Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Tuesday, January 17, 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/375/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111242710
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1111242710.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a

členiek senátu Mgr. Barbory Bartekovej a JUDr. Dariny Kuchtovej, v spore žalobkyne: V. H., nar.
XX.X.XXXX, bytom B. XXX, V., zastúpenej advokátom Mgr. Vladimírom Šárnikom, so sídlom Národného
oslobodenia 25, Bernolákovo, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. vo výške 6.000,- eur s príslušenstvom, na odvolania žalobkyne a žalovanej
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa
19.2.2013, č. k. 15C/173/2011-71, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 19.2.2013, č. k.
15C/173/2011-71 m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni titulom nemajetkovej ujmy
sumu 6.000,- eur, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšku žalobu zamieta.

Žalobkyňa má voči žalovanej nárok na plnú náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom

nemajetkovejujmy1.000,-eurs9%úrokomzomeškaniaročneod26.8.2011dozaplateniaananáhradu
trov konania (trov právneho zastúpenia) sumu 413,66 eur, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol.

2. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobkyňa sa návrhom doručeným súdu dňa 15.12.2011
domáha podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. náhrady škody (nemajetkovej ujmy) vo výške 6.000,-
eur s príslušenstvom titulom nesprávneho úradného postupu, ku ktorému malo dôjsť nečinnosťou

príslušníka policajného zboru (ďalej len príslušníka PZ), ktorý odmietol vykonať domové prehliadky
páchateľov s tým, že vo veci bude konať, až keď mu vec odovzdá kriminálna polícia. V dôsledku toho sa
nepodarilo zaistiť všetky odcudzené veci. Vznikli prieťahy vo vyšetrovaní, keď obvinenie bolo vznesené
až 27.10.2005 po viac ako dvoch mesiacoch od začatia trestného stíhania a obžaloba bola podaná až
dňa 14.3.2011.

3. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal zo zisteného skutkového stavu, podľa

ktorého žalobkyňa mala postavenie poškodenej v trestnom konaní vo veci trestného činu krádeže
spolupáchateľstvom vedenom Okresným riaditeľstvo PZ V. - okolie, H. P., pracovisko U. pod I.: D.-
XX/X-D.-XXXX. K spáchaniu trestného činu došlo dňa 15.8.2005 vlámaním páchateľov do domu
žalobkyne v obci M.. Trestné stíhanie začalo dňa 16.8.2005 (uznesenie Okresného riaditeľstva PZBratislava IV, oddelenie skráteného vyšetrovania pod I.: D.-XXXX/X-D.-XXXX), kedy si žalobkyňa v
adhéznom konaní uplatnila náhradu škody. Obvinenie bolo vznesené až dňa 27.10.2005 uznesením
vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ V. IV pod I.: D.-XXX/D.-XXXX, t.j. po viac ako dvoch mesiacoch

od začatia trestného stíhania napriek tomu, že páchatelia boli známi bezprostredne po spáchaní
trestného činu. Počas vyšetrovania prokurátor vykonal niekoľko previerok vyšetrovacieho spisu. V
liste Okresnej prokuratúry U. pod č. k. 1Pv 113/08-12 zo dňa 16.7.2008 prokurátor konštatoval, že
previerkou vyšetrovacieho spisu D.-XX/X-D.-XXXX bolo zistené, že vyšetrovateľ od konca roku 2006
nekoná a nie je zrejmé, aké úkony sú vo veci vykonané. V liste Okresnej prokuratúry U. pod č. k.

1Pv 113/08-21 zo dňa 15.7.2009 prokurátor konštatoval, že vyšetrovateľ v roku 2008 nevykonal žiaden
vyšetrovací úkon a v roku 2009 vydal jedno uznesenie a vykonal tri výsluchy svedkov. Bola vyslovená
požiadavka o zabezpečenie plynulosti konania a prokurátor určil lehotu na skončenie vyšetrovania do
15.9.2009. Z obsahu rozhodnutia Okresnej prokuratúry U. pod č. k. 1Pv 113/08-30 zo dňa 29.7.2010
vyplynulo, že prípravné konanie trvá takmer päť rokov. V rámci previerky plynulosti konania zo 16.7.2008
prokurátor zistil, že od roku 2007 neboli realizované žiadne vyšetrovacie úkony, pričom pokynom bol

vyšetrovateľovi uložený rozsah ďalšieho dokazovania. Previerkou z 15.7.2009 prokurátor zistil, že za
ďalší rok vyšetrovania boli vykonané len tri výsluchy svedkov. Prieťahy vo vyšetrovaní boli signalizované
v ten istý deň riaditeľovi ÚJaKP s pokynom pre ďalšie konanie a určením termínu skončenia vyšetrovania
24.5.2010. V rámci opätovnej signalizácie prieťahov vo vyšetrovaní z 24.5.2010 prokurátor uložil lehotu
na skončenie vyšetrovania do 25.7.2010; keďže vyšetrovanie napriek uvedenému nebolo ukončené a

ani v celom rozsahu splnené pokyny prokurátora, s konštatovaním, že pretrvávajúce prieťahy nemožno
vo vyšetrovaní tolerovať. Vec bola vyšetrovateľovi PZ odňatá s tým, aby bola prikázaná inému. Z
rozhodnutia Okresnej prokuratúry U. pod č.k. 1Pv 113/08-44 z 11.3.2011 súd zistil, že bola podaná
obžaloba (doručená na súd bola dňa 14.3.2011 - poznámka odvolacieho súdu). Súd mal tiež za
nesporné, že žalobkyňa listom zo dňa 17.8.2011, doručeným žalovanej dňa 24.8.2011, požiadala v

súlade s § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. žalovanú o odškodnenie.

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 10 ods. 10, § 46 ods. 1, § 55 ods. 1, § 209 ods. 1, 2,
3, 4 zák. č. 301/2005 Z. z. - Trestný poriadok, a § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. c), § 9 ods. 1, 2,
§ 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov,
§ 517 ods. 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z.
z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, a vychádzajúc z výsledkov
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh žalobkyne je čiastočne dôvodný.

5. Prioritne sa súd prvej inštancie zaoberal námietkou žalovanej k aktívnej legitimácii žalobkyne,
ktorá bola v postavení poškodenej v trestnom konaní. Podľa žalovanej Trestný poriadok nezaručuje
poškodenému právo, aby trestné konanie proti inej osobe sa uskutočnilo v primeranej lehote, keďže
nejdeoprerokovanievecipoškodenej.Spoukazomnaust.§10ods.10vspojenís§46ods.1Trestného
poriadku podľa súdu mala žalobkyňa ako poškodená trestným činom postavenie poškodenej, pričom

z tohto postavenia jej už pri vyšetrovaní vyplynuli práva i povinnosti. Preto jej aktívna legitimácia v
predmetnom konaní je dôvodná.

