Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, December 7, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 25Co/1/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8213206175
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8213206175.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu

JUDr. Romana Tótha a JUDr. Milana Majerníka v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom
Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČ: 26429705, zastúpeného
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36864421, proti žalovanému: D.
N., J.. XX.X.XXXX, G. N. XXX/X, XXX XX G., o zaplatenie 495,93 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. 3C/174/2013-85 zo dňa 28.7.2016, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.

Sporovým stranám nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom konanie o nároku žalobcu na 0,19 % denný zmenkový
úrok zo sumy 495,93 eur od 27.7.2009 do zaplatenia zastavil. V prevyšujúcom rozsahu žalobu zamietol.
O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

2. V dôvodoch rozsudku súd uviedol, že súdu bol dňa 28.3.2013 doručený návrh na uplatnenie
pohľadávky na tlačive A podľa článku 4 odsek 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES
č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Žalobu

odôvodnil tým, že ako indosatár, je nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavil žalovaný
dňa 22.12.2018 na zmenkovú sumu 495,93 eur, pričom sa zaviazal aj k úhrade zmenkového úroku
vo výške 0,25 % denne od 27.7.2009. Podaním, doručeným súdu dňa 22.12.2015, skôr, než sa
začalo pojednávanie, vzal žalobca časť svojho nároku späť v rozsahu zmenkového úroku vo výške
0,19 % denne v časti uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne. Súd podľa obsahu
posúdil toto podanie žalobcu ako čiastočné späťvzatie návrhu v časti, predstavujúcej nárok žalobcu
na zaplatenie zmenkových úrokov vo výške 0,19 % denne zo sumy 495,93 eur od 27.7.2009 do

zaplatenia a keďže toto podanie bolo súdu doručené skôr, než sa začalo pojednávať, súd konanie
v zodpovedajúcej časti zastavil aj bez súhlasu žalovaného. Na rozhodnutie o podanom návrhu súd
nariadil pojednávanie, napriek tomu, že to nenavrhol žiaden z účastníkov, keďže mal za to, že to
je v tejto veci potrebné, ako to vyplýva z článku 5 odsek 1 Nariadenia č. 861/2007. Súd vykonal
dokazovanie návrhom, vyjadreniami účastníkov, výpisom z Obchodního rejstříka ČR, do ktorého je
žalobcaakoprávnickáosobazapísaný,zmenkou,spisom2Er617/2010,ostatnýmspisovýmmateriálom
a zistil, že dňa 22.12.2008 uzavreli žalovaný ako dlžník a POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35807598

ako veriteľ zmluvu o úvere č. 8700127, na základe ktorej veriteľ poskytol dlžníkovi sumu 331,94
eur, pričom dlžník sa veriteľovi zaviazal zaplatiť mu okrem poskytnutej sumy aj poplatok vo výške
321,32 eur, všetko v 12-ich mesačných splátkach po 54,44 eur, počnúc dňom 22.1.2009. Indosovaná
zmenka je vistazmenkou opatrenou doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“.Zmenka bola vystavená dňa 22.12.2008. Za miesto platenia bolo určené sídlo prvotného zmenkového
veriteľa. Indosant predložil zmenku k zaplateniu, pričom vystaviteľ doposiaľ nezaplatil žiadnu sumu.
Žalobca na preukázanie oprávnenosti svojho nároku voči žalovanému predložil súdu originál zmenky

vystavenej žalovaným dňa 22.12.2008 a výpis z obchodného registra žalobcu. Veriteľ POHOTOVOSŤ,
s.r.o., za ktorého podpisoval konateľ spoločnosti, indosoval túto zmenku, pričom na druhú stranu
zmenky vpísal : namiesto nás na rad CD Consulting s.r.o., K červenému dvoru 3269/25a, 130 00
Praha, Česká republika, IČO: 26429705. Vzhľadom k tomu, že predmetná zmenka bola vystavená
v prospech veriteľa a jej prvého majiteľa, ktorý je podnikateľom, vykonávajúcim svoju podnikateľskú

činnosť aj poskytovaním úverov nebankovým spôsobom (dôkaz - výpis z Obchodného registra SR,
do ktorého je prvý majiteľ zmenky zapísaný), bol tu reálny predpoklad (vzhľadom na vedomosť súdu
o činnosti veriteľa z iných súdnych konaní), že právo uplatňované v danom konaní zo zmenky môže
mať právny základ v spotrebiteľskom vzťahu. Právny predchodca žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o. ako
veriteľ a žalovaný ako dlžník, uzavreli dňa 22.12.2008 Zmluvu o úvere. Z údajov zverejnených v
Obchodnom registri vyplýva, že veriteľ je právnickou osobou, ktorej predmetom činnosti je, okrem

iného, aj poskytovanie úverov nebankovým spôsobom. Žalovaný je fyzickou osobou, nepodnikateľom.
Vzhľadom k subjektom uzatvárajúcim zmluvu, súd mal preukázané, že medzi účastníkmi konania došlo
k uzavretiu tzv. spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľská zmluva
predstavuje osobitný druh zmluvy, pri ktorej na jednej strane vystupuje v silnejšej pozícii dodávateľ,
osoba konajúca v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a na druhej strane v slabšej pozícii

