Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Thursday, November 2, 2016

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 1T/92/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3816010367
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Noema Turanovičová

ECLI: ECLI:SK:OSPD:2016:3816010367.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza samosudkyňou JUDr. Noemou Turanovičovou na hlavnom pojednávaní dňa 2.

novembra 2016 v trestnej veci obžalovaného S. F. takto

r o z h o d o l :

Obžalovaný S. F., nar. XX.X.XXXX v Handlovej, okres Prievidza, trvale bytom E., X. XXXX/XX,

j e v i n n ý , ž e :

hoci mu zo Zákona o rodine vyplýva povinnosť starať sa o výživu svojej dcéry K. G., J.. X.X.XXXX,
a rozsudkom Okresného súdu Prievidza č. 9C/229/2015-32 zo dňa 7.10.2015, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 24.10.2015, bol zaviazaný platiť matke dcéry G. G. výživné 100,- eur mesačne, a to
do 15. dňa v mesiaci, túto povinnosť v Handlovej úmyselne neplnil od 30.9.2015, kedy uznal otcovstvo
k K. G., do 2.11.2016, hoci do januára 2016 (vrátane) poberal nemocenské dávky vo výške, ktorá mu
umožňovala výživné platiť, dňa 31.1.2016 s ním zamestnávateľ rozviazal pracovný pomer uplynutím
dohodnutej doby, pričom pracovný pomer nebol predĺžený z dôvodu jeho dlhodobej práceneschopnosti

a pretože jeho pracovná morálka bola na nízkej úrovni, bol nezodpovedný, nespoľahlivý a práce
nevykonával k spokojnosti nadriadených, počas práceneschopnosti sa dňa 19.8.2015 a ani neskôr
nedostavil na kontrolu k lekárovi, teda porušoval liečebný režim, na kontrolu sa dostavil k lekárovi
až dňa 7.10.2015, a to na základe písomného predvolania lekára a počas ďalšej práceneschopnosti
od 9.10.2015 znova nedodržiaval liečebný režim, od ukončenia práceneschopnosti dňa 9.2.2016 bol
nezamestnaný a nebol evidovaný na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie, od 18.3.2016 do
2.11.2016 zaplatil poškodenej G. G. 140,- eur a na výživnom jej zostal dlhovať 1.160,- eur,

t e d a :

najmenej tri mesiace v období dvoch rokov úmyselne neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného,

t ý m s p á c h a l :

prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1 Trestného zákona č. 300/2005 Z.z. v znení
Zákona č. 87/2015 Z.z. (ďalej „Trestný zákon“).

a za to sa

o d s u d z u j e :Podľa § 207 odsek 1 Trestného zákona s použitím § 38 odsek 2 Trestného zákona k trestu odňatia
slobody v trvaní 7 (sedem) mesiacov.

Podľa § 48 odsek 2 písmeno a) Trestného zákona sa na výkon uloženého trestu odňatia slobody
zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

o d ô v o d n e n i e :

Súd na hlavnom pojednávaní vypočul obžalovaného S. F. (ďalej len obžalovaný), vypočul svedkyňu -
poškodenú G. G. (ďalej len poškodená), oboznámil sa s listinnými dôkazmi.

Obžalovaný vypovedal, že pracoval ako baník v bani od 7.4.2015 do augusta 2016, bol práceneschopný
pre bolesti brucha. Po predložení listinného dôkazu od ošetrujúcej lekárky (správa č.l. 71, s ktorou sa
i súd oboznámil) vyplýva, že práceneschopný bol od 14.8.2015, pripustil, že to bolo od tohto dátumu,
ako i to, že na kontrolu mal prísť 19.8.2015. Potvrdil i to, ako to tiež vylynulo z tejto správy, že na

kontrolu prišiel k lekárke až na jej výzvy, bolo to až po 1 mesiaci. On tam bol, no lekárka bola na
dovolenke, nevedel povedať, či ju niekto zastupoval. Na kontrolu neprišiel preto, lebo bol odcestovaný u
svojej priateľky v Žiari nad Hronom. Práceneschopnosť mu lekárka ukončila 7.10.2015 a od 8.10.2015
bol na ďalšej práceneschopnosti pre zranenie ruky, ktoré utrpel pri dopravnej nehode, ktorú mal v
čase práceneschopnosti, no nie v čase vychádzok, a dopravná nehoda nebola hlásená polícii. Pre toto

poranenie ruky chodil na rehabilitáciu, sám bez súhlasu ošetrujúceho lekára si i zložil naloženú sadru.
Dátum tejto dopravnej nehody nevedel súdu bližšie upresniť. V dobe práceneschopnosti žil z vyplácanej
maródky, 10 dní mu posielal zamestnávateľ, potom Sociálna poisťovňa. On poškodenej vyplatil po 30
eur dňa 26.4.2016, 1.6.2016 a 2.8.2016, dňa 18.3.2016 jej poslal 50 eur. Dal jej i v hotovosti spolu asi
250 eur, dal jej tieto peniaze vonku, keď boli s malou na prechádzke, bolo to jednotlivé razy asi 4-krát

po 30 až 50 aur. On sám i nejaké veci dcére kupoval. Po ukončení poslednej práceneschopnosti sa už
nezamestnal, nie je zamestnaný ani v čase konania hlavného pojednávania. V HBP, a.s., Prievidza, mal
príjem okolo 650 eur, v ako - ktorý mesiac. V evidencii Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Prievidza
je od 3.6.2016 - správa č.l. 113.

