému v

súkromnom živote. Súd prvej inštancie urobil dopyt na Ústav na výkon väzby Banská Bystrica za účelom
zistenia, či žalobcom popisované zdravotné potiaže začali počas jeho väzby. V správe z 03. 12. 2012
Ústav na výkon väzby Banská Bystrica uvádza, že žalobca pri nástupe do výkonu väzby absolvoval
vstupnú lekársku prehliadku dňa 02. 05. 2007. Ďalšia návšteva lekára dňa 17. 09. 2007 bola z dôvodu
bolesti v pravom chodidle, ale už 10. 10. 2007 musel opäť navštíviť lekára pre vyrážky na tvári a bol
odoslaný na kožné vyšetrenie v neštátnom zdravotníckom zariadení Novamed Banská Bystrica. Tým je

preukázané, že infekčné ochorenie kože, ktoré uvádzal žalobca v konaní, získal počas výkonu väzby
a ďalšou zdravotnou dokumentáciou bolo preukázané, že toto ochorenie pretrvávalo aj po ukončení
väzby a bolo dokonca prenesené aj na manželku žalobcu. Správne preto súd prvej inštancie prihliadol
aj na tieto okolnosti, ako závažné následky, majúce vplyv na súkromný život žalobcu a jeho spoločenské
uplatnenie, keď viditeľné známky infekcie kože pri styku s verejnosťou žalobca zle znášal.

16.2. Za nesprávny považuje odvolací súd názor žalovanej, že minimálna výška nemajetkovej ujmy
spôsobenej rozhodnutím o väzbe podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.
12. 2012 už zohľadňuje všetky bežné zásahy spojené s väzbou a nie je namieste výšku nemajetkovej
ujmy nad zákonné minimum zvýšiť. Dôvodová správa k zákonu č. 517/2008 Z. z., ktorým sa právna
úprava posudzovania nároku na úhradu nemajetkovej ujmy v § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. doplnila, k

tomuto bodu novely zákona uvádza len to, že sa dopĺňa právna úprava posudzovania nároku na úhradu
nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, a to jednak určením kritérií, ktoré súd v rámci rozhodovacej
činnosti zohľadňuje, ako aj zavedením mechanizmu určovania minimálnej výšky nemajetkovej ujmy
vyjadrenej v peniazoch, ktorá sa bude odvíjať od priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca
v hospodárstve Slovenskej republiky. Zákon teda určuje kritériá, ktoré súd pri rozhodovaní o nároku na

úhradu nemajetkovej ujmy zohľadňuje, a určuje len minimálnu výšku nemajetkovej ujmy, ktorá podľa
úvahy súdu vyjadrenej v rozsudku môže byť navýšená. Náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu v rozsahu
40,- € za každý deň väzby nepovažuje odvolací súd za neprimeranú. Žalobca doložením Zmluvy o
poskytnutí úveru č. 1573/2005 zo dňa 17. 03. 2005 preukázal, že bol úverovo zaťažený úverom určeným
na kúpu objektu a pozemku za účelom podnikania a jeho rekonštrukciu, kde len mesačné splátky v

období, keď bol vo väzbe a trestne stíhaný, boli určené na 637,15 €, čo predstavuje viac ako 20 € na
jeden deň. Pri takto dohodnutom splátkovom kalendári si musel byť žalobca vedomý, že okrem splátky
na úver v rozsahu 20 - 21 € na deň si vlastnou podnikateľskou činnosťou dokáže zabezpečiť príjem aj na
chod domácnosti a úhradu potrieb rodiny. Výkon podnikateľskej činnosti osobne žalobcom bol prerušený
jeho vzatím do väzby, tým aj ohrozené splácanie úveru a získanie finančných prostriedkov nielen na

úhradu bežných výdavkov rodiny, ale aj na náklady obhajoby.
16.3. Rovnakým spôsobom výpočtu nemajetkovej ujmy pripadajúcej na jeden deň vedenia trestného
stíhania, okolo 5 €, možno dospieť k záveru, že výška nemajetkovej ujmy priznaná súdom prvej
inštancie vo výške 4 000 € za viac ako dva roky vedeného nezákonného trestného stíhania nemôže
byť považovaná za neprimeranú, keď výpoveďami svedkov a doloženými čestnými prehláseniami bolo

preukázané, že práve v dôsledku trestného stíhania žalobcu a nefungujúcej prevádzky jeho autoservisu
došlo k poklesu zákaziek v autoservise zo strany stálych odberateľov. Je uveriteľné tvrdenie žalobcu,
že po návrate z výkonu väzby a počas vedenia trestného stíhania musel vynakladať veľké úsilie, aby sa
jeho život ako-tak podobal spôsobu a kvalite života vedeného pred začatím trestného stíhania a všetky
udalosti nastané po vznesení obvinenia žalobcovi ovplyvnili aj jeho zdravotný stav.

17. Osobitné námietky vo vzťahu k priznaným úrokom z omeškania žalovaná v odvolaní neuviedla.
Odvolací súd preto len konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne aj v tejto časti a
odkazuje na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie.

18. Civilný sporový poriadok v § 262 ods. 1 ukladá súdu povinnosť rozhodnúť o nároku na náhradu trov
konania aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Odvolací súd v súlade s § 262 ods. 1 CSP,
ktoré podľa § 396 ods. 1 CSP platí aj pre odvolacie konanie, rozhodol aj o nároku žalobcu na náhradu
trov odvolacieho konania podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že mu, ako úspešnej strane v odvolacom konaní,priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalovanej v plnom rozsahu. O výške
náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie.

19. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu
a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
(§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP); dovolanie
v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu
podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b)
(§ 422 ods. 1 CSP); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci
deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).