Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 15, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/134/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3813209194
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3813209194.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v spore žalobcu K., zastúpeného Z. proti žalovaným
1) N., 2) G., obaja zastúpení N., o zaplatenie 4.745,49 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 29. októbra 2014, č.k. 8C/78/2013-275, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu zamietol, vo výroku, ktorým vyslovil

neprijateľnosť zmluvnej podmienky a vo výroku o trovách konania p o t v r d z u j e .

Žalovaní 1), 2) m a j ú n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu a vzájomnú žalobu žalovaného 1) zamietol (prvý a druhý výrok),
vyslovil, že zmluvná podmienka, uvedená v článku II bod. 1 písm. c) Dohody o ručení, ktorú s právnym
predchodcom žalobcu spoločnosťou G. uzatvorila dňa 12.01.2005 žalovaná 2) v znení:„ a všetkých
ostatných zmlúv uzavretých medzi Veriteľom a Dlžníkom,“ je neprijateľná (tretí výrok) a žalobcovi uložil

povinnosť nahradiť žalovaným trovy konania vo výške 2.115,13 Eur, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že žalovaný 1) uzatvoril dňa 12.01.2005
s právnym predchodcom žalobcu - G. zmluvu o úvere číslo XXXXXXXXX, na základe ktorej bol
žalovanému 1) poskytnutý úver vo výške 3.319,39 Eur, pri úrokovej sadzbe 12,30 % p.a. Žalovaný 1) sa
zaviazal poskytnutý úver splácať v mesačných splátkach vždy k 20. dňu v mesiaci s tým, že splatnosť
prvej splátky bola dohodnutá zmluvnými stranami na termín 20.02.2005 a konečná splatnosť úveru na

termín 20.01.2012. Žalovaný 1) čerpal úver vo výške 3.319,39 Eur dňa 12.01.2005. Na
zabezpečenie návratnosti záväzku zo zmluvy o úvere uzavrel právny predchodca žalobcu so
žalovanou 2) dohodu o ručení dňa 12.01.2005, v ktorej sa žalovaná 2) zaviazala uspokojiť pohľadávku
veriteľa, ak tak neurobí dlžník a zároveň vyhlásila, že si je vedomá všetkých právnych
dôsledkov súvisiacich s dohodou o ručení, a že obsah a rozsah záväzkov vyplývajúcich
zo zmluvy o úvere veriteľa, za ktoré sa zaručuje, sú jej známe, vrátane práv a povinností, ktoré z
tohto ručenia vyplývajú. V bode II. dohody o ručení sa pod bodom 1. písm. c) uvádza: „Ručiteľ týmto

vyhlasuje, že podľa ustanovenia § 303 a nasl. Obchodného zákonníka uspokojí nasledovné pohľadávky
Veriteľa: Pohľadávka na uhradenie nákladov podľa Úverovej zmluvy, tejto dohody a všetkých ostatných
zmlúv uzavretých medzi Veriteľom a Dlžníkom.“ Žalovaní 1), 2) si svoj záväzok, vyplývajúci zo zmluvy
o úvere, nesplnili a poskytnutý úver nesplatili ani do dňa dohodnutej konečnej splatnosti úveru, t. j. do
dňa 20.01.2012. Celkovo bolo na splatenie úveru zaplatených 1.720,55 Eur, a to vo viacerých, rôzne
vysokých a nepravidelných splátkach, pričom posledná splátka na zaplatenie úveru bola zaplatená

dňa 17.10.2008 vo výške 165,97 Eur. Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa
21.12.2010 bola predmetná pohľadávka postúpená z pôvodného veriteľa - G. na žalobcu. Žalobca
písomným plnomocenstvom zo dňa 01.01.2011 splnomocnil spoločnosť C., so sídlom v H. na všetkyúkony pri mimosúdnom vymáhaní pohľadávok, okrem iného aj na to, aby v jeho mene splnomocnenec
odstupoval od zmlúv, na základe ktorých pohľadávky vznikli, alebo tieto vypovedal, alebo vyvolal
predčasnú splatnosť pohľadávok. Splnomocnenec v mene žalobcu písomne oboch žalovaných listom

zo dňa 17.02.2011 vyzval na zaplatenie sumy 6.442,10 Eur, pričom uviedol: „Dlžná suma vznikla z
titulu nezaplatenia úveru č. XXXXXXXXX, jej výška je vyčíslená ku dňu 17.02.2011. Nakoľko ste sa
dostali do omeškania s plnením vyššie uvedeného záväzku, odstúpil týmto veriteľ podľa § 506
Obchodného zákonníka od zmluvy o úvere, čím sa Váš záväzok stal splatným v celom rozsahu spolu s
príslušenstvom.“ Táto písomnosť bola zaslaná žalovaným na adresy uvedené v zmluve o splátkovom

