Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, January 26, 2017

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 7C/161/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8213204313
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivana Hanuščaková

ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2017:8213204313.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov sudkyňou Mgr. Ivanou Hanuščakovou v právnej veci žalobcu GENERAL

FACTORING, a.s., Košická 56, 821 08 Bratislava, IČO: 35 838 825, zast. Jakubčák, advokátska
kancelária, s.r.o., Michalská 14, 821 08 Bratislava, IČO: 47 255 706, proti žalovanému F. Q.Á., Z..
XX.X.XXXX, B. Ť. XXX/XX, B., zast. advokátom Mgr. Matúš Macko, Karpatská 804/10, Svidník, o
zaplatenie 2.628,49 € s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Konanie v časti o zaplatenie 1.870,80 eur s úrokom vo výške 18,40% ročne zo sumy 2.353,60 eur
od 22.12.2010 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 2.353,60 eur od
22.12.2010 do 20.5.2012 a zo sumy 1.595,92 eur od 21.5.2012 do zaplatenia z a s t a v u j e.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 3.6.2013 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy
2.628,49 eur s prísl. a náhrady trov konania. V odôvodnení žaloby uviedol, že na základe zmluvy
o postúpení pohľadávok zo dňa 21.12.2010 postúpil postupca Slovenská sporiteľňa pohľadávku voči
žalovanému na žalobcu. Postúpenie pohľadávky bolo žalovanému oznámené listom postupcu zo

dňa 28.12.2010. Právny predchodca žalobcu uzavrel so žalovaným Zmluvu o splátkovom úvere dňa
1.6.2007, na základe ktorej poskytol žalovanému úver vo výške 1.128,59 eur s úrokovou sadzbou 18,40
% ročne. Žalovaný sa zaviazal úver splatiť v splátkach splatných do 20. dňa v mesiaci v sume 31,57 eur.
Prvá splátka bola splatnou dňa 20.7.2007. Žalovaný svoj záväzok neplnil a úver neuhradil. Spoločnosť
Platí sa oplatí ho vyzvala na zaplatenie výzvou zo dňa 17.2.2011 a zároveň sa záväzok stal splatným.
K 21.12.2010 je dlh žalovaného v sume 2.628,49 eur pozostávajúci z istiny 2.353,60 eur, úrokov 11 eur
a úrokov z omeškania v sume 263,89 eur. Ďalej je dlh úročený riadnym úrokom dohodnutom v zmluve

a zákonným úrokom z omeškania. Poukázal na ust. Obchodného zákonníka - § 497, § 502 ods. 1, §
504, § 369 ods. 1, § 503 ods. 3. Žalovaný dlh doposiaľ neuhradil.

2. Žalovaný sa k žalobe a k jej prílohám písomne vyjadril. Uviedol, že súhlasí s čiastočným späťvzatím
žaloby nad sumu 757,68 eura s príslušenstvom. Čo sa týka zvyšku uplatneného nároku, nemali by byt'
žiadne pochybnosti o tom, že v súdenej veci ide o spotrebiteľskú vec, na ktorú je potrebné aplikovať
ustanovenia § 52 a násl. OZ. V zmysle týchto kogentných noriem, by aplikácia OBZ prichádzala do

úvahy len vtedy, ak by to bolo pre spotrebiteľa výhodnejšie. Veriteľ listom zo dňa 17.2.2011, označeným
ako Výzva na zaplatenie, odstúpil od zmluvy o úvere. Odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku
zrušuje (§48 OZ). Ak je zmluva zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa
nej dostal (§ 457 OZ). Ide o vydanie bezdôvodného obohatenia. Vydanie bezdôvodného obohatenia sapremlčuje v dvojročnej premlčacej lehote (§ 107 ods. 1 OZ). Nakoľko veriteľ odstúpil od zmluvy listom zo
17.2.2011 a žalobu žalobca podal na súd 3.6.2013, je celý jeho nárok premlčaný. Orgán, ktorý rozhoduje
o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy musí, vzhľadom na vyššie uvedené, ex-offo prihliadať na premlčanie

a nepriznať nárok žalobcu, ktorý je uplatnený po uplynutí príslušnej premlčacej doby. Žalobca nie je
subjektom, ktorý predmetný úver poskytol. Postúpenie pohľadávky bankou na žalobcu sa musí okrem §
524 a násl. OZ riadiť aj § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách. Z gramatického a logického výkladu
tohto ustanovenia jasne vyplýva, že banka je oprávnená písomnou zmluvou postúpiť zodpovedajúcu
časť pohľadávky jej klienta, ktorý je s platením v omeškaní nepretržite viac ako 90 kalendárnych dní

alebo ak súčet všetkých omeškám klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči
banke presiahol dobu jeden rok. Zámer zákonodarcu umožniť postúpiť len pohľadávku, ktorej splatnosť
už nastala, je obsiahnutý v Dôvodovej správe k zákonu o bankách, kde sa v osobitnej časti k § 92
uvádza: „ V odseku 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej
nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou. “ (pozn. Pôvodný odsek 7 sa stal odsekom
8 po novelizácii zákonom č. 552/2008 Z.z.). Ukončením úverového vzťahu sa všetky splátky, ktorých

splatnosť ešte nenastala, práve týmto úkonom stávajú splatnými, a až v tom momente, môže banka
platne postúpiť celú svoju pohľadávku na subjekt, ktorý bankou nie je. Inak povedané banka nemôže
postúpiť nebanke „živý úver“, len pohľadávky z „ukončeného
úveru“ a zo „živého úveru“ môže postúpiť len splatné splátky, ako uvádzam vyššie. Ustanovenie §-u
3 ods. 2 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách jasne hovorí, že: „Bez bankového povolenia nemôže nikto

poskytovať úvery a pôžičky v rámci predmetu svojho podnikania alebo predmetu inej svojej činnosti,
z návratných peňažných prostriedkov získaných od iných osôb na základe verejnej výzvy, ak osobitný
predpis neustanovuje inak. “ Ďalej NBS žalobcovi nevydala bankové povolenie, a ten nie je oprávnený
na poskytovanie spotrebiteľských úverov v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
(ZoSÚ)nakoľkožalobcaniejezapísanývregistriveriteľov,ktorývzmysle§20ods.1ZoSÚvedieNBSna

svojom webovom sídle. Z uvedeného dôvodu žalobca nie je oprávnený začať vykonávať činnosť, ktorá
spočíva v poskytovaní spotrebiteľských úveroch nakoľko absentuje náležitosť jeho zápisu do registra
veriteľov v zmysle § 20 ods. 9 ZoSÚ. Podľa jeho názoru, odporuje zákonu, pokiaľ banka, ktorá poskytla
úver, tento postúpi na subjekt, ktorý nie je bankou ani poskytovateľom úverov napriek tomu, že ešte
nenastala splatnosť celej pohľadávky. Subjekt, ktorý nesmie poskytovať úvery ich predsa nemôže vo

