Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, November 22, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/52/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014893545
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1014893545.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek

JUDr. Edity Szabovej a Mgr. Barbory Bartekovej v právnej veci žalobcu: Bratislavská vodárenská
spoločnosť, a.s., Prešovská 48, Bratislava, IČO: 35 850 370, zastúpený: POLAKOVIČ & PARTNERS,
s.r.o., advokátska kancelária, Vysoká 19, Bratislava, proti žalovaným: v 1. rade Mestská časť Bratislava
- Ružinov, Mierová 21, Bratislava, IČO: 00 603 155, zastúpený: Advokátska kancelária Roštár - Slovák,
s.r.o., Révova 7, Bratislava, v 2. rade Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, Primaciálne
námestie 1, Bratislava, IČO: 00 603 481, o zaplatenie 149 814,50 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalovaného v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č.k. 12C/138/2013-146

zo dňa 07. 11. 2013, a proti uzneseniu č.k. 12C/138/2013-165 zo dňa 11. 12. 2013, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č.k. 12C/138/2013-146 zo dňa 07.
11. 2013 v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

II. Uznesenie č.k. 12C/138/2013-165 zo dňa 11. 12. 2013 z r u š u j e.

o d ô v o d n e n i e :

K výroku pod bodom I.:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného v 1. rade zaplatiť žalobcovi sumu
149 814,50 Eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 9,25% zo sumy 149 814,50 Eur od
22.6.2011 do zaplatenia, trovy konania vo výške 8 988,50 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 2
639,30 Eur. Žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietol a nepriznal mu náhradu trov konania. Návrhom
zo dňa 20.6.2013 podaným na
súde dňa 20.6.2013 sa navrhovateľ voči odporcovi v 1. rade alebo odporcovi v 2. rade domáhal

zaplatenia sumy 149.814,50 Eur spolu s príslušenstvom a náhradou trov konania titulom neuhradených
faktúr stočného za odvádzanie vôd z povrchového odtoku miestnych komunikácií III. a IV. triedy.

2. Žalobca žalovaný nárok odôvodnil tým, že mu ako prevádzkovateľovi verejnej kanalizácie vzniklo
zo zákona právo na úhradu podľa § 18 odsek 3 písmeno c) zákona č. 442/2002 Z.z. za odvádzanie
odpadových vôd z povrchového odtoku z miestnych komunikácií III. a IV. triedy, ktoré sú v správe
žalovaného v 1. rade. Preto mu vystavil dňa 1.6.2011 faktúru č. XXXXXXXXX za odvádzanie vôd z

povrchového odtoku v období od 1.1.2011 do 31.5.2011, so splatnosťou dňa 21.6.2011. Faktúra bola
vystavená za odberné miesto č. 9-98200-000, ktorých plocha predstavuje 518 484,6 m2. Jednotková
cena za stočné je 0,8295 €/m2 a jednotková cena vo výške 0,8625 €/m2. Žalobcovi v 1. rade boli dňa
1.4.1992 zverené miestne komunikácie III. a IV. triedy na základe § 6 odsek 2 Zákona o majetku obcía Protokolu o zverení miestnych komunikácií III. a IV. triedy mestským častiam zo dňa 23.3.1992. Tým
prešla na žalovaného v 1. rade generálna povinnosť udržiavať zverený majetok a pozemné komunikácie
v stave zodpovedajúcom účelu, na ktorý sú určené. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie

Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 8Co 404/2010 zo dňa 30.12.2011, ktorý zaujal právny názor, že
pokiaľ na správcu prešla generálna povinnosť udržiavať majetok, táto zahŕňa aj povinnosť zabezpečovať
odvod povrchových vôd zo zvereného majetku.