Svedkyňa G. F. jednoznačne potvrdila, že obžalovaný na výživu ich dcéry G. neprispieval vo výške
výživného určeného rozsudkom, poslal jej len výživné v dni, ktoré vypovedal i obžalovaný, po 30 eur dňa
26.4.2016, 1.6.2016 a 2.8.2016, dňa 18.3.2016 jej poslal 50 eur, teda spolu jej uhradil 140 eur. Nie je
pravdou, žeby jej dal obžalovaný nejaké iné peniaze v hotovosti na výživné, nie je pravdou, žeby dcére
obžalovaný kupoval nejaké veci. Hoci obžalovaný riadne a včas neplnil svoju vyživovaciu povinnosť,

táto skutočnosť nemala na maloletú dcéru trvalo nepriaznivé dôsledky.

Súd sa oboznámil predovšetkým s listinnými dôkazmi - rozsudkom Okresného súdu Prievidza sp.
zn. 9C/229/2015 (č.l. 30), ktorým obžalovanému bola určená povinnosť prispievať na jej výživu vo
výške 100 eur, počnúc dňom narodenia, do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky, zápisnicou č.l.

31 - o súhlasnom určení otcovstva k maloletej, rodným listom č.l. 32, v ktorom je ako otec dieťaťa
zapísaný obžalovaný, správami z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Prievidza č.l. 33-37, z ktorých
vyplýva, že obžalovaný nebol v rozhodnom období v evidencii Úradu práce, sociálnych vecí a rodina,
že obžalovaný nepoberal dávky v nezamestnanosti, do evidencie sa zaevidoval až v čase konania
hlavného pojednávania od 3.6.2016, správami Sociálnej poisťovne č.l. 46-55, z ktorých vyplývajú výšky

vyplácaných dávok sociálneho zabezpečenia v čase práceneschopnosti obžalovaného, ktoré boli v
dostatočnej výške, z ktorej bol schopný uhrádzať určené výživné v rozhodnom období, pracovným
hodnotením, z ktorých vyplýva výška príjmu obžalovaného od apríla 2015 do augusta 2015 od 688 eur
v mesiaci apríl, 1.038 eur v mesiaci máj, 887 eur v mesiaci jún, 740 eur v mesiaci júl a suma 230 eur
v mesiaci august 2015, kedy nastúpil PN, ako i vyjadrenie, že pracovný pomer obžalovanému nebol

predĺžený z dôvodu trvania PN č.l. 57 -60, a že išlo o nespoľahlivého a nezodpovedného pracovníka,
ktorý si prácu nevykonával k spokojnosti nadriadených. Oboznámil sa i s listinnými dôkazmi č.l. 71-83,
správami,zktorýchvyplýva,žeobžalovanýbolvstarostlivostitraumatologickejambulancieod9.10.2015
do 3.2.2016 pre subkapitálnu zlomeninu, kde ošetrujúcej lekárke uviedol, že dňa 8.10.2015 spadol a
narazil si ruku.Vzhľadom na samotnú výpoveď obžalovaného, jeho čiastočné priznanie, výpoveď svedkyne
poškodenej, ale i oboznámené listinné dôkazy, mal súd preukázané, že obžalovaný najmenej tri mesiace
v období dvoch rokov úmyselne neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného, pretože hoci mal dostatočný

príjem zo svojho zamestnania resp. vyplácaných dávok sociálneho zabezpečenia, neplnil si svoju
vyživovaciu povinnosť, jeho pracovný pomer bol ukončený pre nezodpovedný prístup obžalovaného,
nezodpovedne sa staval i k svojim povinnostiam ako pacient, keď sa na kontrolu nedostavil v čase
určenom ošetrujúcou lekárkou, tam sa dostavil za účelom ukončenia práceneschopnosti až na písomnú
výzvu a predvolanie ošetrujúceho lekára, v čase práceneschopnosti nedodržiaval liečebný režim, keď,

podľa jeho vlastného udania, zdržiaval sa nie v mieste bydliska a v čase práceneschopnosti dokonca
mal mať dopravnú nehodu, pri ktorej opäť utrpel zranenie, pre ktoré nemohol nastúpiť do práce a v
zamestnaní potom ako nezodpovednému pracovníkovi, pre pretrvávajúcu PN, nebol pracovný pomer
určený na dobu určitú predĺžený a pracovný pomer bol s ním ukončený, čím sa vlastným zavinením
pripravil o trvalý zdroj príjmov, následne nebol v evidencii uchádzačov o zamestnanie príslušného úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny, čím si obmedzil možnosti i za ich pomoci hľadať si zamestnanie, keď bol

zamestnaný, mal dostatok finančných prostriedkov na plnenie si svojej vyživovacej povinnosti, uhradil
spolu v rozhodnom období len 140 eur a na výživnom ostal oprávnenej do vyhlásenia rozsudku dlhovať
spolu 1.160 eur. Súd vyhovel dokonca požiadavke obžalovaného a odročil hlavné pojednávanie, no
obžalovanýsanatotohlavnépojednávaniebezospravedlneniariadneavčasnedostaviladlžnévýživné,
ako vyplynulo z výpovede poškodenej, neuhradil, čím tak po stránke subjektívne ako i objektívnej naplnil

zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1 Trestného
zákona.

