Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 9, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Tdo/29/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2511010892
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Serbová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:2511010892.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Serbovej a sudcov
JUDr. Aleny Šiškovej a JUDr. Martina Bargela na neverejnom zasadnutí 9. septembra 2015 v Bratislave
v trestnej veci obvineného T. J. a spol. pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a
psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1
písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. e/ Trestného zákona, vedenej na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 1T

166/2011, o dovolaní, ktoré podal obvinený T. X. prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Juraja Gavalca,
proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 19. decembra 2013, sp. zn. 6To 123/2013, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c/ Trestného poriadku dovolanie obvineného T. X. sa o d m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Piešťany zo 16. októbra 2013, sp. zn. 1T 166/2011, bol obvinený T.
X. uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a

psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1
písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. e/ Trestného zákona (v bode 3/ rozsudku), na tom skutkovom základe, že

po predchádzajúcej vzájomnej dohode obvineného T. J. s nasadenou agentkou vystupujúcou pod
legendou T. Z., dňa 18. apríla 2011 v Hlohovci požiadal obvineného T. X., aby mu zabezpečil na predaj
pre inú osobu psychotropnú látku metamfetamín, čo aj obvinený T. X. následne urobil, metamfetamín

zadovážil v Hlohovci od nezistenej osoby a odovzdal ho v desiatich zatavených injekčných striekačkách
objemu 12 ml obvinenému T. J., ktorý v ten istý deň približne o 15.30 hod. v Hlohovci na parkovisku pri
Kauflande v agentkinom aute tejto následne predal uvedené striekačky s metamfetamínom za sumu 5
000 Eur, pričom obaja obvinení boli zadržaní políciou,

kriminalistickým skúmaním sa zistilo, že zatavené injekčné striekačky obsahovali spolu 70,979 g

metamfetamínu s priemernou koncentráciou účinnej látky 75,0 % hmotnostných, pričom toto množstvo
obsahujúce 53,234 g absolútneho metamfetamínu zodpovedá 1391 až 5323 obvykle jednorazovým
dávkam psychotropnej látky a v hodnotovom vyjadrení na čiernom trhu predstavuje sumu 9 317 až
53 230 Eur; metamfetamín je zaradený v zmysle zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach,
psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov do II. skupiny psychotropných látok.

Okresný súd obvinenému T. X. podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona
uložil trest odňatia slobody v trvaní 120 mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b/, ods. 4 Trestného zákona ho na výkon trestu zaradil do ústavu na výkon
trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona, § 77 ods. 1, § 78 ods. 1 Trestného zákona súd obvinenému uložil
ochranný dohľad na dobu 1 rok.Proti rozsudku okresného súdu podali obvinení T. J. a T. X. odvolania, ktoré Krajský súd v Trnave
uznesením z 19. decembra 2013, sp. zn. 6To 123/2013, podľa § 319 Tr. por. zamietol.

Proti uvedenému uzneseniu krajského súdu podal obvinený T. X. prostredníctvom svojho obhajcu
dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku, teda že zásadným
spôsobom bolo porušené jeho právo na obhajobu, § 371 ods. 1 písm. g/ Trestného poriadku, teda
že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom a § 371

ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku, teda že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení
zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.
Obvinený v dovolaní namietal nesprávnu právnu kvalifikáciu skutku z pohľadu ustanovenia § 125 a § 126
Trestného zákona, pretože vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by sa dovolateľ dopustil
spáchania skutku vo väčšom rozsahu. Z vyčíslenia hodnoty zaistenej drogy Národnou protidrogovou
jednotkou vyplýva, že hodnota drogy v ňom uvedená platí iba za predpokladu, že množstvo drogy

predávané na čiernom trhu ako dávka zodpovedá obvykle jednorazovej dávke drogy uvedenej v žiadosti
vyšetrovateľa, ktorý vychádzal zo záverov Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru.
Hodnotagramumetamfetaminuvroku2011vTrnavskomkrajibola20-55Eur,čoznamená,ževprípade
zaistenej drogy v množstve 53,234 gramov hodnota drogy predstavuje 1 064,68 Eura, čo nezodpovedá
väčšiemu rozsahu. Obvinený mal za to, že postupom oboch súdov došlo k porušeniu ustanovení § 125

a § 126 Trestného zákona, pričom poukazoval aj na právne závery uvedené v uznesení Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 Tdo 32/2012, ohľadom určovania rozsahu trestného činu v
prípade trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,
ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 Trestného zákona. V tomto dovolateľ videl naplnenie
dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku.

