Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 26, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1Co/6/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111224775
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8111224775.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov

JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu H. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. XX, H., zastúpeného JUDr. Michalom Feciľákom, advokátom so sídlom Jesenná 8, Prešov, proti
žalovaným 1./ Q. T., nar. 04.XX.XXXX, bytom H. J. 5, H., 2./ S. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. J. 5,
H., 3./ M. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. J. 5, H., X./D. D., nar. T bytom H. J. 5, H., 5./ E. D., nar.
XX.XX.XXXX, bytom H. J. 5, H., 6./ P. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. J. 5, H., zastúpení PALŠA A
PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s.r.o., so sídlom Masarykova 13, Prešov, IČO: 36 492
086, o náhradu za obmedzovanie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného

súduPrešovč.k.12C208/2011-112zodňa12.júna2012,oodvolanížalobcuprotiuzneseniuOkresného
súdu Prešov č.k. 12C 208/2011-238 zo dňa 23. septembra 2013, o odvolaní žalovaných v 2./ až 6./ rade
proti uzneseniu Okresného súdu Prešov č.k. 12C 208/2011-238 zo dňa 23. septembra 2013 jednohlasne
takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo veci samej.

Žalovaní m a j ú n á r o k na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania vo výške 100 %.

Z r u š u j e uznesenie Okresného súdu Prešov č.k. 12C 208/2011-238 zo dňa 23. septembra 2013 a v
rozsahu zrušenia vec vracia súdu I. inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie") napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Ďalej
určil, že o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 135c, § 151n odsek 1, § 151o zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len „OZ"); § 1 odsek 1, § 23 odsek 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve

bytov a nebytových priestorov; článok 11 odsek 4 Listiny základných práv a slobôd - Ústavného zákona
č. 23/1991 Zb. ktorým sa uvádza LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD ako ústavný zákon
Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobca je vlastníkom pozemku parcelné číslo XXXX - zastavané plochy a
nádvoria o výmere XXX m2, vedeného na LV č. XXXXX, katastrálne územie H.. Ako titul nadobudnutia
je na LV uvedená kúpna zmluva registrovaná pod sp. zn. V 262/2007. Na uvedenom pozemku je

postavený bytový dom, súpisné číslo XXXX so štyrmi bytmi, ktoré sú podľa LV č. XXXX vo vlastníctve
žalovaných. Na uvedenom liste vlastníctva je v časti C poznamenané, že k pozemku je zriadené vecné
bremeno podľa § 23 odsek 5 zákona č. 182/1993 Z.z.. Podľa názoru súdu prvej inštancie, zákonodarca
v ustanovení § 23 odsek 5 zákona č. 182/1993 Z.z. riešil úpravu pomerov medzi vlastníkom pozemkua vlastníkmi bytov v bytovom dome takým spôsobom, že v prospech vlastníkov bytov zriadil vecné
bremeno, ktoré spočíva v ich práve spoluužívania zastavaného pozemku v rozsahu zodpovedajúcom
veľkosti spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach domu. Z toho podľa súdu prvej inštancie

vyplýva, že vzťah medzi vlastníkom pozemku a vlastníkmi bytov v bytovom dome už bol usporiadaný
zákonnou úpravou a z uvedeného dôvodu už nie je možné vykonať usporiadanie predmetných právnych
vzťahov súdnym rozhodnutím podľa ustanovenia § 135c OZ, na ktoré poukazuje žalobca. Súd prvej
inštancie ďalej uvádza, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým
právom vyplývajúcim z vecného bremena, ktoré sa vzťahuje na každého vlastníka zaťaženého pozemku

bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva a teda jeho vznik nemožno posudzovať samostatne u každého
nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne
jednorazováanemácharakteropakujúcehosaplnenia,čovyplývaajzospôsobujejvýpočtuupraveného
vo vyhláške č. 492/2004 Z.z.. Aj z uvedenej právnej úpravy výpočtu náhrady za vecné bremeno vyplýva
nelogickosť tvrdenia žalobcu, v zmysle ktorého by pri každej zmene vlastníctva mal nový vlastník
zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za vzniknuté bremeno. Za takéhoto stavu

by potom pri opakovanej zmene vlastníka zaťaženého pozemku pri časovo neobmedzenom vecnom
bremene, napr. v priebehu 10-tich rokov jeho trvania, osoba oprávnená z vecného bremena bola povinná
vždyvprospechnovéhovlastníkazaťaženéhopozemkuvyplatiťfinančnúnáhraduzajehozriadenie,čím
by na strane vlastníka zaťaženého pozemku dochádzalo k neoprávnenej finančnej výhode. Z uvedeného
vyplýva, že nárok na zaplatenie finančnej náhrady za vznik vecného bremena má iba ten, kto bol

vlastníkom zaťaženého pozemku v čase vzniku vecného bremena, teda za účinnosti zákona č. 182/1993
Z.z., t.j. k 01.09.1993. Ďalší vlastník zaťaženej nehnuteľnosti, v danom prípade žalobca, už nadobudol
pozemok s vecným bremenom a keďže vecné bremená prechádzajú na nového nadobúdateľa spolu
s vlastníctvom prevádzanej veci, nie je možné, aby ako ďalší nadobúdateľ už zaťaženého pozemku
existujúcim vecným bremenom, sa mohol úspešne domáhať finančnej náhrady. Podľa názoru súdu prvej

inštancie bolo vecou pôvodnej vlastníčky, či si nárok na túto finančnú náhradu uplatní alebo nie, keďže
rozhodnutie Okresného súdu Prešov sp. zn. 12C/4/1996 je iba deklaratórne, pretože sa ním osvedčilo
vlastnícke právo E. D. titulom dedenia, a to dňom 09.01.1986 smrťou poručiteľky H. R.. Keďže žalobca
sa stal vlastníkom sporného pozemku v roku 2007 spolu s prevodom vlastníckeho práva na neho prešlo
aj obmedzenie spočívajúce v trpení zákonom zriadeného vecného bremena k predmetnému pozemku

upravujúceho pomery existujúcej stavby - bytového domu k pozemku v jeho vlastníctve. Náhrada na
zaplatenie odplaty za užívanie vecného bremena vznikla iba pôvodnej vlastníčke E. D. a nie samotnému
žalobcovi. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi nepatrí opakovaná
finančná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva zriadením vecného bremena ustanovením § 23
odsek 5 zákona č. 182/1993 Z.z. a žalobu v plnom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. O trovách rozhodol

tak, že o nich súd rozhodne po právoplatnosti rozsudku.

4. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhuje, aby odvolací súd rozsudok
Okresného súdu Prešov sp. zn. 12C/2008/2011 z 12.06.2012 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie. Poukázal na to, že na základe vykonaného dokazovania dospel prvoinštančný

súd k nesprávnym skutkovým zisteniam a samotné rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Zriadením vecného bremena podľa ustanovenia § 23 odsek 5 zákona č. 182/1993
Z.z. nedošlo k vyrovnaniu vzťahov medzi vlastníkom neoprávnenej stavby - žalovanými a vlastníkom
pozemku - žalobcom. Neoprávnená stavba stojaca na pozemku žalobcu naďalej zasahuje do práva
žalobcu pokojne užívať svoj majetok. Žalobca nie je povinný trpieť bezplatné užívanie jeho majetku

žalovanými, a to ani na základe ustanovenia § 23 odsek 5 zákona č, 182/1993 Z.z.. Skutočnosť, že
na pozemku viazne vecné bremeno v zmysle ustanovenia § 23 odsek 5 zákona č. 182/1993 Z.z.
neznamená, že žalobca nemá právo na náhradu za obmedzenie užívania pozemku. Žalobca ďalej
uvádza, že nikdy netvrdil, že by pri každej zmene vlastníka pozemku malo dochádzať k finančnej
náhrade za už vzniknuté vecné bremeno. Žalobca sa nikdy nedomáhal náhrady za vzniknuté vecné

bremeno, pričom medzi jednorazovou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva a opakovanými
platbami vo výške nájmu je rozdiel. Podľa jeho názoru má každý vlastník pozemku nárok na náhradu
za obmedzenie vlastníckeho práva vo výške nájomného, aké by museli spoluvlastníci stavby bytového
domu zaplatiť za prenájom porovnateľného pozemku, ktorý žalobca nadobudol v súlade s platnými
zákonmivSlovenskejrepublike.Žalobcasadomáhanáhradyzanútenéobmedzenievlastníckehopráva,

a to za vymedzené časové obdobie, vo výške primeraného nájomného za obdobie od 08.09.2009 do
07.09.2011, pretože predmetnou stavbou bolo zasiahnuté do práv žalobcu - vlastníka pozemku, ako aj
jeho právneho predchodcu. Aj v prípade zriadenia vecného premena podľa ustanovenia § 23 odsek 5
zákona č. 182/1993 Z.z. nemôže podľa názoru žalobcu súd tvrdiť, že nárok na náhradu za obmedzenievlastníckeho práva vecným bremenom sa premlčiava, že náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva
vecným bremenom môže byť iba jednorazová, pričom premlčacia doba v danom prípade začala plynúť
od okamihu účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z.. Tieto tvrdenia podľa žalobcu nemajú žiadnu oporu v

zákone. Náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva je náhrada za obmedzenie vlastníka nehnuteľnosti,
teda za obmedzenie jeho vlastníckych práv. Ak nie je nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho
práva zriadeným vecným bremenom upravený inak, právo vlastníka pozemku obmedzeného stavbou
na jeho pozemku, na ktorom viazne vecné bremeno na náhradu sa nemôže premlčať úplne, ak vecné
bremeno trvá. Premlčať sa môžu len jednotlivé čiastkové náhrady za konkrétne dni, kedy boli jeho

vlastnícke práva obmedzené. Podľa názoru žalobcu je vecou vlastníka pozemku, či si uplatní návrh
na rozhodnutie o jednorazovej náhrade alebo o pravidelnej rente, ak oprávnený z vecného bremena
náhradu za obmedzenie dobrovoľne neplatí. Vlastník pozemku zaťaženého vecným bremenom sa môže
kedykoľvek počas existencie obmedzenia domáhať nielen náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva
za minulé obdobia, ale aj do budúcnosti. Žalobca ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4Cdo/89/2008 z 21.12.2009, ktorý v prípade, keď na pozemku je zriadené vecné bremeno v zmysle

Elektrizačného zákona uvádza, že je potrebné vždy skúmať, či právna úprava umožňuje priznanie
nároku v uplatnenej forme. Ďalej uvádza, že aj z Nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. PL.
41/1997 z 11.03.1998 vyplýva, že dotknutý vlastník sa môže domáhať práva na poskytnutie náhrady
za obmedzenie vlastníckeho práva priamo s odvolaním na článok 11 odsek 4 Listiny základných práv
a slobôd. Z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 28/96 vyplýva, že všetky základné práva

a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody
nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného základného práva a slobody. Nútené
obmedzenie vlastníckeho práva nie je možné v súkromnom záujme a bez primeranej náhrady. Žalobca
ďalej uvádza, že dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho dodatkový protokol č. 1
má podľa článku 7 odsek 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonom č. 182/1993 Z.z. a preto

je irelevantné, že zákon č. 182/1993 Z.z. nepriznáva žalobcovi náhradu za obmedzenie vlastníckeho
práva. Keďže pozemok pod bytovým domom nebol vyvlastnený a žalobca ako jeho vlastník v žalovanom
období bol obmedzený v jeho užívaní, má právo požadovať od žalovaných ako spoluvlastníkov bytového
domu opakované platby primeranej náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva v danom čase
a iný výklad by bol v rozpore s článkom 20 odsek 4 Ústavy SR a s článkom 1 Protokolu č. 1 citovaného

Dohovoru. V predmetnom konaní podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie interpretoval a aplikoval
právne normy tak, že sú zjavne protirečivé, popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky a sú v
extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. Z podmienok spravodlivého súdneho konania vyplýva
povinnosť všeobecných súdov v prípade neaplikácie iného právneho predpisu - medzinárodnej zmluvy
túto skutočnosť výslovne konštatovať a svoj postup riadne odôvodniť. Súd prvej inštancie nedal odpoveď

na kľúčové námietky žalobcu, a to rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo 89/2008 a nález
Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 4/2000, ako aj PL. ÚS 19/09 a IV. ÚS 70/2011, na ktoré žalobca
poukazoval, pričom súd neodôvodnil ich irelevantnosť. Podľa jeho názoru, záver súdu prvej inštancie,
že na danú vec nedopadá nález Ústavného úsdu SR sp. zn. IV. ÚS 70/2011 nie je správny. Vzájomný
vzťah vlastníkov je nutné riešiť podľa ustanovenia o bezdôvodnom obohatení.

5. K odvolaniu podali vyjadrenie žalovaní. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny v celom
rozsahu potvrdil. Poukázali na to, že právny dôvod na užívanie pozemku majú, a to na základe zákona.
Žalobcov majetkový nárok je premlčaný, keďže nebol uplatnený včas jeho právnymi predchodcami. Ide o
nárok jednorazový, keďže ide o zákonné vecné bremeno, ktoré vzniklo účinnosťou zákona o vlastníctve

bytov. Predmetnú otázku nakoniec už opakovane vyriešili slovenské súdy, vrátane Ústavného súdu SR
v konaní iniciovanom žalobcom v tomto konaní ako sťažovateľom. Zákonodarcom zriadené zákonné
vecné bremeno sledovalo odstrániť stav právnej neistoty a vyriešiť vlastnícky a majetkový vzťah medzi
vlastníkmi bytov v bytových domoch a vlastníkmi pozemkov.

6. Podaním zo dňa 29.11.2012 navrhol žalobca prerušenie konania v predmetnej veci s poukazom na
dovolanie podané vo veci Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20Co/1/2011, ktorým tento súd pripustil
dovolaciu otázku, či bráni nejaké ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu považovať
náhradu za zákonné vecné bremeno podľa ustanovenia § 23 odsek 5 zákona č. 182/1993 Z.z. za
jednorazovú.

7. Po podanom odvolaní žalobcom Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (ďalej len „odvolací súd")
prejednal vec podľa ustanovenia § 212 odsek 1 a 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok(ďalej len „O.s.p.") a to bez nariadenia pojednávania (v zmysle ustanovenia § 214 odsek 2 O.s.p.) a
zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

8. Odvolací súd svojím skorším rozsudkom č.k. 1Co 114/2012-186 zo dňa 12. júna 2013 rozhodol, tak
že potvrdzuje rozsudok okrem výroku o trovách konania. Zamieta návrh na prerušenie konania. Pripúšťa
dovolanie na otázku, či bráni nejaké ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu považovať
náhradu za zákonné vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov za jednorazovú.

