Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 6, 2016

Súd: Okresný súd Dolný Kubín
Spisová značka: 9T/62/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5414010163
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Stieranka

ECLI: ECLI:SK:OSDK:2016:5414010163.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Samosudca Okresného súdu Dolný Kubín JUDr. Rastislav Stieranka na hlavnom pojednávaní konanom

dňa 06.09.2016 v Dolnom Kubíne takto

r o z h o d o l :

Obžalovaná
S. Z.Ň., rod. O., nar. XX.XX.XXXX O. Z., L., trvale bytom Y., t.č. bytom Y., U.. Š.. W. Č.. XXXX/X, občianka
Slovenskej republiky
je vinná, že
dňa 20.01.2014 okolo 16:15 hod. v obci Ž. na miestnej komunikácii pred bránou rodinného domu č.
XXX po predchádzajúcej slovnej hádke napadla Ľ.Í. J., nar. XX.XX.XXXX tak, že ho drevenou latou o

dĺžke cca 100 cm, šírke 15 cm a hrúbke 3 cm udrela do ľavého ramena, čím mu spôsobila pomliaždenie
ľavého ramenného kĺbu, podkožný krvný výron na vonkajšej strane ramena a v oblasti trojhlavého svalu
ramena s práceneschopnosťou 14 dní,
teda
inému úmyselne ublížila na zdraví,
čím spáchala

prečin „Ublíženie na zdraví“ podľa § 156 ods. 1 Tr. zák.

a za to jej súd
ukladá

podľa § 156 ods. 1 Tr. zák., v spojení s § 36 písm. j) Tr. zák., za použitia § 38 ods. 3 Tr. zák., trest odňatia
slobody vo výmere šesť mesiacov.

Súd podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá a podľa §
50 ods. 1 Tr. zák. určuje obžalovanej skúšobnú dobu osemnásť mesiacov.
Súd podľa § 288 ods. 1 Tr. por. odkazuje poškodeného Ľ. J., I.. XX.XX.XXXX O. L., trvale bytom X. N.,
U.. X. K. Č.. XXXX/XX s jeho nárokom na náhradu škody voči obžalovanej na občianske súdne konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Prokurátor Okresnej prokuratúry Dolný Kubín podal dňa 21.10.2014 voči obžalovanej obžalobu pre
skutok uvedený vo výroku rozsudku. Keďže obžalovaná podala voči vydanému trestnému rozkazu (č.l.
137) odpor, okresný súd vykonal na hlavnom pojednávaní konanom v dňoch 18.08.2015 (č.l.

179), 17.09.2015 (č.l. 195), 13.10.2015 (č.l. 227) a 10.11.2015 (č.l. 249) dokazovanie, a následne vydal
dňa 10.11.2015 odsudzujúci rozsudok (č.l. 254), ktorý však Krajský súd v Žiline dňa 12.05.2016 zrušil
a vec vrátil späť okresnému súdu (č.l. 291).Po vrátení veci súd na hlavnom pojednávaní dňa 06.09.2016 (č.l. 356) doplnil dokazovanie, a následne
vo veci vyhlásil rozsudok, pričom pri vyhodnotení vykonaných dôkazov už bol viazaný názorom
Krajského súdu v Žiline vysloveným v tejto veci.

Obžalovaná na hlavnom pojednávaní (č.l. 197) vypovedala sčasti zhodne ako v prípravnom konaní (č.l.
24), kedy potvrdila, že asi 5 rokov bývala v Ž., v dome T. J., o ktorého sa starala, keďže tento bol imobilný.
Spolu s ním sa dohodla, že on tento svoj dom predá, peniaze rozdelí deťom a následne pôjde spolu s
obžalovanou bývať do Levíc alebo niekde do domova dôchodcov. Preto sa T. J. rozhodol predať palivové
drevo, ktoré mal uskladnené v dvore rodinného domu. Dňa 24.01.2014 prišiel na nákladnom motorovom

