Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 16, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/69/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3815211645
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 02. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Martináková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3815211645.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Martinákovej a sudkýň
JUDr. Oľgy Lichnerovej a JUDr. Alice Beňovej v spore žalobcu Y. U., nar. XX.X. XXXX, bytom T., A. H.
J., XXX/XX, zastúpeného JUDr. J. F., advokátom so sídlom v F., N. H. 2, proti žalovanému T., s.r.o., so
sídlom v F., T. XX, K.: XX XXX 598, o určenie neplatnosti zmluvy a o vydanie bezdôvodného obohatenia,
o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 12. novembra 2015,

č.k. 12C/233/2015-98 takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žiadna zo strán sporu n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť vydať žalobcovi
bezdôvodné obohatenie zo zmluvy č. XXXXXXXXX vo výške 298 eur, do 10 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok z návrhu na začatie konania vo výške 17,50
eur na účet Okresného súdu Prievidza, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Vychádzal
zo zistenia, že žalobca sa podanou žalobou proti žalovanému domáhal, aby súd určil, že Zmluva
o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 13.12. 2012 /ďalej len „Zmluva“/ a Rozhodcovská
zmluva zo dňa 13.2. 2012 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným sú neplatné. Tiež sa domáhal určenia
žalovanému povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie zo zmluvy č. XXXXXXXXX vo výške

298 eur a zaplatiť finančné zadosťučinenie vo výške 300 eur a náhradu trov konania. V konaní súd ako
predbežnú otázku riešil predovšetkým to, či žalobca má naliehavý právny záujem na určení, že Zmluva
dňa 13.12. 2012 a RZ zo dňa 13.12. 2012, uzatvorené medzi účastníkmi, sú neplatné. Podľa právneho
názoru súdu, žalobcovi nič nebránilo domáhať sa v konaní od žalovaného priamo plnenia, teda vydania
bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu (žalobca aj v konaní žaloval žalovaného o
zaplatenie sumy 298 eur z titulu vydania bezdôvodného obohatenia) bez toho, aby osobitným výrokom
bolo potrebné rozhodnúť aj o určovacom petite o platnosti, resp. neplatnosti Zmluvy a rozhodcovskej

doložky. Aj bez tohto určenia by právo žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaného
ohrozené nebolo a ani postavenie žalobcu by sa nestalo neistým, keďže pri posudzovaní žaloby žalobcu
o vydanie bezdôvodného obohatenia musel súd ako predbežnú otázku vyriešiť, či Zmluva má všetky
náležitosti ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a či z tohto dôvodu sa
poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, resp. posúdiť aj to, či Zmluva je ako celok
alebo v niektorej jej časti neplatná, resp. či nárok žalovaného zo Zmluvy je možné uplatniť a priznať

v rozhodcovskom konaní. Súd v tomto konaní z vykonaného dokazovania prejudiciálne uzavrel, že
Zmluva v časti jej navýšenia je absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 OZ, že úver poskytnutý zo
Zmluvy pre absenciu podstatných náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. je bezúročnýa bez poplatkov a že nárok žalovaného zo Zmluvy nie je možné priznať v rozhodcovskom konaní pre
neplatnosť rozhodcovskej zmluvy. Z vyššie uvedených dôvodov súd žalobu žalobcu v časti, ktorou
sa domáhal určenia, že Zmluva a rozhodcovská doložka sú neplatné zamietol, keďže na tomto určení

nemal žalobca naliehavý právny záujem. Pokiaľ ide o druhú časť petitu žaloby o vydanie bezdôvodného
obohatenia žalovaným žalobcovi, v tejto časti sporu bola žaloba žalobcu podaná dôvodne. Zmluvu,
ktorú účastníci uzavreli, treba posúdiť podľa spotrebiteľského zmluvného práva a vzťahuje sa na ňu i
zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v zmysle ktorého zákona spotrebiteľská zmluva musí
podľa § 9 ods. 2 písm. f/, i/, j/, k/,o/ a y/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení platnom ku dňu uzavretia

zmluvy, obsahovať konkrétne náležitosti, konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, úrokovú sadzbu
spotrebiteľského úveru, RPMN, úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s
platením splátok, výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a priemernú hodnotu
RPMN na príslušný spotrebiteľský úver, platnú ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré
náležitosti však Zmluva uzatvorená medzi účastníkmi neobsahovala, z dôvodu ktorého sa žalovaným
žalobcovi poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Z vykonaného