6. Čo sa týka žalobkyňou tvrdeného nesprávneho úradného postupu titulom nečinnosti príslušníka
PZ, v tejto časti uplatneného nároku sa súd prvej inštancie stotožnil s obranou žalovanej s tým,

že v občianskom súdnom konaní nie je súd oprávnený preskúmavať a hodnotiť postup orgánov
činných v trestnom konaní z hľadiska správnosti postupu pri vyšetrovaní, lebo takéto oprávnenie
prináleží do pôsobnosti prokuratúry. Na ochranu práv žalobkyne slúžia prostriedky podľa trestného
práva ustanovené v § 210 Trestného poriadku, keď žalobkyňa ako poškodená mala právo kedykoľvek v
priebehu vyšetrovania žiadať prokurátora, aby preskúmal postup policajta, čo však nevyužila. Vzhľadom

na uvedené súd návrh v tejto časti zamietol pre nedostatok právomoci všeobecného súdu konať.

7. Čo sa týka prieťahov vo vyšetrovaní, súd prvej inštancie zdôraznil, že zák. č. 514/2003 Z. z. dáva
možnosť občianskoprávnej žaloby, ktorej súčasťou je nárok na náhradu škody, resp. nemajetkovej
ujmy. Takýto účastník sa stáva subjektom práv zaručených článkom 6. Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd s tým, že sa rozhoduje o jeho občianskom práve. Keďže zák. č. 514/2003
Z. z. dáva žalobkyni prostriedok na domáhanie sa uznania porušenia jej práv titulom prieťahov v
konaní vyšetrovateľa prostredníctvom všeobecného súdu, a prieťahy ako nesprávny úradný postup súporušením základných práv a slobôd, v tejto časti návrhu je daná právomoc všeobecného súdu podľa
§ 7 OSP konať a rozhodnúť.

8. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, vyšetrovanie nebolo ukončené v zákonnej lehote (§ 209
ods. 2 Trestného poriadku) do štyroch mesiacov od vznesenia obvinenia, keď obvinenie bolo vznesené
dňa 27.10.2005 a obžaloba bola podaná dňa 11.3.2011. Policajt písomne neoznámil, prečo nebolo
možné vyšetrovanie skončiť v zákonnej lehote (§ 209 ods. 3 Trestného poriadku), pričom samotné
prieťahy konštatovala aj Okresná prokuratúra U. pri svojich previerkach vyšetrovacieho spisu.

9. Na základe týchto zistení súd prvej inštancie konštatoval, že došlo k prieťahom vo vyšetrovaní, čím
bolo porušené právo žalobkyne v postavení poškodenej na skončenie vyšetrovania v zákonnej, resp. v
primeranej lehote, keďže vyšetrovanie trvalo päť rokov a päť mesiacov (od 27.10.2005 do 11.3.2011), z
čoho prieťahy podľa obsahu vyšetrovacieho spisu (úkony v roku 2005 - 18.6., 16.8., 18.8., 19.8., 24.8.,
12.10., 2.11., úkony v roku 2006 - 12.4., 21.4., 3.7., 19.7., úkony v roku 2007 - žiadne, úkony v roku

2008 - žiadne, úkony v roku 2009 - 2.3., 12.3., 20.3., 24.3., 25.3., úkony v roku 2010 - 26.1., 15.2., 3.5.,
6.7., 16.9., 17.9., 20.9., 30.9., 2.12., úkony v roku 2011 - 18.1.) a podľa previerok Okresnej prokuratúry
Malacky, boli spolu v dĺžke viac ako tri roky.

10. Na základe tohto právneho záveru súd prvej inštancie posudzoval kauzálny nexus medzi

nesprávnym úradným postupom a uplatnenou nemajetkovou ujmou. Zdôraznil, že o vzťah príčinnej
súvislosti ide, ak medzi nesprávnym úradným postupom a škodou existuje vzťah príčiny a následku.
Treba skúmať, aká príčina škodu vyvolala. Nie je pritom rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná
súvislosť príčiny a následku. Atribútom príčinnej súvislosti je priame pôsobenie príčiny na následok,
pri ktorej príčina priamo predchádza následku a vyvoláva ho. S poukazom na vyššie vyslovený

právny názor existencie nesprávneho úradného postupu spočívajúci v prieťahoch, jednoznačne vyplýva
príčinná súvislosť s uplatnenou nemajetkovou ujmou žalobkyne, nakoľko nesprávny úradný postup bol
spôsobilý vyvolať zákonný zásah do jej osobnostných práv a právom chránených záujmov na skončenie
vyšetrovania v zákonnej lehote, resp. v primeranej lehote, keď vyšetrovanie namiesto zákonnej lehoty
štyroch mesiacov trvalo vyše päť rokov.

11. Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú si žalobkyňa uplatnila podľa § 17 ods.
2 zák. č. 514/2003 Z. z. vo výške 6.000,- eur, súd vychádzal z dĺžky prieťahov, z významu konania
pre žalobkyňu v postavení poškodenej, ako aj z toho, ako žalobkyňa spolupracovala s orgánmi činnými
vo vyšetrovaní a ako sama aktívne prispela k odstráneniu prieťahov vo vyšetrovaní. Konštatoval,

že vyšetrovanie nebolo skončené v zákonnej štvormesačnej lehote a ani v primeranej lehote; medzi
jednotlivými úkonmi vyšetrovateľa boli prieťahy viac ako jeden rok (k 16.7.2008 vyšetrovateľ od roku
2006 nekonal, v roku 2008 vyšetrovateľ nevykonal žiaden vyšetrovací úkon). Dĺžka vyšetrovania bola
neprimeranedlhá,hocižalobkyňabolaaktívnaprizistenípáchateľov,ktoríbolizaisteníbezprostrednepo
spáchaní trestného činu. Žalobkyňa bola súčinná pri vyšetrovaní, nedala príčinu z jej strany na prieťahy

vo vyšetrovaní a náhradu škody z trestného činu si uplatnila po začatí trestného stíhania 16.8.2005 v
adhéznom konaní. Súd však zároveň konštatoval, že žalobkyňa aktívne nevyužila zákonnú možnosť na
odstránenie prieťahov vo vyšetrovaní, keď podľa § 210 Trestného poriadku ako poškodená nepožiadala
prokurátora, aby boli prieťahy vo vyšetrovaní odstránené.

12. Podľa súdu prvej inštancie, ujmu na právach žalobkyne nemožno odstrániť, iba kompenzovať.
Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa nebola v časti nečinnosti príslušníka PZ úspešná, a v časti
prieťahov vo vyšetrovaní právo žalobkyne na skončenie vyšetrovania v zákonnej lehote, resp. v
primeranej lehote, porušené bolo, avšak aktívne nevyužila zákonnú možnosť na odstránenie prieťahov
vo vyšetrovaní, mal súd zato, že náhrada vo výške 1.000,-eur je dostatočnou a primeranou. Preto

náhradu v tejto výške žalobkyni priznal, a vo zvyšku návrh zamietol.

13. Podľa súdu prvej inštancie sa žalovaná s plnením dostala do omeškania, a preto ju súd zaviazal
podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z., aj na úrok
z omeškania.

14. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 3 OSP dôvodiac, že priznanie
požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu, a zaviazal neúspešnú žalovanú kplnej náhrade trov konania (trov právneho zastúpenia) z priznanej výšky plnenia, a to za päť úkonov
právnej služby.