spotrebiteľ,fyzickáosoba,ktoréprijejuzatváraníaplnenínekonávrámcipredmetusvojejpodnikateľskej
činnosti. V uvedenom prípade bola uzavretá zmluva označená ako zmluva o úvere uzavretá podľa
§ 497 a nasl. Obchodného. Vzhľadom k tomu, že osobitným zákonom je v rámci nášho právneho
poriadku upravené poskytovanie tzv. spotrebiteľských úverov, súd ďalej skúmal, či predmetný právny
vzťah nepodlieha aj režimu zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších

predpisov. Spotrebiteľským úverom sa v zmysle zákona č. 258/2001 Zb. o spotrebiteľských úveroch
rozumie dočasné použitie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo
forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Spotrebiteľský úver poskytuje veriteľ,
podnikateľ, ktorý má prebytočné finančné prostriedky, ktorého predmetom činnosti je poskytovanie
finančných prostriedkov nebankovým spôsobom a ktorý ich poskytuje za úroky, na požiadanie dlžníka.

Ak ide o obchodovanie s úverovými prostriedkami s osobami, ktoré ich nepoužijú na podnikateľský účel,
ani na výkon povolania resp. zamestnania, ide o spotrebiteľský úverový vzťah. V uvedenom prípade
bol veriteľom podnikateľ, právny predchodca žalobcu, ktorý mal v predmete podnikania poskytovanie
úverov nebankovým spôsobom, ktorý poskytol úver na žiadosť dlžníka, fyzickej osoby, nepodnikateľa,
za úroky skryté pod tzv. poplatok. Súd následne z úradnej povinnosti, po zistení, že v uvedenom

prípade ide o spotrebiteľský vzťah, poskytujúc slabšiemu účastníkovi zmluvy ex offo právnu ochranu
v zmysle zásady ochrany spotrebiteľa, preskúmaval platnosť pôvodnej spotrebiteľskej zmluvy ako
celku. Platnosť spotrebiteľskej zmluvy bola nevyhnutným predpokladom pre následné posudzovanie
zabezpečovacej zmenky, ktorá zabezpečovala pôvodný záväzkový právny vzťah a plnenie z ktorej, bolo
predmetom tohto konania. Súd sa v tejto súvislosti stotožňuje s rozhodnutím Najvyššieho súdu ČR sp.

zn. 33Cdo/1201/2012 z 20.06.2013, z ktorého vyplýva, že nevyhnutnosť ochrany spotrebiteľa je daná
jeho nerovným postavením vo vzťahu spotrebiteľ - dodávateľ (obchodník, profesionál), vyplývajúcim z
nerovnováhy vyjednávacej sily (charakterizovanej sloganom prijmi alebo nechaj tak), nerovnomernosti
znalostí (u profesionála väčšie skúsenosti s predajom ponúkaného výrobku, produktu, či služieb, ktorá
je sprevádzaná spravidla aj lepšou znalosťou práva) a z ekonomickej neúmernosti zdrojov (vo veciach

spotrebiteľských úverov je to spotrebiteľ, ktorý pre nedostatok finančných prostriedkov žiada o úver).
Systém ochrany zavedený aj smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že sa spotrebiteľ nachádza v
nerovnom postavení voči predajcovi alebo poskytovateľovi tak z hľadiska vyjednávacej sily, ako aj z
hľadiska úrovne informovanosti, čo ho vedie k tomu, že pristúpi k podmienkam vopred vyhotoveným
predávajúcim alebo poskytovateľom, bez toho aby mohol ovplyvniť ich obsah. V tomto prípade žalovaná

podpísala zmluvu o úvere, spolu so zmenkou tak, ako jej tieto písomnosti boli predložené, bez znalosti
obsahu písomností, bez znalosti predmetných právnych inštitútov ( úver, zmenka, rozhodcovská doložka
a pod.), ktoré jej neboli vysvetlené, bez možnosti spolu vytvoriť, alebo akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť
ich obsah. Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na výpoveď zamestnanca prvého majiteľa zmenky a
zároveň veriteľa v konaní 4C 71/2013 (ktorého výpoveď súd v tomto konaní prečítal), ktorý uviedol,