9. Odvolací súd svoje rozhodnutie právne odôvodnil článkom 11 odsek 4 Listiny základných práv a
slobôd; ustanovením § 135c odsek 1 a 3, § 151o odsek 1 OZ; § 23 odsek 5 zákona č. 182/1993 Z.z.;
článkom 7 odsek 5, článkom 20 odsek 1 a 4 Ústavy SR.

10. Vychádzal zo zistenia, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu,

na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Na týchto správnych
skutkových zisteniach sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Nakoľko sa žalobca domáha
voči žalovaným náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva z dôvodu predmetnej stavby bytového
domu na jemu patriacom pozemku za obdobie od 08.09.2009 do 07.09.2011, takto uplatnený nárok
žalobcu nie je podľa názoru odvolacieho súdu možné posúdiť bez aplikácie ustanovení o bezdôvodnom

obohatení v kontexte s náhradou za vecné bremeno, pretože takto formulovaný nárok žalobcu v žalobe
má takýto charakter. Podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie
uvedeným v napadnutom rozhodnutí v tom zmysle, že vzťah medzi vlastníkom pozemku a vlastníkmi
bytov je usporiadaný zákonnou právnou úpravou, a teda nie je dôvod na ďalšiu úpravu vzťahov v zmysle
ustanovenia § 135c OZ. Prisvedčil záveru súdu prvej inštancie, že finančné odškodnenie - finančná

náhrada za zriadenie vecného bremena je majetkovým právom, ktoré má jednorazový charakter, tak
ako správne analyzuje súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení rozhodnutia, práve s poukazom na
vyhlášku č. 492/2004 Z.z., ktorá bližšie upravuje výpočet náhrady za zriadenie vecného bremena. Pokiaľ
ide o predpisy ústavného, či medzinárodného charakteru, na ktoré odvolateľ vo svojom odvolaní taktiež
poukazuje (článok 7 odsek 5 a článok 20 odsek 4 Ústavy SR; článok 11 odsek 4 Listiny základných práv

a slobôd; článok 1 Protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), odvolací súd
konštatuje, že tieto predpisy z hľadiska ústavného a medzinárodnoprávneho vymedzujú len základný
rámec realizácie majetkových práv vlastníka, pričom však je vecou aj ďalších právnych predpisov, aby
vymedzili konkrétne možnosti realizácie toho ktorého majetkového práva a tieto predpisy je potrebné
taktiež brať do úvahy. Nemožno teda súhlasiť s názorom uvedeným, v odvolaní, že nie je potrebné

prihliadať na zákon č. 182/1993 Z.z., ktorým bolo zriadené vecné bremeno. Tento zákon upravuje vzťahy
medzi vlastníkom pozemku a vlastníkmi bytového domu ústavne konformným spôsobom, pretože ani
citované články Ústavy SR nevylučujú obmedzenie vlastníckeho práva, pokiaľ sa tak deje vo verejnom
záujme ako to napokon analyzuje vo svojom odvolaní aj samotný žalobca. Uspokojovanie bytovej
potreby občanov je nepochybne vo verejnom záujme, a práve preto bolo prijaté ustanovenie § 23 odsek

5 zákona č. 182/1993 Z.z.. Súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení rozhodnutia netvrdil, žeby nebolo
možné poskytnúť náhradu za zriadenie vecného bremena, poukázal len na to (s čím sa stotožňuje
odvolací súd), že ide o náhradu jednorazovú, práve s poukazom na analyzovaný charakter vecného
bremena, ako aj s poukazom na výpočet tejto náhrady v zmysle vyhláška č. 492/2004 Z.z.. Správne
sú teda úvahy súdu prvej inštancie, že tento nárok si mohla uplatniť pôvodná vlastníčka predmetných

nehnuteľností. Naviac, ako správne konštatuje aj súd prvej inštancie, žalobca sa nemôže s úspechom
v tomto konaní domáhať náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva z dôvodu zriadenia vecného
bremena na jeho pozemku vo forme opakujúceho sa plnenia, tak, ako je to uplatnené v tomto konaní, a
to so zreteľom na to, že náhrada za zriadenie vecného bremena nemá takýto charakter. Takéto úvahy
súdu prvej inštancie a právne stanovisko spočívajúce v jednorazovosti náhrady za zriadenie vecného

bremena, je ústavne konformné, pretože súd vo svojom rozhodnutí akceptoval, že vlastníkovi pozemku
patrí náhrada za vecné bremeno, avšak nie v takej forme, ako to uplatňuje žalobca v tomto konaní a
naviac, na základe vyššie uvedených okolností, žalobca nie je ani aktívne legitimovaným subjektom
na uplatnenie tejto náhrady, pretože takýmto subjektom mohla byť len za súčasného stavu pôvodná
vlastníčka nehnuteľnosti, E. D.. Takéto úvahy súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožňuje aj odvolací

súd nie sú v rozpore s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 89/2008. Taktiež nálezy Ústavného
súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2000 zo 04.07.2000 ako aj PL. ÚS 19/09 z 26.01.2011 nepopierajú platnosť a
aplikovateľnosť zákona č. 182/1993 Z.z. v predmetnej veci. V predmetnom konaní neboli zistené žiadne
tzv. opomenuté dôkazy, ktorými by sa súd prvej inštancie nezaoberal. Odpoveď na kľúčovú námietkužalobcu, a to v súvislosti s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 89/2008 v spojení s nálezom
Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/95 z 03.03.1996 ako aj PL. ÚS 4/2000 zo 04.07.2000 a PL. ÚS
19/09 z 26.10.2011 spočíva v tom, že tieto rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR

nepopierajú zákonný rámec vyčlenený ustanovením § 23 odsek 5 zákona č. 182/1993 Z.z., tak ako už
bolo vyššie naznačené. Preto postupom podľa ustanovenia § 219 odsek 1 O.s.p. odvolací súd rozsudok
ako vecne správny potvrdil okrem výroku o trovách konania.

11. Proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 1Co 114/2012-186 zo dňa 12. júna 2013 podal žalobca

dovolanie. Navrhuje, aby dovolací súd rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Co 114/2012 z
12.06.2013 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie. Podľa názoru žalobcu, na
základe vykonaného dokazovania dospel odvolací súd k nesprávnym skutkovým zisteniam a samotné
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací súd sa mýli, pokiaľ má za
to, že žalobca má trpieť bezplatné užívanie jeho pozemku žalovanými, a to na základe ustanovenia §
23 odsek 5 zákona č. 182/1993 Z.z., čo by znamenalo, že žalobca môže byť obmedzený zo zákona

(zákon č. 182/1993 Z.z.), pretože je to v rozpore s článkom 20 odsek 4 Ústavy SR a článkom 11
odsek 4 Listiny základných práv a slobôd, keďže žalobca môže byť obmedzený iba na základe zákona.
K veci žalobca uvádza, že v tomto konaní sa nedomáha jednorazovej náhrady za zriadené vecné
bremeno, ale sa domáha náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva v zmysle § 128 odsek 2
OZ, článku 20 odsek 4 Ústavy SR, čl. 11 odsek 4 Listiny základných práv a slobôd, článku 1 Protokolu č.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to za vymedzené časové obdobie. Žalobca
ďalej namietal, že odvolací súd nevyvrátil argumenty, na ktoré v konaní poukazoval žalobca. V rámci
hodnotenia dôkazov sa adekvátne, čo do myšlienkových konštrukcií racionálne logickým spôsobom
nevysporiadal s argumentáciou žalobcu. Tvrdil, že odvolací súd nedal odpoveď na kľúčové námietky
žalobcu, hoci tieto námietky uviedol žalobca písomne vo svojom návrhu, vyjadreniach ako aj vo svojom

odvolaní. Dovolateľ nesúhlasí so znením a odôvodnením dovolacej otázky, pretože podľa jeho názoru
rovnako neexistuje ani žiadne ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by bránilo
považovať náhradu za obmedzenie vlastníckych práv zákonným vecným bremenom podľa ustanovenia
§ 23 odsek 5 zákona č. 182/1993 Z.z. vo forme opakujúceho sa plnenia.

