Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, February 27, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/33/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8211203407
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8211203407.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a z členov

senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej, v spore žalobcov 1/ K. H., nar. X.X.XXXX,
bytom A. Q. XX, XXX XX D., 2/ E. H., nar. XX.X.XXXX, bytom A. Q. XX, XXX XX D., 3/ K. H., nar.
XX.X.XXXX, bytom A. Q. XX, XXX XX D., zastúpených advokátom JUDr. Vladimírom Pochom, so sídlom
Hviezdoslavova 3, 085 01 Bardejov proti žalovaným 1/ N.. S. S., nar. XX.X.XXXX, bytom D., časť A. Q.,
ul. W. XXXX/X, zastúpenej advokátom JUDr. Marekom Sahuľom, so sídlom Hlavná 111, 080 01 Prešov,
P.O.BOX 265, 2/ KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4,
816 23 Bratislava, IČO: 00585441, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaných v 1. a 2. rade

proti rozsudku Okresného súdu Bardejov, č.k. 5C 103/2011-62 zo dňa 9.6.2015, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o uložení povinnosti žalovaným v 1. a 2. rade zaplatiť žalobcovi v 1.
rade 7 000 eur, žalobcovi v 2. rade 7 000 eur, žalobkyni v 3. rade 7 000 eur do troch dní po právoplatnosti
rozsudku s tým, že v rozsahu plnenia jedným zo žalovaných zaniká povinnosť druhého zo žalovaných.

Žalobcovia v 1., 2. a 3. rade m a j ú n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovaným
v 1. a 2. rade v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Bardejov (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) uložil žalovaným v 1.

a 2. rade povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade 7 000 eur, žalobcovi v 2. rade 7 000 eur, žalobkyni v 3.
rade 7 000 eur do troch dní po právoplatnosti rozsudku. V rozsahu plnenia jedným zo žalovaných zaniká
povinnosť druhého zo žalovaných. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Vyslovil, že o trovách konania
bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku. Žalovaných v 1. a 2. rade uložil povinnosť spoločne a
nerozdielne na účet tunajšieho súdu súdny poplatok vo výške 696 eur do 15 dní po právoplatnosti
rozsudku.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa čl. 19 ods. 2, čl. 1 ods. 2, čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, čl. 8
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 100
Občianskeho zákonníka. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že k neoprávnenému zásahu do
osobnostných práv žalobcov došlo v deň dopravnej nehody 19.2.2008, pri ktorej došlo k úmrtiu manžela
žalobkyne v 1. rade a otca žalobcov v 2. a 3. rade. Zásah do ich osobnostných práv nastal momentom
jeho smrti v podobe rôznej formy najmä citovej ujmy / šoku, traumy, smútku a straty zo spoločenstva s
blízkou osobou /. Základ nároky je preto daný. Námietku premlčania súd vyhodnotil u oboch žalovaných

ako nedôvodnú, pretože podľa súdnej praxe uplatnením nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v
trestnom konaní, ak je riadne uplatnená sa prerušuje plynutie premlčacej doby a spočíva do skončenia
trestného konania, právoplatnosti rozhodnutia v trestnom konaní. A súdna prax a judikatúra je jednotnáajvtom,žepremlčaciadobajevšeobecnátrojročnáaplynieodokamihu,kedykneoprávnenémuzásahu
došlo.

3. Poukázal na to, že v čase dopravnej nehody, kedy došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcov
v 1. až 3. rade boli žalobcovia v 2. a 3. rade ešte maloletí a ich zákonnou zástupkyňou bola žalobkyňa
v 1. rade. Ako ich zákonná zástupkyňa bola oprávnená ich zastupovať aj ako poškodených v trestnom
konaní a uplatňovať ich nároky v trestnom konaní. Na základe uvedeného a vychádzajúc z vyjadrenia
žalobkyne v prvom rade v trestnom konaní, že táto uplatnila v trestnom konaní si okrem nároku na

náhraduvecnejškodyajnároknanáhradunemajetkovejujmyato celkomvovýške1000000,-Sktakza
seba, ako aj za maloleté deti a skutočnosť že ide o deliteľné plnenie, je potrebné v súlade s ustanovením
§ 512 ods. 1 Občianskeho zákonníka to vykladať tak, že u každého poškodeného bol uplatnený nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy v rovnakej miere, teda v podiele 1/3 z celkovo uplatnenej sumy pre každého
z troch oprávnených. Teda považovať takto uplatnený nárok za nárok uplatnený u každého z troch
poškodených v sume zodpovedajúcej 1/3 z celkovo uplatnenej sumy 1 000 000,- Sk, čo zodpovedá u

jedného oprávneného sume 11 064,64 eur.