3. Žalovaný v 2. rade uviedol, že komunikácie III. a IV. triedy sú v jeho vlastníctve a boli zverené do

správy žalovanému v 1. rade protokolom zo dňa 23.3.1992 podľa článku XX odsek 1 písmeno b) a
článku XX Štatútu Hlavného mesta SR Bratislavy. V súlade s prílohou č. X protokolu na mestskú časť
dňom 1.4.1992 prechádzajú práva a povinnosti súvisiace so zvereným majetkom. Žalovaný v 2. rade
preto namietol v spore svoju pasívnu legitimáciu. Navyše mu žalobca nedoručil žalovanú faktúru č.
XXXXXXXXX, resp. ani inú faktúru.

4. Žalovaný v 1. rade vzniesol námietku premlčania podľa §107 Občianskeho zákonníka, nakoľko
sa žalobca domáha vydania bezdôvodného obohatenia,. Faktúra na jeho zaplatenie bola vystavená
dňa 1.6.2011 a navrhovateľ podal žalobu dňa 20.6.2013. Neexistuje žiaden právny dôvod, aby bol
žalovaný 1 pasívne legitimovaný v tomto spore. Komunikácie III. a IV. triedy a verejné priestranstvá,
o odvádzanie vôd z povrchového odtoku ktorých ide, nie sú v jeho vlastníctve, ale žalovaného v 2.

rade. Protokol o zverení miestnych komunikácií III. a IV. triedy a verejných priestranstiev mestskej
časti neobsahuje žiadne ustanovenia, z ktorých by vyplývala povinnosť mestskej časti zabezpečiť
odvádzanie vôd z povrchového odtoku na náklady mestskej časti. Takúto povinnosť zákon ukladá
vlastníkovi nehnuteľnosti.

5. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní poukázal na ustanovenia § 8 odsek 10, 23 odsek 9;
24 odsek 4; 28 odsek 8 zákona č. 442/2002 Z.z. O verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách;
ustanovenie § 6 odsek 5 vyhlášky Ministerstva životného prostredia SR č. 397/2003 Z.z., ktorou
sa ustanovujú o meraní množstva vody dodanej verejným vodovom a množstva vypúšťaných vôd;
ustanovenia § 6 odsek 1, 2, 3, 4; 7 odsek 2 zákona č. 138/1991 Zb. O majetku obcí; ustanovenia § 2

odsek 2; 7a odsek 2 písmeno e); 7b odsek 1 zákona č. 377/1990 Zb. O hlavnom meste Slovenskej
republiky Bratislave; a ustanovenia §121 odsek 3; 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ). Z
vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca odvádzal odpadové vody z povrchových
odtokov komunikácií III. a IV. triedy nachádzajúcich sa na území I.. Množstvo ako i cena odvedených
vôd boli vypočítané v súlade s rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. XXXX/XXXX/V . zo

dňa 19.11.20110, pričom tieto skutočnosti neboli v konaní sporné. Žalovaný v 1. rade vo veci namietol
premlčanie nároku žalobcu a nedostatok svojej pasívnej legitimácie. Súd konštatoval, že námietka
nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného v 1. rade je nedôvodná. Vo veci je nesporné, že žalovaný
v 2. rade je vlastníkom miestnych komunikácií III. a IV. triedy na území žalovaného v 1. rade, avšak z
priloženého Protokolu o zverení miestnych komunikácií III. a IV. triedy zo dňa 23.3.1992 súd zistil, že

hlavné mesto SR Bratislava zastúpené primátorom C. Y. podľa článku č. XX odsek 1 písmeno b) a odsek
6ačlánkuč.41Štatútuhlavnéhomesta,zverilomestskejčastiH.M.komunikácieIII.aIV.triedyaverejné
priestranstvá podľa priloženého zoznamu. Zároveň podľa bodu 2 uvedeného protokolu sa majetok
zverujedňom1.4.1992.Podľaprílohyč.2protokolunamestskúčasťprechádzajúdňomzvereniaprávaa
povinnosti súvisiace so zvereným majetkom, pričom sa mestská časť zaväzuje najmä: udržiavať a užívať