vlastnej réžii ani spravovať. Môže si ho vo vlastnom mene vymáhať, ale to predpokladá dovŕšenie
splatnosti pohľadávky. Opačným výkladom, by postúpením pohľadávky, ktorá pozostáva zo splátok
splatných v budúcnosti, inkasná spoločnosť prevzala práva a povinnosti banky a už len s poukazom
na 0 poplatok za správu úveru je absolútne nedôvodné predpokladať, že vymáhačská spoločnosť
vykoná všetky technické a administratívne úkony, ktoré za tento poplatok vykonáva banka, čo i len

za jeden deň spravovania úveru vo vlastnom mene. Žalobca nijakým spôsobom nedokladoval, že je
schopný na 100 % plniť všetky povinnosti so správou úveru tak, ako ich mala banka a preto je takýto
absurdný výklad potrebné odmietnuť. Aktivity žalobcu nepodliehajú povoleniam NBS, preto je na mieste
obava o zhoršení zabezpečenia pohľadávky spotrebiteľa. Na základe vyššie uvedených skutočností
vyvodzuje jednoznačný záver, že žalobca nedisponuje dostatočnou aktívnou vecnou legitimáciou v

predmetnom konaní, nakoľko zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 21.12.2010 je neplatná keďže na
žalobcu nemohla byť zo strany postupcu postúpená pohľadávka pozostávajúca z čiastkových nárokov,
ktorých splatnosť ešte nenastala, keďže žalobca nie je držiteľom bankového povolenia na poskytovanie
bankových úverov, teda ani na ich správu, ktorá je súčasťou bankovej činnosti poskytovania úverov, na
ktorújepodľa§7ods.1ZOBpotrebnébankovépovolenieazároveňnebolinaplnenéanivyššieuvedené

zákonné predpoklady § 92 ods. 8 ZOB na postúpenie pohľadávky z banky na žalobcu (postupníka).
Podľa § 92 ods. 8 zák. o bankách, postupca môže postúpiť pohľadávku iba po predchádzajúcej písomnej
výzve dlžníka, čo však zo strany žalobcu preukázané nebolo. Je nutné poznamenať, že táto písomná
výzva ako podmienka platného postúpenia pohľadávky sa musí dostať do dispozičnej sféry dlžníka a
citujeme z rozsudku Okresného súdu Prešov, sp. zn 9C/150/2014, z 19.1.2015: ,Súd má za to, že výzva,

ktorá je uvedená v § 92 ods. 8 zákona o bankách vo vete prvej, nie je právnym úkonom. Znamená to
toľko, že platnosti alebo neplatnosti výzvy sa nemožno domáhať v konaní pred súdom. Ide o tzv. faktický
úkon, ktorý je však nevyhnutnou podmienkou možnosti ďalšieho právneho úkonu, a to postúpenia
pohľadávkyzostranybanky.Vprípade,aktentofaktickýúkonvykonanýnebol,neplatnýmbudenásledný
právny úkon. Analogicky uvedené ustanovenie treba využiť aj pri doručovaní faktického úkonu banky,

pre ktorý je stanovený písomná forma, a ktorý môže mať právnu relevanciu pre posúdenie následnej
platnosti alebo neplatnosti postúpenia pohľadávky bankou iba v prípade, ak sa dostane do dispozičnej
sféry dlžníka, ktorému bol zasielaný. V danom prípade preukázanie doručenia písomnosti, z ktorej
žalobca odvodzuje pre seba priaznivé účinky, je práve na tomto žalobcovi. Žalobca však nepreukázal, žeby sa takáto listina do dispozičnej sféry dlžníka dostala (bez ohľadu na to, či sa s touto výzvou oboznámil
alebo nie), a
preto súd musí vychádzať z toho, že nebola splnená podmienka nevyhnutná pre platnosť postúpenia

pohľadávky bankou. “ O správnosti vyššie uvedených argumentov svedčí aj aktuálne znenie § 17 ods.
1 ZoSÚ. K tomuto zákonnému ustanoveniu poukazuje aj na prechodné a záverečné ustanovenia.
Ak by mal byť žalobca aktívne vecne legitimovaný podľa § 17 ods. 1 ZoSÚ musel by kumulatívne
spĺňať podmienku podľa písm. a) aj podľa písm. b) vyššie citovaného §17 ZoSÚ. Žalobca však
nespĺňa ani jednu z týchto podmienok a preto nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby

a vymáhanie predmetnej pohľadávky. Poukázal na ust. § 52 ods. 2 OZ, §5b zák. č. 250/2007 Z.z.,
§ 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z., § 9 ods. 1, § 2 ods. 2 písm. b), § 7 ods. 1 cit. zák., §
20 ods. 1 ZoSÚ, § 53 ods. 4 písm. b/ OZ. Rovnako poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR,
sp. zn. I. ÚS 402/2013, z 19.6.2013, rozsudok Krajského súdu Prešov, sp. zn. 4Co/145/2014, z
11.3.2015, rozsudok Krajského súdu Prešov, sp. zn. 19Co/l 77/2014, z 24.2.2015, uznesenie Krajského
súdu Bratislava, sp. zn. 6Co/203/2015, z 19.5.2015, rozsudok Krajského súdu Prešov, sp. zn.

6Co/250/2014, z 13.10.2015, rozsudok Krajského súdu Prešov, sp. zn. 9Co/175/2015, z 3.2.2016,
rozsudok Krajského súdu Prešov, sp. zn. 12Co/240/2015, zo 17.2.2016, rozsudok Krajského súdu
Prešov, sp. zn. 19Co/291/2014, z 22.9.2015, rozsudok Krajského súdu Prešov, sp. zn. 21Co/330/2015,
z 26.11.2015, uznesenie Krajského súdu Prešov, sp. zn. 2Co/197/2015, z 20.1.2016, uznesenie
Krajského súdu Prešov, sp. zn. 3Co/140/2015, z 2.9.2015, uznesenie Krajského súdu Prešov, sp. zn.