12. Žalovaní vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu navrhli, aby dovolací súd dovolanie proti
napadnutému rozsudku odvolacieho súdu zamietol a žalobcu zaviazal na náhradu trov dovolacieho
konania.

13. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ďalej len „dovolací súd") (v zmysle ustanovenia

§ 10a odsek 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (ustanovenie § 240 odsek
1 O.s.p.) zastúpený advokátom proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(ustanovenie § 238 odsek 3 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (ustanovenie § 243a
odsek 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa ustanovenia § 242
odsek 1 O.s.p., a dospel k záveru, že toto rozhodnutie treba zrušiť.

14. Dovolací súd svojim uznesením č.k. 2Cdo 438/2013-307 zo dňa 30. októbra 2014 rozhodol, že
zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove z 12. júna 2013 sp. zn. 1Co 114/2012 v jeho potvrdzujúcej
časti a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

15. Vychádzal zo zistenia, že odvolací súd pripustil dovolanie na otázku, ktorá je podľa jeho názoru
zásadného právneho významu a síce, či bráni nejaké zákonné ustanovenie všeobecne záväzného
právneho predpisu považovať náhradu za zákonné vecné bremeno podľa ustanovenia § 23 odsek 5
zákona č. 182/1993 Z.z. za jednorazovú. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia síce zaujal
právny názor (zhodný s názorom súdu prvej inštancie), že náhradu za zriadenie vecného bremena podľa

ustanovenia § 23 odsek 5 zákona č. 182/1993 Z.z. treba považovať za náhradu jednorazovú, ale na ním
(všeobecne) položenú dovolaciu otázku vôbec neodpovedal. Rovnako nezaujal žiadny záver k otázke
(tak ako správne podotýka dovolateľ), či naopak existuje nejaké ustanovenie všeobecne záväzného
právneho predpisu, ktoré by bránilo považovať náhradu za obmedzenie vlastníckych práv zákonným
vecným bremenom podľa ustanovenia § 23 odsek 5 zákona č. 182/1993 Z.z. vo forme opakujúceho sa

plnenia. Z prieskumnej povahy dovolacieho konania pritom vyplýva, že dovolací súd môže preskúmať
rozhodnutie odvolacieho súdu len so zreteľom na právnu otázku, ktorú odvolací súd sám vyriešil a
vyriešenie ktorej sa stalo súčasťou jeho rozhodnutia. Ustanoveniu § 238 odsek 3 O.s.p. nezodpovedá,
pokiaľ odvolací súd pripustí dovolanie vo vzťahu k otázke, ktorú sám v rozhodnutí právne neposúdil anevyriešil. Odvolací súd sa totiž sám musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a svoj
myšlienkový postup musí dostatočne odôvodniť aj s poukazom na všetky právne závery, ktoré v rámci
rozhodovania zaujal. V opačnom prípade možno pripustenie dovolania považovať za náznak toho, že

odvolací súd si nie je istý správnosťou svojho právneho posúdenia veci a v rozpore s prieskumnou
povahou dovolacieho konania očakáva, že príslušné právne závery vysloví dovolací súd. V nadväznosti
na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že tým, ako odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania
proti svojmu rozsudku, znemožnil preskúmanie správnosti riešenia právnej otázky zásadného významu,
ktorú mal pri pripúšťaní dovolania na mysli. So zreteľom na nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia v tejto

časti (ktorá svedčí o existencii vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, na
ktorú musel dovolací súd vziať zreteľ) neprichádzalo preto v dovolacom konaní do úvahy žiadne iné
rozhodnutie,lenzrušenienapadnutéhorozsudkuodvolaciehosúduavrátenievecitomutosúdunaďalšie
konanie.

16. K rozhodnutiu dovolacieho súdu podali vyjadrenie žalovaní. Navrhli, aby odvolací súd s poukazom

na právny názor vyslovený dovolacím súdom a s poukazom na pokyn dovolacieho súdu vo vzťahu
k ďalšiemu priebehu tohto súdneho konania, na pojednávaní rozhodnutie súdu prvej inštancie ako
vecne správne v celom rozsahu potvrdil, a aby uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy celého konania.
Poukazujú na skutočnosť, že dovolací súd zrušil predchádzajúci rozsudok len z procesných dôvodov.
Keďžedovolacísúduviedol,ževnovomrozhodnutísúdrozhodneznovaajotrováchpôvodnéhokonania

a dovolacieho konania, žalovaní odkazujú na vyčíslenie trov konania nachádzajúce sa v ich písomných
podaniach. Trovy odvolacieho konania vyčísľujú v tomto vyjadrení.

17. Žalobca podal vyjadrenie, v ktorom uvádza, že konajúci súd by mal priznať žalobcovi ním uplatnený
nárok. Žalobca opätovne odkazuje na svoje písomné podania. Ďalej poukazuje na rozsudok Krajského

súdu v Trnave sp. zn. 10Co 134/2012 zo 04.12.2013, rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp.
zn. 8C 98/2009 z 05.03.2014, rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 25C 21/2013 z 19.03.2014.

18. Žalobca v priebehu odvolacieho konania podal návrh na prerušenie konania s odôvodnením, že
na Krajskom súde v Prešove je vedené konanie pod sp. zn. 8Co 165/2014 (Na Okresnom súde

Prešov je konanie vedené pod sp. zn. 28C 51/2009) v skutkovo a právne totožnej veci, a to náhrady
za užívanie nehnuteľnosti - obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu zákonným vecným bremenom k
susednému pozemku, taktiež zastavanému stavbou bytového domu. Poukázal na to, že Krajský súd v
Prešove uznesením sp. zn. 8Co 165/2014 z 27.08.2015 konanie prerušil s tým, že po právoplatnosti
tohto rozhodnutia o prerušení konania bude podaný návrh na Ústavný súd SR na posúdenie súladu

ustanovenia § 23 odsek 5 zákona č. 182/1993 Z.z. s Ústavou SR.

19. Odvolací súd uznesením č.k. 1Co 6/2015-354 zo dňa 30. novembra 2015 prerušil konanie do
skončenia konania o súlade právnych predpisov vedeného na Ústavnom súde SR na návrh Krajského
súdu v Prešove v jeho právnej veci sp. zn. 8Co 165/2014.

20. Uznesenie právne odôvodnil ustanovením § 109 odsek 2 písm. c/, § 211 odsek 2 O.s.p..

21. Odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok, ďalej len „C.s.p.") preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v

zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385
C.s.p. a contrario) a ustanovenia § 450 a 454 a nasl. C.s.p..

