Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Odmietajúce podanie Judgement was issued on Tuesday, February 28, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/145/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114215760
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Petríková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:5114215760.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu P.J.M, s.r.o., so sídlom v Širokom 595, IČO: XX XXX.
XXX, proti žalovaným 1/ K. trvale bytom v K., a 2/ V., trvale bytom v K., obom zastúpeným advokátom
JUDr. Martinom Olosom, so sídlom v Rajeckých Tepliciach, Karola Kašjaka 1, o určenie neúčinnosti
právnych úkonov, vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 14 C 136/2014, o dovolaní žalovaných
1/ a 2/ proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku Krajského súdu v Žiline z 28. januára 2016 sp. zn. 9 Co

702/2015, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 30. júna 2015 č. k. 14 C 136/2014-154

určil, že Zmluva o prevode vlastníctva bytu uzavretá dňa 24. októbra 2013 medzi W. a žalovanou 2/ ako
darcami a žalovanou 1/ ako obdarovanou, ktorej predmetom je darovanie nehnuteľností zapísaných na
listevlastníctvač.XXXX,konkrétnešpecifikovanýchvovýrokurozsudku,jevočižalobcovineúčinná.Súd
prvej inštancie ďalším výrokom určil, že Zmluva o prevode vlastníctva bytu uzavretá dňa 28. mája 2014
medzi žalovanou 1/ ako prevodcom a žalovanou 2/ ako nadobúdateľom, ktorej predmetom je darovanie
nehnuteľnostízapísanýchnalistevlastníctvač.XXXX,konkrétnešpecifikovanýchvovýrokurozsudku,je

voči žalobcovi neúčinná. V odôvodnení poukázal na ustanovenia § 42a ods. 1 a 2, § 42a ods. 3 písm. a/,
§ 116 a § 42b ods. 3 Občianskeho zákonníka a skutočnosť, že v konaní boli splnené všetky podmienky
úspešnej odporovateľnosti právneho úkonu. Súd prvej inštancie mal preukázanú neschopnosť dlžníka,
W. (pôvodne žalovaného 2/), splniť záväzok, ako aj ukrátenie uspokojenia pohľadávky veriteľa a to
zisteniami súdneho exekútora. V danom prípade nesporne darovacia zmluva ako bezodplatný právny
úkon zmenšila dlžníkov majetok, teda aj majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov (W. a

žalovanej 2/), z ktorého podľa § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka môže byť uspokojená pohľadávka
veriteľa jedného z manželov. Ďalším predpokladom odporovateľnosti právnych úkonov je možnosť
odporovať úkon v trojročnej lehote, ktorá bola vzhľadom na dátum uzavretia darovacích zmlúv (24.
október 2013 a 28. máj 2014) a dátum podania žaloby, splnená. Súd prvej inštancie zastával názor,
že odporovať možno nielen úkonom dlžníka. Poukázal na to, že ustanovenie § 42a Občianskeho
zákonníka nemožno interpretovať na základe reštriktívneho výkladu, ale je nevyhnutné vychádzať z jeho

významu a účelu, ktorým je ochrana veriteľa pred úmyselným marením uspokojenia jeho pohľadávky.
Ak by možnosť veriteľa odporovať ukracujúcim úkonom bola zúžená výlučne na právne úkony hlavného
dlžníka, bol by tým flagrantne popretý základný princíp a zmysel odporovateľnosti právnych úkonov. Mal
za to, že odporovateľnosť nie je obmedzená len na úkony dlžníka, ale aj iných osôb zodpovedajúcich
za záväzok dlžníka, teda subsidiárne a akcesoricky zodpovedných osôb na základe ručenia. Pokiaľ
sa nakladalo s majetkom patriacim do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, je potrebné taký

