Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Thursday, March 25, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8To/13/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112010118
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Mozner

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8112010118.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Františka Moznera a sudcov JUDr.

Mariána Sninského a JUDr. Petra Farkaša na verejnom zasadnutí konanom 25. marca 2015 v Prešove
takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e), f), ods. 3 Tr. poriadku na podklade odvolaní obž. J. B. a poškodených
A. S. a U. D. zrušuje rozsudok Okresného súdu Prešov z 13. decembra 2012, sp. zn. 33T/9/2012, vo
výrokoch o treste a náhrade škody.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

obž. J. B., nar. XX. A. XXXX v X., trvale bytom L. č. XXX, okr. X.,

ukladá

podľa § 149 ods. 2 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 3 Tr. zákona prihliadajúc na poľahčujúcu okolnosť
podľa § 36 písm. j) Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky.

Podľa § 51 ods. 1 Tr. zákona v spojení s § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona výkon uloženého trestu odňatia
slobody podmienečne odkladá a obžalovanému zároveň ukladá probačný dohľad nad jeho správaním
v skúšobnej dobe.

Podľa § 51 ods. 2 Tr. zákona určuje skúšobnú dobu na 5 (päť) rokov.

Podľa § 51 ods. 2, ods. 4 písm. c) Tr. zákona ukladá obžalovanému povinnosť spočívajúcu v príkaze

nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona ukladá obžalovanému trest zákazu činnosti viesť všetky druhy
motorových vozidiel na 6 (šesť) rokov.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku ukladá obžalovanému povinnosť nahradiť pošk. A. S., nar. XX.
W. XXXX v Z., trvale bytom K., J. č. XXX, okr. X., majetkovú škodu vo výške 2.292,92 eura

(dvetisícdvestodeväťdesiatdva eur a deväťdesiatdva eurocentov) a nemajetkovú škodu vo výške
20.000,- eur (dvadsaťtisíc eur) a to do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku ukladá obžalovanému povinnosť nahradiť pošk. U. D., nar. XX.
W. XXXX v D., trvale bytom D. I. č. XXX, okres D. F., majetkovú škodu vo výške 1.077,21 eura
(tisícsedemdesiatsedem eur a dvadsaťjeden eurocentov) a nemajetkovú škodu vo výške 20.000,- eur
(dvadsaťtisíc eur) a to do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.Podľa § 288 ods. 2 Tr. poriadku poškodené A. S., nar. XX. W. XXXX v Z., trvale bytom K., J. č. XXX,
okr. X., a U. D., nar. XX. W. XXXX v D., trvale bytom D. I. č. XXX, okres D. F., odkazuje so zvyškami
ich nárokov na občianske súdne konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov rozsudkom z 13. decembra 2012, sp. zn. 33T/9/2012, uznal obž. J. B. vinným z
prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona, ktorý mal spáchať tak, že 3. júla 2011
v čase o 15:00 hod. viedol v pravom jazdnom pruhu diaľnice DI, medzi Z. a D., osobné motorové vozidlo
značky Volvo, EČV: RV-397BA, v kilometri 592,0 v katastri obce Z., okr. Z., sa plne nevenoval vedeniu
vozidla a nesledoval situáciu v cestnej premávke, prešiel vpravo mimo diaľnicu, v jazde pokračoval po

svahu, pravou stranou a strechou vozidla narazil do stromu a skončil v rieke J., pričom spolujazdci A.
S., nar. XX. W. XXXX, a I. D., nar. XX. A. XXXX, utrpeli zranenia, ktorým podľahli.

Za to mu okresný súd uložil podľa § 149 ods. 2 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2, 3 Tr. zákona pri
existencii poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Tr. zákona a neexistencii priťažujúcej okolnosti trest

odňatia slobody vo výmere tri roky, na výkon ktorého ho zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym
stupňom stráženia. Súčasne mu podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona uložil trest zákazu činnosti viesť
všetky druhy motorových vozidiel na dobu šesť rokov.

Zároveň obžalovanému uložil podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku zaplatiť z titulu nároku na náhradu škody

pošk. U. D. sumu 1.077,21 eura a pošk. A. S. sumu 2.292,92 eura, pričom podľa § 288 ods. 2 Tr. poriadku
obe poškodené odkázal so zvyškami ich nárokov na občianske súdne konanie.

Ihneď po vyhlásení tohto rozsudku podal proti nemu obž. J. B. prostredníctvom obhajcu odvolanie,
ktorého rozsah vymedzil tak, že toto smeruje proti výrokom o vine a treste.