majetok, chrániť majetok pred poškodením, zničením, stratou alebo zneužitím, používať všetky právne
prostriedky na ochranu majetku, viesť majetok v predpísanej evidencii. Uvedeným protokolom prešli na
žalovaného u v 1. rade spolu so zvereným majetkom aj povinnosti súvisiace so zvereným majetkom
vyplývajúce zo zákona o pozemných komunikáciách ako i zo všeobecných právnych predpisov. Na
správcu tak prešli aj tie povinnosti, ktoré súvisia s vlastníctvom zvereného majetku, a ktoré vznikli

vlastníkovi na základe právnych predpisov. Preto sa správca nemôže zbaviť zodpovednosti za plnenie
si povinnosti spojenej s vlastníctvom k zverenej nehnuteľnosti tým, že mu plnenie tejto povinnosti
nebolo zverené protokolom. Podľa názoru súdu pokiaľ na správcu prešla generálna povinnosť majetok
udržiavať v stave zodpovedajúcom účelu, na ktorý sú určené, táto zahŕňa aj povinnosť zabezpečenia
odvodu povrchových vôd zo zvereného majetku, t.j. z miestnych komunikácií, ako i dažďových uličných

vpustov na odtok povrchových vôd do verejnej kanalizácie. V neposlednom rade odporca v 2. rade na
pojednávaní konanom dňa 7.11.2013 uviedol, že čo sa týka správy miestnych komunikácií III. a IV. triedy
tu nevykonáva žiadnu funkciu, žiadne práva a teda nemá vo vzťahu ku komunikáciám III. a IV. triedyžiadnekompetencie.Taktiežuviedol,žeostatnémestskéčastivBratislavesiuvedenúpovinnosť(úhrady
stočného za odvádzanie vôd z povrchového odtoku) sami voči žalobcovi uhrádzajú.

6. Súd sa ďalej zaoberal námietkou premlčania vznesenou žalovaným v 1. rade. Podľa názoru
žalovaného sa žalobca v spore domáhal vydania bezdôvodného obohatenia faktúrou č. XXXXXXXXX
zo dňa 1.6.2011. Podľa § 107 Občianskeho zákonníka uplynula dvojročná premlčacia lehota na
takéto plnenie dňa 1.6.2013, pričom žaloba bola podaná až dňa 20.6.2013. Žalobca s týmto právnym
posúdením jeho nároku nesúhlasil, pretože sa domáha vo veci úhrady za odvod odpadových vôd zo

zákona. Súd vyhodnotil právny názor žalobcu za správny. K premlčaniu nároku žalobcu v zmysle §107
Občianskeho zákonníka dôjsť nemohlo, nakoľko sa žalobca domáha peňažného plnenia na základe
riadne vystavenej faktúry a nie vydania bezdôvodného obohatenia. V ustanovení § 451 odsek 2 OZ
je vymedzený pojem bezdôvodného obohatenia tak, že o bezdôvodné obohatenie ide v prípade, ak
je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu
alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. V predmetnej veci nenastala ani jedna z uvedených

skutočností. a predmetom žaloby je zaplatenie faktúry žalobcu č. XXXXXXXXX, splatnej dňa 21.6.2011,
ako úhradu za stočné za odvádzanie vôd z povrchového odtoku z miestnych komunikácií III. a IV. triedy
v zmysle § 23 odsek 9 zákona o verejných vodovodoch.
Súd zaoberal aj námietkou nedostatku pasívnej legitimácie vznesenou žalovaným v 2. rade a dospel k
záveru, že vo veci nie je pasívne legitimovaný. Ako vlastník miestnych komunikácií III. a IV. triedy zveril

ich do správy žalovanému v 1. rade, pričom na žalovaného v 1. rade tým prešli aj povinnosti spojené
so zabezpečením odvodu povrchových vôd.

7. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech
priznal náhradu trov konania za súdny poplatok vo výške 8 988,50 € a trov právneho zastúpenia

navrhovateľa vo výške 2 639,30 Eur aj s DPH za štyri úkony právnej služby podľa vyhlášky MS SR č.
655/2004 Z.z.. Žalovanému v 2. rade, ktorý mal vo veci úspech proti žalobcovi, náhradu trov konania
nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy konania nevznikli.
8. Rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním žalovaný v 1. rade, prostredníctvom pôvodného
právnehozástupcu-AdvokátskejkancelárieHPP,s.r.o.,Bratislava.Zotrvalnasvojejobrane,ženárokbol

premlčaný, že nemá v spore pasívnu legitimáciu a navyše rozsudok vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Súd nesprávne vyložil Zákon o verejných vodovodoch v § 23 ods. 9, ktoré ukladá
povinnosť zabezpečiť odvádzanie povrchových vôd z nehnuteľnosti výlučne ich vlastníkovi, a odvolateľ
nie je vlastníkom dotknutých nehnuteľností. Správca majetku Hlavného mesta SR Bratislavy (ďalej len
„Mesto“) majú len časť práv, ktoré podľa § 123 OZ patria vlastníkovi veci, keďže vlastníctvo na správcu

neprechádza; a súčasne aj časť práv, ktoré vyplývajú z § 6 ods. 3 Zákona o majetku obcí. Samotná
skutočnosť, že vlastnícke právo obce je obmedzené v prospech správcu alebo mestskej časti, ktorým
je majetok zverený do správy, nemôže byť dôvodom na to, aby si obec neplnila povinnosti, ktoré jej
výslovne ukladá zákon, vrátane povinnosti podľa 23 ods. 9 Zákona o verejných vodovodoch. Ide o
špeciálny zákon vo vzťahu k všeobecnému zákonu, ktorým je Zákon o majetku obcí. Tento špeciálny

zákon určuje, že konkrétnu povinnosť má len vlastník nehnuteľnosti a nikto iný. Ak by zákonodarca mal
v úmysle vymedziť na plnenie tejto povinnosti viacero subjektov, tak by to v citovanom ustanovení bolo
uvedené. Podobne ako je tomu napríklad v § 20 ods. 1, písm. b) citovaného zákona, kde pri povinnosti
odstraňovať stromy sa rozlišuje medzi vlastníkom, správcom alebo užívateľom pozemku. Ani súd preto
nemôže extenzívne vykladať citované ustanovenie a rozširovať okruh povinných subjektov. Súčasne

ani skutočnosť, že iné mestské časti Bratislavy plnia pohľadávky žalobcu, nemôže zaviazať odvolateľa
k akejkoľvek povinnosti voči žalobcovi. Pokiaľ sa jedná o Štatút Hlavného mesta SR Bratislavy, podľa
ktorého na jednotlivé mestské časti prechádzajú záväzky do výšky zvereného majetku, súd sa mal
nepochybne zaoberať otázkou, aká je výška záväzkov odvolateľa v porovnaní s majetkom, ktorý na neho
prešiel. Podľa § 6 ods. 4 Zákona o majetku obcí vykonáva správca alebo mestská časť právne úkony pri

správe majetku obce v mene obce, pričom koná v mene obce pred súdmi a inými orgánmi vo veciach,
ktoré sa týkajú tohto majetku. Aj v tomto súdnom konaní môže teda odvolateľ konať len za žalovaného v
2. rade. Nemôže tak byť daná jeho pasívna legitimácia. Nesprávne sú aj závery súdu ohľadne vznesenej
námietky premlčania. Ak sa žalobca vo veci mienil domáhať nároku na zaplatenie stočného, musel
by preukázať právny dôvod, na základe ktorého nárok vznikol. Samotné vystavenie faktúry takýmto