že pokiaľ by žalovaná nebola podpísala spoločne s úverovou zmluvou aj zmenku, neboli by jej
vyplatené peniaze. Inými slovami - uzavretie úverovej zmluvy bolo podmienené podpísaním zmenky.
Vzhľadom k takému nerovnému postaveniu, neprimerané podmienky tzv. zneužívajúce klauzuly nie sú
pre spotrebiteľa záväzné. Ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy,ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, rovnováhou skutočnou, ktorá
umožňuje obnoviť rovnosť medzi týmito zmluvnými stranami. K tomu, aby mohla byť zaistená smernicou
zamýšľaná ochrana, môže byť nerovné postavenie existujúce medzi spotrebiteľom a poskytovateľom

narovnané iba pozitívnym zásahom, ktorý je vonkajším vo vzťahu k samotným zmluvným stranám.
Vnútroštátny súd musí posudzovať zneužívajúci charakter určitej zmluvnej klauzuly i bez návrhu.
Možnosť súdu skúmať charakter jednotlivých zmluvných podmienok z úradnej povinnosti predstavuje
prostriedok vhodný k dosiahnutiu toho, aby konkrétny spotrebiteľ nebol zneužívajúcou podmienkou
viazaný a tým zabraňovať k ďalšiemu používaniu zneužívajúcich podmienok v zmluvách uzatváraných

medzi spotrebiteľmi a podnikateľmi. V rámci úverovej zmluvy je neplatné ustanovenie všeobecných
zmluvných podmienok, ktorý upravuje dohodu o vyplnení zmenky a na základe ktorej bola zmenka
vyplnená, uplatnená pred rozhodcovským súdom a následne indosovaná na žalobcu. Takáto zmenka
vôbec nemala byť vyplnená, ani následne indosovaná a nemožno na jej základe uplatňovať akékoľvek
nároky. K absolútnej neplatnosti súd prihliada ex offo. Predložená zmenka, aj keď obsahuje všetky
náležitosti zmenky, nezabezpečuje konkrétny záväzkový vzťah a to vzťah z poskytnutého úveru medzi

právnym predchodcom žalobcu a žalovaným. Tu súd opäť poukazuje na skutočnosť, že v prípade
spotrebiteľskej zmluvy je súd povinný skúmať kauzu a to aj napriek zneniu zákona č. 191/1950 Zb.,
ktorý je prekonaný nielen zmenou spoločenských vzťahov, ale aj citovanými smernicami a judikatúrou
súdov. Neplatnosť uvedenej dohody však znamená neexistenciu kauzálneho vzťahu medzi konkrétnou
pohľadávkou a zmenkou, ktorá ju mala zabezpečovať. V uvedenom prípade teda nedošlo k platnému

vzniku zmenkového záväzkového vzťahu. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že treba rozlišovať
medzi neplatnosťou zmenky a to z dôvodu nesplnenia podstatných náležitostí resp. vyplnenie v
rozpore so zákonom č. 191/1950 Zb. a neplatnosťou zmluvy, dojednania o vyplnení zmenky za účelom
zabezpečenia konkrétnej pohľadávky, či už pre rozpor s dobrými mravmi, neprijateľnými podmienkami,
či nerešpektovaním zákonného obmedzenia maximálnej výšky zmenkovej sumy, ako tomu došlo v tomto

prípade (Rozsudok NS SR sp. zn. 1 Obdo V 43/2006). Ak aj teda zmenka vyplnená bola (napriek tomu,
že právo na jej vyplnenie remitentovi nevzniklo), nie je možné sa na základe nej úspešne domáhať
akýchkoľvek práv (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 6.5.2008 sp.zn. 4 Obo 161/2007).
Vzhľadom k tomu, že súd mal preukázanú absolútnu neplatnosť zmluvy o úvere, súčasťou ktorej
bola Dohoda o vyplnení zmenky z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, na základe takto neplatnej

dohody nevzniklo právnemu predchodcovi právo bianco zmenku vyplniť, ako ani právo na základe
zmenky požadovať plnenie vzťahujúce sa k uvedenému úverovému právnemu vzťahu. Vzhľadom
k tomu, že toto právo nevzniklo právnemu predchodcovi žalobcu, nemohlo indosovaním ani prejsť
na žalobcu. Navyše dohoda o vyplnení zmenky bola súčasťou Všeobecných zmluvných podmienok
vopred pripravených právnym predchodcom žalobcu. Žalovaný nemal možnosť ju žiadnym spôsobom

ovplyvniť, čo súd zistil výsluchom zamestnanca veriteľa na pojednávaní dňa 2.3.2015 (konanie 4C
71/2013). Dohodou o vyplnení bianco zmenky sa zmluvné strany dohodli, že dlžník vystaví zmenku,
v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy, ktorú vyplnení
veriteľ, a ktorá bude pozostávať zo všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi
vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Takto formulovaná dohoda o vyplnení bianco zmenky predstavuje pre

spotrebiteľa dohodu vykazujúcu znaky zjavnej neurčitosti a nezrozumiteľnosti, teda opäť ďalšie dôvody
jej neplatnosti v zmysle neprijateľných zmluvných podmienok (napr. § 53 ods. 4 písm. a) OZ). Spotrebiteľ
nemôže vedieť, vzhľadom k mnohosti možností dojednaných zmluvných pokút, či a v akej výške budú
uplatnené veriteľom, a v akej miere sa premietnu do zmenkovej sumy. Takáto dohoda o zabezpečení
všetkých pohľadávok, vrátane pokút zmenkou, je nielen z dôvodu jej neurčitosti a nezrozumiteľnosti

