Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 23, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžf/6/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6014200289
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:6014200289.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a členov

senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a JUDr. Kataríny Benczovej, v právnej veci žalobcu: MIRAJ, s.r.o., so
sídlom Masarykova 30, 984 01 Lučenec, IČO: 43 850 804 (predtým DITURIA - S, s.r.o., so sídlom
Masarykova 30, 984 01 Lučenec, IČO: 43 850 804), právne zastúpený Mgr. Henrichom Shindlerom,
advokátom, advokátska kancelária so sídlom Janka Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 1100305/587744/2013/5052 zo dňa 09. decembra 2013, konajúc o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/27/2014-98 zo dňa 10. októbra 2014,

takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/27/2014-98 zo
dňa 10. októbra 2014 p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom č. k. 24S/27/2014-98 zo dňa 10.10.2014 podľa
§ 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.”) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca
domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 1100305/587744/2013/5052 zo dňa 09.12.2013, ktorým

bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 9601401/5/4233928/2013/Ge zo dňa
17.09.2013 ako prvostupňového správneho orgánu - rozdiel dane z príjmov právnických osôb za rok
2011 v sume 41 366,57 €, namiesto dane uvedenej v daňovom priznaní vo výške 40 289,00 € a dane
zistenej správcom dane vo výške 81 655,57 €.

Zodôvodneniaprvostupňovéhorozsudkuvyplýva,žekrajskýsúdpopreskúmanízákonnostirozhodnutia
a postupu žalovaného, ktorý mu predchádzal, v rozsahu žalobných dôvodov dospel k záveru, že

rozhodnutie a postup žalovaného bol v súlade so zákonom.

Krajský súd v rozsudku konštatoval, že z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia ako aj
druhostupňového rozhodnutia, žalobca si ako daňový výdavok odpočítal od základu dane z príjmov
právnických osôb faktúru od spoločnosti AGRO RÁTKA-S s.r.o. za službu, o ktorej tvrdil, že mu
ju dodala spoločnosť GENNA s.r.o. a ako dôkaz predložil len predmetnú faktúru, ktorá mala
uvedený predmet sprostredkovanie obchodu predaj hovädzieho dobytka - prefakturácia GENNA s.r.o.

Bratislava s odkazom na prílohy, ktorými boli, faktúra vystavená spoločnosťou GENNA s.r.o. voči
príjemcovi spoločnosť AGRO RÁTKA-S s.r.o. s predmetom fakturácie sprostredkovanie obchodu predaj
hovädzieho dobytka a ďalšou prílohou bola objednávka vystavená spoločnosťou AGRO RÁTKA-S
s.r.o. voči dodávateľovi GENNA s.r.o., ktorý potvrdil na objednávke prevzatie a to na práce spojenéso sprostredkovaním obchodu - predaj hovädzieho dobytka podľa dohody 216 000 € a v odvolacom
konaní aj čestné prehlásenie odberateľa tovaru o tom, že tovar kúpil na základe sprostredkovania
spoločnosťou GENNA s.r.o.. Podľa súdu správne orgány správne konštatovali, že nebola predložená

faktúra s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb.

Krajský súd uviedol, že podľa § 24 daňového poriadku spočíva dôkazné bremeno na preukázanie
skutočností rozhodných pre správne určenie dane na daňovníkovi. Záver žalovaného ako aj
prvostupňového správneho orgánu, že žalobca toto dôkazné bremeno neuniesol a nepreukázal,

že išlo o výdavky spĺňajúce všetky podmienky, ktoré zákon vyžaduje, aby výdavok bolo možné
považovať za výdavok daňový, je výsledkom logickej úvahy, ktorou správny orgán vyhodnotil dôkazy
predkladané žalobcom. Vyhodnotenie dôkazov, ktorými mala byť faktúra bez špecifikácie predmetu
fakturácie od iného subjektu ako tvrdeného dodávateľa služby, platby tejto faktúry, ktorá mala byť
vykonaná zápočtom voči inému ako tvrdenému dodávateľovi služby a čestného prehlásenia (nesprávne
datovaného) zahraničného odberateľa o tom, že obchod sprostredkoval tvrdený dodávateľ služby ako

nepreukazujúcich, že fakturovaná čiastka 180 000 € je daňovým výdavkom v zmysle § 2 písm. i/ zákona
č. 595/2003 Z. z. a ako dôkazov, ktorými nebolo preukázané, že išlo o daňový výdavok, je hodnotením
v súlade s obsahom predkladaných listín. To platí aj pre zoznam odberateľov, ktorý nič nepreukazuje vo
vzťahu k daňovému výdavku ceny za sprostredkovanie obchodov. Pokiaľ žalobca namietal, že správca
dane nekontaktoval konateľa GENNA s.r.o. napriek tomu, že žalobca oznámil telefonický kontakt na

túto osobu, tak takáto námietka neobstojí. Žalobca v daňovom konaní tak, ako to vyplýva z obsahu
správneho spisu nenavrhol dôkaz výsluchom konateľa spoločnosti GENNA s.r.o., naopak uviedol, že
nevie, kde sa zdržiava.