15. Rozsudok bol doručený právnemu zástupcovi žalobkyne, ako aj žalovanej, dňa 20.3.2013.

16. Proti rozsudku podala dňa 4.4.2013, v zákonom stanovenej lehote, odvolanie žalobkyňa
prostredníctvom svojho právneho zástupcu (č.l. XX-XX . spisu). Žiadala, aby odvolací súd rozsudok
v zamietajúcej časti zmenil tak, že jej návrhu v celom rozsahu vyhovie. Uviedla, že si uplatnila voči

žalovanej nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.000,- eur s príslušenstvom, ale prvostupňový
súd jej priznal iba náhradu vo výške 1.000,- eur a vo zvyšku jej návrh zamietol. Zdôraznila, že utrpela
morálnu ujmu v dôsledku nesprávneho úradného postupu povereného príslušníka PZ a vyšetrovateľov
v trestnom konaní, kde vystupovala ako poškodená. Nesprávny úradný postup povereného príslušníka
PZ spočíval v nečinnosti, keď nezabezpečil včasné vykonanie domových prehliadok u páchateľov, ktoré
by umožnili včas zaistiť jej ukradnuté veci. Súd návrh v tejto časti zamietol pre nedostatok právomoci

všeobecného súdu konať. Uvedené právne posúdenie je nesprávne z niekoľkých dôvodov. Nedostatok
právomoci súdu je neodstrániteľná vada konania v zmysle § 104 ods. 1 OSP. Súd tak paradoxne
meritórne rozhodol vo veci, kde podľa neho nemá právomoc. Ustanovenie § 104 ods. 1 OSP pri absencii
právomoci ukladá súdu povinnosť konanie zastaviť a vec postúpiť na príslušný orgán. Rozhodovanie
o nárokoch poškodených zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci patrí do

právomoci všeobecného súdu v zmysle § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., teda túto právomoc mu
výslovne priznáva zákon. Aj v prípade, ak by súd dospel k názoru, že právomoc nemá, musel by postúpiť
vec príslušnému orgánu. Lenže žiaden iný orgán nemá právomoc o tomto nároku rozhodnúť, a tak súd
nesmie odoprieť účastníkovi právo na konanie pred súdom a musí rozhodnúť. Iný postup by mal za
následok odopretie spravodlivosti. Súd nielenže je oprávnený preskúmavať a hodnotiť postup orgánov

činných v trestnom konaní z hľadiska správnosti postupu pri vyšetrovaní, ale je dokonca povinný tento
postup preskúmavať a hodnotiť. Zákon č. 514/2003 Z. z. upravuje nároky poškodených pri akomkoľvek
nesprávnom úradnom postupe, či už ide o nečinnosť, prieťahy alebo iný zásah do práv (§ 9 ods.
1). Ak by súd nemohol preskúmať akýkoľvek postup orgánu verejnej moci, tak by vôbec nemohol
rozhodovať o nárokoch podľa tohto zákona, keďže preskúmanie postupov orgánov verejnej moci je

základnou podmienkou pre rozhodnutie o nároku poškodeného. Je to centrálna a najpodstatnejšia
otázka skúmaná v súdnom konaní, kde bola škoda /ujma spôsobená nesprávnym úradným postupom.
Tvrdenie súdu, že skúmanie postupu orgánov činných v trestnom konaní z hľadiska správnosti postupu
pri vyšetrovaní prináleží do pôsobnosti prokuratúry, nevylučuje, aby mohol tento postup skúmať aj súd.
Súd opomína fakt, že žalobkyňa si uplatňuje nárok na náhradu škody/ujmy, s ktorým sa nemôže obrátiť

na prokuratúru. Ak je súd jediným orgánom ochrany práva, ktorý môže rozhodovať o nárokoch podľa
zák. č. 514/2003 Z. z., a takéto rozhodnutie je závislé od posúdenia zákonnosti úradného postupu, tak
je nevyhnutné, aby súd tento postup posúdil ako základnú otázku dôležitú pre rozhodnutie vo veci.
Navyše je paradoxné, že súd na jednej strane tvrdí, že nemôže skúmať nečinnosť príslušníka PZ, lebo
ide o postup orgánu činného v trestnom konaní, a na strane druhej bez problémov podrobne preskúmal

takmer 6 rokov trvajúce vyšetrovanie, skonštatoval nesprávny úradný postup vyšetrovateľov a priznal
žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy. Túto náhradu ujmy, ktorá bola žalobkyni spôsobená prieťahmi vo
vyšetrovaní, jej však súd priznal len sčasti. Kritériá na určenie, či prišlo k zásahu do práv účastníka na
prerokovanievecibezprieťahov,súustálenéstabilnoujudikatúrouÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky.
Správanie účastníkov sa hodnotí z pohľadu, či sám účastník nebol príčinou vzniknutých prieťahov,

teda či svojimi úkonmi nemaril konanie. Je absurdné trestať účastníka znížením náhrady za ujmu,
ktorá mu jednoznačne vznikla, pretože nevyužil všetky prostriedky, na ktorých použitie mu dáva zákon
oprávnenie. Názor prvostupňového súdu by viedol k takému výkladu, že účastník (v tomto prípade
poškodený v trestnom konaní) má dozorovú a kontrolnú povinnosť voči orgánom činným v trestnom
konaní, a keď si túto povinnosť nesplní, tak nesie následok spoluzodpovednosti za ujmu, ktorá mu bola

nesprávnym úradným postupom spôsobená. Je nevyhnutné vychádzať z premisy, že štátne orgány
poznajú zákon a sú povinné zákon dodržiavať bez ohľadu na to, či ich poškodený na tom v trestnom
konaní vyzýva alebo dáva podnety na kontrolu ich postupov. Využívanie prostriedkov nápravy je právom,
a nie povinnosťou poškodeného, a nie je podmienkou vzniku nároku na náhradu ujmy spôsobenej
nesprávnympostupomorgánovverejnejmoci.Súdmaltedaskúmaťsplneniesizákonnýchpovinnostízo

strany štátu, a vo vzťahu k žalobkyni mal skúmať výlučne to, či svojím správaním k prieťahom neprispela.
Navyše, žiadosť o preskúmanie postupu policajta podľa § 210 Trestného poriadku nemôže byť v tomto
prípade považovaná za účinný prostriedok nápravy. Vykonanie domových prehliadok páchateľov bolo
nevyhnutné vykonať okamžite po spáchaní trestného činu, aby bolo možné zaistiť ukradnuté veci.Spisovanie žiadosti podľa § 210 Trestného poriadku prokurátorovi by už nijako neovplyvnilo nesprávny
úradný postup príslušníka PZ. K vybaveniu žiadosti by prišlo za niekoľko dní až týždňov, a dovtedy bola
väčšina ukradnutých vecí už rozpredaná. Súd úplne ignoroval skutočnosť, že namiesto príslušníkov

