Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 19, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/405/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114207846
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3114207846.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudcov JUDr. Viery
Škultétyovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v spore žalobcov 1) U., 2) C. proti žalovaným 1) Y., 2) Y., obaja
žalovaní právne zastúpení R., o zaplatenie 83.796,17 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcov 1),
2) a žalovaného 1) proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, č.k. 14C/69/2014-117 zo dňa 04. decembra
2015vspojenísopravnýmuznesenímOkresnéhosúduTrenčín,č.k.14C/69/2014-133zodňa07.marca

2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v odvolaním napadnutej časti výroku
I. a povinnosti žalovaného 1) nahradiť žalobcom 1), 2) trovy konania p o t v r d z u j e .

Výrok IV., ktorým bolo rozhodnuté, že žalobcovia 1), 2) sú povinní zaplatiť žalovanému 2) náhradu
trov právneho zastúpenia vo výške 2.980,03 Eur, do rúk právneho zástupcu žalovaného 2), do 3 dní m
e n í tak že, žalovaný 2) má proti žalobcom 1), 2) nárok na náhradu trov prvoinštančného

konania v rozsahu 100 %.

Žalobcovia 1), 2) m a j ú proti žalovanému 1) nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.
Žalobcovia 1), 2) n e m a j ú proti žalovanému 2) nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie v spojení s opravným uznesením rozhodol, že žalovaný 1) je povinný zaplatiť

žalobcom 1) a 2) sumu 83.796,17 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy
109.100 Eur od 11.04.2011 do 10.07.2012, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 109.100 Eur
od 11.07.2012 do 10.02.2013, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 99.100 Eur od
11.02.2013 do 07.05.2013, vo výške 8,50 % ročne zo sumy 99.100 Eur od 08.05.2013
do 12.11.2013, vo výške 8,25 % ročne zo sumy 99.100 Eur od 13.11.2013 do 10.06.2014,
vo výške 8,15 % ročne zo sumy 99.100 Eur od 11.06.2014 do 04.06.2015, vo výške 8,15 %
ročne zo sumy 83.796,17 Eur od 05.06.2015 do zaplatenia a nahradiť žalobcom 1), 2) trovy konania vo

výške 4.882,13 Eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Vo zvyšku žalobu proti žalovanému
1) zamietol (výrok II.). Žalobu proti žalovanému 2) zamietol (výrok III.). Žalobcom 1), 2) uložil povinnosť
zaplatiť žalovanému 2) náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 2.980,03 Eur, do rúk právneho
zástupcu žalovaného 2), do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Mal preukázané, že medzi žalobcami
ako veriteľmi a žalovaným 1) ako dlžníkom vznikol občiansko-právny vzťah zo zmluvy o pôžičke podľa
§ 657 Občianskeho zákonníka. Zmluva o pôžičke bola uzavretá dňa 10.09.2010 v písomne forme.

Žalovaný 1) uzavretie zmluvy o pôžičke nespochybňoval, avšak tvrdil, že žalobcovia mu poskytli pôžičku
len vo výške 100.000 Eur, a to tak, že pri podpise mu vyplatili v hotovosti len sumu 20.000 Eur,
teda nie sumu 29.100 Eur a následne prevodom na jeho účet vyplatili sumu 80.000 Eur. Suma 9.100Eur predstavuje podľa tvrdení žalovaného 1) dohodnutý úrok z pôžičky 1,3 % mesačne za obdobie
siedmich mesiacov. Na základe vykonaného dokazovania súd ustálil, že zmluvné strany
uzatvorili zmluvu o pôžičke, na základe ktorej poskytli žalobcovia žalovanému 1) pôžičku v celkovej

sume 109.100 Eur, z ktorej, s prihliadnutím na čiastočné uspokojenie pohľadávky v rozsahu 15.303,83
Eur, zostal neuhradený peňažný dlh žalovaného 1), prestavujúci nevrátenú istinu v sume 83.796,17
Eur. Vykonaným dokazovaním mal dostatočne preukázané, že žalobcovia reálne vyplatili v hotovosti
žalovanému 1) sumu 29.100 Eur, keď s prihliadnutím na právny názor, vyslovený v rozsudku Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 26.03.2014, č.k. 17Co/613/2013-169, podľa ktorého, ak

