Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 22, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžh/1/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6014201012
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Hargaš

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:6014201012.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Hargaša a členov

senátu JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Aleny Adamcovej v právnej veci žalobcu: MACRO COMPONENTS,
s.r.o., Dolné Rudiny 1, 010 01 Žilina, IČO: 31 562 744, zastúpeného advokátskou kanceláriou
NITSCHNEIDER & PARTNERS, advokátska kancelária s.r.o., Cintorínska 3/A, 811 08 Bratislava, proti
žalovanému: Úrad priemyselného vlastníctva SR, Švermova 43, 974 04 Bratislava, za účasti: VNET,
a.s., Námestie Hraničiarov 39, 851 03 Bratislava, zast. JUDr. Tatianou Brichtovou, Grösslingová 6-8,
811 09 Bratislava, o preskúmanie postupu a rozhodnutia žalovaného č. POZ 1219-2003/OZ 207721
II/86-2014 zo dňa 30.05.2014, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k.

24S/98/2014-47 zo dňa 26. marca 2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 24S/98/2014-47 z
26. marca 2015, potvrdzuje.

Účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“ alebo „súd prvého stupňa“) zamietol podľa
§ 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia, ktorým žalovaný v záhlaví uvedeným rozhodnutím rozklad

zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Prvostupňový správny orgán o návrhu žalobcu rozhodol tak, že ochrannú známku majiteľa VNET,
a.s., č. 207721 čiastočne zrušil pre služby v triede 35 a pre služby v triede 42 Medzinárodného
triedenia tovarov a služieb a zároveň rozhodol, že táto ochranná známka zostáva v platnosti pre služby
„maloobchodné služby v oblasti výpočtovej techniky; maloobchodné služby v oblasti počítačového
softvéru“ v triede 35 pre všetky služby v triedach 37, 38 a pre služby „hosťovanie na webových

stránkach; hosťovanie počítačových serverov; správa počítačových serverov a počítačových sietí;
inštalácia počítačových programov; obnovovanie počítačových databáz; počítačové programovanie;
poradenské služby v oblasti počítačového hardvéru; servis počítačových programov; tvorba softvéru;
analýza počítačového hardvéru; projektovanie dočasných a trvalých počítačových sietí; v triede 42
Medzinárodného triedenia tovarov a služieb.

Krajský súd napadnutý rozsudok odôvodnil tým, že úlohou žalovaného bolo posúdiť, či majiteľ v

rozhodnomobdobípoužívalochrannúznámkuvzmyslejejúčelu,prektorýsaochrannáznámkazapisuje
do registra ochranných známok, a to odlíšiť tovary a služby jednej osoby od tovarov a služieb inej
osoby. Skutkový záver žalovaného, že majiteľ ochrannú známku používal, je úplne v súlade s dôkazmi,
ktoré majiteľ žalovanému predložil. Hodnotenie týchto dôkazov nie je v rozpore s obsahom týchto listín.Výpočty, ktoré žalobca uviedol v žalobe a vo vyjadrení zo 07.04.2014, nemajú žiadny právny význam.
Žiadny právny predpis neukladá majiteľovi predložiť dôkazy o celom rozsahu používania ochrannej
známky v rozhodnom období. Inak povedané, majiteľ napadnutej ochrannej známky nemá povinnosť

preukazovať každé jedno použitie tejto ochrannej známky. Stačí, keď preukáže, že v rozhodnom období
používal ochrannú známku v súlade s jej účelom pri svojej činnosti a označoval ním svoje služby
za účelom ich odlíšenia od služieb iných subjektov, pričom nešlo o symbolické používanie len za
účelom udržania ochrannej známky. Jeho povinnosťou bolo preukázať, že ochrannú známku používal
v zmysle jej účelu, ktorý jej patrí na základe zákona. Doklady, ktoré majiteľ predložil ako dôkaz o

tom, že ochrannú známku používal v súvislosti so službami, pre ktoré zostala v predmetných triedach
medzinárodného triedenia tovarov zapísaná preukázali, že ochrannú známku používal v súvislosti s
týmito službami, ktoré poskytoval, nebolo jeho úlohou preukazovať, aký podiel na trhu jeho činnosť
predstavuje a odkryť rozsah svojej obchodnej činnosti, čo ani v preskúmavanom konaní neurobil. Preto
žalobcovevýpočtyvychádzajúcezlistín,ktorébolipredloženévtomtokonaníaktorýmimajiteľochrannej
známky nepreukazoval aký je jeho podiel na trhu služieb, nemajú žiadny reálny základ vo vzťahu k