PZ to bola žalobkyňa, ktorá fakticky sama odhalila páchateľov. Jednoduchým dopytom v miestnych
potravinách zistila, kto kupoval prepravku piva zanechaného na mieste činu a svoje zistenia oznámila
poverenému príslušníkovi PZ. Bez tejto aktivity žalobkyne by možno páchatelia ani neboli odhalení.
Žalobkyňatakvykonávalaoperatívno-pátraciučinnosťnamiestopríslušníkovkriminálnejpolície.Napriek
tomu je jej dnes vytýkaná nedostatočná aktivita. Čo sa týka prieťahov vo vyšetrovaní, tie boli zistené

pri opakovaných previerkach prokurátora, ktorý následne vždy dal pokyn na konanie a určil lehotu na
skončenie vyšetrovania. O konaní a výsledku previerok bola žalobkyňa informovaná, teda vedela o
snahe prokuratúry o odstránenie prieťahov vo vyšetrovaní. Podávanie žiadostí o preskúmanie postupu
policajta by bolo len zbytočným administratívnym zaťažením pre prokurátora, ktorý by ich vybavoval,
keďže prokuratúra opatrenia proti prieťahom vyšetrovateľov robila sama od seba. Pri vybavovaní takejto
žiadosti nemá prokurátor ďalšie, inak nedostupné oprávnenia na ovplyvnenie postupu vyšetrovateľov, a

tedanemalozmyseltakúžiadosťpodať.Nepodaniežiadostipodľa§210Trestnéhoporiadkunemôžebyť
dôvodom, aby bola žalobkyňa spoluzodpovedná za nesprávny úradný postup, a aby jej z tohto dôvodu
nebola priznaná náhrada za nemajetkovú ujmu, ktorú utrpela. Podľa rozsudku Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len ESĽP) vo veci R. vs. Z. (č. sťažnosti XXXXX/XX): „Vo vzťahu k spravodlivému
určeniuvýškynáhradyzanemajetkovúujmu,ktorábolaspôsobenádĺžkoukonania,dospelSúdkzáveru,

že výpočtovým základom je suma, pohybujúca sa medzi 1.000,- až 1.500,- eur za rok konania (a nie
za rok prieťahu). Výsledok vnútroštátneho konania (či sťažovateľ prehral, vyhral alebo nakoniec uzavrel
zmier) nie je relevantný, pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, ktorá bola spôsobená dĺžkou konania. Celková
suma bude zvýšená o 2.000,- eur, ak má predmet konania pre sťažovateľa určitý význam, ako je tomu
v prípadoch týkajúcich sa pracovného práva, osobného stavu na spôsobilosti na právne úkony, príjmov

alebo osobitne závažných konaní týkajúcich sa života alebo zdravia.“ Prvostupňový súd vec taktiež
nesprávne právne posúdil vo vzťahu k výške náhrady nemajetkovej ujmy. Vzhľadom na dĺžku trvania
vyšetrovania od 27.10.2005 do 11.3.2011, čiže 5 rokov a 5 mesiacov, a vzhľadom na intenzitu utrpenej
ujmy, je súdom priznaných 1.000,- eur mimo akéhokoľvek rozmedzie akceptované judikatúrou ESĽP
alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky. V tomto prípade prichádza do úvahy rozmedzie medzi

7.400,-euraž10.100,-eur(5,42rokax1.000,-euraž1.500,-eur+2.000,-eur).Zuvedenéhovyplýva,že
žalobkyňou požadovaná náhrada vo výške 6.000,- eur je pod spodnou hranicou uvedeného rozmedzia.
Treba vziať do úvahy, že nebolo porušené iba jej právo na bezprieťahové konanie, ale aj právo na inú
právnu ochranu, právo na vyšetrenie trestného činu a účinnú ochranu poškodeného vlastníckeho práva
a domovej slobody (tzv. pozitívny záväzok štátu).

17. Proti rozsudku podala dňa 3.4.2013, v zákonom stanovenej lehote, odvolanie aj žalovaná (č.l. XX-XX
spisu). Odvolaním napadla výrok rozsudku, ktorým súd priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v
sume 1.000,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 26.8.2011. Navrhla odvolaciemu
súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Namietla, že

súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil. Podľa čl. XXX Ústavy Slovenskej republiky, ústavný
súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd
vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo
veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo, ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody, obnovil stav pred porušením.
Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli
porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Orgány činné v trestnom konaní (policajt a prokurátor)
sú povinné konať tak, aby neporušili právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované

čl. XX ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Judikatúra ústavného súdu zbytočné prieťahy v trestnom
konaní posudzuje podľa okolností každého jednotlivého prípadu, pričom prihliada na zložitosť veci,
správanie obvineného a nečinnosť orgánu konajúceho vo veci. Osobitná rýchlosť sa musí zabezpečiť
u osôb stíhaných vo väzbe a mladistvých. O tom, či došlo k prieťahom v konaní orgánov činnýchv trestnom konaní, by mal byť podľa názoru žalovanej príslušný Ústavný súd Slovenskej republiky,
ktorý v prípade opodstatnenosti podanej sťažnosti rozhodne aj o primeranej satisfakcii sťažovateľovi.
Podľa názoru žalovanej nie je daná ani právomoc civilného súdu určovať, či v predmetnom trestnom

konaní skutočne došlo k zbytočným prieťahom, a už vôbec nie v prípadoch postupu orgánov činných
v trestnom konaní, ktorých postup a dozor nad nimi je upravený osobitnými právnymi normami. S
poukazom na uvedené žalovaná trvá na tom, že v tejto veci nie sú splnené procesné podmienky
nato, aby všeobecný súd mohol konať a vydať rozhodnutie v podobe nedostatku jeho právomoci.
Žalovaná ďalej zdôraznila že dôkazná povinnosť účastníka konania vyplývajúca z § 79 a § 120 OSP

je formulovaná jasne (povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení). Dôkazné bremeno o
vzniku škody a jej rozsahu spočíva na poškodenom, teda dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním
naplnenia ust. § 17 zák. č. 514/2003 Z. z. zaťažuje žalobkyňu. Žalobkyňa nepredložila žiaden dôkaz,
a preto neuniesla dôkazné bremeno pre priznanie finančného zadosťučinenia voči žalovanej v nej
požadovanej výške. Predmetom právnej úpravy zák. č. 514/2003 Z. z. nie je ochrana osobnosti, ale
náhrada nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla poškodenej osobe za splnenia ďalších zákonom stanovených

podmienok, a to, že samotné konštatovanie práva nie je dostatočným zadosťučinením, nie je možné ju
uspokojiť inak a súčasne, že preukázateľne došlo k ujme žalobkyne a k následkom v jej súkromnom
živote a v spoločenskom uplatnení. Tieto podmienky však po vykonanom dokazovaní nijakým spôsobom
preukázané neboli, čo vyplýva aj zo samotného rozsudku. V konaní nebola vypočutá žalobkyňa k
následkom, ktoré je nevyhnutné s poukazom na § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. preukázať.