vozidle záujemca o kúpu dreva. Obžalovaná po chvíli zbadala, že pri nákladnom aute stoja aj dvaja
synovia T. J., W. a Ľ.. Podľa ich gestikulácie videla, že títo sa hádajú s vodičom auta, ktorý po chvíli s
autom odišiel a k predaju dreva nedošlo. Následne došlo k hádke medzi T. J. a jeho synmi. Všetci traja
stáli na ceste pred vstupnou bránou do dvora. Synovia vyčítali svojmu otcovi, že chcel predať drevo.
Obžalovaná to videla zo vzdialenosti cca 5 metrov. Bála sa, že títo dvaja bratia svojho otca napadnú,
preto vyšla aj ona pred bránu dvora a odsotila Ľ. J. od jeho otca. Vzápätí ju Ľ. J. kopol do brucha.

Obžalovaná sa chcela brániť, ale W. J. jej odzadu chytil obe ruky a Ľ. J. ju opäť ešte dvakrát kopol do
brucha. Ona v dôsledku toho spadla na zem, kde ju Ľ. J. dvakrát kopol do ľavého kolena. Ona videla
na ňom a cítila z neho, že je opitý. Keď sa postavila zo zeme, zbadala obďaleč tenkú latku (35 x 2 x 1
cm) a hodila ju smerom k Ľ.L. J.. Chcela ho trafiť, ale sa jej to nepodarilo, pretože v tej chvíli ju sotil
W. J.. Tým sa incident skončil a ona s T. J. vošla do vnútra domu, odkiaľ privolala policajtov. Asi o 15

minút prišli dvaja policajti na jednom policajnom aute. Jeden z nich sa volal K. a ten s ňou spísal v
dome zápisnicu, ktorú ona aj podpísala. Keď policajt z ich domu odišiel, začal sa na ceste rozprávať s
T. a W. J., ale nepočula obsah ich rozhovoru. Na ošetrenie k lekárovi šla až na druhý deň, avšak tzv.
obvodná lekárka ju odmietla ošetriť, pretože nebola jej zmluvnou pacientkou. Na ošetrenie do miestnej
nemocnice v Dolnom Kubíne šla až 28.01.2014, pretože nemohla nechať doma samého T. J.. Hneď

na druhý deň si však odfotila modrinu na bruchu aj napuchnuté koleno a fotky odovzdala policajtovi. V
prípravnom konaní obžalovaná tvrdila, že skutok sa určite stal 24.01.2014 a nie 20.01.2014. Tvrdila, že
pri ošetrení v nemocnici dňa 28.01.2015 nesprávne uviedla, že bola napadnutá dňa 22.01.2014, pretože
bola ešte stále v šoku.
Na hlavnom pojednávaní už obžalovaná tvrdila, že skutok sa stal 20.01.2014, pričom na zásah po jej

privolaní prišiel len jeden policajt, svedok K.. Obžalovaná trvala na tom, že tento policajt s ňou v ten
deň spísal u nej doma zápisnicu a videl na nej, aká je „dobitá“. Policajt však neskôr prepísal dátum na
zápisnici. Obžalovaná už tvrdila, že počas toho incidentu do nikoho nesácala, akurát bratom J. nadávala.
Obžalovaná uviedla, že na tiesňovú linku oznámila, že ju „chlapci napadli“. Obžalovaná tvrdila, že T. J.
sa aj po obmedzení spôsobilosti na právne úkony a po umiestnení do domova dokáže s ňou normálne

rozprávať.

Po prečítaní výpovede z prípravného konania obžalovaná uviedla, že v prípravnom konaní uviedla, že
na zásah prišli dvaja policajti, lebo vychádzala z výpovede policajta K.. Ona sama druhého policajta
nevidela, nesedel ani v aute. Policajta K. pozná, pretože ten už bol v minulosti preverovať viaceré ňou

iniciované oznámenia voči synom T. J.. V prípravnom konaní tiež nesprávne tvrdila, že skutok sa stal
24.01., pretože vychádzala zo zápisnice policajta K.. Pred súdom už trvala na tom, že skutok sa stal
20.01. Ďalej priznala, že skutočne odsotila Ľ. od jeho otca tak, ako už uvádzala v prípravnom konaní.
Na hlavnom pojednávaní to spočiatku popierala, pretože mala trému.
Poškodený Ľ. J. na hlavnom pojednávaní (č.l. 199) vypovedal zhodne ako v prípravnom konaní (č.l. 32),

