Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, August 15, 2013

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2To/75/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3511010014
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 08. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tóth

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3511010014.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tótha a sudcov JUDr. Dušana

Eckera a JUDr. Jozefa Janíka, v trestnej veci proti obžalovanému Z. I., nar. XX.XX.XXXX v E. L., pre
zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c), písm. d) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a) Tr.
zák., § 139 ods. 1 písm. c), písm. e) Tr. zák. o odvolaní obžalovaného, jeho obhajcu, N. B. - sestry
obžalovaného a Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom proti rozsudku Okresného súdu Nové
Mesto nad Váhom zo dňa 4. júna 2013, sp. zn. 1T/6/2011, na verejnom zasadnutí konanom dňa 15.
augusta 2013, takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. e), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e s a v napadnutom rozsudku celý

výrok o treste a spôsobe jeho výkonu.

Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sa obžalovaný Z. I., nar. XX.XX.XXXX v E. L., trvale bytom M., ul. A. č. XXX/
X, bez prihlásenia bytom M., E. L. č. XXX, t. č. v ÚVTOS a ÚVV Ilava

o d s u d z u j e

Podľa § 188 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 5 Tr. zák., § 39 ods. 1 Tr. zák. na nepodmienečný trest
odňatia slobody v trvaní 3 (tri) roky.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. sa obžalovaný na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu
na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

II. Podľa § 316 ods. 1 Tr. por. sa odvolanie N. B. zamieta ako podané oneskorene.

o d ô v o d n e n i e :

NapadnutýmrozsudkomOkresnéhosúduNovéMestonadVáhomzodňa04.06.2013,sp.zn.1T/6/2011,

bol obžalovaný Z. I., nar. XX.XX.XXXX uznaný pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c),
písm. d) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a) Tr. zák., § 139 ods. 1 písm. c), písm. e) Tr. zák., na
skutkovom základe, že dňa 02.11.2010 asi o 12.15 hod. na ulici M. č. X v M. v hoteli nachádzajúcom
sa v areáli spoločnosti A., s. r. o., pristúpil k svojmu bratovi O. I., nar. XX.XX.XXXX v E. L., ktorému
prikázal „Dostal si dnes peniaze, tak mi ich daj, lebo Ťa zabijem!“ a následne po tom, čo poškodený O.
I. túto požiadavku odmietol, k nemu pristúpil a udrel poškodeného kovovou tyčkou asi 80 cm dlhou po
spánkovej časti hlavy na ľavej strane a ešte najmenej 3 - krát po rebrách na ľavej strane chrbta a po

ľavom stehne, pričom stále kričal, aby mu dal poškodený peniaze, lebo ho zabije, po čom mu poškodený
odovzdal peňaženku s obsahom najmenej 140 Eur, následne peniaze z peňaženky vybral a prázdnu
peňaženku poškodenému hodil na hrudník a odišiel preč, čím mu spôsobil škodu vo výške 140,- Eur.Za to bol odsúdený podľa § 188 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 39 ods. 1 Tr. zák. na nepodmienečný
trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky a podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. bol zaradený pre
výkon trestu odňatia slobody do ústavu so stredným stupňom stráženia. Podľa § 287 ods. 1 Tr. zák.

obžalovanému bola uložená povinnosť uhradiť poškodenému O. I., nar. XX.XX.XXXX v E. L., okr. M.,
trvale bytom M., E. L. č. XXX, náhradu škody vo výške 140,- Eur.

Citovaný rozsudok nenabudol právoplatnosť, pretože bol ihneď po vyhlásení napadnutý odvolaniami
obžalovaného proti výroku o vine a treste a tiež prokurátora okresnej prokuratúry proti výroku o treste

v neprospech obžalovaného.

Odvolanie taktiež podala sestra obžalovaného v jeho prospech N. B..