5Co/161/2014, z 12.11.2015, uznesenie Krajského súdu Prešov, sp. zn. 8Co/24/2015, z 29.2.2016,
uznesenie Krajského súdu Prešov, sp. zn. 6Co/119/2013, z 29.5.2014, uznesenie Krajského súdu
Prešov, sp. zn. 9Co/5/2015, z 12.4.2016, uznesenie Krajského súdu Prešov, sp. zn. 21Co/52/2015,
z 28.1.2016, rozsudok Krajského súdu Košice, sp. zn. 11Co/898/2014, z 19.11.2015, rozsudok
Krajského súdu Trenčín, sp. zn. 5Co/460/2015, z 13.1.2016, rozsudok Krajského súdu Trnava, sp. 2n

24Co/79/2015, z 27.1.2016, rozsudok Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 6Co/58/20l6. z 21.3.2016,
rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn 8C/156/2012, zo 7.5.2014, rozsudok Okresného súdu Prešov,
sp. zn 9C/150/2014, z 19.1.2015, rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn 17C/70/2014, zo 7.7.2014,
rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn 28C/139/2014, zo 16.2.2015, rozsudok Okresného súdu
Poprad, sp. zn 21C/157/2013, z 23.9.2014, rozsudok Okresného súdu Poprad, sp. zn 11C/278/2013, zo

7.10.2014, rozsudok Okresného súdu Bardejov, sp. zn 1C/105/2013, z 11.11.2014, rozsudok Okresného
súduKošiceI,sp.zn17C/45/2014,z24.7.2014,rozsudokOkresnéhosúduTrnava,sp.zn10C/369/2013,
z 8.7.2014 a rozsudok Okresného súdu Trnava, sp. zn 27C/339/2013, zo 6.11.2014. Navrhol konanie
z dôvodu späťvzatia žaloby v časti 1 870,81 eura s prísl. zastaviť, zvyšok žaloby zamietnuť a priznať
mu právo na náhradu trov konania.

3. Podaním zo dňa 17.12.2013 do konania vstúpil vedľajší účastník na strane žalovaného OZ právna
pomoc spotrebiteľom, ktorý navrhol žalobu zamietnuť pre premlčanie nároku a namietal, že zmluva
neobsahuje zákonom vyžadované náležitosti. Vzhľadom k zmene civilného procesného poriadku, súd
ďalej nepokračoval v konaní s uvedeným subjektom. Tým viac, že žalovaný je kvalifikované v konaní

zastúpený advokátom.

4.Na pojednávanie vo veci konané dňa 26.1.2017 sa dostavil právny zástupca žalovaného, ktorý
ospravedlnil jeho neúčasť na pojednávaní, o odročenie pojednávania nežiadal. Nedostavili sa žalobca
a jeho právny zástupca, ktorí svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnili, o odročenie pojednávania

nežiadali. Súd preto v zmysle § 180 CSP vec prejednal a rozhodol v ich neprítomnosti; prihliadol pritom
na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
5. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením v spise pripojených listinných dôkazov ( návrhu s
prílohami - zmluvou o postúpení pohľadávok vrátane oznámení, zmluvou o úvere, podaniami žalobcu,
žalovaného a vedľajšieho účastníka s prílohami, podaním SLSP, a.s., výzvami, výpismi z účtu ) a zistil

tento skutkový stav veci :
6. Zo Zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu
Slovenskousporiteľňou,a.s.(banka)ažalovaným dňa1.6.2007vyplýva,žežalovanémubolposkytnutý
úver vo výške 34.000,- Sk, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v splátkach vo výške 951,- Sk mesačne
k 20. dňu v mesiaci, počnúc 20.7.2007 s konečnou splatnosťou úveru dňa 20.5.2012. Zmluva obsahuje

dohodu podľa § 262 Obch. zák.. Zmluva sa riadi úverovými podmienkami, VOP, obch. zák. a inými
právnymi predpismi. Súčasťou zmluvy sú VOP.7. Z oznámenia o postúpení pohľadávok zo dňa 28.12.2010 vyplýva, že Slovenská Sporiteľňa, a.s.
ako postupca postúpila pohľadávku voči žalovanému, ktorá tvorí predmet tohto konania na žalobcu
ako postupníka zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 21.12.2010. Predmetom postúpenia bola

pohľadávka voči žalovanému v sume v sume 8.162,73 eur. Uvedené oznámenie bolo žalovanému
doručené dňa 21.2.2011.

8. Žalobca súdu predložil aj zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 21.12.2010 uzavretej medzi
postupcom SLSP, a.s. a postupníkom - žalobcom, predmetom ktorej bola aj pohľadávka voči

žalovanému.

9. Spoločnosť Platí sa oplatí podaním zo dňa 17.2.2011 vyzvala žalovaného na zaplatenie sumy
2.725,15 eur, vyčíslenej ku dňu 17.2.2011, z dôvodu omeškania s platením úveru č. XXXXXXXXXX.
Podľa § 506 Obch. zák. veriteľ odstúpil od zmluvy o úvere, čím sa stal splatným celý záväzok. Dôkaz
o doručovaní, či doručení žalovanej súdu predložený nebol.

10. Podaním zo dňa 2.5.2016, 10.6.2016, 18.10.2016, 19.1.2017 žalobca uviedol, že úvodné
ustanovenie vymedzujúce to, čo upravuje zákon o spotrebiteľských úveroch, nijakým spôsobom
neodkazujú na zákon o bankách, zákon o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov vôbec neodkazuje na zákon o bankách

v časti, ktorá by sa dotýkala rozhodnutia súdu prvého stupňa. Odkaz na 22) pri § 17 ods. 1 cit. zák.
smeruje k ustanoveniu § 524 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 509/1991 Zb. Podľa dôvodovej
správy k zákonu o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov „K § 17 Pri postúpení práv veriteľa vyplývajúcich zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere na tretiu osobu, vrátane vzájomného započítania pohľadávok sa postupuje podľa

ustanovení Občianskeho zákonníka. Zároveň sa ustanovením §17 zakazuje v súvislosti s poskytovaním
spotrebiteľského úveru sa splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku alebo
šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu zmenku a
zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského
úveru a príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom

úvere) vo výške maximálne 30% istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp.
vyplnenú veriteľom v rozpore s vyššie uvedeným, veriteľ nesmie prijať a je povinný ju
dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. “ Podľa tabuľky zhody smernice ES/EÚ - Smernica
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a
o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v znení korigenda k smernici Európskeho parlamentu a Rady

2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/
EHS - s ustanoveniami všetkých všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré danú smernicu
preberajú ide v danej časti zákona (postúpenie) (§ 17 odsek 1 zákona) o bežnú transpozíciu a úplnú
zhodu. Účelom § 92 zákona o bankách je, podľa jeho názoru, úprava výnimiek z bankového tajomstva.
Ustanovenie § 92 odsek 8 zákona o bankách nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok,

ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Za daných
podmienok môže banka postúpiť pohľadávku aj na inú osobu, ako je banka, teda aj na osobu, ktorá ako
taká nie je viazaná bankovým tajomstvom, a to aj bez súhlasu klienta. Ak by postúpila pohľadávku na
inú osobu skôr, ako sú splnené stanovené podmienky, a zároveň by nemala na postúpenie pohľadávky
súhlas, porušuje tým bankové tajomstvo. Účel ustanovení je vyjadrený aj v dôvodovej správe k § 92

vládneho návrhu zákona o bankách, podľa ktorej: „ V ustanoveniach odsekov 1 až 7 (teraz ods.8) sa
upravujú ďalšie prípady prelomenia bankového tajomstva. “ Hlavný účel § 92 vrátane odsek 8 zákona
o bankách bol teda aj podľa dôvodovej správy prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie
možnostipostúpiťpohľadávku.Otom,žebytietopodmienkypodmieňovaliplatnosťprávnehoúkonu,niet
v zákone ani v dôvodovej správe ani slova. Ďalej treba osobitne vnímať to, že zákon o spotrebiteľských

úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
priamo a výlučne definuje možnosť postúpenia práva vyplývajúceho zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere
natretiuosobu,pričomtentozákonzároveňdefinuje,žetýmtozákonomsúdotknutéustanoveniezákona
o bankách (týmto zákonom totiž nie sú dotknuté ustanovenia Občianskeho zákonníka ani osobitných
predpisov (poznámka zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej

národnejradyč.372/1990Zb.opriestupkochvzneníneskoršíchpredpisovvzneníneskoršíchpredpisov
a zákon č. 186/2009 Z. z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve a o zmene a doplnení
niektorých zákonov.) Nie je teda správny postup aplikácie ustanovenia § 92 odsek 8 zákona o bankách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov na spotrebiteľský úver takým spôsobom, že aplikácioutohto ustanovenia sa bude určovať neplatnosť postúpenia pohľadávky a prípadný nedostatok aktívnej
legitimácie nového veriteľa. V nadväznosti na historicky rovnakú právnu úpravu tak Ústavný súd SR
ako i Ústavný súd ČR preferujú platnosť právneho úkonu, neumožňujú hľadať jeho neplatnosť „za

každú cenu“, neumožňujú vyvodzovať jeho neplatnosť z okolností, ktoré zákon neuvádza ako dôvody
neplatnosti. Pre úplnosť potom teba ešte dodať, že podľa VOP k vzťahu medzi právnym predchodcom
navrhovateľa a odporcom (bod 18.14.) - Klient výslovne súhlasí s tým, že Banka i e oprávnená
kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje Pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné,
podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú. ako aj bez ohľadu

na to, či Banka vzniesla v súvislosti s takouto Pohľadávkou akúkoľvek požiadavku, alebo nie, voči
Klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osohu. Klient je oprávnený
postúpiť svoje pohľadávky voči Banke alebo previesť svoje záväzky voči nej na tretiu osohu výlučne
s predchádzajúcim písomným súhlasom Banky. Postúpenie pohľadávky podľa § 4 ods. 6 zákona o
spotrebiteľských úveroch odkazuje na ust. § 524 OZ. Postúpenie pohľadávky bolo a je teda závislé
iba na ustanovení $ 524 Občianskeho zákonníka. Poukázal na ust. § 1 ods. 1, 8, § 17 ods. 1 zák.

o spotrebiteľských úveroch. Na podporu svojej argumentácie poukázal na rozhodnutia : uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája 2013, sp. zn. 4 MCdo 3/2012,
Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 4 Obo 210/01 (judikát R 119/2003), Nález Ústavného súdu SR
z 28.apríla 2014 pod SP. zn. IV. ÚS 15/2014, Nález Ústavného súdu SR z L apríla 2015, SP. zn. I. ÚS
640/2014, Nález Ústavného súdu SR z 28.apríla 2014 pod SP. zn. IV. ÚS 15/2014, nález Ústavného

súdu ČR sp. zn. III.ÚS 3900/12, zo dňa 28.2.2013, Rozsudok Okresného súdu Bratislava II, sp. značka
17C/177/2014 zo dňa 22.9.2015, Rozsudok Okresného súdu Bratislava V, sp. značka 42C/474/2011
zo dňa 10.2.2016, Rozsudok Okresného súdu Košice I, sp. značka 25C/51/2014 zo dňa 3.12.2015,
Rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. značka 20C/152/2013 zo dňa 4.12.2015, Rozsudok Okresného
súdu Košice okolie, sp. značka 10C/14/2013 zo dňa 12.1.2016, Rozsudok Okresného súdu Košice

I, sp. značka 25C/51/2014 zo dňa 3.12.2015, Rozsudok Okresného súdu Košice okolie, sp. značka
17C/222/2014 zo dňa 22.2.2016, Rozsudok Okresného súdu Košice II, sp. značka 15C/510/2015 zo
dňa 2.3.2016, Rozsudok Okresného súdu Revúca, sp. značka 3C/108/2014 zo dňa 8.3.2016, Rozsudok
Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. 12C/233/2012 zo dňa 15.3.2016, Rozsudok Okresného súdu Nové
Mesto nad Váhom, sp. zn. 7C/124/2014 zo dňa 1.4.2016, Rozsudok Okresného súdu Revúca, sp. zn.

3C/108/2014 zo dňa 8.3.2016, Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica, sp. zn. 15Co/511/2015 zo
dňa 9.12.2015, kedy súdy navrhovateľovi (navrhovateľa sa netýka Uznesenie Krajského súdu Banská
Bystrica, sp. zn. 15Co/511/2015 zo dňa 9.12.2015, toto uvádza Rozsudok Okresného súdu Revúca, sp.
zn. 3C/108/2014 zo dňa 8.3.2016) pri rovnakej argumentácii vo vzťahu k aplikácii § 92 odsek 8 zákona o
bankách nárok na zaplatenie priznali, Rozsudok Okresného súdu Prievidza zo dňa 12.10.2015, sp. zn.

8C/167/2013 ( banke sa zakladá administratívna zodpovednosť vo vzťahu k NBS, nie občianskoprávnu
povinnosť voči klientovi banky, Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní 7 Cdo
201/2014, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní spisová značka 8Sžo/191/2010,
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní spisová značka 2 M Cdo 7/2009. Voči
žalovanému sa domáha zaplatenia sumy 757,68 EUR, úroku z omeškania vo výške 9 % p.a. zo sumy

757,68 EUR od 21.5.2012 do zaplatenia a náhrady trov konania. V prevyšujúcej časti berie návrh späť,
t.j v časti istiny vo výške 1 870,81 EUR, v časti úrok riadny vo výške 18,40 % p.a. z istiny 2 353,60 EUR
od 22.12.2010 do zaplatenia, v časti úroku z omeškania vo výške 9,00 % p.a. z istmy 2 353,60 EUR
od 22.12.2010 do 20.5.2012, zo sumy 1 595,92 EUR od 21.5.2012 do zaplatenia. Udával ďalej, že 4 -
ročná premlčacia doba ako vzťahu obchodnoprávneho charakteru zmluvného vzťahu bola potvrdená

viacerými súdnymi rozhodnutiami, rovnako k aplikácii ust. § 92 ods. 8 zák. o bankách. Poukázal na
rozhodnutia ÚS SR, ESĽP o odôvodnení súdneho rozhodnutia a vysporiadaní sa s argumentáciou
účastníkov konania. Z výpisov z úverového účtu vyplýva, že žalovaný čerpal úver vo výške 1 128,59
EUR (34 000,- Sk) dňa 01.06.2007. Žalovaný na úhradu splátok úveru spolu uhradil sumu vo výške 8,30
EUR (250,- Sk). Predmetná úhrada nezodpovedá ani 1 celej splátke. Žalobca si v tomto konaní uplatňuje