úvere, resp. v dohode o ručení dňa 28.02.2011 poštou. Súd prvej inštancie konštatoval, že zmluvné
strany si v zmluve o úvere dohodli, že ich právny vzťah sa bude riadiť ustanoveniami Obchodného
zákonníka. Napriek uvedenému súd prvej inštancie postupoval podľa osobitnej právnej úpravy v zmysle
zásady lex specialis derogat lex generali podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch,
nakoľko v danom prípade sa jedná o právny vzťah zmluvných strán na základe spotrebiteľskej zmluvy,
pri uzatváraní ktorej boli žalovaní 1), 2) v postavení spotrebiteľov, keďže, ako je známe z činnosti

súdu, G. má v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Je zrejmé, že v
danom prípade sa jedná o vopred pripravenú formulárovú (typovú) úverovú zmluvu spoločnosti G.,
ktorej obsah žalovaný 1) nemal možnosť reálne ovplyvniť. Vopred pripravená a naformulovaná bola
zo strany spoločnosti G. i dohoda o ručení, ktorej obsah a znenie zmluvných podmienok žalovaná
2) nemala možnosť pred je podpísaním ovplyvniť. Súd prvej inštancie právny vzťah medzi právnym

predchodcom navrhovateľa a odporcom 1), založený Zmluvou o úvere zo dňa 12.01.2005, považoval
jednoznačne za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a zároveň
konštatoval, že ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 písm. a), b)
zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Je nepochybné, že právny predchodca žalobcu
bol v čase uzavretia zmluvy veriteľom a žalovaný 1) bol v čase uzavretia

zmluvy spotrebiteľom. Vzhľadom na uvedené tiež platí, že zákon o spotrebiteľských úveroch patrí do
oblasti predpisov občianskeho práva a je vo vzťahu k Občianskeho zákonníku lex specialis. Uvedené
znamená, že pokiaľ určité otázky nie sú výslovne upravené zákonom č. 258/2001 Z. z., použijú sa na ich
riešenie príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, vrátane všeobecných ustanovení o záväzkoch.
Aj v zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky v spotrebiteľských

zmluvách sa nemôžu odchýliť od ustanovení Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa. Listom
zo dňa 17.02.2011 žalobca odstúpil od Zmluvy o úvere podľa § 506 Obchodného zákonníka, ako aj
v súlade s ustanovením 7.6.1 Všeobecných obchodných podmienok z dôvodu porušenia povinností
riadneho a včasného splácania úveru zo strany žalovaného 1). Zároveň vyzval žalovaných k zaplateniu
aktuálnehodlhuvovýške 6.442,10Eur.Akžalobcaakoveriteľodstúpildňa17.02.2011vzmysle

ustanovenia 7.6.1 Všeobecných obchodných podmienok od Zmluvy o úvere, pričom odstúpenie bolo
žalovanému 1) v zmysle ustanovenia 10.3 Všeobecných obchodných podmienok doručené najneskôr
tretí deň po jej odoslaní (28.02.2011), t. j. najneskôr dňa 03.03.2011, uvedeným dňom došlo k zániku
predmetnej Zmluvy o úvere zo dňa 12.01.2005. V zmysle § 506 Obchodného zákonníka sa žalobca voči
žalovaným domáha zaplatenia neuhradenej istiny v sume 4.745,49 Eur spolu s 12,30 % ročným

