Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, January 29, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoP/44/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314219440
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2314219440.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: U. G., nar. XX. M. XXXX,
bytom u matky, zastúpenej kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Nové Zámky,
matky: H. G., nar. XX. M. XXXX, bytom T.. V. XXXX/X, S., zastúpenej splnomocnenkyňou: Advokátska
kancelária Čibrik & Blazsek s.r.o., Šaľa, Hlavná 14 a otca: M. G., nar. X. V. XXXX, bytom R. XXX,
zastúpeného splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária FARDOUS PARTNERS s.r.o., Šaľa, Hlavná 6,

o zníženie výživného, o odvolaní matky proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 22. júna 2015 č k.
16P/200/2014-171vspojenísopravnýmuznesenímz18.septembra2015č.k.16P/200/2014-197,takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením súdu prvého
stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa znížil vyživovaciu povinnosť otca dňom právoplatnosti

rozsudku zo sumy 165,97 eur na sumu 120 eur mesačne a tým zmenil rozsudok Okresného
súdu Galanta č. k. 6C/362/2007-60 z 19. decembra 2007, v ostatných častiach zostalo rozhodnutie
nezmenené a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie
odôvodnil právne ustanoveniami § 78 ods. 1 veta prvá, § 62 ods. 1 až 5, § 75 ods. 1 ZoR (z. č. 36/2005 Z.
z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov), § 163 ods. 1 O.s.p. (z. č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení zmien a doplnení) a vecne tým, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané,

že u otca prišlo k výraznej zmene pomerov tým, že otec dosiahol v roku mesačný zárobok vo výške 510
eur mesačne a z výdavkov matky, (ktoré uviedla v písomnom vyjadrení, ale nijako zvlášť nepreukázala)
vyplýva, že v čase, keď bolo určované výživné na maloletú, toto bolo dohodnuté vo vyššej výške s
ohľadom na tú skutočnosť, že matka nemala vysoké príjmy, potrebovala si zabezpečiť pre seba aj dieťa
bývanie a v rámci vyporiadania BSM po rozvode manželstva jej otec zanechal väčší majetok a dokonca
aj výškou výživného hradil časť nákladov na domácnosť, hoci spolu nežili. Súd prvého stupňa mal za

preukázanú zmenu pomerov na strane otca najmä tým, že ukončil podnikateľskú činnosť, oženil sa,
narodilo sa mu ďalšie dieťa. Súd na základe dokladov matkou doložených do spisu a tej skutočnosti,
že ani matka nežije sama, má známosť s iným mužom, ktorý je schopný si zabezpečiť príjmy dospel k
názoru, že v súčasnom období vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe Krajského súdu v Trnave
výživné má byť určené vo výške od 20 do 30% z príjmu povinného rodiča a keďže matka nepreukázala
zvýšené výdavky na dieťa z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu, prípadne iných vážnych dôvodov,

výživné určené súdom vo výške 120 eur mesačne, tvorí cca 25% zo zárobku otca. O trovách konania
rozhodol v zmysle § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p. a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu
trov konania. Opravným uznesením súd prvého stupňa opravil odôvodnenie rozsudku na strane 3 i na
strane 4.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podala v zákonnej lehote odvolanie matka maloletej.

Dôvodila, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav veci, keďže nezisťoval dostatočne
príjmové a majetkové pomery otca, pričom v dôsledku nevykonania matkou navrhnutých dôkazov azároveň nesprávnym zhodnotením vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
a následne i k nesprávnemu rozhodnutiu. Namietala, že nebolo preukázané, že by otec ukončil
podnikateľskúčinnosťanebolopreukázanéani,žebyoteczanechalvyššímajetokmatkeprivyporiadaní

BSM. Dodala, že už v roku 2012 súhlasila s návrhom otca a dohodli sa na zrušení povinnosti prispievať
natvorbuúspormaloletejanapriektomu,žerozsudokbolschválenýsúdom11.apríla2013otecpodaluž
6. augusta 2014 návrh na zmenu rozsudku. Namietala, že majetkové pomery otca sú iné ako konštatoval
súd prvého stupňa, keďže otec stavia so svojou manželkou rodinný dom, ktorý je už takmer dokončený.
Výživné už vo výške 165,97 eur je nepostačujúce, bolo určené už pred 8 rokmi, toho času má maloletá

12 rokov a jej životná úroveň má kopírovať životnú úroveň otca a bolo by preto dôvodné zvýšenie
výživného. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.