4. V zmysle vyššie uvedeného považoval žalobou uplatňované nároky za uplatnené dňa 12.5.2008 v
trestnom konaní a od toho dňa do právoplatnosti trestného rozkazu došlo k prerušeniu premlčacej doby
a premlčacia doba spočívala. Keďže k dopravnej nehode došlo 19.2.2008, kedy došlo k neoprávnenému

zásahu do osobnostných práv žalobcov, premlčacia doba začala plynúť 20.2.2008, prerušila sa
dňa 12.5.2008 a spočívala do právoplatnosti trestného rozkazu t.j. do dňa 12.12.2008, nárok bol v
občianskoprávnom konaní uplatnený podaním žaloby na súd dňa 30.5.2011, žaloba teda bola podaná
včas, bola podaná v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe, a preto nejde o nároky premlčané.

5. Žalobcovia sa domáhali voči žalovaným náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá im bola spôsobená ako
pozostalým po nebohom manželovi žalobkyne v 1. rade a otcovi žalobcov v 2. a 3. rade usmrtením
osoby im blízkej, manžela a otca, pri dopravnej nehode dňa 19.2.2008, ktorá bola spôsobená podľa
výsledkov trestného konania žalovanou v 1. rade. Súd je teda viazaný rozhodnutím o vine, teda o tom
že skutok, ktorý je prečinom usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Tr. Zákona sa stal a kto ho spáchal vydanom

v trestnom konaní, ktorým bola žalovaná v prvom rade uznaná vinnou zo spáchania skutku, tak ako bol
vyššie popísaný. U žalobcov došlo v dôsledku dopravnej nehody k úmrtiu im najbližšej osoby, manžela
a otca a tým k zásahu do ich súkromného a rodinného života. Následky sú trvalé a neodstrániteľné.
Bola narušená celistvosť rodiny, žalobkyňa prišla o manžela a deti o otca. Následky sú nezvratné, strata
jedného člena rodiny je objektívne neodčiniteľnou ujmou, ktorá postihuje všetkých členov rodiny, najviac

aletýchnajbližších,ktorísinásledkyvdôsledkutraumytýmspôsobenej, ochudobnenievcitovomživote,
strate zázemia nesú so sebou po celý svoj život. Zvlášť v prípade, ak manželka prichádza o manžela,
deti o otca vo veku, kedy najviac otca potrebujú. Základ nároku bol preukázaný tak u žalovanej v 1. rade,
ako aj u žalovaného v 2. rade.

6. Poukázal na to, že otázka zodpovednosti žalovaných za vzniknutú nemajetkovú ujmu bola už
judikovaná aj Súdnym dvorom EÚ dvoma rozsudkami zo dňa 24.10.2013 a to rozsudkom vo
veci Haasová C-22/12 a rozsudkom vo veci Drozdovs C-277/12. Týmito rozsudkami bola riešená
prejudiciálna otázka položená Krajským súdom v Prešove, ktorá sa týka len náhrady nemajetkovej ujmy
v súvislosti so zodpovednosťou za škodu spôsobenú motorovými vozidlami. Podľa týchto rozsudkov

pod pojmom ujma na zdraví je potrebné rozumieť akúkoľvek ujmu, ak jej náhrada vyplýva na základe
zodpovednosti poisteného za škodu spôsobenú motorovými vozidlami. Podľa týchto rozsudkov pod
pojmom ujma na zdraví je potrebné rozumieť akúkoľvek ujmu, ak jej náhrada vyplýva na základe
zodpovednosti poisteného za škodu z vnútroštátneho práva uplatniteľného v danom spore, ktorá bola
spôsobená zásahom do osobnostnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú ako aj psychickú traumu. Súdny

dvor dospel k záveru, že medzi škody, ktoré sa musia z povinného zmluvného poistenia nahradiť
patrí aj nemajetková ujma, ak možno náhradu tejto ujmy požadovať podľa vnútroštátneho práva.
Keďže zodpovednosť žalovaných vyplýva z § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, táto zodpovednosť
vznikla na základe dopravnej nehody, potom platí, že povinné zmluvné poistenie zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy

spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode. Pretože eurokonformnému aj
ústavne konformnému výkladu pojmu škoda zodpovedá pre účely poistného krytia rozširujúci výklad
pojmu škoda aj v zmysle najnovšej judikatúry Európskeho súdneho dvora je potrebné považovať nárok
za dôvodne uplatnený aj voči žalovanej v druhom rade, teda poisťovni. Súd preto dospel k záveru, že ajna strane poisťovne ako žalovanej v 2. rade je splnená podmienka vecnej pasívnej legitimácie v tomto
konaní.

7. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v dôsledku protiprávneho konania žalovanej v 1. rade,
došlo k zásahu do práva na ochranu súkromia a rodinného života žalobcov v dôsledku straty manžela a
otca, s ktorým tvorili plnohodnotne fungujúcu rodinu, pričom následky tohto zásahu sú nenapraviteľné.
Satisfakciu vo forme odsúdenia žalovanej za prečin a jej prejavenú ľútosť nemožno vzhľadom na
závažnosť ujmy a jej nezvrátiteľnosť, považovať za dostatočnú satisfakciu. Pri strate blízkej osoby

následkom smrti žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia nie je postačujúca. Súd preto dospel k
záveru, že sú splnené predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Náhradou
nemajetkovej ujmy v peniazoch nemožno odčiniť smrť blízkej osoby, následok je nezvratný, hodnotu
ľudského života nie je možné vyčísliť, ochudobnenie žalobcov v citovej oblasti je nenapraviteľné.
Okrem tejto citovej straty žalobcovia utrpeli ďalšiu citovú ujmu spočívajúcu v nepríjemných pocitoch
úzkosti, smútku zo smrti milovanej osoby. Smrť prišla nečakane a o to viac ich zasiahla. Účelom

náhrady nemajetkovej ujmy je zmierniť následky, ktoré spôsobila smrť blízkej osoby v rodinnom živote
jej najbližších, prežitú traumu, stratu zázemia, citové strádanie a v neposlednej miere aj ekonomické
zázemie, pomoc vo finančnej oblasti. Náhrada nemajetkovej ujmy má pomôcť žalobcom zmierniť ich
žiaľ, má aj satisfakčnú funkciu a má zmierniť dôsledky neoprávneného zásahu do ich práva na súkromie
a hlavne na rodinný život a všetko čo s tým súvisí. Náhrada nemajetkovej ujmy, ktorú žalobcom v 1. a

3.rade vznikla, poskytnutá v peniazoch, môže aspoň čiastočne prispieť k zmierneniu vzniknutého stavu,
čo jej napokon aj jej zmyslom a účelom.

8. Pokiaľ ide o výšku náhrady nemajetkovej ujmy, pre určenie výšky sú rozhodujúce iba kritéria, ktoré sú
uvedené v § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s

prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Dôkazné
bremenojenažalobcoch.Včasedopravnejnehodyžalobkyňav1.rademala38rokov,žalobcavdruhom
rade 17 a pol roka, bol študentom strednej školy a žalobkyňa v treťom rade necelých 15 rokov, bola ešte
žiačkou základnej školy. Deti v tomto veku si už plne uvedomujú a prežívajú následky ktoré spôsobuje
smrť, prežívajúpocityúzkosti,strachu,obávzbudúcnostizostratyrodinnéhoajekonomickéhozázemia,

ktoré potrebujú pre úspešné štúdium a svoj úspešný štart do života. Majú už vytvorené silné citové
väzby a sú pripravené o možnosť tieto ďalej rozvíjať a tešiť sa z prítomnosti manžela a rodičov. Súd pri
určovaní výšku náhrady prihliadal jednak na závažnosť ujmy, ale aj na okolnosti, za ktorých ku škode
došlo. Po vyhodnotení týchto kritérií vzhľadom aj na výsledky dokazovania v rámci trestného konania a
skutočnosť že ujma bola spôsobená žalovanou z nedbanlivosti, pri zľadovatelej vozovke a aj vzhľadom

na určitú satisfakciu žalobcom už vo forme odsúdenia žalovanej v trestnom konaní a okolnosti na strane
poškodeného,obetedopravnejnehodyS.H.avychádzajúcajzexistujúcejsúdnejpraxepriposudzovaní
výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v obdobných veciach, za primeranú výšku náhrady
považoval u každého zo žalobcov sumu 7000,- eur.

9. Súd nemohol neprihliadať na to, že žalovaná v čase dopravnej nehody nebola pod vplyvom alkoholu,
počasie v čase dopravnej nehody bolo veľmi nepriaznivé, napriek z toho plynúcemu objektívnemu riziku
možných dopravných nehôd sa tak žalovaná, ale aj poškodený S. H., ako spolujazdec, v inom aute
ako žalovaná, rozhodli pre cestu motorovým vozidlom. Podľa výsledkov znaleckého dokazovania a
záverov znaleckého posudku z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie súdne lekárstvo znalcov

MUDr. A. J. a MUDr. K. J. zo dňa 20.3.2008, vypracovaného v trestnom konaní vyšetrením krvi a moču
poškodeného S. H. bolo zistené v krvi 1,35 promile, v moči 0,46 promile etykalkoholu, čo možno hodnotiť
ako ľahký stupeň opilosti. Osoby v takomto stave môžu mať mierne zníženú mieru súdivosti, môžu byť
mnohovravné, majú predĺžený reakčný čas a mierne poruchy koordinácie pohybov čo korešponduje
so záverom znalca z odboru cestnej dopravy č. 39/2008 Ing. S. W. vypracovaného v trestnom konaní

