Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, March 29, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoP/30/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116200654
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2116200654.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.GabrielyBriškovejačlenovsenátu

JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Martina Holiča vo veci starostlivosti o maloleté deti: X. A., nar. X. F. XXXX
a F. A., nar. X. F. XXXX, obidvaja bytom u matky, zastúpené opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí
a rodiny Trnava, J. Bottu č. 4, Trnava, matky: A. A., nar. XX. P. XXXX, bytom F. XXX a otca: X. A., nar.
XX. H. XXXX, bytom I., M. R. V. XXX/X, o návrhu otca na zníženie výživného, o odvolaní matky proti
rozsudku Okresného súdu Trnava z 9. júna 2016 č. k. 11P/2/2016-89 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o znížení výživného otca, od 1. júna 2016, na
maloletého X. zo sumy 250 eur mesačne na sumu 150 eur mesačne a na maloletého F. zo sumy 250
eur mesačne na sumu 150 eur mesačne, splatné vždy do 15. dňa v každom mesiaci vopred k rukám
matky, čím došlo k zmene rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 37P/35/2014-42 z 21. júla 2014 v
časti bežného výživného. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na
náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 62 ods. 1 až 5, § 75 ods. 1, § 77 ods. 1,
§ 78 ods. 1, 3 ZoR (zákon o rodine č. 36/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov), § 163 ods. 1 O. s.

p. (Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, účinný do 30. júna 2016).
Vecnezdôvodnil,žeodposlednejúpravyovýživnomdošlokpodstatnejzmenepomerovodôvodňujúcich
zmenu výšky vyživovacej povinnosti otca. Súd prvej inštancie predovšetkým reagoval na argumentáciu
otca, že cestovné náhrady nie je možné považovať za jeho príjem a preto treba vychádzať len z jeho
čistej mzdy. Pri schvaľovaní rodičovskej dohody, v poslednom rozhodnutí o výživnom, bolo vychádzané
nielen z čistej mzdy otca, ale aj z cestovných náhrad, voči čomu otec nenamietal a z dohodnutej výšky
výživného (250 eur mesačne na každé dieťa) je zrejmé, že otec prihliadal aj na finančné prostriedky v

podobe cestovných náhrad (ak otec cestovné náhrady uznal ako finančné prostriedky, z ktorých môže,
spolu s čistou mzdou, vyplácať výživné na deti, nie je akceptovateľné, aby to neskôr spochybňoval).
Svojim správaním (uzavretím rodičovskej dohody a vzdaním sa odvolania proti rozsudku o schválení
tejto dohody) otec potvrdil, že mal k dispozícii finančné prostriedky priemerne mesačne vo výške
1.249,65 eur, čím uznal, že cestovné náhrady reálne nespotreboval na účel, na ktorý boli určené.
V danom konaní svedkyňa (otcova matka) potvrdila, že dáva otcovi na služobnú cestu stravu, čím
vyvrátila jeho tvrdenie o stravovaní sa v reštauráciách. Otec nevedel uviesť ani výšku poplatku za

ubytovanie (uviedol, že spravidla spáva v kabíne auta) a nebolo preukázané, že mu skutočne vznikajú
náklady v súvislosti s pracovnými cestami. Pri určení výživného preto nebolo prihliadané iba na čistú
mzdu, ale aj na finančné prostriedky, ktoré má rodič k dispozícii, v danom prípade nespotrebované
cestovné náhrady, ako súčasť majetkových pomerov povinnej osoby. Porovnaním výšky príjmu otcav čase posledného rozhodnutia o výživnom s jeho aktuálnymi pomermi, dospel súd prvej inštancie k
záveru o znížení jeho celkového priemerného mesačného príjmu, o sumu približne 200 eur mesačne,
predstavujúcu podstatnú zmenu pomerov. V čase posledného rozhodnutia o výživnom predstavoval

otcov čistý mesačný príjem 1.249,65 eur (z toho čistá mesačná mzda 373,45 eur a priemerné mesačné
cestovné náhrady 876,20 eur). V období posudzovanom súdom prvej inštancie čistý mesačný príjem
otca činil 1039,09 eur (z toho čistá mesačná mzda 384,66 eur a priemerné mesačné cestovné náhrady
654,43 eur). Z vyjadrenia zamestnávateľa otca vyplynulo, že k zníženiu príjmu došlo z objektívnych
príčin, vykonávaním pracovných ciest viac v rámci SR, ako mimo tohto územia, ktorú skutočnosť otec