Podľa krajského súdu je úlohou daňovníka, aby vedel preukázať všetky skutočnosti rozhodné pre

správne určenie dane. Je úlohou daňovníka, aby v čase vynakladania výdavkov zabezpečil, že budú
preukázateľné, pokiaľ mieni tieto výdavky pre účely dane z príjmov uplatniť ako daňové výdavky.
Žalovaný tak ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zohľadnil aj skutočnosť, že o tom,
kto poskytol službu, žalobca poskytol v priebehu konania rozporné vyjadrenia, kým na začiatku uviedol,
že išlo o mylnú fakturáciu zo strany spoločnosti GENNA s.r.o. spoločnosti AGRO RÁTKA-S s.r.o., a preto

táto prefakturovala čiastku žalobcovi, tak neskôr tvrdil, že išlo o subdodávku, keď spoločnosť AGRO
RÁTKA-Ss.r.o.siakosubdodávkusprostredkovanieobjednalauspoločnostiGENNAs.r.o.,čomusvedčí
aj priložená objednávka s potvrdením jej prevzatia dodávateľom.

Krajský súd k tomu dodal, že ani pre jednu z verzií žalobca v správnom konaní právny základ postupu

nijakým spôsobom neozrejmil. Nebolo teda zrejmé, na základe čoho by mu mala vzniknúť povinnosť
zaplatiť čiastku 216 000 € spoločnosti AGRO RÁTKA-S s.r.o., resp. na základe čoho mala tejto
spoločnosti vzniknúť povinnosť zaplatiť túto čiastku spoločnosti GENNA s.r.o. a následne oprávnenie
túto čiastku prefakturovať žalobcovi. Záver žalovaného o tom, že nebolo preukázané, že zaplatením
čiastky 216 000 € spoločnosti AGRO RÁTKA-S s.r.o. žalobcovi vznikol daňový výdavok, zodpovedá

výsledkom zisťovania počas daňovej kontroly v daňovom konaní.

Pokiaľ išlo o tvrdenie žalobcu, že podľa legislatívy je pri vývoze hovädzieho dobytka do zahraničia
potrebné, aby bola vykonaná dvojnásobná veterinárna kontrola bez toho, aby označil právny predpis,
podľa ktorého by tuzemský vývozca mal povinnosť zabezpečiť veterinárnu kontrolu prostredníctvom

veterinárov z krajiny vývozu ale aj z krajiny dovozu.

Podľa krajského súdu takáto povinnosť pre vývozcu zo slovenskej právnej úpravy nevyplýva, a preto
potom zahraniční veterinári neplnili úlohy žalobcu. Vyplynulo to aj z tvrdení žalobcu o tom, že ubytovanie
a stravu týmto osobám zaplatil na základe dohody s kupujúcim hovädzieho dobytka.

Osoby, ktoré nie sú v právnom vzťahu so žalobcom, majú právo na cestovné náhrady a žalobca má
povinnosť im ich poskytnúť len vtedy, ak plnia úlohy žalobcu (§ 1 ods. 2 písm. c/ zákona č. 283/2002 Z.
z. o cestovných náhradách). Žalobca preukazoval počas daňovej kontroly, že sa pri predaji hovädzieho
dobytka zaviazal voči kupujúcim z Turecka, že zaplatí časť cestovných výdavkov tureckých veterinárov

a to ubytovanie a stravu. Zobral na seba teda zmluvný záväzok zaplatiť cestovné náhrady tretích osôb,
ktoré plnili úlohy iného subjektu a splnením tohto záväzku mu vznikol náklad súvisiaci s dosiahnutím
príjmu. Podľa citovaného § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov nie sú preukázateľné
vynaložené náklady na dosiahnutie príjmov daňovými výdavkami bez výnimky. Sú nimi len vtedy, akzákon o dani z príjmov neustanovuje inak. Citovaný § 19 ods. 2 písm. d/ zákona o dani z príjmov je práve
takým ustanovením, ktoré ustanovuje inak, a podľa ktorého sú cestovné výdavky takými, ktoré možno
uplatniť len za podmienok a v rozsahu zákona o dani z príjmov. Pre cestovné výdavky to znamená,

že daňovými výdavkami sú len ako cestovné náhrady do výšky, na ktorú vzniká nárok podľa zákona o
cestovných náhradách. Cestovné výdavky zahraničných veterinárov takýmito výdavkami nie sú, pretože
ako bolo uvedené, žalobcovi nevznikla v zmysle zákona o cestovných náhradách povinnosť poskytnúť
týmto osobám cestovné náhrady, pretože nešlo o osoby, ktoré plnili úlohy žalobcu. Z uvedeného je
zrejmé, že žalobný dôvod o nesprávnom posúdení nákladov za ubytovanie osôb, o ktorých žalobca

tvrdil, že išlo o zahraničných veterinárov, neobstojí.

