Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, December 19, 2012

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43CoE/343/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6706210457
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Dibdiaková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6706210457.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Advocate s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141 proti povinnému H. J., nar. XX.XX.XXXX,
bytom E. S. XXX/XX, XXX XX P., štátny občan Slovenskej republiky, vedenej súdnym exekútorom
JUDr. Jozefom Ďuricom so sídlom Exekútorského úradu Borovianska cesta 2564/17, 960 01 Zvolen

pod sp. zn. EX 4500/06 o vymoženie pohľadávky vo výške 687,44 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen zo dňa 1. júna 2010, č. k. 11Er/4747/2006-16 a o návrhu
oprávneného na prerušenie konania jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Uznesenie Okresného súdu Zvolen zo dňa 1. júna 2010, č. k. 11Er/4747/2006-16 z r u š u j e a

vec v r a c i a okresnému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím vyhlásil okresný súd exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr.
Jozefom Ďuricom pod sp. zn. EX 4500/06 za neprípustnú.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekučné konanie je vedené na základe exekučného titulu,

ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 1072/06 zo dňa 24.04.2006, ktorý rozhodcovský
súd vydal na základe zmluvy o úvere zo dňa 20.07.2005 uzavretej medzi oprávneným a povinným.
Súčasťou uvedenej zmluvy sú všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v bode 17 upravili
rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory, ktoré vzniknú medzi zmluvnými stranami budú riešené
pred rozhodcovským súdom alebo pred všeobecným súdom, pričom právo výberu bolo dané žalujúcej

strane.

Súd prvého stupňa posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský, a to nielen s poukazom na
povahu subjektov právneho vzťahu a okolností uzatvorenia zmluvy o úvere, ale aj s poukazom na ust.
§ 52 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka účinného od 1. januára 2008, na ust. § 1 ods.2 a 3 a
§ 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorým bola prevzatá do právneho poriadku

Slovenskej republiky Smernicou Rady 87/102/EHS zo dňa 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov,
iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru
v znení smernice Rady 90/88/EHS zo dňa 22. februára 1990 a smernice Európskeho parlamentu a
Rady 98/7/EHS zo dňa 16. februára 1998. Odkazom na rozsiahlu judikatúru Súdneho dvora ES okresný
súd ustálil, že zmluvné podmienky, ktoré sú upravené spotrebiteľskou zmluvou tak, ako to vyplýva aj z
ust. § 54 ods. 1, prvá veta Občianskeho zákonníka, sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech

spotrebiteľa a podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka nesmú obsahovať také ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.Demonštratívny výpočet prípadov, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ustanovuje § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Medzi
takúto neprijateľnú podmienku od 01.0.2008 patrí aj prípad, kedy sa od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj

záväzok , požadovalo, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho
záväzku a prípad, kedy sa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa vyžaduje, aby sa
spory vzniknuté zo spotrebiteľskej zmluvy riešili výlučne v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským
súdom. Skutočnosť, že táto podmienka sa v čase uzavretia zmluvy nenachádzala v uvedenom
výpočte však nevyvodzuje záver, že dojednanie výlučného riešenia sporov v rozhodcovskom konaní v

spotrebiteľských zmluvách nie je neprijateľná podmienka. Súd považoval rozhodcovskú doložku, ktorú
obsahujú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, prehlásené zmluvnými stranami za nedeliteľnú
súčasť zmluvy o úvere, nielen za podmienku, ktorá je v zmysle čl. 2 písm. a) smernice Rady 93/13/
EHS v spojení s Prílohou bod 1/ písm. q) smernice výslovne nekalá, ale za podmienku, účinkom a
dôsledkom ktorej bolo, že rozhodcovský súd oprávnenému priznal ako náhradu za neplnenie záväzku
zo strany spotrebiteľa neprimerane vysokú sankciu - úrok z omeškania 0,25% denne tak, ako si ho

oprávnený v rozhodcovskom konaní uplatnil. Takto dohodnutá výška úroku z omeškania je sama o sebe
nekalou podmienkou uvedenou v spotrebiteľskej zmluve, pričom účinkom dojednania rozhodcovskej
doložky bolo, že ustanovený rozhodcovský súd plnenie na základe tejto neprimeranej podmienky
oprávnenému priznal. Neprimeraná povaha rozhodcovskej doložky spočíva aj v tom, že nebola
individuálne dohodnutá a priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy rozhodcovskému

