Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, January 18, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/153/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114232602
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Šamo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8114232602.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Šama a sudcov JUDr. Mareka

Kohúta a JUDr. Jozefa Škraba v právnej veci žalobcu: Pohotovosť, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4,
IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika- Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v
Bratislave, Župné námestie 13, IČO: 00 166 073, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č.k. 10C/421/2014-41 zo dňa 22.5.2015 a uzneseniu Okresného súdu Prešov
č.k. 10C/421/2014-54 zo dňa 23.7.2015, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalovanému vo vzťahu k žalobcovi priznáva náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

Potvrdzuje uznesenie súdu prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol návrh žalobcu a náhradu trov konania
účastníkom nepriznal. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal
náhrady škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý
rozhodol v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde V. pod sp.zn. XEr/XXX/XXXX o zamietnutí

žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí 15 dňovej lehoty a nerozhodol v primeranom čase bez
zbytočných prieťahov. Mal za to, že v danom prípade neexistovala okolnosť, ktorá by umožňovala súdu
postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o vydaní poverenia
pristupuje až po veľmi dlhej dobe, hoci prejednaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti
a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou
podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody
v sume 125,- eur, predstavujúcej náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou

uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi
doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Žalobca vynaložil
v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému sumu 70,- eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- eur a
na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- eur. Táto suma by

nezaťažila žalobcu, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o udelení poverenia na
vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú dobu. Žalobca zároveň uviedol, že výška hmotnej
škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, a to z dôvodu, že presnú škodu
by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Zároveň si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovejujmy vo výške 715,- eur, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie

veci v primeranom čase zaručené článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Žalobca mal za to, že nesprávnym úradným postupom exekučného súdu tento
vystavil jeho oprávnené záujmy riziku zániku povinného a jeho insolvencie, keď neexistoval akýkoľvek
účinný vnútroštátny prostriedok nápravy spôsobilý reštituovať vzniknutú situáciu. Nezákonným zásahom

vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu, spôsobila neistotu v plánovaní
ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať a spôsobila u členov riadiacich orgánov žalobcu, ako aj u majiteľov
pocity frustrácie, úzkosti nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Potrebu
náhrady nemajetkovej ujmy odôvodnil požiadavkou na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie
adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za poručenie základných práv a princípov právneho štátu.
Výšku nemajetkovej ujmy vyčíslil s poukazom na doktrínu prijatú Ústavným súdom SR, pričom poukázal

na nálezy Ústavného súdu SR III.ÚS 203/06, III.ÚS 235/04, III.ÚS 347/05, III.ÚS 142/06, III.ÚS 118/06,
III.ÚS 110/04, III.ÚS 125/04, III.ÚS 229/04, III.ÚS 21/05, III.ÚS 190/05, III.ÚS 301/05. Žalobca mal za to,
že na každý rok poznačený prieťahmi sa na základe predmetnej doktríny vzťahuje satisfakcia vo výške
55,- eur na každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu. Poukázal na to, že exekučný súd bol
bezdôvodne nečinný viac ako 408 dní.

2. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Namietal procesné pochybenia zo strany žalobcu, ktorý v žalobe
neuvádzaspisovúznačkupríslušnéhokonaniavedenéhonasúde,chýbajúrelevantnéúdajeakodátumy
doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy sa žalobca
dozvedel o vzniku škody. Žalovaný namietal, že žalobca nepredložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý

by preukazoval existenciu predmetných exekučných konaní, vznik skutočnej škody a nemajetkovej
ujmy a napriek tomu, že síce časť dôkazov uviedol, najmä odkazom na exekučné spisy, v skutočnosti
však prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Podľa
žalovaného nebola splnená základná podmienka pre možnosť vyhovieť podanej žalobe v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z., a to predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom štátu, po neúspešnosti,

ktorého je možné predmetnú žalobu podať po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti. Prvé
žiadosti boli žalovanému doručené 23.4.2012 a vzhľadom na skutočnosť, že žaloby boli doručené súdu
20.9.2012, je zrejmé, že žalobca ich nepodal po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr. Žalovaný poukázal
narozhodnutieÚstavnéhosúduSRsp.zn.I.US16/2002,zodôvodneniaktoréhovyplýva,žepriposúdení
či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, Ústavný

súd SR prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v Ústave SR alebo v zákone, ale ich nedodržanie
nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú
rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR
je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone.
Žalovaný poukázal aj na nedostatok právomoci všeobecného súdu preskúmavať efektívnosť a rýchlosť