úrokom z istiny 2.345,95 Eur od 22.12.2010 až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 %
ročne z istiny 4.360,40 Eur od 22.12.2010 až do zaplatenia . Na základe vykonaného dokazovania a v
zmysle § 5 zákona č. 258/2001 Z. z. a § 48 ods. 1 a 2, § 54 ods. 1 a § 457 Občianskeho zákonníka
dospel súd prvej inštancie k záveru, že ak žalobca dňa 17.02.2011 odstúpil od predmetnej zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, došlo k jej zrušeniu od začiatku a účastníci predmetnej zmluvy sú si povinní v

zmysle § 457 Občianskeho zákonníka vrátiť všetko, čo podľa nej dostali. V zmysle § 39, § 54 ods. 1, §
48 a § 457 OZ je nutné konštatovať, že zmluva sa zrušuje s účinkami od začiatku ex tunc (§ 48
ods. 2), a tým zanikajú práva a povinnosti zo zmluvy. Momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva
a povinnosti z porušenia práva (bezdôvodné obohatenie, náhrada škody), účastníci zrušenej zmluvy si
majú navzájom vrátiť už vykonané plnenia podľa § 457 OZ. V tomto prípade vzniká právo žalobcu

domáhať sa od žalovaného 1) vrátenia poskytnutého úveru, nie však úrokov za úver zo zmluvy zrušenej
s účinkami od jej vzniku. Súd prvej inštancie konštatoval, že ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré na
rozdiel od ustanovenia Občianskeho zákonníka zaväzujú spotrebiteľa nad rámec povinností vzniknutých
podľa Občianskeho zákonníka, evidentne zhoršujú jeho postavenie. Akékoľvek rozšírenie záväzkov
spotrebiteľa o vrátenie plnenia úrokov napriek ich zrušeniu popri vzájomnej reštitučnej povinnosti po

zániku zmluvy s účinkami ex tunc, postavenie spotrebiteľa zhoršuje, inými slovami povedané, dôsledky
odstúpenia od zmluvy podľa zmluvy dohodnutej medzi stranami sporu sú nevýhodnejšie ako dôsledky
odstúpenia podľa úpravy Občianskeho zákonníka. Nemožno tiež prehliadnuť, že je to žalobca (resp.
jeho právny predchodca) ako dodávateľ, ktorý naformuloval zmluvu a dobrovoľne sa rozhodol využiťustanoveniazmluvyoodstúpení,ajkeďexistujúinéinštitútysúkromnéhopráva,ktorézmluvukomplexne
nerušiasúčinkamiodmomentujejuzavretia.Ustanoveniečlánkuvšeobecnýchobchodnýchpodmienok,
podľa ktorého má spotrebiteľ plniť zmluvné povinnosti aj napriek odstúpeniu od zmluvy, je upravené

pre žalovaného nevýhodnejšie oproti úprave v § 48 v spojení s § 457 OZ. Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ
je v súlade s právom Európskej únie, ktoré umožňuje členským štátom prijať na ochranu spotrebiteľa aj
prísnejšie ustanovenia, než aké odporúča Smernica rady 93/13/EHS. Súdom prináleží súdna kontrola
zmluvných podmienok a dokonca aj abstraktná kontrola zmlúv (§ 153 ods. 3, 4 O.s.p.) s cieľom vylúčiť
zo života bežných ľudí neprimerané podmienky, ktoré zhoršujú kvalitu života. Vzhľadom na uvedené

majú v prejednávanej veci prednosť osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú
súčasťou špeciálnej právnej úpravy spotrebiteľského práva, vrátane ustanovení § 52 až § 54 OZ. O tom,
že ide o spotrebiteľskú zmluvu, neboli žiadne pochybnosti a v konečnom dôsledku tomu zodpovedá aj
definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ak ju
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Pokiaľ teda žalobca v predmetnej veci presadzoval
obchodno-právnu úpravu odstúpenia od zmluvy aj s poukazom na ustanovenie § 5 zákona č. 258/2001

Z.z.ospotrebiteľskýchúveroch,súdprvejinštanciepoukázalnato,žetotoustanoveniepresneodkazuje
v súvislosti s odstúpením zmluvy nie na Obchodný zákonník, ale na § 48 Občianskeho zákonníka.
Súd prvej inštancie uzavrel, že ak právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému 1) spotrebiteľský
úver na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere v sume 3.319,39 Eur, od ktorej žalobca dňa 17.02.2011
odstúpil, je žalovaný 1) povinný vrátiť žalobcovi z titulu bezdôvodného obohatenia len rozdiel medzi