dôvodom nie je. Podľa § 18 ods. 3, písm. c) v spojení s § 28 ods. 6 Zákona o verejných vodovodoch môže
žalobcovi vzniknúť nárok na úhradu stočného len voči producentovi odpadových vôd, t.j. voči tomu, kto
má uzatvorenú zmluvu o odvádzaní odpadových vôd s vlastníkom verejnej kanalizácie a ktorá vypúšťa
do nej odpadové vody. Žalovaný v 1. rade takúto zmluvu uzatvorenú nemal a nemôže byť producentompodľa citovaných ustanovení. Voči nemu sa tak žalobca môže domáhať len vydania bezdôvodného
obohatenia, keďže žalobca zabezpečoval na vlastné náklady odvádzanie povrchových vôd z miestnych
komunikácií v správe odvolateľa. Žalobca sa o bezdôvodnom obohatení mohol najneskôr dozvedieť

1.6.2011, kedy vystavil spornú faktúru za obdobie od 1.1.2011 do 31.5.2011. Podľa § 107 ods. 1 OZ
premlčacia lehota uplynula 1.6.2011, a nárok žalobca voči odvolateľovi je premlčaný. Z týchto dôvodov
žiada, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutej časti tak, že žalobcu voči žalovanému v 1. rade
zamietne a prizná mu náhradu trov konania.

9. Voči odvolaniu žalovaného v 1. rade sa vyjadril žalobca prostredníctvom právneho zástupcu podaním
zo dňa 23.1.2014. Podľa jeho názoru nie je možné súhlasiť s úvahou žalovaného v 1. rade, na základe
ktorej by mal mať Zákon o verejných vodovodoch povahu špeciálneho zákona ku Zákonu o majetku
obcí a Štatútu hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy, schváleného 11.7.1991 a platného do
1.9. 2008 (ďalej len „Štatút 1"), či Štatútu hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy, ktorý bol
schválený uznesením Mestského zastupiteľstva hlavného mesta SR Bratislavy č. 444/2008 zo dňa 3.

júla 2008 (ďalej len „Štatút 2 "). Ustanovenie § 23 ods. 9 Zákona o verejných vodovodoch a ani iné
právne predpisy nevylučujú, aby na výkon samosprávy obce alebo na verejné účely bol použitý majetok,
ktorý nie je majetkom obce, ale je majetkom štátu či súkromnej osoby. Aj tieto osoby sú vlastníkmi, na
ktoré sa vzťahuje § 23 ods. 9 Zákona o verejných vodovodoch. Vlastníkom, ktorý sa uvádza v tomto
ustanovení tak preto nemusí byť vždy obec. Citované ustanovenie určuje všeobecnú povinnosť, ktorá

sa vzťahuje na každého vlastníka nehnuteľností, ak tieto slúžia na výkon samosprávy obce alebo na
verejne účely alebo sú verejnými priestranstvami. Pojem „správca", ktorý je uvedený v § 20 ods. 1
písm. b) a § 27 ods. 2 Zákona o verejných vodovodoch, na ktorý odkazuje žalovaný v 1. rade, nebol v
tomto zákone nijako definovaný. V tejto súvislosti je potrebné použiť na výklad pojmu „správa majetku
obce" analógiu s obsahovým vymedzením „správy majetku štátu", ktorú použil aj žalovaný v 1. rade v

podanom odvolaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn. 4 Cdo 93/2008 z 30. septembra
2008 zadefinoval, že „správa majetku štátu nie je konštruovaná ako samostatné právo, ale ako faktický
výkon oprávnení a povinností vymedzených zákonom ". Tomu zodpovedá aj právna úprava v § 6 ods.
3 Zákona o majetku obcí, podľa ktorej je správa majetku obce súhrn oprávnení a povinností správcov
alebo mestskej časti k tej časti majetku, ktorú im obec zverila do správy, alebo ktorú správca nadobudol