že preniknutie hlavy spolujazdca cez čelné sklo je nezvyklé a nasvedčuje tomu, že spolujazdec nebol
pripútaný bezpečnostným pásom a takisto zrejme nesledoval situáciu pred vozidlom, pretože sa ani
nesnažil zadržať rukami /došlo by k ich poraneniu buď na prístrojom paneli alebo na čelnom skle/.
Poranenie vodiča motorového vozidla (v ktorom bol poškodený spolujazdcom), S. N., naznačuje že
náraz očakával a časť energie nárazu zachytil jeho bezpečnostný pás spolu s udržaním sa rukami na

volante, čo zmiernilo následky jeho poranení. Na základe uvedeného súd žalobe žalobcov v 1. až 3.
rade na náhradu nemajetkovej ujmy sčasti vyhovel a nad sumy priznané súdnym rozhodnutím žalobu
zamietol.10. Žalovaných zaviazal k subsidiárnemu plneniu tak, že plnením jedným zo žalovaných zaniká v
rozsahuplneniapovinnosťdruhéhozožalovaných.Žalobcoviakeďpreukázali vecnúpasívnulegitimáciu
oboch žalovaných a poistiteľ vykonávajúci povinné zmluvné poistenie zodpovednosti má rovnaké

postavenie ako priamy škodca, a žalobcovia sa môžu domáhať a žiadať plnenie aj samostatne tak
od škodcu ako aj od poisťovateľa, plnenie môžu však dostať iba raz a takúto subsidiaritu súd vyjadril
v rozhodnutí tak, že zaviazal oboch žalovaných na plnenie žalobcom, ale s tým, že v rozsahu plnenia
jedným zo žalovaných zaniká povinnosť druhého zo žalovaných.

11. Pretože žalobcovia ako poplatníci boli oslobodení od platenia súdnych poplatkov a boli v konaní
čiastočne úspešní, súd v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. zaviazal sčasti neúspešných
žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok zo žaloby, výšku ktorého súd určil podľa
Sadzobníka súdnych poplatkov zo základu, ktorý sa rovná úspechu žalobcov v konaní.

12. Proti výroku rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobe vyhovel, podal v zákonnej lehote odvolanie

žalovaný v 2. rade. Namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu v konaní s poukazom na závery vyslovené
v uznesení NSSR zo dňa 20.4.2011, 4Cdo 168/2009, v rozsudkoch Krajského súdu v Banskej Bystrici
zo dňa 15.5.2013, sp. zn. 15Co 171/2012, Krajského súdu v Prešove zo dňa 26.6.2014, sp. zn. 12Co
89/2013 a zo dňa 14.4.2015, sp. zn. 11Co 60/2014. Nestotožnil sa ani s vysporiadaním sa súdu prvej
inštancie s plynutím premlčacej doby vo vzťahu k nemu. Poukázal na to, že keďže žalovaný v 2. rade

nebol účastníkom trestného konania, nemohla byť voči nemu žiadna premlčacia doba prerušená a
táto ani spočívať. Mal za to, že už v čase nehody bolo zrejmé, kto je za následky škodovej udalosti
zodpovedný (žalovaná v 1. rade), preto mali žalobcovia priestor na uplatnenie nároku voči žalovanému
v 2. rade v civilnom konaní už dňom 20.2.2008. V prípade vydania potvrdzujúceho rozsudku navrhli
pripustiť dovolanie. S ohľadom na to žiadali napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu voči nemu zamietnuť.

13.Protivýrokurozsudku,ktorýmsúdprvejinštanciežalobevyhovel,podalavzákonnejlehoteodvolanie
žalovaná v 1. rade. Má za to, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s námietkou premlčania. Ku škode
došlo dňa 19.2.2008 a nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy si žalobcovia uplatnili v trestnom
konaní dňa 12.5.2008. Žalobu však podali až dňa 30.5.2011, teda po uplynutí 2-ročnej subjektívnej

lehoty. Uviedla, že žalobcovia sa v žalobe domáhali nemajetkovej ujmy vo výške 35 149,41 eur bez toho,
abysadomáhalkaždýznichnárokuosobitne.Aždňa20.7.2012podanímoznačenýmakožalobauviedli,
že každý z nich sa domáha nemajetkovej ujmy samostatne vo výške 11 716,47 eur, ktorú majú uhradiť
žalovaní solidárne. Toto podanie považuje za nové podanie, nie za zmenu žaloby, preto je podaná po
uplynutí aj všeobecnej premlčacej lehoty. Namieta aj výšku priznaného nároku. Poukázala, že následky

dopravnej nehody by mohli byť menšie v prípade, ak by poškodený sám dodržal povinnosti vyplývajúce
zo zákona. Nepochybne bolo totiž preukázané, že poškodený nebol pripútaný a v čase nehody bol pod
vplyvom alkoholu. Súd nezohľadnil ani to, že komunikácia nebola udržiavaná a zľadovatená. Podľa jej
názoru súd nedostatočne posúdil reálnu ujmu, ktorú majú pociťovať žalobcovia stratou manžela a otca.
Vzniesla námietku nedostatku pasívnej legitimácie. Vzhľadom na uvedené navrhla napadnutý rozsudok

zmeniť a žalobu voči nej zamietnuť, resp. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