V písomnom odôvodnení odvolania podaného prostredníctvom obhajcu obžalovaný uvádzal, že podľa
jeho názoru v konaní sa nepreukázalo, že by sa skutok stal tak ako je uvedený v obžalobe a ako tiež

vypovedali svedkovia a poškodený. Nemôže teda ísť o zločin lúpeže ako ho kvalifikoval súd prvého
stupňa. Uviedol, že celá udalosť sa stala tak, že v predmetný deň vyhľadal svojho brata poškodeného
O. I. za účelom, aby si od neho prevzal peniaze na úhradu elektriny, ktorú spoločne splácajú. Brata
našiel aj s jeho kamarátom bezdomovcom Z. E., pričom obaja boli značne pod vplyvom alkoholu. Keď
brata požiadal, aby mu dal peniaze na úhradu elektriny, tento mu sám dobrovoľne podal peňaženku,

z ktorej si on vybral 120,- Eur, zostatok 20,- Eur v nej nechal a peňaženku mu vrátil. Je nepravdivé
tvrdenie, že by si peniaze od brata bral tak, že sa mu vyhrážal zabitím alebo že by ho udrel kovovou
tyčkou, ktorá sa napokon orgánom činným v trestnom konaní ani nepodarila nájsť. Teda absentuje
priamy dôkaz, ktorým mala byť predmetná tyč. Taktiež súdu nebola predložená lekárska správa o
poraneniach, ktoré mal poškodenému spôsobiť. Odsúdený bol len na základe nepriamych dôkazov a

to svedeckých výpovedí poškodeného brata O. I. a jeho kamaráta bezdomovca Z. E., ktorí sú obaja
závislý od alkoholu a aj v čase činu boli značne pod jeho vplyvom. Naviac jeho brat poškodený O. I.
trpí od roku 2004 demenciou, spôsobenou úrazom hlavy ale aj práve nadmerným užívaním alkoholu.
Podľa názoru obžalovaného celé trestné stíhanie bolo voči nemu vykonštruované zo strany ďalšieho
brata M. I. ako pomsta za konflikt z minulosti z roku 1993, ktorý súvisel so zamestnaním v Nemecku.

Vtedy prevzal bratovu výplatu a odovzdal ju ich matke, čo bratovi vadilo. Podľa názoru obžalovaného
tento svedok je zaujatý a jeho výpoveď nemožno považovať za hodnovernú. Vyslovil názor, že brat
M. I. nahovoril poškodeného na podanie trestného oznámenia a naučil ho, čo má v predmetnej veci
vypovedať. Uvedenej skutočnosti nasvedčuje aj vyjadrenie súdneho znalca MUDr. Lexmana na hlavnom
pojednávaní, ktorý uviedol, že v danom prípade ide o jednoduchý dej, ktorý sa mohla naučiť aj osoba,

ktorá trpí takou formou demencie ako aj poškodený. Zo znaleckého posudku tiež vyplýva, že osoba
poškodeného je silne psychicky narušená, nie je vierohodná, je ľahko manipulovateľná. Tejto skutočnosti
nasvedčuje tiež to, že trestné oznámenie bolo podané až po 9 dňoch od spáchania činu. Napokon
obžalovaný poukázal na to, že prvostupňový súd neprihliadal na výpovede svedkov RNDr. Z. A. a
jeho manželky J. A., ktorí sú ich susedmi, poznajú aj oboch bratov a jednoznačne uviedli, že on ako

obžalovaný by takýto skutok nikdy nespáchal. Z vyššie uvedených dôvodov mal preto prvostupňový
súd rešpektovať zásadu „pochybnostiach v prospech obžalovaného“ a týmto žiada, aby odvolací súd
uvedenévzaldoúvahy.Záveromvyslovilsvojuľútosťnadcelouvecou,avšaktvrdí,žeuvedenýskutoksa
nestal. Taktiež uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 4 roky je neprimerane vysoký.
Preto navrhol, aby odvolací súd po preskúmaní veci napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého

stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.

Sestra obžalovaného N. B. proti rozsudku súdu prvého stupňa taktiež podala odvolanie adresované
Krajskému súdu v Trenčíne spolu s prílohami, ktoré bolo podané na pošte dňa 15.07.2013 a ku ktorému
následne zaslala ďalšie prílohy.