úkon považovať za spoločný úkon dvoch bezpodielových spoluvlastníkov, ktorých nemožno od seba
oddeliť. Preto možno odporovať aj spoločnému úkonu dlžníka a jeho manžela. Ďalším predpokladom jeúmyseldlžníkaukrátiťveriteľa,ktorýjepredpokladanýpriprávnychúkonoch,ktorýmiboliveriteliadlžníka
ukrátení, a ku ktorým došlo medzi dlžníkom a blízkymi osobami. Preto je na osobách blízkych dlžníkovi,
aby preukázali, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohli ani pri náležitej starostlivosti poznať. Súd

konštatoval, že nestačí tvrdenie žalovaných o tom, že o úmysle dlžníka nevedeli a ani nemohli vedieť,
ale musia preukázať, že o tomto úmysle nevedeli, a že vyvinuli náležitú starostlivosť k rozpoznaniu
tohto úmyslu dlžníka. Prípadné obavy žalovanej 2/ o bývanie pre ňu a deti a snahu o vyporiadanie
majetku alternatívnym spôsobom pred rozvodom s W. nepovažoval súd za dôvody, ktoré by vylučovali
náležitú starostlivosť. Ďalším predpokladom úspešnej odporovateľnosti právneho úkonu je skutočnosť,

že predmetný úkon dlžníka bol vykonaný s osobou blízkou. Súd prvej inštancie považoval za nesporne
blízku osobu sestru jedného z manželov, t. j. žalovanú 1/, ktorá je sestrou žalovanej 2/. Vzhľadom na
blízkosť vzťahov manželov je nevyhnutné predpokladať existenciu príbuzenského pomeru v priamom
rade aj vo vzťahu k druhému manželovi, ktorý nie je príbuzným súrodenca jeho manžela. Pre skúmanie
blízkosti osôb, či ujmu, ktorú by utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu
je potrebné vychádzať z objektívnych hľadísk a hľadiska spoločenského, nie subjektívneho názoru

niektorej z osôb. Všeobecne do tejto druhej skupiny blízkych osôb možno zaradiť napr. zošvagrené
osoby, vzťah jedného manžela k príbuzným druhého manžela, atď. Súd považoval za preukázané,
že žalovaná 1/ by ujmu, ktorú utrpela jej sestra, ale aj jej manžel, objektívne pociťovala ako vlastnú
ujmu. Ďalšou podmienkou odporovateľnosti právneho úkonu je aj platnosť právneho úkonu, ktorá však
v konaní spochybnená nebola a súd okolnosti neplatnosti právneho úkonu nemal preukázané. V konaní

bola preukázaná aj existencia vymáhateľnej pohľadávky a to na základe rozsudku z 24. apríla 2012 sp.
zn. 19 Cb 178/2011, ktorým Okresný súd Žilina uložil spoločnosti B.-SK, s.r.o., W. a C. zaplatiť žalobcovi
sumu 75.150,12 eura s príslušenstvom, v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 13 Cob 12/2013 z 26. júna 2013. K námietke žalovaných, že odporovať možno len prvotný prevod
dlžníka,anieďalšíprevod,súduviedol,žetátootázkajevprávnejpraxiustálená.Uvedenáfikciaplatílen

v prípade, ak ten, kto mal z odporovateľného úkonu prospech vec ďalej previedol a prevodom nedošlo k
ďalšiemu odporovateľnému úkonu. Dispozičné právo toho, kto mal z odporovateľného úkonu prospech
nie je obmedzené a môže s vecou nakladať. V danom prípade súd vyhodnotil darovacie zmluvy z 24.
októbra 2013 a 28. mája 2014 za odporovateľné úkony a voči žalobcovi za neúčinné. Pokiaľ žalované
namietali neexistenciu ukrátenia tým, že nemožno viesť exekúciu na vec, na ktorej viazne exekučné

záložné právo, súd prvej inštancie poukázal na to, že sa jedná o nepochopenie základných princípov
Občianskeho zákonníka a Exekučného poriadku. Bolo pravdou, že exekučné konanie na záloh možno
viesť iba vtedy, ak oprávneným je záložný veriteľ alebo ak záložný veriteľ s exekúciou súhlasí, avšak
toto oprávnenie je dané na ochranu záložného veriteľa nie dlžníka. Pokiaľ by aj exekúcia bola vedená
na vec, na ktorej viazne záložné právo, je len právom záložného veriteľa domáhať sa vylúčenia veci z

exekúcie, avšak nie právom na zastavenie exekúcie. Dlžníkovi ako tomu, kto má plniť a nemá žiadne
oprávnenia zo záložného práva, neprislúcha právo domáhať sa vylúčenia veci z exekúcie pre existenciu
záložného práva inej osoby. Jednoznačne možno povedať, že dlžník nemôže odvíjať svoje práva od
práv záložného veriteľa, prípadne sa spoliehať na to, že na založený majetok vôbec nemožno viesť
exekučné konanie. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p.

