Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 8, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/2/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202185
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2214202185.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu:

JUDr. Martina Valentová a JUDr. Anton Jaček, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, konajúca
prostredníctvom Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11
Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 10C/53/2014-83 zo dňa 11.5.2015, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh (aktuálne žalobu) navrhovateľa (aktuálne
žalobcu), (ktorou sa domáhal zaplatenia majetkovej škody a nemajetkovej ujmy majúcich vzniknúť
žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Galanta - ďalej tiež exekučný súd, pretože
tento nerozhodol o žiadosti oprávneného na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote
30 dní) a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie prvoinštančný súd odôvodnil právne
aplikáciou ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1, 2

zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i § 44 ods. 8,
9 zák. č. 233/1995 Z.z. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP.

2. Súd vychádzal zo zistení podľa kópie pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Galanta sp.
zn. 10Er/263/2005-69, že v priebehu konania žalobca podaním doručeným súdu dňa 25.5.2009 navrhol
zmenu súdneho exekútora a žiadal poveriť vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého. Súd vychádzal z okolností, že exekučný súd vydal uznesenie po 110 dňoch. Skonštatoval, že

ohľadneprípadnéhoprieťahusaneviedložiadnedisciplinárnekonanie,neriešilasasťažnosťnaprieťahy,
v konaní nerozhodoval Ústavný súd SR, či Európsky súd pre ľudské práva. Skonštatoval, že žalobca
ako oprávnený v danej exekučnej veci v lehote vydanie rozhodnutia o zmene exekútora nepresadzoval
zákonnými možnosťami, nijako sa skoršieho rozhodnutia nedomáhal. Žiadnym spôsobom nepreukázal,
žebypočastejtodobybolvneistoteahrozilamuakákoľvekškoda.Voveciabsentujeprvotnápodmienka
pre vznik zodpovednosti štátu a to nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, ktorý nebol v konaní
preukázaný, súd preto návrh žalobcu považoval za neopodstatnený.

3. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy žalobca
napriek márnemu poučeniu podľa § 120 ods. 4 OSP žiadnym spôsobom nepreukázal ich vznik, vôbec
nepreukázal, že by mu v súvislosti s postupom súdu v exekučnej veci vznikla akákoľvek škoda, či ujma.Žalobca si uplatnil nárok na náhradu nákladov spojených so správou a udržateľnosťou pohľadávky
bez toho, aby ich bližšie špecifikoval. Nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil povinný
už tým, že nesplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Preto vznik

nákladov žalobcu v exekučnom konaní na správu na udržateľnosť pohľadávky nie je v príčinnej súvislosti
s postupom Okresného súdu Galanta v exekučnej veci. Žalobca tvrdenia o vzniku majetkovej škody
v žalobe všeobecne popísané nijako nezdokladoval, pričom určenie výšky majetkovej škody v žalobe
nie je dôkazom o jej vzniku. V časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy súd dospel k záveru,
že v prejednávanej veci by stačilo iba prípadné konštatovanie porušenia práva. Samotné vedenie

exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu
oprávneného, resp. exekútora s povinným a nie je ani dôvodom vzniku insolventnosti povinného.
Žalobcovi muselo byť všeobecne známa, a to ešte pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie,
rozhodovacia prax všeobecných súdov v problematike rozhodcovských rozsudkov. Ak by aj žalobcovi
vznikla majetková škoda a nemajetková ujma, nebola preukázaná súvislosť ich vzniku s postupom
exekučného súdu. Konštatované skutočnosti a to nepreukázanie nesprávneho úradného postupu,

reálnenepreukázanievznikuškody,chýbajúcapríčinnásúvislosťmedzinesprávnymúradnýmpostupom
a vznikom škody, boli dôvodom na zamietnutie uplatneného nároku pre jeho nedôvodnosť.