určeniu podielu majiteľa ochrannej známky na konkrétnom trhu služieb. Okrem toho je podstatné aký
podiel má majiteľ ochrannej známky na trhu predmetných služieb, podstatné je, že ochrannú známku
nepoužíval len symbolicky, ale používal ju v súvislosti so svojim podnikaním bežne a nie výnimočne
alebo sporadicky. Navyše žalobca tieto dôvody neuviedol v rozklade, preto žalovaný nemohol na takúto
argumentáciu prihliadnuť a ani pochybiť, keď sa s ňou nezaoberal. Naopak podľa citovaného § 52 ods.

3, ako aj podľa § 40 zákona o ochranných známkach, bol viazaný dôvodmi uvedenými tak v návrhu,
ako aj v rozklade.

Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný sa nevysporiadal s jeho argumentáciou uvedenou vo vyjadrení
zo dňa 07.04.2014, tak takýto dôvod nezákonnosti ani nemôže obstáť. Zákon o ochranných známkach

stanovil lehotu na podanie rozkladu, pričom zároveň stanovil, že žalovaný je viazaný rozsahom rozkladu
a vecné odôvodnenie musí byť podané do jedného mesiaca odo dňa podania rozkladu. Pokiaľ žalobca
podal rozklad 29.10.2012 je úplne zrejmé, že podanie zo 07.04.2014 nemôže rozširovať rozsah v akom
bolo prvostupňové rozhodnutie napadnuté o ďalšie dôvody nesprávnosti prvostupňového rozhodnutia.

Krajský súd poukázal na to že úvaha žalovaného, že po posúdení predložených dôkazných prostriedkov
jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, medzi ktorými bol aj reklamný leták „Vnet medic pack“, ktorý
informuje o špeciálnej ponuke vysokorýchlostného pripojenia do internetu a možnosti zakúpenia
technického vybavenia pre lekárov možno konštatovať, že majiteľ preukázal skutočné používanie
napadnutej ochrannej známky na území Slovenskej republiky pre služby v triede 35, a že cieľom

používania bolo skutočne ponúkať dané služby a nie iba fiktívne udržiavať práva z napadnutej
ochrannej známky je v súlade s tým, ako žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyhodnotil
obsah predkladaných dôkazov. Je úplne nepodstatné, pre aký okruh spotrebiteľov danú službu majiteľ
ochrannej známky používal. Podstatné je, že spolu s ochrannou známkou inzeroval svoje služby
spotrebiteľom v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Ochranná známka teda bola používaná v zmysle

jej účelu, a to odlíšiť služby majiteľa ochrannej známky od služieb iných osôb. Pokiaľ žalobca namietal,
že ak majiteľ ochrannej známky ponúkal softvér bezplatne, tak používanie ochrannej známky vo vzťahu
k tomuto softvéru neprejde testom podľa rozhodnutia Silberqelle, krajský súd poukázal na odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého nemožno oddeľovať služby ponúkané majiteľom ochrannej
známky, ktoré v danom ekonomickom sektore telekomunikačných služieb, výpočtovej techniky a

informačných technológií navzájom spolu súvisia, a preto ich nemožno umelo oddeľovať.

Tak ako uviedol žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe, balík služieb je hodnotený ako taký, obsahuje
viaceréslužby,zaktorésauhrádzajednacena.Potomponukabezplatnéhosoftvéru,ktorýjenevyhnutný
pre fungovanie ponúkaných služieb je len reklamným ťahom. Neznamená to, že ide o rozdávanie artiklu

zadarmo v zmysle rozsudku Silberqelle. To znamená rozdávať reklamné predmety s cieľom zavďačiť sa
za nákup iných výrobkov a podporiť ich predaj.

Na základe vyššie uvedeného krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia z dôvodov
uvedených v žalobe dospel k záveru, že z týchto dôvodov je napadnuté rozhodnutie v súlade so

zákonom. Krajský súd na základe uvedeného žalobu podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, v ktorom uviedol:„I. Prvostupňový súd rozhodoval formalisticky, keď považoval žalobu za nejasnú, v ktorej sa údajne
nedajú identifikovať dôvody, na základe ktorých považuje žalobca napadnuté rozhodnutie žalovaného za
nezákonné. Prvostupňový súd tak nedostatočne posudzoval meritum veci. Tým má napadnutý rozsudok

vady v zmysle § 205 ods. 2 písm. a/, b/ a f/ v nadväznosti na § 221 ods. 1 písm. h/ OSP.