K odvolaniu matky sa vyjadril otec, ktorý navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť.
Dodal, že titulom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov bolo matke vyplatené o

11.000 eur viac ako otcovi. Pomery otca sa zmenili, keďže si založil novú rodinu a dňa 25. marca 2014
sa mu narodil syn M.. Uviedol, že je pravdou, že stavia rodinný dom, ktorý však začal stavať ešte v roku
2011, ide o dom ešte neobývateľný. Doplnil, že jeho terajšia manželka sa celodenne stará o maloletého
syna a poberá iba rodičovský príspevok 203,20 eur, výživné vo výške 120 eur na maloletú U. považuje
za dostačujúce.

Kolízny opatrovník sa k odvolaniu matky nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba, účastníčka konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je

odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.) postupom bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.)
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce bez ohľadu na rozsah a dôvody
odvolania (§ 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 81 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie
matky maloletého dieťaťa je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť (§
221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.).

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom účastníkovi konania sa podľa záverov ustálenej judikatúry

súdov (na ktorých ani v tejto konkrétnej veci nevznikol dôvod nič meniť) zásadne rozumie taký
závadný postup súdu, uplatnením ktorého dochádza k odňatiu tých práv, ktoré účastníkovi platné
procesné právo (teda O.s.p. a iné s ním súvisiace právne predpisy) priznáva. K takémuto odňatiu
(teda nerešpektovaniu) práv pritom môže dôjsť ako v priebehu konania vedúceho k vydaniu určitého
rozhodnutia súdu, tak i samotným vydaním rozhodnutia (pokiaľ samozrejme takémuto rozhodnutiu

možno vytýkať nerešpektovanie konkrétneho procesného práva účastníka zaručeného mu Občianskym
súdnym poriadkom či prípadným iným predpisom procesného práva).

Okrem toho, že vada konania vymedzená v ustanovení § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. je vo svojej
podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, teda práva

zaručovanéhonielenvnútroštátnymprávnymporiadkomSlovenskejrepubliky(tupor.najmäčl.46anasl.
Ústavy SR, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), ale
i právom medzinárodným (predovšetkým čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd - oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.), jedným z postupov súdu
odnímajúcich účastníkom konania reálnu možnosť konať pred súdom sú nedostatky, vady samotného

rozhodnutia a to najmä jeho odôvodnenia. To treba vyvodiť i z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A); Komisie (tu napr.
stanoviskovoveciE.R.T.c/aŠpanielskozroku1993,sťažnosťč.18390/91);ÚstavnéhosúduSlovenskej
republiky (o. i. nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) či Najvyššieho súdu SR (tu najmä rozsudok z
27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005), v zmysle ktorých treba za porušenie práva na spravodlivé súdne

konanie považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Ak potom požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach Slovenskej republiky
vymedzuje ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čohosa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník
konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z
ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; pričom dbá aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé a táto úprava dopadá nielen na tzv. sporové konania (s postavením účastníkov ako žalobcu
a žalovaného), ale i na tzv. konania nesporové (druhovo totožné s tým v prejednávanej veci); korektným
a aj ústavne konformným výkladom takejto úpravy treba dospieť k záveru, že s požiadavkami v nej
uvedenými je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale

napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami,
resp. i prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a
napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť
príslušné zistenia vyvodené. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je aj odrazom práva
účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada
i so špecifickými námietkami účastníka); porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a

povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách
rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma i možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať
proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo
(za naplnenia zákonom ustanovených predpokladov) i mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom
nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne

konanie, je zjavné, že výskyt takejto vady zakladá ako nevyhnutnosť rozhodnutia odvolacieho súdu
spôsobom predpokladaným v ustanovení § 221 O.s.p. (zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa), tak
sám osebe i dôvodnosť odvolania.