2. Krajský súd v Žiline (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 28. januára 2016 sp. zn. 9 Co 702/2015
potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým určil neúčinnosť zmluvy o prevode nehnuteľnosti
uzavretej dňa 24. októbra 2013 medzi W. a žalovanou 2/ ako darcami a žalovanou 1/ ako obdarovanou,
ako vecne správny s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1 O.s.p., pričom zároveň uviedol, že pokiaľ

išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie, v celom rozsahu
sa stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nebolo potrebné opakovať (§
219 ods. 2 O.s.p.). V ostatnej časti rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Poukázal na to, že súd prvej inštancie sa vysporiadal s námietkou žalovaných týkajúcou sa postavenia
W. ako dlžníka, keďže bol právoplatným rozhodnutím zaviazaný uhradiť dlh ako ručiteľ spolu s dlžníkom.

Na základe tohto titulu môže veriteľ proti tejto osobe viesť nútený výkon rozhodnutia. Súd prvej inštancie
správne posúdil aj otázku blízkej osoby. Odvolací súd zdôraznil, že nie každé procesné pochybenie súdu
možno považovať za vadu, ktorá by mala za následok odňatie možnosti konať pred súdom. Ako vyplýva
z odvolania žalovaných, síce súdu prvej inštancie vytýkajú porušenie ustanovenia § 118 ods. 2 O.s.p.,
ale na druhej strane nenavrhujú vo veci doplniť dokazovanie, ani neuvádzajú žiadne nové skutočnosti,

ktoré nemohli pred súdom prvej inštancie uviesť. Za takého stavu potom nemožno konštatovať, že došlo
k porušeniu ich procesných práv. Odvolací súd ďalej uviedol, že zo strany súdu prvej inštancie došlo k
pochybeniu pri rozhodovaní o neúčinnosti zmluvy z 28. mája 2014, a preto v tejto časti rozsudok súduprvej inštancie zrušil s odôvodnením, že v tejto časti boli dôvody rozhodnutia nezrozumiteľné a tým
nepreskúmateľné.

3. Proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu podali žalované 1/ a 2/ (ďalej aj ako
„dovolateľky“) na súde prvej inštancie dňa 13. apríla 2016 dovolanie dôvodiac ustanovením § 237
ods. 1 písm. f/ O.s.p. (postupom súdu sa účastníkom konania odňala možnosť konať pred súdom) s
tým, že navrhli, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
eventuálne aby rozsudok zmenil a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol, nakoľko nesprávnym

procesným postupom súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Poukázali na to, že oba súdy sa odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe v hmotnoprávnej
otázke posudzovania blízkej osoby podľa § 116 Občianskeho zákonníka, ako i v otázke vylúčenia
zálohu z exekúcie ex lege a neprípustnosti vedenia exekúcie na záloh bez súhlasu záložného veriteľa.
Dovolateľky tvrdili, že podľa § 116 Občianskeho zákonníka blízkou osobou nie je automaticky švagor,
resp. bývalý švagor. Blízkou osobou je zo zákona iba manžel, súrodenec, potomok a predok v priamom

rade. V prípade švagrovstva bolo treba relevantne preukázať, že medzi W. (pôvodne žalovaným 2/) a
žalovanou 1/ bol založený taký vzťah, že by ujmu, ktorú utrpel jeden z nich dôvodne pociťoval druhý
ako svoju vlastnú, čo však žalobca v danom prípade nepreukázal. Súd prvej inštancie a odvolací
súd automaticky bez dôkazného základu uzavreli, že medzi W. a žalovanou 1/ išlo o blízke osoby.
Dovolateľky ďalej uviedli, že W. (pôvodne žalovaný 2/) ich nikdy neinformoval a neoboznamoval o jeho