vlastnou činnosťou. Podľa § 6 ods. 3 Zákona o majetku obcí prešlo na žalovaného v 1. rade ako mestskú
časť právo a povinnosť majetok obce užívať na plnenie úloh v rámci predmetu činnosti alebo v súvislosti
s ním. V danom prípade v súvislosti s miestnymi komunikáciami III. a IV. triedy to bolo vymedzené v
Štatúte 1 a 2 žalovaného v 2. rade, Zákone o hlavnom meste, Cestnom zákone a iných všeobecné
záväzných právnych predpisoch, vrátane Zákona o verejných vodovodoch, kde je uvedený súhrn

povinností, ktorých faktický výkon je povinná vykonávať mestská časť v rámci výkonu svojej správy.
Z nich je zrejmé, že zabezpečenie odvádzania vôd z povrchového odtoku z miestnych komunikácií
je súčasťou bežného hospodárenia a správy miestnych komunikácií, bez ktorého by nebolo možné
užívať predmetné komunikácie na účel, na ktorý sú určené, a nemohla by byt' zabezpečená bezpečná
prevádzka a zjazdnosť predmetných komunikácií. Odvádzanie vôd z povrchového odtoku miestnych

komunikácií je preto súčasťou zákonnej povinnosti mestských častí udržiavať zverený majetok.
V tento súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutia súdov v obdobných veciach, ktoré vyslovili zhodný
právny názor. Konkrétne na uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.12.2011. č.k. 8Co
404/2010-260, a na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.10.2013, č. k. 3 Co/164/2013-148,
v zmysle ktorého:

So zvereným majetkom v zmysle či IV. protokolu o zverení miestnych komunikácií zo dňa 23.3.1992
súviseli i práva a záväzky uvedené v prílohe č. 2 ako neoddeliteľnej súčasti protokolu; podľa tejto prílohy
na odporcu II prešli dňom zverenia práva a povinnosti súvisiace so zvereným majetkom, zakotvené v
zákone o pozemných komunikáciách, vo vyhl. č. 35/1984 Zb., práva a povinnosti uvedené v Štatúte
odporcu 21 a vo všeobecných právnych predpisoch; odporca 1/ sa o. i. zaviazal udržiavať a užívať

majetok a chrániť majetok pred poškodením, zničením, stratou alebo zneužitím (písm. a) a b) prílohy
č. 2). Na odporcu II teda prešli v súlade s § 6 ods. 2,3, zák. č. XXXXXXXX Zb. aj povinnosti súvisiace
s vlastníctvom zvereného majetku, a to nielen povinnosti konkrétne uvedené v protokole či prílohe, ale
aj povinnosti uvedené v štatúte odporcu 1 a všeobecné záväzných právnych predpisoch. To znamená
aj povinnosti odporcu II zabezpečovať údržbu, zjazdnosť a schodnosť miestnych komunikácií III. a IV.

triedy a verejných priestranstiev o. i. zabezpečením odvádzania vôd z povrchového odtoku.
Žalobca považuje za nesprávnu aj právnu konštrukciu uvádzanú v bode III. odvolania žalovaného v 1.
rade o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v spore, ktorá by sa mala opierať o ustanovenie §
6 ods. 4 Zákona o majetku obcí, na základe ktorej žalovaný v 1. rade nemôže byť nositeľom žiadnejsubjektívnej povinnosti vznikajúcej pri správe zvereného majetku a ani nemôže byť účastníkom súdneho
konania v žiadnej veci týkajúcej sa správy zvereného majetku. V tejto súvislosti žalobca poukázal na
rozsudok Najvyššieho sudu SR sp. zn. 4 Cdo 93/2008 z 30. septembra 2008, ktorý ako dovolací súd