dokazovania mal súd preukázané, že žalobca od žalovaného ako veriteľa zo Zmluvy dostal sumu
500 eur, pričom žalovanému zaplatil spolu sumu 798 eur. Z vyššie uvedených dôvodov sa žalobca
dôvodne od žalovaného domáhal zaplatenia sumy 298 eur (rozdiel súm 798 eur a 500 eur), o ktorú
sumu sa žalovaný na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil z dôvodu, že žalovaný mal nárok len na
vrátenie istiny úveru a preto súd uložil žalovanému povinnosť žalobcovi sumu 298 eur zaplatiť. V časti,

ktorou sa žalobca domáhal v konaní od žalovaného zaplatenia finančného zadosťučinenia vo výške 300
eur, považoval súd žalobu žalobcu za nedôvodnú, pretože žalobca v konaní nepreukázal dôvodnosť
uplatnenia si tohto nároku voči žalovanému. V tejto súvislosti považoval za potrebné uviesť, že to bol
žalobca, ktorý neuvážene vstúpil do zmluvného vzťahu so žalovaným, dokonca bez toho, že by sa riadne
oboznámil so všetkými zmluvnými podmienkami Zmluvy, a to aj napriek tomu, že aj v predchádzajúcom

období mal uzatvorených viacero zmlúv, na základe ktorých mu boli poskytnuté peňažné prostriedky, s
ktorých vracaním mal problém. Pretože žalobca si svoje zmluvné podmienky voči žalovanému riadne
neplnil od počiatku /zaplatil len dve splátky riadne a načas/, musel si byť vedomý toho, že žalovaný sa
bude domáhať svojich práv. Žalobcom a jeho manželkou tvrdené vyhrážky žalovaného z týchto listov
na adresu žalobcu zistené súdom neboli a pokiaľ žalobca i jeho manželka v konaní tvrdili, že boli na

tom zle psychicky, pretože sa báli, že prídu o byt, z dôvodu ktorého bola v ich rodine zlá atmosféra,
skutočnosť ktorá zle vplývala aj na ich neplnoletého syna, tento stav v ich rodine nastal a pretrvával
zrejme aj vplyvom predchádzajúcich ich dlhov voči tretím osobám a nemožnosťou svoje dlhy riadne
splácať. Za veľmi podstatné považoval aj vyjadrenie žalobcu na pojednávaní, ktoré jeho právny zástupca
nijako nenamietal, a síce, že finančné zadosťučinenie si od žalovaného v konaní uplatňuje z dôvodu, že

„úver preplatili“, pričom z ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. jednoznačne vyplýva iný účel možnosti
uplatnenia tohto nároku. Navyše, z výkladu vyššie cit. ust. zákona podľa právneho názoru súdu vyplýva,
že nárok na finančné zadosťučinenie by mohol prípadne žalobcovi voči žalovanému vzniknúť až po
právoplatnom rozhodnutí súdu o porušení práv alebo povinnosti žalovaného voči žalobcovi a teda nárok
žalobcu v tejto časti sporu bol podaný aj predčasne. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142

ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Obaja účastníci mali v konaní približne rovnaký úspech, resp.
neúspech a preto súd stranám náhradu trov konania nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolanie žalobca a žalovaný.
3. Žalobca podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti, v ktorej súd v prevyšujúcej časti

žalobu zamietol a proti výroku o náhrade trov konania. Uviedol, že v podanej žalobe v bode petitu 1
žiadal, aby súd určil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 13.12.2012 a rozhodcovská zmluva zo
dňa 13.12.2012 uzavreté medzi ním a žalovaným sú neplatné. Podľa znenia výrokovej časti rozsudku
súd v tejto časti žalobu zamietol, avšak podľa reálneho priebehu súdneho konania a zdôvodnenia
postupu súdu v odôvodňujúcej časti rozsudku, súd tejto požiadavke vyhovel. Tomu nasvedčujú aj ďalšie

nadväzujúce a súvisiace rozhodnutia súdu v tomto konaní. V ďalších častiach odôvodnenia rozsudku
súd vymenováva mnohé požiadavky, ktoré by mala mať zmluva o spotrebiteľskom úvere, taktiež
poukazuje na vysoké úročenie spotrebného úveru, keď za poskytnutú sumu úveru vo výške 500 eur sa
musel žalobca zaviazať žalovanému vrátiť 334 eur do šiestich mesiacov pri úrokovej miere 178,19%
a pri RPMN 522,31%. Navýšenie úveru je neprimerane vysoké, niekoľkonásobne prekračujúce výšku