záväzkoch súvisiacich s podnikaním a ručením, nemali prístup k účtovníctvu a zároveň sa nezaujímali
o stav podnikania. Vzhľadom k uvedenému preto nemohli mať úmysel ukrátiť veriteľa, o ktorom v čase
podpisu zmluvy vôbec nevedeli. Za dôležité považovali dovolateľky i to, že W. nikdy nebol dlžníkom
žalobcu, ale na seba prevzal ručiteľský záväzok, pričom pri ručení nikdy nejde o plnenie svojho dlhu,
ale o plnenie cudzieho dlhu. Ani žalované 1/ a 2/ nikdy neboli dlžníkom a ani ručiteľom žalobcu. Preto

ak iná osoba než dlžník urobí úkon, ktorým by sa ukrátili práva veriteľa, nemá to za následok vznik
odporovateľnosti. Úspešne možno odporovať tie úkony, ktoré ukracujú uspokojenie pohľadávky veriteľa.
Záložné právo a hypotekárny úver boli zriadené podstatne skôr, ako vzniklo ručenie W.. Na záloh
nemožno viesť exekúciu bez súhlasu záložného veriteľa, čoho sa však v žalobe domáhal žalobca.
Dovolateľky tvrdili, že neobstoja tvrdenia súdov, že ustanovenia § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka

a § 61 ods. 2 Exekučného poriadku slúžia iba na ochranu záložného veriteľa, a že záložný dlžník sa
ich nemôže vôbec domáhať. Záverom dovolateľky poukázali na to, že súd prvej inštancie nevykonal
ani jeden z navrhnutých dôkazov, t. j. nepripojil si spis Okresného súdu Žilina sp. zn. 19 Cb 461/2012,
nevyžiadal správu od Štátneho fondu rozvoja bývania a nevykonal výsluch W., čo v danom prípade
bolo podľa názoru dovolateliek dôvodné. Tiež uviedli, že súd prvej inštancie nesplnil povinnosť podľa

§ 118 ods. 2 O.s.p., keď vôbec neuviedol, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov bolo
možné považovať za zhodné, a ktoré zostali sporné. Za iné procesné vady dovolateľky považovali tú
skutočnosť, že tak súd prvej inštancie ako i odvolací súd opomenuli uviesť v záhlaví svojich rozsudkov
Štátny fond rozvoja bývania ako vedľajšieho účastníka konania.

4. Žalobca sa k dovolaniu žalovaných 1/ a 2/ nevyjadril.

5. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, zákona č. 160/2015
Z.z. (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP

(ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení,
že dovolanie podala včas strana sporu (§ 427 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v

neprospech ktorej bolo rozhodnuté, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal
vec a dospel k záveru, že dovolanie žalovaných 1/ a 2/ je potrebné odmietnuť, pretože smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (§ 447 písm. c/ CSP).

7. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, t. j. za účinnosti Občianskeho

súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení do 30. júna 2016 (ďalej aj „O.s.p.“), dovolací súd postupoval
v zmysle citovaného prechodného ustanovenia § 470 ods. 2 CSP a procesnú prípustnosť podaného
dovolania posudzoval podľa § 236, § 237 ods. 1 a § 238 O.s.p.8. V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu.
Dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvej
inštancie vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho
rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených
zákonom o rodine a o zmene a doplnení
niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností,
alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa,
o určení rodičovstva o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. Dovolanie nie je tiež prípustné proti

rozhodnutiu, ktorým sa rozhodlo o návrhu o návrat neoprávnene premiestneného alebo zadržiavaného
dieťaťa podľa medzinárodnej zmluvy (§ 238 ods. 4 O.s.p.). Dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v
ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom
trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na
príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky,

dovolanieniejeprípustné,akvýškapríslušenstvavčasezačatiadovolaciehokonanianeprevyšujesumu
podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom
súde (§ 238 ods. 5 O.s.p.). Vzhľadom na vyššie uvedené je prípustnosť dovolania žalovaných 1/ a 2/
v zmysle ustanovenia § 238 vylúčená.