Prvostupňový súd nesprávne právne posúdil skutkový stav, keď ako skutočné používanie ochrannej
známky vyhodnotil používanie, ktoré nebolo skutočným používaním v zmysle platných právnych
predpisov. Prvostupňový súd navyše nedokázal odlíšiť skutkové zistenia od ich právnej kvalifikácie, a

tieto dve hľadiská zmiešal, čo tiež spôsobilo nesprávne právne posúdenie skutkového stavu. Tým má
napadnutý rozsudok vady v zmysle § 205 ods. 2 písm. b/, d/ a f/ OSP. Prvostupňový súd spôsobil v
konaní vadu, ktorá v zmysle § 205 ods. 1 písm. b/ OSP mala za následok nesprávne rozhodnutie.

Prvostupňový súd nesprávne právne posúdil procesné pochybenie žalovaného - keď nesprávne určil
rozsah rozkladu, o ktorom sa malo v rozkladovom konaní konať - a teda nesprávne rozhodol, že takýto

postup žalovaného bol v súlade so zákonom. Tým má napadnutý rozsudok vady v zmysle § 205 ods.
2 písm. b/ a f/ OSP.“

K bodu „I. Identifikácia dôvodov nezákonnosti napadnutého rozhodnutia -formalizmus v rozhodnutí
prvostupňového súdu“ poukázal na to, že „z celkového textu žaloby jednoznačne vyplýva, že namietal,

že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci v nadväznosti §
250j ods. 2 písm. a/ OSP. Zároveň je z textu žaloby jasné, čo - resp. aká „vec“ - bola nesprávne právne
posúdená.

Prvostupňový súd však postupoval formalisticky: nakoľko žalobca neuviedol v žalobe expressis verbis,

že namieta, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci v
nadväznosti § 250j ods. 2 písm. a/ OSP, ale iba uviedol, že žalovaný nesprávne právne posúdil skutkový
stav a podrobne opísal, čo žalovaný nesprávne právne posúdil, ako ho nesprávne právne posúdil a
v rozpore s ktorými konkrétnymi hmotnoprávnymi predpismi bolo jeho právne posúdenie skutkového
stavu, tak prvostupňový súd žalobu zamietol, pretože údajne nevedel identifikovať konkrétny dôvod

žaloby. Je zjavné, že takýto formalistický prístup prvostupňového súdu je v rozpore s právom na súdnu
ochranu definovanú v Listine základných práv a slobôd a v Ústave SR, a je príkladom denegatio iustitiae
v zmysle nálezu Ústavného súdu Českej republiky č. III. ÚS 80/96 zo dňa 04.07.1996 citovaného vyššie.

Týmto v konaní pred prvostupňovým súdom došlo k vadám, keďže prvostupňový súd nesprávne vec

právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav v zmysle § 205 ods. 2 písm. a/ v nadväznosti na § 221 ods. 1 písm. h/ OSP. Zároveň tým
prvostupňový súd spôsobil v konaní vadu, ktorá v zmysle § 205 ods. 1 písm. b/ OSP mala za následok
nesprávne rozhodnutie. Zároveň tým prvostupňový súd nesprávne právne posúdil vec v zmysle § 205
ods. 2 písm. f/ OSP.“

K bodu „II. Nesprávne právne posúdenie veci žalovaným a prvostupňovým súdom“ uviedol, že „výraz
„skutočné používanie“ v zmysle § 34 ods. 1 písm. a/ zákona o ochranných známkach treba vykladať aj
v zmysle článku 12(1) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/95/ES o aproximácii právnych
predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok (ďalej len „Smernica“) a v zmysle konkrétnej

judikatúry Európskeho súdneho dvora, pričom za dôležitý v tomto prípade žalobca považoval rozsudok
zo dňa 11.03.2003 vo veci C-40/01 Ansul BV v Ajax Brandbeveiliging BV (ďalej len „Ansul“) a
rozsudok zo dňa 15.01.2009 vo veci C-495/07 Silberquelle GmbH v Maselli-Strickmode GmbH (ďalej
len „Silberquelle“).“