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku obvinený uviedol, že
hodnota drogy v predmetnej veci bola určená na základe dôkazu - správy Národnej kriminálnej agentúry,
resp. Národnej protidrogovej jednotky, ktorej pravdivosť a vierohodnosť údajov nie je možné žiadnym
spôsobom overiť. Obvinený zároveň namietal, že založiť vinu na hodnote drogy určovanej „čiernym

trhom“ je samo o sebe porušením práva na spravodlivé súdne konanie, pretože „čierny trh“ nie je pojem
predpokladaný niektorým z ustanovení Trestného zákona.

V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Trestného poriadku obvinený namietal
nezákonnosť zabezpečených dôkazov. Použitie agenta z Rakúskej republiky upravuje medzinárodná

zmluva medzi Slovenskou a Rakúskou republikou publikovaná v Zbierke zákonov pod č. 252/2005 Z.
z. Článok 10 ods. 1 tejto zmluvy obmedzuje použitie rakúskeho agenta len na situáciu, keď by o to
požiadala rakúska strana, takéto použitie agenta by bolo prípustné aj podľa vnútroštátneho právneho
poriadku žiadajúcej zmluvnej strany a v prípade, ak by objasnenie skutkového stavu bez použitia agenta
bolo podstatne sťažené alebo vylúčené. V posudzovanej veci nie je splnená už prvá podmienka, a tou je

žiadosť rakúskej strany. Obvinený poukazoval na to, že ods. 7 článku 10 uvedenej zmluvy nie je možné
chápať izolovane, ako to urobil okresný súd.

Jedine ustanovenie § 117 ods. 14 Trestného poriadku upravuje predpoklady vyslania agenta do
zahraničia a predchádzajúci súhlas príslušných orgánov štátu, ktoré by mali podľa tohto ustanovenia

rozhodovať až na základe príkazu podľa § 117 ods. 5 Trestného poriadku. V predmetnej veci policajné
orgány takto nepostupovali a nebol dodržaný ani postup podľa vyššie uvedenej medzinárodnej zmluvy.

Obvinený v dovolaní ďalej namietal, že konaním agentky došlo k neprípustnej aktivite zo strany polície,
ktorou bol obvinený T. J. navedený na spáchanie trestného činu. Z vykonaných dôkazov je zrejmé, že

iniciatíva v otázke objednávania konkrétneho množstva drogy vyšla vždy od agentky polície. Agentka
svojim konaním aktívne podporovala vyvolanie rozhodnutia obvineného T. J. zabezpečiť čo najväčšie
množstvo drogy. Tieto okolnosti následne ovplyvnili aj právnu kvalifikáciu skutku, pretože táto je závislá
na množstve drogy.

Nezákonný postup polície umožnila podľa názoru obvineného aj Okresná prokuratúra Piešťany, keď v
príkaze na predstieraný prevod z 5. apríla 2011, č.k. I PO-V-26-1/2011-3, vo výrokovej časti rozhodnutia
umožnila agentom predstierať kúpu ľubovoľného množstva omamnej alebo psychotropnej látky, čo je
neprípustné.Obvinený tiež poukazoval na nezákonnosť uznesenia vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu
boja proti organizovanej kriminalite, odbor Západ, Trnava z 19. apríla 2011, ČVS: PPZ-49/BOK-Z-2011,

ktorým bolo vznesené obvinenie T. X. pre obzvlášť závažný zločin podľa § 172 ods. 1 písm. b/, písm.
c/, písm. d/, ods. 2 písm. e/ Trestného zákona. V skutku uvedenom v bode 3/ uznesenia sa popis
konania a zavinenia viaže iba k osobe T. J.. Z uznesenia o vznesení obvinenia musia vyplývať všetky
potrebné znaky určitého trestného činu, teda objekt, objektívna stránka, subjekt, subjektívna stránka a
protiprávnosť. Vo vzťahu k dovolateľovi toto všetko v uznesení chýba. Obvinený nemôže „hádať“, čo sa

mu vlastne kladie za vinu a v uznesení o vznesení obvinenia musí byť uvedený popis jeho konania, nie
inej osoby. Obvinený tiež namietal, že do obžaloby a následne do rozsudku sa premietol iný skutok, nie
ten, ktorý bol v uznesení o vznesení obvinenia, čím došlo k narušeniu totožnosti skutku.