nemohol zo svojej pozície ovplyvniť. Nie je možné otcovi klásť za vinu ani zníženie cestovných náhrad
z dôvodu čerpania dovolenky, predstavujúcej zákonný nárok zamestnanca, za účelom zachovania jeho
telesného i duševného zdravia. U matky, v porovnaní s obdobím posledného rozhodnutia o výživnom
(kedy priemerný čistý mesačný príjem bol 500 eur), sa priemerný čistý mesačný príjem mierne zvýšil
na sumu 562,13 eur. Z vyššie uvedených dôvodov znížil súd prvej inštancie výživné na každé dieťa
o 100 eur mesačne, ktoré v celkovej výške 300 eur predstavuje približne 30% z príjmu otca na

všetky jeho vyživovacie povinnosti, čo zodpovedá hornej hranici rozpätia ustáleného súdnou praxou,
ktorým bola vymedzená výška výživného rodiča. Hoci maloletý F. (ktorý v čase posledného rozhodnutia
o výživnom navštevoval predškolské zariadenie) nastúpil do prvého ročníka základnej školy, neboli
preukázané výraznejšie rozdiely medzi nákladmi na každé z detí (maloletý X. bol v čase posledného
rozhodnutia o výživnom žiakom prvého ročníka základnej školy, v čase rozhodovania súdu prvej

inštancie žiakom tretieho ročníka ZŠ), navštevujúce prvý stupeň základnej školy. Súd prvej inštancie
akceptoval odôvodnené potreby detí v celkovej výške 217 eur mesačne na každé z detí (35 eur škola,
90 eur strava, t. j. 3 eurá x 30 dní, 5 eur hygiena, 20 eur oblečenie, 60 eur bývanie, prepočítané na
jeden mesiac na tri osoby v domácnosti, 7 eur benzín, náklady na poistné a internet neboli považované
s prihliadnutím na nepriaznivú finančnú situáciu rodičov, splácajúcich úver, za nevyhnutné výdavky).

Výživné vo výške 150 eur mesačne na každé dieťa, spolu s prídavkom na dieťa 23,52 eur, ako i
čiastočným podieľaním sa na výžive detí i matkou (ktorá je zárobkovo činná a jej príjem sa oproti
poslednému rozhodnutiu o výživnom mierne zvýšil a aj keď sa o deti osobne stará, s prihliadnutím na ich
vek nejedná sa o taký rozsah osobnej starostlivosti ako v čase rodičovskej dovolenky), je postačujúce
na zabezpečenie potrieb detí. Súd prvej inštancie konštatoval, že výška výživného by nemala byť pre

rodiča likvidačná, v dôsledku čoho by hrozil vznik trestnej zodpovednosti pre neplatenie výživného. Otec
v dôsledku nedostatku finančných prostriedkov pre vlastnú potrebu, bol nútený sa zadlžovať. Znížené
výživné predstavuje sumu primeranú možnostiam otca, ako aj odôvodneným potrebám maloletých
detí. Je povinnosťou rodiča korigovať svoje potreby tak, aby mohol zabezpečiť dieťaťu výživné v čo
najväčšom rozsahu. Počiatok zníženia výživného bol stanovený od 1. júna 2016, s poukazom na už

zaplatené výživné do mája 2016 vrátane, keďže spotrebované výživné sa nevracia (podstatná zmena
pomerov u otca nebola preukázaná k 1. januáru 2016, ako to požadoval otec). Súd prvej inštancie
súčasne zdôraznil, že akékoľvek spory medzi rodičmi maloletých detí ohľadom užívania spoločnej
nehnuteľnosti, podieľania sa na nákladoch spojených s jej užívaním a splácaním hypotekárneho úveru,
nemajú vplyv na určenie výšky výživného, pretože sa týkajú majetkových vzťahov medzi rodičmi. Je

preto na ich zodpovednosti, aby vo vzájomnej spolupráci snažili sa doriešiť majetkové záležitosti spojené
s predajom rodinného domu tak, aby sa minimalizovali ich súčasné finančné problémy, čím dôjde aj k
zmierneniu konfliktov medzi nimi, čo je v záujme maloletých detí. Rozhodnutie o náhrade trov konania
odôvodnil súd prvej inštancie ustanovením § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p., podľa ktorého žiaden z
účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, pretože šlo o konanie, ktoré sa

mohlo začať aj bez návrhu.