dlžník podpisom potvrdí prevzatie sumy pôžičky, je splnená dôkazná povinnosť veriteľa v konaní o tom,
že veriteľ reálne odovzdal dlžníkovi pôžičku, pričom opak môže preukázať dlžník. Žalobcovia v danom
prípade predložili výpisy z ich účtov, z ktorých je preukázané, že 10 dní pred podpisom zmluvy o pôžičke
vybrali zosvojichbankovýchúčtovhotovosťvcelkovejsume48.000Eur,čímbolipotvrdenétvrdenia
žalobcov o tom, že v čase podpisu zmluvy o pôžičke disponovali finančnou hotovosťou, dostatočnou na
odovzdaniehotovosti29.100Euržalovanému1).Súdprvejinštanciezaviazalžalovaného1)kzaplateniu

peňažného plnenia, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaný 1)
nijako nezdokladoval, že jeho majetkové a príjmové pomery mu neumožňujú zaplatiť celý dlh v 3-dňovej
lehote, preto jeho návrhu na poskytnutie lehoty na plnenie do 6 mesiacov od právoplatnosti rozsudku
nevyhovel. V súlade s ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.
rozhodol o uplatnených úrokoch z omeškania. Vo vzťahu k žalovanému 2), pre nedostatok pasívnej

vecnej legitimácie, žalobný návrh v celom rozsahu zamietol.

2. Proti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobca 1) a 2) a žalovaný 1).

3.Odvolaniežalobcov1),2)smerujeprotivýroku,ktorýmbolažalobcom1),2)uloženápovinnosťzaplatiť

žalovanému 2) náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 2.980,03 Eur, do rúk právneho zástupcu
žalovaného 2), do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súdu prvého stupňa vytýkajú, že nesprávne
právne posúdil výšku trov právneho zastúpenia, keď neakceptoval pri výpočte ust. § 13 ods. 2 vyhlášky
č. 655/2004 Z. z., podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50 %, ak ide o spoločné
úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb, čo v tomto prípade je evidentné, nakoľko právny

zástupca robil spoločné právne úkony pri zastupovaní dvoch osôb. Pochybenie súdu prvej inštancie
videli aj v tom, že za účasť na súdnom konaní dňa 16.09.2015 bola priznaná základná sadzba tarifnej
odmeny zo sumy 99.100 Eur napriek tomu, že žalobcovia žalobu zobrali čiastočne späť, a to o sumu
15.303,83 Eur, a to podaním zo dňa 03.09.2015, ktoré bolo súdu doručené pred prvým pojednávaním a
súduivšetkýmstranámsporunasúdnompojednávanídňa16.09.2015bolozrejmé,žepredmetomsporu

ostáva suma 83.796,17 Eur s príslušenstvom. Zároveň namietali splnenie uloženej povinnosti v lehote
troch dní od nadobudnutia právoplatnosti súdneho rozhodnutia. Uviedli, že uložený čas plnenia vnímajú
ako nespravodlivý a žiadajú, aby súd zvážil okolnosti na strane žalovaného 1), nakoľko z doterajších
skúseností žalobcov i prehlásení žalovaného 1) sa javí, že nemá financie na plnenie, a preto je veľmi
pravdepodobné, že žalobcovia ako veritelia nevymôžu od dlžníka svoju pohľadávku a zaplatením trov v

termíne do troch dní od právoplatnosti rozsudku sa vlastne prehĺbi ich finančná strata. Žiadali, aby súd
zaviazal žalobcov k zaplateniu trov konania v termíne do troch dní odo dňa úhrady dlžnej sumy
žalovaného v 1. rade na účet žalobcov s tým, že za opodstatnenú považujú náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške 1.494,21 Eur. Žalobcovia uplatnili nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti
žalovanému v 2. rade.

4. Žalovaný 1) v podanom odvolaní žiadal, aby odvolací súd v napadnutej časti vo výroku I.
zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalovaný 1) je povinný zaplatiť žalobcom 1) a 2) spoločne
a nerozdielne sumu 74.696,17 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy
100.000 Eur od 11.04.2011 do 10.07.2012, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 100.000 Eur od 11.07.2012

do 10.02.2013, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 90.000 Eur od 11.02.2013 do 07.05.2013, vo výške 8,50
% ročne zo sumy 90.000 Eur od 08.05.2013 do 12.11.2013, vo výške 8,25 % ročne zo sumy
90.000 Eur od 13.11.2013 do 10.06.2014, vo výške 8,15 % ročne zo sumy 74.696,17 Eur
od 05.06.2015 do zaplatenia a nahradiť žalobcom 1) a 2) spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške
3.884,90 Eur, do šiestich mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Zároveň žiadal, aby súd žalobcov