22. Pokiaľ ide o posúdenie nároku žalobcu na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva za obdobie
od 08.09.2009 do 07.09.2011, v tomto smere odvolací súd poukazuje na zjednocujúci záver Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 8/2016 ako rozhodnutie pod č. 73 citujúc:

„Právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o
vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov vzniklo ex lege jednorazovo

tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona (1. septembra 1993). Z
predmetného ustanovenia nevyplýva ďalšiemu vlastníkovi zaťaženého pozemku právo na náhradu za
pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckych práv."23. Tento záver Najvyšší súd Slovenskej republiky v bodoch 10.3. - 10.3.2. vyššie uvádzaného
rozhodnutia ďalej rozvíja citujúc:

„10.3. K obmedzeniu vlastníka takého pozemku, na ktorom v čase nadobudnutia účinnosti zákona č.
182/1993 Z.z. (1. septembra 1993) bol bytový dom vo vlastníctve niekoho iného, došlo jednorazovo -
v zmysle §23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. Uvedené ustanovenie sledovalo cieľ predísť možnosti,
že vzťah vlastníka pozemku a vlastníka stavby zostane neupravený (v tom zmysle, že vlastník stavby
nebude mať titul na užívanie pozemku). Zvolená bola koncepcia úpravy ich vzťahu zákonným vecným

bremenom v zmysle § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. s tým, že finančné vyrovnanie práv a povinností
vyplývajúcich z obsahu právneho vzťahu založeného týmto zákonom sa uskutoční (môže uskutočniť)
podľa všeobecných zásad vyrovnania vzťahu medzi vlastníkom a tým subjektom, ktorý výkonom svojich
vlastných práv obmedzil práva vlastníka.

10.3.1. Ak by v súčasnosti bol vlastníkom pozemku ten istý vlastník, ktorý ním bol v deň nadobudnutia

účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z. (1. septembra 1993), zrejme by v praxi nevznikali pochybnosti o tom,
že a/ uvedeným dňom došlo ex lege k obmedzeniu jeho vlastníckeho práva vecným bremenom v zmysle
§ 23 ods. 5 tohto zákona, b/ uvedeným dňom mu (aj) v zmysle všeobecných ustanovení Občianskeho
zákonníka vzniklo právo na náhradu za toto obmedzenie, c/ od uvedeného dňa mal vlastník možnosť
uplatniť svoje právo na náhradu za obmedzenie jeho vlastníckych práv v Občianskym zákonníkom

stanovenejdobe.Pokiaľtento(nezmenený)vlastníkprávonanáhraduzaobmedzeniesvojhovlastníctva
neuplatnil v stanovenej dobe, došlo k premlčaniu jeho práva a v súčasnosti sa už nemôže domáhať
žiadnej náhrady za obmedzenie jeho vlastníckeho práva. Ak tento (nezmenený) vlastník pozemku svoje
právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, ku ktorému došlo 1. septembra 1993 ustanovením
§ 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. úspešne uplatnil a bola mu - či už na základe dohody dotknutých

subjektov alebo rozhodnutia súdu - poskytnutá náhrada, boli jeho práva uspokojené a v súčasnosti mu
už z tohto titulu (obmedzenia jeho vlastníckych práv) nepatrí žiadna ďalšia náhrada za akési „nové"
alebo „pretrvávajúce obmedzenie vlastníctva".

10.3.2. Na podstate vyššie uvedeného (10.3.1.) nemôže nič zmeniť, ak odo dňa účinnosti zákona č.

182/1993 Z.z. došlo k zmene v osobe vlastníka pozemku zaťaženého vecným bremenom v zmysle §
23 ods. 5 tohto zákona. Aj vtedy, ak došlo k takejto zmene v osobe vlastníka pozemku, treba naďalej
rozlišovať jednak tú skutočnosť, že priamo zákon č. 182/1993 Z.z. upravil samotný vecnoprávny vzťah
vlastníka pozemku a vlastníka stavby (vecným bremenom obmedzujúcim vlastníka pozemku), jednak
skutočnosť, že - pokiaľ tento zákon osobitne neupravil vzájomné (finančné) vyrovnanie nositeľov práv

a povinností tvoriacich obsah tohto právneho vzťahu - prichádzala do úvahy možnosť ich vyrovnania
podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka (avšak len do doby stanovenej zákonom)."

24. Tento záver vychádza a je podporený aj ďalším rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v obdobnej právnej veci, a to v rozsudku sp. zn. 7Cdo 26/2014 z 24.3.2015 cit.:

„Právna teória a súdno-aplikačná prax rešpektuje právny princíp, ktorý je vyjadrený pravidlom „lex
specialis derogat generali" (zvláštny zákon ruší zákon všeobecný). Za predpokladu, že ide o predpisy
rovnakej právnej sily. Zvláštna úprava, t. j. užšia právna norma má prednosť pred úpravou všeobecnou,
t. j. normou širšou, ktorá sa uplatní len tam, kde zvláštny predpis vec neupravuje. Tento kontravalentný

vzťah špeciality a subsidiarity existuje medzi rôznymi právnymi predpismi (napr. vzťah obchodného
zákonníka ako osobitného predpisu „lex specialis" a občianskeho zákonníka ako všeobecného predpisu
„lex generalis").

Vecné bremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim, upravený verejnoprávnymi

predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Zároveň však majú aj súkromnoprávny prvok. Vecné
bremeno totiž charakterizuje občianske právo ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktorého
obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné
bremenátentocharaktermajútiež.Ichrežimniejeúplnetotožnýsrežimomzmluvnýchvecnýchbremien,
pretože sa riadia špeciálnou úpravou právnych predpisov, avšak nejedná sa o komplexnú úpravu, ktorá

by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Preto pokiaľ tieto
špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou úpravou občianskoprávnou.
Na danú problematiku je ďalej nutné pozerať podľa zásady nepravej retroaktivity. Podľa tejto zásady
vyplývajú práva a povinnosti zo zriadeného vecného bremena nielen z právnej úpravy, na ktorejzáklade vznikli, ale aj zo zákonnej úpravy zákonných vecných bremien. Pokiaľ súčasné špeciálne
predpisy zákonných vecných bremien neupravujú náhrady súvisiace s ich výkonom, je potrebné použiť
úpravu súkromnoprávnu. (viď. nález Ústavného súdu Českej republiky, PL. ÚS 25/04 ).

Subsidiárne použitie všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka vyplýva aj z ustanovenia § 3
ods. 1 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, podľa ktorého „ak tento zákon neustanovuje
inak, vzťahuje sa na práva a povinnosti vlastníkov domov, bytov a nebytových priestorov Občiansky

zákonník a osobitné predpisy." Preto aj keď v danom prípade zákon o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 tohto zákona vzniká len za náhradu,
je potrebné v tejto súvislosti vychádzať aj z čl. 11 ods. 4 Listiny, ako aj z čl. 20 ods. 4 ústavy a v kontexte
s tým aj s úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku v ustanovení § 135c ods. 3 Občianskeho
zákonníka.

Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je
povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno vzniká „in rem", vzťahuje sa na
každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho
vznik posudzovať samostatne u každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za
vznik vecného bremena je nepochybne jednorázová a teda nemá charakter opakovaného plnenia. Je

nelogické,abyprikaždejzmenevlastníkamalnovýmajiteľzaťaženéhopozemkunovýnároknafinančnú
náhradu za už vzniknuté vecné bremeno.