14. Žalobcovia vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 2. rade navrhli napadnutý rozsudok
potvrdiť ako vecne správny. Majú za to, že keďže eurokonformnému aj ústavne konformnému výkladu
pojmu škoda zodpovedá pre účely poistného krytia rozširujúci výklad pojmu škoda aj v zmysle najnovšej

judikatúry Európskeho súdneho dvora, je potrebné považovať nárok za dôvodne uplatnený aj voči
žalovanému v 2. rade, a teda je splnená podmienka vecnej pasívnej legitimácie v tomto konaní.
Poukázali na rozsudky, ktorými súdy vyhoveli žalobám o náhradu nemajetkovej ujmy napr. rozsudok
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11Co 116/2013 zo dňa 21.5.2014, rozsudok Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 17Co 145/2014 zo dňa 12.2.2015. Uviedli, že otázka zodpovednosti žalovaných za

vzniknutú nemajetkovú ujmu bola už judikovaná aj Súdnym dvorom EU vo veci Haasová C-22/12 zo
dňa 24.10.2013 a vo veci Drozdovs C-277/12.

15. Rovnako aj vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej v 1. rade žiadali žalobcovia napadnutý
rozsudok potvrdiť.

16. V priebehu odvolacieho konania predložil žalovaný v 2. rade rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3 Cdo 301/2012 zo dňa 31.3.2016. Uviedol, že dovolací súd v uvedenom rozsudku dospel k záveru,
že povinnosť žalovanej v 2 rade na plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škoduspôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa nevzťahuje na nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
vyplývajúci z § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a teda žalovaná v 2. rade nie je v konaní pasívne
legitimovaná. Na základe uvedeného navrhla žalobu voči nemu zamietnuť.

17. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na základe včas podaného odvolania preskúmal
rozhodnutie súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených
o ustanovení § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP (a contrario) a dospel k

záveru, že odvolanie žalovaných v 1. a 2. rade nie sú opodstatnené.

18. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie dostatočným spôsobom zistil
skutkový stav, vec správne právne posúdil a vo veci zákonným spôsobom rozhodol. Odvolací súd v
podrobnostiach poukazuje na vecné správne právne závery súdu prvej inštancie a na ich doplnenie
uvádza nasledovné:

19. V prejednávanej veci žalobcovia uplatňujú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13
Občianskeho zákonníka. Žalovaný vo svojom odvolaní namieta svoju pasívnu vecnú legitimáciu
poukazujúc okrem iného aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 301/2012 zo dňa 31.3.2016,
z ktorého vyplýva, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nepatrí medzi nároky, ktoré sú kryté

poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

20. Odvolací súd si je vedomý záverov vyplývajúcich zo žalovaným uvádzaného rozhodnutia, napriek
tomu však dospel k záveru, že v prejednávanej veci je potrebné sa od tejto rozhodovacej praxe odkloniť.

21. V tomto smere považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že ustanovením § 4 ods. 1 a 2 zákona
č. 381/2001 Z.z. sa do slovenského právneho poriadku implementovali ustanovenia smernice Rady
72/166/EHS o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti,
ako aj druhej smernice Rady 84/5/EHS o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich

sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (v súčasnosti
kodifikované v spoločnej smernici č. 2009/103/ES o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel a kontrole plnenia tejto povinnosti). Z tabuľky zhody predloženej na
rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky (II. volebné obdobie, parlamentná tlač 979) vyplýva, že
ustanovením § 662 Obch. zák. sa implementuje čl. 1 smernice č. 72/166/ESH a čl. 3 smernice č. 84/5/

EHS.

22. Podľa čl. 1 druhého bodu smernice č. 2009/103/ES „poškodený“ znamená akúkoľvek osobu
oprávnenú na náhradu, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu spôsobenú motorovými vozidlami. Podľa čl. 3 cit.
smernice každý členský štát prijme všetky vhodné opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu

spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením.