V dodatočne predložených dôvodoch odvolania obžalovaný namieta, že okresný súd síce vykonal
rozsiahle dokazovanie, avšak na základe vykonaných dôkazov nedospel k správnym právnym záverom.
Na rozdiel od súdu prvého stupňa zastáva názor, že jeho vina nevyplýva zo znaleckého posudku Ing.
S., ani z jeho výpovede. Práve naopak, tieto podľa neho nepriamo potvrdzujú skutočnosť, že názor

o tom, že by jeho vina bola preukázaná, nie je správny. V tejto súvislosti poukázal na to, že znalec
Ing. S. síce uviedol, že technickou príčinou vzniku predmetnej dopravnej nehody bolo nevenovanie sa
riadeniu vozidla a následné zbehnutie z vozovky, avšak k príčine nevenovania sa riadeniu sa znalec
pochopiteľne vyjadriť nemohol. Za dôležité pritom považuje obžalovaný to, že znalec potvrdil, že vozidlo
opustilo vozovku bez akéhokoľvek brzdenia, či iného manévru, čo potvrdil aj svedok Ing. K., ktorý

vypovedal, že celý čas nehodového deja sa na jeho vozidle nerozsvietili brzdové svetlá, čo znamená,
že na vzniknutú dopravnú situáciu nijako nereagoval. Zastáva názor, že odpoveď na otázku, prečo ako
vodič na situáciu nereagoval, je zrejmá zo znaleckého posudku a výpovede znalca MUDr. B., PhD.,
ktorý potvrdil, že nie je možné vylúčiť, že v kritickom čase bol v takom zdravotnom stave, ktorý vylučoval
možnosť, aby reagoval na okolitý svet a podnety prichádzajúce z neho s tým, že do takéhoto stavu sa

mohol dostať, či už pre kardiálne alebo nekardiálne synkopy. V tejto súvislosti odvolateľ namieta, že ak
okresný súd založil rozhodnutie o jeho vine na názore, že znaleckým dokazovaním z odboru internej
medicíny nebolo preukázané, že by sa dostal do stavu, aký uvádza, tento je nesprávny, negujúci jednu z
najstarších a zároveň najdôležitejších zásad trestného práva a síce zásadu „in dubio pro reo“ a snaží sa
ťarchu dôkazného bremena preniesť na neho, neberúc ohľad na to, že v trestnom konaní sa musí vina

dokázať bez akýchkoľvek pochýb, pretože nedokázaná vina musí mať úplne rovnaký procesný účinok,
ako dokázaná nevina. Súčasne tvrdí, že zo strany obžalovaného nie je nutné dokazovať jeho nevinu,
ale stačí len spochybniť dôkazy, ktoré svedčia v jeho neprospech.

Na základe už zmieneného znaleckého dokazovania je tak podľa odvolateľa nesporné, že v jeho veci

sú minimálne pochybnosti o tom, či sa dopustil trestného činu aj po subjektívnej stránke. Vyslovil pritom
názor, že ak by príčinou nehody naozaj bolo nevenovanie sa riadeniu vozidla z dôvodov, za ktoré môže,
nesporne by bol reagoval na jazdu mimo vozovky najmä brzdením, keď minimálne už na nerovnej a
mokrejvozovkemusíkaždý,ktojeprivedomí,zistiťzávažnosťsituácieanatútoreagovať,čiužbrzdením
alebo natočením volantu. Navyše poukázal na to, že vo vozidle boli traja, teda je podľa neho vysoký

predpoklad, že pred nehodou ho poškodení mienili upozorniť na vzniknutú dopravnú situáciu, na čotaktiež nedokázal reagovať, inak by k dopravnej nehode nedošlo, pričom sa tak mohlo stať výlučne pre
náhle zhoršenie jeho zdravotného stavu.

Okresný súd pochybil podľa obžalovaného aj v tom, že bez akéhokoľvek dôkazu bral za dokázané, že
mal mať vedomosť o jeho zdravotnom stave, tak ako ho popísal znalec MUDr. B., PhD. Zároveň uviedol,
že sa subjektívne rozhodne necítil byť pred ominóznou dopravnou nehodou chorý a rozhodne sa necítil
byť v stave, ktorý by v tom čase vylučoval možnosť riadenia vozidla, pričom o zvýšených hodnotách
bielych krviniek a pod. nemal žiadnu vedomosť, necítil, žeby mal zvýšenú telesnú teplotu a pod. Neskôr

v tejto súvislosti doplnil, že okresný súd neuviedol žiaden dôkaz, a už vôbec nie dôkaz relevantný, o
ktorý oprel svoj názor, že vedel, že môže ohroziť záujem chránený Trestným zákonom riadením vozidla
v nepriaznivom zdravotnom stave. Okresný súd podľa obžalovaného tiež náležite neodôvodnil svoje
rozhodnutie ani v tom smere, že aj keby mal vedomosť o svojom zdravotnom stave (čo popiera), bolo
z jeho strany dôvodné predpokladať, že tento môže vyústiť až do straty vedomia. Zopakoval, že sa
subjektívne cítil úplne fit, čo potvrdili aj svedkovia, ktorí ho videli na mítingu predchádzajúci večer.