1) a 2) spoločne a nerozdielne zaviazal k povinnosti zaplatiť žalovanému 1) náhradu trov odvolacieho
konania vo výške, ako bude odvolacím súdom ustálená, do troch dní, k rukám právneho zástupcu
žalovaného 1). Namietal rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., teda len vo vyhovujúcej časti, z
dôvodu, že v tejto časti považuje rozsudok, nakoľko súd prvej inštancie dospel na základe vykonanýchdôkazov sčasti k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec sčasti nesprávne právne posúdil, čím uplatnil
dôvody odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. d), f) O.s.p. V zásade preto vytýka súdu prvej inštancie len to,
že zaviazal žalovaného 1) aj na zaplatenie sumy 9.100 Eur ako poskytnutej pôžičky zo strany žalobcov

1) a 2) v prospech žalovaného 1), hoci k poskytnutiu pôžičky v rozsahu tejto peňažnej sumy v skutočnosti
vôbec nedošlo. Žalovaný 1) od začiatku konania v tejto veci, ale aj v rámci písomnej komunikácie so
žalobcami ešte pred začatím konania v tejto veci namietal, že skutočne poskytnuté peňažné plnenie zo
strany žalobcov 1) a 2) v prospech žalovaného 1) na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 10.09.2010
predstavovalo len sumu 100.000 Eur, ktorá v časti vo výške 20.000 Eur bola odovzdaná žalovanému 1)

v hotovosti v deň uzavretia tejto zmluvy o pôžičke a v časti vo výške 80.000 Eur bola následne uhradená
prevodom na bankový účet žalovaného 1), a že žiadne ďalšie plnenie na základe tejto zmluvy
o pôžičke nebolo žalovanému 1) zo strany žalobcov 1) a 2) žiadnym spôsobom poskytnuté. Zotrval
na tvrdení, že suma 9.100 Eur predstavuje v skutočnosti úrok z poskytnutej pôžičky 1,3 % mesačne
za dobu siedmich mesiacov, čo plne korešponduje s matematickým výpočtom 1,3 % mesačne zo sumy
100.000 Eur za dobu siedmich mesiacov. Uviedol, že písomná zmluva o pôžičke zo dňa 10.09.2010 bola

pripravená v čase, keď sa dostavil na Notársky úrad v W. F., kde došlo k jej podpisu, z čoho je zrejmé,
že žalovaný 1) nemal možnosť takéto dojednanie v zmluve o pôžičke zmeniť. To však nič nemení na
tom, že ak by žalovanému 1) bola reálne poskytnutá titulom pôžičky len peňažná suma 100.000 Eur
a suma 9.100 Eur by mala predstavovať len úrok z pôžičky a nie reálne poskytnuté plnenie zo strany
žalobcov 1) a 2) v prospech žalovaného 1), mali by žalobcovia 1) a 2) nárok len na vrátenie skutočne

požičanej peňažnej sumy, a to bez úroku z pôžičky, ktorý by bol takto dohodnutý neplatne v rozpore s ust.
§ 658 ods. 1 v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka. Namietal preto záver súdu o tom, že žalobcovia aj
peňažnú sumu (v rozsahu 9.100 Eur) ako pôžičku žalovanému 1) poskytli a reálne odovzdali akoukoľvek
formou. Návrh na určenie dlhšej lehoty na plnenie v zmysle § 160 ods. 1 veta prvá O.s.p., a to do šiestich
mesiacov od právoplatnosti rozsudku, zdôvodnil tým, že aktuálne majetkové pomery

žalovaného 1) neumožňujú splniť uloženú povinnosť na peňažné plnenie, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku, pričom v navrhovanej lehote by mal žalovaný 1) možnosť splnenie uloženej povinnosti reálne
zabezpečiť.Považoval zapotrebné,abyzrozhodnutiasúduprvéhostupňabolzrejmýajspôsobplnenia,
na ktorý bol žalovaný 1) zaviazaný v prospech žalobcov 1) a 2) tak, že títo sú na toto plnenie oprávnení
spoločne a nerozdielne, a to s poukazom na ust. § 513 a § 514 Občianskeho zákonníka.