sumou poskytnutého úveru 3.319,39 Eur a sumou, ktorú doteraz žalobcovi zaplatil vo výške 1.720,55
Eur. T. j. celkom má žalovaný 1) vrátiť žalobcovi sumu 1.598,84 Eur, nakoľko zmluva
o spotrebiteľskom úvere sa odstúpením zrušila s účinkami ex tunc a účastníci tejto zrušenej
zmluvy sú si povinní vrátiť to, čo na základe takejto zrušenej zmluvy dostali, a to bez akýchkoľvek úrokov
dohodnutých v zrušenej zmluve. Ak si túto povinnosť žalovaný 1) dobrovoľne nesplní, môže sa žalobca

domáhať jej splnenia od žalovanej 2), z titulu jej ručiteľského záväzku. Účinky odstúpenia od
zmluvy vposudzovanejvecinastalidňom03.03.2011avtentodeňzačalaplynúťidvojročná
subjektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovaný 1) získal na základe
od počiatku zrušenej zmluvy a táto uplynula dňa 03.03.2013. Keďže žalobca svoj návrh podal až po jej
uplynutí dňa 15.05.2013, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný 1) voči žalobcovi úspešne

uplatnil námietku premlčania. Nakoľko všetky námietky, patriace dlžníkovi, môže voči veriteľovi uplatniť
i ručiteľ, súd prvej inštancie dospel k záveru, že aj žalovaná 2) voči žalobcovi úspešne uplatnila námietku
premlčania, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalovaný 1) sa vo svojej vzájomnej žalobe
domáhal určenia, že zmluvné podmienky a časti zmluvných podmienok uvedené v Zmluve o splátkovom
úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 12.01.2005 a vo Všeobecných obchodných podmienkach,

ktoré sú súčasťou Zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 12.01.2005, ktorú uzatvoril
s právnym predchodcom žalobcu, sú neplatné. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že pokiaľ by aj
žalovaným 1) namietané ustanovenia Zmluvy o úvere, resp. Všeobecných obchodných podmienok
podrobil podrobnému prieskumu z toho hľadiska, či obsahujú neprijateľné zmluvné podmienky alebo nie
a tieto aj vyhlásil za neplatné, právne postavenie žalovaného 1) by sa nijako nezmenilo, nakoľko

Zmluva o úvere a aj Všeobecné obchodné podmienky boli v dôsledku odstúpenia od zmluvy zo strany
žalobcu od počiatku zrušené. Z uvedeného je zrejmé, že neexistuje naliehavý právny záujem
žalovaného 1) na ním požadovanom určení v zmysle ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p., a preto súd prvej
inštancie vzájomnúžalobužalovaného1)zamietol.Žalovaná2)sasvojouvzájomnoužaloboudomáhala
určenia, že v časti článku II bod. 1 písm. c) Dohody o ručení, ktorú s právnym predchodcom žalobcu

uzatvorila dňa 12.01.2005, sú neplatné. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná
2) má naliehavý právny záujem na takomto určení, keďže v dôsledku formulácie použitej v uvedenom
článku dohody o ručení je jej právne postavenie neisté. Uvedené ustanovenie teda podrobil prieskumu
a súdnej kontrole, z toho hľadiska, či obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a dospel k záveru, že
jeho časť skutočne obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, nakoľko formulácia obsiahnutá v jeho

závere „a všetkých ostatných zmlúv uzavretých medzi Veriteľom a Dlžníkom“ nie je vyjadrená určito,
jasne a zrozumiteľne, pričom zároveň spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, nakoľko umožňuje rozšíriť ručiteľský záväzok spotrebiteľa
aj na akékoľvek budúce pohľadávky na úhradu nákladov vzniknutých na základe akýchkoľvek budúcich
zmlúv uzavreté medzi dodávateľom - veriteľom a dlžníkom, čo je treba jednoznačne považovať za

neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. V zmluvnom dojednaní uvedenom v tomto
bode po spojku „a“ súd prvej inštancie nenašiel žiadnu neprijateľnú zmluvnú podmienku. Žalovaná
2) dobrovoľne pristúpila k uzatvoreniu dohody o ručení, na základe ktorej sa zaviazala uspokojiť
pohľadávku veriteľa vzniknutú na základe konkrétnej zmluvy o úvere, uzavretej medziveriteľom a dlžníkom dňa 12.01.2005, pokiaľ tak dobrovoľne neučiní dlžník. Zmluvné dojednanie,
uvedené v prvej časti, rozširujúce ručiteľský záväzok žalovanej 2) aj na uspokojenie pohľadávok na
uhradenie nákladov podľa konkrétnej úverovej zmluvy a konkrétnej dohody je preto určité, jasné a

zrozumiteľné, a hoci aj rozširuje ručiteľský záväzok spotrebiteľa, nespôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, nakoľko rozsah možných
povinností spotrebiteľa - ručiteľa obmedzuje len na úhradu nákladov, ktoré môžu vzniknúť z
konkrétnych, vopred známych zmlúv existujúcich v čase uzavretia spotrebiteľskej dohody o
ručení. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie vzájomnej žalobe žalovanej 2) vyhovel a vyhlásil