23.Výkladomcitovanýchustanovení(resp.obsahovototožnýchustanovenísmerníc72/166/EHSa84/5/
EHS) sa zaoberal Súdny dvor Európskej únie v súdom prvej inštancie uvedenom rozsudku z 24. októbra
2013 vo veci C-22/12, Katarína Hassová proti Rastislavovi Petríkovi, Blanke Holingovej, v ktorom

rozhodol že čl. 3 ods. 1 smernice 2009/103/ES sa má vykladať tak, že povinné zmluvné poistenie má
pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej
nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo
uplatniteľné v spore vo veci samej. Súdny dvor Európskej únie v tejto súvislosti vyslovil, že smernica
ponecháva členským štátom právo určiť, aká škoda bude krytá a aké budú podmienky poistenia, no ich

sloboda v tomto smere bola neskôr obmedzená (ods. 43 a 46). Medzi jazykovými verziami čl. 3 poslednej
vety smernice 2009/103/EHS sú rozdiely, avšak s prihliadnutím na ich účel a štruktúru treba tento pojem
interpretovať tak, že medzi škody, ktoré sa musia nahradiť, patrí nemajetková ujma, ktorej náhradu na
základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore
(ods. 47 až 50). Súdny dvor navyše dodal, že na veci nič nemení ani zaradenie § 11 a 13 Občianskeho

zákonníka do inej časti než úpravy náhrady škody. Ak totiž zodpovednosť poisteného vznikla z dopravnej
nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje
vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice ( body 57
a 58).24. Uvedený rozsudok jednoznačným spôsobom rieši otázku zodpovednosti poisťovne ako žalovaného
v 2. rade. V bodoch 57 a 58 Súdny dvor zdôrazňuje, že bez ohľadu na systematické zaradenie

určitého ustanovenia v národnom právnom predpise, ak toto ustanovenie upravuje občianskoprávnu
zodpovednosť vznikajúcu v prípade dopravnej nehody, má sa takéto ustanovenie považovať za
„opatrenie... určujúce rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia“ v zmysle čl. 3 prvej a
druhej vety smernice 2009/103/EHS. Inak povedané, Súdny dvor v tomto odseku v podstate vyslovil,
že pojem „zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel“ používaný v smernici

2009/103/EHS treba vykladať čiastočne autonómne a podradiť podeň aj také nároky, ktoré národné
právo nezaraďuje medzi nároky „na náhradu škody“ v prísnom slova zmysle, ak ich podstata je podobná
(teda občianskoprávny charakter a vznik v dôsledku protiprávnej udalosti - dopravnej nehody). Už z
výkladov v bodoch 7 až 13 tohto rozsudku vyplýva, že z ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka
vzniká v prípade protiprávnej udalosti - dopravnej nehody nárok na náhradu nemajetkovej ujmy aj v
peniazoch. Tento nárok má pritom občianskoprávny charakter a v podstate sa svojou povahou približuje

objektívnej zodpovednosti za škodu. Z uvedených dôvodov treba v zmysle záverov citovaného rozsudku
Súdneho dvora článok 3 ods. 1 smernice 2009/103/ES vykladať tak, že pod pojem „opatrenie určujúce
rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia“ sa musí zaradiť aj § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka upravujúci tento nárok a tento nárok musí byť podľa národného práva krytý poistením
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

25. Ako bolo vyššie uvedené, vnútroštátne súdy musia vnútroštátne právo v najväčšej možnej miere
vykladať v zmysle znenia a účelu smernice, aby bol dosiahnutý výsledok, ku ktorému táto smernica
smeruje (porov. z posledného obdobia napr. rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 25. apríla 2013,
C-81/12, Asociaţia ACCEPT proti Consiliul Naţional pentru Combaterea Discriminării, ods. 71). Vyžaduje

sa, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo
a uplatniac ich výkladové metódy, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť predmetnej smernice a dospieť k
riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou (porov. z posledného obdobia rozsudok SD
z 24. januára 2012, C-282/10, Maribel Dominguez proti Centre informatique du Centre Ouest Atlantique
a Préfet de la région Centre, ods. 27).

26. Z citovaných zásad tak pre súdy Slovenskej republiky vyplýva povinnosť, aby pri výklade ustanovení
zákona č. 381/2001 Z.z. v čo najväčšej možnej miere vzali do úvahy znenie a účel tých ustanovení
smernice, na ktorých implementáciu bolo toto ustanovenie do nášho právneho poriadku zavedené, aby
zaručili tejto smernici úplnú účinnosť. Podľa už uvedeného bolo toto ustanovenie zavedené do právneho

poriadku na účel implementácie čl. 1 a čl. 3 smernice 2009/103/EHS. Preto je povinnosťou súdov
prihliadať na znenie a účel tohto ustanovenia smernice pri výklade ustanovení uvedeného zákona.