Okresný prokurátor odvolanie podané v neprospech obžalovaného proti výroku o treste písomne
odôvodnil tým, že súd prvého stupňa nesprávne použil ustanovenie § 39 ods. 1 Tr. zák. o mimoriadnom
znížení trestu. Ďalej vytýkal súdu, že mal správne pričítať obžalovanému priťažujúcu okolnosť podľa §
37 písm. m) Tr. zák. a tiež mal použiť ustanovenie § 38 ods. 5 Tr. zák., pričom tieto majú významný vplyv

pri určovaní výmery trestu. Z hľadiska použitia § 39 ods. 1 Tr. zák. sa v zmysle ustálenej súdnej praxe
za pomery páchateľa umožňujúce použitie tohto ustanovenia považujú napríklad starostlivosť o početnú
rodinu, tehotenstvo priateľky, viac významných poľahčujúcich okolností pri absencii priťažujúcich
okolností, starostlivosť páchateľa o väčší počet osôb na neho odkázaných, vážna choroba páchateľa apodobne. V prejednávanom prípade však žiadne takéto okolnosti ani pomery páchateľa odôvodňujúce
aplikáciu citovaného ustanovenia zistené neboli. Pokiaľ ide o vek obžalovaného, tento sám o sebe
nemôže byť takou okolnosťou, ktorá by súčasne vylučovala aplikáciu ustanovenia § 37 písm. m) Tr. zák.

a § 38 ods. 5 Tr. zák. a ešte by bola aj dôvodom na mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods. 1 Tr.
zák. Podľa názoru prokurátora obžalovanému nemožno priznať ani len poľahčujúcu okolnosť podľa §
36 písm. d) Tr. zák. a už vôbec nemožno vysoký vek páchateľa hodnotiť ako okolnosť odôvodňujúcu
mimoriadne zníženie trestu. Pokiaľ ide o neaplikovanie ustanovenia § 37 písm. m) Tr. zák. prokurátor
poukázal na to, že obžalovaný má dve nezahľadené odsúdenia a to rozsudkom Krajského súdu

Bratislava sp. zn. 1T/2/1996 pre trestný čin sfalšovania a pozmeňovania peňazí podľa § 140 ods. 2
Tr. zák. č. 140/1961 Zb., kedy mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody na 7 rokov. Tento
trestný čin je teda potrebné v zmysle prechodného ustanovenia § 437 ods. 1 Tr. zák. považovať za zločin
a pri ukladaní trestu a úprave trestných sadzieb postupovať podľa § 38 ods. 5 Tr. zák., teda zvýšiť trestnú
sadzbu z dôvodu, že obžalovaný spáchal zločin opätovne. Naviac prejednávaného skutku sa dopustil
len necelé tri mesiace po tom, čo mu uplynula skúšobná doba po podmienečnom prepustení z vyššie

uvedeného výkonu trestu. Pritom obžalovaný má ešte ďalšie nezahľadené odsúdenie a to právoplatným
trestným rozkazom Okresného súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 5T/80/1999 zo dňa 30.09.1999 pre
prečin krádeže, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov so
zaradením do druhej nápravnovýchovnej skupiny, pričom trest vykonal dňa 21.02.2002. Vzhľadom na
tieto skutočnosti podľa názoru prokurátora nie je akceptovateľné na tieto odsúdenia neprihliadnuť. Práve

naopak, predchádzajúce odsúdenie je takej závažnosti, že opodstatňuje použitie § 37 písm. m) Tr. zák.
ako aj § 38 ods. 5 Tr. zák. Prokurátor preto navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 321 ods. 1 písm. b),
d), e) Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a sám rozhodol tak, že uloží obžalovanému
podľa § 188 ods. 2, § 37 písm. m), § 38 ods. 5 Tr. zák. trest odňatia slobody na dolnej hranici upravenej
trestnej sadzby so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Okresný prokurátor sa tiež písomne vyjadril k odvolaniu obžalovaného a uviedol, že toto považuje za
neopodstatnené. Predmetný skutok bol dokazovaním na hlavnom pojednávaní dostatočne preukázaný,
pričom obžalovaný je usvedčovaný všetkými dôkazmi a sčasti aj vlastnou výpoveďou. Z výpovede
poškodených aj svedkov zhodne vyplýva, že použil násilie v úmysle zmocniť sa peňazí poškodeného,

potom ako mu poškodený odmietol peniaze dobrovoľne vydať a fyzické násilie sprevádzal hrozbami
zabitím a útokom kovovou tyčkou. Výrok o vine považuje prokurátor za správny a odôvodnenie za
dostatočné. Preto navrhol, aby krajský súd odvolanie obžalovaného v zmysle § 319 Tr. por. zamietol.