9. Predmetné dovolanie by bolo prípustné iba ak v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237
ods. 1 O.s.p. Žalované 1/ a 2/ procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.
netvrdili a ich existencia ani nevyšla v dovolacom konaní najavo.

10. Žalované 1/ a 2/ v dovolacom konaní namietali procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm.

f/ O.s.p., teda odňatie možnosti konať pred súdom, ktorú spájali s viacerými nedostatkami v postupe
súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu.

11. Dovolací súd uvádza, že odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký procesne nesprávny
postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania,

ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ide
najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.

12. Na námietku dovolateliek týkajúcu sa tvrdenia, že súd prvej inštancie nevykonal nimi navrhnuté

dôkazy, najvyšší súd uvádza, že dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho
konania osobitné postavenie. Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým možno
napadnúť ešte neprávoplatné rozhodnutie, ide v prípade dovolania o mimoriadny opravný prostriedok,
ktorým možno - iba v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených - napadnúť
rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. Občiansky súdny poriadok vychádza

z tejto mimoriadnej povahy dovolania a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je
dovolanie prípustné. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť (a mimoriadnosť) dovolania
často vysvetľuje konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo

275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012). Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky
účastníkom navrhované dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom sa účastníkovi neodníma možnosť pred
súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999). Aj v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo
nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho

súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
(viď rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011,
6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Vzhľadom k uvedenému preto dovolací súd považuje vyššie
uvedenú námietku dovolateliek ako neopodstatnenú. Za neopodstatnenú súd vyhodnotil aj námietkutýkajúcu sa skutočnosti, že súd prvej inštancie ako i odvolací súd prípadne opomenuli uviesť v záhlaví
rozsudkov vedľajšieho účastníka Štátny fond rozvoja bývania. Uvedená skutočnosť nie je procesnou
vadou zakladajúcou prípustnosť dovolania.

13. Následne aj k dovolateľkám namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom prvej
inštancie ako i odvolacím súdom, ktoré sa týkalo splnenia podmienok pre úspešné odporovanie
právnemu úkonu, dovolací súd uvádza, že pristúpiť k preskúmaniu tohto dovolacieho dôvodu je možné
len v procesne prípustnom dovolaní, čo však nie je prípad prejednávanej veci. Právnym posúdením

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu pri aplikácii práva na
zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie však
nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadné) nesprávne

právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemožní realizáciu žiadneho jeho procesného
oprávnenia (viď napr. rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp.
zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7
Cdo 26/2010).

14. Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, že žalované 1/ a 2/ nesplnenie povinnosti súdu prvej inštancie
postupovať v zmysle § 118 ods. 2 O.s.p. spájajú s odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237
O.s.p. Podľa ustanovenia § 118 ods. 2 O.s.p. účinného od 15. októbra 2008 predseda senátu alebo
samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia
účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a

ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli.
Podľa názoru dovolacieho súdu aj prípadné porušenie tohto zákonného ustanovenia nespôsobuje
existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ak totiž predseda senátu (samosudca) toto zákonné
ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia účastníka konania z jeho
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Porušenie citovaného zákonného

ustanoveniatedažiadnymspôsobomnediskvalifikujeúčastníkanapr.vprávezúčastniťsapojednávania,
robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania
zhrnúť svoje návrhy a pod. Existencia tejto vady sama osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie
je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolateľ preto neopodstatnene namietal, že
nedodržaním procesného postupu v zmysle § 118 ods. 2 O.s.p. účinného od 15. októbra 2008 mu súd

odňal možnosť pred súdom konať. Uvedené pochybenie zo strany súdu by bolo možné hodnotiť len ako
tzv. inú vadu konania, ktorou možno dovolanie v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. odôvodniť, avšak
dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy,
keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).

15. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalovaných 1/ a 2/, ktoré bolo podľa
právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016 procesne neprípustné, nevyvolalo účinok sledovaný dovolaním
(možnosť uskutočniť meritórny dovolací prieskum), ktorý by zostal zachovaný aj po tomto dni (§ 470 ods.
2 CSP). Najvyšší súd preto dovolanie odmietol ako procesne neprípustné podľa § 447 písm. c/ CSP.

16. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

17. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.