Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 28, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/52/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116204398
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Cabadajová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5116204398.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar

Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci
žalobcu: P. W., nar. X.X.XXXX, bytom O. XXX/XX, S. K. Q., právne zast. Advokátskou kanceláriou
STEHURA & partners, v.o.s., so sídlom Fraňa Kráľa 2080, Čadca, proti žalovanému: PROFI CREDIT
Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, v konaní o zaplatenie 975,01 eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 41C/64/2016-76 zo
dňa 14.10.2016, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 975,01 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 975,01 eur
od 22.02.2016 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobcovi priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania.
V dôvodoch svojho rozhodnutia okresný súd poukazom na ust. § 52, § 53 Občianskeho zákonníka,
§ 497 Obchodného zákonníka, ustanovenia zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 517

Občianskeho zákonníka, § 2 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., § 451, § 563 Občianskeho zákonníka
a vykonané dokazovanie dospel k nasledovným skutkovým a právnym záverom:
Dňa 20.03 2014 strany sporu uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 8500043619 znejúcu na
sumu 1.500,- eur. Žalobca zmluvu uzatváral ako spotrebiteľ, keďže sa jedná o fyzickú osobu, ktorá
pri uzatváraní predmetnej zmluvy nekonala v rámci svojho podnikania, povolania alebo zamestnania.
Záväzkový vzťah, ktorý vznikol medzi stranami sporu na základe predmetnej zmluvy je vzťahom
občianskoprávnym a na predmetnú zmluvu sa hľadí ako na typovú spotrebiteľskú zmluvu. Právny vzťah

založený úverovou zmluvou je vzťahom spotrebiteľským.
Strany sporu uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi
spotrebiteľský úver s úverovým rámcom vo výške 1.500,- eur. Vyčerpané sumy sa žalobca zaviazal
splácať v 36 splátkach mesačne vo výške 85,15 eur so splatnosťou k prvému dňu v mesiaci. Zo
stanoviska veriteľa k zmluve o RU č. 8500043619 prehľad o prijatých platieb k 25.01.2015 je zrejmé,
že žalobcovi bol žalovaným dňa 20.03.2014 bezhotovostným prevodom poskytnutý úver, resp. peňažné
prostriedky vo výške 1.277,05 eur. Žalobca žalovanému celkovo k predmetnej zmluve uhradil sumu

2.252,06 eur. Sumu 222,95 eur si žalobca hneď pri poskytnutí úveru stiahol ako odplatu za poskytnutú
službu odkladu splátok.
Súd preskúmal predmetnú zmluvu v zmysle zák. č. 129/2010 Z.z., či zmluva obsahuje všetky povinné
náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 citovaného zákona. Dospel k záveru, že zmluva o spotrebiteľskomúvere neobsahuje obligatórne náležitosti spotrebiteľského úveru, t.j. absentuje v predmetnej zmluve
výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov aj iných poplatkov. Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem
všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny úrokov aj iných poplatkov.

Splátkový kalendár, na ktorý sa žalovaný v tejto súvislosti odvolával, nebol súdu zo strany žalovaného
predložený. Súd naviac v tomto smere považuje za potrebné uviesť, že zo samotnej predmetnej zmluvy
o úvere nevyplýva, že by toto oznámenie, či splátkový kalendár mali byť neoddeliteľnou súčasťou
predmetnej zmluvy, resp. že by k zmluve bezpochyby prináležali a tvorili so zmluvou jeden celok.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd považoval poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov.

Keďže považoval predmetný úver za bezúročný a bez poplatkov, nepovažoval za nevyhnutné sa bližšie
zaoberať dôvodmi uvádzanými v súvislosti s výškou RPMN, celkovými nákladmi, či ďalšími namietanými
skutočnosťami ohľadne náležitosti predmetnej spotrebiteľskej zmluvy.
Prijatím takéhoto plnenia bez právneho dôvodu vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie.
Žalovaný mal pri právnom závere o bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov nárok
len na zaplatenie čistej istiny úveru, t.j. skutočne poskytnutých finančných prostriedkov úveru 1.277,05

eur. Súd za neprijateľný považoval aj postup žalovaného, ktorý pri vyplatení poskytnutej sumy úveru
žalobcovi odpočítal odplatu za služby v zmysle bodu 8.8.1 písm. a) dohody o poskytnutí služby vo výške
229,95 eur, ktorou službou bol žalobcovi umožnený odklad troch splátok úveru, pričom túto odplatu si
vyúčtoval v čase uzavretia zmluvy bez ohľadu na to, či žalobca vôbec o takúto službu bude alebo nebude
mať záujem a či túto službu v čase trvania úverového vzťahu vôbec využije. Takýto postup žalovaného