súdneho konania iného súdu v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Takémuto
skúmaniu môže byť rozhodovanie súdu podrobené len v konaní pred Ústavným súdom SR na základe
ústavnej sťažnosti. Všeobecný súd potom môže o náhrade škody rozhodovať na základe prieťahu v
súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v

disciplinárnomkonaní,vktoromsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktorý
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo po právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, v ktorej Ústavný súd
SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalovaný ďalej

uviedol,žeakmalažalobcovivzniknúťškodavsúvislostisnesprávnymúradnýmpostupomspočívajúcim
v zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie po 15 dňovej lehote, lehota na
uplatnenietýchtonárokovuplynulaprikaždomtakomtonárokuosobitnepotrochrokochododňakedysa
žalobca o škode dozvedel, t.j. po troch rokoch od momentu zamietnutia žiadosti na udelenie poverenia.
Vzhľadom na uvedené vzniesol námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo

k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.4.2009. K zamietnutiu žiadosti o udelenie
poverenia ako spôsobu rozhodnutia uviedol, že nemôže byť chápané ako nesprávny úradný postup
v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. a zároveň nie sú splnené ani zákonné podmienky pre posúdenie
zodpovednostizanezákonnérozhodnutie.PoukázalpritomnaviacerérozhodnutiaNajvyššiehosúduSRa Ústavného súdu SR, podľa ktorých súd musí ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského
rozsudku, a to či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Zdôraznil,
že napokon z dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že 15 dňová lehota sa nevzťahuje

na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K vyčíslenej škode žalovaný uviedol, že
uplatnená suma titulom náhrady škody je len hypotetickou sumou nezodpovedajúcou kritériám vzniku
nároku na náhradu škody, pričom zjavne nejde o škodu skutočnú. Záverom žalovaný poukázal na aspekt
dobrých mravov, pričom tento hovorí v neprospech žalobcu vzhľadom na charakter nárokov a charakter
jeho obchodnej činnosti, z ktorej tieto nároky voči dlžníkom žalobcu vznikli, na jeho prax pri uzatváraní

zmlúv o spotrebiteľských úveroch a negatívne vnímanie žalobcu verejnosťou aj špecializovanými
organizáciami na ochranu spotrebiteľa, či zo strany štátnych orgánov, ktoré na každej mocenskej úrovni
musia vynakladať nadmerné úsilie na dosiahnutie efektívnej ochrany práv spotrebiteľa. Zdôraznil, že
žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky zneužívajúc slabé finančné
a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Toto negatívne vnímanie je práve dôsledkom praktík a
aplikácie, či využívania právnych inštitútov zo strany žalobcu, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi

a so všeobecnými uznávanými spotrebiteľskými právami. Uvedené má vplyv aj na otázku samotného
posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu žalobcu na
vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nie, s čím je spojená
vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom, a preto žalobca nemôže poukazovať na
rozpor s dobrými mravmi v súvislosti s takýmto postupom súdu.

3. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že žaloba bola pôvodne podaná
na Okresný súd V. a vedená pod sp.zn. 6C/100/2012, v ktorej sa žalobca domáhal od žalovaného
náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Uvedená vec sa týkala exekučného konania vedeného
na Okresnom súde V. pod sp.zn. XEr/XXX/XXXX proti povinnej T. W., pričom žiadosť o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie napadla na súd dňa 28.4.2010. Dňa 26.5.2010 Okresný súd V.
vydal uznesenie, ktorým žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia v časti nad sumu 233,68
eur, trovy predchádzajúceho konania a trovy exekúcie zamietol. Predmetné uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 3.1.2011, keďže bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Prešove pod sp.zn.
XCoE/XX/XXXX zo dňa 8.12.2010. Ďalším uznesením zo dňa 25.1.2011 bolo exekučné konanie v

tejto časti zastavené, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 16.3.2011 a dňa 29.3.2011 bolo vydané
poverenie na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť 233,68 eur, trov predchádzajúceho konania vo
výške 117,20 eur a trov exekúcie. V dôsledku podania vedľajšieho účastníka neskorším uznesením
zo dňa 30.12.2011 bola exekúcia zastavená v dôsledku neplatnej rozhodcovskej doložky, čo potvrdil
aj Krajský súd v Prešove uznesením č.k. XCoE/XX/XXXX-XX zo dňa 30.5.2013. V ďalších dôvodoch