časť zmluvných podmienok uvedených v dohode o ručení za neprijateľné. Právne svoje rozhodnutie
odôvodnil ust. § 2 písm. a), písm. b), § 5 zákona č. 258/2001 Z. z., § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, §
53 ods. 1, § 54 ods. 1 a 2, § 48 ods. 1, ods. 2, § 457, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, § 524 ods. 1, ods.
2, § 546, § 548 ods. 2 Občianskeho zákonníka, o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca a domáhal sa, aby

odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a rozhodnutie . Uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b), písm. d) a písm. f) O.s.p. Vytýkal
súdu prvej inštancie, že zmluvný vzťah medzi stranami sporu, vyplývajúci zo zmluvy o splátkovom
úvere č. XXXXXXXXX, posúdil ako vzťah spotrebiteľský a pri posudzovaní tohto záväzku použil
ustanovenia Občianskeho zákonníka, nakoľko podľa jeho názoru ide o v danom prípade o čisto

obchodno-právny záväzkový vzťah, na ktorý je potrebné aplikovať výlučne ustanovenia Obchodného
zákonníka. Poukázal na právnu povahu záväzkového vzťahu, ktorý vznikol zo zmluvy, uzavretej
medzi stranami sporu podľa Obchodného zákonníka, konkrétne § 497 Obchodného zákonníka, ktorý
upravuje zmluvu o úvere. Úverovú zmluvu Obchodný zákonník zaraďuje medzi absolútne obchodno-
záväzkové vzťahy v ust. § 261 ods. 3 písm. d), ktoré je ustanovením kogentným a zmluvné strany si

nemôžu dohodou vylúčiť aplikáciu Obchodného zákonníka na takýto zmluvný vzťah, teda je stanovená
obligatórna pôsobnosť Obchodného zákonníka. Zdôraznil, že zmluvy o úvere sa spravujú ustanoveniami
Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán, teda bez ohľadu na to, či zmluvnou
stranou je podnikateľ alebo nepodnikateľ. Občiansky zákonník ako lex generalis v zmysle ust. § 1 ods.
2 Obchodného zákonníka sa aplikuje len na tie právne vzťahy, ktoré Obchodným zákonníkom upravené

nie sú. Záväzkové vzťahy zo zmlúv, upravených v § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, budú
mať vždy charakter absolútnych obchodov, čo znamená, že vždy budú podliehať režimu Obchodného
zákonníka. Spotrebiteľský úver z tohto dôvodu je potrebné vnímať ako druh úverovej zmluvy, ktorý je
ako typ zmluvy upravený výhradne v Obchodnom zákonníku a má charakter absolútneho obchodno-
záväzkového vzťahu. Na základe uvedených skutočností sa na inštitúty, akými sú

najmä premlčanie, spôsob započítavania platieb, uznanie záväzku a podobne, ktoré neupravuje zákon o
spotrebiteľskýchúveroch,použijúustanovenia,upravujúcekonkrétny typzmluvy,vzávislostiodktorejsa
tá ktorá spotrebiteľská zmluva odvíja, t. j. v tomto prípade Obchodný zákonník. Poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 33Odo/1351/2004 Z. z. Keďže súd prvej inštancie na danú
vec aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, má za to, že ide o neprípustnú retroaktivitu, kedy

nováprávnaúpravamenívznikurčitéhoprávnehovzťahu,alebonásledkyprávnehovzťahu,ktorénastali
predo dňom jej účinnosti. Poukázal na princíp právnej istoty ako predpoklad právneho štátu, ktorý v
sebe obsahuje efektívnu ochranu všetkých právnych subjektov a predvídateľnosť postupu štátu a jeho
orgánov voči právnym subjektom. Žiadne zákonné ustanovenie, zabezpečujúce ochranu spotrebiteľa, a
to ani ust. § 54 Občianskeho zákonníka, nezakladá možnosť voľby alebo výberu toho právneho režimu,