akurát si nepamätal presný dátum, kedy k incidentu došlo, čo odôvodňoval odstupom času. Poškodený
v zhode s prípravným konaním uviedol, že spolu s bratom W. sa dozvedeli, že obžalovaná rozpredáva
bukové drevo napílené na metrovicu, ktoré bolo nachystané v dvore ich rodičovského domu. Spolu s
bratom teda išli do obce Ž., kde dňa 20.01.2014 okolo 15:45 hod. zistili, že do dvora práve vchádza
nákladné motorové vozidlo, ktorého vodič im oznámil, že ide odviesť palivové drevo. Poškodený mu

spolu s bratom vysvetlili, že drevo nie je na predaj, keďže toto patrí W. J.. Vodič preto z miesta odišiel
a v tom vyšli z domu T. J. spolu s obžalovanou. Bolo na nich vidieť, že majú vypité, lebo sa obaja
tackali. Poškodený spolu s bratom začal otcovi dohovárať, prečo predáva drevo, pričom do toho začala
vstupovať obžalovaná, ktorá im vulgárne nadávala. Tá však potom od nich odišla, no po chvíli sa vrátila,
pričomuždržalavrukáchbukovúdoskudlhújedenmeter.Sdoskouvyšlapredbránuachvíľustálablízko

pri nich, zatiaľ čo poškodený sa ďalej rozprával so svojím bratom. Poškodený sa na obžalovanú nedíval
a myslel si, že tú dosku má v ruke len na zastrašenie. Naraz však periférne zbadal zo strany obžalovanej
nejaký pohyb, a tak stihol ľavou rukou vykryť úder, ktorým ona zrejme mierila na jeho hlavu. Chcela ho
teda udrieť doskou, ale trafila ho len do ramena. Obžalovaná ihneď potom dosku pustila a utiekla dodvora, zatiaľ čo poškodený s bratom ostali stáť pred bránou dvora. Videli obžalovanú ako telefonuje,
pričom čakal, že opäť volá policajtov. Poškodený aj s bratom ostali na mieste a sami chceli, aby sa celý
konflikt vyšetril. Po chvíli prišli dvaja policajti na služobnom aute, pričom jeden z nich sa volal K.. Policajti

zisťovali, čo sa stalo, pričom na priebeh incidentu sa pýtal poškodeného aj obžalovanej. Obžalovaná
žiadne oznámenie voči nim nepodala. On zasahujúcim policajtom nepovedal o údere doskou, pretože
bol rozrušený a v šoku. Po incidente sa s bratom nejaký čas ešte zdržal v rodnej obci a až následne šli
domov. Poškodeného spočiatku rameno príliš nebolelo (zrejme kvôli zvýšenému adrenalínu), avšak po
príchode domov cca o 20:30 hod. sa už doma nedokázal ani sám vyzliecť. Rameno mu začalo modrieť

a puchnúť, preto šiel ihneď na ošetrenie na pohotovosť. Následne šiel aj k svojej obvodnej lekárke.
Tá potvrdila jeho práceneschopnosť po dobu 22 dní. Lekárka mu neskôr vravela, že obžalovaná sa
jej bola vyhrážať a žiadala vysvetlenie, prečo poškodenému vystavila potvrdenie o práceneschopnosti.
Poškodený si uplatnil voči obžalovanej náhradu škody (bolestného) vo výške 500,- €. Poškodený zotrval
na svojich vyjadreniach aj počas konfrontácie s obžalovanou (č.l. 77).
Svedok W. J. na hlavnom pojednávaní (č.l. 200) vypovedal zhodne ako v prípravnom konaní (č.l. 44). V

zhode s výpoveďou poškodeného potvrdil, že v januári 2014 šiel spoločne s bratom Ľ. do rodnej obce
Ž., pretože sa dozvedeli, že ich otec predáva drevo z domu, ba i celý dom. Po príchode na miesto
zbadali už pripravené nákladného auto, ktorého vodič chcel naložiť pripravené drevo. Obaja bratia tomu
zabránili a následne došlo k hádke medzi nimi a obžalovanou a ich otcom. Obaja bratia vyčítali otcovi,
prečo predáva drevo, ktoré nachystal jeden z nich. Hádka prebiehala pred bránou, vedúcou do dvora

rodinného domu.