súd považuje za neprijateľný, výrazne v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa. Túto dohodu vyhodnotil
ako neplatnú podľa § 53 ods. 5 OZ, ale zároveň ako absolútne neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi
s poukazom na § 39 OZ.
Pri zisťovaní rozsahu bezdôvodného obohatenia súd vychádzal z prehľadu prijatých platieb, z ktorého
vyplýva, že žalovaný na základe predmetnej spotrebiteľskej zmluvy o úvere vyplatil žalobcovi celkovo

sumu 1.277,05 eur a žalobca uhradil celkovo sumu 2.252,06 eur, t.j. postúpenými platbami vychádzajúc
správneho záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného spotrebiteľského úveru preplatil
žalobca žalovanému sumu 975,01 eur, ktorá predstavuje rozsah bezdôvodného obohatenia na strane
žalovaného.
Súd sa zaoberal aj vznesenou námietkou premlčania, túto vyhodnotil ako podanú nedôvodne, pretože

predmetná zmluva bola podpísaná 20.03.2014 a žaloba bola podaná dňa 22.02.2016, teda ešte pred
uplynutím dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty podľa § 107 OZ.
Žalobcovi vzniklo právo aj na úroky z omeškania podľa ust. § 517 ods. 2 OZ v spojení s ust. § 3 ods.
1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom od 01.02.2013. Úrok z omeškania žalobcovi
priznal v zmysle citovaných právnych predpisov.

K námietke miestnej nepríslušnosti dodal, že táto bola nedôvodná, nebola uplatnená včas. Je pri prvom
úkone, ktorý strane patril.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný
prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok

okresného súdu zmeniť tak, že žalobu zamietne a žalobcovi uloží povinnosť nahradiť žalovanému trovy
konania a trovy právneho zastúpenia pred súdom prvej inštancie a zároveň si uplatnil nárok na náhradu
trov odvolacieho konania. Vo svojom odvolaní poukazoval na to, že považuje záver súdu za nesprávny,
odporujúci zákonu, ako aj smernici 2008/48/ES. Podľa jeho názoru zmluva obsahuje údaj o počte, výške
a termínoch splatnosti splátok tak, že stanovuje, aká je výška splátky, aký je počet splátok a termíny

splatnosti splátky. Dátum splatnosti prvej splátky a dátum splatnosti poslednej splátky je v oznámení
veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, ktoré tvorí neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Zo žiadnej časti zák. č.
129/2010 Z.z. nevyplýva, že zmluva o revolvingovom úvere má obsahovať rozpísanie každej jednotlivej
splátky. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie všeobecných súdov a Súdneho dvora.

3. K odvolaniu žalovaného proti rozsudku okresného súdu podal písomné vyjadrenie žalobca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok
okresného súdu ako vecne správny potvrdiť a zaviazať žalovaného na náhradu trov odvolacieho
konania. Vo svojom vyjadrení uviedol, že sa s napadnutým rozhodnutím stotožňuje, nakoľko súd vec
správne právne posúdil a jeho rozhodnutie je vecne správne. V napadnutom rozhodnutí súd správne

konštatoval, že predmetná úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou, pričom neobsahuje povinné
náležitosti v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto je potrebné daný úver považovať
za bezúročný a bez poplatkov. V danom prípade ide čisto o spotrebiteľský vzťah, pričom predmetná
zmluva musí obsahovať všetky náležitosti, ktoré zákon o spotrebiteľských úveroch pre daný typ úveruvyžaduje. Predmetná zmluva však nespĺňa viaceré podmienky citovaného zákona. Podľa zákona o
spotrebiteľských úveroch celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, musí byť vyjadrená ako súčet
celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským

úverom, pričom do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom sa zarátavajú
všetky náklady vrátane úrokov, provízii, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ako aj náklady na
doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Žalovaný pri uvádzaní celkovej čiastky,
ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, nepostupoval správne, nakoľko do nej nezahrnul poplatok za možnosť
odkladu splátok úveru vo výške 222,95 eur. Žalovaný v predmetnej zmluve uviedol chybne aj údaj o

