Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, February 29, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/858/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114214926
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:1114214926.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci navrhovateľa E. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom W.
XXXX/XX, L. L., v konaní právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so
sídlom Kuzmányho 29, Košice, IČO: 47 234 466, proti odporcovi POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, o zaplatenie 438,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní odporcu
proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 14C/289/2014-100 zo dňa 13.07.2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi
sumu 411,35 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25% ročne zo sumy 411,35 Eur od 27.03.2014
do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia a vo výroku, ktorým súd uložil odporcovi
povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 138,88 Eur na účet právneho
zástupcu navrhovateľa, vedený v L. L. R., J. B. L. H., č. účtu: XXXXXX-XXXXXXXXXX/XXXX, v lehote
3 dní od právoplatnosti rozhodnutia z r u š u j e a v tejto časti vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie.

Vo zvyšnej časti zostáva rozsudok prvostupňového súdu nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi
sumu 411,35 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25% ročne zo sumy 411,35 Eur od 27.03.2014

do zaplatenia a trovy konania vo výške 138,84 Eur. V prevyšujúcej časti (navrhovateľ sa podaným
návrhom domáhal zaplatenia sumy 438,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,25% ročne zo sumy
438,- Eur od 27.03.2014 do zaplatenia) návrh navrhovateľa zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol,
že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že účastníci uzavreli zmluvu o úvere dňa 13.07.2009,
pričom zo strany navrhovateľa, ako dlžníka, táto bola uzavretá na výkon povolania, a teda navrhovateľa
nemožno považovať za spotrebiteľa v zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z., nejde o zmluvu o

spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 písm. b) zákona č. 258/2001 Z. z., v dôsledku čoho nie je možné
aplikovať ust. § 4 ods. 3 o následku absencie údaja o RPMN v zmluve. Ustálil, že vymedzenie pojmu
spotrebiteľ u navrhovateľa v zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka je splnené, na uzavretú zmluvu
o úvere je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, pričom
na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že v zmluve dohodnutý poplatok vo výške 438,-
Eur za poskytnutie úveru zodpovedajúceho sume 450,- Eur, ktorý mal navrhovateľ zaplatiť spolu s

poplatkom celkovo vo výške 888,- Eur v 12 mesačných splátkach, je odplata za poskytnutie finančných
prostriedkov vo výške 97,33%. S prihliadnutím na prehľad priemerných úrokových mier vykazovaných
domácimi úverovými inštitúciami počas roku 2009, ktorá bola pri spotrebiteľských a ostatných úveroch
s dobou splatnosti do jedného roka vo výške 5,9228% v mesiaci júl 2009, teda dojednaná odplata
podstatne prevyšuje odplatu požadovanú bankami za spotrebné úvery v čase uzavretia zmluvy, čo je
v rozpore s ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Dojednanie, ktoré podstatne prevyšuje odplatu

v zmysle § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, považoval v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka za
neplatný právny úkon pre rozpor so zákonom. Z tohto dôvodu ustálil, a to aj z dôvodu, aby nedošlou navrhovateľa k bezdôvodnému obohateniu, že navrhovateľ mal spolu zaplatiť za poskytnutý úver
odporcovi ako veriteľovi sumu 476,65 Eur. Keďže navrhovateľ nerozporoval, že odporca by na úver
zaplatil celkovo sumu 888,- Eur, výpočtom rozdielu medzi sumou 888,- Eur a 476,65 Eur, ktorú sumu

podľa súdu mal navrhovateľ odporcovi zaplatiť, predstavuje čiastka 411,35 Eur bezdôvodné obohatenie
odporcu na úkor navrhovateľa, ktoré mu je povinný v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka
vrátiť. Súd ďalej vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu, sa zaoberal námietkou
premlčania, pričom mal za to, že u odporcu ide o vedomé konanie odporcu v rozpore so zákonom.
Vzhľadom na čas, od kedy odporca poskytuje pôžičky (14.03.2001) s takto vysokými poplatkami,

nemôže ísť na jeho strane o nedbanlivosť, ale ide o vedomé konanie, a teda je tu úmysel odporcu získať
bezdôvodné obohatenie. Z týchto dôvodov súd aplikoval ustanovenie Občianskeho zákonníka o 10-
ročnej premlčacej lehote, ktorá začala v danom prípade plynúť od úhrady sumy 888,- Eur odporcovi, teda
od 12.10.2010. Podľa súdu bola v súdenej veci zachovaná aj 2-ročná subjektívna premlčacia lehota,
ktorá začala plynúť navrhovateľovi od okamihu, kedy sa skutočne dozvedel o existencii bezdôvodného
obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil, čo nastalo podľa navrhovateľa dňom, kedy jeho