Na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní zástupca krajskej prokurátorky uviedol, že sa v plnej miere

pridržiava písomných dôvodov odvolania a navrhol, aby odvolací súd po zrušení výroku o treste v
napadnutom rozsudku sám rozhodol tak, že obžalovanému uloží trest odňatia slobody na dolnej hranici
upravenej trestnej sadzby vo výmere 9 rokov a 6 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu so
stredným stupňom stráženia. Odvolanie obžalovaného a jeho sestry navrhol zamietnuť.

Odvolateľka N. B., sestra obžalovaného, žiadala, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok v celom
rozsahu a aby bol obžalovaný spod obžaloby oslobodený, pretože svedkovia, ktorí ho usvedčujú zo
spáchania skutku nevypovedali pravdu.

Poškodený O. I. na verejnom zasadnutí uviedol, že od obžalovaného nechce nič, chce len, aby bol

oslobodený.

Obhajca obžalovaného uviedol, že sa pridržiava písomných dôvodov odvolania, pričom podľa jeho
názoru vina obžalovaného nebola jednoznačne preukázaná a to ani s prihliadnutím na výpovede
poškodeného a svedka E.. Poukázal pri tom na duševný stav poškodeného. Súd prvého stupňa tiež

nedostatočne prihliadol k listinným dôkazom a svedeckým výpovediam v prospech obžalovaného. Preto
žiadal zrušiť napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vrátiť vec súdu prvého stupňa na nové konanie a
rozhodnutie, alternatívne, aby odvolací súd obžalovanému uložil podstatne nižší trest odňatia slobody.
Odvolanie prokurátora navrhol zamietnuť.

Obžalovaný uviedol, že sa pridržiava toho, čo uviedol obhajca. Dodal, že nič z toho, čo tvrdí poškodený
sa nestalo, nie je to pravda. Už v minulosti sestra na neho podala oznámenie, že sa jej ako aj O. I. mal
vyhrážať podrezaním, čo sa napokon nepotvrdilo.Odvolací súd podľa § 254 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výroku napadnutého
rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, a dospel k nasledujúcim záverom.
Pokiaľ ide o skutkový stav krajský súd uvádza, že vo vzťahu k skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu

súdeného trestného činu je napadnutý rozsudok tak ako bol vyhlásený výsledkom konania, pri
ktorom súd prvého stupňa postupoval podľa ustanovení Trestného poriadku a na základe vykonaného
dokazovania vyvodil správne skutkové závery, pričom sa podrobne zaoberal dôkazmi, tak jednotlivo ako
aj v súhrne a svoje závery riadne vysvetlil v odôvodnení rozhodnutia, ktoré je v intenciách ustanovenia
§ 168 ods.1 Tr.por. Odvolací súd

starostlivo preskúmajúc výrok o vine pritom nezistil v konaní chyby, ktoré by mohli mať vplyv na
riadne objasnenie veci a zistenie, že skutok sa stal a spáchal obžalovaný. Toho jednoznačne svojimi
výpoveďami usvedčujú poškodený O. I. a svedkovia M. I. ako aj Z. E.. Títo vo svojich výpovediach
v prípravnom konaní potvrdili skutočnosť, že obžalovaný žiadal od poškodeného peniaze s použitím
násilia, keď sa mu najskôr vyhrážal zabitím ak mu peniaze nedá, potom ho udrel viackrát kovovou
tyčkou a následne po tom, čo mu poškodený odovzdal peňaženku s obsahom najmenej 140 Eur,