5. Žalobcovia 1), 2) v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 1) navrhli, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil, rozhodol o náhrade trov právneho zastúpenia podľa
ich odvolania a zaviazal žalovaného 1) na náhradu trov odvolacieho konania. Uviedli, že bezdôvodné
rozsiahle zdôvodňovanie a neefektívne mrhanie časom i písmom opakovaním tých istých skutočností

smeruje k tomu, že žalovaný 1) spochybňuje plnenie ohľadne sumy 9.100 Eur, ktorú už namietal
pred súdom prvej inštancie. Poznajúc charakter a správanie žalovaného 1), žalobcovia veľmi ľutujú,
že poskytli bezúročnú pôžičku. Ak by takýto vývoj situácie predpokladali, nikdy by pôžičku neposkytli.
Namiesto toho, aby im bola pôžička vrátená, majú ďalšie zbytočné výdavky, psychickú záťaž a časovú
stratu. Zotrvali na tom, že pôžičku poskytli vo výške, ako je uvedená v zmluve o pôžičke. Súdu doložili

dôkazy o tom, že disponovali dostatočným množstvom peňazí na jej poskytnutie a tiež poukázali na
podpísanú notársku zápisnicu.

6. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a po podaní odvolania žalobcami 1) a 2) a žalovaným
1) došlo k zmene právnej úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon

č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.), podľa ktorého rozhodoval súd prvej inštancie. V prechodných
ustanoveniach (§ 470 ods. 1) CSP stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Súčasne však v § 470 ods. 2 CSP uviedol, že zostávajú
zachované právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto

zákona. V zmysle týchto ustanovení odvolací súd posudzoval otázku dôvodnosti podaného odvolania,
nakoľko odvolanie žalovaného 1) a odvolanie žalobcov 1) a 2) bolo podané za účinnosti O.s.p. Procesne
vec posudzoval podľa ustanovení CSP.

7. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku, bez

nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov
1) a 2) je sčasti opodstatnené a odvolanie žalovaného 1) opodstatnené nie je.8. V danom spore sa žalobcovia 1) a 2) domáhali, aby súd uložil žalovaným 1) a 2) povinnosť spoločne
a nerozdielne nahradiť žalobcom istinu 109.100 Eur s úrokom z omeškania a nahradili trovy konania.
Súd prvej inštancie výrokom I. vo vzťahu k žalovanému 1) uložil povinnosť zaplatiť žalobcom 1) a

2) sumu 83.796,17 Eur s príslušenstvom (vyčísleným výrokom I. rozsudku súdu prvej inštancie) a
nahradiť žalobcom 1) a 2) trovy konania vo výške 4.88213 Eur, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. súd prvej inštancie vo zvyšku žalobu proti žalovanému 1) zamietol
a výrokom III. žalobu proti žalovanému 2) zamietol.

9. Žalovaný 1) podaným odvolaním spochybňuje súdom uloženú povinnosť zaplatiť žalobcom 1) a 2)
sumu 9.100 Eur s prísl. Tvrdí, že v rámci svojej účastníckej výpovede na pojednávaní
pred súdom prvej inštancie vysvetlil, že suma 9.100 Eur predstavuje v skutočnosti úrok z poskytnutej
pôžičky 1,3 % mesačne za dobu 7 mesiacov.

10. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalovaný

1) nepreukázal svoje tvrdenie, že suma 9.100 Eur predstavuje zmluvnými stranami dohodnutý úrok z
poskytnutej pôžičky 1,3 % mesačne za obdobie 7 mesiacov a uzavrel, že žalovaný 1) neuniesol dôkazné
bremeno na preukázanie svojho tvrdenia, s ktorým záverom sa odvolací súd stotožňuje. Podľa obsahu
zmluvy o pôžičke, z jej textu vyplýva, že úroky z pôžičky zmluvné strany nedojednali, žalovaný 1) potvrdil
svojím podpisom, že pri podpise zmluvy o pôžičke prevzal od žalobcov peňažnú hotovosť v sume 29.100

Eur, ďalej bola pôžička tvorená sumou 80.000 Eur (poukázaná prevodom na v zmluve označený účet)
s tým, že dlžník sa zaviazal vrátiť dlžnú sumu veriteľovi bezúročne, v dôsledku čoho možno dospieť k
jednoznačnému záveru, že žalovaný 1) nepreukázal, že mu zo strany žalobcov nebola reálne vyplatená
suma 9.100 Eur, tak ako tvrdí.