Podľa § 62 odsek 1, 2, 3, 4, 5 Zákona o rodine, plnenie zákonnej vyživovacej povinnosti rodičov k
deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja

rodičia prispievajú na výživu detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má
právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Každý rodič, bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti
a majetkové pomery, je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30
% zo sumy životného minima na nezaopatrené, neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa
osobitného zákona. Pri určení vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere

sa o dieťa osobne stará. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov.

Štát má záujem na riadnej výchove nezaopatrených osôb. Neoddeliteľnou súčasťou pre vytvorenie
podmienok na riadnu výchovu a výživu je i predpoklad mať dostatok finančných prostriedkov,
potrebných na uspokojenie potrieb maloletého dieťaťa. Obžalovaný svojim konaním porušil tento záujem

spoločnosti.

Súd sa oboznámil i s listinnými dôkazmi, správami a charakteristikami osoby obžalovaného, z ktorých
vyplýva, že obžalovaný bol v posledných 10 rokoch pred spáchaním skutku 1-krát súdne trestaný - odpis
registra trestov č.l. 90, no predovšetkým pripojený spis Okresného súdu Prievidza sp. zn. 3T/46/2016,

z ktorého vyplýva, že obžalovaný bol rozsudkom z 6.7.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť toho istého
dňa, uznaný vinným zo zločinu krádeže spolupáchateľstvom podľa § 20, § 212 odsek 1, 4 písmeno
b) Trestného zákona a prečin porušovania domovej slobody spolupáchateľstvom podľa § 20, § 194
odsek 1 Trestného zákona a bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 3 roky s probačným
dohľadom nad jeho správaním v skúšobnej dobe, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený na

skúšobnú dobu v trvaní 30 mesiacov a povinnosť v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom
podrobiť sa sociálnemu výcviku.

Pri ukladaní trestu súd zohľadnil základné zásady ukladania trestu, vyplývajúce z ustanovenia § 34
odsek 1 Trestného zákona, pri určovaní druhu a výmery trestu, zohľadniac spôsob spáchania činu, jeho

následok, obžalovanému súd nepriznal žiadnu poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 Trestného zákona,
nevzhliadol u obžalovaného však ani žiadnu priťažujúcu okolnosť v zmysle § 37. Je síce nesporné, že
obžalovaný bol pred spáchaním trestnej činnosti, pretože skutok, pre ktorý bol súdom uznávaný vinným,
dokonal až dňa 2.11.2016, odsúdený pre inú jeho trestnú činnosť v konaní 3T/46/2016, pretože však súd
ukladal trest - trest odňatia slobody, pre iný alternatívny trest nemal súd splnené zákonné podmienky,

musel prihliadnuť na ustanovenie § 49 odsek 2 Trestného zákona, ktorý stanovuje, že ak súd odsudzuje
páchateľa za úmyselný trestný čin spáchaný v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia resp. v
skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, nepoužije sa ustanovenie
odseku 1, § 49 Trestného zákona, a teda nevzhliadol u obžalovaného priťažujúcu okolnosť v zmysle§ 37 písmeno m) Trestného zákona - že už bol za trestný čin odsúdený, teda u obžalovaného použil
ustanovenie § 38 odsek 2 Trestného zákona, zohľadniac i osobu obžalovaného, jeho pomery, možnosť
nápravy, dĺžku doby neplnenia vyživovacej povinnosti, zohľadniac i ostatné okolnosti, vyplývajúce z

ustanovenia § 34 odsek 4 Trestného zákona, a pri zohľadnení všetkých týchto okolností dospel k
záveru, že na ochranu spoločnosti, no predovšetkým prevýchovu obžalovaného, morálne odsúdenie
jeho konania, je dôvodný a spravodlivý trest odňatia slobody v prvej polovici trestnej sadzby za použitia
§ 38 odsek 2 Trestného zákona, teda trest odňatia slobody v trvaní 7 mesiacov nepodmienečne. Pretože
obžalovaný nebol pred spáchaním trestného činu v posledných 10 rokoch vo výkone trestu odňatia

slobody, na výkon uloženého trestu odňatia slobody ho v zmysle § 48 odsek 2 písmeno a) Trestného
zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Súd dospel k záveru, že trest
uložený obžalovanému môže účelnejšie splniť účel trestu z pohľadu tak individuálnej ako i generálnej
prevencie.

Takýto trest súd hodnotil ako zákonný, spravodlivý a primeraný, a preto takýto trest obžalovanému uložil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa oznámenia rozsudku,
prostredníctvom tunajšieho súdu ku Krajskému súdu Trenčín.