Podľa krajského súdu neobstála ani ďalšia nadväzujúca námietka o nedostatočne zistenom skutkovom
stave a to vzhľadom na to, že keďže nešlo o daňové výdavky, nebolo potrebné zisťovať, či sú
preukázateľné. Aj v takom prípade, keby išlo o daňové výdavky, bolo by cestovné náhrady, tak ako
každý iný výdavok aj tento výdavok preukázať. Správca dane a tiež žalovaný v súlade s tým, aké dôkazy

žalobca o cestovných výdavkoch predkladal, ktorými boli len faktúry z hotelov, ktoré buď obsahovali
označenie ubytovaných osôb, alebo neobsahovali označenie ubytovaných osôb, bez ďalších dôkazov
správne vyhodnotili ako také, ktoré nepreukazujú, či išlo o výdavky v súvislosti s dosahovaním príjmu
žalobcu. Správca dane nenahrádza povinnosti daňovníka, ktorý je povinný preukazovať, že vynaložený
náklad je daňovým výdavkom. Ustanovenie § 24 ods. 2, na ktoré sa žalobca odvoláva neznamená, že

ak daňovník nepreukáže tvrdenú skutočnosť, je tak povinný urobiť správca dane.

Krajský súd dodal, že pri cestovných náhradách je faktúra za ubytovanie osoby, o ktorej žalobca tvrdí,
že ide o osobu, ktorú použil na plnenie svojich úloh bez toho, aby to nejakým spôsobom preukazoval,
t. j. že išlo o osobu, s ktorou sa na takejto ceste dohodol, že išlo o ubytovanie počas pracovnej cesty,

že na tejto pracovnej ceste táto osoba plnila úlohy a aké úlohy žalobcu, nie je dôkazom o tom, že išlo o
daňový výdavok. Teda, že žalobca mal povinnosť takejto osobe nahradiť jej cestovné výdavky.

Pokiaľ žalobca namietal aj procesné pochybenie spočívajúce v chýbajúcom poučení žalobcu krajský
súd z obsahu správneho spisu tak, ako bolo uvedené v rozsudku zistil, že žalobca, ktorý je slovenskou

právnickou osobou, t.j. právnickou osobou, ktorá vznikla na základe slovenských právnych predpisov
so sídlom na území Slovenskej republiky, bol poučený o právach a povinnostiach v zmysle § 3 ods. 2
daňového poriadku v oznámení o začatí daňovej kontroly a tiež v zápisnici o začatí daňovej kontroly.
Účastníkom konania bola táto právnická osoba a procesné poučenia boli dané v medziach zákona. Z
obsahu zápisnice o začatí daňovej kontroly zo dňa 19.09.2012 vyplynulo, že žalobca, resp. jeho konateľ

voči správnemu orgánu nevyhlásil, že neovláda slovenský jazyk, a preto táto žalobná námietka nebola
dôvodná.

Ostatná námietka nezákonnosti spočívajúca v nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok dôvodov
nebola konkretizovaná a krajský súd k tomu uviedol, že dôvody nezákonnosti za žalobcu nie je

oprávnený vyhľadávať, dopĺňať ani konkretizovať. Je nimi iba viazaný. Nekonkrétne uplatnená námietka
nepreskúmateľnosti neumožňuje súdu rozhodnutie z takéhoto dôvodu preskúmať.

Na základe vyššie uvedeného krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v medziach žaloby,
t. z. z dôvodov v nej uvedených, dospel k záveru, že z týchto dôvodov je napadnuté rozhodnutie ako

aj predchádzajúci postup žalovaného a správcu dane v súlade so zákonom. Krajský súd preto žalobu
podľa § 250j ods. 1 O. s. p. zamietol.

O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 250k O. s. p., pričom žalobca nebol úspešný, preto mu
krajský súd náhradu trov konania nepriznal.