K žalobcovej citácii nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd"), sp. zn. IV.
ÚS 70/2011 z 23. júna 2011 je potrebné uviesť, ako uviedol aj ústavný

súd vo svojom náleze, sp. zn. II. ÚS 506/2011 z 3. novembra 2011, že
riešená problematika nie je obdobná s teraz riešenou vecou. Sťažovateľ totiž v uvedenej veci požadoval
vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vlastník stavby získal na úkor jeho právneho predchodcu ako
vlastníka pozemku z titulu, že nemohol disponovať so svojím pozemkom. Nešlo teda o vysporiadanie
práva k neoprávnenej stavbe podľa ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka. Dôvodom zrušenia rozsudku krajského súdu (sp. zn. 17Co
104/2010 ) v cit. náleze ústavného súdu bola skutočnosť, že krajský
súd sa v odôvodnení nezaoberal nárokom na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka
pozemku zriadeným vecným bremenom.

Dovolací súd dospel k záveru, že názor odvolacieho súdu v predmetnej veci, že ide o finančnú
náhradu za vznik vecného bremena, ktorá je jednorazovou náhradou, je správny, a teda neexistuje
ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by bránilo tomuto záveru, pričom
poukazuje aj na nález ústavného súdu, sp. zn. IV. ÚS 227/2012 z
3. mája 2012, v ktorom ústavný súd vyslovil názor, že považuje takýto záver za „ústavne udržateľný."

Ústavný súd tak v citovanom náleze akceptoval názor krajského súdu (sp. zn. 4Co 66/2011 ), o jednorazovej náhrade za vznik vecného bremena v obdobnom prípade tak,
ako to podľa tohto konajúceho krajského súdu „vyplýva napr. z § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka
a zo sťažovateľom predloženého rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo 89/2008 vo veci

vecného bremena.

Dovolací súd uvádza, že nárok vo forme náhrady peňažného plnenia za užívanie nehnuteľnosti je
nepochybne právom majetkovej povahy, ktoré podlieha premlčaniu v zmysle § 100 a nasl. Občianskeho
zákonníka , pričom tu nie je osobitná úprava

ohľadom dĺžky premlčacej doby, takže platí všeobecná premlčacia doba v trvaní troch rokov, ktorá
plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať prvý raz. Predmetné právo sa mohlo vykonať v prvý
deň účinnosti zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktorý zo zákona zriadil toto vecné
bremeno, pričom tento zákon nadobudol účinnosť 1. septembra 1993, trojročná premlčacia doba teda
uplynula 1. septembra 1996 a návrh na začatie konania bol podaný po jej márnom uplynutí. Vo veci

nie je relevantnou skutočnosťou, že žalobca nadobudol vlastnícke právo k predmetnému pozemku v
roku 2007, nakoľko na plynutie premlčacej doby nemá vplyv zmena v osobe veriteľa, alebo dlžníka
(§ 111 Občianskeho zákonníka ). Premlčaciadoba začala plynúť účinnosťou zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, a bez ohľadu na
skutočnosť, že až neskôr sa žalobca stal vlastníkom predmetného pozemku, uplynula v roku 1996."

25. V súlade s takýmto právnym posúdením veci odvolací súd konštatuje, že žalobca kúpil pozemok
zastavaný bytovým domom žalovaných postaveným ešte v sedemdesiatych rokoch minulého storočia.
Ako vyplýva z obsahu žaloby, bytové domy boli postavené v roku 1973.

26. Podľa ustanovenia § 23 odsek 5 zákona č. 182/1993 Z.z., ak vlastník domu nie je vlastníkom

pozemku, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra
nehnuteľností.

27. Žalobca v čase kúpy pozemku (rok 2007) musel dobre vedieť, že pozemok je zastavaný bytovkou.
Vychádzajúc z prezumpcie poznania zákonnej úpravy uverejnenej v zbierke zákonov žalobca mal
vedieť, že kupuje pozemok, na ktorom je zriadené zákonné vecné bremeno a oprávnenými z takéhoto

vecného bremena sú žalovaní.

28. Ak vznikla otázka existencie práva na náhradu za vecné bremeno, pri namietaní premlčania je treba
riešiť zákonite otázku, kedy sa toto právo mohlo uplatniť prvýkrát.

29. Podľa ustanovenia § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba
je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

30. Ak zákonodarca zvolil zákonné vecné bremeno, sledoval práve právnu istotu potrebnú v početných
konfrontačných vzťahov medzi vlastníkmi bytov a vlastníkmi pozemkov. To platí aj čo do práva na

náhradu za takto vzniknuté vecné bremeno. Sotva by akákoľvek regulácia vzťahov medzi vlastníkmi
bytov a vlastníkmi pozemkov priniesla zákonodarcom sledovaný cieľ, ak by sa jedno z najdôležitejších
práv vlastníka pozemku, a to náhrada za užívanie, malo prenášať na neurčité obdobie z vlastníkov
bytov na nástupcov či celé generácie. Zmyslom právnej úpravy bolo odstrániť stav právnej neistoty,
inak by nebol zásadný rozdiel od protiprávneho stavu spojeného s užívaním cudzej veci. Z uvedeného

dôvodu nie je dôvodná ani odvolacia námietka týkajúca sa skutočnosti, že si žalobca neuplatňuje nárok
z titulu vecného bremena, ale titulom náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Odvolací súd
preto nevidí dôvod na iný záver ako ten, že ak už raz majetkové právo na náhradu za užívanie pozemku
z titulu vecného bremena vzniklo, mohlo sa aj relevantne uplatniť ako jednorazová náhrada. Z hľadiska
plynutia času je preto relevantný deň, keď sa ,,právo mohlo vykonať po prvý raz", a to sa mohlo bez

akýchkoľvek zákonných prekážok vykonať na druhý deň po nadobudnutí účinnosti zákonnej právnej
úpravy o zriadení vecného bremena (ustanovenie § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z.).

31. Odvolací súd teda nijako nespochybňuje právo žalobcu na náhradu za vecné bremeno k priľahlému
pozemku.Ponámietkepremlčaniavšaksatotoprávoposúvadorovinynaturálnejobligácie(ustanovenie

§ 455 ods.1 OZ) a súd premlčaním oslabenému právu žalobcu nemohol vyhovieť. Obdobne ako už
rozhodol súd vo veciach napr. sp zn. 17Co 104/2010, 14Co 30/2009 (Porovnaj tiež Uznesenie ÚS SR
zo dňa 3.11.2011 č.k. II. ÚS 506/2011-21).

32. Odvolací súd konštatuje, že doposiaľ ustanovenie § 23 odsek 5 zákona č. 182/1993 Z.z. nebolo

ústavným súdom vyhlásené za odporujúce Ústave SR, a preto nie je dôvod neaplikovať inštitút
zákonného vecného bremena vo všetkých vyššie uvedených súvislostiach v súlade s konštantnou
judikatúrou najvyšších súdnych autorít.