neprijateľnou zmluvnou podmienkou, opäť neprimerane zhoršujúcou postavenie spotrebiteľa, ale je aj
v priamom rozpore so zákonom. Zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, výslovne limituje
možnosť zabezpečenia spotrebiteľského úveru zmenkou s vyplnenou zmenkovou sumou, a to do výšky
nesplatnej istiny a príslušenstva, maximálne do výšky 30 % pôvodnej istiny. Inú dohodu prekračujúcu
uvedené zákonné ustanovenie možno považovať, či už za neprijateľnú zmluvnú podmienku, alebo

za obchádzanie zákona, ktoré majú rovnaký právny dôsledok a to neplatnosť takéhoto dojednania.
V zmysle predmetného zákonného ustanovenia teda veriteľ POHOTOVOSŤ, s.r.o. mohol v prípade
platnosti tejto spotrebiteľskej zmluvy vyplniť zmenku nanajvýš na sumu 431,52 eur (331,94 eur plus
30 %). To, že vyplnil zmenku na sumu 495,93 eur, znamená porušenie § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001
Z. z.. Zmenku takto vyplnenú veriteľ nesmel prijať, a už vôbec ju nesmel ďalej postupovať. Takáto

dohoda o vyplnení zmenky je zároveň aj neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 OZ, pretože žalovaná
nemala inú možnosť, ako podpísať zmenku, v opačnom prípade by s ňou veriteľ neuzatvoril úverovú
zmluvu. Spotrebiteľ bol teda zo strany dodávateľa prinútený vyplniť zmenku, ako nevyhnutnú podmienku
uzavretia zmluvy, pretože v opačnom prípade by nedostal peniaze. Povinnosť súdov vyhľadávať právoneznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež povinnosť zisťovať a
formulovať, čo je konkrétnym právom aj tam, kde ide o interpretáciu abstraktných noriem a ústavných
zásad“). Súd takisto poukazuje i na nález Ústavného súdu ČR I US 199/11, v ktorom o. i. ku kritériu

zjavnej nespravodlivosti uvádza, že považuje za neakceptovateľné, aby sa prípadnej súdnej ochrany
dostávalo subjektom, ktoré evidentne poškodzujú práva svojich klientov. Ustanovenia zmlúv alebo
zmluvných podmienok, ktoré sú formulárovo predtlačené a neumožňujú jednoznačne slabšej strane
ich modifikáciu, v sebe zahŕňajú možnosť vyvolania nepriaznivých následkov na strane klienta, kedy
nebude dotknutá iba jeho sféra právna, ale hlavne sféra osobná. Súd uviedol, že postup veriteľa tým, že

indosoval zmenku na žalobcu až následne potom, čo zistil, že práva z exekučného titulu ( rozhodcovský
rozsudok), podkladom pre vydanie ktorého bola tá istá zmenka (z akej uplatňuje svoj nárok žalobca v
tomtokonaní),obchádzazákon,ktorýmjeposkytnutieprávtýmsubjektom,ktoréhouplatňujúnazáklade
právneho dôvodu a je v rozpore s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka. Tento právny úkon -
indosovanie zmenky na žalobcu je teda v celom rozsahu neplatný pre obchádzanie zákona. Ako inak
totiž možno právne kvalifikovať konanie veriteľa POHOTOVOSŤ s.r.o., ktorý v čase indosácie zmenky

na žalobcu vedel, že z takejto zmenky nemôže právne uplatňovať akékoľvek nároky, o čom právoplatne
rozhodol súd a veriteľ napriek tomu tú istú zmenku ďalej postupoval. O trovách konania súd rozhodol
podľa § 155 C.s.p. a skutočnosti, že v celom rozsahu úspešnému žalovanému žiadne trovy nevznikli.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhuje rozsudok zmeniť a

návrhu na uplatnenie pohľadávky v celom rozsahu vyhovieť a priznať mu náhradu trov odvolacieho
konania. Ako dôvod uviedol, že dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou,
čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy,
ktoré účastníci navrhli. Súd neuvádza, na základe ktorej zo strán vykonal dokazovanie „listinnými
dokladmi“, alebo či tieto dôkazy vykonal na základe vlastného uváženia. Súd musí k otázke vykonávania

iných, ako účastníkmi navrhnutých dôkazov, pristupovať vyvážene, aby nedošlo k narušeniu rovnosti
strán v spore. Navrhovateľ predložil ako dôkaz svojich nárokov platnú zmenku, ktorou, keďže táto
spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Zb., dokázal
jasne, úplne a zrozumiteľne svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva. Voči forme
a obsahu zmenky zo strany odporcu nebolo žiadnych námietok, a preto neexistovala okolnosť, ktorá

by odôvodňovala vykonávanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. V danej veci
súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej
zmenky. Odporca mohol na základe čl. 5 ods. 3, 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke. Ak
tak neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej
zásady konštruovanej Nariadením. Súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa §

120 ods. 1 veta prvá in fine O.s.p. vznášal námietky voči zmenke za odporcu. Ak tak súd učinil, ide
o porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti účastníkov konania. Súd z vlastnej
iniciatívy, bez návrhov odporcu a bez legitímneho podnetu na ťarchu navrhovateľa vykonal dokazovanie,
ktoré údajne preukázalo charakter odporcu ako spotrebiteľa. Odporca sa tejto obrany nedovolával,
uplatnenú pohľadávku nerozporoval a svojím konaním ju prakticky uznal. Súd iniciatívne rozširoval

okruh dokazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre neho dostatočný podklad pre zamietnutie
návrhu na uplatnenie pohľadávky. Uvedené správanie súdu je neprijateľné v právnom štáte, predstavuje
výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces, ktoré je garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských a základných slobôd. Súdom uvádzané údajne nesporné
skutočnosti neboli tvrdením ani jedného z účastníkov. Súd tieto údajne nesporné fakty vyabstrahoval

z dokazovania, ktoré si sám navrhol. Odporca, ani navrhovateľ, sa k týmto skutočnostiam nevyjadrili.
Súd dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej
interpretácii príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Predmetom konania je výlučne
zmenka, a nie iný záväzkový právny vzťah. Súd predovšetkým ignoroval § 17 ZŠZ, z ktorého vyplýva,
že odporca vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky,

ktoré vyplývajú z jej vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže
činiť odporca, tým menej tak môže činiť sám súd. V tejto súvislosti odkázal na rozsudok Najvyššieho
súdu SR spisovej značky 5 Obo/3/2008 zo dňa 22.10.2008. Je síce prípustné za určitých okolností
uplatňovať tzv. kauzálne námietky voči navrhovateľovi, avšak námietka musí byť vznesená zo strany
odporcu a predovšetkým odporca v tejto situácii nesie dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení.

Nie je prípustné, aby túto úlohu prevzal súd a suploval aktivitu odporcu. Súd porušuje poučovaciu
povinnosť súdu prekročením § 5 ods.1 O.s.p.. Súd porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých
dôkazných prostriedkov, súd prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť,
pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané bez návrhu. Poukázalv tejto súvislosti na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 22.8.2002 sp. zn. 25Cdo/1839/2000, kde
pri rozhodovaní vychádzal z rovnakej právnej úpravy, aká je aplikovateľná aj v tomto konaní. Pokiaľ
súd odkázal na Nález Ústavného súdu Českej republiky IV.ÚS 457/10 je dôležité uviesť, že vo veci,

ktorou sa zaoberal Ústavný súd ČR, došlo zo strany odporcu k obrane - odporca vzniesol námietky voči
zmenkovému platobnému rozkazu. Podobne aj v konaní Pl.ÚS 16/12 ide o postup podľa skráteného
konania, kde sa Ústavný súd ČR zaoberal návrhom na zrušenie § 175 O.s.p.. Vo veci navrhovateľ
podal námietky voči zmenkovému platobnému rozkazu v rámci stanovenej zákonnej trojdňovej lehoty.
Samotný zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. pripúšťal aby na zabezpečenie svojich

nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo
vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Z uvedeného vyplýva, že prípustné sú akékoľvek
zmenky, akékoľvek doložky a zároveň aj blankozmenky s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o
vyplňovacom práve. Vyplýva to z formulácie § 4 ods. 6 zákona a spojenia „v čase vyplnenia“ zo
slov „vyplnenú veriteľom“, z ktorej je zrejmé, že zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú vyplňované
dodatočne po vystavení, pretože inak by použil spojenie „v čase vystavenia“, resp. by vylúčil vyplňovanie

zo strany veriteľa. Z uvedeného vyplýva, že dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a
nemôže byť ani neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov, pretože
právna úprava explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. Súd zovšeobecňuje svoje tvrdenia keď
uvádza, že odporca v čase uzatvárania dotknutej zmluvy o úvere nebol schopný posúdiť zákonné
dôsledky uzavretej dohody o vyplnení zmenky. V tejto súvislosti navrhovateľ odkázal na uznesenie

Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28.11.2013 sp. zn. 43CoZm/18/2013. V ďalšom odkázal na
odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/79/2013 zo dňa 5.9.2013, ktoré bolo
vydané v skutkovo a právne zhodnej veci navrhovateľa, ako aj na uznesenie Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 43CoZm/10/2013 zo dňa 21.11.2013.

4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie a
na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie. Právnym
dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom
prvej inštancie. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného
odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré

boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený,
odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke súdov SR. Odvolací súd mal na zreteli i to, že v súlade s článkom 17
ods. 1 Nariadenia EP a Rady (ES) č.861/2007 (ďalej len Nariadenie), Slovenská republika informovala

Komisiu o tom, že na základe procesného práva Slovenskej republiky, bude možné v súlade s článkom
17 Nariadenia, podať opravný prostriedok „odvolanie“ (§ 201 a nasl. O.s.p.) na „krajské súdy“. V
odvolacom konaní začatom podaným odvolaním podľa článku 17 Nariadenia rozhoduje odvolací súd
Slovenskej republiky podľa procesného práva Slovenskej republiky (článok 19 Nariadenia).

5. Po takomto prieskume napadnutého rozhodnutia dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené
odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu či zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie.