RPMN. V zmluve sú uvedené dva údaje o RPMN, čo už samo o sebe nezodpovedá zákonnej úprave
a pôsobí pre spotrebiteľa zmätočne.
Súd nemohol posúdiť vec vo svetle rozsudku Súdneho dvora, na ktorý sa žalovaný v podanom odvolaní
odvoláva.Prikonfliktesmerniceavnútroštátnehozákonačlenskéhoštátumusívnútroštátnysúdvprvom
rade skúmať, či môže smernici priznať priamy účinok. V sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok
smernice vylúčený a vnútroštátny súd musí skúmať, či môže smernici priznať aspoň účinok nepriamy. Ak

by súd v tejto veci postupoval tak, že by využil výklad načrtnutý v predmetnom rozsudku Súdneho dvora,
došlo by k nedôvodnému narušeniu ústavného princípu právnej istoty. Neodôvodnenému odklonu od
ustálenej súdnej praxe a o výklad contra legem.
Vprípade,žebyabsencianáležitostipodľa§9ods.2písm.k)zákonaospotrebiteľskýchúverochnemala
spôsobiť bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, nesprávne uvedenie výšky RPMN a celkovej čiastky,

ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, by aj tak spôsobili bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru a to aj podľa
výkladu rozsudku Súdneho dvora EÚ C-42/15.

4. Krajský súd ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie
bolo podané oprávneným subjektom, ktorým je žalovaný v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1

CSP), preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez
nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v súlade s ust. § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.

5. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

6. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

7. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými
vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v
odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s

podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu,
vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania konštatuje, že súd prvej
inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie,

ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom,
s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. §
387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil.

9. S rozhodnutím prvostupňového súdu, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa
odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP na tento poukazuje. Odvolateľ k veci
samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli
spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie savyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval
žalovaný aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné.

10. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd ďalej uvádza nasledovné:

11. Súd prvého stupňa vec správne posúdil podľa zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ktorý zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace

s poskytovaním spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky
poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových
nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na základe
spotrebiteľa.

12. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a na vyvrátenie argumentov, na ktorých

odvolateľ založil svoje odvolanie, považuje odvolací súd za nevyhnutné uviesť, že pri posúdení zmluvy o
spotrebiteľskomúveresúdprvéhostupňasprávnevychádzalztoho,ževpredmetnomprípadeišlomedzi
účastníkmi konania o uzavretie spotrebiteľskej zmluvy. Z právnej teórii civilného práva je spotrebiteľská
zmluva charakterizovaná ako druh zmluvy, ktorú najmä zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonníka, ale
aj iné právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať

a naopak, ktoré v nej nesmú byť (neprijateľné podmienky) na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany
- spotrebiteľa. Právny základ pre ochranu spotrebiteľa je pritom daný čl. 153 o založení Európskej
únie, ktorý okrem iného zakotvuje aj povinnosť prispievať k bezpečnosti a hospodárskym záujmom
spotrebiteľov na podporu ich práv na informácie, osvetu, združovanie sa, na ochranu svojich záujmov.
V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do nášho právneho poriadku bola implementovaná

smernica EÚ č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach spotrebiteľských zmlúv
(úradný vestník európskych spoločenstiev L095, 21/4/1993), pričom podľa čl. 6 bodu 1 tejto smernice,
členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom
zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa
a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia

možná bez nekalých podmienok. Zo smernice č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vyplýva, že táto za spotrebiteľskú zmluvu považuje iba takú zmluvu, kde spotrebiteľ nemal
možnosť ovplyvniť obsah zmluvy. Z ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že za
spotrebiteľskú zmluvu sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzaviera dodávateľ
so spotrebiteľom. Na základe uvedeného možno zhrnúť, že charakteristickým znakom spotrebiteľských

zmlúv je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch, pričom je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvňuje a spravidla sú tieto zmluvy pripravené vopred vo formulároch.
Demonštratívny výpočet neprijateľných podmienok je uvedený v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka,
pričom podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľných
zmluvách sú neplatné. Vychádzajúc z vyššie uvedené správne potom prvostupňový súd určil, ktoré

neprijateľné podmienky obsiahnuté v predmetnej úverovej zmluve sú neplatné. Aj odvolací súd zastáva
názor, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa
ako slabšej zmluvnej strany hrubú nerovnováhu. Tak sa to stalo aj v preskúmavanej veci.
13. S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácii
odvolateľa, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

potvrdil ako vecne správny.

14. Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ust. § 396 ods. 1
CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní mala plný úspech strana žalobcu, a preto

odvolací súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

15. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizácioua ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)