27. Na základe toho má odvolací súd za to, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z.
treba vyložiť tak, že poistenie zodpovednosti kryje (za splnenia ostatných podmienok v ods. 4) aj nároky

pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a pozostalí (ako
poškodení) môžu tieto nároky v zmysle § 15 ods. 1 cit. zákona uplatniť priamo proti poisťovateľovi,
a to rovnako ako všetky ostatné nároky na náhradu škody. V prejednávanej veci teda podľa názoru
odvolacieho súdu vyplýva dôvodnosť pasívnej legitimácie žalovaného v 2. rade v prebiehajúcom konaní,
a teda žalobcovia majú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nielen proti žalovanej v 1. rade, ktorá bola

trestným rozkazom Okresného súdu Bardejov zo dňa 20.11.2008, sp. zn. 2T 195/2008, uznaná vinnou
z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona, ale aj voči žalovanému v 2. rade.

28. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I.
ÚS 474/2016 zo dňa 17.8.2016, kde cit.: „Ústavný súd dodáva, že k uvedenému záveru dospel s

prihliadnutím na samotný účel povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel a súčasne zohľadňujúc zodpovednosť za neoprávnený zásah do
osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorového vozidla, ako aj aplikujúc extenzívny výklad
pojmu náhrada škody. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoje rozhodnutie sp. zn. I. ÚS
206/2015 z 29. apríla 2015, ktorým bola obdobná sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.“

29. Vo vzťahu k námietke premlčania vznesenej odvolateľmi odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť,
že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch - tzv. peňažná satisfakcia je osobným právom
majetkovej povahy, ktorá podlieha premlčaniu vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote počítanej ododňa nasledujúceho po dni, kedy k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv došlo. (viď rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.9.2008, sp. zn. 5 Cdo 278/2007, R 75/2008, R 58/2014)

30. V prejednávanej veci nie je sporným, že k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv došlo
dňa 19.2.2008, teda v deň dopravnej nehody, pri ktorej došlo k úmrtiu manžela žalobkyne v 1. rade a
otca žalobcov v 2. a 3. rade. Žalobkyňa v 1. rade, v tom čase zároveň aj zákonná zástupkyňa vtedy
ešte maloletých žalobcov v 2. a 3. rade, si v trestnom konaní uplatnila nielen náhradu škody, ale aj
náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej sume 1 000 000 Sk za zásah do ich súkromia a rodinného života,

ku ktorému došlo smrťou jej manžela a otca ich v tom čase maloletých detí v dôsledku protiprávneho
konania žalovanej v 1. rade. Uvedené vyplýva z trestného spisu Okresného súdu Bardejov sp. zn.
2T 195/2008, zápisnica o výsluchu svedka - poškodeného zo dňa 12.5.2008 (č.l. 16 vyšetrovacieho
spisu ČVS : ORP-74/JP-BJ-2008), ako aj z výroku trestného rozkazu Okresného súdu Bardejov zo
dňa 20.11.2008, č.k. 2T 195/2008-177, ktorým poškodených odkázal s nárokom na konanie vo veciach
občianskoprávnych.

31. So zreteľom na uvedené je potrebné sa stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že žalobou
uplatňované nároky boli uplatnené včas, pretože žalobkyňa v 1. rade si vo svojom mene, ako aj v mene
svojichdetí-žalobcovv2.a3.radeuplatnilaprávouinéhopríslušnéhoorgánuvrámcitrestnéhokonania
riadneavčasvsúladesustanovením§46ods.3Trestnéhoporiadkudňa12.5.2008asosvojímnárokom

na náhradu škody bola odkázaná na konanie vo veciach občianskoprávnych, a to trestným rozkazom
Okresného súdu Bardejov zo dňa 20.11.2008, č.k. 2T 195/2008-177. Znamená to, že riadnym a včasným
uplatnením nároku v trestnom konaní došlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby od uplatnenia nároku
do právoplatného skončenia trestného konania, teda do právoplatnosti trestného rozkazu t.j. do dňa
12.12.2008. Vzhľadom na to, že nárok bol v občianskoprávnom konaní uplatnený podaním žaloby na

súd dňa 30.5.2011, žaloba bola podaná včas v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe.

32. Pokiaľ ide o námietku žalovanej v 2. rade, že vo vzťahu k nej premlčacia doba nebola prerušená,
a teda nemohla ani spočívať, odvolací súd poukazuje na § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. o
povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, v

zmysle ktorého na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako
na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na
to, že hoci k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcov došlo dňa 19.2.2008, zo žiadnych
skutočností, ktoré sú obsahom trestného spisu Okresného súdu Bardejov sp. zn. 2T 195/2008, nebolo
možné zistiť, u ktorého z poisťovateľov mala žalovaná v 1. rade uzatvorené povinné zmluvné poistenie

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, a teda ani nebolo objektívne
možné zo strany žalobkyne voči konkrétnemu poisťovateľovi takýto nárok uplatniť. S ohľadom vyššie
uvedené,akoajextenzívnyvýkladpojmuškoda,ktorýzodpovedáeurokonformnémuvýkladucit.zákona,
má odvolací súd za to, že predmetná námietka žalovanej v 2. rade nie je dôvodná.