Ďalej poukázal na vnútornú protirečivosť napadnutého rozsudku, keď okresný súd na jednej strane
uvádza, že nebolo preukázané, žeby sa dostal do takej zdravotnej indispozície, ktorá by mohla mať
dopad na vznik tejto dopravnej nehody, kým na strane druhej mu vyčíta, že nemal čo riadiť vozidlo v
takom zdravotnom stave. Súčasne namieta, že sa okresný súd nevysporiadal s tým, že do stavu, v

ktorom nemohol ovládať ním riadené vozidlo, sa mohol dostať aj v dôsledku kardiálnej synkopy.

V závere vyslovil názor, že niet človeka, ktorého by nemrzeli nenapraviteľné a veľmi závažné následky
tejto nehody, vrátane neho, keď prišiel o najlepšieho kamaráta, ale založiť vinu len na následkoch,
nie je prípustné. Napokon, napriek presvedčeniu, že za vznik dopravnej nehody nemôže, z opatrnosti

namieta aj neprimerane prísny trest. Argumentuje pritom, že hoci je pravdou, že ide o dopravnú nehodu s
mimoriadne závažnými následkami, nič neindikovalo uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody
nad dolnou hranicou zákonom stanovenej trestnej sadzby. Preto už keď dospel okresný súd k záveru o
jeho vine (podľa neho nesprávnemu) mal mu uložiť miernejší trest. Poukázal pritom aj na neprimerane
dlhú dobu uloženého trestu zákazu činnosti a vysokú mieru nezamestnanosti v regióne, v ktorom žije,

s tým, že na výkon svojho povolania nepochybne potrebuje riadiť motorové vozidlá. V podstate z týchto
dôvodov navrhol zrušiť napadnutý rozsudok vo všetkých jeho výrokoch a spod obžaloby ho oslobodiť,
alternatívne vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu, ktoré bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, ktorý o

to požiadal, jeho obhajca osobitne upriamil pozornosť na to, že uložený nepodmienečný trest odňatia
slobody nezodpovedá požiadavkám - podmienkam ukladania trestov uvedeným v § 34 Tr. zákona,
najmä pokiaľ ide o osobu obžalovaného a jeho pomery. V tejto súvislosti poukázal na to, že po
vyhlásení prvostupňového rozsudku sa výrazne zhoršil stav obžalovaného, keď tumor, ktorý mu bol
diagnostikovaný už v predchádzajúcom období, začiatkom roka 2014 metastázoval, v dôsledku čoho

obžalovaný do júla 2014 podstúpil štyri cykly chemoterapie, no napriek tomu predmetné ochorenie
progredovalo. Z tohto dôvodu aktuálne podstupuje alternatívnu liečbu s čiastočným pokrokom, no
napriek tomu je nepretržite práceneschopný a aj naďalej trpí život ohrozujúcou chorobou. Aj z tohto
dôvodu obhajca pre prípad, ak by krajský súd dospel k záveru o vine obžalovaného, navrhol napadnutý
rozsudok zrušiť vo výroku o treste a uložiť obžalovanému trest odňatia slobody s podmienečným

odkladom jeho výkonu na primeranú skúšobnú dobu.

Proti predmetnému rozsudku, ktorý bol ďalším osobám oprávneným podať proti nemu odvolanie
oznámený 13. decembra 2012 vyhlásením v ich prítomnosti, podali odvolania aj poškodené A. S. XX.
B. XXXX a U. D. XX. B. a to proti výrokom, ktorými boli s ich nárokmi na náhradu škody odkázané na

občianske súdne konanie.

Poškodená A. S. v dodatočne predložených dôvodoch odvolania prostredníctvom splnomocnenkyne
uviedla, že konaním obžalovaného, ktorým naplnil skutkovú podstatu prečinu usmrtenia podľa § 149
ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona a spôsobil smrť jej synovi, došlo k neoprávnenému zásahu do jej práva

na ochranu osobnosti, konkrétne k zásahu do práva na súkromie. Na posúdenie toho, či jej v dôsledku
preukázaného konania obžalovaného bola spôsobená ujma, úzkosť, trauma, šok, bolesť a útrapy, nie
sú podľa nej potrebné odborné vedomosti, ani žiadne ďalšie dokazovanie. Domnieva sa preto, že na
rozhodnutie o náhrade nemajetkovej ujmy nebolo potrebné ďalšie dokazovanie, prvostupňový súd malo jej nároku rozhodnúť a nepostupovať v zmysle ustanovenia § 288 ods. 2 Tr. poriadku. Zdôraznila,
že v dôsledku postupu okresného súdu bude musieť svoj nárok na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy uplatňovať samostatnou žalobou v ďalšom konaní, ktoré môže trvať ďalšie roky, a bude nútená

opakovane vypovedať o jej traume, zúčastňovať sa pojednávaní. Je pritom presvedčená, že účelom
adhézneho konania je zmierniť utrpenie poškodeného a netraumatizovať ho ďalším konaním, v ktorom
by si mal opakovane uplatňovať svoj nárok voči obžalovanému. Zároveň poukázala na to, že rozhodnutie
prvostupňového súdu, v zmysle ktorého bude nútená riadne uplatnené nároky opakovane uplatňovať
samostatnou žalobou, znižuje jej šancu uspokojiť sa z majetku obžalovaného.