2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie matka, navrhujúc jeho zmenu zamietnutím návrhu
otca na zníženie výživného na maloleté deti. Odvolanie odôvodnila tým, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doposiaľ zistený skutkový

stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré neboli doteraz uplatnené a
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V čase posledného
rozhodnutia o výživnom, ktorým bol otec detí zaviazaný prispievať na ich výživu (na základe rodičovskej
dohody) vo výške 250 eur mesačne na každé z detí, bolo vychádzané z príjmu otca vo výške 1.249,65
eur. Znamená to, že otec sám súhlasil, aby výživné na deti bolo stanovené v rozsahu 40% z jeho

priemerného mesačného príjmu. I v tom čase si bol otec určite vedomý, že jeho príjem v čase čerpania
dovolenky sa podstatne zníži a jeho príjem bol nerovnomerný (pohyboval sa od 1.000 do 1.300 eur),
pretože pracovné cesty vykonávané v zamestnaní, sa v jednotlivých mesiacoch líšili. Výživné pritom
otec bez problémov uhrádzal. Neobstojí potom argumentácia súdu prvej inštancie, podľa ktorej je 30%z celkového príjmu povinného rodiča horná hranica rozmedzia, v ktorej sa určuje vyživovacia povinnosť,
keďže rodičovskou dohodou schválenej súdom bola vyživovacia povinnosť určená vo výške približne
40% z otcovho príjmu. Uvedenú súdnu prax na daný prípad nemožno použiť, pretože schválením

rodičovskej dohody bola stanovená východisková hodnota na určenie výživného vo výške 40% z príjmu
otca. Podľa názoru matky otec si svoj príjem z dôvodu prebiehajúceho konania úmyselne znižuje, keď
nárazovo čerpá viacej dovolenky a má i vedomosť, že úmyselne si otec vyžiadava od zamestnávateľa
pracovné cesty tak, aby sa jeho cestovné náhrady čo najviac znížili. Matka poukázala na svoj čistý
mesačný príjem 560 eur mesačne a vzhľadom na jej odôvodnené výdavky, po ich odpočítaní, jej zostáva

zanedbateľná čiastka. Zníženie výšky výživného by výrazne negatívne zasiahlo maloleté deti, keďže
rozdiel vo výške zníženia nie je schopná zo svojho príjmu vykryť. Matka má preto vážne obavy, či bude
schopná maloletým deťom po hmotnej stránke zabezpečiť všetko, čo potrebujú.

3. Otec v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Súd
prvej inštancie zistil skutkový stav úplne a správne. Neexistujú žiadne nové tvrdenia, okrem toho, že

matka býva v spoločnej domácnosti s priateľom a nie ako uviedla v konaní, že priateľ býva v B. (kde byt
predal a preto býva u matky detí, pričom mal by sa podieľať i na nákladoch bývania a stravy). Jediným
zdrojom príjmu otca je príjem zo zamestnania. Súd určoval výživné aj z cestovných náhrad, z ktorých
sa výživné v minulosti neurčovalo. Cestovné náhrady by mali slúžiť pre potreby vodiča (prespávaním
v kabíne auta si ničí zdravie). Strava na celú pracovnú cestu sa nedá zobrať so sebou, je potrebné

dokúpiť jedlo, najmä nápoje. Otec je nemajetný, nevlastní žiaden majetok vyššej hodnoty, nemá ani
vlastné bývanie. Podľa ustálenej súdnej praxe výživné tvorí 25 - 30% z celkového príjmu povinnej osoby.
U otca pri znížení výživného 150 eur mesačne na každé dieťa sa dosiahla horná hranica 30% z jeho
príjmu, vrátane cestovných náhrad, a to i napriek tomu, že deti nemajú zvýšené výdavky so zdravím
alebo profesionálnym športom. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť

a to tak otca, ako i matky. Otec sa s deťmi stretáva a v čase styku, ktorý je závislý od nálady matky, hradí
všetky náklady maloletých detí. V súčasnosti je nenáležité poukazovať na dohodu z minulosti, pretože
sa zmenili pomery a otec sa prispôsobuje novej situácii, potrebuje niekde bývať, zabezpečiť si bývanie
a tiež sa starať o svoje zdravie. Dohoda sa uzatvárala za určitých okolností, výživné bolo dohodnuté
neprimerane vysoké i vzhľadom na vek detí 7 a 5 rokov, s prihliadnutím na ich výdavky a príjem otca. Ak

nebude matka otcovi brániť v styku, otec jej pomôže aj s osobnou starostlivosťou, čo je pre všestranný
rozvoj detí dôležité. Odvolanie matky je preto nedôvodné.