33. S tvrdením žalovanej v 1. rade poukazujúcej na to, že podanie zo dňa 20.7.2012 predstavuje nie
zmenu pôvodnej žaloby, ale žalobu novú, a teda podanú po uplynutí všeobecnej premlčacej lehoty, sa
odvolací súd nemôže stotožniť. Odvolací súd má z obsahu spisu za preukázané že žalobcovia v 1. až
3. rade si žalobou podanou dňa 30.5.2011 uplatnili voči žalovaným v 1. a 2. rade náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 35 149,41 eur. Podaním zo dňa 20.7.2012 došlo k špecifikovaniu predmetnej žaloby v

tom smere, že každý zo žalobcov si uplatňuje 1/3 z celkovej sumy, a teda 11 716,47 eur. Vzhľadom na to,
že v prípade uplatneného nároku sa jedná o deliteľné plnenie, nemožno prisvedčiť uvedenej námietke
žalovanej v 1. rade a považovať toto spresnenie žaloby za žalobu novú a z tohto dôvodu predmetný
nárok za premlčaný.

34. V súvislosti s primeranosťou výšky priznaného nároku odvolací súd zdôrazňuje, že výška náhrady
nemajetkovejujmyvpeniazochjesúdomurčovanávoľnouúvahou,vždyvšaksprihliadnutímnazákonné
kritéria závažnosti vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti došlo.
Určenie konkrétnej výšky náhrady potom musí zohľadňovať všetky okolnosti konkrétneho prípadu a
musí byť v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje

najmä s obsahom na jej intenzitu, rozsah a trvanie. V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že skúmané
zásahy vyvolávajú spravidla ujmu dlhotrvajúcu, rozsiahlu a v zásade ničím nereparovateľnú.35. V tomto smere k odvolacím námietkam žalovanej v 1. rade je potrebné uviesť, že smrť manžela
žalobkyne v 1. rade a otca žalobcov v 2. a 3. rade bola nepochybne nečakaná, tragická, žalobcami
nezavinená udalosť, ktorá do ich života zasiahla a nenávratne pretrhla doterajšie väzby, čím žalobcovia

stratili možnosť realizovať a ďalej rozvíjať svoj rodinný život vo vzťahu k nebohému. Žalobcovia v tejto
súvislosti podrobne popísali charakter vzťahov existujúcich medzi nimi a pozostalým. Nie je preto na
mieste túto traumu vyplývajúcu z porušenia najintenzívnejších interpersonálnych väzieb na výsostne
emociálnom základe spochybňovať. Súd prvej inštancie aj podľa názoru odvolacieho súdu správne
vyhodnotil závažnosť vzniknutej ujmy žalobcov v 1. až 3. rade, ktorú mal dostatočne preukázanú.

36. Súd prvej inštancie pri určení výšky nemajetkovej ujmy správne prihliadol aj na okolnosti, za ktorých
k porušeniu práva došlo, a teda že ujma bola žalovanou v 1. rade spôsobená z nedbanlivosti, za
nepriaznivých poveternostných podmienok pri zľadovatelej vozovke. Rovnako náležite však súd prvej
inštancie zohľadnil aj okolnosti na strane poškodeného Jana Hrica, a teda ľahký stupeň jeho opilosti a
nepripútanie bezpečnostným pásom, ktoré ako naznačuje znalecký posudok mohli tiež do istej miery

prispieť k spôsobenému následku. Tieto okolnosti podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie
dostatočnekomplexneposúdil,čovkonečnomdôsledkuovplyvniloajnímprisúdenúvýškunemajetkovej
ujmy. Tejto jeho úvahe nemožno nič vyčítať.

37. K výške náhrady nemajetkovej ujmy poukazuje odvolací súd aj na vec Vitalijs Drozdovs/Baltikums

AASSúdnehodvora,vktoromsaspomínaneprípustnosťadministratívnehopoistnéholimitupod1milión
eur v jednom prípade (C-277/12 Vitalijs Drozdovs/Baltikums AAS).

38. Za takejto situácie odvolací súd rozsudok vo výroku o uložení povinnosti žalovaným v 1. a 2. rade
zaplatiť žalobcovi v 1. rade 7 000 eur, žalobcovi v 2. rade 7 000 eur, žalobkyni v 3. rade 7 000 eur

do troch dní po právoplatnosti rozsudku s tým, že v rozsahu plnenia jedným zo žalovaných zaniká
povinnosť druhého zo žalovaných ako vecne správny postupom podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny potvrdil.

39. S ohľadom na uvedené možno uzavrieť, že žalobcovia v 1. a ž 3. rade boli v odvolacom konaní

úspešní, preto im v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP patrí nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

40.Ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnepodľa§262ods.2CSPsúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

41. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).