S poukazom na uvedené obvinený navrhol, aby dovolací súd vyslovil podľa § 386 ods. 1 Trestného
poriadku rozsudkom porušenie zákona v ustanoveniach, o ktoré sa dôvody dovolania opierajú a aby

podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku zrušil uznesenie Krajského súdu v Trnave z 19. decembra 2013,
sp. zn. 6To 123/2013, a prikázal Krajskému súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a
rozhodol.

K dovolaniu sa vyjadril aj prokurátor Krajskej prokuratúry v Trnave, ktorý dovolanie obvineného

považoval za nedôvodné. V súvislosti s obvineným uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 371
ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku uviedol, že porušenie práva na obhajobu je závažnou chybou
konania, pričom pod uvedený dovolací dôvod je možné uplatniť len porušenie práva na obhajobu
zásadným spôsobom. Právo na obhajobu nemôže byť porušené tým, že súd vychádzajúc zo zásady
voľného hodnotenia dôkazov, hodnotí dôkazy inak, než je predstava obvineného. Toto platí aj pre

hodnotenie dôkazu - správy Národnej protidrogovej jednotky, ktorej pravdivosť a vierohodnosť mal
obvinený možnosť overiť výsluchom zhotoviteľa tejto správy priamo na hlavnom pojednávaní.

Ani obvineným uvádzaný dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku prokurátor
nepovažoval za splnený, keďže dovolateľ sa jeho uplatnením snaží o revíziu správnosti a úplnosti

zisteného skutku dovolacím súdom, čo však v zmysle uvedeného ustanovenia nie je možné. Skutková
veta tak, ako bola ustálená, obsahuje všetky zákonné znaky trestného činu, z ktorého bol obvinený
právoplatne uznaný za vinného a jeho konanie bolo správne právne posúdené v súlade s príslušnými
ustanoveniami hmotného práva.

V súvislosti s namietanou nezákonnosťou dôkazov získaných rakúskym agentom prokurátor uviedol,
že s uvedenou námietkou sa argumentačne jednoznačne a presvedčujúcim spôsobom vysporiadali
súdy oboch stupňov, pričom s ich stanoviskom sa v plnom rozsahu stotožnil. Pokiaľ ide o namietanú
nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia, prokurátor poukázal na to, že návrh na zrušenie tohto
uznesenia v prípravnom konaní generálnym prokurátorom nebol akceptovaný.

Vzhľadom na uvedené prokurátor navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 382 písm. c/
Trestného poriadku dovolanie obvineného odmietol.

Najvyšší súd, ako súd dovolací, primárne konštatoval, že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1 Trestného

poriadku), bolo podané oprávneným procesným subjektom (§ 369 ods. 2 písm. b/ Trestného poriadku),
v zákonom stanovenej lehote a na príslušnom súde (§ 370 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku); dospel
však k záveru, že nie sú naplnené dôvody dovolania uvedené v § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/, písm.
i/ Trestného poriadku.

Najvyšší súd pripomína, že dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu
právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. V konkrétnom
prípade však musí vždy prevažovať záujem zákonnosti rozhodnutí a postupu konania, ktoré
právoplatnému rozhodnutiu predchádzalo, nad záujmom na stabilite a nezmeniteľnosti právoplatného
rozhodnutia. Tak tomu bude iba pri zásadných a podstatných vadách, pre ktoré nemôže napadnuté

rozhodnutie obstáť, pretože by to bolo ohrozením zákonného a spravodlivého rozhodnutia. Preto
možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, musia byť nutne obmedzené, aby sa širokým
uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia.Obvinený porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku videl v tom, že
hodnota drogy bola určená na základe dôkazu, ktorého pravdivosť a vierohodnosť nebolo možné overiť.

Dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. je zásadné porušenie práva na obhajobu.
Takýmto zásadným porušením by bolo najmä porušenie ustanovení o povinnej obhajobe podľa § 37
Tr. por., ktoré by mohlo mať konkrétny vplyv na vykonanie jednotlivých úkonov trestného konania
smerujúcich k vydaniu rozhodnutí procesnej povahy (napr. rozhodnutie o obmedzení osobnej slobody)
alebo meritórneho rozhodnutia. Dôležité sú teda aj konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné

vyhodnotiť individuálne ako aj vo vzájomných súvislostiach.

Vykonávanie dôkazov a ich hodnotenie sa v plnom rozsahu vykonáva v rámci konania pred súdom, a to
príslušnými procesnými súdmi ako v prvom stupni, tak aj v konaní o riadnom opravnom prostriedku.

Proces dokazovania (a to nielen z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska

rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov
v kontexte všetkých, vo veci vykonaných dôkazov, dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia.
Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať
v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne
ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada

vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Tr. por., podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový
stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie.

Nevykonanie dokazovania v rozsahu predpokladanom obvineným a hodnotenie dôkazov spôsobom,
ktorýnezodpovedápredstavámobvineného,niejemožnéuplatniťpoddôvoddovolaniapodľa§371ods.

1 písm. c/ Tr. por. (porušenia práva na obhajobu), ale ide o skrytú formu vyjadrenia záujmu obvineného,
aby boli vykonané dôkazy (zistený skutkový stav) v jeho prospech.

V súvislosti s namietaným dôvodom dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Trestného poriadku
(nezákonné použitie rakúskeho agenta) najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že uvedenými

námietkami, obsiahnutými v dovolaní, sa v priebehu konania podrobne zaoberal tak prvostupňový ako aj
odvolací súd, ktorí legitímnosť použitia rakúskych príslušníkov Policajného zboru podrobne odôvodnili.
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje predovšetkým na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu
Piešťany zo 16. októbra 2013, sp. zn. 1T 166/2011, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje a v ďalšom
naň odkazuje.

Použitie agenta na odhaľovanie trestnej činnosti je upravené v ustanovení § 117 ods. 1 Trestného
poriadku, podľa ktorého agenta možno použiť na odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľov
zločinov, korupcie, trestných činov extrémizmu, trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa
alebo trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti, pričom jeho použitie je prípustné len vtedy, ak

odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľov uvedených trestných činov by bolo iným spôsobom
podstatne sťažené a získané poznatky odôvodňujú podozrenie, že bol spáchaný trestný čin, alebo má
byť spáchaný taký trestný čin.

V zmysle § 117 ods. 5 Trestného poriadku príkaz na použitie agenta vydáva predseda senátu,

pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie na návrh
prokurátora, ktorý musí byť odôvodnený aj skutkovými okolnosťami.

Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že použitie agenta sa realizovalo na základe žiadosti
vyšetrovateľa policajného zboru, a to z dôvodu, že polícia disponovala poznatkami zo strany rakúskej

polície o dodávke omamných a psychotropných látok zo Slovenskej do Rakúskej republiky, pričom
tieto dodávky mala zabezpečovať osoba vystupujúca pod menom T.. Z dôvodu preukázania vyššej
dôveryhodnosti agenta odbor špecializovaných trestných služieb Prezídia Policajného zboru využil
možnosť použiť na tento účel príslušníka polície iného štátu v súlade s ustanovením § 10 ods. 20
Trestného poriadku. Následne prokurátorka Okresnej prokuratúry Piešťany požiadala o vydanie príkazu

na použitie agenta rakúskej polície, pričom tento príkaz bol sudcom pre prípravné konanie Okresného
súdu Trnava daný.Možnosť použitia príslušníka policajného zboru iného štátu ako agenta upravuje Zmluva medzi
Slovenskou republikou a Rakúskou republikou o policajnej spolupráci podpísaná vo Viedni 13. februára
2004, uverejnená v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 252/2005.

