Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 28, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/25/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202808
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2214202808.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a
sudcov Mgr. Jozefa Mačeja a JUDr. Daniela Ilavského v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o.,
Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika konajúca prostredníctvom Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o zaplatenie

3.436,69 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 19. marca 2015
č. k. 10C/172/2014-77, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná má právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa na žalovanej
domáhala zaplatenia náhrady majetkovej škody 2.863,91 eur a nemajetkovej ujmy 572,78 eur (okrem

náhrady trov konania) a II. žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o
žalobe založenej na tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Galanta v exekučnom
konaní vedenom takýmto súdom pod sp. zn. 5Er/1345/2010 s následným vyvodzovaním z toho
zodpovednosti štátu) odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a),
§ 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4 a 5, § 17 ods. 1 a 2, § 19 ods. 1, 2 a 3 ZoZzŠ
(zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení účinnom do jeho novely zákonom č. 412/2012 Z.z., ale pokiaľ ide o ust.
§ 9 ods. 2 v jeho znení aj po takejto novelizácii), § 41 ods. 2 písm. c) a d) a § 44 ods. 2 zákona č.
233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku) v znení účinnom
od 1. júna 2010 do 31. mája 2011 a následne v znení účinnom od 1. júna 2011 (ďalej len „E.p.“), §
115a ods. 2, § 200ae a § 1 O.s.p. (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok); vecne potom
tým, že vo vyššie označenom konaní galantského okresného súdu nešlo konštatovať nesprávny úradný
postup súdu, ak rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote dlhšej ako

15 dní od jej doručenia súdu a to zamietnutím takejto žiadosti, nakoľko zákon určoval len lehotu na
vydanie poverenia a nie na zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia, ohľadne prípadného prieťahu
sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie a neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodoval
Ústavný súd Slovenskej republiky či Európsky súd pre ľudské práva, že o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté a v postupe Okresného súdu Galanta neboli zistené žiadne
pochybenia, nakoľko tento konal riadne, nedopustil sa nesprávneho úradného postupu a teda je

možné konštatovať, že absentuje prvotná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu a to nesprávny
úradný postup orgánu verejnej moci, ktorý v konaní nebol preukázaný. Žalobkyňa nepreukázala vznik
škody a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, čo bol dôvod nazamietnutie uplatnených nárokov pre ich nedôvodnosť. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ani o
existencii jej nároku na nemajetkovú ujmu, nakoľko táto prichádza do úvahy len v tom prípade, ak
by iba samotné konštatovanie porušenia práva nebolo dostatočným vzhľadom na ujmu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom. V tomto konaní však nebolo možné ani len konštatovanie porušenia
práva, lebo žalobkyňa nepreukázala existenciu nesprávneho úradného postupu, v dôsledku čoho potom
nie je potrebné pre účely tohto konania skúmať existenciu škody, jej rozsahu ani nemajetkovú ujmu,
ktorej náhrady sa žalobkyňa domáha, dôvodil ďalej súd prvej inštancie. Rozhodnutie o trovách konania
odôvodnil právne len paušálnym odkazom na § 142 ods.1 a § 151 ods. 2 O.s.p. a vecne úspechom

žalovanej, ktorá si však náhradu trov konania nevyčíslila a zo spisu jej žiadne trovy nevyplývali.

2. Proti tomuto rozsudku podala v celom rozsahu včas odvolanie iba žalobkyňa a navrhla ho zrušiť
a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu prvej inštancie
jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že okresný súd vec nesprávne právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a

tiež, že neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností. Súd prvej inštancie podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím)
„inšpirácie“ novou právnou úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona
v znení zákona č. 412/2012 Z.z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej
skutočnosti aj založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo

súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu
zodpovednostného právneho vzťahu, nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto
došlo k aplikácii princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej namietala, že súd neprípustne
vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok žalobkyne na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
anulovaný nedôveryhodnosťou údajov o výške takto uplatnených nárokov a to aj napriek tomu, že

samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo
k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom stanovenej
lehote. Súdu prvej inštancie tiež vytkla, že vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkovi
nevznikol stav právnej neistoty, poukazujúc na to, že právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V tejto súvislosti dôvodil, že v danom prípade zákonodarca vytvoril

legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty ktorú exekučný súd ignoroval
a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý
súdny proces neakceptovateľný. Súdu neprislúcha ani polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní
zákonnými lehotami, má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným
súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd prvej inštancie svojimi

úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny
proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase). Zodpovednosť štátu podľa takejto
judikatúry vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, avšak dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory,
napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, keď je to najmä štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo

vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote. Ďalej namietla, že súd nevykonal dokazovanie
oboznámenímsaspredloženýmznaleckýmposudkom,čímžalobkyniznemožnilobjektívnymspôsobom
preukázaťvýškumateriálnejškodyamechanizmusjejvzniku.Pokiaľsúdnerozhodolonávrhužalobkyne
na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho konania o prejudiciálnej otázke, odňal tým žalobkyni
možnosť konať pred súdom.

3. Žalovaná odvolací návrh nepodala a k odvolaniu žalobkyne sa nevyjadrila.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len C.s.p.), účinného od 1. júla 2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb.

Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému

je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380
C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania čidoplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 C.s.p. a
contrario C.s.p.) postupom podľa § 219 ods. 3, C.s.p., keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu bolo zverejnené v lehote najmenej 5 dní pred jeho

vyhlásením a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie je vecne správny.

6. Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej
inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia, tak ako táto argumentácia vyplýva z

odôvodnenia napadnutého rozsudku. U dôvodov predostretých okresným súdom dostatočne jasne a i
objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá
časťust.§387ods.2C.s.p.),odvolacísúdvšakajvtejtokonkrétnejvecisplniacsipovinnosťvysporiadať
sa i s tzv. odvolacími námietkami a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom
prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 C.s.p. in fine) nasledovné:

7. Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť
pre ich absolútnu nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len
najvšeobecnejšie možné uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne zásadne
nešlo nič namietať (a ani s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť ich
vztiahnutia aj na prípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvej inštancie

pri svojom rozhodovaní či tomuto predchádzajúcom postupe naozaj konal v rozpore s požiadavkami
na spravodlivé súdne konanie. Nepatričnými boli námietky o nerozhodnutí o návrhu žalobkyne na
prerušeniekonania,nakoľkožalobkyňatakýtonávrhvtomtokonanívôbecnepodala,akoaj nevykonania
dokazovania znaleckým posudkom č. 1/2014 o výške vzniknutej škody nakoľko, dokazovanie v tomto
smere by bolo namieste až vtedy, ak by neboli pochybnosti o existencii žalobou uplatneného práva,

pričom akceptovanie opačného názoru by malo za následok nehospodárne postupy súdov a neúmerné
predražovanie súdnych konaní, v ktorých by vykonané dôkazy nemohli na jednoznačnom výsledku
konania nič zmeniť. Pokiaľ šlo o ostatné výhrady, namietané úvahy o nevysvetlení názoru, podľa ktorého
účastníkom (zrejme exekučného konania, tvoriaceho podklad nárokov uplatňovaných v prejednávanej
veci) nevznikol stav právnej neistoty, neboli v prejednávanej veci relevantnými (ako bude uvedené i

neskôr). Aj povinnosť (štátov všeobecne i Slovenskej republiky osobitne) garantovať právo sporových
stránsúdnychkonanínaspravodlivésúdnekonanieavjehorámcitiežprávonarozhodnutievprimeranej
lehote tu nepochybne je, žalobkyni však uniklo, že podmienky realizácie takýchto práv na vnútroštátnej
úrovni určujú práve zákony a z tých práve ten pre rozhodnutie v prejednávanej veci kľúčový spôsobom
podsúvaným odvolateľkou vyložiť nešlo.

8. Podľa ust. § 44 ods. 2 E.p. súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o

exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

9. Podľa ust. § 41 ods. 2, E.p. podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych

zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba,
právnydôvod,predmetačasplnenia,akpovinnáosobavnotárskejzápisnicisvykonateľnosťousúhlasila
(písm. c/) a to isté (o vykonateľnosti) platí v prípade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií
a zmierov nimi schválených (písm. d/) a iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých
výkon pripúšťa zákon (písm. i/).

10. Napokon podľa ust. § 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní tuzemský
rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej
republike vykonateľný podľa osobitných predpisov (odkaz poznámkou č. 15 v tu citovanom zákone aj
na § 41 ods. 2 E.p.).

11. Prvé z práve odcitovaných ustanovení hovorí to, čo správne vyvodil aj súd prvej inštancie a síce, že
zákonodarca v procese rozhodovania sa exekučného súdu o tom, či súdnym exekútorom požadované
poverenie na vykonanie exekúcie tomuto udelí, alebo nie, vo všeobecnosti ustanovil lehotu 15 dníod doručenia žiadosti výlučne pre prípady nezistenia rozporu žiadosti, návrhu ani exekučného titulu
so zákonom a následného udelenia poverenia (predstavujúceho logický následok nedostatku zistenia
zákonom definovaného rozporu). V opačnom prípade, teda vtedy, ak sa rozpor so zákonom zistí

(žalobkyni z prejednávanej veci je pritom zaiste známy ten záver tunajšieho súdu z iných druhovo
totožných vecí, podľa ktorého nezistenie rozporu sa musí týkať všetkých troch v zákone uvedených
písomností, preskúmavaných v procese rozhodovania o udelení, resp. neudelení poverenia a naopak
zistenie postačuje už i u jednej z nich), lehota ustanovená nie je. Takýto odchylný prístup je tu evidentne
najmä preto, že protikladom poverenia (ktoré formálne nemá charakter rozhodnutia súdu a nemožno

proti nemu brojiť ani žiadnym opravným prostriedkom) je uznesenie (rozhodnutie) s možnosťou jeho
vydania spravidla až po obstaraní si súdom spoľahlivého podkladu pre potvrdenie záveru o prípadnom
rozpore či už žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu (nezriedka inak všetkých troch takýchto listín či
prinajmenšom dvoch z nich) so zákonom. Obstaranie toho, čo v konkrétnej veci má za takýto podklad
poslúžiť (a čím v čase doručenia mu žiadosti o poverenie obvykle exekučný súd ešte nedisponuje) a i
jeho náležité vyhodnotenie si vyžaduje určitý čas a z pohľadu časového aspektu súhrnu takýchto aktivít