Žalobkyňa teda nijakým spôsobom nepreukázala, že by samotné konštatovanie porušenia práva v jej
prípade nebolo dostatočným zadosťučinením, a ani nepreukázala vznik následkov, ktoré sú v zmysle
zákona viazané na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z obsahu rozsudku súdu prvého
stupňa vyplýva, že nebola preukázaná žiadna ujma žalobkyne, nedošlo k preukázaniu následkov v jej
súkromnom živote, ani v jej spoločenskom postavení. V konaní teda nebola preukázaná ani jedna z

podmienok daných § 17 zák. č. 514/2003 Z. z., a napriek tejto skutočnosti súd priznal žalobkyni náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 1.000,- eur. Ohľadom podmienky danej § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. sa
súd vo svojom rozsudku obmedzil iba na strohé konštatovanie, že má za to, že samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Bližšie však túto skutočnosť nezdôvodnil. Súd
priznal žalobkyni úrok z omeškania napriek tomu, že v zmysle ustálenej judikatúry sa v obdobných

prípadoch úroky z omeškania nepriznávajú s poukazom na skutočnosť, že náhrada nemajetkovej ujmy
vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba splnenia a až uplynutím tejto doby
dochádza k omeškaniu. Prvostupňový súd priznal žalobkyni úrok z omeškania vo výške 9 % ročne
odo dňa 26.8.2011 bez bližšieho odôvodnenia. Priznané úroky z omeškania, ako aj začiatok lehoty,
odkedy sa údajne mala žalovaná dostať do omeškania, je v rozpore s objektívnym právom. Tým, že

prvostupňový súd svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil v zmysle § 157 ods. 2 OSP, bolo porušené
právo účastníka súdneho konania na spravodlivý proces. Odôvodnenie rozsudku považuje žalovaná
za formalistické, svojvoľné a arbitrárne, bez toho, aby malo rozumný základ v obsahu spisu. Priznaná
náhrada vo výške uvedenej v rozsudku voči žalovanej je neopodstatnená, dostatočne neodôvodnená,
v rozpore s vykonaným dokazovaním.

18. Odvolanie žalobkyne bolo doručené žalovanej dňa 23.4.2013 (č.l. XXX spisu), a odvolanie žalovanej
bolo doručené právnemu zástupcovi žalobkyne dňa 23.4.2013. Strany sporu sa k odvolaniu protistrany
písomne nevyjadrili.

19. Spis s opravnými prostriedkami žalobkyne a žalovanej bol predložený odvolaciemu súdu dňa
18.6.2013.

20. V priebehu odvolacieho konania vstúpil do platnosti nový procesný predpis - zákon č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok, účinný od 1.7.2016 (ďalej len CSP). Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je

ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa
§ 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

21. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) nariadil na prejednanie odvolaní odvolacie

pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo v neprítomnosti žalobkyne.

22. Právny zástupca žalobkyne pred odvolacím súdom zdôraznil, že ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003
Z. z. treba vykladať aj v súlade s európskou a vnútroštátnou judikatúrou. V podanom odvolaní poukázalina konkrétne rozhodnutie ESĽP vo veci R. vs. Z., v ktorej súd vyjadril aj názor na hranicu, od ktorej treba
odvodzovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Pokiaľ ide o rozhodnutia slovenských súdov, poukázal
na rozhodnutie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/49/2011, v ktorom tento vyslovil názor, že už

samotné prieťahy v trestnom konaní zakladajú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. V tomto prípade
žalobkyňa netvrdila nejaký osobitný nárok, ktorý by mal byť predmetom dokazovania, a ani Ústavný súd
Slovenskejrepubliky,resp.W.,vzásadenevypočúvajúpoškodenéosoby.Čosatýkaprejednávanejveci,
žalobkyňa mala z trestného činu nepríjemné pocity do tej miery, že dom predala, pretože páchateľmi
boli jej susedia. Bolo porušené jej právo na nedotknuteľnosť obydlia a jej majetku, a napriek tomu

jej štát neposkytol účinnú ochranu. Pokiaľ ide o majetkovú škodu, bola jej vrátená časť vecí zaistená
u priekupníkov. Nárok na náhradu škody za zvyšok odcudzených vecí si neuplatnila z toho dôvodu,
že páchatelia sú nemajetní. Vzhľadom na identifikovanie páchateľov krátko po krádeži, boli splnené
podmienky na to, aby bola u nich vykonaná domová prehliadka. Vyšetrovatelia ju neurobili. Podstatou
nároku žalobkyne sú však prieťahy v trestnom konaní. Preto žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok v
napadnutej časti a priznal žalobkyni celú uplatnenú náhradu v sume 6.000,- eur. Ďalej zdôraznil, že ust.

§ 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. vymenúva len demonštratívne kritéria pre výšku nemajetkovej ujmy a
netreba ich preukazovať v celosti. Žalobkyňa sa z uvedených kritérií v žalobe odvolávala len na písmeno
b) tohto ustanovenia - závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, a preto netreba
preukazovať ďalšie kritériá. Pokiaľ ide o nárok na úrok z omeškania, ide o hmotnoprávny nárok, ktorého
splatnosť nastáva od uplatnenia nároku na príslušnom štátnom orgáne a nezávisí to od právoplatnosti

rozhodnutia súdu. V tejto časti preto prvostupňový súd rozhodol správne.

23. Zástupca žalovanej pred odvolacím súdom rovnako zotrval na podanom odvolaní. V reakcii na
prednes právneho zástupcu žalobkyne poukázal na to, že nepríjemné pocity žalobkyne zo spáchaného
trestného činu, ktoré viedli k jej rozhodnutiu predať svoj dom, spôsobili páchatelia trestného činu, a

nie Slovenská republika. V kontexte znenia § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné vypočuť
dotknutú osobu k následkom, ktoré sú v príčinnej súvislosti s konaním orgánov činných v trestnom
konaní. Pre priznanie úrokov z omeškania je rozhodujúce až právoplatné rozhodnutie súdu, a nie to,
kedy dotknutá osoba požiadala o náhradu nemajetkovej ujmy. Preto žiadal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie.

24. Právny zástupca žalobkyne v reakcii na prednes zástupcu žalovanej zdôraznil, že žalobkyňa si
neuplatňuje voči štátu náhradu nemajetkovej ujmy za následky spojené s jej nepríjemnými pocitmi po
porušení jej práva na nedotknuteľnosť obydlia, ale tieto uvádzali v kontexte významu predmetu sporu pre
žalobkyňu z hľadiska pociťovania prieťahov v trestnom konaní. Z hľadiska kritérií § 17 zák. č. 514/2003

Z. z. sa Ústavný súd Slovenskej republiky už konštantne vo svojich rozhodnutiach vyjadruje, že peňažnú
náhradu za porušenie práva treba vždy priznať vtedy, ak následok nie je možné napraviť inak. Prieťahy
v trestnom konaní nemožno napraviť, a teda je možné ich kompenzovať len peňažnou náhradou.