peniaze z peňaženky vybral a prázdnu peňaženku poškodenému hodil späť a odišiel preč. Na hlavnom
pojednávaní poškodený O. I. síce odmietol vypovedať, avšak jeho výpoveď bola prečítaná i keď
podľa nesprávneho ustanovenia § 263 ods. 3 písm. c) Tr.por. Správne mal súd použiť ustanovenie
§ 263 ods. 4 Tr. por., pričom zákonné podmienky tam uvedené na prečítanie výpovede svedka boli
splnené, teda toto pochybenie nič nemení na zákonnosti vykonaného dôkazu. Pokiaľ ide o čiastočne

odlišnú výpoveď svedka M. I. na hlavnom pojednávaní, kedy sa snažil zmierňovať a bagatelizovať
konanie obžalovaného oproti výpovedi z prípravného konania, s týmito rozpormi sa súd prvého stupňa
zaoberal a v odôvodnení rozsudku aj riadne vysporiadal, pričom správne vyhodnotil v kontexte ďalších
dôkazov ako pravdivú výpoveď z prípravného konania. Pokiaľ obhajoba namietala absenciu priameho
dôkazu proti obvinenému, ktorým mala byť predmetná tyč, ktorou mal obžalovaný poškodeného

udierať, k tomu odvolací súd uvádza, že táto orgánmi prípravného konania zaistená nebola, avšak
jej existenciu a konanie obžalovaného s ňou potvrdzujú všetci vyššie citovaní svedkovia prítomní
na mieste činu, ktorých výpovede sú taktiež priamymi dôkazmi. Otázkou vierohodnosti výpovede
poškodeného O. I., ktorú taktiež obhajoba namietala s poukazom na jeho zdravotný a psychický stav,
sa už zaoberal súd prvého stupňa a hodnotiac jeho výpoveď v intenciách § 2 ods. 12 Tr. por., teda

aj s prihliadnutím na závery znalcov psychiatrov, ktorí vyšetrili poškodeného, dospel k správnemu
záveru, že jeho výpoveď je pravdivá. Zo znaleckého posudku síce vyplýva, že u poškodeného boli
zistené prejavy duševného ochorenia - demencie a z hľadiska posúdenia vierohodnosti hodnotili znalci
jeho všeobecnú vierohodnosť ako pomerne výrazne zníženú na základe organického mozgového
poškodenia, avšak je schopný adekvátne reprodukovať prežívané udalosti v základných znakoch a

jednoduchom priebehu. Pritom mentálna náročnosť kriminogénnej situácie v danom prípade nebola
vysoká, išlo o nenáročný, zrozumiteľný, jednoducho prebiehajúci dej, takže je možné predpokladať, že
je schopný vcelku adekvátne popísať priebeh inkriminovanej udalosti v podstatných, základných rysoch.
Podľa názoru odvolacieho súdu nič pritom nenasvedčuje obhajobou vyslovenej domnienke o navedení
poškodeného ako má vypovedať M. I., keďže výpoveď poškodeného korešponduje aj s výpoveďou

svedka Z. E.. Napokon výpoveďami svedkov RNDr. Z. A. a jeho manželky J. A., ktorí sú susedmi
obžalovaného sa prvostupňový súd zaoberal a prihliadol pritom na ich vyjadrenia k osobe obžalovaného,
poškodeného a k ich spolužitiu.

Vyššie uvedené skutočnosti sú len tie najdôležitejšie, na ktoré odvolací súd považoval nutné

poukázať z hľadiska podaného odvolania obžalovaným vo vzťahu k skutkovému stavu, pričom s ďalším
odôvodnením hodnotenia jednotlivých vykonaných dôkazov, ako aj celkového vyhodnotenia dôkaznej
situácie a ustálenia skutkových zistení v plnej miere odkazuje na podrobné a obsiahle odôvodnenie
napadnutého rozsudku, s ktorým sa stotožnil.

Vo vzťahu k právnemu posúdeniu konania obžalovaného prvostupňový súd taktiež postupoval správne.
Obžalovaný nepochybne konaním popísaným v skutkovej vete napadnutého rozsudku naplnil znaky
zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c), písm. d) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a) Tr.
zák., § 139 ods. 1 písm. c), písm. e) Tr. zák., pretože proti inému použil násilie v úmysle zmocniť sa
cudzej veci a čin spáchal závažnejším spôsobom konania - so zbraňou a na chránenej osobe - osobe

vyššieho veku a osobe blízkej.