V podstate rovnako odôvodnila podané odvolanie aj pošk. U. D. a to tiež prostredníctvom
splnomocnenkyne.

K odvolaniam oboch poškodených sa obž. J. B. vyjadril písomne a to prostredníctvom svojho obhajcu.
V tomto vyjadrení predovšetkým oponuje názoru poškodených, že by účelom adhézneho konania bolo

zmierniť utrpenie poškodeného a netraumatizovať ho ďalším konaním, pretože to nemožno vyvodiť
zo žiadneho ustanovenia Trestného poriadku. Naopak si obžalovaný myslí, že účelom tohto inštitútu
je odbremeniť súdy, aby nemuseli konať o tom istom nároku opakovane, ak sa má vykonať rovnaké
dokazovanievtrestnomanásledneajobčianskoprávnomkonaní.Poškodenépritomnerozlišujúnáhradu
nemajetkovej ujmy od náhrady škody, pričom tvrdí, že Trestný poriadok umožňuje v adhéznom konaní

rozhodnúť výlučne len o náhrade škody, nie však aj o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá je samostatnou
kategóriou práva. O správnosti tohto názoru svedčí podľa obžalovaného aj to, že náhrada škody ako
inštitút civilného práva je upravená v VI. časti Občianskeho zákonníka, kým poškodenými uplatnené
nároky na náhradu nemajetkovej ujmy majú základ v jeho I. časti. Na tom nemení nič ani poškodenými
pripojená časť rozhodnutia Krajského súdu v Žiline, ktoré je vyjadrením právneho názoru jedného senátu

v konkrétnej veci, ktorý nemá záväzný charakter pre odvolací súd. Ďalej poukazuje na absenciu petitu
a protirečí poškodeným v tom, že nemožno súhlasiť s ich názorom, že na objektívne ustálenie výšky
nemajetkovej ujmy nie je potrebné ďalšie dokazovanie a že táto závisí výlučne len od úvahy súdu,
pretože táto nemôže byť svojvoľná a musí byť založená na starostlivom zvážení všetkých dôkazov.
Pre prípad iného právneho názoru napokon namieta, že poškodené si neuplatnili nároky na náhradu

nemajetkovej ujmy v zákonom stanovenej lehote a to aj s uvedením výšky uplatneného nároku. V závere
poukazuje na to, že priznanie práva na náhradu škody by bolo v rozpore s dvojinštančnosťou súdneho
konania a taktiež by ho ukrátilo na jeho právach v tom, že v trestnom konaní nemá právo navrhnúť ako
vedľajšieho účastníka príslušnú poisťovňu. V podstate z týchto dôvodov navrhol obžalovaný odvolania
poškodených ako nedôvodné zamietnuť.

Prokurátor príslušnej krajskej prokuratúry pred odvolacím súdom uviedol, že vykonaným dokazovaním
nebol zistený žiaden priamy argument, že za dopravnú nehodu nezodpovedá obžalovaný. Pokiaľ
ide o znalecký posudok MUDr. B., ten považuje iba za zmes dohadov, v ktorej nie sú uvedené
žiadne konkrétne dôkazy o tom, žeby obžalovaný mal spôsobiť dopravnú nehodu v dôsledku náhlej

zdravotnej indispozície a to napriek tomu, že bezprostredne po nehode bol prevezený na špecializované
pracovisko, kde mu bolo okrem iného robené aj EKG, ktoré bolo v norme. Poukázal tiež na výpovede
svedkov, ktorí sa nachádzali na mieste dopravnej nehody bezprostredne po nej a uviedli, že obžalovaný
bol von, pomáhal im pri vyprosťovaní, pričom aj hliadka polície uviedla, že sa správal normálne, bol iba
vystrašený.Pretojepodľaprokurátoravylúčené,abypríčinoudopravnejnehodybolizdravotnéproblémy

obžalovaného. Ďalej poukázal na závery znalca, podľa ktorých zo zaistených stôp a polohy motorového
vozidla vyplýva, že došlo k vytočeniu prednej nápravy doľava a že vodič na vzniknutú situáciu reagoval.
Vychádzajúc z uvedeného prokurátor uzatvára, že obžalovaný sa jednoznačne dopustil trestného činu,
pričom upriamuje pozornosť na to, že obžalovaný sa odmietol zúčastniť verejného zasadnutia, odmietol
vypovedať, ako aj na to, že je nedisciplinovaným vodičom, ktorý sa nepoučil ani pod dopravnej nehode.