nárok na zaplatenie splátok splatných v období od 20.6.2010 do 20.5.2012 (celkom 24 splátok po 31,57
EUR, pôvodne 951,- Sk) (podľa podania žalobcu zo dňa 2.5.2016) a príslušenstva. Pokiaľ bola žaloba
súdu doručená 3.6.2013, 3 ročná premlčacia doba začala plynúť tak, že splátky splatné od 20.6.2010
do 20.5.2012 (celkom 24 splátok po 31,57 EUR, pôvodne 951,- Sk) nemôže byť premlčaná. Zákon o
bankách ani zákon o spotrebiteľských úveroch absenciu, či nepreukázanie výzvy podľa § 92 odsek 8

zákona o bankách ako dôvod neplatnosti právneho úkonu neuvádza. Podľa Ústavného súd SR je potom
zákonný len taký postup, kedy (i pri inom právnom výklade ako uvádzame vyššie, na ktorom trváme)
nemožno vyvodiť neplatnosť postúpenia pohľadávky. Pokiaľ sa žalovaný dovoláva premlčania, je nutnéuviesť, že s týmto nemožno súhlasiť. Súčasťou súdneho spisu vedeného v tomto spore nie je podklad
preukazujúci tvrdenie žalobcu, že by k
odstúpeniu od zmluvy došlo a tiež, že by sa tak stalo v takom čase, že by bolo možné namietať

premlčanie. Podotýka, že pre účinnosť odstúpenia od zmluvy je potrebný takýto úkon, v písomnej forme,
zo zákonného, alebo dohodnutého dôvodu (ktorý musí byť osvedčený), urobený na to oprávnenou
osobou, doručený tej osobe, ktorej je určený. Žalovaný nič z tohto bližšie nekonkretizuje, a následne
ani nepreukazuje. Je zrejmé, že ak sa žalovaný chce dovolávať niečoho tak závažného, toto je povinný
i preukázať. Preveril i tvrdenie pôvodného právneho zástupcu žalobcu uvedené v žalobnom návrhu,

dokladom o účinnom odstúpení od zmluvy nedisponujú a toto preto popiera. Namieta, že pre záver o
účinnom odstúpení od zmluvy nie sú splnené podmienky, kedy je nutné skúmať to, čo už uvádzame
vyššie (potrebný úkon, v písomnej forme, zo zákonného, alebo dohodnutého dôvodu (ktorý musí byť
osvedčený), urobený na to oprávnenou osobou, doručený tej osobe, ktorej je určený). Nič z toho v tomto
konaní dané tak. že by bolo možné namietať premlčanie ako to robí žalovaný, dané nie je.

11.Právny zástupca žalovaného na pojednávaniach udával, že nesúhlasí s podanou žalobou, poukázal
na vyjadrenie vo veci. Namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu. Žalobca nie je subjektom, ktorý by
v čase postúpenia pohľadávky disponoval bankovou licenciou. Postúpenie je preto neplatné. Okrem
ust. § 92 ods. 8 zák. o bankách poukázal aj na ust. §17 ods. 1 zák. o spotrebiteľských úveroch a to,
že musia byť splnené dve podmienky na postúpenie pohľadávky a to ukončenie úverového vzťahu a

že úver poskytnutý bankou môže byť postúpený na len na subjekt, ktorý taktiež disponuje licenciou na
poskytovanie úverov podľa zákona o bankách. Žalobca preto nie je aktívne legitimovaný na podanie
žaloby. Ak by sa súd s uvedeným nestotožnil, trval na námietke premlčania nároku. K námietke
žalobcu vo vzťahu k odstúpeniu od zmluvy, poukázal na výzvy spoločnosti Platiť sa oplatí, iným dôkazom
nedisponuje. Konanie navrhol v späťvzatej časti zastaviť, v prevyšujúcej časti žalobu zamietnuť a

žalovanému priznať náhradu trov konania.

12.Podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa ( Spotrebiteľské zmluvy )
spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka,
ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch,

a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Na spotrebiteľské
zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu, 13d) sa primerane použijú ustanovenia tohto
predpisu.
------------------------------------------------------------------
13d) § 52 až 60 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov.

13.Podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka ( účinného v čase vzniku zmluvného vzťahu )
touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o
predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy o úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591),
zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom

spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu (§ 682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom
uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708) a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).

14.V zmysle § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že časť obsahu zmluvy možno určiť odkazom
na všeobecné obchodné podmienky vypracované odbornými alebo záujmovými

organizáciami alebo odkazom na iné obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu
známe alebo k návrhu priložené.

15.Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka

poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

16.Podľa § 499 Obchodného zákonníka za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie
peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa.

17.Podľa § 502 ods.1 veta prvá Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov
je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej
zákonom alebo na základe zákona.18.Ustanovenia Obchodného zákonníka, v rámci ktorých je zmluva o úvere považovaná za tzv.
„absolútny obchod“, však v čase vzniku daného záväzkového vzťahu neobsahovali špeciálne

ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, ktoré aj vo vzťahu k Obchodnému zákonníku pôsobia ako
lex specialis. Preto bolo potrebné riadiť sa všeobecnou právnou úpravou.

19.Podľa § 524 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy ( ďalej OZ ) veriteľ môže
svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou

prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

20.Podľa § 526 OZ postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného odkladu oznámiť
dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník postúpenie
pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi. Ak postúpenie
pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania zmluvy o

postúpení.

21.Podľa ust. § 52 OZ spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné
zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na
jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah

dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

22.Podľa § 53 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
neprijateľná podmienka ). Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na predmet plnenia alebo cenu plnenia.
Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré
a) má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy,

b) dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu
spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky
spotrebiteľa,
c) vylučujú alebo obmedzujú zodpovednosť dodávateľa za konanie alebo opomenutie, ktorým sa

spotrebiteľovi spôsobila smrť alebo ujma na zdraví,
d) vylučujú alebo obmedzujú práva spotrebiteľa pri uplatnení zodpovednosti za vady alebo
zodpovednosti za škodu,
e) umožňujú dodávateľovi, aby spotrebiteľovi nevydal ním poskytnuté plnenie aj v prípade, že spotrebiteľ
neuzavrie s dodávateľom zmluvu alebo od nej odstúpi,

f) umožňujú dodávateľovi odstúpiť od zmluvy bez zmluvného alebo zákonného dôvodu a spotrebiteľovi
to neumožňujú,
g) oprávňujú dodávateľa, aby bez dôvodov hodných osobitného zreteľa vypovedal zmluvu uzavretú na
dobu neurčitú bez primeranej výpovednej lehoty,
h)prikazujúspotrebiteľovi,abysplnilvšetkyzáväzkyajvtedy,akdodávateľnesplnilzáväzky,ktorévznikli,

i) umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve,
j) určujú, že cena tovaru alebo služieb bude určená v čase ich splnenia, alebo dodávateľa oprávňujú
k zvýšeniu ceny tovaru alebo služieb bez toho, aby spotrebiteľ mal právo odstúpiť od zmluvy, ak cena
dohodnutá v čase uzavretia zmluvy je podstatne prekročená v čase splnenia.
Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

23.Podľa § 54 OZ zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto
zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu
tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu
spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

24.Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.25. Podľa § 48 OZ Od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v inom zákone
ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie
je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak.