Včas podaným odvolaním proti uvedenému rozsudku krajského súdu sa žalobca odvolal z dôvodov,
podľa § 205 ods. 2 písm. a/, d/ a f/ O. s. p., teda, že v konaní došlo k vadám podľa § 221 (§ 221 písm. f/
O. s. p.) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, že súd dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvého stupňa

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k. 24S/27/2014-98 zo dňa 10.10.2014 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§
221 ods. 2 O. s. p.), alebo aby zmenil rozsudok a zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného ako
aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu.Žalobca v odvolaní uviedol, že postupom prvostupňového súdu mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom, nakoľko prvostupňový súd uskutočnil dňa 10.10.2014 pojednávanie bez prítomnosti žalobcu,

resp. jeho právneho zástupcu, na ktoré nebolo žalobcovi, resp. jeho právnemu zástupcovi riadne
doručené predvolanie v zmysle § 115 ods. 2 O. s. p.. Zamestnankyňa súdu telefonicky kontaktovala
právneho zástupcu žalobcu s oznámením termínu pojednávania, avšak právny zástupca žalobcu
zamestnankyni súdu oznámil, že jej dodatočne potvrdí uvedený termín pojednávania, nakoľko sa v čase
telefonátu nachádzal v aute.

Následne právny zástupca zaslal na súd vysvetlenie (založené v spise prvostupňového súdu), že sa
pojednávania vytýčeného na deň 10.10.2014 nemôže zúčastniť.

Prvostupňový súd toto vysvetlenie právneho zástupcu žalobcu neakceptoval a vytýčené pojednávanie
sa napriek neúčasti žalobcu konalo.

Žalobca zopakoval svoju argumentáciu, že napadnuté rozhodnutie a rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu nepodpísali oprávnené osoby. Podľa žalobcu však z odôvodnenia prvostupňového
súdu nie je zrejmé, ako prvostupňový súd dospel k záveru, že rozhodnutia boli podpísané poverenými
zamestnancami v súlade s § 63 ods. 3 daňového poriadku a z čoho tento záver vyvodzuje. Ak takéto

rozhodnutia podpisuje poverený zamestnanec, z niečoho jeho poverenie musí vyplývať. Z rozhodnutia
prvostupňového súdu nie je zrejmé, z čoho vyplývalo poverenie uvedených zamestnancov správcu
dane a finančného riaditeľstva v danom čase. Súd sa zrejme bez ďalšieho stotožnil s argumentáciou
žalovaného, že je to upravené v ich vnútorných predpisoch.

Ďalej namietal argumentáciu súdu ohľadom nepreukázania výdavku vo výške 216 000 € za
sprostredkovanie predaja hovädzieho dobytka. Žalobca uviedol, že ako dôkaz o zavŕšení činnosti
sprostredkovateľa poskytol správcovi dane okrem iného aj zoznam odberateľov hovädzieho dobytka
a čestné prehlásenie jedného z odberateľov, že sa obchod s predajom hovädzieho dobytka do
Turecka uskutočnil na základe sprostredkovania tohto obchodu. Podľa žalobcu toto čestné prehlásenie

nahrádzalo výpoveď odberateľa ako svedka, keďže odberateľ sa na území Slovenskej republiky
nenachádza, pričom žalobca nemal inú možnosť, ako zabezpečiť vyjadrenie tohto odberateľa. Správca
dane však tento listinný dokument odmietol ako dôkaz s odôvodnením, že jednostranné čestné
prehlásenie nie je možné považovať za dôkazný prostriedok.

Podľa žalobcu, ak by správca dane logicky a správne aj vzhľadom na jednoznačnú časovú a vecnú
naviazanosť sprostredkovateľského zmluvného vzťahu na predaj hovädzieho dobytka do zahraničia
vyhodnotil vo vzájomnej súvislosti všetky dôkazy a prostriedky, ktoré mal od žalobcu k dispozícii
a využil ich na vykonanie ďalšieho dokazovania, najmä zoznam odberateľov hovädzieho dobytka a
čestné prehlásenie jedného z odberateľov, mohol napríklad v rámci výmeny medzinárodných informácii,

resp., dožiadania požadovať od daňových orgánov v Turecku, aby u odberateľa (ktorý poskytol čestné
prehlásenie), resp., aj u ostatných odberateľov hovädzieho dobytka od žalobcu preverili, ako došlo k
realizácii predaja, resp., kúpy dobytka od žalobcu, hlavne kým boli kontaktovaní na kúpu dobytka od
žalobcu. Takéto vyjadrenie odberateľa na základe medzinárodného dožiadania by už malo dôkaznú silu.
Vykonanie takéhoto úkonu však už bolo vo sfére a kompetencii správcu dane.

Žalobca je presvedčený, že neuznanie čestného prehlásenia odberateľa ako dôkazného prostriedku
predloženého žalobcom správcovi dane a nevykonanie medzinárodnej výmeny informácií, ktoré by
nahradilo čestné prehlásenie odberateľa, postavilo samotného žalobcu, avšak nie z jeho viny, do
nepriaznivej situácie, na základe ktorej správca dane neuznal daňový výdavok vo výške 180 000 € za

sprostredkovanie obchodu predaja hovädzieho dobytka.