Uvedená zmluva v článku 10 umožňuje použitie agenta na objasnenie trestných činov, pričom v
odsekoch 1 až 6 je upravené použitie agenta jednou zmluvnou stranou (napríklad Rakúskou republikou)
na výsostnom území druhej zmluvnej strany (na území Slovenskej republiky), pričom základným
predpokladom na takéto použitie agenta je žiadosť zo strany rakúskych justičných orgánov. Tieto

ustanovenia sa teda použijú v prípade, ak žiadajúca strana (Rakúska republika) vedie vlastné
vyšetrovanie na vlastnom území a je nutné, aby v záujme objasnenia veci pôsobil agent aj na území
požiadanej strany (na území Slovenskej republiky), pretože je to nevyhnutné na dôsledné objasnenie
veci. Podobne by sa uvedené ustanovenia aplikovali aj v prípadoch, ak by vyšetrovanie viedla Slovenská
republika na svojom území, pričom pre nevyhnutné objasnenie trestnej činnosti by bolo potrebné aj
krátkodobé pôsobenie agenta na území Rakúskej republiky. Na tieto prípady potom nadväzuje aj

ustanovenie § 117 ods. 14 Trestného poriadku, podľa ktorého agent môže plniť svoje úlohy i na území
iného štátu. O jeho vyslaní do zahraničia po predchádzajúcom súhlase príslušných orgánov štátu, na
ktorého území má pôsobiť, a na základe príkazu podľa § 117 ods. 5 Trestného poriadku rozhoduje
prezident Policajného zboru, ak medzinárodná zmluva neustanovuje iný postup. Rovnako sa postupuje,
ak má na území Slovenskej republiky pôsobiť ako agent príslušník iného štátu.

V predmetnom prípade však nebolo možné použiť tieto ustanovenia, nakoľko v uvedenej trestnej veci
išlo o činnosť slovenskej polície, ktorá vyšetrovala trestnú činnosť páchanú slovenskými občanmi, na
území Slovenskej republiky a za účelom objasňovania tejto trestnej činnosti len použila príslušníkov
polície Rakúskej republiky ako agentov. V posudzovanej veci aj podľa názoru najvyššieho súdu bolo

možné aplikovať ustanovenie článku 10 ods. 7 vyššie uvedenej medzinárodnej zmluvy, podľa ktorého
zmluvné strany sú oprávnené navzájom si poskytovať agentov, ktorí konajú z poverenia a pod vedením
príslušných orgánov druhej zmluvnej strany. Tento postup je zároveň v súlade aj s ustanovením § 10
ods. 20 Trestného poriadku, podľa ktorého agent je príslušník Policajného zboru alebo príslušník polície
iného štátu, ktorý na základe príkazu prokurátora alebo súdu prispieva k odhaľovaniu, zisťovaniu a

usvedčovaniu páchateľov zločinu, trestných činov uvedených v treťom diele ôsmej hlavy osobitnej časti
Trestného zákona (ďalej len „korupcia“), trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa a
trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti.

S poukazom na vyššie uvedené možno podľa názoru dovolacieho súdu konštatovať, že použitie

príslušníkov polície Rakúskej republiky ako agentov bolo vykonané v súlade s ustanoveniami
medzinárodnej zmluvy a Trestného poriadku.

Vo vzťahu k námietke obvineného týkajúcej sa neprípustnej aktivity agentky najvyšší súd uvádza:

Podľa § 117 ods. 2 Trestného poriadku konanie agenta musí byť v súlade s účelom tohto zákona a musí
byť úmerné protiprávnosti konania, na odhaľovaní, zisťovaní alebo usvedčovaní ktorého sa zúčastňuje.
Agent nesmie iniciatívne navádzať na spáchanie trestného činu; to neplatí, ak ide o korupciu verejného
činiteľa alebo zahraničného verejného činiteľa a zistené skutočnosti nasvedčujú, že páchateľ by spáchal
taký trestný čin aj vtedy, ak by príkaz na použitie agenta nebol vydaný.

Je potrebné rozlišovať, či konanie agenta pri objasňovaní trestnej činnosti spadá pod tzv. skrytú aktivitu
polície, alebo ide už o neprípustnú policajnú provokáciu.
V zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 47/2012, skrytou aktivitou polície je
operatívne zisťovanie skutočností dôležitých pre trestné konanie, odhalenie páchateľa trestného činu,

zabezpečenie dôkazu o jeho trestnoprávne postihnuteľnom konaním, zabránenie mu v jeho pokračovaní
a minimalizácia spôsobených škôd.