Počas hádky obžalovaná odišla do dvora, ale po chvíli sa vrátila s doskou v ruke. Vzápätí sa ňou zahnala
na Ľ. J., ktorého udrela po vrchnej časti ľavej ruky. Následne obžalovaná vošla do dvora rodinného
domu, odkiaľ telefonovala. Počas hádky nikto z nich obžalovanú fyzicky nenapadol. Ak by nezavolala

policajtov obžalovaná, zavolal by ich poškodený. Obžalovaná zvykla volať policajnú hliadku veľmi často
na hocikoho. Policajti zasahovali dvaja, pričom jeden z nich sa volal K. a pochádza od nich z dediny.
Pred súdom svedok doplnil, že po incidente sa ešte s bratom nejaký čas zdržali v obci, ale nepožili
alkoholické nápoje. Večer po príchode do bytu, videl, že brat má červené rameno a vravel, že ho bolí.
Svedok zotrval na svojich vyjadreniach aj počas konfrontácie s obžalovanou (č.l. 81).

Svedkovia R. O. a W. K. sa na hlavnom pojednávaní (č.l. 201, 227) už nevedeli rozpamätať na konkrétne
okolnosti predmetného incidentu, čo obaja odôvodňovali tým, že ako policajti OO PZ Dolný Kubín boli
vyslaní na viacero zásahov, pričom opakovane zasahovali aj v súvislosti s riešením problémov v tomto
dome. Preto súd prečítal zápisnice o ich výpovediach z prípravného konania (č.l. 65). Svedkovia vtedy
potvrdili, že boli vyslaní ako policajná hliadka na preverenie oznámenia obžalovanej. Dňa 20.01.2014 o

15:45hod.totižobžalovanáoznámilarodinnénezhody.Popríchodenamiestostálipredbránoudodvora
predmetného domu dve osoby, pričom jednou z nich bol poškodený. Následne zisťovali aj u obžalovanej
ako oznamovateľky, čo sa stalo, pričom táto im oznámila, že išlo len o hádku kvôli majetku a k fyzickému
kontaktu medzi nimi nedošlo. Obžalovaná nechcela oznámiť žiadne protiprávne konanie zo strany iných
osôb voči nej a rovnako tak neučinili ani osoby stojace pred bránou. Obžalovaná policajtom neukazovala

žiadne modriny, ani nespomínala žiadne zranenia. Rovnako sa vyjadril aj poškodený. V ten deň títo
policajti na mieste nespisovali žiadnu zápisnicu. Svedok O. doplnil, že pri zásahu konali obaja, teda
nestávalo sa, aby jeden z členov hliadky zostal sedieť v aute.
Svedok R.. L. K. na hlavnom pojednávaní (č.l. 202) uviedol, že si nespomína na žiaden policajný zásah
výjazd v Ž. z januára 2014, keďže na také výjazdy chodieva ako policajt OO PZ Dolný Kubín často. Po

predložení záznamu z č.l. 110 však svedok potvrdil, že tento spisoval priamo u obžalovanej v rodinnom
dome v Ž.. Určite tam však nebol v deň incidentu, ale až s odstupom niekoľkých dní, keď mu bol spis
pridelený. V tejto veci nebol ani na zákroku v obci Ž..
SvedokW.Ž.nahlavnompojednávaní(č.l.203)ohľadomvyhláseniazč.l.151potvrdil,žetotovyhlásenie
napísal, pretože ho o jeho spísanie požiadala obžalovaná. Písal ho priamo pred ňou, v dome T. J..