Poukázal tiež na to, že „hraničný prípad v zmysle Ansul, kedy síce používanie nastalo, ale nebolo
„skutočným používaním“, sa bude dať vyjadriť iba kvantitatívne. Žalobca používanie napadnutej
ochrannej známky takto kvantifikoval. Na strane 5 žaloby uviedol podiel na relevantnom trhu 0,000001%
pre hardvér a 0,0000001% pre softvér (vo vzťahu k službám v triede 35), pričom pre komplexný výpočet
odkázal „na žalobcovo vyjadrenie zo dňa 07.04.2014, najmä na strany 3 a 4.“

Žalovaný svojim správnym uvážením dospel k tomu, že aj takýto mizivý podiel na trhu je prejavom
skutočného používania.RozsudokSilberquelležalovanémuukladápriposudzovanítoho,čiideoskutočnépoužívanie,povinnosť
vylúčiť ako dôkazy skutočného používania dôkazy, „keď majiteľ ochrannej známky umiestni ochrannú
známku na predmety, ktoré ponúka zadarmo osobám kupujúcim jeho výrobky, nedochádza k riadnemu

používaniu tejto známky pre triedu, do ktorej patria tieto predmety“.

Na základe Silberquelle mal žalovaný pri posudzovaní skutočného používania povinnosť vylúčiť dôkazy
č. 5, 14 a 15 ako irelevantné pre posudzovanie používania napadnutej ochrannej známky v zmysle § 34
ods. 1 písm. a/ zákona o ochranných známkach. Žalovaný dospel k opačnému názoru - t.j. nesprávne

právne posúdil vec - na základe správneho uváženia, ktoré je v rozpore s platnými právnymi predpismi.

Žalovaný teda v napadnutom rozhodnutí nesprávne právne posúdil vec, keď ako skutočné používanie
v zmysle § 34 ods. 1 písm. a/ zákona o ochranných známkach v nadväznosti na článok 12 (1) Smernice
a právne vety Ansul a Silberquelle vyhodnotil používanie, ktoré nie je „skutočným používaním“ v zmysle
uvedených právnych predpisov.

V bode „III. Procesné pochybenie žalovaného“ žalobca poukázal na to, že „prvostupňový súd na strane
14 napadnutého rozsudku k tomuto poznamenal, že je nepodstatné ako argumentoval žalobca vo
svojom vyjadrení zo dňa 07.04.2014“.

Žalovaný sám nepovažoval túto argumentáciu za nepodstatnú a toto ani vo svojom vyjadrení k žalobe
a v priebehu pojednávania netvrdil. Naopak, žalovaný sám vyzval žalobcu dňa 10.12.2013, aby toto
vyjadrenie podal. Rozsudok prvostupňového súdu je teda v tomto ohľade zmätočný, pretože rozhodol
o niečom, čo nebolo predmetom sporu.“

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že
zruší rozhodnutie Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky č. POZ 1219-2003/OZ 207721
II/86-2014 zo dňa 30.05.2014 a vec mu vráti na ďalšie konanie, alternatívne, aby zrušil prvostupňový
rozsudok a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Žalovaný, ako aj účastník konania VNET, a.s., vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu
navrhli napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť.

Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“)
upravujúci v zmysle § 1 a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho

v správnom súdnictve, b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v
správnom súdnictve.

Podľa § 492 ods. 2 SSP odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2
OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na

internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§156
ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu je nedôvodné.

Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného č. POZ 1219-2003/OZ 207721 II/86-2014

zo dňa 30.05.2014, ktorým rozhodnutím žalovaný rozklad žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie
potvrdil.

Prvostupňový správny orgán o návrhu žalobcu rozhodol tak, že ochrannú známku majiteľa VNET,
a.s., č. 207721 čiastočne zrušil pre služby v triede 35 a pre služby v triede 42 Medzinárodného

triedenia tovarov a služieb a zároveň rozhodol, že táto ochranná známka zostáva v platnosti pre služby
„maloobchodné služby v oblasti výpočtovej techniky; maloobchodné služby v oblasti počítačového
softvéru“ v triede 35 pre všetky služby v triedach 37, 38 a pre služby „hosťovanie na webových
stránkach; hosťovanie počítačových serverov; správa počítačových serverov a počítačových sietí;inštalácia počítačových programov; obnovovanie počítačových databáz; počítačové programovanie;
poradenské služby v oblasti počítačového hardvéru; servis počítačových programov; tvorba softvéru;
analýza počítačového hardvéru; projektovanie dočasných a trvalých počítačových sietí; v triede 42

Medzinárodného triedenia tovarov a služieb.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti
fyzických alebo právnických osôb (§ 244 ods. 1 OSP).