Policajnou provokáciou je zámerné, aktívne a cielené podnecovanie, alebo navádzanie, či iné vedomé
iniciovanie, alebo navádzanie na spáchanie trestnej činnosti u druhej osoby, ktorá by inak protiprávne

nekonala. Pokiaľ by činnosť polície bola vedená len snahou, aby kontaktovaná osoba spáchala trestný
čin bez zistenia skutočnosti, ktoré nasvedčujú tomu, že páchateľ by spáchal trestný čin aj vtedy, ak by
príkaz na použitie agenta nebol vydaný (§ 117 ods. 2 Trestného poriadku), išlo by o neprípustnú policajnú
provokáciu trestného činu.Za kľúčovú odlišnosť skrytej aktivity polície od policajnej provokácie sa považuje skutočnosť, že polícia
neiniciuje, t.j. nevytvára u kontaktovanej osoby vôľu spáchať trestný čin, ale vytvára pre spáchanie

trestného činu vhodné podmienky. Tieto podmienky však nesmú byť mimoriadne, ale objektívne možné
v danej situácii obvyklé a musia nastať až s časovým odstupom potom, čo páchateľ si osvojil úmysel
spáchať trestný čin a preukázateľne spravil kroky k jeho spáchaniu.

Je potrebné uviesť, že činnosť agentky vystupujúcej pod menom T. Z. bola od počiatku usmerňovaná

prostredníctvom policajných orgánov Slovenskej republiky, pričom k jej použitiu došlo až po tom,
čo polícia disponovala informáciami súvisiacimi s osobou vystupujúcou pod menom T., ktorá mala
distribuovať drogy.

Dovolacísúdmázato,ževposudzovanomprípadeorgányčinnévtrestnomkonanízaúčelomodhalenia
páchateľa trestnej činnosti a zabezpečenia dôkazov o ich trestnoprávne postihnuteľnom správaní len

vytvorili podmienky, ktoré boli v danom prípade obvyklé, pričom tieto nastali až po tom, čo si obvinený
preukázateľne osvojil úmysel trestný čin spáchať.

Agent nemôže byť osoba, ktorá len pasívne čaká v prostredí, v ktorom sa má pohybovať. Podstatné
pre použitie agenta je, že konanie agenta musí byť v súlade s účelom Trestného poriadku a musí byť

úmerné protiprávnosti konania, na odhaľovaní, zisťovaní, alebo usvedčovaní, ktorého sa zúčastňuje.
Skutočnosť, že agent prejavuje záujem o kúpu drogy, že sa s obvineným viackrát stretne, pýta určité
množstvo drogy, zisťuje predajnú cenu drogy, nie je navádzaním na spáchanie trestnej činnosti ani
nezákonnou a aktívnou provokáciou.

Najvyšší súd konštatuje, že to bol práve spoluobvinený T. J., ktorý bol v konaní iniciatívny. Pri vzájomnom
rozhovore s agentkou sa vyjadril, že čím bude väčšie množstvo odberu, bude aj lepšia cena, najmä keď
sa lepšie spoznajú. Pri poslednom odbere mu agentka uviedla sumu, ktorú má k dispozícii na zakúpenie
drogy, pričom práve obvinený určoval, aké množstvo drogy jej môže za takúto sumu zabezpečiť.

S ohľadom na vyššie uvedené nemožno označiť konanie agentky za policajnú provokáciu, ale išlo o tzv.
skrytú aktivitu polície, zameranú na odhalenie páchateľov trestných činov a zabezpečenie dôkazov o
tejto trestnej činnosti.

Pokiaľ ide o námietku obvineného ohľadom nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia a porušenia

totožnosti skutku, najvyšší súd uvádza:

Podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku ak je na podklade trestného oznámenia alebo zistených
skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá
osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré ihneď oznámi obvinenému a

doručí najneskôr do 48 hodín prokurátorovi a ak je obvineným súdny exekútor, notár, znalec, tlmočník
alebo prekladateľ, aj ministrovi spravodlivosti, a ak je obvineným advokát, aj Slovenskej advokátskej
komore; o tomto úkone upovedomí bez meškania oznamovateľa a poškodeného. Ak bolo uznesenie o
vznesení obvinenia oznámené jeho vyhlásením, je policajt povinný vydať obvinenému rovnopis tohto
uznesenia bez meškania.