súdu určenému oprávneným, ktorý má sídlo v Bratislave. Zriaďovateľom rozhodcovského súdu, ktorý
v predmetnej veci rozhodoval je podnikateľský subjekt, a to obchodná spoločnosť založená za účelom
podnikania s cieľom dosahovania zisku. Záujmom zriaďovateľa rozhodcovského súdu teda je, aby bol
tento ustanovený na rozhodovanie v čo najväčšom množstve prípadov, za prejednanie ktorých mu
bude patriť odmena. Táto okolnosť môže mať vplyv preto aj na jeho rozhodovanie. Rozhodcovský súd

pri vydaní rozhodcovského rozsudku neposkytol spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane náležitú
ochranu a nevzal do úvahy, že sa spotrebiteľ nachádza v znevýhodnenom postavení, a to nielen pokiaľ
ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, čo ho vedie k tomu, aby pristúpil na vopred
stanovené podmienky pripravené dodávateľom ako oprávneným bez toho, aby mohol podstatným
spôsobom ovplyvniť ich obsah. Povinný tak nemal ako ani z hľadiska obsahu a ani z hľadiska

formy rozhodcovskej doložky, ktorá je súčasťou obsahu formulárovej typovej zmluvy, ktorú oprávnený
používa bežne v rámci svojej podnikateľskej činnosti pre zmluvy rovnakého druhu a neurčitého počtu,
obsah rozhodcovskej doložky ovplyvniť. Spotrebiteľ mohol rozhodcovskú doložku, ktorá bola obsahom
zmluvy o úvere buď ako celok prijať alebo odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom
vopred pripravený, pričom spotrebiteľ si zrejme nebol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou

dojednanie rozhodcovskej doložky prinesie. Keďže rozhodcovský súd neskúmal neprijateľné zmluvné
podmienky ani pôsobnosť predmetných vnútroštátnych a európskych noriem o ochrane spotrebiteľa,
došlo tak k opomenutiu aplikácie príslušných európskych a vnútroštátnych právnych noriem týkajúcich
sa ochrany spotrebiteľa, pričom okrem neprijateľnej podmienky predstavujúcej rozhodcovskú doložku
rozhodcovský súd neskúmal ani ďalšie neprijateľné podmienky obsiahnuté v spotrebiteľskej zmluve a

priznal oprávnenému plnenie v rozpore s dobrými mravmi, a to úrok z omeškania v sadzbe 0,25%
denne, čo predstavuje 91,25% ročne. Rozhodcovský súd neskúmal ani skutočnosť, že predmetná
zmluvaoúvereneobsahujeročnúpercentuálnumierunákladov,pričompodľaZákonaospotrebiteľských
úveroch ide o jednu z obligatórnych náležitostí zmluvy o úvere, ktorej účastníkom je spotrebiteľ a zákon
sankcionuje absenciu tejto náležitosti tým, že v takom prípade sa poskytnutý úver podľa § 4 ods. 3,

druhá veta Zákona o spotrebiteľských úveroch považuje za bezúročný a bez poplatkov.

Poukázal na Smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, podľa ktorej nekalé podmienky upravené v čl. 6 bod 1a čl. 3 bod 1 sú tie, ktoré neboli
individuálne dohodnuté, ak napriek požiadavke dôvery spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a

povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa, medzi ktoré podľa Prílohy
k nej, bod 1 písm. q) patrí aj podmienka, zmyslom alebo účinkom ktorej je neposkytnúť spotrebiteľovi
právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok,
najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne v
rozhodcovskom konaní.

Poukázal aj na judikatúru Európskeho súdneho dvora, podľa ktorej súd je povinný posudzovať nekalú
povahu zmluvnej podmienky ex offo, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom
a predajcom alebo dodávateľom (rozsudok Súdneho dvora ES vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 ElisaMaría Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL). Svoj názor o neprimeranej povahe rozhodcovskej
doložky opiera aj o stanovisko Súdneho dvora vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt.
proti Erzsébet Sustikné Gyorfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka

v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/EHS), ktorá nebola
individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v
obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla
byť z hľadiska smernice 93/13EHS kvalifikovaná ako nekalá. Podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v
zmysle smernice všetky podmienky ,,nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo

spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný
súd spotrebiteľa.

Na základe vyššie uvedených skutočností mal súd za to, že dojednanie rozhodcovskej doložky v
predmetnejspotrebiteľskejzmluvejeneprimeranoupodmienkou,ktorávosvojichúčinkochadôsledkoch
viedla k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia smernice

Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, smernice Rady 87/102/
EHS o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré
sa týkajú spotrebiteľského úveru, Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a zákona o
spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore s príslušnými ustanoveniami
najmä Občianskeho zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch ako aj v rozpore s ustanoveniami

smernice 93/13/EHS. Na základe uvedeného súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú podľa § 57 ods.
1 písm. g) Exekučného poriadku a zároveň exekúciu zastavil.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený s návrhom, aby
odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil.