Súdy v správnom súdnictve prejednávajú na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,
aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Súd v správnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmava
zákonnosť právoplatných správnych rozhodnutí a o to išlo aj v predmetnej veci, tzn., že súdne

konanie nepredstavuje „predĺženie“, resp. „pokračovanie“ správneho konania. Aj podľa konštantnej
judikatúry Ústavného súdu SR je v správnom súdnictve nevyhnutné prihliadať na špecifiká vyplývajúce
z postavenia právomoci všeobecných súdov, ktoré nie sú pri preskúmavaní zákonnosti postupu
a rozhodnutí orgánov verejnej správy súdmi skutkovými, ale súdmi, do právomoci ktorých patrí
predovšetkým preskúmanie právnych otázok týkajúcich sa postupu a rozhodnutia tohto orgánu (I. ÚS

217/2015).

Najvyšší súd Slovenskejrepubliky z obsahu predloženého súdneho spisu a administratívneho spisu zistil
skutkový stav tak, ako je podrobne popísaný v rozsudku krajského súdu, preto skutočnosti účastníkom
známe nebude nadbytočne opakovať, s jeho odôvodnením, ktoré považuje za úplné, vyčerpávajúce a

dostatočnevýstižnésastotožňujevcelomrozsahu,alennadoplnenieazdôrazneniesprávnostidodáva:

Odvolací súd z obsahu súdneho a administratívneho spisu zistil, že krajský súd sa náležite a v súlade
so zákonom vyporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu.

Správnysúdpripreskúmavanízákonnostirozhodnutiaapostupusprávnehoorgánuvkonkrétnejprávnej
veci sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádzal, nie sú
pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorého pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady
správneho konania, a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový
záver, ku ktorému správny orgán dospel. (Pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20.

júna 2007, sp. zn. 2SŽ-O-KS/92/2006).

Najvyšší súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu
správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej
rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov § 247 a nasl. OSP) je

posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre
vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či
rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom
predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi,
ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená

zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.

Žalobca v odvolaní namietal, že prvostupňový súd postupoval formalisticky, keď považoval žalobu za
nejasnú, resp. nekonkrétnu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu však prvostupňový súd nekonštatoval
nekonkrétnosť žalobcom v žalobe uplatnených dôvodov v dôsledku toho, že žalobca „v žalobe expressis

verbis neuviedol, že namieta, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci v nadväznosti na § 250j ods. 2 písm. a/ OSP“, ako v odvolaní mylne uvádza žalobca.Z odôvodnenia rozsudku prvostupňového súdu aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že žalobnými
námietkami spadajúcimi pod nesprávne právne posúdenie veci (žalobcom tvrdený rozpor s judikatúrou
Súdneho dvora EÚ) ako aj pod nedostatok dôvodov (žalobcom tvrdené nevysporiadanie sa žalovaného

s argumentáciou uvedenou vo vyjadrení zo 07.04.2014) sa prvostupňový súd náležité zaoberal.
Nekonkrétnosť prvostupňový súd konštatoval vo vzťahu k všeobecne uplatnenému dôvodu žalobcu, „že
rozhodnutie žalovaného sa vyznačuje nízkou úrovňou odôvodnenia a snahou zahmlievať a vyhnúť sa
podrobnej argumentácii, odbiť argumenty žalobcu a potvrdiť prvostupňové rozhodnutie“. Prvostupňový
súd teda nevidel nedostatok takto uplatneného žalobného dôvodu v absencii jeho výslovného označenia

podľa príslušného ustanovenia zákona (tzn. nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov v zmysle § 250j
ods. 2 písm. d/ OSP), ale v tom, že žalobca vôbec nekonkretizoval, v čom by mala byť nezákonnosť
rozhodnutia žalovaného v rámci tohto uplatneného dôvodu, resp. s ktorým argumentom žalobcu
uvedeným v jeho rozklade sa žalovaný nevysporiadal.

Žalobca v odvolaní opätovne poukázal na potrebu eurokonformného výkladu pojmu „skutočné

používanie“; za ťažiskové v preskúmavanom prípade považuje žalobca rozsudky Súdneho dvora EÚ
C-40/01 Ansul a C-495/07 Silberquelle.