33. Nemožno stotožňovať právnu úpravu zákona č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike (ďalej len

„ZoTE"), ktorý upravoval primeranú jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena a náhradu
za vecného bremena upravené v ustanovení § 23 odsek 5 zákona č. 182/1993 Z.z., nakoľko upravuje
rozličné situácie, ktoré vyjadrujú rôznu formu obmedzenia v užívaní nehnuteľnosti. Kým pri obmedzení
vlastníckeho práva podľa ZoTE sa poskytuje náhrada za výmeru, v ktorej je vlastník obmedzený pri
užívaní nehnuteľnosti v dôsledku uplatnenia zákonného vecného bremena držiteľom povolenia, a to pri

výkone práv a povinností podľa ustanovenia § 10 odsek 1 ZoTE, ktorých rozsah a frekvenciu nemožno
vopred určiť, pri právnej úprave zákona č. 182/1993 Z.z. vzniká k pozemku právo zodpovedajúce
vecnému bremenu, ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, teda rozsah vecného bremena je
určiteľný už pri jeho vzniku, t.j. od účinnosti zákona dňa 1.9.1993.34. Správne preto postupoval prvostupňový súd, ak žalobu vo veci samej zamietol. So zreteľom na
uvedené odvolací súd v zmysle § 387 odsek 1 a 2 C.s.p. napadnutý výrok rozsudku ako vecne správny

potvrdil.

35. V priebehu dovolacieho konania vydal súd prvej inštancie uznesenie sp. zn. 12C/208/2011-238
zo dňa 23. septembra 2013, ktorým rozhodol, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému v 1. rade
trovy konania vo výške 266,35 eur pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia na účet jeho právneho

zástupcuvlehotedotrochdníodprávoplatnostitohtouznesenia.Žalobcajepovinnýnahradiťžalovaným
v 2.rade a 3.rade spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške 229,99 eur pozostávajúcich z trov
právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto
uznesenia. Žalobca je povinný nahradiť žalovaným v 4.rade a 5.rade spoločne a nerozdielne trovy
konania vo výške 229,99 eur pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia na účet jeho právneho
zástupcu v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Žalobca je povinný nahradiť žalovanej

v 6. rade trovy konania vo výške 229,99 eur pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia na účet jeho
právneho zástupcu v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

36. Proti uzneseniu prvoinštančného súdu zo dňa 23. septembra 2013 podali odvolanie žalovaní v 2./
až 6./ rade. Navrhli, aby odvolací súd rozhodol tak, že zmení II. až IV. výrok odvolaním napadnutého

uznesenia tak, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému v 2. rade trovy konania vo výške 194,33 Eur
pozostávajúceztrovprávnehozastúpenianaúčetjehoprávnehozástupcudotrochdníodprávoplatnosti
uznesenia, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému v 3. rade trovy konania vo výške 194,33 Eur
pozostávajúceztrovprávnehozastúpenianaúčetjehoprávnehozástupcudotrochdníodprávoplatnosti
uznesenia, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému v 4. rade trovy konania vo výške 194,33 Eur

pozostávajúceztrovprávnehozastúpenianaúčetjehoprávnehozástupcudotrochdníodprávoplatnosti
uznesenia, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému v 5. rade trovy konania vo výške 194,33 Eur
pozostávajúceztrovprávnehozastúpenianaúčetjehoprávnehozástupcudotrochdníodprávoplatnosti
uznesenia a že žalobca je povinný nahradiť žalovanému v 6. rade trovy konania vo výške 194,33 Eur
pozostávajúceztrovprávnehozastúpenianaúčetjehoprávnehozástupcudotrochdníodprávoplatnosti

uznesenia. Zároveň si uplatnili náhradu trov tohto odvolacieho konania. Žalovaní odvolaním žiadali o
opravu záhlavia rozhodnutia, v ktorom bol žalovaný v 2. rade nesprávne označený ako S. Q., hoci
jeho priezvisko správne znie Q.. Ďalej namietajú nesprávne právne posúdenie veci, ktoré je zrejmé
najmä vo vzťahu o náhrade trov konania žalovaných v 2. až 6. rade. Súd prvej inštancie síce správne
v odôvodnení uznesenia uviedol, že žalovaní v 1. až 6. rade sú v procesnom postavení samostatných

spoločníkov, napriek tomu však žalovaným v 2. a 3. rade priznal náhradu trov právneho zastúpenia len
ako keby išlo o jednu právne zastúpenú osobu a podobne tak priznal náhradu trov právneho zastúpenia
aj žalovaným v 4. a 5. rade. Podľa ich názoru, súd prvej inštancie mal každému úspešnému účastníkovi
priznať za každý úkon poskytnutej právnej služby náhradu vo výške tarifnej odmeny podľa ustanovenia
§ 10 odsek 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb (ďalej len „Vyhláška"), zníženej o 50 % v zmysle ustanovenia § 13 odsek 2 Vyhlášky. Výnimkou
je len prvý úkon poskytnutej právnej služby - prevzatie a príprava zastúpenia, kedy ešte nemožno
hovoriť o zastupovaní viacerých osôb a preto žalovaným patrí náhrada vo výške tarifnej odmeny podľa
ustanovenia § 10 odsek 1 Vyhlášky bez zníženia. Nesprávnosť právneho posúdenia veci žalovaní vidia
aj pri priznaní náhrady režijného paušálu súdom. Majú zato, že súd by mal zvlášť každému žalovanému

priznať náhradu režijného paušálu za každý jednotlivý úkon poskytnutej právnej služby. Súd však s
výnimkou prvého úkonu, za každý úkon priznal náhradu režijného paušálu iba raz (nie pre každého
žalovaného zvlášť).

37. Proti uzneseniu prvoinštančného súdu zo dňa 23. septembra 2013 podal odvolanie žalobca. Navrhol,

aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Má za to, že úkony
žalovaných zo dňa 20.09.2011 - prevzatie a príprava zastúpenia sú spoločnými úkonmi pri zastupovaní
viacerých osôb, pretože boli vykonané v čase, keď právny zástupca žalovaných zastupoval všetkých
žalovaných a ich obsah bol teda totožný. Správny výška odmeny by mala byť znížená o 50 %. Žalobca
je toho názoru, že súd prvej inštancie priznal žalovaným v rozpore so zákonom aj režijný paušál

za spoločné úkony všetkých žalovaných zo dňa 20.09.2011 - prevzatie a príprava zastúpenia. Podľa
žalobcu súd prvej inštancie pochybil aj v tom, že pri rozhodovaní o trovách konania nevenoval žiadnu
pozornosť otázke opodstatnenosti účtovania jednotlivých úkonov.38. Čo sa týka odvolania žalobcu a žalovaných v 2./ až 6. rade proti uzneseniu Okresného súdu Prešov,
odvolací súd dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na potvrdenie ani na zmenu napadnutého
rozsudku.

39. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky
je aj to, že účastník konania, ktorý v konaní, spravidla v spore, uspel, má, zásadne, právo na to, aby sa
mu nahradili všetky trovy, ktoré zaplatil vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva.

40. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnému
účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo
vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich
nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom

41. Odvolací súd poukazuje na opodstatnenosť námietky žalobcu týkajúcej sa výpočtu náhrady trov

konania za spoločné úkony. Nakoľko odvolací súd považuje prvý úkon - prevzatie a príprava zastúpenia
za úkon spoločný, aj za tento patrí žalovaným náhrada trov znížená o 50 %.

42. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaní v 1./ až 6./ rade majú rovnaké postavenie. Ide o vlastníkov bytov
v bytovom dome postavenom na pozemku žalobcu. Žalobca voči každému z nich uplatňuje rovnaké

prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany. Rovnako je to aj v prípade samotných
žalovaných.

43. Naviac z obsahu spisu vyplýva, že plnomocenstvo každého žalovaného bolo vyhotovené v rovnaký
deň, t.j. 21.09.2011, teda právny zástupca žalovaných prevzal právne zastúpenie každého z nich v

rovnaký deň.