25. Napriek tomu, že odvolacie pojednávanie nariadil odvolací súd za účelom doplnenia dokazovania

výsluchom žalobkyne k závažnosti následkov, ktoré jej vznikli v súvislosti s nesprávnym úradným
postupom orgánov činných v trestnom konaní, po prednese jej právneho zástupcu od tohto výsluchu
upustil, a to aj s prihliadnutím na hospodárnosť konania. Prihliadol tiež na skutočnosť, že žalobkyňa vo
svojom návrhu na začatie konania, ktorým sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho
úradného postupu orgánov činných v trestnom konaní, spočívajúceho v nečinnosti príslušníka PZ a v

prieťahoch vo vyšetrovaní, ani netvrdila, že by nesprávny úradný postup spôsobil závažné následky
v jej súkromnom živote, alebo v spoločenskom uplatnení. Žalobkyňa však žiadala pri posudzovaní
intenzity utrpenej ujmy a stanovení výšky peňažnej náhrady zohľadniť celkovú dĺžku konania a
mieru prekročenia zákonnej lehoty; úplnú nečinnosť povereného príslušníka PZ a vyšetrovateľa;
nerešpektovanie pokynov prokurátora zo strany vyšetrovateľa, ktoré smerovali k odstráneniu prieťahov v

konaní; aktívny prístup žalobkyne pri zistení páchateľov; skutkovú jednoduchosť veci, keďže páchatelia
boli zistení bezprostredne po spáchaní trestného činu; objekt útoku trestného činu, ktorým bolo obydlie
žalobkyne. Tieto skutočnosti boli už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, keďže
vyplývajú z listinných dôkazov založených v spise, ako aj z listinných dôkazov založených v pripojenom
vyšetrovacom spise. Súd prvej inštancie v tomto smere náležite zistil skutkový stav veci (§ 120 OSP

- Občiansky súdny poriadok účinný do 30.6.2016), z ktorého vychádzal aj odvolací súd pri svojom
rozhodovaní.26.Odvolacísúdpopreskúmanínapadnutéhorozsudkuvrozsahudôvodovvymedzenýchvodvolaniach
oboch strán sporu, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že je dôvod na čiastočnú
zmenu napadnutého rozsudku.

27. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie v zmysle zákonných ustanovení zisťoval, či sú splnené
všetky predpoklady na vznik nároku žalobkyne na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) spôsobenú
nesprávnym úradným postupom - prieťahmi vo vyšetrovaní. V tomto smere dostatočne zistil skutkový
stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver o splnení všetkých podmienok zodpovednosti žalovanej

podľa zák. č. 514/2003 Z. z., a to nesprávny úradný postup, vznik škody (nemajetkovej ujmy) a príčinnú
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody (nemajetkovej ujmy). Vykonaným
dokazovaním v spore bolo preukázané, že žalobkyni vznikla škoda (nemajetková ujma) ako následok
nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu, pričom ide o škodu v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom, a za danú škodu zodpovedá štát. V tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

28. K tomu považuje odvolací súd za potrebné dodať nasledovné: Čo sa týka existencie nesprávneho
úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch vo vyšetrovaní (ktoré sama žalobkyňa prostredníctvom
svojho právneho zástupcu označila na odvolacom pojednávaní za primárny dôvod svojho žalobného
nároku), je nepochybné, že k takémuto nesprávnemu úradnému postupu zo strany žalovanej došlo.

Tento predpoklad pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy bol naplnený. Zistené prieťahy v konaní
mali za následok porušenie základného práva žalobkyne na konanie bez prieťahov a vznik nemajetkovej
ujmy spočívajúcej v predĺžení konania, a tým aj v predĺžení stavu právnej neistoty. Príčinná súvislosť
medzi prieťahmi v konaní a vznikom nemajetkovej ujmy bola zrejmá zo samotnej povahy prieťahov, a
preto nepotrebovala bližšie objasňovanie. Žalobkyňa uniesla dôkazné bremeno ohľadne preukazovania

existencie obligatórnych podmienok nevyhnutných pre vznik zodpovednosti štátu za škodu pri výkone
verejnej moci.

29. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. III. J.
XXX/XX-XX zo dňa 29.09.2005, v ktorom Ústavný súd uviedol, že už vo viacerých svojich rozhodnutiach

vyslovil, že základné právo na konanie bez zbytočných prieťahov zaručené v článku 48 ods. 2 Ústavy
sa v prípade konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní chráni po začatí trestného stíhania, keď
sa občan stáva účastníkom tohto konania buď ako obvinený alebo poškodený.

30. Rovnako sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že ujmu

na právach žalobkyne už nemožno nijako odstrániť, iba kompenzovať. Podľa názoru odvolacieho súdu,
vzhľadom na všetky okolnosti zisteného porušenia práv žalobkyne, len konštatovanie porušenia jej
práv nemôže byť dostatočným zadosťučinením, bolo by voči žalobkyni zjavne nespravodlivé, a preto je
namieste poskytnutie peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle ust. § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z..

31. K nezákonnému úradnému postupu v prejednávanej veci podľa tvrdení žalobkyne malo dôjsť aj v
súvislosti s nečinnosťou príslušníka PZ, ktorý odmietol vykonať domové prehliadky páchateľov s tým, že
vo veci bude konať, až keď mu vec odovzdá kriminálna polícia. Touto nečinnosťou sa nepodarilo včas
zaistiť všetky veci odcudzené žalobkyni.

32. Týmto tvrdeným nesprávnym úradným postupom sa súd prvej inštancie nezaoberal, nakoľko
sa stotožnil s obranou žalovanej, podľa ktorej v občianskom súdnom konaní nie je súd oprávnený
preskúmavať a hodnotiť postup orgánov činných v trestnom konaní z hľadiska správnosti postupu pri
vyšetrovaní, lebo takéto oprávnenie prináleží do pôsobnosti prokuratúry. Vzhľadom na uvedené súd

návrh v tejto časti zamietol pre nedostatok právomoci všeobecného súdu konať.

33. Tento postup súdu prvej inštancie nepovažuje odvolací súd za správny, a odvolacia námietka
žalobkyne o nesprávnom právnom posúdení veci je dôvodná.

34. Podľa ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase (v čase, kedy malo
dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu orgánov činných v trestnom konaní), t.j. v znení do 31.12.2012,
štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonomustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v
konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických
osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým

postupom spôsobená škoda.

35. Až novelou zavedenou zák. č. 412/2012 Z. z. bol s účinnosťou od 1.1.2013 do ustanovenia § 9
zák. č. 514/2003 Z. z. vložený nový odsek 3, podľa ktorého pri posudzovaní nesprávneho úradného
postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa

finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy spočívajúceho v porušení povinnosti
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej
moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia žiadosti
o preskúmanie postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru,
vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy prokurátorom.

36. Na daný prípad sa takáto zákonná podmienka ešte nevzťahovala, a preto súd prvej inštancie
nepostupoval správne, keď sa odmietol zaoberať aj tvrdeným nesprávnym úradným postupom
príslušníka PZ. V zmysle ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., v znení účinnom v rozhodnom čase,
patrí do právomoci všeobecného súdu rozhodovanie nielen o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za
prieťahy v konaní (vyšetrovaní), ale aj za nesprávny úradný postup povereného príslušníka PZ (orgánu

činného v trestnom konaní). Predpoklad prijatia záveru o existencii nesprávneho úradného postupu v
konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. v prejednávanej veci tak nebol závislý od jeho
deklarovania príslušným orgánom (v tomto prípade dozorujúcim prokurátorom), ktorý by jednoznačne
vyslovil takýto záver o existencii nesprávneho úradného postupu v podobe nečinnosti príslušníka PZ a
prieťahov v konaní.