11. Ustanovenia záväzkového práva (§ 657, § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka) sú podľa § 2
ods. 3 Občianskeho zákonníka zásadne normami dispozitívneho charakteru, ktorých aplikáciu môžu
strany občiansko-právnych vzťahov na svoj právny vzťah vylúčiť, alebo obmedziť. Len tak môžu v
súlade so zásadou autonómie vôle najlepšie realizovať vlastné osobné predstavy a zámery v súlade
s ich individuálnymi záujmami, potrebami a preferenciami. Občiansky zákonník obsahuje rovnako

ustanovenia kogentnej povahy, ktorá odchýlnu úpravu buď výslovne zakazuje, alebo z jej povahy
vyplýva, že sa od nej nemožno odchýliť. Platí teda, že pokiaľ kogentné ustanovenie zmluvnú voľnosť
výslovne nezakazuje, alebo pokiaľ z jej povahy nevyplýva, že sa od nej nemožno odchýliť, nie sú
strany sporu obmedzené v tom, aby si na základe slobodného zmluvného rozhodovania vymedzili, aké
povinnosti zmluvou prevezmú a aké práva si zmluvou založia.

12. V posudzovanom prípade bola dôvodom vzniku záväzkového právneho vzťahu medzi žalobcami
a žalovaným 1) zmluva o pôžičke, uzavretá podľa § 657 Občianskeho zákonníka (zmluva zo dňa
10.09.2010), na základe ktorej sa veriteľ (žalobcovia 1/ a 2/) zaviazal poskytnúť dlžníkovi (žalovanému
1/) sumu 109.100 Eur ako pôžičku s tým, že dlžník sa zaviazal túto sumu vrátiť veriteľovi najneskôr do

10.04.2011. Súčasťou zmluvného dojednania v zmysle § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa stala
dohoda, že dlžník je povinný vrátiť dlžnú sumu veriteľovi bezúročne. V tomto prípade teda ide o právnu
normu dispozitívnej povahy, ktorá zmluvné strany nijako neobmedzuje z možnosti upraviť, resp.
neupraviť úrokový záväzkový právny vzťah v rámci zmluvnej autonómie. Zmluvné strany teda úročenie
poskytnutej pôžičky nielen, že nedojednali, ale žalovaný 1) v konaní nepreukázal, že mu zo strany

žalobcov bola reálne poskytnutá iná suma, ako vyplýva zo zmluvy o pôžičke, teda žalovaný
1) nedôvodne spochybňuje záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobcovia 1) a 2) reálne neodovzdali
sumu aj vo výške 9.100 Eur. Nebol preto daný dôvod vyhovieť odvolaniu žalovaného 1) a znížiť istinu
prisúdeného nároku o sumu 9.100 Eur s príslušenstvom.

13. Odvolací súd nepovažuje za opodstatnené ani námietky žalovaného 1) na predĺženie doby splatnosti
žalobcomprisúdenéhoplneniaanapokonaninapriznaniesolidárnehoplnenia.Zmluvnéstranyuzatvorili
zmluvu o pôžičke dňa 10.09.2010 s tým, že dlžník sa zaviazal vrátiť veriteľovi pôžičku najneskôr do
10.04.2011. Veriteľ vyzýval žalovaného 1) na vrátenie pôžičky mimosúdne, súdne konanie
sa vedie od apríla 2014, preto návrh žalovaného 1), že v lehote šiestich mesiacov od právoplatnosti

rozsudku zabezpečí finančné prostriedky na vrátenie dlhu, nie je dôvodom na predĺženie doby splatnosti
s poukazom na dobu, ktorá od uzavretia zmluvy o pôžičke a dohody o vrátení pôžičky
už uplynula. Vzhľadom na to, že žalobcovia solidárne plnenie nepožadovali, odvolací súd nepovažoval
za dôvodné rozhodnúť, že žalobcovia sú na priznané plnenie oprávnení spoločne a nerozdielne (§ 513a § 514 Občianskeho zákonníka). Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v spojení s opravným uznesením v odvolaním napadnutej časti výroku I. a povinnosti žalovaného 1)
nahradiť žalobcom 1), 2) trovy konania potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