Pokiaľišloodvojnásobnéveterinárnevyšetreniehovädziehodobytkažalobcanamietal,žeprvostupňový
súd má najmä posúdiť, či správne orgány správne právne posúdili vec alebo nie. V prípade, že
rozhodnutia správnych orgánov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci (ako je to zrejmé

vzhľadom na odlišné právne posúdenie prvostupňovým súdom), prvostupňový súd by mal rozhodnutia
správnych orgánov zrušiť a nie nahrádzať ich právnu argumentáciu. Podľa žalobcu správne orgány, teda
vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia, čo spôsobuje nezákonnosť ich rozhodnutí, a teda mali
by byť ich rozhodnutia aj zrušené a vec by sa mala vrátiť na ďalšie (daňové) konanie.Podľa žalobcu argumentácia prvostupňového súdu je nedostatočná, keď prvostupňový súd v
odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že dvojnásobná veterinárna kontrola dobytku nevyplýva pre

vývozcu zo slovenskej právnej úpravy, a preto v nadväznosti na to zahraniční veterinári neplnili úlohy
žalobcu.Keďsaprvostupňovýsúdpustildoprávnejargumentácieaprávnehozdôvodňovanianeuznania
daňových výdavkov na zahraničných veterinárov namiesto správnych orgánov, mal sa vysporiadať aj s
medzinárodnými normami, ktoré sa vzťahujú na export hovädzieho dobytka. Podľa žalobcu absolútna
nelogickosť zdôvodnenia prvostupňového súdu je aj v tom, že ak aj dvojnásobná veterinárna kontrola

hovädzieho dobytka nevyplýva zo slovenskej legislatívy, neznamená to ešte, že zahraniční veterinári
neplnili úlohy žalobcu. Žalobca má za to, že tieto daňové výdavky boli uplatnené oprávnene a plne v
súlade so zákonom a správca dane, ako aj žalovaný správny orgán nesprávne právne posúdili vec.
Rovnako aj prvostupňový súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Žalobca ďalej namietal, že prvostupňový súd sa nevysporiadal s jeho námietkou, že správny orgán

postupoval v rozpore s § 3 ods. 9 zákona č. 563/2009 Z. z. v platnom znení, keď v skutkovo zhodnej
veci správny orgán rozhodol rozdielne. Aj keď žalobca z dôvodu daňového tajomstva nemá k dispozícii
uvedené rozhodnutia správneho orgánu, ktorými v iných zhodných veciach rozhodol rozdielne ako v
prípade žalobcu, ale žalobca zastáva názor, že prvostupňový súd sa s danou námietkou žalobcu mal
vysporiadať.

Žalobca poukázal záverom na nezákonnosť rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, nakoľko
tomuto rozhodnutiu predchádzala nezákonne vykonaná daňová kontrola, ktorá nebola vykonaná v
zákonom stanovenej lehote. Žalobcovi bolo doručené oznámenie o výkone daňovej kontroly dňa
27.08.2011 a protokol o výsledku daňovej kontroly bol spísaný dňa 24.07.2013 a prejednaný na ústnom

pojednávaní dňa 06.09.2013 (t. j. viac ako 24 mesiacov).

Keďže daňová kontrola mala byť vykonaná podľa zákona č. 511/1992 Zb., dôkazy v priebehu daňovej
kontroly mali byť vykonávané v zmysle § 29 citovaného zákona. Správca dane ako aj žalovaný sa však
vo svojich rozhodnutiach odvolávajú na § 24 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z., čiže pre svoje rozhodnutia

použili neúčinnú právnu normu na túto vec.

K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, pričom uviedol, že sa pridržiava svojich vyjadrení vo veci,
nakoľko dôvody sú totožné s dôvodmi, ktoré boli uvedené v žalobe. Navrhol napadnutý rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/27/2014-98 zo dňa 10.10.2014 potvrdiť. Pokiaľ ide o

námietku žalobcu, že postupom prvostupňového súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, sa
žalovaný vyjadril tak, že k tejto námietke sa nevie vyjadriť.

K druhej žalobcovej námietke (podpísanie rozhodnutí) žalovaný uviedol, že rozhodnutia boli podpísané
poverenými zamestnancami v súlade s § 63 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších

predpisov, a z čoho tento záver vyvodzuje, a taktiež z čoho vyplývalo poverenie uvedených
zamestnancov. K tejto námietke žalobcu sa žalovaný podrobne vyjadril vo vyjadrení k žalobe č.
1100305/1/227974/2014 zo dňa 15.05.2014, ktorého prílohu tvorili aj Organizačný poriadok FR SR,
Organizačný poriadok daňových úradov, Podpisový poriadok finančnej správy, a na tomto vyjadrení
žalovaný trvá a opätovne zdôrazňuje, že aj riaditeľka odboru kontroly a analýz Daňového úradu

Banská Bystrica a aj generálny riaditeľ sekcie daňovej a colnej Finančného riaditeľstva SR boli priamo
oprávnenými osobami na podpísanie rozhodnutí (nie ako poverení zástupcovia na základe písomného
poverenia) tak podľa zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov, ako aj vyššie uvedeného
podpisového poriadku a organizačných poriadkov v nadväznosti na rozsah a podmienky podpisového
oprávnenia vyplývajúceho z ich funkčného zaradenia, zo stupňa riadenia a z rozsahu zodpovednosti

ustanovenej organizačným poriadkom.