úrokov poskytovaných v tom období bankami pri podobných úveroch a z tohto dôvodu je zmluva v tejto
časti absolútne neplatná pre rozpor s dobrými mravmi. V odôvodnení rozsudku súd tiež poukazuje na
viaceré porušenie zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebných úveroch a z toho dôvodu ustálil, že zmluvu je
potrebné považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Z uvedených odôvodňovaných konštatovaní možnoustáliť, že súd po vykonanom dokazovaní pokladá rozhodcovskú zmluvu a zmluvu o spotrebiteľskom
úvere za neplatné a vyvodzuje z toho aj patričné vecné i právne dôsledky. Nesúhlasil s názorom súdu
prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby o zaplatenie finančného zadosťučinenia vo výške 300 eur.

Uviedol, že bol stresovaný častými urgenciami a vyhrážkami a hrozbou exekúcie pokiaľ nebude úver
riadne a včas splácať. Poukázal na to, že so splácaním mal problémy najmä kvôli strate zamestnania a
tieto urgencie a vyhrážky ťažko znášal, čo sa odrazilo v zhoršení jeho psychického a fyzického zdravia
a celkovej kvality života. Mal za to, že súd bagatelizoval túto situáciu s poukazom na skutočnosť, že
mal pôžičky aj od iných subjektov a mal problémy s ich splácaním. Zdôraznil, že v konaní nemusel

predložiť dôkazy o existencii ujmy, povaha tejto ujmy jej vyčíslenie totiž neumožňuje, stačí, ak má súd
preukázané, že ujma tu je. Zastával názor, že súd pochybil, keď mu nepriznal právo na primerané
zadosťučinenie, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že žalovaný vážne a v značnom rozsahu porušil
normy spotrebiteľského práva. Nesúhlasil ani s rozhodnutím súdu o nepriznaní náhrady trov konania
s poukazom na § 142 ods. 2 O.s.p. Mal za to, že žalovaný bol v celom rozsahu neúspešný, keď vo
svojom vyjadrení k žalobe žiadal celú žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, lebo sa nestotožňuje s názormi

a argumentmi žalobcu. Žalovaný tiež žiadal, aby sa právny vzťah založený zmluvou o spotrebiteľskom
úvere riadil režimom Obchodného zákonníka. Žalovaný tiež namietal jeho požiadavku, že zmluva o
úvere nemôže byť bezúročná a bez poplatkov, v neposlednom rade sa domáhal, aby bol rešpektovaný
rozsudok stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 12593/14. Z týchto dôvodov vidieť značný nepomer
medziúspešnosťouaneúspešnosťoustránsporu,apretorozhodnutieonepriznanínáhradytrovkonania

pokladal za porušenie ust. § 142 O.s.p. Žiadal odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie v prvej
a štvrtej časti výroku potvrdil a v druhej a tretej časti výroku zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a rozhodnutie.

4. Žalovaný sa podaným odvolaním domáhal zmeny rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku,

ktorým bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi titulom bezdôvodného obohatenia sumu 298 eur a proti výroku
o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok z návrhu na začatie konania vo výške 17,50 eur. Mal
za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, pretože účastníci uzavreli podľa § 269
ods. 2 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka nepomenovanú zmluvu. Preto sa na ňu zák. č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch nevzťahuje. Keďže Obchodný zákonník aplikáciu právnej

úpravy inštitútu spotrebiteľských zmlúv nevylučuje, ani komplexne neupravuje osobitným predpisom
a ide o kogentné ustanovenie Občianskeho zákonníka, je nevyhnutné ju v skutkovo relevantných
právnych vzťahoch aplikovať, pričom nie je relevantné, či ide o relatívny obchodný záväzkový vzťah,
absolútny obchodný záväzkový vzťah alebo fakultatívny obchodný záväzkový vzťah. Zmluva obsahuje
všetky náležitosti zmluvy o úvere ako sú uvedené v Obchodnom zákonníku, na základe ktorého bola v

zmysle § 269 uzatvorená. Pokiaľ žalobca namietal výšku odplaty za poskytnutie a vrátenie peňažných
prostriedkov, znáša v tomto smere dôkazné bremeno a musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia
zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými
subjektmi, poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov. Mal za to, že v danom prípade nejde o
zmluvu o spotrebiteľskom úvere; aj keby však hypoteticky o takúto zmluvu v predmetnom prípade išlo,

žalobcom tvrdenú neprijateľnosť poplatku by nebolo možné vyvodiť ani zo samotného znenia zákona
o spotrebiteľských úveroch. Mal za to, že nie je možné zmluvy o úvere posudzovať ako zmluvy o
spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a preto vyslovil názor, že predmetné
zmluvy o úvere nemusia obsahovať údaj RPMN.

5. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 379, § 380 ods. 1, § 385 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu a odvolanie žalovaného
nie sú dôvodné.

6. Po podaní odvolania žalobcom a žalovaným došlo k zmene právnej úpravy občianskeho súdneho
konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len CSP), ktorý okrem iného zrušil zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.), platný v čase
vydania napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v čase podania odvolania.

7. Podľa prechodného ust. § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

Vychádzajúc z uvedených ustanovení, s prihliadnutím na základné princípy CSP uvedené v jeho čl. 2
ods. 1 a čl. 3 ods. 1, odvolací súd posudzoval dôvody odvolania podľa právneho stavu účinného ku dňu
podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p.

8. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti záverov súdu prvej inštancie z hľadiska

odvolacích námietok žalobcu, ktorý sa nestotožnil s tou časťou rozsudku, v ktorej súd žalobu žalobcu o
určenie neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a neplatnosti rozhodcovskej doložky uzavretej dňa
13.12.2012 zamietol, ďalej v časti zamietnutia žaloby o zaplatenie finančného zadosťučinenia vo výške
300 eur a z hľadiska odvolacích námietok žalovaného, ktorý sa nestotožnil s tou časťou rozsudku súdu
prvej inštancie , v ktorej súd zaviazal žalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie zo zmluvy
o úvere vo výške 298 eur.

9. Po preskúmaní veci z hľadiska odvolacích námietok žalobcu a žalovaného odvolací súd dospel k
záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými
i právnymi závermi súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalobcu
a žalovaného dodáva nasledovné:

10. Uzavretý zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere
zo dňa 13.12.2012 je potrebné aj podľa názoru odvolacieho súdu posudzovať ako spotrebiteľský vzťah
podľa § 52 a nasl. Obč. zákonníka a zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase
uzavretia zmluvy. V zmluve o spotrebiteľskom úvere sa žalobca ako dlžník zaviazal žalovanému za

poskytnutý úver vo výške 500 eur vrátiť spolu sumu 834 eur. Keďže poskytnutú sumu 500 eur sa žalobca
zaviazal žalovanému vrátiť do šiestich mesiacov, a teda úver bol žalobcovi poskytnutý pri úrokovej
miere 178,19% a pri RPMN 552,31 %, žalovaným zo zmluvy žiadané navýšenie úveru je neprimerane
vysoké, predstavujúce za 6 mesiacov 60% z poskytnutého úveru. Z týchto dôvodov aj podľa názoru
odvolacieho súdu stranami dohodnuté navýšenie úveru o 334 eur je neprimerane vysoké vzhľadom na

dobu účinnosti zmluvy, niekoľkonásobne prekračujúce výšku úrokov poskytovanú v tom období bankami
pri obdobných úveroch, z ktorého dôvodu je zmluva v tejto časti absolútne neplatná podľa § 39 Obč.
zákonníka pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Obč. zákonníka. Súd prvej inštancie správne
konštatoval, že zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 13.12.2012 neobsahuje základné náležitosti
zák. č. 129/2010 Z.z. - § 9 ods. 2 písm. f), i), j), k), o), y) a preto sa poskytnutý spotrebiteľský úver

považuje za bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom k tomu, že žalobca sa podanou žalobou domáhal
určenia absolútnej neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a rozhodcovskej zmluvy, súd prvej
inštancie správne postupoval, keď v konaní ako predbežnú otázku riešil, či žalobca má naliehavý právny
záujem na požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. S prihliadnutím k tomu, že žalobca sa
v konaní domáhal aj vydania bezdôvodného obohatenia z titulu neplatnej zmluvy o úvere, dospel súd

prvej inštancie k správnemu právnemu záveru, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na určení
neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a rozhodcovskej zmluvy, keďže pri posudzovaní žaloby
žalobcu o vydanie bezdôvodného obohatenia musel súd ako predbežnú otázku vyriešiť, či zmluva má
všetky náležitosti zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, resp. posúdiť aj to, či zmluva je
ako celok alebo v niektorých jej častiach neplatná, resp. či nárok žalovaného zo zmluvy je možné uplatniť

