Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 4, 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9CoPr/1/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113219190
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Burik
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5113219190.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika, členov
senátu JUDr. Ladislava Mejstríka, JUDr. Jozefa Turzu, v právnej veci navrhovateľa ČeMeBo, s.r.o., so
sídlomBlansko,Poříčí2396/42,IČ:60719401,Českárepublika,zastúpenéhoAdvokátskoukanceláriou
M Kojtalová, s.r.o., so sídlom Žilina, Antona Bernoláka 51, IČO: 47 258 608 proti odporcovi Ing. T. B.,
nar. X. X. XXXX, bytom D., K. XX/X, zastúpenému Mgr. Róbertom Čičmancom, advokátom so sídlom A.,

M. R. M. XXX/XX, v konaní o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru zamestnancom, na
odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 4Cpr/4/2013-214 zo dňa 6. 5. 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Odporca j e p o v i n n ý uhradiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania predstavujúce trovy
právneho zastúpenia 87,52 eur na účet Advokátskej kancelárie M Kojtalová, s.r.o., so sídlom Žilina,
Antona Bernoláka 51, IČO: 47 258 608, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa
12. 4. 2013 zo strany odporcu ako zamestnanca voči navrhovateľovi ako zamestnávateľovi je neplatné
a súčasne odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi na účet právneho zástupcu trovy konania vo výške
1 773,91 eur.
Podľa § 16 ods. 1 veta prvá zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom
aplikoval ako vecne a miestne príslušný súd na daný prípad český Zákonník práce (zákon č. 262/2006

Sb.), keďže pomery z pracovnej zmluvy sa spravujú právom miesta, kde pracovník vykonáva prácu.
Mal za to, že pracovný pomer odporcu u navrhovateľa bol založený na základe pracovnej zmluvy
uzatvorenej 25. 1. 2011 a vznikol od 15. 2. 2011, pričom v čase rozviazania pracovného pomeru dňa
12. 4. 2013 trval. Odporca okamžite zrušil pracovný pomer s odôvodnením, že mu zamestnávateľ,
t.j. navrhovateľ nevyplatil mzdu za vykonanú prácu nadčas za mesiac december 2012 a január 2013
ani do 15 dní po uplynutí obdobia splatnosti (§ 56 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce). Okamžité
zrušenie pracovného pomeru ako jednostranný právny úkon spĺňa všetky formálne náležitosti, ako aj

požiadavku určitosti podľa § 60 Zákonníka práce. Za preukázané z výsluchu svedkyne Mgr. V. S. mal, že
okamžité zrušenie pracovného pomeru bolo doručené navrhovateľovi a prevzaté Ing. N. v prítomnosti
ďalšej osoby, ktorý vtedy vykonával funkciu riaditeľa spoločnosti. Vzhľadom na uvedené boli splnené
podmienky pre doručenie okamžitého zrušenia pracovného pomeru podľa ust. § 137 ods. 1, 3 Zákonníka
práce. Preto tvrdenia navrhovateľa o závade v doručení vyhodnotil ako nedôvodné. Ďalej skúmal, či
vznikol odporcovi nárok na náhradu za prácu nadčas, keďže s poukazom na nevyplatenie tejto náhrady

v lehote 15 dní po jej splatnosti rozviazal pracovný pomer s navrhovateľom okamžitým zrušením. V
konaní nemal za preukázané, že odporca vykonával prácu nadčas podľa § 78 ods. 1 písm. i/, § 93
ods. 1 Zákonníka práce, keďže z výsluchu svedkyne S. K. bolo nesporne preukázané, že nevyhnutnýmpredpokladom pre vyplatenie mzdy za prácu nadčas bolo schválenie nadčasových hodín uvedených
na dochádzkovej karte vedúcim zamestnancom, čo by musel byť konateľ spoločnosti navrhovateľa.
Konateľ navrhovateľa však vylúčil, že by odporcovi nadčasy nariadil alebo ich od odporcu vyžadoval.