ktorý je pre spotrebiteľa v tom - ktorom prípade, či momente priaznivejší. To, čo je predmetom
posúdenia v rámci ochrany spotrebiteľa, sú zmluvné podmienky a nie právny režim právneho vzťahu. Z
týchto dôvodov mal za to, že súd prvej inštancie aplikoval na posúdenie predmetného zmluvného vzťahu
nesprávny právny predpis, na základe čoho dospel k nesprávnemu právnemu záveru a predmetnú vec
posúdil nesprávne. Poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Trnave, Krajského súdu v

Nitre, Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu Žiline, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 6MCdo/4/2012. Zdôraznil, že v zmysle Obchodného zákonníka odstúpením od zmluvy nevzniká
zmluvným stranám nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia, ale nárok na vrátenie
poskytnutého plnenia v zmysle ust. § 351 Obchodného zákonníka, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej 4-
ročnej premlčacej dobe, ktorá plynie odo dňa, keď oprávnený od zmluvy odstúpil, alebo od

momentu, kedy nastali účinky odstúpenia (§ 349 ods. 3, § 350 ods. 1 Obchodného zákonníka). Keďže
v danom prípade došlo zo strany žalobcu k účinnému odstúpeniu od zmluvy dňa 03.03.2011 a žaloba
bola na súde podaná dňa 15.05.2013, je zrejmé, že žalobca podal svoj návrh pred uplynutím premlčacej
lehotyaprávnyzáversúduprvejinštancie,nazákladektoréhožalobuzamietol,jenesprávny.Nestotožnilsa s právnym názorom súdu prvej inštancie, že zmluvná podmienka, uvedená v časti článku II. bod 1
písm. c) dohody o ručení, uzavretej dňa 12.01.2005 medzi jeho právnym predchodcom a žalovanou 2),
je neprijateľná v časti „a všetkých ostatných zmlúv, uzavretých medzi veriteľom a dlžníkom“, nakoľko

táto zmluvná podmienka je ako celok formulovaná dostatočne jasne a zrozumiteľne a treba ju chápať
v kontexte záväzku vzniknutého zo zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXX a všetkých ostatných
zmlúv, ktoré boli uzatvorené medzi veriteľom a dlžníkom v rámci tohto záväzku. Považoval za nesporné,
že časť zmluvnej podmienky, ktorú súd prvej inštancie vyhlásil za neprijateľnú, sa týka ostatných zmlúv
v rámci záväzku, ktorý vznikol titulom predmetnej zmluvy o splátkovom úvere, teda v danom prípade

zmluvy o zmenkovom a vyplňovacom práve zo dňa 12.01.2005 a dohody o zabezpečení úveru životným
poistením zo dňa 12.01.2005 a nie aj prípadných ďalších budúcich zmlúv, uzavretých medzi veriteľom a
žalovaným 1), z ktorého dôvodu má za to, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil predmetnú
časť zmluvnej podmienky.

3. Žalovaní 1), 2) vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhli rozsudok súdu

prvej inštancie v napadnutom rozsahu potvrdiť ako správny a zaviazať žalobcu na náhradu trov
odvolacieho konania. Súd prvej inštancie správne aplikoval na spotrebiteľský úverový vzťah ustanovenia
Občianskeho zákonníka a následne dôvodne ustálil premlčanie nároku žalobcu v zmysle § 107 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Žalobca v podanom odvolaní sa usiluje presadiť teóriu absolútneho obchodu
a použitie Obchodného zákonníka na právny vzťah strán sporu, uvedený názor je však v súčasnosti

prekonaný. Uviedli, že definíciu spotrebiteľskej zmluvy upravoval v § 23a ods. 1 zákon č. 634/1992
Zb., v zmysle ktorého sa za spotrebiteľské zmluvy považovali aj zmluvy uzavreté podľa Obchodného
zákonníka. Poukázal na skutočnosť, že doterajšia rozhodovacia prax súdov bola premietnutá do právnej
úpravy zákonom č. 102/2014 Z. z. zo dňa 25.03.2014 s účinnosťou od 13.06.2014, ktorým sa zmenil
a doplnil Občiansky zákonník tak, že v jeho ust. § 52 ods. 2 sa na konci pripája veta „na všetky

právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva“. Poukázal na rozhodnutie ústavného
súdu, sp. zn. I. ÚS 402/2013 zo dňa 19.06.2013, ktorým bolo vyslovené, že aplikácia Občianskeho
zákonníka na spotrebiteľský úverový vzťah je ústavne konformná a nie je spôsobilá spochybniť ústavnú
udržateľnosť daného záveru. Zdôraznil, že použitie Obchodného zákonníka ako podpornej právnej