a priznať v rozhodcovskom konaní. Vzhľadom k tomu, že súd po vykonanom dokazovaní prejudicionálne
uzavrel, že zmluva o úvere v časti jej navýšenia je absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 Obč.
zákonníka, že úver poskytnutý zo zmluvy pre absenciu podstatných náležitostí podľa § 9 ods. 2 zák. č.
129/2010 Z.z. je bezúročný a bez poplatkov a že nárok žalovaného zo zmluvy nie je možné priznať v
rozhodcovskom konaní pre neplatnosť rozhodcovskej doložky, vyslovil správny právny záver, že žalobca

nemánaliehavýprávnyzáujemnapožadovanomurčení.Zvykonanéhodokazovaniavyplýva,žežalobca
od žalovaného na základe zmluvy o úvere prijal finančnú čiastku v sume 500 eur, pričom žalovanému
zaplatil spolu 798 eur. Vzhľadom k tomu, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, postupoval súd prvej inštancie správne, keď žalovaného zaviazal vydať žalobcovi z titulu
bezdôvodného obohatenia sumu 298 eur.

11. Žaloba, ktorou sa oprávnená osoba domáha primeraného finančného zadosťučinenia sa nazýva
žalobou satisfakčnou, pretože primerané zadosťučinenie je nástrojom satisfakcie, ktorej úlohou je
vyrovnať narušenú rovnováhu v postavení toho, kto právo spotrebiteľa porušil a dotknutej osoby -spotrebiteľa. Okrem satisfakčnej funkcie má primerané finančné zadosťučinenie aj sankčnú povahu,
pretože predstavuje pre toho, kto právo spotrebiteľa porušil finančnú ujmu zodpovedajúcu sume,
ktorú musí titulom primeraného finančného zadosťučinenia spotrebiteľovi zaplatiť; táto sankčná povaha

primeraného finančného zadosťučinenia má však vedľajšiu úlohu, pretože primárna je satisfakčná
povaha primeraného finančného zadosťučinenia.

12. Žalobca v žalobe vo vzťahu k uplatnenému nároku na primerané finančné zadosťučinenie vo
výške 300 eur dôvodil, že v dôsledku vyhrážok zo strany žalovaného utrpel psychickú a morálnu ujmu,

spolu s manželkou sa báli, že prídu o byt, z dôvodu ktorého bola v ich rodine zlá atmosféra, ktorá
skutočnosť zle vplývala aj na ich neplnoletého syna. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie
vyplýva, že žalobca mal v predchádzajúcom období uzatvorených viacero zmlúv, na základe ktorých
mu boli poskytnuté peňažné prostriedky, s ktorých vracaním bol v omeškaní. Vzhľadom k tomu, že
žalobca si svoje zmluvné podmienky voči žalovanému riadne neplnil od počiatku (zaplatil len dve splátky
riadne a načas), musel si byť vedomý, že žalovaný sa bude domáhať svojich práv. Žalobcom a jeho

manželkou tvrdené vyhrážky zo strany žalovaného neboli preukázané a pokiaľ žalobca tvrdil, že bol
na tom psychicky zle, je nepochybné že tento stav pretrvával aj pod vplyvom predchádzajúcich dlhov
žalobcu voči tretím osobám a nemožnosťou svoje dlhy riadne splácať. Samotný žalobca na pojednávaní
pred súdom prvej inštancie uviedol, že od žalovaného si uplatňuje finančné zadosťučinenie z dôvodu,
že úver preplatil. Za daného stavu aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca nárok na priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia (ktorý nevyplýva automaticky z porušenia práv spotrebiteľa)
nepreukázal. V uvedenej súvislosti odvolací súd uvádza, že pokiaľ zákonodarca v ust. § 3 ods. 5
zákona o ochrane spotrebiteľa zakotvil možnosť domáhať sa primeraného finančného zadosťučinenia
v súvislosti s porušením práv spotrebiteľa, nemal tým na mysli, že takýto nárok automaticky vyplýva zo
zákona bez toho, aby spotrebiteľ preukázal základné predpoklady úspešného uplatnenia tohto nároku.

Z týchto dôvodov sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že nárok žalobcu na
primeranéfinančnézadosťučineniejeneopodstatnený. Sprihliadnutímnačiastočnýúspechaneúspech
oboch strán sporu súd prvej inštancie správne rozhodol aj o náhrade trov konania tak, že žiadnemu z
účastníkov ich náhradu nepriznal v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p.

13. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP
ako vecne správny potvrdil.

14. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 2 v spojení s § 396 ods. 1
CSP tak, že žiadnej zo strán nebol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania vzhľadom na

ich čiastočný úspech, resp. neúspech v odvolacom konaní.

15. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).