Napokon odvolací súd preskúmajúc na podklade odvolaní prokurátora a obžalovaného výrok o treste,
dospel k nasledujúcim záverom.Pokiaľ ide o odvolanie prokurátora, s jeho argumentáciou možno súhlasiť len v tej časti, kde vytýkal
súdu prvého stupňa, že mal správne použiť pri ukladaní trestu aj ustanovenie § 38 ods. 5 Tr. zák.,

podľa ktorého pri opätovnom spáchaní zločinu sa zvyšuje dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej
sadzby o jednu polovicu. Obžalovaný Z. I. bol totiž v minulosti odsúdený rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave, sp. zn. 1T/2/1996 zo dňa 16.01.1997 pre trestný čin falšovania a pozmeňovania peňazí
podľa § 140 ods. 2 Tr. zák. č.140/1961 Zb. k trestu odňatia slobody na 7 rokov. Keďže trestná sadzba u
tohto úmyselného trestného činu bola 5 až 10 rokov, je potrebné tento trestný čin v zmysle § 437 ods.

1 Tr. zák. považovať za zločin a pri rozhodovaní o potrestaní za aktuálne prejednávaný zločin použiť
citované ustanovenie § 38 ods. 5 Tr. zák. V tomto smere teda súd prvého stupňa pochybil a je nutné
uviesť, že ak sú splnené zákonné podmienky na aplikáciu tohto ustanovenia, nemôže súd toto zákonné
ustanovenie svojvoľne obísť s poukazom na vek obžalovaného. Takýto postup nemá oporu v zákone
a v tomto smere je odvolanie prokurátora dôvodné. Uvedené pochybenie odvolací súd napravil svojim
rozhodnutím, tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Na druhej strane sa odvolací súd nestotožnil s prokurátorom, že je potrebné pri ukladaní trestu
obžalovanému prihliadnuť na priťažujúcu okolnosť v zmysle § 37 písm. m) Tr. zák. (že už bol v minulosti
za trestný čin odsúdený), ako na priťažujúcu okolnosť majúcu význam pri určovaní výmery trestu. V
prejednávanom prípade totiž ak odvolací súd vyššie skonštatoval, že je nutné pri ukladaní trestu použiť

§ 38 ods. 5 Tr. zák., tak práve toto ustanovenie vo vete za bodkočiarkou vylučuje ďalšiu úpravu trestnej
sadzby v prípade zistených priťažujúcich okolností.

Napokon odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani tú časť odvolania prokurátora, v ktorej namietal
súdom prvého stupňa použité mimoriadne zmierňovacie ustanovenie § 39 ods.1 Tr. zák. pri ukladaní

trestu obžalovanému. Je potrebné uviesť, že v prejednávanom prípade za spáchaný zločin lúpeže je
trestná sadzba podľa ustanovenia § 188 ods. 2 Tr. zák. od 7 do 12 rokov odňatia slobody. S poukazom na
vyššie citované predošlé odsúdenie obžalovaného rozsudkom Krajského súdu v Bratislave 1T/2/1996
bolo nutné aplikovať ustanovenie § 38 ods. 5 Tr. zák. (opätovné spáchanie zločinu), pričom po úprave
základnej trestnej sadzby v zmysle § 38 ods. 5 Tr. zák. hrozil obžalovanému trest odňatia slobody

od 9 rokov a 6 mesiacov do 12 rokov. Odvolací súd po vyhodnotení všetkých skutočností a zásad
uvedených v § 34 Tr. zák. a dôležitých z hľadiska potrestania obžalovaného dospel tak ako aj súd prvého
stupňa k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu a najmä vzhľadom na pomery páchateľa by použitie
takto ustanovenej trestnej sadzby bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany
spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania. Preto možno obžalovanému uložiť trest aj pod dolnú

hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby, k čomu súd viedli nasledujúce úvahy a skutočnosti.