4. Písomným podaním z 15. júla 2016, doručeným súdu prvej inštancie 19. júla 2016, matka oznámila, že
medzi rodičmi došlo k dohode o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktorú priložila,

ako aj listinu preukazujúcu zaplatenie sumy 632,35 eur dňa 13. júla 2016. Matka uviedla, že tým sa
otcovi zmenil príjem a zlepšila jeho finančná situácia. Podľa dohody o vyporiadaní bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, uzavretej 11. júla 2016, do výlučného vlastníctva matky pripadli všetky
nehnuteľnosti, a to stavba súp. č. XXX, rodinný dom, pozemok parc. registra C, č. 1847/306, záhrady o
výmere 129 m2, pozemok parc. registra C, č. 1847/331, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 151 m2.

Hnuteľné veci patriace do bezpodielového spoluvlastníctva manželov účastníkov, ktoré v čase uzavretia
dohody každý z nich využíval pre potrebu svoju, ako i svojej rodiny, pripadli do výlučného vlastníctva
každého z rodičov. Rodičia sa dohodli, že titulom finančného vyporiadania si nebudú nič doplácať,
pretoževšeobecnáhodnotadomujepribližnávýškedlhu(spoločnýdlhúčastníkov,ktoráprevzalamatka,
vznikolpouzavretímanželstva,vočipeňažnémuústavuQ.Q.,a.s.avýškazostatkuúverupredstavovala

127.000 eur). Matka sa zaviazala, že do 30 dní od podpisu dohody zabezpečí, že otec už ďalej nebude
bankou vedený ako spoludlžník dlhu. V prípade, že matka poruší svoju povinnosť, má otec právo od
dohody odstúpiť.

5. Otec v písomnom vyjadrení z 8. augusta 2016 poprel zmenu finančnej situácie, keďže neboli

naplnené podmienky dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ako dôkaz
priložil potvrdenie Q. Q. zo 4. augusta 2016, že je naďalej dlžníkom na základe úverovej zmluvy
5059389797 (podľa ktorého dlh predstavoval sumu 127.110,68 eur). Matka maloletých detí zaplatila
jednu splátku v mesiaci júl. Otec ako dlžník nemá žiadnu záruku, že matka bude naďalej splácať úver
v plnej výške.

6. Opatrovník maloletých detí navrhol odvolaniu matky vyhovieť. Zníženie výživného nie je v záujme
maloletých detí. Vzhľadom na uvedené, ako aj na finančné možnosti a schopnosti otca, je dôvod
odvolaniu vyhovieť.7. Odvolací súd podľa § 2 ods. 1 CMP (Civilný mimosporový poriadok zákon č. 161/2015 Z. z.) a § 34
CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§

362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať
odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti
(§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379
a § 380 CSP), bez viazanosti rozsahom odvolania, vzhľadom na charakter konania, ktoré možno začať
aj bez návrhu (§ 65 CMP) a bez viazanosťou odvolacími dôvodmi v tejto časti (§ 66 CMP), bez nariadenia

pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie matky nie je dôvodné.

8. Podľa § 395 ods. 1 CMP ak § 396 neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

9. Podľa § 470 ods. 1, 2 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté

predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

10. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť CSP. Odvolací súd, pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci
po 1. júli 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP už podľa

tohto zákona. Keďže odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti a
dôvodnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa
príslušných ustanovení O. s. p.. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných
princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol
naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov konania, ktoré

začaloaleneskončilozaúčinnostiskoršejúpravyprocesnéhopráva(porov.uznesenieNajvyššiehosúdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 177/2014 z 18. augusta 2016).

11. Podľa § 163 ods. 1 O. s. p. rozsudok odsudzujúci na plnenie v budúcnosti zročných dávok alebo
na plnenie v splátkach možno na návrh zmeniť, ak sa podstatne zmenili okolnosti, ktoré sú rozhodujúce

pre výšku a ďalšie trvanie dávok alebo splátok. Zmena rozsudku je prípustná od času, kedy došlo k
zmene pomerov.

12. Podľa § 75 ods. 1 ZoR pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného,
ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové

pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho
zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká,
ktoré povinný na seba berie.