26. Podľa § 107 1 OZ právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky
odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o
úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Ak sú účastníci neplatnej

alebo zrušenej zmluvy povinní navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej dostali, prihliadne súd na námietku
premlčania len vtedy, ak by aj druhý účastník mohol premlčanie namietať.

27.Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady
č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník
Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34).

28.Túto smernicu je nevyhnutné podľa názoru súdu využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam
právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Toto stanovisko je podporené aj
rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.06.2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98,
C-242/98, C-243/98 a C-244/98, Océano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero und Salvat

Editores SA proti José M. Sánchez Alcón Prades, José Luis Copano Badillo, Mohammed Berroane
a Emilio Vinas Feliú, v ktorom sa konštatuje, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť, len
ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej povinnosti.
Právomoc súdu stanoviť z úradnej povinnosti, či je podmienka nečestná, znamená vytvoriť vhodné
prostriedky. Znamená to dosiahnuť výsledok sledovaný čl. 6 Smernice, konkrétne chrániť spotrebiteľa

pred záväzkom voči nečestnej podmienke a dosiahnuť zámer čl. 7 Smernice. Tieto opatrenia môžu
pôsobiť ako odstrašujúci prostriedok a predchádzať nečestným zmluvným podmienkam.

29.Podľa ust. čl. 3 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, zmluvná podmienka, ktorá
nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

30.Podľa ust. čl. 3 ods. 2 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, podmienka sa nepovažuje
za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť
podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť,

že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje
uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek
tomuideopredbežneformulovanúštandardnúzmluvu.Keďpredajcaalebododávateľvznesienámietku,
že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá , musí o tom podať dôkaz.

31.Podľa ust. čl. 3 ods. 3 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, príloha obsahuje indikatívny a
nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé.

32.Podľa ust. čl. 5 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, v prípade zmlúv, kde sú všetky
alebo niektoré podmienky ponúkané spotrebiteľovi v písomnej forme, musia byť vždy tieto podmienky

vypracované v jednoduchom zrozumiteľnom jazyku. Kde existuje pochybnosť o zmysle podmienky,
prednosť má interpretácia priaznivejšia pre spotrebiteľa. Toto pravidlo interpretácie neplatí v súvislosti
s postupmi stanovenými v článku 7 (2).

33.Podľa ust. čl. 6 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, členské štáty zabezpečia,

aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo
dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa
týchtopodmienoknaďalejzáväznáprestrany,akjejejďalšiaexistenciamožnábeznekalýchpodmienok.

34.Podľa ust. čl. 7 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, členské štáty zabezpečia, aby

v záujme spotrebiteľov a súťažiacich existovali primerané a účinné prostriedky,

ktoré by zabránili súvislemu uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so
spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.35.Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách ( účinného v čase postúpenia pohľadávky )
ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako

90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke
alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe,
ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka
zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo

pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to
neplatí,aksúčetvšetkýchomeškaníklientasosplnenímčolenčastitohoistéhopeňažnéhozáväzkuvoči
banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo
pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu,
na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže
postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo

pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

36.Vzhľadom k čiastočnému späťvzatiu návrhu pred začatím pojednávania súd konanie podľa § 145
C.s.p. v tejto časti zastavil ( viď I. výrok rozsudku ).

37.Predmetom konania ostalo zaplatenie sumy 757,68 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne
zo sumy 757,68 eur od 21.5.2012 do zaplatenia, a náhrada trov konania.

38.Z vykonaného dokazovania vyplýva, že medzi žalovaným a Slovenskou sporiteľňou, a.s. dňa
1.6.2007 došlo k uzavretiu Zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX , na základe ktorej bol

žalovanému poskytnutý úver vo výške 34.000,- Sk, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v splátkach vo
výške 951,-Sk mesačne k 20. dňu v mesiaci, počnúc 20.7.2007 s konečnou splatnosťou úveru dňa
20.5.2012. Zmluva obsahuje dohodu podľa § 262 Obch. zák.. Zmluva sa riadi úverovými podmienkami,
VOP, obch. zák. a inými právnymi predpismi. Súčasťou zmluvy sú VOP.

39.Súd vyhodnotil uzavretú Zmluvu vzhľadom na povahu účastníkov zmluvy a spôsobu uzavretia
zmluvy, keď predchodca žalobcu ako veriteľ je podnikateľský subjekt, ktorý na formulári a v pevne
stanovených obchodných podmienkach určil obsah zmluvy, pričom druhá zmluvná strana - dlžník -
zákazník (žalovaný) nemal možnosť obsah zmluvy ovplyvniť, ako spotrebiteľskú, na ktorú sa vzťahujú
aj napriek zákonnej úprave úverovej zmluvy v Obchodnom zákonníku, všeobecné ustanovenia o

spotrebiteľských zmluvách uvedené v Občianskom zákonníku v §§ 52-54 Občianskeho zákonníka
zavedenézákonomč.150/2004Z.z.,ktorýzmeniladoplnil Občiankyzákonník súčinnosťouod1.4.2004
a zaviedol do nášho právneho poriadku inštitút tzv. spotrebiteľských zmlúv, a to v súlade s čl. 69 až
71 Asociačnej dohody, ktorá vstúpila do platnosti 1. februára 1995, a ktorou sa Slovenská republika
zaviazala, že vyvinie úsilie na zabezpečenie postupnej zlučiteľnosti jej právnych predpisov s predpismi

Európskej únie. Dovtedy obdobný typ zmluvy čiastočne upravoval zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa v znení neskorších predpisov ako tzv. typovú zmluvu( spotrebiteľskú ). Táto úprava nášho
právnehoporiadkubolanevyhnutnávsúvislostisovstupomSlovenskadoEÚvmáji2004azosúlaďovala
náš právny poriadok s niektorými právnymi aktmi Európskych spoločenstiev a EÚ. Momentálne
uvedené upravuje zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z. a to konkrétne § 3 ods. 3 ( každý

spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách 9),
odkazna§52až54Občianskehozákonníka). Včasevznikuzmluvnéhovzťahuuvedenéupravovalocit.
znenie § 23a zák. č. 634/1992 Zb. ( spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho
zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že
sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom

neovplyvňuje. Na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu, 13d) sa
primerane použijú ustanovenia tohto predpisu.; odkaz na § 52 až 60 Občianskeho zákonníka v znení
neskorších predpisov. ). Súd nespochybňuje aplikáciu Obchodného zákonníka na vznik Zmluvy, avšak
pre celkové posúdenie právneho vzťahu majú prednosť osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré
sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až