Podľa § 206 ods. 3 Trestného poriadku uznesenie o vznesení obvinenia musí obsahovať označenie
osoby, voči ktorej sa vznáša obvinenie, opis skutku s uvedením miesta, času, prípadne iných okolností,
za ktorých k nemu došlo tak, aby skutok nemohol byť zamenený s iným skutkom, zákonného
pomenovania trestného činu, o ktorý v tomto skutku ide, a to aj s uvedením príslušného ustanovenia

Trestného zákona a skutočností, ktoré odôvodňujú vznesenie obvinenia.

Uznesenie vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odbor
Západ, Trnava z 19. apríla 2011, ČVS: PPZ-49/BOK-Z-2011, ktorým bolo vznesené obvinenie T.
X. pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b/, písm. c/, písm. d/, ods. 2
písm. e/ Trestného zákona obsahuje všetky náležitosti vyžadované ustanovením § 206 ods. 3 Trestného
poriadku. Z opisu skutku vyplýva, že obvinený T. J. si zadovážil od obvineného T. X. psychotropnú látku,ktorúnásledneprechovávaldouskutočneniapredajavHlohovci,pričomzozneniajezrejmé,žeobvinený
T. X. mu túto psychotropnú látku zabezpečil.

Podstata skutku je určovaná účasťou obvineného na určitej udalosti popísanej v obžalobnom návrhu,
z ktorej vzišiel škodlivý následok. Totožnosť skutku je zachovaná, ak je zachovaná totožnosť konania
alebo následku aspoň čiastočne.

Totožnosť skutku neznamená, že musí ísť od začiatku trestného stíhania až do jeho skončenia o úplnú

zhodu udalostí, o ktorých sa rozhoduje. Vykonávaním dôkazov sa získané poznatky o skutočnostiach
môžu meniť, niektoré údaje môžu odpadnúť a naopak niektoré pristúpiť, nesmie sa však zmeniť podstata
skutku. Podstata skutku bude zachovaná, ak bude zachovaná totožnosť konania alebo následku,
prípadne aj ich čiastková zhoda. Pre zachovanie totožnosti skutku nemajú vplyv zmeny v jednotlivých
okolnostiach, ktoré skutok individualizujú (čas, miesto, spôsob vykonania, spolupáchatelia...), ak inak
totožnosť konania zostala zachovaná.

V posudzovanej veci na základe výsledkov vykonaného dokazovania prokurátor v rámci obžaloby len
spresnil konanie vo vzťahu k obvinenému T. X., avšak za súčasného zachovania totožnosti skutku.

Pokiaľ ide o námietku obvineného ohľadom nezákonnosti príkazu na predstieraný prevod, najvyšší súd

poukazuje na ustanovenie § 112 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého predstieraným prevodom sa
rozumie predstieranie kúpy, predaja alebo iného spôsobu prevodu predmetu plnenia, na ktorého držanie
sa vyžaduje osobitné povolenie, ktorého držanie je zakázané, ktorý pochádza z trestného činu, alebo
ktorý je určený na spáchanie trestného činu. Predstieraný prevod možno vykonať v trestnom konaní
pre úmyselný trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej

sadzby prevyšujúcou tri roky, korupciu alebo pre iný úmyselný trestný čin, o ktorom na konanie zaväzuje
medzinárodná zmluva, ak možno dôvodne predpokladať, že ním budú zistené skutočnosti významné
pre trestné konanie.

Príkaz na predstieraný prevod vydáva písomne predseda senátu, pred začatím trestného stíhania alebo

v prípravnom konaní prokurátor, pričom predpokladom na vydanie príkazu na predstieraný prevod je
písomná žiadosť policajta alebo orgánu uvedeného v § 112 ods. 2 Trestného poriadku. Žiadosť musí
byť odôvodnená podozrením z konkrétnej trestnej činnosti a tiež údajmi o osobách a veciach, ktorých
sa predstieraný prevod týka, ak sú tieto údaje známe.