14. Výrokom III. súd prvej inštancie žalobný návrh proti žalovanému 2) zamietol (tento výrok nebol
predmetom odvolacieho prieskumu). V súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. (účinnom v čase rozhodovania
súduprvejinštancie)vdôvodochsvojhorozhodnutiavovzťahu kvýrokuIV.vyslovil,žežalovaný2),
proti ktorému bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá, má právo na plnú náhradu trov konania. Nakoľko

žalovaný 2) bol v konaní v celom rozsahu úspešný, patrí mu právo na plnú náhradu trov konania, ktorý
nárok nie je žalobcami v podanom odvolaní spochybnený. Žalovanému 2) patrí nárok na náhradu účelne
vynaložených trov na obranu svojho práva. Žalobcovia spochybňujú výpočet odmeny za
jednotlivé úkony právnej služby, namietajú, že súd nepostupoval podľa § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004
Z. z., podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri
zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb a po späťvzatí žaloby o sumu 15.303,83 Eur vypočítal za úkon

právnej služby - účasť na pojednávaní dňa 16.09.2015 odmenu zo sumy pred späťvzatím žalobného
návrhu.

15. Súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania rozhodoval za účinnosti O.s.p. Po nadobudnutí
účinnosti CSP (01.07.2016) nie je možné nahradiť napadnutý výrok súdu prvej inštancie výrokom, v

ktorombypriamoodvolacísúdurčilvýškunáhradytrovkonania,keďžeCSPnepripúšťa,abysavjednom
rozhodnutí rozhodlo o nároku na náhradu trov konania a súčasne o výške tejto náhrady (§ 262 ods.
2 CSP). Preto odvolací súd výrok, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobcovia 1), 2) sú povinní zaplatiť
žalovanému 2) náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 2.980,03 Eur, do rúk právneho zástupcu
žalovaného 2), do troch dní, zmenil tak, že žalovaný 2) má nárok na náhradu trov v rozsahu 100

% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydal súdny úradník.

16. Ani odvolací návrh žalobcov 1), 2) na určenie dlhšej lehoty na plnenie v zmysle § 160 ods. 1 veta prvá
O.s.p. odvolací súd nepovažoval za dôvodný. Odvolací súd sa nestotožnil s právnou argumentáciou

žalobcov, uvedenou v ich odvolaní, že nakoľko predpokladajú, že žalovaný 1) nemá financie na plnenie,
je veľmi pravdepodobné, že od dlžníka nevymôžu svoju pohľadávku, a preto zaplatením trov konania
v termíne do troch dní od právoplatnosti rozsudku sa vlastne prehĺbi ich finančná strata. Ust. § 160
ods. 1 O.s.p. (v čase rozhodovania odvolacieho súdu ust. § 232 ods. 3 CSP) upravuje, že lehota na
plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť

dlhšiu lehotu. V danom prípade na strane žalobcov súd nezistil žiadne okolnosti, pre ktoré by mala byť
určená dlhšia lehota na plnenie a podľa názoru odvolacieho súdu ani charakter veci - plnenie zo zmluvy
o pôžičke - nie je dôvodom na predĺženie lehoty splatnosti. Navrhované predĺženie lehoty na plnenie
totiž nie je v záujme žalovaného 2), ktorému je nárok na náhradu trov priznaný, nakoľko v konaní nebol
vecne pasívne legitimovaný, žalobný návrh bol proti nemu zamietnutý a dlžníkom zo zmluvy o pôžičke

je žalovaný 1).

17. Žalovaný 1) bol v odvolacom konaní plne neúspešný (§ 255 ods. 1 CSP), preto žalobcom 1), 2)
vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému 1). O nároku na náhradu trov
odvolací súd rozhodol podľa § 262 a § 396 ods. 1, 2 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd

prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

18. Žalobcovia 1), 2) opodstatnene namietali výšku náhrady trov právneho zastúpenia, prisúdenú
žalovanému 2) a nedôvodne namietali lehotu na plnenie, v dôsledku čoho možno dospieť k záveru, že

žalobcovia 1), 2) mali vo veci úspech len čiastočný, preto odvolací súd podľa § 255 ods. 2 CSP vyslovil,
že žalobcovia 1), 2) nemajú proti žalovanému 2) nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
Zohľadnil, že žalobcovia 1), 2) náhradu trov odvolacieho konania uplatnili, žalovaný 2) náhradu trov
odvolacieho konania neuplatnil.

19. Rozhodnutie senátu bolo prijaté jednohlasne.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).