úpravy pri spotrebiteľských vzťahoch, je jednoznačne pre spotrebiteľa znevýhodňujúce a
naopak, dodávateľa dostáva do ešte výhodnejšieho postavenia. Pokiaľ by súd v kontexte prednesenej
argumentácie zotrval paušálne na aplikácii Obchodného zákonníka pri každej formulárovej zmluve,
ktorá je označená (dodávateľom) ako úverová zmluva, skĺzol by do povrchnosti, ktorá opomína obsah
hodnoteného právneho úkonu a zároveň by ignoroval zmenu spoločenskej situácie, predovšetkým

kogentnú úpravu spotrebiteľských zmlúv, vrátane zmlúv o spotrebiteľských úveroch. Argumentáciu
žalobcu, obsiahnutú v jeho odvolaní vo vzťahu k časti rozsudku, ktorým bola vyslovená neprijateľnosť
zmluvnej podmienky v časti článku II. bod 1 písm. c) dohody o ručení zo dňa 12.01.2005, uzavretej
s právnym predchodcom žalobcu a žalovanou v znení „a všetkých ostatných zmlúv uzavretých medzi
veriteľom a dlžníkom“, považoval za účelovú a nespôsobilú spochybniť záver súd prvej inštancie. Pokiaľ

žalobca uvádza, že daná časť zmluvnej podmienky sa mala týkať len zmlúv uzatvorených v rámci
konkrétneho úverového vzťahu medzi jeho právnym predchodcom a žalovaným 1), uvedené nie je
možné z formulácie zmluvnej podmienky vyvodiť a jej neprijateľnosť vyplýva zo
skutočnosti, že nie je vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne, čím spôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pri uvedenej neurčitej

formulácii je možné ručiteľský záväzok rozširovať na pohľadávky a uhradenie nákladov z akýchkoľvek
zmlúv, uzavretých medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným 1) bez akéhokoľvek obmedzenia.
Poukázal na rozsudok Okresného súdu Lučenec, sp. zn. 4C/17/2013-152 zo dňa 11.04.2013, ktorý
obdobne vyhlásil predmetnú zmluvnú podmienku za neprijateľnú.

4. Vyjadrenie žalovaných 1), 2) bolo zástupcovi žalobcu doručené dňa 09.02.2015, vyjadrenie nepodal.

5. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolaní žalobcu došlo k zmene právnej úpravy
sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok

(O.s.p.), podľa ktorého rozhodoval súd prvej inštancie. V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1)
CSP stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti. Súčasne však v § 470 ods. 2 CSP uviedol, že zostávajú zachované právne
účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona. V zmysle týchtoustanovení odvolací súd posudzoval otázku dôvodnosti podaného odvolania žalobcom, nakoľko toto
bolo podané za účinnosti O.s.p. Procesne vec posudzoval podľa ustanovení CSP.

6. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku, bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu
prvej inštancie je potrebné vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, vo výroku, ktorým
bola vyhlásená neprijateľnosť zmluvnej podmienky a vo výroku o trovách konania ako vecne správny
potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.

7. Rozsudok súdu prvej inštancie nebol stranami sporu spochybnený (vychádzajúc z obsahu odvolania
žalobcu) vo výroku, ktorým bola vzájomná žaloba žalovaného 1) zamietnutá, v tomto výroku rozsudok
súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť a odvolací súd sa ho nedotýkal.