Svedok tvrdil, že počul oboch bratov J. v ten deň podvečer, ako sa títo medzi sebou v obchode zv.
Večierka rozprávajú, pričom Ľ. J. povedal, že kopol obžalovanú do brucha. Vyhlásenie spísal preto, lebo
ľutovalobžalovanúzato,žejupoškodenýbezdôvodnekopol.Obžalovanátotižsvedkovinajskôrvravela,
že poškodenému nič neurobila, ale keď jej svedok podpísal toto vyhlásenie, priznala sa, že mu hodila
dosku do pleca. Vo vyhlásení svedok síce napísal, že obžalovanú bratia dokopali, ale v skutočnosti v

tej večierke svedok počul len to, že ju Ľ. J. raz kopol.
Svedok Y. G. na hlavnom pojednávaní (č.l. 280) potvrdil, že obžalovaná ho žiadala, aby na hlavnom
pojednávaní dosvedčil, že obaja bratia J. pili v ten deň, keď ju mali napadnúť v neďalekej večierke.
Svedok tvrdil, že videl oboch bratov, ktorí mali pred sebou pivo, ale neboli opití. Nepamätá si, o čomsa títo medzi sebou rozprávali. Svedok nevedel uviesť, kedy malo k tomu incidentu dôjsť, ani kedy mal
vidieť bratov v predmetnej večierke. Nevedel uviesť ani mesiac kalendárneho roku. Podľa neho išlo
o letné obdobie, určite to nebolo v zime. Svedok najskôr pred súdom tvrdil, že obžalovaná ho okrem

svedeckej výpovede pred súdom

nežiadala o spísanie žiadneho vyhlásenia. Po predložení vyhlásenia z č.l. 150 však potvrdil, že je to
jeho písmo. Nevedel už potvrdiť pravdivosť tvrdení, uvedených vo vyhlásení, čo odôvodňoval tým, že v
minulosti došlo u neho do krvácaniu do mozgu a odvtedy si nedokáže zapamätať niektoré veci. Svedok

v konaní pred súdom prišiel najskôr na pojednávanie opitý (č.l. 191).
Ďalej súd vykonal dokazovanie čítaním listinných dôkazov:
Z odborného lekárskeho vyjadrenia č. 8/2014 (č.l. 85) vrátane výsluchov znalca (č.l. 73), v
spojení s lekárskymi potvrdeniami a správami (č.l. 90 - 92) mal súd preukázané, že poškodený dňa
20.01.2014 utrpel pomliaždenie ľavého ramenného kĺbu s podkožným krvným výronom, pričom ešte v
ten deň večer (20:22 hod.) bol ošetrený v rámci lekárskej pohotovostnej služby. Podľa znalca zranenie

mohlo byť spôsobené úderom doskou podľa popisu poškodeného. Doba práceneschopnosti trvala do
10.02.2014 a podľa znalca bola adekvátna. Prvých sedem dní bola ľavá horná končatina fixovaná k telu
tzv. Desaultovým obväzom a prvé dva týždne liečby bolo zranenie aj bolestivé.
Z lekárskych správ predložených obžalovanou (č.l. 102, 104) je preukázané, že táto bola až po deviatich
dňoch (28.01.2014) vyšetrená v rámci chirurgickej ambulancie, pričom uviedla, že bola napadnutá dňa

22.01.2014 v stredu zo strany poškodeného. V ten istý deň bola ošetrená aj na ortopedickej ambulancii,
kde taktiež uviedla, že bola napadnutá dňa 22.01.2014. K lekárskym správam poškodená pripojila aj
svojpomocne vyhotovené fotografie bez uvedenia dátumu vyhotovenia (č.l. 105).
Zo záznamu o podaní vysvetlenia (č.l. 110) je preukázané, že svedok R.. L. K. spísal s obžalovanou dňa
24.01.2014 záznam o podaní vysvetlenia v súvislosti s preverovaním oznámenia, ktoré voči obžalovanej

dňa 22.01.2014 podal poškodený (č.l. 107).
Zo zvukového záznamu hovoru obžalovanej na tiesňovú linku (č.l. 193) je preukázané, že obžalovaná
dňa 20.01.2014 o 15:51 hod. vykonala hovor na tiesňovú linku č. 158. Prijatie tiesňového hovoru a
realizácia zákroku je preukázaná aj výpisom z knihy fonogramov (č.l. 93) a výpisom z protokolu udalostí
(č.l. 96), vrátane záznamu o výjazde (č.l. 98).