priznal žalobkyni, ktorá je správkyňou majetku štátu, aktívnu vecnú legitimáciu domáhať sa ochrany proti
zásahom do vlastníckych práv, ktorých výkon vyplýva zo zverenia tohto majetku do správy. Podľa názoru
dovolacieho súdu medzi oprávnenia správcu patrí aj využívať všetky právne prostriedky na ochranu
majetku štátu. Aj v § 2 ods. 2 Zákona o hlavnom meste sa uvádza, že mestské časti sú právnickými
osobami, ktoré samostatne hospodária s vlastným majetkom a s vlastnými finančnými zdrojmi, ako aj

s majetkom, ktorý im bol zverený. Sú preto rovnako ako žalovaný v 1. rade, povinné vykonávať právne
úkony súvisiace s údržbou miestnych komunikácií III. a IV. triedy. Keďže tieto komunikácie sú stavebné
napojené na verejnú kanalizáciu a týmto napojením odteká zrážková voda, čím je zabezpečená
zjazdnosť komunikácií, je žalovaný v 1. rade povinný zaplatiť za odoberané služby - odvádzanie a
zneškodňovanie vôd z povrchového odtoku. Súčasne medzi tieto povinnosti patrí aj povinnosť uzatvoriť
zmluvu o odvádzaní a zneškodňovaní odpadových vôd so žalobcom, ako aj povinnosť zaplatiť za tieto

služby požadovanú odplatu.
Neprávna je aj právna argumentácia žalovaného v 1. rade pokiaľ ide o právne posúdenie predmetu
sporu ako bezdôvodného obohatenia. Vo veci ide o právo na plnenie zo záväzkového právneho vzťahu
na základe Zákona o verejných vodovodoch. Žalovaný nesprávne aplikoval pojem „producent", nakoľko
§ 4 ods. 4 Zákona o verejných vodovodoch síce definuje producenta ako fyzickú osobu alebo právnickú

osobu, ktorá má uzatvorenú zmluvu o odvádzaní odpadových vôd s vlastníkom verejnej kanalizácie, ale
pri výklade pojmu producent a povinností, ktoré sa naňho vzťahujú, je potrebné použiť aj prechodné
ustanovenia Zákona o verejných vodovodoch. Konkrétne v § 42 ods. 5, v zmysle ktorého sa ustanovenia
tohto zákona, tykajúce sa producenta vzťahujú aj na fyzické osoby alebo právnické osoby, ktoré sú ku
dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona pripojené na verejný vodovod alebo verejnú kanalizáciu, aj

keď zatiaľ nemajú uzatvorenú zmluvu o dodávke vody alebo o odvádzaní odpadových vôd s vlastníkom
verejného vodovodu alebo verejnej kanalizácie, pripadne prevádzkovateľom. Žalovaný v 1. rade aj bez
uzatvorenej zmluvy tak musí byť považovaný za producenta a vzťahuje sa naň aj povinnosť platiť stočné
žalobcovi. Na premlčanie tohto nároku preto platí všeobecná trojročná premlčacia doba v zmysle § 101
Občianskeho zákonníka, a žalovaný nárok nie je premlčaný. Žalobca preto navrhol napadnutý rozsudok

potvrdiť ako vecne správny a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania

10. V priebehu odvolacieho konania vstúpil do platnosti zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok,
účinný od 1.7.2016, (ďalej len CSP). Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá

CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované. Krajský súd preto prejednal odvolanie žalovaného v 1. rade ako súd odvolací
podľa § 34 CSP, v napadnutom rozsahu podľa § 380 ods. 1 CSP. Na základe výsledkov dokazovania na
súde prvej inštancie a po preskúmaní odvolacích námietok žalovaného dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci (§ 215 CSP), vec správne právne

posúdil a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil v súlade ustanovením § 220 ods. 2 CSP.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a poukazuje naň
podľa § 387 ods. 2 CSP.
11.Nazdôrazneniesprávnostizáverovnapadnutéhorozsudkuodvolacísúdpovažujezapotrebnéuviesť
len to, že žalovaný v 1. rade v podanom odvolaní len zopakoval svoju obranu z prvostupňového konania