Z týchto dôvodov navrhol odvolanie obžalovaného zamietnuť a o odvolaniach poškodených rozhodnúť
v súlade s návrhom ich splnomocnenkyne.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd preskúmal na podklade uvedených odvolaní, ktoré podali
oprávnené osoby včas, v súlade s § 317 ods. 1 Tr. poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých

výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolania, ako aj správnosť postupu konania, ktoré
im predchádzalo.Po takto vykonanom prieskume a po doplnení konania dôkazmi nevyhnutnými na to, aby mohol krajský
súd o odvolaniach rozhodnúť, zistil, že podané odvolania sú sčasti dôvodné.

Úvodom treba k veci uviesť, že konanie predchádzajúce napadnutému rozsudku netrpí takými
podstatnými chybami, ktoré by bez ďalšieho odôvodňovali jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého
stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Okresný súd pritom vykonal
dokazovanie v zásade v rozsahu nevyhnutnom na jeho rozhodnutie a v odôvodnení napadnutého
rozsudku dostatočne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové

zistenia a akými úvahami sa spravoval pri ich hodnotení. Nad rámec odôvodnenia napadnutého
rozsudku krajský súd k veci dodáva:

Pokiaľ ide o odvolanie obžalovaného v časti týkajúcej sa výroku o vine, jeho podstata spočíva v tvrdení,
že v kritickom čase bol v takom zdravotnom stave, ktorý vylučoval možnosť, aby reagoval na okolitý
svet a podnety prichádzajúce z neho s tým, že do takéhoto stavu sa mohol dostať, či už pre kardiálne

alebo nekardiálne synkopy.

K tomu je potrebné v prvom rade uviesť, že hoci je pravdou, že znalec z odvetvia kardiológie a
internej medicíny MUDr. Z. B., PhD. v písomne podanom znaleckom posudku pôvodne pripustil, že u
obžalovaného mohlo 3. júla 2011 prebiehať ľahké celkové infekčné ochorenie, v rámci ktorého mohla

vzniknúť kardiálna synkopa, t.j. krátkodobé bezvedomie v dôsledku nedostatočného prekrvenia mozgu v
súvislosti s poruchou srdcovej činnosti, či nekardiálna synkopa, t. j. krátkodobé bezvedomie v dôsledku
poruchyprekrveniamozguziných,nežkardiálnychpríčin(prioslabeníorganizmupricelkovomochorení,
dehydratácii a podobne), zároveň ale uviedol, že kardiálne synkopy v dôsledku prekonanej myokarditídy
sú vzácne a môžu vznikať v prípade trvalého poškodenia nervového systému srdca.

V tejto súvislosti poukazuje krajský súd na to, že podľa správy kardiológa, ktorý obžalovaného liečil v
roku 2009, sa podozrenie na zápal srdcového svalu (myokarditítu) u neho nepotvrdilo, v čase vyšetrenia
bol obžalovaný plne spôsobilý viesť motorové vozidlo a nebol zdravotne obmedzený ochorením zo
strany srdcovocievneho systému. V súlade s tým aj znalec MUDr. Z. B., PhD. pri výsluchu na hlavnom

pojednávaní napokon uviedol, že by u obžalovaného skôr pripustil iba ľahšiu poruchu vedomia z
dôvodu zvýšenej teploty, pričom pravdepodobnejšia bola podľa neho bežná nevoľnosť spojená s
akútnym infekčným ochorením. Ani zvýšená teplota a ani akútne infekčné ochorenie ale u obžalovaného
pri jeho vyšetrení bezprostredne po dopravnej nehode zistené neboli. Navyše, odhliadnuc od toho,
že sám obžalovaný v dôvodoch odvolania tvrdí, že sa subjektívne cítil úplne fit, aj podľa svedka

Ing. A. M. obžalovaný pri odchode zo školenia pôsobil normálne, čo potvrdil aj svedok W. Y., na
ktorého pôsobil obžalovaný štandardne a nič nezaregistroval. Teda obžalovaný v deň dopravnej nehody
nejavil žiadne príznaky (podľa znalca by malo ísť o príznaky ako pri bežných zápalových ochoreniach
horných dýchacích ciest), ktoré by dovoľovali vyvodiť záver, že v tom čase trpel takým celkovým
ochorením, ktoré by u neho mohlo vyvolať nekardiálnu synkopu. Správnosť tohto záveru potvrdzuje

podľa odvolacieho súdu aj to, že obžalovaný na nebezpečnú situáciu zareagoval, a teda sa nenachádzal
v stave bezvedomia vyvolanom či už kardiálnou alebo nekardiálnou synkopou.