Podľa odvolacieho súdu nemôže byť žiadneho sporu o tom, že práve o prípad zaťaženia napadnutého

rozsudku takouto vadou šlo i v prejednávanej veci.

Súdu prvého stupňa taktiež nešlo nevytknúť, že si nezabezpečil dostatočné dôkazy, podklady pre to, aby
vôbecmoholrozhodnúťvovecisamej,keďjepotrebnéprisvedčiťmatke,žeotecdostatočnýmspôsobom
nezdokladoval svoje pomery preukazujúce dôvodnosť k zníženiu výživného. Možno konštatovať, že

okrem výsluchu a vyjadrení účastníkov sa stalo v súdnej praxi už štandardným (v tzv. nesporovom
konaní), v prvom rade pripojiť spis z konania, v rámci ktorého sa naposledy rozhodovalo o výživnom
pre maloletého (v predmetnej veci spis Okresného súdu Galanta sp. zn. 6C/362/2007), najmä ak bolo
rozhodnuté skráteným rozsudkom a pokiaľ sa údaje o pomeroch rodičov a maloletého pri poslednom
rozhodovaní o výške výživného nenachádzajú v odôvodnení príslušného ostatného rozhodnutia, je tieto

potrebné zistiť priamo zo spisu, resp. i dokazovaním v konaní o návrhu na zmenu (v prejednávanej veci).
Žiadúce bolo preto zabezpečiť potvrdenia o všetkých príjmoch rodičov za rozhodné obdobie, potvrdenia
o ich majetkových pomeroch, sobášny list v prípade uzavretia ktorýmkoľvek z nich nového manželstva
i rodné listy všetkých detí oboch rodičov (toto všetko najmä od samotných rodičov). I keď v spise sa
niektoré listiny nachádzajú tieto neboli v súlade s § 129 ods. 1 O.s.p. vykonané ako dôkaz (prečítaním,

oboznámením ich obsahu na pojednávaní).

Súd prvého stupňa sa okrem pochybení zhora, dopustil aj ďalšieho pochybenia spočívajúceho
v neposkytnutí absolútne žiadnych argumentov na podporu názoru, podľa ktorého by malo byť
okolnostiam prípadu v prejednávanej veci primeraným práve zníženie výživného na sumu 120 eur

mesačne od právoplatnosti rozsudku.

Len všeobecne totiž boli pomenované kritériá rozhodujúce pre určenie výživného (v súlade s ust. § 75
ods. 1 Zák. o rodine) 1. odôvodnené potreby výživou oprávneného, ktorým v intenciách prejednávanej
veci bola primárne maloletá U., sekundárne však i ďalšie deti matky a otca a 2. možnosti, schopnosti a

majetkové pomery výživou povinného - ktorým tu bol otec, popri ňom ale i matka a vo vzťahu k ďalšiemu
dieťaťu otca reprezentujúcim ďalšiu vyživovaciu povinnosť otca i druhý rodič, teda manželka otca); v
odôvodnení rozsudku sa však súd prvého stupňa nevyjadril k tomu rozhodujúcemu, teda čo konkrétne
malo predstavovať zmenu pomerov (jedna či viacero okolností), v akom smere táto mala pôsobiť (tu
rozumej, či prípadné zmeny pomerov u celého okruhu spoločne zainteresovaných osôb podporovali

záver o tej istej zmene vo výživnom, alebo tu naopak malo ísť o zmeny prinajmenšom do určitej miery
pôsobiace protichodne - napr. zvýšenie potrieb maloletého popri znížení príjmu niektorého jeho rodiča,
či zvýšení počtu jeho vyživovacích povinností) a v prípade viacerých okolností zakladajúcich v súhrne
zmenu pomerov tiež, k akému času táto nastala. Základným nedostatkom napadnutého rozhodnutia jepráve zníženie výživného od právoplatnosti rozsudku, teda bez akéhokoľvek preukázania, kedy nastala
zmena pomerov.