§54 OZ. Tým pádom súd použil ustanovenia Občianskeho zákonníka na právne posúdenie právneho
vzťahu medzi žalobcom a žalovanou, ale aj na z toho vyplývajúce účinky omeškania či premlčania
nároku. Pričom ako vyplýva z cit. ust. OZ zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona ( myslí sa Občianskeho zákonníka ) v neprospech spotrebiteľa.Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak
zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad,
ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Zmluvy nesmú obsahovať dohody, ktoré by stavali spotrebiteľa

do nevýhodnejšieho postavenia ako mu zákon priznáva a to s poukazom na ust. § 54 ods. 1 a 2
Občianskeho zákonníka. Takýto výklad je podľa názoru súdu plne eurokonformný ( t. j. výklad v súlade
s komunitárnym právom ). Aj preto je súd názoru, že je potrebné považovať záväzkovo právny vzťah
vzniknutýmedziúčastníkmi zaobčianskoprávnyvzťah,nievzťahobchodnoprávny. Taktiežustanovenia
Obchodného zákonníka, v rámci ktorých je zmluva o úvere, či zmluva o bežnom účte považovaná

za tzv. „absolútny obchod“, však v čase vzniku daného záväzkového vzťahu neobsahovali špeciálne
ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa ( OZ, zákon o ochrane spotrebiteľa ), ktoré aj vo vzťahu
k Obchodnému zákonníku pôsobia ako lex specialis. Súd v tomto názore ( ohľadne spotrebiteľskej
zmluvy ) podporuje aj ust. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa s odkazom na použitie
ustanovení Občianskeho zákonníka ( teraz § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z.z.. o ochrane spotrebiteľa ).
Vzhľadom na spotrebiteľský charakter úverovej zmluvy je potrebné posudzovať túto zmluvu aj z pohľadu

kritérií obsiahnutých v § 52 a nasl. OZ v spojení so zákonom na ochranu spotrebiteľa. Preto nemožno
prisvedčiť,ževzniknutýzmluvnývzťahjevzťahomobchodnoprávnymanemožnoakceptovaťanidohodu
podľa § 262 Obch. zák. ( nekalá podmienka, obsah zmluvy spotrebiteľ nemohol ovplyvniť ). Súdy už
opakované o uvedenom rozhodli vo svojich rozhodnutiach. Uvedené vyplýva aj zo znenia a zmyslu
Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Na podporu tejto

argumentácie súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3M Cdo
12/2014 zo dňa 21.04.2015.

40.Je nepochybné, že právny predchodca žalobcu pri uzatváraní úverovej zmluvy vystupoval ako
dodávateľ s poukazom na predmet podnikania / banka / a žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ, pretože

pri uzatváraní zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti /§ 52
ods. 3,4 Občianskeho zákonníka/. Vzťahy medzi účastníkmi
na základe zmlúv vznikli v dobe, kedy Slovenská republika už transformovala do právneho poriadku
Smernice EÚ v oblasti ochrany spotrebiteľa. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa
ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to

s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu
skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne
so zreteľom na možnosti stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv.
Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet ku zmluvnému jednaniu prichádza spravidla od
dodávateľov, pričom spotrebiteľ nie je na všetky zmluvné dojednania pripravený a skúsený. Spoločným

znakom tejto novej úpravy je teda snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou
aj prípadného obmedzenia autonómie vôle. K základným princípom spotrebiteľských zmlúv je, že
nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, teda také zmluvné dojednanie, ktoré spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou
absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Z hľadiska posúdenia nekalých podmienok v spotrebiteľských

zmluvách Smernica Rady 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách si stanovila
práve za cieľ vyvážiť faktickú nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom pozitívnym zásahom
štátu. Problematika ochrany spotrebiteľa je inštitút, ktorý treba vnímať komplexne a ktorý sa dotýka
viacerých typov zmlúv. Európska únia venuje ochrane spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Vychádzajúc
z európskej legislatívy aj zmluvy uzatvorené podľa iných zákonov ako Občiansky zákonník možno

tiež považovať za spotrebiteľské napriek tomu, že ich zákon priamo ako spotrebiteľské neoznačuje.
Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy (aj keď je v Občianskom zákonníku
pomenovaná), ale možno ju označiť ako druh zmluvy, pre ktorú najmä Občiansky zákonník, ale aj iné
právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať a
naopak, ktoré v nej nesmú byť (neprijateľné podmienky) na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany. Z

ustálenejjudikatúryEurópskeho súdnehodvorajeochranazavedenásmernicouzaloženánamyšlienke,
že spotrebiteľ je v slabšej pozícii, a to vedie k tomu, že súhlasí s podmienkami pripravenými vopred
druhou zmluvnou stranou bez toho, aby mohol ovplyvniť obsah týchto podmienok. Občiansky zákonník
v § 52 v znení od 1.4.2004 vymedzuje zmluvné typy spotrebiteľských zmlúv len deklaratórne ( išlo o užší
výpočet ako je úprava v práve EÚ ). Aktuálna úprava v Občianskom zákonníku je už súladná s právom

EÚ - spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ
so spotrebiteľom ( § 52 ods. 1 OZ ). Podľa čl.6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, členské štáty EÚ zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách
uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva,neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany,
ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

41.Takéto postavenie dodávateľa má s poukazom na vyššie uvedené aj žalobca.

42.Podľa § 5b zákona NR SR č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 1. mája 2014
orgánrozhodujúcionárokochzospotrebiteľskejzmluvyprihliadaajbeznávrhunanemožnosťuplatnenia
práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú

zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči
spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Keďže
zákonodarca uplatňovanie príslušného
ustanovenia neobmedzil na vzťahy vzniknuté až po tomto dátume, je ním súd viazaný ako orgán
rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy a aj bez námietky musí teda prihliadať na uvedené
oslabenie nároku veriteľa.

43.Súd pri posudzovaní dôvodnosti podanej žaloby skúma, či žalobcovi svedčí právo, ktorého sa
domáha, t.j. či je nositeľom hmotného práva, ktoré je predmetom konania ( aktívna vecná legitimácia ) a
či žalovaný je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, ktorá zodpovedá právu, ktorého sa žalobca domáha
( pasívna vecná legitimácia ). Nedostatok vecnej legitimácie na strane žalobcu či žalovaného znamená,

že žalobe nemožno vyhovieť. Predpokladom úspešnosti žaloby je, že žalobca preukáže, že je nositeľom
tvrdeného hmotného práva a že žalovaný je nositeľom zodpovedajúcej hmotnoprávnej povinnosti.