6. Dňa 22.12.2015 doručil žalobca súdu prvej inštancie písomné podanie, ktorým zobral svoj návrh
späť v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne v časti uplatneného zmenkového

úroku vo výške 0,25 % denne. Súd prvej inštancie správne rozhodol o čiastočnom späťvzatí žaloby
tak, že konanie o nároku žalobcu na 0,19 % denný zmenkový úrok zo sumy 495,93 eur od 27.7.2009
do zaplatenia zastavil, keďže prípadný nesúhlas žalovaného so späťvzatím by bol neúčinný, nakoľko k
čiastočnému späťvzatiu došlo skôr, než sa začalo pojednávanie.

7. Predmetom odvolacím súdom preskúmavaného rozhodnutia je nárok zo zmenky uplatnený
navrhovateľom na základe uvedeného Nariadenia EP a Rady (ES) č. 861/2007 o európskom konaní
vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Cieľom prijatia Nariadenia bolo zjednodušenie a zrýchlenie
cezhraničného konania v spotrebiteľských a obchodných veciach s nízkou hodnotou sporu (bod 4
Preambuly Nariadenia). Cieľom takéhoto konania by malo byť zjednodušenie prístupu k spravodlivosti.

Narušenie hospodárskej súťaže na vnútornom trhu pre nerovnováhu vo fungovaní procesnoprávnych
prostriedkov poskytovaných veriteľom v rôznych členských štátoch, vedie k potrebe prijatia právnych
predpisov Spoločenstva zaručujúcich rovnaké podmienky pre veriteľov a dlžníkov celej Európskej únii
(bod 7 Preambuly Nariadenia). V záujme uľahčenia uznávania a vykonávania rozsudku by sa malrozsudok vydaný v jednom členskom štáte v európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu
uznať a byť vykonateľný v inom členskom štáte bez potreby doložky vykonateľnosti a bez akejkoľvek
možnostinamietaťprotijehouznaniu(bod30PreambulyNariadenia).Jemožnéčiastočnesodvolateľom

súhlasiť, že konanie podľa uvedeného Nariadenia má v zásade písomnú povahu (viď čl.5 ods.1, čl.
8, čl. 9 ods.1 Nariadenia). Pokiaľ sa však potreba ústneho pojednávania ukáže ako potrebná (nutná),
alebo ak o to požiada niektorá zo strán, súd by mal nariadiť vo veci pojednávanie. Nutným je nariadiť
ústne pojednávanie najmä vo veciach skutkovo a právne zložitých, v ktorých súd považuje za potrebné
vec s účastníkmi prejednať za ich prítomnosti. Odvolací súd je toho názoru, že ak v predmetnej veci

prvoinštančný súd sám i bez procesnej iniciatívy účastníkov realizoval ex offo prieskum uplatnených
zmenkových nárokov aj z pohľadu samotnej kauzy, ktorá predchádzala vystaveniu zmenky, a poskytol
priestor účastníkom konania, aby sa k týmto dôkazom vyjadrili na pojednávaní, nekonal v rozpore s
Nariadením ani v rozpore s vnútroštátnym procesným právom.

8. Opodstatnenosť ex offo prieskumu uplatnených zmenkových nárokov, založeného na poskytnutí

ochrany spotrebiteľovi bola jasným, zrozumiteľným a najmä presvedčivým zdôvodnením napadnutého
rozhodnutia vysvetlená a nemožno označiť za dôvodnú odvolaciu námietku o porušovaní rovnosti
procesných strán v konaní.

9. To, že sa pri takomto postupe súd nedopustil procesného či hmotnoprávneho pochybenia podporujú

aj závery zo zjednocujúceho stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu SR prijatého na zasadnutí dňa 20.10.2015, podľa ktorého

„ I. Ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na
povahu procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že:

a) pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou
povahou, či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku
v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ;
b) pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť, či neprípustnosť predloženého návrhu, súd pristúpi k
prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok zohľadňujúc ich rozsah a

povahu, pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z vykonaného
dokazovania vyplynie.

II. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom
práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

III. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu na to, či je
spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu posúdiť
nároknauplatnenýúrok akonárok uplatnenývrozporesdobrýmimravmi,akvýškauplatnenéhonároku
podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje.“

10. K tomuto odvolací súd dodáva, že z vykonaného dokazovania je evidentné, že predmetná zmenka
bola vystavená ako zabezpečovacia zmenka plnenia z úverovej spotrebiteľskej zmluvy. Svedčí o tom
rovnaké číslo zmluvy i rovnaké číslo zmluvy uvedené na zmenke. V tejto súvislosti odvolací súd
zdôrazňuje znenie § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase

uzavretia úverovej zmluvy, podľa ktorého platí, že v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa,
alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku
alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu
zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného
spotrebiteľského úveru a príslušenstva vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského

úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou, veriteľ nesmie prijať
ajepovinnýjudlžníkovinapožiadanievydať.Ustanovenietohtoodsekuplatíajvprípadezmenymajiteľa
zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky. Z uvedeného textu teda vyplýva, že predmetná zmenka
mohla byť vyplnená len v súlade so znením tohto ustanovenia, k čomu však nedošlo, pretože zmenková
suma presahuje výšku maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru.

11. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť aj to, že súd i pri rešpekte k špecifickej a prísne
formálnej povahe inštitútu zmenky je vždy povinný prihliadnuť k okolnostiam konkrétnej veci. V prípade
spotrebiteľov súd nesmie prehliadnuť ich špecifické záujmy a postavenie. Pri svojej rozhodovacejčinnosti musí súd hľadať také interpretačné a aplikačné východiská, ktoré zabránia zneužívaniu
práv v dôsledku aplikácie zmenkového inštitútu neprimerane v neprospech niektorého z účastníkov
zmenkového vzťahu.

12. V tomto smere odvolací súd odkazuje aj na judikované závery, vyplývajúce z rozhodnutí Súdneho
dvora EÚ, podľa ktorých súdy sú povinné aj bez návrhu posúdiť nekalý charakter neprijateľnej zmluvnej
podmienky, aby sa skutočne dosiahol sledovaný zmysel a cieľ čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS.
Tu možno spomenúť napr. rozhodnutie vo veci Mostaza Claro C-168/05, Godart C-429/05 alebo Oceano

Gruppo Editorial C-240/98 až C-244/08. Čl. 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách stanovuje: „Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v
zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa vnútroštátneho
práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná
pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“ Vzhľadom na povahu a
význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú Smernica 93/13/EHS

zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi
pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu silu noriem verejného poriadku
(viď napr. v rozsudku C 76/10 čl. 50). V súvislosti s rozsudkom na základe uznania treba spomenúť aj
rozhodnutie COFIDIS C-473/00, v ktorom súd rozhodol, že s ohľadom na potrebu ochrany spotrebiteľa
a naplnenie čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, ktorý predstavuje kogentné pravidlo európskeho

práva, súd nemá aplikovať a prihliadnuť na také procesné pravidlo vnútroštátneho práva, ktoré vo svojich
účinkoch bráni naplneniu myšlienky a zmyslu ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami
zavedenej Smernicou Rady 93/13/EHS.

13. Z hľadiska právneho posúdenia veci je žiaduce dať do pozornosti i skutočnosti vyplývajúce z

dôvodov vyššie uvedeného zjednocujúceho stanoviska Najvyššieho súdu SR, podľa ktorých okrem
iného

„určujúcim pri hľadaní práva má byť, že v každej veci je potrebné vychádzať z individuálnych
okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré vychádzajú zo skutkových zistení všeobecných súdov.

Je povinnosťou všeobecného súdu zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti súdenej veci a
prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu s nimi vedie k jeho
neplatnosti. Povinnosť všeobecného súdu posúdiť uplatnený nárok aj z hľadiska súladu s dobrými
mravmi je zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta, musí však na
ňu prihliadať aj v prípadoch, kedy takýto rozpor zistí súd sám pri prieskume ex officio, keďže na

absolútnu neplatnosť úkonu súd musí prihliadať ex lege. Dobré mravy pôsobia ako korektív najmä v
takých situáciách, kedy sú práva a povinnosti strán právneho vzťahu v zjavnej nerovnováhe. Sociálno-
právne chápanie zmluvnej slobody sa môže uplatniť len za predpokladu približne vyváženého pomeru
síl účastníkov zmluvy a len za tohto predpokladu sa môže stať prostriedkom primeraného vyrovnania
záujmov, ako už bolo vyslovené niekoľkokrát aj v rozhodnutiach Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Všeobecne je potrebné rešpektovať základnú zmenkovo-právnu doktrínu, že zo zmenky samotnej
ako abstraktného cenného papiera, nie je možné bez ďalšieho určiť, či ide o spotrebiteľa. Vzhľadom
na abstraktnosť cenného papiera žalovaný, pokiaľ je spotrebiteľom mal by túto skutočnosť namietať.
Pokiaľ však súd spoľahlivo zistí na základe skutočností vyplývajúcich zo žalobného návrhu (bez ohľadu

podľa akého procesného predpisu sa nárok uplatňuje), že na strane žalovaného ide o spotrebiteľa,
poskytne mu ochranu prostredníctvom právnej úpravy o ochrane spotrebiteľa (obdobne to ustálila aj
rakúska právna prax). Ako judikoval aj Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. Pl ÚS 16/12
zo dňa 16.10.2012, súčasné napätie spojené so zmenkami je spôsobené ich nevhodných používaním
(zneužívaním)najmävočisubjektom,ponichnemožnoznalosť špecifickej aznačne rigidnej zmenkovej