právny zástupca prevzal zastupovanie v tomto konaní, teda dňom 13.03.2014. Mal za to, že bola
zachovaná aj 2-ročná subjektívna premlčacia lehota. Z týchto dôvodov priznal navrhovateľovi sumu vo
výške 411,35 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25% ročne z tejto sumy od 27.03.2014, keď
koniec lehoty pripadol podľa výzvy na vrátenie bezdôvodného obohatenia na deň 25.03.2014. O trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 3, veta prvá O.s.p., a keďže navrhovateľ bol neúspešný v nepatrnej

časti, priznal mu právo na náhradu trov konania v plnej uplatnenej výške. Trovy konania, ktoré vznikli
navrhovateľovi na trovách právneho zastúpenia za 4 úkony právnej služby - 1 úkon po 31,54 Eur +
režijné paušály, boli spolu 138,80 Eur.

V zákonom stanovenej lehote proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca s poukazom na to, že

vydania bezdôvodného obohatenia sa navrhovateľ môže v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka
domáhať v subjektívnej 2-ročnej lehote, najneskôr však do uplynutia 3-ročnej objektívnej premlčacej
lehoty. Ich začiatok je upravený odlišne, ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to
aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia lehota. Nárok navrhovateľa sa stal
premlčaný v objektívnej premlčacej lehote, a to dňom 12.10.2013, navrhovateľ podal návrh na súd

až dňa 31.03.2014. Odporca vzniesol námietku premlčania, ktorou sa súd pri rozhodovaní vôbec
nezaoberal. Uvádzal, že sa pridržiava vyjadrení a trvá na tom, že zmluvu nie je možné považovať za
zmluvu o spotrebiteľskom úvere, zmluvné strany sa dohodli na tom, že ich vzťahy sa budú spravovať
ustanoveniami Obchodného zákonníka, z čoho jasne vyplýva, že iný zákon ani na daný zmluvný vzťah
nie je možné aplikovať. Zároveň nesúhlasí s vyčíslenou sumou trov právneho zastúpenia. Navrhol,

aby odvolací súd zmenil rozsudok prvostupňového súdu tak, že nároky navrhovateľa v plnom rozsahu
zamietne, eventuálne rozsudok v napadnutých častiach zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na
ďalšie konanie.

Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu vo vzťahu k námietke premlčania uviedol,

že podľa názoru navrhovateľa u odporcu ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, keď z výpisu z
obchodného registra vyplýva, že odporca aktívne podniká v oblasti poskytovania úverov od 14.03.2001.
Zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch od 01.10.2001 obsahoval povinnosť uvedenú v
§ 4 písm. g), a to uvádzať v zmluvách ročnú percentuálnu mieru nákladov, ak táto nie je uvedená,
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Predmetná zmluva bola uzavretá

13.07.2009, približne po ôsmych rokoch podnikania v oblasti poskytovania úverov, kedy po celý
čas platila zákonná nevyvrátiteľná fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutých úverov v
prípade absencie RPMN. Dlhodobé ignorovanie zákonnej povinnosti uvádzať ročnú percentuálnu
mieru nákladov je nevyhnutné hodnotiť ako úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného
obohatenia bez právneho dôvodu. Poukázal na viaceré rozhodnutia odvolacích a prvostupňových

súdov. Ďalej poukázal na to, že z výpisu prehľadu splácania predmetnej zmluvy vyplýva, že k
bezdôvodnému obohateniu na strane odporcu došlo splátkou dňa 02.08.2010. V tomto čase žalovaný
preukázateľne vedel, že zmluvami s takýmito úrokmi, ako požadoval od spotrebiteľov vo svojich
formulárových zmluvách, sa bezdôvodne obohacuje taktiež pre rozpor vysokých úrokov s dobrými
mravmi. O vedomosti odporcu svedčí okrem iného aj rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo

dňa 10.04.2008, sp. zn. 23Sp/19/2009, ktorým tento súd v rozsudku odporcovi vytkol vysoké úroky a
pre uvedené označil celú zmluvu za rozpornú s dobrými mravmi. Odmena na úrovni 95,42% ročne
je v rozpore s dobrými mravmi, ide o skutočnosť všeobecne známu už bežnému občanovi, a preto
nemožno pochybovať o vedomosti, a teda o jednoznačnom „úmysle“ profesionála - podnikateľa voblasti poskytovania pôžičiek. Všetky zmluvy odporcu obsahovali nezákonné úroky, a preto sa nemôže
dovolávať toho, že pri tej ktorej zmluve o bezdôvodnom obohatení nevedel. Vo vzťahu k posúdeniu
zmluvy o úvere uviedol, že zo samotnej podstaty spotrebiteľského práva vyplýva, že právne predpisy

určené na ochranu spotrebiteľa je nevyhnutné aplikovať vždy vtedy, ak ide o zmluvný vzťah uzavretý
medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ak to samotný predpis nevylučuje. Poukázal na to, že v súdenej
veci ide o zrejmú reálnu zmluvu, nakoľko pri samotnom podpise došlo k odovzdaniu peňazí (pôžičky),
jedná sa teda o reálnu zmluvu v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka. Napriek snahe odporcu účelovo
zaradiť tento vzťah pod režim Obchodného zákonníka (pre spotrebiteľa prísnejšieho), posudzuje sa

bez ohľadu na označenie zmluvy tento vzťah podľa svojho obsahu a nie formy, resp. nesprávne
pomenovaného úkonu (zmluvy), zmluvný vzťah je potrebné subsumovať pod normy občianskeho práva.
Pokiaľ odporca argumentuje, že predmetný úver bol poskytnutý na účel výkonu povolania, poukázal na
to, že je nevyhnutné skúmať účel použitia finančných prostriedkov z objektívneho hľadiska. Navrhol,
aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu potvrdil, uplatnil si trovy odvolacieho konania vo výške
39,93 Eur.

V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v medziach daných ust. § 212 ods.
1 O.s.p. a v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania rozsudok prvostupňového
súdu vo výroku, ktorým súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 411,35 Eur spolu s
príslušenstvom a vo výroku o náhrade trov konania, podľa ust. § 221 ods. 1, písm. h) O.s.p. zrušil a vec

v zrušenej časti vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie v zmysle § 221 ods. 1 O.s.p.

Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na potvrdenie rozsudku
prvostupňového súdu v napadnutej časti v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p., ani na jeho zmenu v zmysle §
220 O.s.p.

Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že prvostupňový súd vo veci nesprávne
aplikoval príslušné právne normy a taktiež nedostatočne zistil skutkový stav. Závery, ku ktorým vo
vykonanom dokazovaní prvostupňový súd dospel, nezodpovedajú zistenému skutkovému stavu, resp.
nezodpovedajú reálnej skutočnosti, ktoré skutočnosti dokazovaním zistené boli, resp. zistené mali byť

a na ktoré mal prvostupňový súd prihliadať.

Z dokazovania vyplynulo, že súd vykonal dokazovanie oboznámením sa zmluvou o úvere zo
dňa 13.07.2009, zo zmluvy vyplýva, že zmluvu za odporcu podpísal mandatár, je podpísaná aj
navrhovateľom ako dlžníkom. Z predloženej zmluvy o úvere vyplýva aj to, že navrhovateľ ako dlžník

potvrdzuje prevzatie peňažnej hotovosti uvedenej v zmluve dňom 13.07.2009. Občiansky zákonník v §
657 upravuje zmluvu o pôžičke, kde charakteristickým znakom tejto zmluvy je bezodplatnosť, pričom
ust. § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka umožňuje dohodnúť úroky. Výšku úrokov upravuje vykonávací
predpis alebo dohoda zmluvných strán, pričom obmedzenie zmluvnej voľnosti sa riadi ustanoveniami
o úžere v spojení s § 3 Občianskeho zákonníka. Je potrebné zdôrazniť, že zmluva o pôžičke je reálny

kontraktom, tzn. že zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä
peniaze,tedadochádzakreálnemuodovzdaniufinančnýchprostriedkovdlžníkovi,pričomvšakzmluvao
úvere v zmysle § 497 Obchodného zákonníka má konsenzuálny charakter, kde nedochádza k reálnemu
odovzdaniu finančných prostriedkov dlžníkovi, keď veriteľ sa podľa zmluvy o úvere uzatvorenej v zmysle
§ 497 Obchodného zákonníka zaväzuje, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné

prostriedky do určitej sumy. Z obsahu zmluvy o úvere, hoci v tejto je uvedené, že je uzatvorená v
zmysle § 497 Obchodného zákonníka, pričom v zmluve je zároveň uvedené, že veriteľ sa zaväzuje
poskytnúť dlžníkovi úver v sume 450,- Eur a dlžník sa zaväzuje zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú
o príslušný poplatok vo výške 438,- Eur, celkovo 888,- Eur v 12 mesačných splátkach po 74,- Eur,
počnúc dňom 12.08.2009, nepochybne vyplýva, že sa jedná o reálnu zmluvu v súlade s ust. § 657