Krajský súd posúdil zákonnosť pri podpisovaní rozhodnutí a nezistil nesúlad so zákonom, čo aj
konštatovalnastr.11rozsudku,keďuviedol,ženapadnutérozhodnutie,akoajprvostupňovérozhodnutie
boli vydané správnymi orgánmi v medziach ich pôsobnosti s náležitosťami podľa § 63 ods. 3 daňového

poriadku.Pokiaľ išlo o neuznanie výdavkov za sprostredkovanie predaja hovädzieho dobytka, a ktoré boli podobné
ako v žalobe sa žalovaný pridržiaval svojho vyjadrenia k žalobe č. 1100305/1/227974/2014 zo dňa
15.05.2014. Trvá na dôvodoch uvedených vo vyjadrení.

Knámietketýkajúcejsaneuznaniavýdavkovzaubytovanieveterinárovuviedol,žeajzdôvodovejsprávy
k § 1 ods. 2 písm. c/ zákona č. 283/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov vyplýva, že poskytovanie
cestovných náhrad sa vzťahuje na osoby, ktoré plnia pre právnickú a fyzickú osobu úlohy, a nie sú k
právnickej osobe alebo k fyzickej osobe v pracovnoprávnom vzťahu, ani v inom právnom vzťahu, ak je

to dohodnuté. Vyššie uvedené ustanovenie sa vzťahuje na okruh osôb, ktoré vykonávajú svoju činnosť
na základe dobrovoľnosti, pričom na základe dohody majú právo na cestovné náhrady. Ide o činnosť
v oblasti rôznych projektov, prípadne o výkon dobrovoľníckych prác v neziskových organizáciách. To
všetko však za predpokladu, že zo strany týchto osôb ide o pracovnú cestu na území Slovenskej
republiky alebo o zahraničnú pracovnú cestu, teda cestu mimo územia Slovenskej republiky. V danom
prípade zahraničných veterinárnych lekárov nebolo možné zaradiť pod osoby ustanovené v § 1 ods. 2

písm. c/ vyššie uvedeného zákona, a v žiadnom prípade zo strany týchto osôb nebolo možné tvrdiť, že
sú na pracovnej ceste podľa tohto zákona, a preto trvá na tom, že v rozhodnutí o odvolaní dostatočným
spôsobom vysvetlil, prečo tieto náklady nie je možné uznať ako daňové výdavky, a to ani v nadväznosti
na ustanovenie § 1 ods. 2 písm. c/ zákona č. 283/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov, s čím sa súd
prvého stupňa v rozsudku stotožnil.

Pokiaľ žalobca poukázal na nezákonnosť rozhodnutia prvostupňového orgánu, pretože tomuto
rozhodnutiu predchádzala nezákonne vykonaná daňová kontrola, ktorá podľa odvolateľa nebola
vykonaná v zákonom stanovenej lehote. Tvrdí, že žalobcovi bolo doručené oznámenie o výkone daňovej
kontrolydňa27.08.2011aprotokolovýsledkudaňovejkontrolybolspísanýdňa24.07.2013aprejednaný

na ústnom pojednávaní dňa 06.09.2013 (t. j. viac ako 24 mesiacov). Poukazuje na ustanovenie § 165
zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov a ustanovenie § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992
Zb. v znení neskorších predpisov a tvrdí, že nezákonnosť vykonanej daňovej kontroly teda spôsobuje
aj nezákonnosť vydaného rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu. Podľa odvolateľa daňová
kontrola mala byť vykonaná podľa zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, a preto dôkazy

v priebehu kontroly mali byť vykonávané v zmysle § 29 vyššie uvedeného zákona. Keďže sa správca
dane, ako aj žalovaný vo svojich rozhodnutiach odvolávajú na § 24 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. v
znení neskorších predpisov, pre svoje rozhodnutia použili neúčinnú normu pre túto vec.