4. V ďalšom súd prvej inštancie poukázal na základné zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nesprávnym rozhodnutím, pričom dospel k

záveru, že k vydaniu nezákonného rozhodnutia, ani k nesprávnemu úradnému postupu, ktorý by mal
spočívať v nesprávnej aplikácii právnych predpisov nedošlo. Samotné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti
o vydanie poverenia nemožno považovať za nesprávny úradný postup. Rozhodnutie exekučného
súdu, ktorým zamietol žiadosť na vydanie poverenia nevyhodnotil ako nesprávny úradný postup a ani
postup exekučného súdu pred jeho vydaním. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS SR sp.

zn. 4Cdo 24/2004. Skonštatoval, že žalobca si nesplnil zákonnú podmienku podať riadny prostriedok,
uznesenie nadobudlo právoplatnosť 27.4.2011. Nepredložil rozhodnutie príslušného orgánu, ktorým
by bolo rozhodnutie zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť a ktorým by bol súd viazaný. Preto
ustálil, že rozhodnutie, ktorým exekučný súd zamietol žiadosť na vydanie poverenia je zákonným. Tým
žalobca nesplnil prvú podmienku zodpovednosti za škodu, keď nepreukázal nesprávny úradný postup

a nezákonné rozhodnutie. Keďže všetky podmienky musia byť splnené kumulatívne, je nadbytočné
a nehospodárne dokazovať splnenie ďalších podmienok. V závere súd poukázal na rozhodnutia
odvolacích súdov v obdobných veciach Krajského súdu v Trnave č.k. 9Co/384/2013 a Krajského súdu
v Žiline č.k. 11Co/164/2013.

5.Onáhradetrovkonaniasúdrozhodolpodľa§142ods.1OSP,pričomplneúspešnejžalovanejnáhradu
trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila a ani nepreukázala, že by jej boli vznikli.

6. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým
sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné

prejednanie. Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods.
1 písm. f), písm. h) O.s.p., ods. 2 písm. c) a f) O.s.p. Žalobca predovšetkým namietal, že súd rozhodol
v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zák.
č. 514/2003 Z.z., ktorá nadobudla účinnosť až po založení zodpovednostného právneho vzťahu, čo
má za následok nesprávnosť súdneho rozhodnutia, ktoré musí byť zrušené. Súd svojím rozhodnutím

de iure i de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Podľa odvolateľa súd vôbec
nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, ktorá existuje vždy
do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu
sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, čo exekučný súd ignoroval a na čo
zo zákona nemal oprávnenie. Podľa odvolateľa ďalej súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie

dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akéhokoľvek úvahy de lege ferenda
sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Štrasburgský
súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú
náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napríklad i rozsah nevybavenej súdnej
agendy. Žalobca vôbec nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril

svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. S poukazom na to, že žalobca ako dôkaz o
vzniku škody predložil znalecký posudok č. 1/2014, pokiaľ súd v odôvodnení konštatuje, že nepreukázal,
že by mu postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda, pričom bližšie nešpecifikoval jednotlivé
náklady, potom súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckýmposudkom. K skutočnosti, že žalobca predložil znalecký posudok až po roku a pol od podania žaloby
na súde, poukázal na to, že vypracovanie znaleckého posudku je dôkladné a zložité a to aj s ohľadom
na množstvo spracovaných podkladov a preto trvalo viac ako rok. Pre prípad, že bol súdu doručený

návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke (čo z obsahu spisu
nevyplýva) uviedol, že súd bol povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu
osobitne rozhodnúť s poukazom na rozsudok KS v Žiline č.k. 9Co/174/2014.

7. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

8. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP),
ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).
Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného
ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo

podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu
existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto
postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených
práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia
legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej

úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného
výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase

podania odvolania účinného zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP, aktuálne
§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 201 OSP, akt.§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v
čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a § 202 OSP, akt. § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil

zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/, f/ OSP, ktoré má ekvivalent v § 365
ods. 1 písm. b/, e/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379
CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom

bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

10. Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť žalobcu za obsahové
vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju
viazanosťodvolacímidôvodmi(§212ods.1O.s.p.).Vtejtosúvislostijezjavné,že(nepochybnezdôvodu
predkladania enormného množstva typových podaní žalobcom na súdy), odvolacie dôvody (hmotno-

právne) nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté
rozhodnutie.

11. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd určil medzitýmnym rozsudkom, že žalovaná
je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu

Galanta, pretože tento nerozhodol o jeho návrhu na zmenu exekútora v zákonom stanovenej lehote a
rozsudkom aby rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi finančnú náhradu z titulu majetkovej
škody a z titulu nemajetkovej ujmy a zaplatiť žalobcovi aj trovy konania. Ďalej v žalobe uviedol, že
žalobca je právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažnej
miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov a v pozícii oprávneného v exekučnom konaní

navrhol písomným podaním a to postupom podľa ust. § 38 Exekučného poriadku zvolenému súdnemu
exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho
zo Zmluvy o úvere a exekučný súd ho poveril vykonaním exekúcie. Žalobca pre obavy o právny a
faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom, podal exekučnému súdu návrh nazmenu exekútora. Od súdu očakával poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite,
a teda, že dôjde k reálnej zmene exekútora rozhodnutím súdu v zákonom stanovenej lehote, t. j. do
30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Exekučný súd napriek tomu, že vec

ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú spoluprácu
s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k
posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o žiadosti o zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom
čase.

12. Z kópie spisu Okresného súdu Galanta sp. zn. 10Er/263/2005 odvolací súd zistil, že oprávnený
požiadal o zmenu exekútora podaním zo dňa 18.5.2009, doručeným exekučnému súdu dňa 25.5.2009.
Následne exekučný súd prípisom zo dňa 26.5.2009 návrh doručil súdnemu exekútorovi na vyjadrenie
s výzvou na predloženie exekútorského spisu a vyúčtovania trov exekúcie. Podaním doručeným
exekučnému súdu dňa 2.7.2009 súdny exekútor akceptoval návrh na zmenu exekútora a predložil
vyčíslenie náhrady trov exekúcie. Následne exekučný súd výzvou zo dňa 8.7.2009 vyzval súdneho

exekútora na bližšiu špecifikáciu uplatnených trov. Na túto výzvu pôvodný súdny exekútor zareagoval
podaním doručeným exekučnému súdu dňa 28.8.2009. Následne uznesením zo dňa 7.9.2009
č.k. 10Er/263/2005-20, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom 22.9.2009 exekučný súd návrhu na
zmenu súdneho exekútora vyhovel, pôvodnému exekútorovi poverenie odňal, poveril novonavrhnutého
súdneho exekútora a zároveň uložil povinnému povinnosť zaplatiť pôvodnému súdnemu exekútorovi

vyčíslenú náhradu trov exekúcie. Z uvedeného chronologického prehľadu postupu exekučného súdu po
tom, ako mu bol doručený návrh na zmenu exekútora je zrejmé, že súd vo veci postupoval promptne a
priebežne, vykonával tie procesné úkony, ktoré boli nevyhnutné pre rozhodnutie o predloženom návrhu,
o ktorom rozhodol včas, bez akýchkoľvek prieťahov.

13. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad kumulatívneho splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci

na žalobcovi.

14.Pojem„nesprávnyúradnýpostuporgánuverejnejmoci“niejezákonodarcomvcitovanomustanovení
§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné a to aj z
ustálenej judikatúry vyvodiť, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorý nie je v súlade s príslušnou

právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci.
Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri

rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

15. Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z údajného nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý v exekučnom konaní o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora

nekonal v súlade s ustanovením § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal po uplynutí
lehoty 30 dní od doručenia návrhu súdu.