8. Odvolací súd podrobne preskúmal rozhodujúcu námietku, ktorá bola v odvolaní žalobcom vznesená,

týkajúcu sa nesprávnej aplikácie Občianskeho zákonníka na právny vzťah strán sporu vyplývajúci
zo zmluvy o úvere uzavretej dňa 12.01.2005, keď žalobca dôvodil, že v danej veci mal súd
aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Odvolací súd konštatuje, že na danú vec ustanovenia
Občianskeho zákonníka a zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch nesporne dopadajú, a
pokiaľ ich súd prvej inštancie aplikoval, bolo jeho právne posúdenie veci správne. Odvolacia námietka

žalobcu, uvedená v podanom odvolaní, preto nemohla v danej veci privodiť zmenu napadnutého
rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli
mať za následok odlišné rozhodnutie veci. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie,
vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil, z
akých dôvodov, a ktoré tvrdenia strán sporu mal za preukázané, a ktoré nie. Uviedol svoje skutkové

zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré aj správne
vyložil. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach naň v
zmysle § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Na zdôraznenie správnosti právneho posúdenia
danej veci súdom prvej inštancie odvolací súd dodáva nasledovné:

9. Je nesporné, že dlhšiu dobu bola súdna prax pri posudzovaní právnych vzťahov, vyplývajúcich z
úverových a podobných zmlúv medzi dodávateľom a spotrebiteľom uzavretých podľa Obchodného
zákonníka, nejednotná. Novela Občianskeho zákonníka, vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. v čl.
II. v bode 1. v § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pripojila vetu: „Na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by

sa inak mali použiť normy obchodného práva“. Uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť 01.05.2014 a
právny predpis, ktorého je súčasťou, nemá prechodné ustanovenia. To znamená, že od jeho účinnosti
sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom.

10. Citovaná právna úprava dáva odpoveď na zjednotenie súdnej praxe pri spotrebiteľských zmluvách,

ktoré boli uzavreté podľa Obchodného zákonníka aj pred účinnosťou tejto novely.
Z dôvodovej správy k zákonu č. 102/2014 Z. z. vyplýva, „že na zmluvy uzatvárané
spotrebiteľmi, t. j. spotrebiteľské aj obchodné zmluvy, sa použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka
a nie Obchodného zákonníka. Znamená to, že ak si zmluvné strany písomne dohodli v zmysle § 262
Obchodného zákonníka, že sa ich vzťah bude riadiť Obchodným zákonníkom, pre spotrebiteľské zmluvy

to bude inak. Rovnako to bude platiť aj pre tzv. absolútne obchody, upravené v § 261 ods. 6 Obchodného
zákonníka. Ak sa uzavrie spotrebiteľská zmluva podľa Obchodného zákonníka, keďže v Občianskom
zákonníku nie je upravená, tak okrem vymedzenia zmluvného typu a jeho podstatných náležitostí sa na
všetko ostatné bude vzťahovať Občiansky zákonník“.

11. Uvedený právny záver judikoval Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí zo dňa
21.04.2015, sp. zn. 3MCdo/14/2014 v právnej vete „Ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
sa vždy prednostne požijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou“.

12. Z týchto dôvodov námietka žalobcu, spočívajúca v tvrdení nesprávneho právneho posúdenia
danej veci podľa Občianskeho zákonníka a tvrdenie, že na danú vec mali byť aplikované normy
obchodného práva, nebola dôvodná. Odvolací súd konštatuje, že zmluvný vzťah medzi žalobcom ažalovanými 1), 2) na základe zmluvy o úvere zo dňa 12.01.2005, je spotrebiteľským vzťahom a bez
akýchkoľvek pochybností naň dopadajú ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona č. 258/2001 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch, ako to správne konštatoval i súd prvej inštancie.

13. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým vyslovil, že zmluvná podmienka
uvedená v článku II bod. 1 písm. c) Dohody o ručení, ktorú s právnym predchodcom žalobcu,
spoločnosťou G., uzatvorila dňa 12.01.2005 žalovaná 2) v znení: „a všetkých ostatných
zmlúv uzavretých medzi Veriteľom a Dlžníkom“, je neprijateľná (tretí výrok), odvolací súd sa v celom

rozsahu stotožňuje s odôvodnením tohto výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré považuje za
správne a výstižné, a na ktoré poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

14. Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti - vo
výroku, ktorým žalobu zamietol a vo výroku, ktorým vyslovil neprijateľnosť zmluvnej podmienky vrátane
súvisiaceho výroku o trovách konania, ktorý čo do nároku ani výšky nebol stranami sporu kvalifikovane

spochybnený, ako vecne správny potvrdil.

15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255
ods. 1, § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovaní 1), 2) majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 %.

16. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).