K vyššie uvedenej námietke žalovaný uvádza, že sa nezakladá na pravde. Žalobcovi bolo doručené

oznámenie o výkone daňovej kontroly č. 9600401/5/2201821/2012/Mak dňa 27.08.2012, v ktorom
správca dane uviedol ako začiatok daňovej kontroly deň 19.09.2012. Kontrola bola vykonaná v súlade
s účinnou právnou normou v čase začatia daňovej kontroly, t. j. v súlade so zákonom č. 563/2009 Z. z.
v znení neskorších predpisov. Ukončená bola doručením protokolu podľa § 46 zákona č. 563/2009 Z.
z. v znení neskorších predpisov, t. j. dňa 02.08.2013, teda v jednoročnej lehote tak, ako to ustanovuje §

46 ods. 10 vyššie uvedeného zákona. Na základe vyššie uvedeného je potrebné uviesť, že kontrola aj
rozhodnutia finančných orgánov boli vydané v súlade so zákonom č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších
predpisov.

K námietke, že prvostupňový súd na str. 6 rozsudku uviedol dátum doručenia oznámenia o výkone

daňovej kontroly 27.08.2011, je potrebné uviesť, že došlo k chybe v písaní, pretože dátum doručenia
oznámenia je deň 27.08.2012 tak, ako je aj vyššie uvedené, a preto nie je možné ani tvrdiť, že kontrola
mala byť vykonaná podľa zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.

Na základe týchto skutočností žalovaný navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok

Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 24S/27/2014-98 zo dňa 10.10.2014 potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa ust. § 492 Správneho súdneho poriadku a
podľa§10ods.2O.s.p.vspojenís§246cods.1O.s.p.preskúmalnapadnutýrozsudokkrajskéhosúdu
a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p. v spojení

s ust. § 246c ods. 1 prvá veta O. s. p., rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 prvá veta
O. s. p. a § 214 ods. 2 O. s. p. s tým, že po tom, ako bolo oznámené verejné vyhlásenie rozhodnutia na
úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk, najmenej
päť dní vopred, rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1 O. s. p.).Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť

rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (ust. § 244 ods. 1 O. s. p.).

Z dôvodu, že krajský súd sa vecou dôsledne zaoberal a vyvodil správne skutkové aj právne závery,
ktoré náležite a podrobne aj odôvodnil, a s ktorými sa odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. v
celom rozsahu stotožnil a považuje ich za vlastné, ako aj z dôvodu, že skutočnosti účastníkom známe
nebude zbytočne opakovať.

Najvyšší súd poukazuje na to, že súdy konajúce o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov
podľa piatej hlavy O. s. p. nie sú súdmi skutkovými, ale súdmi preskúmavacími, preto nevykonávajú
dôkazy v konaní tak, ako je to pri civilných žalobách v civilnom sporovom konaní. Na základe toho
ani nie sú viazané návrhmi účastníka vykonávať v daných veciach dokazovanie. Dokazovanie totiž

vykonávasprávnyorgán,rozhodnutiektoréhosapreskúmava,pričom,akbybolodokazovanievykonané
nedostatočne, teda tak, že by nebol náležite zistený skutkový stav veci, súd by napadnuté rozhodnutie
správneho orgánu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie práve za účelom doplnenia skutkového stavu
veci.Takátosituáciavtomtoprípadenenastala,nakoľkosprávneorgányobochstupňovdostatočnezistili
skutkový stav vec a správne rozhodli o tom, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno vo veci

oprávnenosti uznania daňových výdavkov spojených so sprostredkovaním predaja hovädzieho dobytka
v celkovej sume 180 000 € bez DPH (s DPH 216 000 €) spoločnosťou GENNA s.r.o. a 37 718,79 €, ktoré
sa týkali cestovného, a ostatných služieb v súvislosti so zabezpečením veterinárnej prehliadky.

Podľa § 29 ods. 1, 2, 3 zákona o správe daní, dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové

konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli
zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Netreba dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho úradnej činnosti.

Najvyšší súd sa najskôr zaoberal samotnou námietkou žalobcu, že mu bola odňatá možnosť konať

pred súdom, z dôvodu, že mu nebolo doručené predvolanie na pojednávanie na deň 10.10.2014.
V tejto súvislosti najvyšší súd poznamenáva, že v predmetnej veci krajský súd vytýčil pojednávanie
najskôr na deň 12.09.2014, ktoré bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 13.08.2014, pričom
právny zástupca žalobcu sa podaním doručeným súdu dňa 11.09.2014 ospravedlnil z dôvodu dočasnej
pracovnej neschopnosti, diagnóza A08.4 (nešpecifikovaná vírusová črevná infekcia). Súd oznámil

právnemu zástupcovi dňa 11.09.2014, že pojednávanie odročuje na deň 26.09.2014. Predmetný termín
bol zrušený súdom dňa 23.09.2014 s tým, že účastníci boli zároveň toho istého dňa upovedomení, že
nový termín pojednávania je stanovený na deň 10.10.2014 s uložením povinnosti, že predmetný termín
berú na vedomie a písomne už nebudú predvolaní. Právny zástupca dňa 23.09.2014 oznámil telefonicky
súdu, že mu tento termín, t. j. dňa 10.10.2014 asi nebude vyhovovať. Dňa 09.10.2014 zaslal právny

zástupca žalobcu fax so žiadosťou o odročenie pojednávania a ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní
na deň 10.10.2014 s tým, že o termíne pojednávania nebol upovedomený a na deň 10.10.2014 má
neodkladné povinnosti.