Občianskeho zákonníka. Okrem tejto skutočnosti odvolací súd zdôrazňuje, že formulár ohľadom danej
zmluvy je nejednoznačný, neobsahuje náležitosti zmluvy o úvere tak, aby nedochádzalo k pochybnému
výkladu v jej obsahu, pričom v zmysle § 43 Občianskeho zákonníka účastníci sú povinní dbať, aby sa pri
úpravezmluvnýchvzťahovodstránilovšetko,čobymohloviesťkvznikurozporov.Zdoterazvykonaného
dokazovania vyplýva, že zmluva bola pripravená odporcom a ten vo svojej podstate zodpovedá za

nedostatky danej zmluvy. Zo zmluvy neodôvodnene vyplývajú skutočnosti, ktoré môžu účastníka pri jej
uzatváraní zneisťovať, sú mätúce a nezrozumiteľné, pretože prvá časť danej zmluvy obsahuje údaje
ohľadom dlžníka - právnickej osoby, nakoľko sa tu uvádza obchodné meno, IČO, číslo živnostenského
registra a v tejto časti nie sú uvedené žiadne údaje o tom, že finančné prostriedky sú poskytované naúčel podnikania. Tretia kolónka zmluvy však obsahuje miesto pre vpisovanie údajov vo vzťahu k fyzickej
osobe, pretože táto sa identifikuje rodným číslom a číslom občianskeho preukazu, vzhľadom však na
vyššie uvedené, nie je zrejmé, z akého dôvodu je tu duplicitne uvedené miesto pre fyzickú osobu, pričom

v druhej kolónke sa vpisuje výška úveru s príslušným poplatkom a celková suma, ktorú treba zaplatiť,
ako aj výšky splátok. Táto kolónka obsahuje údaj, kde dlžník prehlasuje, že finančné prostriedky sú mu
poskytované na výkon povolania. S prihliadnutím na hore uvedené, je treba prisvedčiť prvostupňovému
súdu, že na uzavretý zmluvný vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, keď zo
zmluvy nepochybne vyplýva, že sa jedná o reálnu zmluvu v zmysle ust. § 657 Občianskeho zákonníka,

keď odporca ako veriteľ poskytol navrhovateľovi ako dlžníkovi sumu 450,- Eur dňa 13.07.2009, čo
nepochybne z obsahu zmluvy vyplýva. Námietky odvolateľa vo vzťahu k charakteru zmluvy, ako zmluvy
o úvere v zmysle Obchodného zákonníka, z týchto dôvodov odvolací súd nepovažuje za dôvodné.

Pokiaľ prvostupňový súd ustálil, že dohodnutá výška poplatku vo výške 438,- Eur s prihliadnutím na
výšku poskytnutého úveru vo výške 450,- Eur nepožíva súdnu ochranu z dôvodu, že sa jedná o

neplatný právny úkon pre rozpor so zákonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka a prijatím odplaty
nad odplatu požadovanú bankami za spotrebné úvery v čase uzavretia zmluvy, došlo u odporcu k
vzniku bezdôvodného obohatenia, ktoré je navrhovateľ povinný odporcovi vrátiť, odvolací súd považuje
za správne, s týmto právnym názorom prvostupňového súdu sa aj odvolací súd stotožňuje. Je však
potrebné nateraz prisvedčiť odvolacej námietke odporcu, ktorý vzniesol námietku premlčania v priebehu

prvostupňového konania vo vzťahu k uplatnenému bezdôvodnému obohateniu, ktorý namietal, že nárok
navrhovateľa sa stal premlčaný v objektívnej premlčacej lehote, a to dňa 12.10.2013, pričom navrhovateľ
návrh na súd podal až dňa 31.03.2014 po uplynutí zákonnej objektívnej premlčacej 3-ročnej lehoty.
Pokiaľ prvostupňový súd v odôvodnení rozhodnutia vo vzťahu k objektívnej premlčacej dobe uviedol, že
na strane odporcu vzhľadom na čas, od kedy poskytuje odporca pôžičky s takto vysokými poplatkami,