Zo správy obce (č.l. 118) je preukázané, že policajti riešili viacero nezrovnalostí v tomto rodinnom dome.
Zo správ o povesti obžalovanej vyplýva, že táto sa nezdržiava na žiadnej úradne evidovanej adrese a
je už takmer štyri roky osobou bez trvalého pobytu (č.l. 117, 209). Obžalovaná zatiaľ nebola odsúdená
za spáchanie trestného činu a je evidovaná ako poberateľka starobného dôchodku (č.l. 242 - 248).
Z pripojeného spisu Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 8Ps/4/2015 je preukázané, že T. J. bola

rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 8Ps/3/2014 zo dňa 04.12.2014 obmedzená spôsobilosť
na právne úkony v majetkovej oblasti. Toto rozhodnutie vychádzalo predovšetkým zo záverov
znaleckého posudku ohľadom duševného stavu tejto osoby, z ktorého vyplýva, že osoba trpí viacerými
duševnými poruchami, pričom najzávažnejšou je organický psychosyndróm s deterioráciou intelektu na
hranici mentálnej retardácie a mentálnej subnormy. Ide o trvalé nezvratné a liečbou neovplyvniteľné

postihnutie, pričom z dlhodobého hľadiska sa dá predpokladať postupné zhoršovanie klinického
stavu. Okrem tejto poruchy znalec konštatoval u osoby syndróm závislosti od alkoholu a prítomnosť
premorbídne abnormných čŕt osobnosti s prejavmi vysokej afektívnej dráždivosti, impulzívneho konania
a agresivity.

Znalec neodporučil výsluch tejto osoby ako svedka v konaní ohľadom jeho osobného stavu vzhľadom na
jeho zdravotný stav (zhoršená mobilita), ako aj z dôvodu rizika, že súdne konanie by u neho indukovalo
nepriliehavú (perzekučnú) interpretáciu vnímaných udalostí. Tiež by u nej hrozila dekompenzácia
psychického stavu s rizikom agresívneho správania sa. Znalec konštatoval, že konanie tejto osoby je
výrazným spôsobom ovplyvnené a ovplyvniteľné obžalovanou, ktorá bola v tom čase opatrovateľkou

tejto osoby.
Znalec W.. W. E. na hlavnom pojednávaní (č.l. 356) potvrdil závery svojho znaleckého posudku (č.l.
302), ktorý bol vypracovaný na základe pokynu Krajského súdu v Žiline. Znalec uviedol, že obžalovaná
síce trpí duševnou poruchou (depresia), ktorá však v čase skutku, ako aj v súčasnosti, bola v tzv. remisii.
Toto ochorenie sa neprejavovalo žiadnymi akútnymi príznakmi, ani nevyžadovalo žiadnu psychiatrickú

liečbu. Schopnosť obžalovanej rozpoznať protiprávnosť svojho konania a také konanie ovládať teda bola
plne zachovaná.
Z aktuálneho vyjadrenia Centra sociálnych služieb Likava vyplýva, že T. J. nie je schopný zúčastniť
sa hlavného pojednávania, vzhľadom na jeho nepriaznivý zdravotný stav (č.l. 231).Vykonaným dokazovaním bolo spoľahlivo a jednoznačne preukázané, že žalovaný skutok sa stal, je
trestným činom a spáchala ho obžalovaná, ktorá je za jeho spáchanie trestne zodpovedná.
Súd pritom vychádzal z výpovedí poškodeného Ľ.Í. J. a svedka W. J.. Títo dvaja priami (očití) svedkovia

zhodne popísali priebeh incidentu, počnúc dôvodom predchádzajúcej hádky (pokus o predaj dreva).
Obaja zhodne opísali spôsob, akým obžalovaná fyzicky napadla poškodeného. O násilí obžalovanej voči
poškodenému napokon vypovedal aj svedok Ž., ktorý pred súdom potvrdil, že obžalovaná sa mu neskôr
priznala, že poškodený ju nenapadol bezdôvodne, ale preto, že hodila dosku do jeho pleca (č.l. 204).
Takto spôsobené zranenie bolo na tele poškodeného ešte v ten večer (č.l. 92) riadne lekársky