37. Odvolací súd napriek tomu záveru považuje za potrebné ešte zdôrazniť, že v tomto konaní bolo
vykonaným dokazovaním preukázané, že prokurátori okresnej prokuratúry konštatovali pochybenia
vyšetrovateľa v podobe neprimeranej dĺžky trestného konania. Táto skutočnosť vyplýva zo samotných
správ Okresnej prokuratúry Malacky zo dňa 16.7.2008 č. k. 1Pv 113/08-12, zo dňa 15.7.2009 č. k. 1Pv

113/08-21, zo dňa 29.7.2010 č. k. 1Pv 113/08-30, a zo dňa 3.1.2011 č. k. 1Pv 113/08-40, ktoré sú
súčasťou vyšetrovacieho spisu I.: D.-XX/D.-XXXX v spojení s trestným spisom Okresného súdu Malacky
sp. zn. 3T/30/2011, v ktorých jednotliví prokurátori v rámci previerok vyšetrovacieho spisu opakovane
poukazovali na neprimeranosť dĺžky konania, zistili a konštatovali prieťahy vo vyšetrovaní. Z uvedených
správ Okresnej prokuratúry Malacky zároveň vyplýva, že v nich dozorujúci prokurátori konštatovali

aj chyby v postupoch vyšetrovateľa PZ a v zmysle § 230 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku boli
vyšetrovateľoviPZdanéajzáväznépokynyaurčenélehotynaichvybavenie(napr.vypočuťakosvedkov
osoby, ktoré odkupovali šperky; doplniť znalecké skúmanie vzoriek od obvinených; zaistiť biologický
materiál od obvinených).

38. V otázke existencie prieťahov v namietanom trestnom konaní, preto možno prijať bez akýchkoľvek
pochybností odôvodnený záver o ich preukázanej existencii, čím na strane vyšetrovateľa PZ ako orgánu
činného v trestnom konaní, došlo k nesprávnemu úradnému postupu tak, ako to predpokladá zák. č.
514/2003 Z. z..

39. Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd za nedôvodnú námietku žalovanej, že nie sú splnené
procesné podmienky na to, aby všeobecný súd mohol v prejednávanej veci určovať, či v predmetnom
trestnom konaní skutočne došlo k zbytočným prieťahom, a už vôbec nie v prípadoch postupu orgánov
činných v trestnom konaní; aby mohol všeobecný súd v prejednávanej veci konať a vydať rozhodnutie.

40. Základ nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy je daný.

41. Pokiaľ ide o argumenty žalobkyne, ktorá tiež podala odvolanie a namietala priznanú výšku náhrady
nemajetkovej ujmy, má odvolací súd zato, že jej námietka nesprávneho právneho posúdenia v tomto
smere je dôvodná. Súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď pri stanovení výšky priznanej

náhrady považoval za relevantnú tú skutočnosť, že žalobkyňa aktívne nevyužila zákonnú možnosť na
odstránenie prieťahov vo vyšetrovaní, keď podľa § 210 Trestného poriadku ako poškodená nepožiadala
prokurátora, aby boli prieťahy vo vyšetrovaní odstránené.42. Podľa § 210 Trestného poriadku, obvinený, poškodený a zúčastnená osoba majú právo kedykoľvek
v priebehu vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania žiadať prokurátora, aby bol preskúmaný postup
policajta, najmä aby boli odstránené prieťahy alebo iné nedostatky vo vyšetrovaní alebo skrátenom

vyšetrovaní. Policajt musí žiadosť prokurátorovi bez meškania predložiť. Prokurátor je povinný žiadosť
preskúmať a o výsledku žiadateľa upovedomiť.

43. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že žalobkyňa v postavení poškodenej, mala právo, a
nie povinnosť, požiadať prokurátora o preskúmanie postupu policajta. Pokiaľ toto svoje právo nevyužila,

nemožno ju v žiadnom prípade robiť spoluzodpovednou na vzniknutých prieťahoch v trestnom konaní,
ku ktorým došlo výlučne v dôsledku zjavne neefektívneho postupu orgánov činných v trestnom konaní,
a to bez akýchkoľvek zákonných alebo iných dôvodov, navyše po neprimerane dlhú dobu, čo im
bolo opakovane vytknuté aj samotnými dozorujúcimi prokurátormi. Je nemysliteľné, aby orgány činné
v trestnom konaní vykonávali úkony až na základe požiadaviek a sťažností vznesených zo strany
poškodeného, lebo takýto postup by bol v rozpore so zákonom (najmä Trestným poriadkom).

44. Tieto úvahy viedli odvolací súd k záveru, že pokiaľ súd prvej inštancie pri ustálení výšky priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy prihliadal aj nato, že žalobkyňa aktívne nevyužila zákonnú možnosť podľa
§ 210 Trestného poriadku, určil ju nesprávnym spôsobom.

45. Odvolací súd sa ďalej zaoberal výškou náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá by bola pre žalobkyňu
spravodlivýmaprimeranýmzadosťučinenímzapreukázanýnesprávnyúradnýpostuporgánovčinnýchv
trestnom konaní, pretože výšku náhrady, ktorú priznal súd prvej inštancie žalobkyni, považoval odvolací
súd vzhľadom na individuálne okolnosti daného prípadu len za „symbolickú“ sumu, teda za neprimeranú
okolnostiam, za ktorých k zásahu do práv žalobkyne ako poškodenej v trestnom konaní došlo.

46.Odvolacísúdpriúvaheovýškenáhradynemajetkovejujmyvychádzalznázoru,žeprávodomáhaťsa
takejtonáhradybysamalopriznaťkaždému,komuškodaaleboujmavzniklaakodôsledoknezákonného
rozhodnutia orgánu štátu alebo ako dôsledok nesprávneho úradného postupu takéhoto orgánu. Výška
zadosťučinenia v peniazoch (náhrada nemajetkovej ujmy) je predmetom voľnej úvahy súdu, a do novely

zák. č. 514/2003 Z. z., vykonanej zák. č. 412/2012 Z. z. (t.j. do 31.12.2012) nebola táto výška v § 17
ani limitovaná. Preto podľa názoru odvolacieho súdu treba v prejednávanej veci posúdiť primeranosť
výšky uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy nielen s prihliadnutím na demonštratívne uvedené kritéria
v § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z., ale aj s prihliadnutím na kritéria ustálené judikatúrou Ústavného
súdu Slovenskej republiky, ako aj judikatúrou ESĽP.

47. Podľa § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z., v znení účinnom v rozhodnom čase, výška nemajetkovej
ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho
doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d)

závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

48.JudikatúraÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysaustálilavtom,žeotázka,čivkonkrétnomprípade
bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.
XX ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to

najmä podľa troch základných kritérií, ktorými sú zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup
súdu, resp. iného štátneho orgánu.
Ústavný súd Slovenskej republiky v súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria prihliada aj na
predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

49. Z rozsudku ESĽP zo dňa 10.11.2004 vo veci R. vs. Z. (sťažnosť č. XXXXX/XX, ods. XX) vyplýva,
že ESĽP pri stanovení výšky odškodnenia za porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote,
vychádza z čiastky 1.000,- až 1.500,- eur za jeden rok trvania konania ako základu pre stanovenie
celkového zadosťučinenia. ESĽP vo svojich rozhodnutiach vychádza aj z toho, že neprimeraná dĺžka
konania znamená pre sťažovateľa morálnu ujmu a žiadne dôkazy v tomto ohľade v zásade už

nevyžaduje, nakoľko táto ujma vzniká samotným porušením práva.