nemôže ísť o nedbanlivosť, ale ide o vedomé konanie odporcu v rozpore so zákonom, teda je tu úmysel
odporcu získať bezdôvodné obohatenie, a preto súd aplikoval ustanovenie Občianskeho zákonníka o
10-ročnej objektívnej premlčacej lehote, ktorá začala v danom prípade plynúť od úhrady sumy 888,-
Eur odo dňa 12.10.2010, odvolací súd uvádza, že takéto právne posúdenie nezodpovedá zistenému
skutkovému stavu.

Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za 3 roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za 10 rokov odo dňa, keď
k nemu došlo.

V 10-ročnej premlčacej dobe sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí vtedy, keď
bezdôvodné obohatenie bolo získané úmyselne. Úmysel (priamy alebo nepriamy) musí smerovať k
bezdôvodnému obohateniu a musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Podmienky
na 10-ročnú premlčaciu dobu nie sú splnené a platí 3-ročná objektívna premlčacia doba aj v prípade,
keď povinný (dlžník) získanie bezdôvodného obohatenia vôbec nezavinil. Zodpovednosť za bezdôvodné

obohatenie je zodpovednosťou objektívnou, pričom však navrhovateľ v konaní pred prvostupňovým
súdom zatiaľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že by odporca mal úmysel k bezdôvodnému obohateniu
vo vzťahu k plneniu vyplývajúcemu zo zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania a že by tento úmysel
existoval už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd poukazuje na to, že v konkrétnom
prejednávanom prípade navrhovateľ už v čase uzavretia zmluvy bol oboznámený s výškou poskytnutej

finančnej čiastky, ktorú aj vo výške 450,- Eur prevzal, pričom sa zaviazal veriteľovi zaplatiť túto sumu
zvýšenú o sumu 438,- Eur, celkovo sa zaviazal zaplatiť odporcovi sumu 888,- Eur v 12 mesačných
splátkach po 74,- Eur, počnúc dňom 12.08.2009. Vychádzajúc z tvrdenia navrhovateľa v návrhu a zo
skutočnosti, že odporca nerozporoval, že navrhovateľ mu zaplatil celkovo sumu 888,- Eur, navrhovateľ
plnil podľa uzavretej zmluvy a odporcovi celkovo splatil sumu 888,- Eur. Odvolací súd uvádza, že k

preukázaniu úmyslu na strane odporcu bezdôvodne sa obohatiť, nepostačuje len tvrdenie navrhovateľa,
že zmluva uzavretá účastníkmi neobsahuje náležitosti § 4 ods. 2, písm. i), j) a k) zákona č. 258/2001
Z. z. a z tohto dôvodu sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov s tvrdením, že navrhovateľ
bol uvedený do omylu odporcom a z tohto dôvodu uhradil na účet odporcu sumu podľa zmluvy vo
výške 888,- Eur. V tomto smere odvolací súd poukazuje, že prvostupňový súd sa nie dostatočne

vysporiadal so vznesenou námietkou premlčania uplatneného nároku vo vzťahu k uplynutiu objektívnej
premlčacej lehoty a aplikáciou ust. § 110 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k aplikácii 10-
ročnej premlčacej lehoty. Nateraz z vykonaného dokazovania nie je preukázaný úmysel odporcu získať
bezdôvodné obohatenie. Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol žiaden skutkovýstav,nazákladektoréhozistil,ževsúdenejveciideuodporcuoúmyselnébezdôvodnéobohatenie,ktoré
má za následok aplikáciu 10-ročnej premlčacej lehoty na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu v rozsahu, ktorým bol napadnutý
odvolaním, zrušil v zmysle § 221 ods. 1, písm. h) O.s.p. a vec v zmysle § 221 ods. 2 O.s.p. vrátil v tejto
časti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Vo výroku, ktorým prvostupňový súd v prevyšujúcej časti návrh navrhovateľa zamietol, zostáva rozsudok

prvostupňového súdu nedotknutý, pretože odvolaním napadnutý nebol.

V zmysle § 224 ods. 3 O.s.p. o náhrade trov rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.

Rozhodnutie senát krajského súdu prijal pomerom hlasov 3 : 0.
Rozhodnutie senát krajského súdu prijal pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.