Pokiaľ ide o kvantitu používania, a teda o posúdenie, či používanie napadnutej ochrannej známky vo
vzťahu k službám v triedach 35 a 42 medzinárodného triedenia tovarov a služieb bolo skutočné v

zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ C-40/01 Ansul, odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný na účel
skutočného používania nie je povinný zisťovať a vyčíslovať percentuálny podiel na príslušnom trhu.
V tejto súvislosti žalovaný vo svojom žalobou napadnutom rozhodnutí správne poukázal na rozsudok
Súdu prvého stupňa z 23. februára 2006 vo veci T-194/03 II Ponte Finanziaria/OHIM, bod 32, z
ktorého vyplýva, že „aj keď pojem skutočné používanie bráni tomu, aby sa akékoľvek minimálne a

nedostatočnépoužívaniepovažovalozaskutočnéaefektívnepoužívanieochrannejznámkynaurčenom
trhu, skutočnosťou zostáva, že požiadavka riadneho používania nesmeruje ani k hodnoteniu obchodnej
úspešnosti, ani k vyhradeniu ochrany ochranných známok iba pre ich kvantitatívne významné obchodné
využitie. Zároveň aj odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-259/02 La Mer
Technology (bod 21 až 25), najmä „Za týchto okolností nie je možné ustanoviť a priori, a abstraktne,

aké kvantitatívne prahové úrovne by mali byť vybrané na to, aby sa stanovilo, či používanie je skutočné
alebo nie. Pravidlo de minimis, ktoré by neumožnilo vnútroštátnemu súdu zhodnotiť všetky okolnosti
sporu, preto nemôže byť ustanovené“.

Nepochybilpretokrajskýsúd,keďkonštatoval,že„niejeúlohoumajiteľaochrannejznámkypreukazovať,

aký podiel na trhu jeho činnosť predstavuje a odkryť rozsah svojej obchodnej činnosti“.

Vo vzťahu k rozsudku C-495/07 Silberquelle a žalobcovým námietkam o povinnosti na základe
uvedeného rozsudku vylúčiť niektoré dôkazy ako irelevantné, žalovaný považuje za potrebné zdôrazniť,
aj odvolací súd poukazuje na to, že v rámci portfólia komplexných služieb týkajúcich sa telekomunikácií

a informačných technológií, ktoré majiteľ ochrannej známky č. 207721 v rozhodujúcom období ponúkal,
tieto služby navzájom súvisia a dopĺňajú sa. Tieto služby, resp. ich relevantné trhy, nie je možné od seba
umelo oddeľovať.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu, že balík služieb je hodnotený ako taký, obsahuje

viaceréslužby,zaktorésauhrádzajednacena.Potomponukabezplatnéhosoftvéru,ktorýjenevyhnutný
pre fungovanie ponúkaných služieb je len reklamným ťahom. Neznamená to, že ide o rozdávanie artiklu
zadarmo v zmysle rozsudku Silberquelle. To znamená rozdávať reklamné predmety s cieľom zavďačiť
sa za nákup iných výrobkov a podporiť ich predaj.

Neopodstatnená je aj námietka žalobcu, že by sa prvostupňový súd mýlil v tom, čo je právny a čo
skutkový záver. V odôvodnení svojho rozsudku síce prvostupňový súd konštatoval, že „skutkový záver
žalovaného, že majiteľ ochrannú známku používal je úplne v súlade s dôkazmi, ktoré majiteľ žalovanému
predložil“, avšak uvedené prvostupňový súd konštatoval v reakcii na námietku žalobcu o nesprávnom
vyhodnotení dôkazov predložených majiteľom ochrannej známky zo strany žalovaného. Ide o skutkový

záver o používaní ochrannej známky, ktorý vzišiel z vykonaného dokazovania a hodnotenia dôkazov
žalovaným, pričom tento skutkový zámer nie je možné stotožniť s právnym záverom o skutočnom
používaní ochrannej známky, ktorý bol vyvodený práve z príslušných skutkových záverov.Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského súdu dospel
odvolací súd k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil skutkový stav a vysporiadal
sa s relevantnými námietkami žalobcu.

Z dôvodu, že odvolanie žalobcu neobsahuje žiadne právne relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli
ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky
ako súd odvolací podľa § 250ja ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 OSP a s § 219 ods. 1, ods. 2 OSP
napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Preto najvyšší súd s poukazom na vyššie uvedené dôvody napadnutý rozsudok krajského súdu ako
vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 a ods. 2 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 250k
ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal a žalovanému zo zákona náhrada

trov konania neprináleží.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.