úpravy spravodlivo požadovať. Tu najvyšší súd poukazuje na nález Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. IV. ÚS 457/10 zo dňa 18.7.2013, ktorý sa nestotožnil so záverom všeobecného súdu, že nie je
možné po indosácii zmenky vznášať kauzálne námietky, ak nie sú splnené podmienky § 17 ZZŠ (ak
nadobúdateľ nekonal vedome na škodu dlžníka). Konštatoval, že v prípade spotrebiteľov, nie je možné
odhliadnuť od ich špecifických záujmov a postavenia. Označil za výkladovú svojvôľu, ak súd zobral

za základ pre svoje rozhodnutie záver, že v prípade nesplnenia dispozície § 17 ZZŠ, nie je možné ku
kauzálnymnámietkamprihliadať.Nemeckájudikatúradokoncavkonkrétnomprípadeoznačilaodvolanie
sa žalobcu na § 17 ZZŠ za zneužitie práva.Aktuálne Ústavný súd ČR vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 290/15 zo dňa 16. 9. 2015, vychádzajúc
z obsahovo totožnej zmenkovo-právnej úpravy ako v SR, konštatoval, že všeobecné súdy sú aj
pri rešpektovaní špecifickej, prísne formálnej povahe inštitútu zmenky a jeho historickým koreňom

povinné vždy prihliadnuť aj k okolnostiam konkrétnej veci. V prípade spotrebiteľov, o ktorých sa
jednalo v prípade dotknutia práv v prejednávanej veci konaním remitenta (prvého majiteľa ako veriteľa)
zmenky, potom všeobecné súdy nesmú odhliadnuť od ich špecifických záujmov a postavenia. Pri
svojej rozhodovacej činnosti musia hľadať také interpretačné a aplikačné východiská, ktoré zabránia
zneužívaniu práv v dôsledku aplikácie zmenkových inštitútov neprimerane v neprospech niektorého z

účastníkov zmenkového vzťahu.

Najvyšší súd SR zdôrazňuje, že nemá dôvod odkloniť sa od takýchto všeobecne akceptovaných
výkladových pravidiel členských štátov EÚ. Tu je potrebné tiež akcentovať už v citovanom českom
ústavnom náleze sp. zn. IV. ÚS 457/10 vyslovené pravidlo, že zákaz zneužitia práva je silnejší než
dovolenie dané právom a pokiaľ právna norma určité správanie aprobuje a iná za predpokladu, že je

zneužívané, ho zakazuje, takéto konanie v skutočnosti nie je výkonom práva, ale protiprávnym úkonom.
Výkonu práva, ktoré je jeho zneužitím, súdy nesmú poskytnúť ochranu, keďže takýto postup by bol v
rozpore s ústavou chránenými právami.“

14. Ak prvoinštančný súd z dôkazov realizovaných spôsobom súladným s Nariadením i O.s.p. privodil

záver o tom, že na strane žalovaného je spotrebiteľ, a vyvodil dôsledky z obsahu spotrebiteľskej zmluvy
i dohody o vyplňovacom práve, majúce za následok zamietnutie žaloby v prevyšujúcom rozsahu, je jeho
záver správny.

15. I odvolací súd je toho názoru, že obsah článku 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru -

Dohody o vyplňovacom práve k zmenke, je pojatý do formulárovej zmluvy. Dohoda o vyplňovacom
práve k zmenke nebola individuálne vyjednaná. Povinnosti úverového dlžníka nahrádza navrhovateľom
zdôrazňovaný abstraktný zmenkový záväzok. Aj bez poukazu na aplikáciu § 4 ods.6 zák. č. 258/2001
Z. z. (v znení účinnom ku dňu vystavenia predmetnej zmenky) je preto možné v tejto veci konštatovať,
že vo svojej podstate článok 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je svojim obsahom a

účelom obchádzaním zákona na ujmu práv spotrebiteľa. Súdna prax v niekoľkých svojich rozhodnutiach
(napr. NS SR 4Obo161/2007) judikovala, že obchádzanie zákona obsahom alebo účelom urobeného
právneho úkonu spravidla znamená, že právny úkon neodporuje síce výslovnému zneniu zákonného
ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol. O nedovolenosť, a
teda aj o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ide tiež v prípade, keď sa tento prieči dobrým mravom.

Obchádzanie zákona spočíva i v zámernom použití prostriedkov, ktoré sami o sebe nie sú zákonom
zakázané, a v dôsledku čoho vzniknutý stav z hľadiska pozitívneho práva sa javí ako nenapadnuteľný.
Konanie „in fraudem legis“ predstavuje postup, keď sa niekto správa podľa práva, ale tak, aby zámerne
dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiaduci.

16. Z neplatnej dohody o vyplňovacom práve k zmenke nemohol preto platne vzniknúť ani zmenkový
záväzok.

17. Správny je aj výrok o nároku na náhradu trov konania. Neúspešný žalobca nemá právo na
náhradu trov konania a úspešnému žalovanému žiadne trovy nevznikli, preto prvoinštančný súd správne

rozhodol, že žiadna zo sporových strán nemá nárok na náhradu trov konania.

18. Z týchto dôvodov podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd ako vecne správny potvrdil rozsudok súdu
prvej inštancie.

19. Žalobca v odvolacom konaní nebol úspešný a žalovanému žiadne trovy nevznikli, preto odvolací súd
sporovým stranám nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

20. Rozhodnutie senátu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).