lehotu 15 dní zjavne nemožno považovať za postačujúcu (čo je mimo akúkoľvek pochybnosť aj dôvod,
pre ktorý sa zákonodarca jej uzákoneniu v tomto prípade vyhol a to, či tak urobil s vedomím možných
obštrukcií pri získavaní exekučným súdom požadovaných listín, alebo bez takéhoto vedomia, je bez
právneho významu). Kým teda predbežný záver o nedostatku dôvodov z čohokoľvek usudzovať na
rozpor (nesúlad) exekučného titulu, návrhu na začatie exekučného konania alebo žiadosti exekútora o

poverenie ukladá súdu povinnosť vydať poverenie a zákonom ustanovená lehota je tu práve za takýmto
účelom, opačný predbežný záver je potrebné si verifikovať alebo prinajmenšom argumentačne solídne
vypodložiť a práve preto nemožno vydanie uznesenia zamietajúceho žiadosť o poverenie „uponáhľať“.
Zaiste by sa síce dalo namietať, že ak súd lehotu na udelenie poverenia nedodrží, ostane mu v záujme
predídenia prípadnej dôvodnej sťažnosti na prieťahy a ďalším na to nadväzujúcim nárokom už len druhá

zákonom predpokladaná možnosť (rozhodnúť zamietnutím žiadosti o poverenie), v tomto smere však
rozhodujúcim môže byť len to, či tzv. exekučný spis súdu v čase plynutia lehoty na udelenie poverenia
obsahoval podklady pre pozitívne aj negatívne vybavenie žiadosti, akým spôsobom exekučný súd so
žiadosťou naložil a či výsledok jeho postupu bol neskôr účinne spochybnený.

12. Aj v prejednávanej veci tak muselo byť rozhodujúcim iba to, že v exekučnom konaní Okresného súdu
Galanta jeho sp. zn. 5Er/1345/2010 exekučný súd na žiadosť súdneho exekútora o poverenie, došlú
mu 21. decembra 2010 zareagoval uznesením z 10. júna 2011 č. k. 5Er 1345/2010-38, ktorým žiadosť
exekútora o udelenie poverenia zamietol, takéto rozhodnutie však pre nedostatok odvolania oprávnenej
(totožnej so žalobkyňou z prejednávanej veci) a teda i zjavné jej uspokojenie sa s poskytnutými dôvodmi

nemožnosti vykonania rozhodcovského rozsudku nadobudlo právoplatnosť 9. júla 2011 a nasledované
bolo zastavením exekučného konania uznesením Okresného súdu Galanta z 11. augusta 2011 č. k. 5Er
1345/2010-44, EX 1696/2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť 27. septembra 2011.

13. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) a 2 ZoZzŠ (3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 1. januára 2013
- nadobudnutia účinnosti zákona č. 412/2012 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci nesprávnym

úradným postupom (1). Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť (2).

14. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) ZoZzŠ vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej
moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda
vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

15. Podľa § 9 ods. 1 ZoZzŠ štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov

fyzických osôb a právnických osôb (1). Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda (2).16. Podľa § 15 ods. 1 ZoZzŠ nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len žiadosť) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

17. Podľa ust. § 16 ods. 1 ZoZzŠ ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho
časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

18. Podľa ust. § 17 ods. 1 ZoZzŠ uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk (1). V prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v
peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak (2).

19. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom sa jedná o objektívnu zodpovednosť, čo znamená, že zo strany
oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu resp.
nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu.

20. Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky: Každý má

právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu
verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

21. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosť

medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobkyni.

22. Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ ako to správne konštatoval aj súd prvej
inštancie nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení § 9 ods. 2 ZoZzŠ výslovne definovaný, je
uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup,
ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k
porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu

poriadku,ktorývyplývazpovahy,funkciealebocieľatejtočinnosti,tedaopostupnezákonný.Skutočnosť,
že ide o nesprávny úradný postup taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s
výkonom právomocí orgánu verejnej moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých
orgán verejnej moci priamo koná (pri rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej

moci.

23. Súd prvej inštancie tak predovšetkým správne posúdil otázku existencie (či presnejšie neexistencie)
prvého z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je v
tomto prípade postup súdu považovateľný za nesprávny úradný postup. Ak už tento atribút chýbal,

bezpredmetné bolo zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších, pretože by to na bezzákladnosti
žaloby o náhradu škody a nemajetkovej ujmy z takéhoto dôvodu nemohlo nič zmeniť.

24. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil,
keď tento správne rozhodol i o náhrade trov konania. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený

dňa 28. februára 2017 (§ 219 ods. 1 a 3 C.s.p.).

25. V odvolacom konaní bola v plnom rozsahu úspešná žalovaná, v dôsledku čoho jej podľa ustanovenia
§ 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p. vzniklo právo na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu jej úspechu vo veci. Preto jej odvolací súd podľa § 262 ods.1 C.s.p.

priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.26. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods. 2 posledná
veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).