Zo znaleckého posudku znalca z odboru doprava cestná totiž vyplýva, že vzhľadom na nameraný
priečny sklon a priebeh zanechaných stôp smerom bližšie ku korytu rieky vodič vozidla krátko predtým,

než s vozidlom vyšiel na horizont, rozpoznal hroziace nebezpečenstvo a volantom točil vľavo. Inak by
totižto malo motorové vozidlo klesať, resp. vybočovať viac. Zanechané stopy ale nasvedčujú tomu, že
motorové vozidlo držalo skôr súbežný smer s priebehom diaľnice. Z tohto potom vyplýva, že najneskôr
v mieste, kde svah dosiahol priečny sklon 35 %, t. j. 57,5 m od miesta, kde motorové vozidlo pravým
predným kolesom opustilo pravý okraj asfaltového povrchu, iba 29 m od miesta, kde motorové vozidlo

ľavým predným kolesom opustilo pravý okraj asfaltového povrchu a 67,8 m pred miestom konečnej
polohy motorového vozidla, musel obžalovaný volantom točiť vľavo, a teda na nebezpečnú situáciu
reagovať. Zohľadniac zároveň minimálny reakčný čas vodiča 0,3 s (za ktorý prešiel približne 10 m) si tak
obžalovaný hroziace nebezpečenstvo uvedomil vzápätí potom, čo prednými kolesami opustil asfaltovú
plochu diaľnice, a na toto aj reagoval. Nemožno pritom prehliadnuť, že v čase opustenia diaľnice sa

motorové vozidlo pohybovalo rýchlosťou 121 až 128 km/h a teda uvedené vzdialenosti prešlo za zlomky
sekúnd.Uvedené teda spoľahlivo vyvracia obhajobu obžalovaného, že v kritickom čase bol v takom zdravotnom
stave, ktorý vylučoval možnosť, aby reagoval na dopravnú situáciu, a aj krajský súd uzatvára, že
obžalovaný tým, že nevenoval pozornosť smerovému vedeniu vozidla, zišiel z diaľnice a spôsobil

dopravnú nehodu, pri ktorej jeho spolujazdci utrpeli smrteľné zranenia, čím naplnil všetky znaky
skutkovej podstaty prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona.

Odvolací súd na tomto mieste len pre úplnosť dodáva, že porušenie povinnosti venovať sa plne vedeniu
vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke pri jazde po diaľnici treba považovať za porušenie

dôležitej povinnosti v zmysle § 138 písm. h) Tr. zákona, keďže vzhľadom na najvyššiu dovolenú rýchlosť
jazdy po diaľnici takéto porušenie základnej povinnosti vodiča môže mať (a podľa všeobecnej skúsenosti
aj často máva) za následok vážnu dopravnú nehodu. Obžalovaný pritom mal a mohol predvídať, že
ak pri rýchlosti takmer 130 km/h sa nebude plne venovať vedeniu motorového vozidla, môže spôsobiť
dopravnú nehodu aj so smrteľným následkom.

Z týchto dôvodov dospel krajský súd k záveru, že odvolanie obžalovaného v časti týkajúcej sa výroku
o vine nie je dôvodné, i keď je nutné do istej miery prisvedčiť jeho námietkam, v ktorých poukazuje na
určitú vnútornú rozpornosť odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorá má svoj základ v nesprávnom
prístupe prvostupňového súdu k vyhodnoteniu dôkaznej povinnosti strán trestného konania.

Pokiaľ ide o výrok o treste, krajský súd sa plne stotožnil s rozhodnutím okresného súdu, čo do druhu a
výmery uložených trestov. So zreteľom nielen na nenapraviteľný následok v podobe smrti dvoch osôb,
ale prihliadajúc zároveň na to, že ide o nedbanlivostný trestný čin a na prevahu poľahčujúcej okolnosti
spočívajúcej v tom, že obžalovaný viedol pred spáchaním riadny život, v dôsledku čoho došlo k zníženiu
hornej hranice zákonom stanovenej trestnej sadzby o jeden rok, t. j. na štyri roky, je trest odňatia slobody

v polovici takto upravenej trestnej sadzby vo výmere tri roky trestom zákonným a primeraným.

Rovnako zákonným a primeraným je aj trest zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel
na dobu šiestich rokov. Už len s ohľadom na záznamy o doterajších priestupkoch obžalovaného v
jeho evidenčnej karte vodiča, ktoré svedčia o tom, že je nedisciplinovaným vodičom (najmä pokiaľ ide

o rýchlosť jazdy), ktorý už v minulosti spôsobil dopravnú nehodu, je nutné odmietnuť akékoľvek jeho
výhrady voči výmere tohto druhu trestu.

Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel ale krajský súd k záveru, že vzhľadom na celkový doterajší
život obžalovaného, prostredie, v ktorom žije, ale aj jeho aktuálny nepriaznivý zdravotný stav, o ktorom

nemá odvolací súd aj so zreteľom na odborné posúdenie obžalovaným predložených lekárskych správ
pochybnosti, nie je výkon uloženého trestu odňatia slobody na zabezpečenie ochrany spoločnosti a
jeho nápravu, za súčasného uloženia trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov
nad polovicou zákonom stanovenej trestnej sadzby, nevyhnutný. Za nenáležité pritom považuje, ak
prokurátor v tejto súvislosti poukazuje na to, že obžalovaný odmietol vypovedať a aj sa zúčastniť

verejných zasadnutí odvolacieho súdu, keďže má na to právo.

Preto krajský súd na podklade odvolania obžalovaného zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste
a sám rozhodol tak, že obžalovanému uložil trest odňatia slobody vo výmere tri roky, ktorého výkon
podmienečne odložil, a súčasne mu uložil probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe, ktorú

určil na päť rokov, s povinnosťou spočívajúcou v príkaze nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu
a trest zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel na šesť rokov.

Pokiaľ ide o odvolania poškodených, ktoré zhodne namietajú nepriznanie náhrady nemajetkovej ujmy,
treba uviesť, že tieto odvolania sú vo svojej podstate dôvodné.

Predovšetkým je nutné odmietnuť argumentáciu obžalovaného, že v trestnom konaní nie je možné
rozhodnúť o nemajetkovej ujme.

Z ustanovenia § 287 ods. 1 veta prvá Tr. poriadku totiž vyplýva, že ak súd odsudzuje obžalovaného pre

trestný čin, ktorým spôsobil inému škodu uvedenú v § 46 ods. 1, uloží mu spravidla v rozsudku, aby ju
poškodenému nahradil, ak bol nárok riadne a včas uplatnený. Podľa § 46 ods. 1 Tr. poriadku zároveň
platí, že poškodeným je osoba, ktorej bolo trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková,
morálnaaleboináškodaaleboboliporušené,čiohrozenéjejinézákonomchránenéprávaaleboslobody.Škodou na účely § 287 ods. 1 Tr. poriadku tak nie je iba majetková škoda, ako to mylne tvrdí obžalovaný,
ale treba ňou rozumieť aj nemajetkovú ujmu ako dôsledok porušenia, či ohrozenia iných zákonom

chránených práv alebo slobôd trestným činom.

Takýto výklad ustanovenia § 287 ods. 1 Tr. poriadku pritom zohľadňuje aj právo Európskej únie,
konkrétne rámcové rozhodnutie Rady 2001/220/SVV z 15. marca 2001 o postavení obetí v trestnom
konaní(ďalejlen„rámcovérozhodnutie“),ktorébolodoprávnehoporiadkuSlovenskejrepublikyprebraté

zákonom č. 403/2004 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Podľačl.1písm.a)rámcovéhorozhodnutia„obeť“jefyzickáosoba,ktoráutrpelaujmu,vrátanefyzického
a psychického poškodenia, emocionálneho utrpenia, ekonomickej straty, priamo spôsobenú konaním
alebo nekonaním, ktoré je porušením trestného práva členských štátov

Podľa čl. 9 ods. 1 rámcového rozhodnutia každý členský štát zabezpečí, aby obete trestných činov
boli oprávnené získať rozhodnutie v primeranej lehote o odškodnení zo strany páchateľa v priebehu
trestného konania, okrem určitých prípadov, kde vnútroštátne právo stanovuje odškodnenie, ktoré sa
má priznať iným spôsobom.

So zreteľom na uvedenú definíciu obete a na povinnosť národných súdov vykladať vnútroštátne právo
s čo najväčším ohľadom na znenie a účel rámcového rozhodnutia, aby sa dosiahol ním sledovaný
výsledok, rozhodnutie o náhrade škody spôsobenej trestným činom, na ktoré má mať jeho obeť podľa
čl. 9 ods. 1 rámcového rozhodnutia právo už v priebehu trestného konania, zahŕňa podľa názoru
odvolacieho súdu tiež náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako dôsledok neoprávneného zásahu

do práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a 13 § Občianskeho zákonníka.

Na tom nemení nič ani skutočnosť, že náhrada nemajetkovej ujmy je upravená v inej (samostatnej)
časti Občianskeho zákonníka, než zodpovednosť za škodu v pravom slova zmysle. Uvedené možno
podľa odvolacieho súdu vyvodiť aj z rozsudku Súdneho dvora z 24. októbra 2013, Katarína Haasová,

C-22/12, v ktorom súdny dvor (napriek obdobnej námietke slovenskej vlády) vyslovil, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci
samej (pozri najmä body 55 až 58).