13. Podľa § 78 ods. 1 ZoR dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery.

Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh.

14. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a
svoje rozhodnutie náležite odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. (účinného do 30. júna

2016). Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nevstupoval do procesu modifikácie skutkového stavu, na
ktorom je napadnuté rozhodnutie založené, nebol daný zákonný dôvod na doplnenie alebo zopakovanie
dokazovania podľa § 385 ods. 1 CSP (a teda ani na nariadenie pojednávania odvolacím súdom). Na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a vzhľadom na potrebu vysporiadať sa i s tvrdeniami
matky v odvolaní, odvolací sú dopĺňa ďalšie dôvody.

15. Ustanovenie § 159 ods. 3 O. s. p. (účinného do 30. júna 2016) určovalo, že len čo sa o veci
právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. O. s. p. však umožňovalo zmenu rozsudku,
odsudzujúceho na plnenie v budúcnosti zročných dávok (alebo na plnenie v splátkach), ak sa podstatne
zmenili okolnosti, ktoré sú rozhodujúce pre výšku a ďalšie trvanie dávok (alebo splátok). Hmotnoprávnou

podmienkou toho, aby súd mohol o veci znova rozhodnúť je zmena pomerov. Znamená to, že okolnosti,
z ktorých súd vychádzal v čase vyhlásenia posledného rozhodnutia sa zmenili v takej miere, že sa
závažnejším spôsobom prejavujú v pomeroch účastníkov. Zmena pomerov môže byť odôvodnená
okolnosťami na strane oprávnenej osoby alebo povinnej, pričom prejaviť sa môže aj objektívne vývojomživotných nákladov. Zmena výšky výživného je možná najskôr od času, keď preukázateľne k zmene
pomerov došlo.

16. Súd prvej inštancie správne konštatoval preukázanie kvalifikovanej (podstatnej) zmeny pomerov na
strane otca maloletých detí, od posledného rozhodnutia o výživnom. Z objektívne získanej písomnej
správy zamestnávateľa otca bol preukázaný celkový priemerný čistý mesačný príjem otca 1.039,09
eur (mzda 384,66 eur a mesačné cestovné náhrady 654,43 eur), ktorý sa znížil o sumu 210,56 eur
mesačne (v čase posledného rozhodnutia o výživnom, podľa správy zamestnávateľa, jeho priemerný

čistý mesačný príjem dosahoval sumu 1.249,65 eur, z toho čistá mzda činila 373,45 eur a mesačné
cestovné náhrady 876,20 eur). Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru
o opodstatnenosti zníženia výšky výživného otca, a to na každé z detí o 100 eur mesačne, s
poukazom na nepreukázané výraznejšie rozdiely medzi nákladmi na každé z detí, ktoré navštevujú prvý
stupeň základnej školy. Výška výživného aj po znížení dosahuje hornú hranicu rozpätia, vymedzeného
rozhodovacou praxou odvolacieho súdu, v rámci ktorého by sa výživné výživou povinného rodiča malo

pohybovať, v intervale od 25 do 30% jeho priemerného čistého mesačného príjmu. Rozhodnutie súdu
prvej inštancie bolo preto vecne správne.

17. Odvolacia námietka matky, poukazujúca na doposiaľ určenú výšku výživného v rozsahu 40% z
príjmu otca, ako východiskovej hodnoty, nebola dôvodná. Nadštandardná výška výživného, obsiahnutá

v poslednom rozhodnutí o výživnom, v uvedenom rozsahu, bola predmetom dohody rodičov, teda
dobrovoľného prevzatia záväzku otca platiť výživné vyššou sumou (v porovnaní s rozpätím výživného
ustáleného súdnou praxou pri autoritatívnom rozhodovaním súdu) a súčasne sa vzťahovala na
preukázané pomery rodičov, predovšetkým príjem otca ako výživou povinnej osoby, existujúce v čase
posledného rozhodnutia o výživnom.

18. Vzhľadom k tomu, že k rodičovskej dohode v danom súdnom konaní už nedošlo a súd prvej inštancie
bolpovinnývychádzaťzpreukázanéhostavuvčasevyhláseniarozhodnutia(podľa§154ods.1O.s.p.),
z ktorého vyplývalo zníženie príjmu otca o 210,56 eur, bol daný dôvod na konštatovanie zmeny pomerov.
Tomu zodpovedalo zníženie výživného u každého dieťaťa o 100 eur mesačne, adekvátne objektívne

preukázanému zmenenému príjmu povinnej osoby a nepreukázanej podstatnej zmeny pomerov na
strane výživou oprávnených osôb. Súd prvej inštancie bol tak povinný reflektovať zmenenú schopnosť
a možnosť povinnej osoby platiť výživné v doterajšej výške.