týkajúcu sa nedostatku jeho pasívnej legitimácie v spore a premlčania žalovanej pohľadávky, s ktorou sa
riadne vyporiadal súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. S rovnakým právnym názorom rozhodli
v obdobných veciach právoplatne aj iné súdy (ktoré citoval vo vyjadrení aj žalobca) a odvolací súd v
prejednávanej veci nemá žiadny dôvod odkloniť sa od ich právnej argumentácie, s ktorou sa stotožňuje.
Navyše, veľmi podrobne skutkovo aj právne, reagoval na odvolacie námietky žalovaného v 1. rade

vo svojom vyjadrení žalobca, a jeho argumentáciu odvolací súd vyhodnotil ako správnu, ktorá plne
odôvodňujú jeho uplatnený nárok vo veci voči odvolateľovi.

12. Z dôvodov uvedených pod bodom 11. odvolací súd preto rozsudok podľa § 387 ods. 1,2 CSP v

napadnutej časti potvrdil ako vecne správny. Podľa 396 ods. 1 v nadväznosti na § 262 ods. 1 a 255
ods. 1 CSP odvolací súd priznal úspešnej strane žalobcu nárok na náhradu trov odvolacieho konania,
o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie podľa 262 ods. 2 CSP.K výroku pod bodom II. :

13. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie vyrubil žalovanému v 1. rade súdny poplatok za podané

odvolanie vo výške 8 988,50 Eur, podľa položky 1a Sadzobníka súdnych poplatkov.

14. Proti uzneseniu podal žalovaný v 1. rade odvolanie podaním zo dňa 19.12.2013. Poukázal na
ustanovenia§4ods.3,písm.g)zák.č.369/1990Zb.Oobecnomzriadení,§3ods.1,vetaprvázákonač.
442/2002 Z.z. O verejných vodovodoch a § 4 ods. 2, písm. b) zák. č. 71/1992 Z.z. O súdnych poplatkoch.

Namietol, že odvádzanie odpadových vôd a ich zneškodňovanie je verejnoprospešnou službou a vo
verejnom záujem. Ustanovenie § 4 ods. 2, písm. b) zák. č. 71/1992 Z. z. upravuje oslobodenie od
súdnych poplatkov z dôvodov, ktoré sa vzťahujú aj na žalovaného v 1. rade, pretože predmet konania sa
týka verejného záujmu a je verejnoprospešnou službou. Preto žiada, aby odvolací súd uznesenie zrušil.

15. Podľa § 4 ods. 2, písm. b) zák. č. 71/1992 Z.z. o súdnych poplatkoch od poplatkov sú oslobodené

obce a vyššie územné celky v konaní vo veciach verejného a spoločensky prospešného záujmu.

16. Odvolací súd vyhodnotil odvolaciu námietku ako dôvodnú. Je nesporné, že žalovaný v 1. rade
je v zmysle zákona č. 377/1990 Zb. samostatnou právnickou osobou, ktorá v súlade so Štatútom
hlavného mesta Bratislavy samostatne hospodári s vlastným aj zvereným majetkom. Nesporné je aj to,

že udržiavanie obecných komunikácií pravidelným odvádzaním odpadovej vody do verejnej kanalizácie
je službou vo verejnom záujme. Preto sa na odvolateľa vzťahuje osobné oslobodenie upravené v
citovanom ustanovení Zákona o súdnych poplatkoch.

17. Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že napadnuté uznesenie nemalo byť vôbec

vydané, pretože na jeho vydanie neexistovali dôvody. V súlade s § 389 ods. 1, písm. d) CSP preto
uznesenie zrušil.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podaniauvedie,protiktorémurozhodnutiusmeruje,vakomrozsahusatotorozhodnutienapáda,zakých

dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody ) a čoho sa dovolateľ domáha -
dovolací návrh (§ 428 CSP).