V posudzovanej veci na základe žiadosti vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti
organizovanej kriminalite, Odbor Západ, Trnava, vydal prokurátor Okresnej prokuratúry Piešťany 5.
apríla 2011, č. k. I PO-V-26-1/2011-3, podľa § 112 ods. 1, ods. 2 príkaz na predstieraný prevod
Trestnéhoporiadkuľubovoľnéhomnožstvabližšienezistenejomamnejalebopsychotropnejlátky,presne
nezistenej koncentrácie.

Najvyšší súd dospel k záveru, že boli splnené všetky podmienky na vydanie príkazu na predstieraný
prevod, pričom skutočnosť, že bol príkaz daný na ľubovoľné množstvo bližšie nezistenej omamnej alebo
psychotropnej látky, presne nezistenej koncentrácie nespôsobuje jeho nezákonnosť, nakoľko v čase
vydaniapríkazuagentinemohlivedieťmnožstvopsychotropnejlátky,ktorábudepredmetomichobchodu

so spoluobvineným T. J..

K ďalším námietkam obvineného, že odvolací súd nesprávne kvalifikoval skutok aj podľa § 172 ods. 2
písm. e/ Trestného zákona, napriek tomu, že cena drogy bola určená nesprávnym spôsobom, čo malo
vplyv na právnu kvalifikáciu skutku, najvyšší súd konštatuje, že tieto námietky sa týkajú skutkových

zistení.

Dovolací dôvod podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku je naplnený vtedy, keď
rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, alebo na nesprávnom
použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd

nemôže skúmať a meniť.

Tento dôvod dovolania je daný iba v prípadoch, keď rozhodnutie súdov spočíva na nesprávnom právnom
posúdení skutku alebo na inom nesprávnom hmotnoprávnom posúdení.Ak súd dospel k záveru, že hodnota drogy je spoľahlivo dokázaná použitím určitého dôkazného
prostriedku a nepovažoval za potrebné v uvedenom smere vykonať ďalšie dokazovanie, takáto úvaha

súdu nemôže byť skúmaná v jej dôkazno-hodnotiacej podstate. Odporovalo by to viazanosti dovolacieho
súdu správnosťou a úplnosťou skutkového zistenia v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku.

V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Tdo 74/2014, uverejneného v
Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky pod č. 120/2014 pri trestnoprávnom

postihu výroby, prechovávania a obchodovania s omamnými látkami, psychotropnými látkami, jedmi
a prekurzormi, okrem neoprávneného prechovávania pre vlastnú potrebu, je zohľadnený účel tejto
nelegálnej činnosti, resp. súboru na seba nadväzujúcich činností. Tým je majetkový prospech, v
konečnom dôsledku nedosiahnuteľný bez fyzickej aplikácie dotknutej látky jej koncovými užívateľmi.
Rozsah činu pri trestnom čine podľa § 172 Trestného zákona nie je závislý na postavení páchateľa
ako výrobcu, predajcu, alebo na jeho zaradení v reťazci predaja omamnej látky, psychotropnej látky,

jedu alebo prekurzora (ďalej len droga). Kvantifikácia rozsahu činu zodpovedá hodnote drogy pri predaji
koncovým užívateľom (konzumentom).

Okresný súd, ako aj krajský súd teda správne vyhodnotili konanie obvineného T. X. ako obzvlášť
závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držania a obchodovania s nimi v zmysle § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. e/ Trestného
zákona. Záver o spáchaní trestného činu vo väčšom rozsahu možno vyvodiť z ustanovenia § 125 ods. 1
Trestného zákona, podľa ktorého škodou väčšou sa rozumie suma dosahujúca najmenej desaťnásobok
malej škody (pričom malou škodou sa rozumie škoda prevyšujúca 266 Eur). Nakoľko v predmetnej
veci hodnota zaistenej drogy bola minimálne 9 317 Eur, táto škoda presahuje dolnú hranicu škody

väčšieho rozsahu, čím obvinený naplnil kvalifikovanú skutkovú podstatu trestného činu nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi
v zmysle § 172 ods. 2 písm. e/ Trestného zákona.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na tomto základe, bez meritórneho preskúmania veci, na neverejnom

zasadnutí konštatoval, že je zrejmé nenaplnenie dôvodov dovolania uplatnených obvineným, a preto
tento mimoriadny opravný prostriedok podľa § 382 písm. c/ Trestného poriadku odmietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.