súd citoval čl. 46 ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ďalej ustanovenie § 3 ods. 1 písm. d), ustanovenie
§ 4 ods. 1 písm. a), ustanovenie § 9 ods. 1, 2, ustanovenie § 15 ods. 1, ustanovenie § 16 ods. 1,
ustanovenie § 17 ods. 1 až 3, ustanovenie § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V konkrétnom prípade žalobca vytýkal súdu nesprávny
úradný postup spočívajúci v tom, že nerozhodol v 15 dňovej lehote o zamietnutí žiadosti exekútora

na vydanie poverenia. V tejto súvislosti súd citoval ustanovenie § 44 ods. 1, 2, ustanovenie § 41 ods.
2 písm. d) Exekučného poriadku a na základe vykonaného dokazovania potom dospel k záveru, že
žalobe nemožno vyhovieť. V prejednávanej veci si žalobca uplatnil nárok na náhradu majetkovej škody
z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý nerozhodol o žiadosti na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote. Nesprávnym úradným postupom je

opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Podľa citovaných
zákonných ustanovení teda štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone
verejnej moci iba pri splnení troch podmienok, ktoré musia byť splnené súčasne, a to nesprávny úradný
postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Žalobca vytýka exekučnému súdu nesprávny úradný postup predstavujúci zbytočné prieťahy. Týmto

pojmom sa zaoberal aj Ústavný súd SR a ten vo viacerých svojich rozhodnutiach dospel k záveru, že je
potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu nemusí
predstavovať zbytočné prieťahy (I.ÚS 42/01, I.ÚS 63/00, IV.ÚS 606/12). Práve konkrétne okolnosti
tohto prípadu vylučujú prijatie záveru o zbytočných prieťahoch exekučného súdu. Sú všeobecne známe
obchodné praktiky žalobcu, ktorý poškodzuje spotrebiteľov v ich právach, čo konštatovali súdy vo

viacerých rozhodnutiach. Prejavilo sa to aj naformulovaním rozhodcovskej doložky, ktorou žalobca určil
právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie sporov, ktoré súdy vyhodnocovali ako neprijateľnú
zmluvnú podmienku, keďže bola v neprospech spotrebiteľov. Exekútor na návrh žalobcu predložil
na súdy enormný počet takýchto rozhodcovských rozsudkov, na základe ktorých požadoval vydaniepoverenia. Nevyhnutné individuálne skúmanie podmienok, za ktorých bolo rozhodcovské konanie
medzi účastníkmi zmlúv dojednané, spôsobilo vyššiu časovú náročnosť, v mnohých prípadoch súd
zabezpečoval za účelom posúdenia žiadosti ďalšie listiny. Výsledkom rozhodovacej činnosti súdu je,

že buď žiadosti o vydanie poverenia vyhovie alebo ju zamietne. Zo zákona nevyplýva, že súd musí
vždy žiadosti žalobcu vyhovieť. Práve rozhodovacia činnosť je podstatou súdnictva a nemožno ju
vyhodnocovať ako nesprávny úradný postup (uznesenie Najvyššieho súdu ČR 25Cdo/1018/07 zo dňa
25.8.2009). Táto argumentácia žalobcu by skôr nasvedčovala uplatňovaniu nároku titulom nezákonného
rozhodnutia, k čomu však neboli splnené zákonné podmienky (neexistuje rozhodnutie, ktorým by bolo

uznesenieozamietnutížiadostiovydaniepovereniazrušenéalebozmenenéprenezákonnosťažalobca
ani v jednom prípade proti danému uzneseniu nepodal riadny opravný prostriedok). Neopodstatnené
je aj tvrdenie žalobcu o prekážke právoplatne rozhodnutej veci príslušným rozhodcovským rozsudkom.
Súdy totiž v rozhodnutiach o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia dospeli k záveru o neplatnosti
rozhodcovskej doložky, dôsledkom čoho rozhodcovský rozsudok nespôsobuje právnu záväznosť pre
svoju ničotnosť. Žalobcovi preto nič nebránilo podať žalobu na súd. Pri posudzovaní toho, či exekučný

súd sa dopustil zbytočných prieťahov možno použiť závery Ústavného súdu SR v už citovanom
rozhodnutí IV.ÚS 606/2012, ktoré sa týkali sťažnosti žalobcu v obdobnej veci. V nej bola žiadosť o
vydanie poverenia podaná 15.8.2011, nasledovala výzva na predloženie rozhodcovskej zmluvy zo
dňa 16.4.2012, tá bola predložená 4.5.2012 a uznesením zo dňa 5.10.2012 bola žiadosť o udelenie
poverenia zamietnutá. Ústavný súd tu okrem iného zdôraznil, že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu

nemusí zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Poukázal na to,
že sťažovateľ podával žiadosti o udelenie poverenia hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase
väčším počtom podaní, a preto musel počítať s určitým technicko- administratívnym zdržaním na strane
súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je ústavne
akceptovateľné. Napokon zákonodarca nedostatok v súvislosti so stanovením zákonnej lehoty v zmysle

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku napravil jeho novelou zákonom č. 144/2010 Z.z., v zmysle ktorého
od 1.6.2010 uvedená lehota výslovne neplatí pri exekučných tituloch podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d)
Exekučného poriadku.