Výživné pre maloleté deti slúži nielen k uspokojovaniu ich výživy v užšom zmysle, ale k uspokojovaniu
všetkých hmotných potrieb (šatstvo, obuv, cestovné, hygienické potreby), ale i ďalších potrieb dôležitých
k úspešnej výchove dieťaťa (vzdelávanie, príprava na budúce povolanie, kultúrne, športové a rekreačné
potreby, náklady spojené so zdravotným stavom), ich miera je rôzna, podľa okolností konkrétneho
prípadu, predovšetkým je odstupňovaná podľa veku dieťaťa, jeho fyzickej a duševnej vyspelosti,

jeho zdravotného stavu, schopností, náklonností. Povinnosťou rodičov je venovať všetky svoje sily k
dôslednému zabezpečeniu výživy detí v záujme ich náležitého telesného a duševného vývoja.

Pri neposkytnutí (súdom prvého stupňa) žiadnych (nie dostatočne presvedčivých) odpovedí na jednu
z prioritných otázok, tjs. kedy konkrétne došlo k zmene odôvodňujúcej zníženie výživného, tak
samozrejme muselo byť vylúčeným, aby bolo možno porozumieť tomu, ako súd prvého stupňa a či

vôbec vyhodnotil zmenu pomerov na strane oprávnenej i na strane povinných. Súd prvého stupňa úplne
opomenul a tým sa stalo jeho rozhodnutie nelogickým, že o novej úprave výživného sa rozhoduje po
spoľahlivom zistení, kedy došlo ku zmene pomerov a podľa zistených skutočností je potrebné určiť
počiatok zmenenej, resp. novourčenej vyživovacej povinnosti rodiča voči dieťaťu a to zásadne v dobe
zmeny pomerov. Nedôvodným je znižovanie výživného tak ako rozhodol súd prvého stupňa odo dňa

právoplatnosti rozsudku, keďže tento deň nie je určiteľný a nie je možné tak posúdiť a skonštatovať
zmenu pomerov. Zároveň odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvého stupňa, že proti pohľadávkam
na výživné, ktoré je poskytované maloletým deťom, je započítanie vzájomných pohľadávok neprípustné
(uvedené zohľadnil u otca).

Uvedené nedostatky boli takého rázu, že znemožňovali odvolaciemu súdu rozhodnúť vo veci bez toho,
aby odvolací súd suploval (nahradil) vlastnou výlučnou aktivitou v tomto smere nesplnenú povinnosť
súdu prvého stupňa riadne odôvodniť výsledok rozhodovacej činnosti súdu, a to z dôvodu nutnosti
zachovať účastníkom možnosť reálne konať pred súdom v oboch stupňoch súdov (i pre zásadnú
neprípustnosť dovolaní v tzv. rodinných veciach) a naplnený tak bol dôvod zrušenia napadnutého

rozsudkuavráteniavecisúduprvéhostupňanaďalšiekonaniepodľaust.§221ods.1písm.f/(čiastočne
inak i podľa písm. h/) a ods. 2 O. s. p..

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 226 O.s.p. viazaný, v potrebnom rozsahu doplniť dokazovanie (vzhľadom na povahu konania

bez ohľadu na aktivitu účastníkov), výsledky celého konania podľa § 132 O.s.p. náležite zhodnotiť a
až potom opätovne rozhodnúť o veci, tentoraz ale s vypravením nového rozhodnutia i riadnym, teda
konkrétnym a podľa možnosti i dostatočne presvedčivým odôvodnením.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.