44.Preto bolo potrebné sa najprv vysporiadať s tým komu právo na zaplatenie patrí, teda komu svedčí
aktívna hmotnoprávna legitimácia.

45.Žalobca dôvodí svoje právo na zaplatenie žalovanej sumy ( samozrejme z predloženej úverovej
zmluvy ) titulom uzavretej zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21.12.2010, na základe ktorej mu
mala byť pohľadávka voči žalovanému postúpená z postupcu Slovenská sporiteľňa, a.s.. Postúpenie
pohľadávky bolo žalovanému oznámené postupcom podaním zo dňa 28.12.2010, doručenej dňa

21.2.2011.

46. Za výzvu žalovanému v zmysle § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách pred postúpením
pohľadávky súdu možno síce považovať listinu označenú ako výzva zo dňa 17.2.2011, avšak súdu
nebol predložený žiaden dôkaz o tom, že došlo k jej doručovaniu. Aj keď v konečnom dôsledku jej

doručovanie žalobca sám poprel ( vo vzťahu k účinkom odstúpenia od zmluvy ).

47.Teda z uvedeného vyplýva, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že boli splnené podmienky
dané § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách na postúpenie pohľadávky vyplývajúcej z predloženej
zmluvy z veriteľa Slovenská sporiteľňa, a.s. na jeho účet, teda omeškanie dlžníka - žalovaného so

zaplatením aspoň časti dlhu nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní do dňa postúpenia pohľadávky
napriek písomnej výzve, resp. súhlas klienta na postúpenie pohľadávok. Doručenie, resp. doručovanie
výzvy podľa cit. ust. súdu nebola predložená. Splnenie podmienky uvedenej v § 92 ods. 8 zákona o
bankách nenahradí oznámenie o postúpení pohľadávok.

48. Preto súd dospel k záveru, že žalobca, napriek poučeniu o dôkaznej povinnosti ( terajšia
znalosť procesného predpisu upravujúceho civilný proces sa predpokladá, keďže žalobca je zastúpený
advokátom ) neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu preukázaniu dôvodnosti žalobou uplatneného
nároku, tedaprávnehodôvoduvznikudlhu ačojenajdôležitejšieneuniesoldôkaznébremenovovzťahu
k preukázaniu svojej aktívnej hmotnoprávnej legitimácie. Pre nepreukázanie podmienok uvedených v

§ 92 ods. 8 zákona o bankách nemôže byť postúpenie pohľadávky voči žalobcovi účinné ( pre rozpor so
zákonom v zmysle § 39 OZ, pričom došlo k porušeniu ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách ). Žalobca bol
na preukázanie uvedených skutočností vyzvaný súdom, avšak tieto súdu nepredložil, nepredložil ich na
výzvu súdu ani pôvodný veriteľ - postupca SLSP, a.s..

49. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Pre uvedené
dôvody sa súd nestotožnil s argumentáciou žalobcu uvedenou v žalobe či v jeho podaniach. Rovnako
sa súd ďalej nezaoberal dôvodnosťou nároku ako takého ( vo vzťahu k náležitostiam zmluvy o úvere,
resp. neprijateľnosti podmienok v nej zakotvených, výške dlhu, odstúpením od zmluvy, či premlčaníma pod. ). Naviac nemožno konštatovať, že uvedená právna problematika je v súdnej praxi ustálená
natoľko, aby v tomto prípade bolo možné uzavrieť, že rozhodnutie vo veci sa odklonilo od ustálenej
rozhodovacej praxe ( § 220 ods. 3 CSP ). Súd aj napriek uvedenému poukazuje na rozhodnutie

Krajského súdu v Prešove zo dňa 30.11.2016, č.k. 2Co/28/2016-135, ktorá sa týkala obdobnej veci
žalobcu, pričom žaloba bola z totožných dôvodov zamietnutá súdom prvého stupňa a odvolacím súdom
bolo uvedené rozhodnutie potvrdené.

50.Na uvedenom názore súdu nezmení nič ani odkaz na bod 18.14 VOP, keďže na uvedené nemožno

prihliadať ako na individuálne dojednanú zmluvnú podmienku so spotrebiteľom, keďže sa nachádza
vo vopred naformulovaných Všeobecných obchodných podmienkach veriteľa, ktoré spotrebiteľ - dlžník
určite žiadnym spôsobom neovplyvňoval ani nedojednával. Tieto sú vopred dané veriteľom, dokonca ich
veriteľ môže kedykoľvek zmeniť a žiaden súhlas s ich novším znením od dlžníkov nevyžaduje. Uvedené
vyplýva z vyššie cit. ust. zákonov na ochranu spotrebiteľa. Uvedené ust. VOP preto nemožno považovať
za vopred daný súhlas dlžníka s postúpením pohľadávky žiadaný v zmysle § 92 ods. 8 zák. o bankách.

Naviac takéto znenie VOP je v rozpore s ust. § 53 ods. 1 a nasl. OZ a ust. zák. na ochranu spotrebiteľa
( značná nerovnováha v právach a povinnostiach veriteľa v neprospech spotrebiteľa - dlžníka, keďže
klient na uvedené môže učiniť len so súhlasom banky ).

51.Na záver súd dodáva, že ak by aj súd pripustil výklad cit. ust. § 92 ods. 8 zák. o bankách, že

postúpenie pohľadávky je možné aj bez súhlasu klienta, došlo by aj napriek uvedenému k porušeniu
bankovéhotajomstvavzmysleďalších ust.zákonaobankách,resp.zákonaoochraneosobnýchúdajov,
keďže sa na použitie týchto údajov vyžaduje súhlas dotknutej osoby, t.j. klienta - dlžníka a tento pre
tretie osoby nebol vopred daný žalovanou. A preto aj z tohto dôvodu by došlo k porušeniu zákona s
následkom neplatnosti právneho úkonu podľa § 39 OZ. Prijatie iného výkladu cit. ust. by bolo v príkrom

rozpore s ust. na ochranu spotrebiteľa a jednoznačne v jeho neprospech.

54. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 odsek 1 v spojení s § 262 C.s.p. tak,
že úspešnému žalovanému priznal ich náhradu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresný súd Bardejov v lehote 15 dní odo dňa jeho
doručenia.

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,

b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje,
e) podpis,
f) spisová značka tohto konania (§ 127 ods. 1 C.s.p.)

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a)neboli splnené procesné podmienky,
b)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d)konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e)súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f)súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g)zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, aleboh)rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
( § 365 ods. 1 C.s.p. ).

Odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden
rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie odvolania
na trovy toho, kto odvolanie podal.

Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona číslo 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.