4. Súd dospel k záveru, že v danom prípade dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti o vydanie

poverenia do vydania poverenia nie je takej povahy, že by predstavovala porušenie práva žalobcu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V uvedenej veci bol postup exekučného súdu plne
opodstatnený a zákonom podložený.

5.Vzmysleustanovenia§9ods.2zákonač.514/2003Z.z.vzneníúčinnomod1.1.2013priposudzovaní

nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonnomustanovenejlehote,vnečinnostiprivýkoneverejnejmocialebozbytočnýchprieťahochmožno
vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti
na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o
tom, že sa sudca dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,

právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu SR o ústavnej sťažnosti, v ktorom bolo konštatované, že sa porušilo právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, keďže len takéto podklady by boli relevantné pre priznanie žalobcom
uplatnených nárokov. Žalobca nepreukázal zákonné podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody

a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom, a preto súd žalobu zamietol. O
trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, že úspešnému žalovanému náhradu trov
konania nepriznal, keďže tomuto nevznikli a ani si ich náhradu neuplatnil.

6. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Navrhol tento zrušiť a vec vrátiť súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie podal z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v
§ 221 ods. 1 O.s.p., teda že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., teda že súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, ďalej, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal

navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.). Žalobca
namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe inšpirácie novou právnou úpravou
obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. V právnom štáte a osobitne v spravodlivomsúdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej
skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo
súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu

zodpovednostného právneho vzťahu. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol
stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V
danomprípadezákonodarcavytvorillegitímnusférutolerancietrvaniaprávnejneistotyurčenímzákonnej
lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie, a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny

proces neakceptovateľný. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými
lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek právne úvahy de lege ferenda sú neprípustným
súdnym aktivizmom. Žalobca namietal to, že sa súd neoboznámil so Znaleckým posudkom č. 1/2014 o
výške vzniknutej škody a že neprihliadol k návrhu na prerušenie konania.

7.Súduznesenímč.k.10C/421/2014-54zodňa23.7.2015vyrubilžalobcovisúdnypoplatokzaodvolanie

vo výške 20,- eur podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov.

8. Aj proti tomuto uzneseniu podal žalobca včas odvolanie a navrhol ho zrušiť. Uviedol, že napadnuté
uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť, ktorým je odôvodnenie. Poukázal na to, že podľa položky
7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej

nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci, alebo jeho nesprávnym úradným postupom,
teda spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a podobne.
Žalobca podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Navyše podľa ustanovenia § 18ca Zákona o
súdnych poplatkoch, z úkonov navrhnutých alebo za konanie začaté do 30.9.2012 sa vyberajú poplatky
podľa predpisov účinných do 30.9.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.9.2012. V danom prípade bola

žaloba žalobcom podaná pred 1.10.2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012,
a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.9.2012. Do
uvedeného dátumu podľa § 4 ods. 1 písm. k) Zákona o súdnych poplatkoch, konanie vo veciach náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, alebo jeho nesprávnym úradným
postupom je od poplatku vecne oslobodené.

9. Na odvolanie žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

10. Odvolací súd odvolania žalobcu prejednal podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku, a to so zreteľom na ustanovenie § 470 ods. 2 CSP, podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré

v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Civilný sporový
poriadok nadobudol účinnosť 1.7.2016, pričom odvolanie žalobcu bolo podané pred týmto dátumom. S
ohľadom na princíp legitímneho očakávania a princíp právnej istoty odvolací súd prejednal odvolanie
žalobcu podľa právnej úpravy účinnej v čase, kedy odvolanie bolo podané. Odvolací súd zdôrazňuje, že
v podmienkach právneho a demokratického štátu majú právne normy pôsobiť zásadne do budúcnosti.

Princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného v čl.
I ods. 1 Ústavy SR. Súčasťou princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok je aj
zákaz retroaktivity, t.j. zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval
na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný
spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis

nemôže ukladať povinnosti, resp. meniť právny status subjektu práva spätným pôsobením právneho
predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval a ktorého právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt
práva už nemôže ovplyvniť svoje právne postavenie nadobudnuté v minulosti. Treba tiež zdôrazniť,
že odvolateľ použil odvolacie dôvody v zmysle Občianskeho súdneho poriadku a aj z toho dôvodu
sa odvolací súd musí nimi zaoberať a aplikovať na ne príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku. Procesné pravidlá a očakávania s akými účastníci do konania vstupujú by zásadne nemali
byť v jeho priebehu menené; pokiaľ sa tak stane, musí súd dbať na ochranu práv dotknutých osôb,
účastníkov konania, a to v tých prípadoch, kedy sa takáto nepredvídateľná zmena nastavených pravidiel
prejaví (viď Nález Ústavného súdu ČR zo 7.6.2016 sp.z. IV.ÚS 3559/15). Z týchto dôvodov odvolací súd
prejednal odvolania žalobcu podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že nie sú dôvodné.

11. Pokiaľ ide o odvolanie vo veci samej, súd prvej inštancie zistil správne skutkový stav a vyvodil z
neho aj správny právny záver. Odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje na vecne správnedôvody napadnutého rozsudku a tieto si aj vo svojom rozhodnutí osvojuje. Pokiaľ však ide o odvolacie
námietky, považuje za potrebné uviesť nasledovné:

12. Odvolací súd má za to, že aplikácia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, účinného od 1.1.2013 je
možná, keďže v danom prípade nejde o pravú retroaktivitu. Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom
právnom predpise neuzná práva, alebo povinnosti založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako
právne skutočnosti uznávali na základe predchádzajúceho právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide

vtedy, keď neskorší právny predpis so spätnou účinnosťou a s dopadom do minulosti upravuje vzťahy,
ktoré vznikli v minulosti. V dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho
predpisu nastáva skôr ako jeho platnosť, teda skôr, než začal existovať. Pri nepravej retroaktivite
zákonodarcauznávaprávneskutočnosti,nazákladektorýchpodľapredchádzajúcejprávnejnormydošlo
k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca
prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých

práv, alebo povinností, ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni
zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr
prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava uznávajúc
práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu zavádza do budúcna nový režim
a mechanizmus uplatnenia týchto práv, alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy

priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí
nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy,
tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy. Nové znenie ustanovenia § 9 ods. 2 vyššie
uvedeného zákona teda nijako neruší zodpovednostný vzťah. Uznáva práva a povinnosti nadobudnuté
podľa skoršieho právneho predpisu, avšak zavádza nový režim, novú procedúru uplatnenia týchto práv.

Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, avšak tento rieši už v čase účinnosti
novej právnej úpravy. Pokiaľ ide o ďalšiu odvolaciu námietku týkajúcu sa stavu právnej neistoty a úvah o
dodržiavaní zákonných lehôt, súd prvej inštancie na tieto námietky dal zodpovedajúcu odpoveď. Z tohto
dôvodu nebolo ani potrebné oboznamovať sa so Znaleckým posudkom č. 1/2014 o výške vzniknutej
škody. V spise sa nenachádza žiaden návrh na prerušenie konania, a preto aj táto odvolacia námietka

nie je dôvodná.

13. Odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil
s tým, že o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1, ustanovenia § 255 ods. 1 a §
262 ods. 1 CSP.

14. Odvolací súd potvrdil aj uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým bol žalobca zaviazaný na zaplatenie
súdneho poplatku za odvolanie podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov. Je treba zdôrazniť
v súvislosti s odvolacou námietkou týkajúcou sa prechodného ustanovenia § 18ca Zákona o súdnych
poplatkoch, že súdne poplatky sa vyrubujú za jednotlivé úkony, alebo konanie súdov podľa právnej

úpravy platnej v čase vykonania jednotlivého úkonu, alebo v čase začatia konania, a to bez ohľadu na to,
kedy sa stanú splatnými. V danom prípade bolo odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie
podané 2.7.2015, teda v čase, kedy sa už poplatok za odvolanie v tejto veci vyrubuje. Nasvedčuje tomu
aj spoločná poznámka k položkám 1, 3, 6, 7 až 7d, 9, 9a, 10, 14 a 16 pri položke 16 Sadzobníka súdnych
poplatkov. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 219 O.s.p.

potvrdil.

15. Rozhodnutie senátu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,
ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky:
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a

čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).