zdokumentované nálezom službukonajúceho lekára pohotovostnej služby. Aj znalec v odbornom
vyjadrení potvrdil, že zistené zranenie zodpovedá mechanizmu, akým malo dôjsť k jeho vzniku.
Tvrdenie obžalovanej o inom priebehu incidentu zostalo osamotené. Ňou navrhovaní svedkovia (Ž., G.)
nijako nepotvrdili jej verziu priebehu incidentu. Svedok G. síce tvrdil, že počul vyjadrenie poškodeného
v tom smere, že mal kopnúť obžalovanú, ale svedok nevedel vôbec uviesť, o akom incidente hovorí a
tvrdil, že určite nešlo o incident, ktorý by sa mal stať v zimných mesiacoch. Podľa neho bolo vtedy leto.

Druhého zo svedkov (W. Ž.) napokon samotná obžalovaná označila za nehodnoverného, keďže podľa
nej už v minulosti krivo vypovedal v inej veci (č.l. 204).
Nemožno prehliadať, že predmetom trestného konania je skutok uvedený v obžalobe. Predmetom
konania je teda útok obžalovanej smerom k poškodenému a nie útok poškodeného smerom k
obžalovanej. Napriek tomu sa súd zaoberal aj existenciou, či spáchaním takého násilia voči obžalovanej,

keďže táto skutočnosť by mohla mať vplyv na posúdenie trestnoprávnej zodpovednosti obžalovanej
(napr. z hľadiska nutnej obrany). V konaní sa však nepreukázalo násilie poškodeného voči obžalovanej.
Táto vyhľadala lekárske ošetrenie až na deviaty deň od predmetného incidentu, pričom obžalovaná
v priebehu konania rozdielne uvádzala dátum, kedy mala byť ona napadnutá. V jej vyjadreniach sa
vyskytujú tri rôzne dátumy, ktoré uvádzala

ako deň svojho napadnutia zo strany poškodeného (20. január, 22. január, 24. január 2014). Táto
skutočnosť nie je bez významu, najmä vzhľadom na to, že podľa vyjadrenia policajtov aj podľa správy
obce, aj podľa vyjadrenia svedkov, obžalovaná mala viacero incidentov, pre ktoré neraz zasahovali
policajti. Ak by teda aj bolo preukázané zranenie na tele obžalovanej, je otázne, pri ktorom z incidentov

k takému zraneniu došlo. Odhliadnuc od toho však treba uviesť, že k údajnému útoku poškodeného
voči obžalovanej malo dôjsť až ex post, t.j. konanie obžalovanej voči nemu nemohlo byť týmto nijako
ovplyvnené. Podmienky nutnej obrany teda v žiadnom prípade neboli u obžalovanej naplnené.
Skutočnosť, že žiadna z osôb neoznámila zasahujúcim policajtom, že krátko predtým utŕžila zranenie,
sama o sebe nie je a nemôže byť dôvodom nehodnovernosti neskôr oznámených skutočností o

utŕžených zraneniach. Správanie sa dotknutej osoby krátko po čine môže byť jedným z tzv. podporných
(nepriamych) dôkazov v prípade absencie iných (silnejších) dôkazov. V danom prípade je však správou
o lekárskom vyšetrení poškodeného krátko po čine preukázaná existencia zranenia na jeho tele, ktorého
pôvod a mechanizmus vzniku je okrem výpovede ďalšieho priameho svedka (W. J.) podporené aj
odborným lekárskym vyjadrením a vyjadrením svedka Ž..