16. V zmysle § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase doručenia predmetnej žiadosti o
zmenu súdneho exekútora okresnému súdu ku dňu 25.5.2009 oprávnený môže kedykoľvek v priebehu

exekučnéhokonaniaajbezuvedeniadôvodupodaťnapríslušnýokresnýsúdnávrhnazmenuexekútora.
Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

17. S poukazom na vyššie popísané skutkové okolnosti zistené z predmetného exekučného spisu
je zrejmé, že exekučný súd predmetnú zákonnú lehotu formálne nazerané nedodržal, keď o návrhu

oprávneného na zmenu exekútora nerozhodol v lehote 30 dní od doručenia návrhu oprávneného, ale
cca o 4 mesiace. Exekučný súd ale rozhodol už o 10 dní po tom, ako mal pre rozhodnutie o zámene
exekútora všetky nevyhnutné podklady, ktoré si musel predtým zabezpečiť, teda riadne vyčíslenie
náhrady trov pôvodného exekútora tak, aby mohol v uznesení o zámene rozhodnúť zároveň o náhradetrov pôvodného exekútora. Exekučný súd na doloženie potrebných podkladov pre rozhodnutie vyzýval
pôvodného exekútora vo veľmi krátkych časových obdobiach. V jeho konaní preto odvolací súd nezistil
žiadne zbytočné prieťahy a teda ani žiaden nesprávny úradný postup.

18. Žiada sa poukázať na konštantnú judikatúru Ústavného súdu SR napr. rozhodnutie I.ÚS 16/2002
podľa ktorého Ústavný súd síce prihliada na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale
ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočnýchprieťahov,pretožesúrozhodujúceajvtýchtoprípadochvšetkyokolnostidanejveci.Tedaipri

nedržaní zákonnej lehoty sa nemusí zároveň jednať o zbytočné prieťahy v zmysle § 48 ods. 2 Ústavy SR.
V danom prípade nebolo možné prehliadnuť, že od doručenia návrhu súdu dňom 21.11.2010 súd v danej
veci konal priebežne, rovnopis návrhu na zmenu súdneho exekútora doručil pôvodnému exekútorovi,
vyzval ho na vyjadrenie sa k nemu a vyúčtovanie trov exekúcie v lehote 10 dní. Exekútor zareagoval
podaním doručeným súdu dňa 17.6.2011 a onedlho dňa 8.7.2011 súd vydal uznesenie, ktorým návrhu
oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyhovel a rozhodol tiež o náhrade trov exekúcie pôvodného

exekútora. S poukazom na uvedený priebeh, i keď prvostupňový súd nedodržal zákonnú lehotu 30 dní
od doručenia návrhu oprávneného, konal priebežne, systematicky a nedopustil sa žiadnych zbytočných
prieťahov.

19. Okrem toho, ako na to poukázal súd prvého stupňa, je potrebné upriamiť pozornosť na to, že

všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/20003 Z.
z. až v prípade, ak o existencii prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci
neboli žiadnym z príslušných orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti
žalobcu na prieťahy, v dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku
rozhodnutiavydanéhovdisciplinárnomkonanísudcu,prípaderozhodnutímEurópskehosúdupreľudské

práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované,
že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní
o náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom
kompetentným pre vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods.
2 zák. č. 514/2003 Z.z. účinnej od 1.1.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť

postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže
všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať
aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu
škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR).

V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť
preskúmavanýsúdomnižšiehostupňa,čojezjavneabsurdnéalenpotvrdzuje,žekonštatovaťexistenciu
prieťahov v súdnom konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič
nemení ani skutočnosť, že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č.

514/2003 Z.z. až s účinnosťou od 1.1.2013.

20. Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie

uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok žalobcu, ani
nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné
a v rozpore so zásadou hospodárnosti súdneho konania skúmať existenciu škody a nemajetkovej ujmy,
ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s ďalšou odvolacou

argumentáciou žalobcu (i nekorešpondujúcou s argumentáciou prvoinštančného súdu), ktorá je
vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a nespôsobilá zvrátiť výsledok konania.

21.Spoukazomnauvedené,pokiaľsúdprvejinštancienapadnutýmrozsudkomzamietolžalobužalobcu
v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím § 387 ods. 1 CSP

napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania, (odvolacími dôvodmi osobitne
nenapadnutého) potvrdil.22. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP),
o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť

odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v
takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

23. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal

žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

24.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu
spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky

použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).

25. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o
nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalobcu
- žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal

pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v
konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej

strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

26. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).