44. Súd prvej inštancie rozhodol nesprávne, pokiaľ priznal náhradu trov konania za prvý úkon - prevzatie
a príprava zastúpenia, osobitne každému žalovanému (resp. len niektorým žalovaným ich priznal ako
spoločný úkon).

45. Čo sa týka odvolacej námietky žalovaných v 2./ až 6./ rade, týkajúcej sa nepriznania režijného
paušálu za každý jednotlivý úkon poskytnutej právnej služby zvlášť každému žalovanému, odvolací súd
udáva nasledovné.

46. Podľa ustanovenia § 16 odsek 3 Vyhlášky, od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov
na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového
základuzakaždýúkonprávnejslužby.Tútosumumôžeadvokátpožadovaťajvtedy,aksanajejnáhrade
s klientom osobitne nedohodol.

47.Súdprvejinštancievodôvodneníuzneseniakonštatovalsprávne,žerežijnýpaušálpatrízajednotlivé
úkony právnej služby bez ohľadu na to, koľko klientov advokát zastupuje. Na druhej strane však
žalovaným priznal viaceré režijné paušály za spoločný úkon - prevzatie a príprava zastúpenia.

48. Režijný paušál v zmysle ustanovenia § 16 odsek 3 Vyhlášky patrí za jednotlivé úkony právnej služby

bez ohľadu na to, koľko klientov advokát zastupuje, nakoľko pri zastupovaní viacerých osôb v zmysle
§ 13 odsek 3 Vyhlášky ide o spoločné úkony, a preto náhrada režijného paušálu sa nenásobí počtom
klientov ani neznižuje o 50 %. (pozri Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.
augusta 2010 sp. zn. 5Sžo 205/2010)

49. Treba teda prisvedčiť námietke žalobcu týkajúcej sa nesprávneho výpočtu režijného paušálu
zo strany súdu prvej inštancie, kedy súd prvej inštancie priznal režijný paušál osobitne každému
žalovanému za prvý úkon právnej služby - prevzatie a príprava zastúpenia.

50. Odvolací súd vidí opodstatnenosť v odvolacej námietke žalovaných v 2./ až 6./ rade týkajúcej sa

nesprávnosti právneho posúdenia vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania žalovaných v 2./ a 3./
radea4./a5./rade.Odvolacísúdvidínesprávnosťrozhodnutiasúduprvejinštancievtom,žežalovaným
v 2./ a 3./ rade priznal náhradu trov právneho zastúpenia ako keby šlo o jednu právne zastúpenú osobu.
Rovnako tak rozhodol o náhrade trov právneho zastúpenia pre žalovaného v 4./ a 5./ rade.51. Náhrada trov konania na súde prvej inštancie patrí za 4 úkony právnej služby a to:
1.) prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom dňa 21.09.2011 (ustanovenie § 13a

odsek 1 písm. a/ Vyhlášky)
2.) písomné podanie týkajúce sa veci samej zo dňa 22.09.2011 - vyjadrenie k žalobe (ustanovenie §
13a písm. c/ Vyhlášky)
3.) písomné podanie týkajúce sa veci samej zo dňa 20.04.2012 (ustanovenie § 13a písm. c/ Vyhlášky)
4.) účasť na súdnom pojednávaní dňa 12.06.2012 (ustanovenie § 13a písm. d/ Vyhlášky)

52. Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacou námietkou žalobcu týkajúcej sa opodstatnenosti
jednotlivých úkonov právneho zástupcu žalovaných.

53. Súd rozhodujúci o priznaní náhrady trov konania je povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených
trov konania uplatnených úspešným účastníkom v spore, ako i skutočnosť, či nie sú splnené podmienky

pre postup podľa § 257 C.s.p.; nie je rozhodujúce, či je tomu tak pri uplatnení práva alebo jeho bránení.

54. Je potrebné vziať na zreteľ, že účelnosť vynaložených nákladov je podmienkou ich priznania,
pričom táto otázka nie je v zákone explicitne vyjadrená. Podmienkou je, že ide o výdavky potrebné na
uplatňovanie či bránenie práv účastníka konania. Súdu prináleží hodnotiť ako kritérium pre ich priznanie

ich účelnosť, resp. nevyhnutnosť.

55. Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju
opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze.

56. Odvolací súd rovnako ako súd prvoinštančný považuje úkon - vyjadrenie vo veci zo dňa 20.04.2012
za účelný. V tomto vyjadrení dokonca žalovaní vzniesli námietku premlčania. Z rozsudku súdu prvej
inštancie č.k. 12C 208/2011-112 zo dňa 12. júna 2012 nepochybne vyplýva, že predmetné vyjadrenie
mohlo byť podkladom pre súd pre rozhodnutie vo veci samej.

57. Odvolací súd sa nemôže stotožniť s námietkou žalovaných v 2./ až 6./ rade, že odvolanie žalobcu
proti uzneseniu Okresného súdu Prešov č.k. 12C 208/2011-238 zo dňa 23. septembra 2013 bolo podané
oneskorene a teda je možná existencia dôvodov na odmietnutie odvolania.

58. Uznesenie Okresného súdu Prešov č.k. 12C 208/2011-238 zo dňa 23. septembra 2013 bolo

žalobcovi doručené dňa 16.10.2013. Lehota na podanie odvolania je 15 dní. Žalobca teda mohol podať
odvolanie voči predmetnému uzneseniu do 31.10.2013. Z obálky pripojenej k spisu vyplýva, že žalobca
podal odvolanie na pošte dňa 31.10.2013. Lehota na podanie odvolania je teda v zmysle ustanovenia
§ 121 odsek 5 C.s.p. zachovaná.

59. Z týchto dôvodov odvolací súd v zmysle ustanovenia § 389 odsek 1 písm. b/ C.s.p. napadnuté
uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

60. Podaním zo dňa 24.01.2017 vzniesol žalobca námietku zaujatosti voči všetkým sudcom Krajského
súdu v Prešove, ktorí prejednávajú občianskoprávne spory. Podľa žalobcu, sudcovia Krajského súdu v

Prešove postupujú v konaniach, kde je žalobca účastníkom konania v rozpore so zákonom a sú zaujatí.
Táto skutočnosť vyplýva aj z rozhodnutí Ústavného súdu SR, ktorý v niekoľkých prípadoch rozhodol, že
základné právo žalobcu porušené bolo.

61.Podľaustanovenia§49odsek3C.s.p.,dôvodomnavylúčeniesudcuniesúokolnosti,ktoréspočívajú

v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti.

62. Podľa ustanovenia § 53 odsek 3 C.s.p., ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú
v procesnom postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti, súd na námietku zaujatosti neprihliada;
v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

63. Základom pre vylúčenie sudcu môžu byť vždy len objektívne existujúce zákonné dôvody; na
nepreukázané a nedoložené tvrdenia žalobcu nemožno v konaní o námietke zaujatosti sudcu prihliadať.
Rovnako nie je možné prihliadať na námietky žalobcu, týkajúce sa procesného postupu konajúcehosudcu v konaní a konaní iných súdov, v ktorom vystupoval žalobca ako účastník konania (v zmysle
ustanovenia § 49 odsek 3 C.s.p.).

64. Odvolací súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť považovaná za relevantnú na predloženie
nadriadenému súdu na konanie o námietke zaujatosti. Preto návrhu žalobcu nevyhovel.

65. O trovách odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 255 odsek
1 C.s.p. v spojení s stanovením § 262 odsek 2 C.s.p..

66. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).