Ani odporca ho nikdy nežiadal, aby nadčasy mohol vykonávať, pričom práve konateľ navrhovateľa bol
tou osobou, na ktorú by sa mal odporca za účelom preplatenia nadčasov obrátiť. Samotný odporca
uviedol, že s navrhovateľom na prácach nadčas nebol exaktne dohodnutý, pričom nepreukázal, že keď
na pracovisku zostával, skutočne sa venoval výkonu práce a ani akú konkrétnu prácu mal vykonávať.
V konaní nebolo preukázané, že by navrhovateľ odporcovi prikazoval vykonávať prácu nadčas alebo to

od neho žiadal, resp. že s výkonom práce nadčas súhlasil. Pokiaľ odporca na preukázanie dôvodnosti
rozviazania pracovného pomeru poukazoval na dochádzkové karty, na ktorých boli vykázané nadčasové
hodiny, vzhľadom na nepreukázanie splnenia podmienok pre kvalifikovaný výkon práce nadčas, tento
listinný dôkaz považoval za bezvýznamný. Keďže bolo preukázané, že v predmetnom období odporca
pre navrhovateľa prácu nadčas nevykonával, je logické, že mu nevznikol ani nárok na náhradu mzdy
za prácu nadčas za uvedené obdobie. Preto neexistoval ani dôvod rozviazania pracovného pomeru

okamžitým zrušením podľa ust. § 56 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Z tohto dôvodu vyhovel návrhu
navrhovateľa, ktorým sa domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľovi ich priznal, keďže mal plný
úspech vo veci proti odporcovi, ktorý vo veci úspech nemal, a to hotové výdavky (cestovné a stravné)
vynaložené za účelom účasti na pojednávaní v dňoch 25. 6. 2014, 22. 10. 2014, 11. 2. 2015 a 6. 5.

2015 v celkovej sume 1 271,89 eur a titulom trov právneho zastúpenia v sume 502,02 eur za 6 úkonov
právnej služby, a to prípravu a prevzatie zastúpenia, písomné podanie návrhu na súd, účasť na troch
pojednávaniach a ďalšiu poradu s klientom, keďže tieto boli uplatnené v súlade s vyhláškou č. 655/2004
Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, t.j. navrhovateľovi priznal
proti odporcovi právo na náhradu trov konania v celkovej sume 1 773,91 eur.

Proti uvedenému rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podal odvolanie odporca a žiadal ho zrušiť
a návrh zamietnuť alebo vec vrátiť súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie, keďže preukázal na
základe listinných dôkazov, výsluchov svedkov, svojej výpovede ako riadiaceho pracovníka dôvodnosť
okamžitého zrušenia pracovného pomeru, a preto je nesporné, že súd prvého stupňa dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že riadne naplnil formálne náležitosti okamžitého
zrušenia pracovného pomeru a jeho spôsob doručenia navrhovateľovi, za ktorého ho prevzal Ing.
N., ktorý bol poverený vedením spoločnosti, a preto sa týmto doručením dostala písomnosť do sféry
vplyvu navrhovateľa. Ak sú naplnené predpoklady pre vznik nároku (práca nadčas), je treba posudzovať

rozhodnutie príslušného vedúceho zamestnanca o priznaní odmeny len ako formálne potvrdenie týchto
predpokladov, nie však ako reálny predpoklad sám a v tomto zmysle má uvedené rozhodnutie iba
deklaratórny charakter. Zamestnávateľ je povinný správne viesť evidenciu práce nadčas. Odôvodnenosť
jeho konania potvrdila aj svedkyňa Ing. J. K., ktorá na základe pokynu nadriadeného pracovníka
realizovala kontrolu dochádzky. Zákonník práce neustanovuje písomnú formu príkazu zamestnávateľa

k práci nadčas, ani písomnú formu súhlasu zamestnanca s takto nariadenou prácou nadčas. Podstatné
je, aby k tomu došlo spôsobom, ktorý nevzbudzuje pochybnosti o tom, že práca nadčas bola
zamestnávateľom prikázaná a zamestnancom odsúhlasená, k čomu došlo a bolo preukázané v procese
dokazovania.