V tejto súvislosti je podľa najvyššieho súdu tvrdenie právneho zástupcu žalobcu nelogické. V prípade,

ak by nebol o termíne pojednávania dňa 10.10.2014 upovedomený, tak by sa nemohol svojim faxovým
podaním z predmetného pojednávania ospravedlňovať a žiadať o odročenie pojednávania a naviac už
dňa 23.09.2014 telefonicky oznámil súdu, že mu tento termín nebude vyhovovať, pričom do 09.10.2014
(t. j. 16 dní) o tom súdu nepodal žiadnu správu. Čas na prípravu pojednávania mal už odo dňa
13.08.2014, kedy vedel, že súd chce v danej veci pojednávať, pričom svojim správaním sa snažil

pojednávanie zmariť. Naviac vo svojej žiadosti o ospravedlnenie a odročenie z 09.10.2014 neuviedol
také dôvody, ktoré by mohol súd akceptovať a pojednávanie opätovne zrušiť. Preto podľa odvolacieho
súdu nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom prvého stupňa, ak tento napriek oznámeniu
právneho zástupcu vo veci pojednával a rozhodol v jeho neprítomnosti.Pokiaľ išlo o námietku žalobcu, že žalovaný rozhodoval podľa neúčinného právneho predpisu, a že
daňová kontrola trvala 24 mesiacov, tak najvyšší súd poznamenáva, že oznámenie o začatí daňovej

kontroly dňom 19.09.2012, bolo doručené žalobcovi nie 27.08.2011, ako mylne uviedol v odôvodnení
rozsudku krajský súd, ale až dňa 27.08.2012. Bolo by nelogické, aby daňový úrad začal kontrolu dane
z príjmov právnických osôb za rok 2011 už v auguste toho istého roku, keďže žalobca mohol podať
daňovépriznanienapredmetnúdaňzarok2011najskôr01.01.2012.Naviacoznámenieozačatídaňovej
kontroly na predmetnú daň z príjmov za rok 2011 bolo vydané dňa 12.08.2012 a expedované dňa

20.08.2012. Preto najvyšší súd nemohol na túto námietku prihliadnuť a nepovažoval ju za dôvodnú.

Najvyšší súd nemohol akceptovať ani námietku žalobcu, že žalovaný postupoval podľa neúčinného
právneho predpisu, t. j. zákon č. 563/2009 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňom 01.01.2012, t. j. 9
mesiacov pred začatím kontroly. Daňová kontrola začala dňom 17.09.2012 a mohla trvať najviac jeden
rok(§46ods.10zákonač.563/2009Z.z.)aukončenáboladňa02.08.2013,kedybolžalobcovidoručený

protokol o kontrole (§ 46 ods. 9 písm. a/ zákona č. 563/2009 Z. z), t. j. v ročnej zákonnej lehote.

Pokiaľ išlo o argumentáciu žalobcu o podpisovaní predmetných rozhodnutí a neuznania predmetných
výdavkov tak, najvyšší súd uvádza, že sa plne stotožňuje s odôvodnením krajského súdu, na ktoré v
celom rozsahu odkazuje, nakoľko krajský súd vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil, prečo považuje

uvedené rozhodnutia za rozhodnutia podpísané oprávnenými osobami a prečo považuje vykonanie
dôkazov o nepreukázaní účelnosti vynaložených nákladov zo strany žalovaného a prvostupňového
správneho orgánu za správne dostatočne odôvodnené. Najvyšší súd nepovažuje za potrebné dopĺňať
v tejto časti rozsudok krajského súdu.

Vzhľadom na uvedené, Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v
Banskej Bystrici č. k. 24S/27/2014-98 zo dňa 10.10.2014 ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 a
2 O. s. p. v spojení s ust. § 250ja ods. 3 druhá veta O. s. p. potvrdil.

Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal z ustanovení § 246c ods.

1, § 224 ods. 1 a § 250k O. s. p. tak, že žalobcovi, ktorý nebol v konaní úspešný náhradu trov konania
nepriznal a žalovanému právo na náhradu trov konania zo zákona neprináleží.

Toto rozhodnutie senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
tretia veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom

od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.