50. Žalobkyňa domáhajúca sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v súdnom konaní poukazovala
na rozhodujúce okolnosti, ktoré sa majú v jej prípade zohľadniť pri posudzovaní intenzity utrpenej ujmya stanovení výšky peňažnej náhrady (celkovú dĺžku konania a mieru prekročenia zákonnej lehoty;
úplnú nečinnosť povereného príslušníka PZ a vyšetrovateľa; nerešpektovanie pokynov prokurátora
zo strany vyšetrovateľa, ktoré smerovali k odstráneniu prieťahov v konaní; aktívny prístup žalobkyne

pri zistení páchateľov; skutkovú jednoduchosť veci, keďže páchatelia boli zistení bezprostredne po
spáchaní trestného činu; objekt útoku trestného činu, ktorým bolo obydlie žalobkyne). Odvolací súd tieto
okolnosti považoval za relevantné pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, nakoľko žalobkyňa ani
netvrdila, že by nesprávny úradný postup spôsobil závažné následky v jej súkromnom živote, alebo v
spoločenskom uplatnení.

51. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania na súde prvej inštancie, k spáchaniu trestného činu došlo
dňa 15.8.2005 vlámaním páchateľov do domu žalobkyne v obci M. Trestné stíhanie pre trestný čin
krádeže a trestný čin porušovania domovej slobody začalo dňa 16.8.2005 proti neznámemu páchateľovi.
Obvinenie bolo vznesené až dňa 27.10.2005, t.j. po viac ako dvoch mesiacoch od začatia trestného
stíhania,napriektomu,žepáchateliaboliznámibezprostrednepospáchanítrestnéhočinu.Vyšetrovanie

bolo skončené až dňa 15.2.2011, a spis bol predložený prokurátorovi s návrhom na podanie obžaloby
dňa 17.2.2011. Obžaloba bola podaná dňa 14.3.2011. Vyšetrovanie tak namiesto zákonnej lehoty
štyroch mesiacov trvalo vyše päť rokov (63 mesiacov), teda maximálna zákonná dĺžka skončenia
vyšetrovania bola skoro 16-násobne prekročená.

52. Toto niekoľkonásobné prekročenie zákonnej lehoty na skončenie vyšetrovania a jeho neprimeraná
dĺžka, zjavne nebolo závislé od zložitosti veci. Skutkovo išlo o jednoduchú vec a páchatelia boli známi
bezprostredne po spáchaní skutku. Neprimeraná dĺžka vyšetrovania bola spôsobená neefektívnym
postupom orgánov činných v trestnom konaní, neospravedlniteľnou nečinnosťou vyšetrovateľov PZ
a ich nerešpektovaním záväzných pokynov dozorujúcich prokurátorov, ktoré smerovali k odstráneniu

prieťahov v konaní (k tomu viď správy Okresnej prokuratúry Malacky uvedené v bode XX. tohto
rozsudku).
Ako správne ustálil súd prvej inštancie z obsahu vyšetrovacieho spisu, vyšetrovatelia vyše troch rokov
vo veci nevykonali žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty žalobkyne ako poškodenej, a
boli úplne nečinní.

53. Žalobkyni nemožno vytknúť žiadne obštrukcie, ktorými by predlžovala vyšetrovanie. Práve naopak,
bola to samotná žalobkyňa, ktorá aktívne prispela k odhaleniu páchateľov.
Predmet trestného konania bol pre žalobkyňu významný. Ako poškodená si voči obvineným uplatnila
v adhéznom konaní nárok na náhradu škody vo výške 78.600,- Sk, ktorá jej bola spôsobená trestným

činom, a počas dlhoročného trestného konania sa nachádzala v právnej neistote.

54. Samotné konštatovanie porušenia práva preto nemôže byť pre žalobkyňu dostatočným
zadosťučinením, a jej nemajetkovú ujmu nie je možné uspokojiť ani inak. Dôvodným je preto poskytnutie
peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle ust. § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003

Z. z., vo výške kompenzujúcej stav jej neistoty, do ktorej sa dostala v dôsledku neprimeranej dĺžky
trestného konania, a v takomto stave bola aj následne udržiavaná.

55. Vzhľadom na všetky vyššieuvedené okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu základného práva
žalobkyne na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na neprimerane dlhú dobu, po

ktorú sa žalobkyňa nachádzala v právnej neistote, ako aj vzhľadom na nenapraviteľnosť porušenia práva
žalobkyne, dospel odvolací súd k záveru, že
v danom prípade suma 6.000,- eur zodpovedná primeranému finančnému zadosťučineniu za ujmu, ktorú
utrpela žalobkyňa na tomto svojom práve.

56. Ako dôvodnú vyhodnotil odvolací súd len námietka žalovanej o nesprávnom právnom posúdení veci
vo vzťahu k priznanému úroku z omeškania.

57. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24.6.1998, sp. zn. 1Co/15/1997, ktorý bol
uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, zošit 3,

pod poradovým č. 45/2000, už bolo judikované, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia; až uplynutím
takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania. Rovnakú právnu vetu uviedol Najvyšší
súd Slovenskej republiky aj vo svojom rozsudku zo dňa 14.3.2012, sp. zn. 6 Cdo 185/2011.58. Odvolací súd nezistil žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od publikovaného judikátu.
Povinnosťou zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch bola žalovaná zaviazaná

rozsudkom v prejednávanej veci. Určená doba splnenia tak ešte neuplynula, a preto sa žalovaná do
omeškania s plnením tejto náhrady ešte ani nemohla dostať.

59. Z dôvodov uvedených v bodoch 28. - 58. tohto rozsudku, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
zmenil podľa § 388 CSP tak, že žalobkyni priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.000,- eur, a v

časti priznávajúcej žalobkyni úrok z omeškania, ako nedôvodný nárok zamietol.

60. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

Podľa § 255 ods. 1, 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak

mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví,
že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Podľa § 396 ods. 1, 2 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie. Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania

na súde prvej inštancie.

61. Hlavnou zásadou, ktorá ovláda rozhodovanie o trovách konania, je zásada úspechu vo veci. Zmena
rozhodnutia čo do žalovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.000,- eur v prospech
žalobkyne a čo do zamietnutia žalobkyňou uplatneného nároku na úrok z omeškania, na prvý pohľad

navodzujedojem,žežalobkyňabolavsporeúspešnálenčiastočne.Zhľadiskamateriálnejspravodlivosti
mala však žalobkyňa vo veci v podstate plný úspech. Preto odvolací súd priznal žalobkyni nárok na plnú
náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie.

62. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach

podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
- dovolací návrh (§ 428 CSP).