Navrhovateľ vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedol, že okresný súd ustálil, že
okamžité zrušenie pracovného pomeru bolo doručené osobe oprávnenej za navrhovateľa konať a
polemika k tomuto je zbytočná. Za vecne a právne správny považoval záver okresného súdu, ktorým
odôvodnil svoje rozhodnutie o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru, a to záver o tom, že
súd v konaní nemal preukázané, že odporca vykonával prácu nadčas v zmysle Zákonníka práce, na

základe čoho by mu vznikol nárok na mzdu za prácu nadčas, ktorej nevyplatenie by zakladalo jeho
právo okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnávateľom. Za prácu nadčas možno považovať
výlučne to, keď zamestnávateľ prikáže zamestnancovi odpracovať hodiny nad rámec ustanoveného
pracovného času. Za nadčas nie je možné považovať svojvoľný skorší nástup do práce alebo svojvoľné
predĺženie pracovnej zmeny, ak zamestnanec ostáva v práci dlhšie ako má určený pracovný čas a

tieto hodiny mu zamestnávateľ neodsúhlasí alebo mu túto prácu neprikáže. Na strane zamestnávateľa
následne nevzniká povinnosť poskytnúť zamestnancovi zákonom ustanovené nároky a benefity pre
prácu nadčas. Pokiaľ odporca hovorí o povinnosti evidencie pracovného času zamestnávateľa, ani
táto nepotvrdzuje a nepreukazuje na strane odporcu splnenie jeho povinnosti unesenia dôkaznéhobremena k jeho tvrdeniam o práci nadčas. V konaní nebolo preukázané, že navrhovateľ odporcovi
prikázal vykonávať prácu nadčas alebo to od neho žiadal, resp. že s výkonom práce nadčas súhlasil.
Vzhľadom na uvedené navrhol rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť a odporcu zaviazať

na náhradu trov odvolacieho konania.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu mu
danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods.
2 O.s.p. rozsudok okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil včítane

výroku o náhrade trov prvostupňového konania.

Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je

vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský
súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia
(§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Na doplnenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím námietkam odporcu krajský súd

uvádza, že podľa § 78 ods. 1 písm. i/ zákona č. 262/2006 Sb. pre účely úpravy pracovnej doby a
doby odpočinku je prácou nadčas práca konaná zamestnancom na príkaz zamestnávateľa alebo s
jeho súhlasom nad stanovenú týždennú pracovnú dobu, vyplývajúcu z vopred stanoveného rozvrhnutia
pracovnej doby a konaná mimo rámec rozvrhu pracovných zmien, t.j. práca nadčas je zamestnancom
vykonávaná buď na príkaz zamestnávateľa alebo na základe súhlasu zamestnávateľa, že zamestnanec

prácu nadčas vykoná, teda že sa na tom dohodli. Z výpovede samotného odporcu vyplýva, že k žiadnej
exaktnej dohode ohľadne práce nadčas medzi ním a zamestnávateľom v osobe konateľa navrhovateľa
nikdy nedošlo. Vydanie príkazu (aj danie súhlasu) poprel aj samotný konateľ navrhovateľa, ako jediná
osoba vo vzťahu k odporcovi, ktorá tak učiniť mohla. Vo vzťahu k dochádzkovým kartám krajský súd
dopĺňa, že sa jedná o evidenčnú pomôcku, ktorá však nie je dôkazom o tom, či odporcovi bol daný príkaz

na vykonávanie práce nadčas, resp. mu bol na to daný súhlas. Vychádzajúc z uvedeného nemohol
vzniknúť odporcovi nárok na vyplatenie mzdy za takto vykonanú prácu, a preto nemohlo byť ani platné
okamžité skončenie pracovného pomeru z tohto dôvodu vo vzťahu k navrhovateľovi.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.

§ 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal plný úspech vo veci, súd prizná náhradu
trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý úspech vo veci
nemal. Keďže navrhovateľ mal v odvolacom konaní plný úspech, súd mu priznal náhradu trov konania za
písomné podanie na súd, a to vyjadrenie k odvolaniu 64,54 eur, režijný paušál 8,39 eur, spolu 72,93 eur
+ 20 % DPH, spolu trovy právneho zastúpenia 87,52 eur, keďže boli vyúčtované v súlade s vyhláškou

č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.