Vychádzajúc z uvedeného poukazuje odvolací súd na to, že súčasťou práva na ochranu súkromia
chráneného § 11 Občianskeho zákonníka, teda zákonom chráneného práva v zmysle § 46 ods. 1 Tr.
poriadku, je aj rodinný život spočívajúci v udržiavaní a rozvíjaní vzájomných citových, morálnych a
sociálnych väzieb medzi najbližšími osobami. Preto konanie, ktoré spôsobilo násilné pretrhnutie týchto

väzieb stratou člena rodiny, je konaním nesúcim znaky neoprávneného zásahu do zákonom chránených
osobnostných práv pozostalých členov rodiny.

Za nesporné preto považuje krajský súd to, že zavinením dopravnej nehody, pri ktorej zahynuli blízki
príbuzní poškodených (ich synovia), došlo k takému zásahu do ich osobnostných práv, že to u nich

zakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, o ktorej je možné rozhodnúť aj v rámci tzv. adhézneho
konania. Treba pritom zdôrazniť, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy si pošk. A. S. uplatnila vo
výške 30.000,- eur 4. novembra 2011 (čl. 246 až 250) a pošk. Ing. U. D. vo výške 150.000,- eur 15.
novembra 2011 (čl. 255), teda nepochybne pred skončením vyšetrovania (23. decembra 2011) a tieto
ich nároky boli následne prednesené, resp. prečítané postupom podľa § 256 ods. 2 Tr. poriadku na

prvom hlavnom pojednávaní konanom 20. augusta 2012. Neobstoja tak ani námietky obžalovaného, že
poškodené neuplatnili ich nároky na náhradu nemajetkovej ujmy riadne a včas.

Odvolací súd zároveň nezdieľa názor súdu prvého stupňa, že pre rozhodnutie o poškodenými uplatnenej
nemajetkovej ujme by bolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré by výrazne prekročilo rámec

dokazovania potrebného pre rozhodnutie o vine.V tomto smere poukazuje odvolací súd na to, že pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy sú v § 13
ods. 3 Občianskeho zákonníka stanovené iba dve kritériá: 1. závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy
a 2. okolnosti, za ktorých k zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo.

Pokiaľ ide okolnosti porušenia práva, tie sú spoľahlivo preukázané dokazovaním vykonaným vo vzťahu
k výroku o vine obžalovaného.

Pokiaľ ide o závažnosť nemajetkovej ujmy, treba v prvom rade uviesť, že smrť dieťaťa je pre rodičov

vždy mimoriadnym zásahom do ich osobnostných práv. V tejto veci bolo výsluchom poškodených a
prečítaním nimi predložených lekárskych správ navyše preukázané, že nebohí žili so svojimi rodičmi a
súrodencami v spoločných domácnostiach, boli medzi nimi vytvorené silné citové a sociálne vzťahy, ich
tragickou smrťou bola narušená celistvosť dotknutých rodín, pričom tento stav, s ktorým sa poškodené
doposiaľ nevyrovnali, čo sa odráža aj v ich zhoršenom zdravotnom stave, je trvalý a neodstrániteľný.

Preto odvolací súd na rozdiel od okresného súdu priznal každej poškodenej náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch vo výške 20.000,- eur. Treba pritom zdôrazniť, že táto náhrada v žiadnom prípade nie je
vyjadrením hodnoty života ich synov, ale predstavuje iba určitú formu zadosťučinenia za útrapy, ktoré
im boli smrťou ich blízkych spôsobené.

Pokiaľ ide o náhrady majetkovej škody, voči ktorým poškodené nevzniesli žiadne konkrétne výhrady,
tieto im odvolací súd priznal v rovnakej výške ako súd prvého stupňa.

Napokon, keďže odvolací súd nepriznal poškodeným nároky na náhradu spôsobenej škody v celej nimi
uplatnenej výške, so zvyškami týchto nárokov ich odkázal na občianske súdne konanie.

V závere odvolací súd len pre úplnosť dodáva, že odvolania poškodených a ich doplnenia, boli
obžalovanému a jeho obhajcovi doručené, mal sa k nim možnosť vyjadriť, čo prostredníctvom obhajcu
aj urobil, a preto postupom krajského súdu v súlade s § 322 ods. 3, ods. 4 Tr. poriadku a s § 329 Tr.
poriadku nedošlo k žiadnemu zásahu do jeho práva na „dvojinštančnosť“ konania. Pritom so zreteľom

na poškodenými uplatnené odvolacie námietky, nemožno dôvody, ktoré viedli krajský súd k zmene
rozhodnutia okresného súdu vo výroku o náhrade škody, považovať ani za prekvapivé.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.