V odvolaní k odôvodneniu súdu o aplikácii smernice Rady 93/13 EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách oprávnený uviedol, že smernice vydávané v rámci
európskeho práva majú len nepriamu záväznosť. Znamená to, že pre jednotlivé členské štáty
spoločenstva sú záväzné, len pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej dobe neimplementuje do

svojho právneho systému. Keďže v tom to prípade bola smernica Rady 93/13 EHS implementovaná do
právneho systému SR ešte v rámci tzv. prístupového obdobia, slovenský súd ju nemôže používať ako
prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica
obsiahnutá.

K tvrdeniam súdu o tom, že zmluva uzavretá medzi oprávneným a povinným je zmluvou o
spotrebiteľskom úvere, v ktorej absentuje RPMN oprávnený uviedol, že oprávnený poskytuje úvery
klientom ako dlžníkom na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka, avšak uvedenú zmluvu nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle
zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky

síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Navyše
aj účastníci konania si v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy o úvere dohodli, že v zmysle § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka sa všetky právne
vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom.

Podstatnými náležitosťami zmluvy o úvere v zmysle § 497 Obchodného zákonníka je na jednej
strane záväzok veriteľa na požiadanie dlžníka poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky v dohodnutej
výške a na strane druhej záväzok dlžníka poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Z
uvedeného vyplýva, že predmetná zmluva obsahuje podstatné náležitosti zmluvy ustanovené v § 497
Obchodného zákonníka s odkazom na § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré je svojou povahou

kogentným ustanovením, a teda v predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť
dohodnutá okrem iného ročná percentuálna miera nákladov. Z gramatického a logického výkladu
daného ustanovenia vyplýva, že okrem všeobecných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí
predmetná zmluva obsahovať náležitosti vymenované v § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.
Nakoľko predmetom úverov poskytovaných zo strany spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. klientom sú

peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluvy o úvere zo strany spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s.r.o. nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o
spotrebiteľskom úvere. S poukazom na vyššie uvedené a vzhľadom na charakter podnikateľskej činnostioprávneného nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských
úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona.

K úrokom z omeškania oprávnený uviedol, že povinný podpisom zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas
so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s bodom 6 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, v zmysle ktorého sa dlžník v prípade, ak sa stane splatný celý
dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške
0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa splatnosti až do dňa jeho uhradenia. Tento

úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. V danom
prípade si povinný svoju povinnosť nesplnil a podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úrokov 0,25
% denne nie je neprimeraná a nie je ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku.

Oprávnený poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona a ani z iných právnych predpisov nie je možné
odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné

strany dohodnúť, a že pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže vždy
možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však
svoje povinnosť nesplnil a oprávnený sa domnieval, že za porušenie svojej povinnosti by mal znášať
vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo-právneho vzťahu súhlasil.

K odôvodneniu súdu o rozhodcovskej doložke ako neprijateľnej zmluvnej podmienke oprávnený uviedol,
že v predmetnom prípade išlo o alternatívnu rozhodcovskú doložku, keďže spotrebiteľ sa mohol
s ochranou svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej v súlade s
ustanoveniami zákona č. 99/1963Zb..

Dňa 07.09.2012 bolo okresnému súdu doručené podanie oprávneného zo dňa 03.09.2012, v ktorom
oprávnený doplnil právnu argumentáciu k podanému odvolaniu a zároveň podal návrh na prerušenie
konania aj podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU. V podaní poukázal na
to, že smernica nemá všeobecnú záväznosť tak, ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským
štátom, a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Uviedol, že ak smernica bola prevzatá do

slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné najmä z dôvodu právnej istoty aplikovať
slovenskú právnu úpravu. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej
únie od rozsudku Marshall z 26. februára 1986, podľa ktorej samotná smernica nemôže ukladať
povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu nemožno odvolávať. Na rozdiel od všeobecného súdu mal za
to, že tvrdenie o tom, že „ Smernica rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 považuje riešenie sporov zo

spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané“ je nepreukázateľnou
domnienkou súdu, ktorý toto tvrdenie nezdôvodnil a ani sa v odôvodnení neodvolal na žiadne presné
a jasné znenie tejto smernice. Poukázal na slovenské znenie písmena q) ods. 1 Prílohy Smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 upravujúce neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a
porovnal ho s ostatnými jazykovými zneniami, pričom konštatoval, že ostatné jazykové verzie uvádzajú,