Trestný zákon v základných zásadách ukladania trestov, konkrétne v ustanovení § 34 ods. 1 Tr.
zák. stanoví, že trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v
páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a

súčasne iných odradí od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa
spoločnosťou. Z uvedeného je zrejmé, že pri ukladaní trestu je nutné prihliadať nielen na generálnu
prevenciu, ale aj individuálnu a trest má teda spĺňať nielen represívnu funkciu, ale aj prevýchovnú,
pričom tieto majú byť vyvážené. Jedným zo zákonných nástrojov zohľadnenia uvedeného je aj možnosť
použitia § 39 ods.1 Tr. zák., podľa ktorého, ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom

na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre
páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho
trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom. V
prejednávanom prípade sa krajský súd dôsledne zaoberal skutočnosťami majúcimi vplyv na potrestanie
obžalovaného. Na jednej strane je nutné skonštatovať, že obžalovaný už v minulosti stál pred súdom a

to aj za spáchanie zločinu, na čo poukazoval aj prokurátor. Išlo však o druhovo odlišnú trestnú činnosť
a nešlo sa o násilné konanie ako v prejednávanej veci. Naviac u prejednávaného prípadu je potrebné
poukázať na to, že sa nejednalo o typické lúpežné prepadnutie. Z dokazovania vyplynulo, že obžalovaný
sa o poškodeného ako brata snažil postarať, tento však v nadmernej miere požíva alkoholické nápoje
a potuluje sa. Motívom konania obžalovaného pri páchaní skutku bolo, aby poškodený prispieval na

spoločnú domácnosť, čo samozrejme neospravedlňuje spôsob, akým peniaze poškodenému zobral. Z
hľadiska osobných pomerov obžalovaného je tiež nutné zvýrazniť jeho vek a to 65 rokov, ale najmä
skutočnosť, že trpí ťažkou chorobou, čo potvrdila sestra obžalovaného. S prihliadnutím na uvedené
skutočnosti potom odvolací súd skonštatoval, že použitie ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. je zákonnéa odôvodnené, avšak aj trest odňatia slobody vo výmere 4 roky sa vzhľadom na osobu obžalovaného
a jeho pomery javí ako neprimerane prísny. Preto odvolací súd z podnetu odvolania obžalovaného v
napadnutom rozsudku zrušil výrok o uloženom treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu a sám

rozhodol tak, že podľa § 188 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 5 Tr. zák., § 39 ods. 1 Tr. zák. uložil
obžalovanému Z. I. nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 3 (tri) roky, na výkon ktorého ho podľa
§ 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. zaradil do ústavu so stredným stupňom stráženia. Odvolací súd uvádza, že
aj keď je trest uložený pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby, je primeraný a bude mať
podľa presvedčenia súdu na obžalovaného dostatočný prevýchovný vplyv, aby si uvedomil závažnosť

svojho protispoločenského konania a bude ním splnený účel trestu tak, ako to má na mysli ustanovenie
§ 34 Tr. zák.

Čo sa týka výroku o náhrade škody, ktorým bola podľa § 287 ods. 1 Tr. zák. bola obžalovanému
napadnutým rozsudkom uložená povinnosť uhradiť poškodenému O. I., nar. XX.XX.XXXX v E. L., okr.
M., trvale bytom M., E. L. č. XXX, náhradu škody vo výške 140,- Eur, tento je správny a zákonný a zostal

nedotknutý.

Napokon odvolanie sestry obžalovaného N. B. adresované na Krajský súd v Trenčíne, odvolací súd
podľa § 316 ods. 1 Tr. por. zamietol. Podľa § 309 ods.1 Tr. por. možno odvolanie podať do 15 dní
od oznámenia rozsudku, pričom oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu

treba rozsudok doručiť. Keďže rozsudok bol vyhlásený za prítomnosti obžalovaného a jeho obhajcu dňa
04.06.2013, končila lehota na podanie odvolania u obžalovaného ale aj jeho sestry (§ 309 ods. 4 Tr.
por.) dňom 19.06.2013. Keďže N. B. podala odvolanie na pošte dňa 15.07.2013, muselo byť odvolacím
súdom zamietnuté ako podané oneskorene.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a dôvody rozhodol odvolací súd tak, ako je uvedené vo
výrokovej časti rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný
prostriedok.