19. Dôvodom zníženia príjmu nebolo ustálenie výšky výživného v rozsahu, aby spadala do súdnou

praxou vymedzeného intervalu, ale podstatná zmena pomerov a okolností, rozhodujúcich pre výšku a
trvanie platieb výživného. Zníženie výšky výživného, bez dohody rodičov, taktiež nemôže byť svojvoľné
a hoci otec navrhoval zníženie výživného na každé z detí vo výške 75 eur mesačne, súd prvej inštancie
uvedený návrh neakceptoval, ale vychádzal z celkového zníženého príjmu povinného rodiča, presnejšie
rozsahu tohto zníženia, na základe ktorého potom pristúpil k zníženiu výživného na každé z detí.

Takto znížené výživné dosahovalo hornú hranicu intervalu rozpätia, v rámci ktorého by sa výživné
zamestnaného rodiča malo pohybovať (v danom prípade znížené výživné predstavovalo 29%).

20. Poukaz matky, že otec si bol vedomý pri preberaní záväzku platiť výživné v dohodnutej výške, že jeho
príjem v čase čerpania dovolenky sa podstatne zníži, i s prihliadnutím na nerovnomernosť výšky jeho

príjmu, nebol náležitý. V čase posledného rozhodnutia o výživnom, ako aj v čase rozhodovania súdu
prvej inštancie, súd vychádzal pri posudzovaní príjmu otca, ako výživou povinnej osoby, z obdobia 12
kalendárnych mesiacov, predstavujúcich určité stabilizované obdobie, v priebehu ktorého sa preukáže
priemerný čistý mesačný príjem, zohľadňujúci nerovnakú výšku príjmu v jednotlivých mesiacoch, ale
i čerpanie dovolenky. Takto zistený príjem bol následne predmetom porovnania, z hľadiska zmeny

okolností, z ktorých súd vychádzal v čase posledného rozhodnutia o výživnom, ktorá sa závažnejším
spôsobom prejavila v pomeroch otca ako povinnej osoby a predstavovala hmotnoprávnu podmienku
toho, aby súd mohol o veci znova rozhodnúť.

21. Tvrdenie matky o úmyselnom znižovaní príjmu otcom, nárazovým čerpaním dovolenky a

vyžiadaním si pracovných ciest u zamestnávateľa, s cieľom zníženia cestovných náhrad, nebolo
preukázané. Čerpanie dovolenky nie je možné považovať za úmyselné znižovanie príjmu, ale realizáciu
nárokov zamestnanca kompenzovať pracovnú záťaž v zákonom stanovenom rozsahu. Podľa správy
zamestnávateľa otca do jeho pracovnej náplne patrí vykonávanie prepravy tak na území SR, ako i mimotohto územia. Matka svoje subjektívne tvrdenie o vedomosti, týkajúcej sa preferovania pracovných ciest
na území SR otcom, s úmyslom zníženia cestovných náhrad, bližšie nekonkretizovala. Zamestnávateľ
otca v písomnej správe možnosť výberu lokality pracovných ciest zamestnancom, príp. odmietnutie

vykonania prepravy mimo územia SR, nepotvrdil. Keďže matka svoju vedomosť o ovplyvňovaní
zamestnávateľa otcom nešpecifikovala, ako ani nadobudnutie tejto vedomosti, nebolo možné len z je
tvrdenia vychádzať.

22. Vo vzťahu k argumentácii matky týkajúcej sa jej odôvodnených výdavkov, po odpočítaní ktorých

jej zostáva nízka suma a preto rozdiel v znížení výživného nie je schopná zo svojho príjmu vykryť, je
potrebné opätovne poukázať na skutočnosť, že súdom znížené výživné dosahuje hornú hranicu súdnou
praxou stanoveného rozpätia, v rámci ktorého sa má výživné zamestnaného rodiča pohybovať. Výživné
neslúži na vyrovnávanie životnej úrovne domácnosti bývalých manželov. Súd prvej inštancie správne
poukázal na nie nevyhnutné výdavky, v prípade nepriaznivej finančnej situácie rodičov, medzi ktoré
zaradil platby poistného a internetu. Každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu svojho

dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie iných potrieb.
Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodiča. Podľa § 62 ods. 5 ZoR pri skúmaní schopností,
možností a majetkových pomerov rodiča súd neberie do úvahy výdavky rodičov, ktoré nie je nevyhnutné
vynaložiť. Mesačné náklady rodiča preukazujú jeho potencionálnu životnú úroveň, a to súhrnne, ale i vo
vzťahu k jednotlivým položkám. Výdavky, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť, preto signalizujú prebytok

finančných prostriedkov, keďže sa predpokladá zodpovedné preberanie záväzkov rodičmi. Výživné
neslúži ani na úhradu úverových záväzkov druhého rodiča.

23. Obdobne je potrebné vyhodnotiť výdavky na bývanie, ktoré majú byť adekvátne nákladom na
bývanie pre určitý počet osôb, ktoré spolu žijú. Súd prvej inštancie kvantifikoval výšku pravidelných

mesačných výdavkov na odôvodnené potreby detí, v ktorých bola zahrnutá aj alikvotná časť nákladov
na bývanie troch osôb v domácnosti, ktoré matka nenamietala. Odôvodnené potreby detí tak budú v
rozhodujúcej miere uhrádzané zníženým výživným (150 eur mesačne), spolu s prídavkom na dieťa
(23,52 eur mesačne) a čiastočne i prispievaním matkou (43,48 eur na jedno dieťa), vzhľadom na jej
príjem, mierne zvýšený od posledného rozhodnutia o výživnom (ktorý príspevok nemožno považovať

za neprimeraný). Vysoké úverové zaťaženie matky (splácajúcej hypotekárny a spotrebný úver), nemohli
byť však dôvodom, pre ktorý by bolo výživné stanovené vyššou sumou, naviac prekračujúcou hornú
hranicu súdnou praxou ustáleného rozpätia výživného.

24. So zreteľom na tvrdenia matky v odvolacom konaní, o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva

manželov dohodou medzi rodičmi, v súvislosti so spoločným majetkovým substrátom i spoločným
záväzkom, odvolací súd poukazuje na záver odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie. Ten zdôraznil, že majetkové vzťahy medzi rodičmi, týkajúce sa podieľania na nákladoch
spojených so spoločnou nehnuteľnosťou, vrátane splácania hypotekárneho úveru, nemajú vplyv
na určenie výšky výživného. V kontexte uvedeného je potrebné hodnotiť aj predloženie dohody o

vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, na základe ktorej síce matka dobrovoľne
prevzala splácanie spoločného záväzku, súčasne však nadobudla do výlučného vlastníctva celý
rodinný dom s pozemkami, bez povinnosti výplatku otca detí. Na strane rodičov sa predpokladá
zodpovedné preberanie záväzkov ako i majetkových hodnôt, a to aj v súvislosti s vyporiadaním
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, teda aj u matky s predpokladom schopnosti splácania

záväzkov, ktoré prevzala. Splácanie spoločného záväzku matkou nepredstavuje zmenu príjmu na strane
otca (preukázanej správou zamestnávateľa otca), ktorý prestal byť vlastníkom spoločnej nehnuteľnosti,
nie však spoludlžníkom úveru.

25. Odvolací súd preto dospel k zhodnému záveru so súdom prvej inštancie, že znížené výživné

reflektuje zmenené pomery na strane otca maloletých detí ako povinnej osoby, ktoré zodpovedá jeho
aktuálnym schopnostiam a možnostiam a odôvodneným potrebám detí.

26. Počiatok zníženia výživného od 1. júna 2016 bol určený s prihliadnutím na preukázanú zmenu
pomerov, ako i už zaplatené výživné za mesiac máj 2016, ktoré sa ako spotrebované výživné nevracia.

27. Odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania, keďže bolo správne aplikované ustanovenie§ 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p., v zmysle ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania,
ak konanie mohlo začať i bez návrhu a práve o takýto prípad sa jednalo.

28. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 52 CMP a § 396 ods. 1 CSP, aplikujúc
všeobecnú zásadu náhrady trov konania v nesporovom konaní, podľa ktorej žiaden z účastníkov nemá
nárok na náhradu trov konania, ako i odvolacieho konania, pričom návrh na náhradu trov konania ani
vznesený nebol.

29. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších zmien a doplnení).