že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným
typom arbitráže, ktorý nie je upravený právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať
príslušné hmotné právo. Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového
práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a
vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu (Pimlott, F-52/06). Oprávnený

ďalej namietal, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady
93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v
spotrebiteľskej zmluve. Oprávnený mal za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu
„nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Oprávnený ďalej dodal,
že Súdnemu dvoru EU by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových

vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej
neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi
Slovenskej republiky. Ustanovenia vnútroštátneho práva by podľa oprávneného mali byť vykladané v
rámci Smernice Rady 93/13/EHS najmä v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Vzhľadom
na uvedené oprávnený navrhol, aby odvolací súd konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na

základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení:
1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazujerozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?
V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol otázku v znení:

2) Je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej
rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „ všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva
svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému

súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred
príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred
podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou
doložkou v súlade vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu“?

3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Sudca nemienil odvolaniu

oprávneného vyhovieť, preto ho podľa § 374 ods.4, veta prvá a druhá O.s.p. predložil odvolaciemu súdu
na rozhodnutie.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vec prejednal podľa ustanovení § 212 ods. 1 a §
214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania, odvolaním

napadnuté uznesenie podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie.

Odvolací súd z návrhu oprávneného na prerušenie konania zistil, že oprávnený navrhol exekučné
konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p..

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc

vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov
inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej

únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Súdny dvor v rozsudku zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81 v bodoch 9 a 10 odôvodnenia
uviedol, že článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre
účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov
konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva na to, aby bol dotknutý súd povinný

usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu
obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu.

V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa
vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci

zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto
súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je
relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať
nijaký vplyv na vyriešenie sporu.Súdny dvor môže v rámci výkonu právomoci výkladu práva Únie, ktorá mu je zverená v článku 267
ZFEÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na účely definovania pojmu nekalá

podmienka. V rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne
predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých
inštitúciami Únie (uznesenie Súdneho dvora zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 60 a 79).

Podľa § 36 ods. 5 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok),akosobitnýzákonneustanovujeinak,exekučnékonanienemožnoprerušiť,nemožnoodpustiť
zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného
konania.

Z ustanovenia § 36 ods. 5 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučné konanie nie je možné prerušiť
z dôvodov, ktoré sú uvedené v tretej časti Občianskeho súdneho poriadku, napr. § 107, § 109 ako aj

§ 110. Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní sleduje prerušením konania je
možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku. Výnimkou
je len situácia, ak osobitný zákon priamo upravuje prerušenie exekučného konania. Takýmto osobitným
zákonom je zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (§ 14), zákon
č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (§ 114 ods. 1 písm. b)), ako aj zákon č. 97/1963 Zb. o

medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (§ 68d).

Odvolací súd v súvislosti s návrhom oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1
písm. c) O.s.p. dodáva, že ak sa účastník domáha prerušenia konania podľa uvedeného ustanovenia
s tým, že súdu zároveň navrhuje otázky, ktoré majú by Súdnemu dvoru Európskej únie ako predbežné

otázkypredložené,jeodvolacísúd,t.j.súd,protirozhodnutiuktoréhoniejeprípustnýopravnýprostriedok
povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie, ak považuje vyriešenie takejto otázky za nevyhnutné
pre vydanie jeho rozhodnutia a ak je vyriešenie uvedenej otázky spôsobilé podstatným spôsobom
ovplyvniť jeho rozhodnutie. Súd v danom prípade postupuje ex officio, a teda nie je potrebný ani návrh
zo strany účastníka. Odvolací súd považoval v danom prípade oprávneným navrhované predbežné

otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich
prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúci spor, keďže v predmetnom konaní
súd neaplikuje priamo ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené Smernicou Rady 93/13/
EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a teda ani právnu úpravu
obsiahnutú v písm. q) ods. 1 Prílohy tejto smernice, výklad ktorého oprávnený žiada v prvej otázke,

ale priamo ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené vo vnútroštátnom právnom poriadku,
predovšetkým v ustanovení § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. Aj v prípade,
ak by odvolací súd považoval oprávneným položené otázky za relevantné pre toto konanie, judikatúra
Súdneho dvora EU upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu
práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, a to

najmä vtedy, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a ak výklad a správna
aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne jasné (tzv. acte clair, (fr.)).

Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že v predmetnom konaní nenastal žiaden z dôvodov uvedených v
§ 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného zákona, preto odvolací súd návrh

oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že dňa 09.09.2006 bol pred advokátom JUDr. Martinom
Máčajom spísaný návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Následne súdny exekútor požiadal
súd prvého stupňa o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd vydal dňa 06.11.2006

poverenie č. 5611 011474 *, ktorým poveril súdneho exekútora v zmysle ust. § 45 ods. 1 Zákona č.
233/1995 Z.z. vykonaním exekúcie na základe vykonateľného rozhodnutia Stáleho rozhodcovského
súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Bratislava, sp. zn. SR 1072/06 zo dňa 24.04.2006 na
vymoženie sumy 26.557 Sk (881,53 Eur) spolu s spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy
20.560 Sk (682,46 Eur) od 25.01.2006 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 6.428 Sk (213,37

Eur), to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Podkladom pre vydanie rozhodcovského
rozsudku bola aj Zmluva o úvere, ktorú oprávnený a povinný uzavreli dňa 20.07.2005.Odvolací súd ďalej zistil, že okrem rozhodcovského rozsudku sa v spise nenachádza žiaden iný
relevantný doklad o tom, že zmluvné strany skutočne uzavreli zmluvu o úvere a že v nej, resp. vo
Všeobecných podmienkach, ktoré mali byť prehlásené zmluvnými stranami za jej nedeliteľnú súčasť

platne dohodli rozhodcovskú doložku, ktorá by založila právomoc rozhodcovského súdu prejednať a
rozhodnúť vec, ktorej sa týka nárok na výkon rozhodcovského rozsudku.

Podľa § 44 ods.1 Exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia

alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Súd prvého stupňa nevyzval oprávneného a ani Stály rozhodcovský súd spoločnosti Slovenská
rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave na predloženie rozhodcovského spisu, prípadne úverovej
zmluvy, vrátane Všeobecných podmienok, ktorých predloženie je pre také právne a skutkové
zdôvodnenie, aké je obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevyhnutné, a to, že exekučný

súd má povinnosť preskúmavať titul len v nadväznosti na zistenie, či došlo k porušeniu zásady
rovnocennosti strán a či nedošlo k neoprávnenému zásahu do základného práva povinného na súdnu
ochranu.

Vyhlásenie exekúcie za neprípustnú okresným súdom tak, že rozhodcovská doložka bola dojednaná v

rozpore s právnymi predpismi upravujúcimi režim spotrebiteľských zmlúv, že dojednanie takejto doložky
je neplatné a predstavuje neprijateľnú podmienku a že exekučný titul bol vydaný na základe neplatného
ustanovenia zmluvy a v rozpore so zákonom, ktoré je pre posúdenie prípustnosti vedenia exekúcie
najdôležitejšie, je preto podľa právneho názoru odvolacieho súdu predčasné.

Prvostupňovému súdu neboli predložené Všeobecné obchodné podmienky platné a účinné v čase
uzavretiazmluvyoúvere,pretonemoholpreskúmať,obsahdohodnutejrozhodcovskejdoložky,prípadne
ako boli v obchodných podmienkach platných a účinných v čase uzavretia zmluvy riešené prípadné
zmeny obchodných podmienok, a tým aj rozhodcovskej doložky, ak sa jej zmena týkala.

Zuvedenýchdôvodovjeodvolacísúdtohoprávnehonázoru,žeokresnýsúdrozhodolvovecipredčasne,
keďžeskutkovýstavvecinemoholpreabsenciuzmluvyoúvereaVšeobecnýchobchodnýchpodmienok,
ktoré obsahovali rozhodcovskú doložku kvalifikovane zistiť. Napadnuté uznesenie bolo preto potrebné
podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušiť a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní súd prvého stupňa bude zisťovať obsah tých Všeobecných obchodných podmienok
veriteľa, ktoré boli platné a účinné v čase uzavretia zmluvy o úvere, ako bola v týchto všeobecných
obchodných podmienkach dohodnutá ich prípadná zmena, či v nich bola obsiahnutá rozhodcovská
doložka a s akým obsahom a či nedošlo k zmene rozhodcovskej doložky oproti jej zneniu obsiahnutého v

pôvodnýchobchodnýchpodmienkach.Ažnáslednemôžesúdprvéhostupňaposúdiť,čijerozhodcovská
doložka platne dohodnutá, a to nielen z hľadiska jej formy, ale aj obsahu, ako aj tú skutočnosť, či
nevykazuje znaky neprijateľnej podmienky.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.