Tu treba uviesť, že existencia blízkeho príbuzenského vzťahu nie je sama osebe dôvodom na
spochybňovanie vierohodnosti výpovede takého svedka. Výpovede poškodeného a svedka W. J. súd
vyhodnotil ako vierohodné, keďže neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by vyvolávali pochybnosti o
pravdivosti ich výpovedí. Tu treba poukázať aj na skutočnosť, že poškodený aj svedok boli v prípravnom
konaní, ale aj v konaní pred súdom, vypočutí vždy po riadnom poučení o následkoch tzv. krivej výpovede

a pred súdom aj po zložení prísahy (§ 265 Tr. por.). Obaja svedkovia pritom zotrvali na týchto svojich
tvrdeniach aj počas konfrontácií s obžalovanou, aj v konaní pred súdom, kde obaja opäť vypovedali v
prítomnosti obžalovanej a jej obhajcu.
Práve naopak, skôr zo strany obžalovanej boli zistené snahy usmerňovať (ak nie priamo ovplyvňovať)
dodatočne navrhnutých svedkov (Ž., G.), ktorí existenciu takého konania obžalovanej potvrdili, čoho

dôkazom sú aj nimi spísané „čestné“ vyhlásenia (č.l. 150, 151). Obžalovaná nepravdivo uviedla, že
policajt K. kamufloval dátum spísania záznamu o podaní jej vysvetlenia tvrdiac, že k spísaniu záznamu
malo dôjsť o štyri dni skôr, už v deň incidentu, pričom tento policajt mal zoči-voči vidieť tečúcu krv na
tvári obžalovanej (č.l. 203).
Okresný súd teda konštatuje, že skutok, ktorý bol predmetom obžaloby sa stal a napĺňa znaky prečinu

podľa § 156 ods. 1 Tr. zák., keďže úmyselným konaním obžalovanej bola poškodenému objektívne
spôsobená ujma na jeho zdraví.
Súd osobitne skúmal naplnenie podmienok pre uplatnenie tzv. materiálneho korektívu v zmysle § 10
ods. 2 Tr. zák., avšak nezistil dôvody pre jeho uplatnenie. V danom prípade išlo zo stranyobžalovanej o cieľavedomý, uvážený útok na zdravie inej osoby, ktorá v tom čase nijako neohrozovala
život a zdravie obžalovanej. Poškodený stál mimo domu a dvora svojho otca (na ceste) a len slovne
vyjadroval nesúhlas s predchádzajúcim konaním (zámerom) svojho otca. Obžalovaná sa zatiaľ vrátila

späť do dvora, vzala dosku, s ktorou pristúpila k poškodenému a udrela ho ňou. Doba trvania jeho
práceneschopnosti (adekvátnosť potvrdená znalcom) pritom podstatne prevyšovala súdnou praxou
ustálenú minimálnu dobu trvania práceneschopnosti v zmysle § 123 ods. 2 Tr. zák.

Súd tiež skúmal, či bola obžalovaná za svoje konanie trestne zodpovedná, t.j. či mohla rozpoznať

nebezpečenstvo svojho konania a či mohla svoje konanie ovládať. Obžalovaná totiž v súdnom
konaní poukazovala na skutočnosť, že v priebehu súdneho konania bola liečená u psychiatra. Súdu
však predložila len nedátumované vyjadrenie všeobecného lekára (č.l. 173), ktorý napriek viacerým
urgenciám odmietol bližšie špecifikovať, z čoho vychádzal pri svojich úvahách o duševnom stave
obžalovanej a o údajne užívaných antidepresívach (č.l. 220). Psychiatrička W.. B. potvrdila, že
obžalovaná bola na vyšetrení len dňa 22.11.2010, následne až dňa 13.08.2015 a odvtedy na vyšetrenie

neprišla (č.l. 188, 194, 219).
Úvahy prvostupňového súdu ohľadom duševného stavu obžalovanej boli v tomto smere plne potvrdené
dodatočne vypracovaným znaleckým posudkom W.. E..
Súdtedakonštatuje,ženietpochybnostíoduševnomstaveobžalovanejvčasespáchaniaskutku(január
2014). Týmto smerom sa napokon obhajoba obžalovanej ani neuberala. V čase psychiatrických ťažkostí

z augusta 2015 už obžalovaná mala v konaní ustanoveného obhajcu, i keď z iného dôvodu, než je
uvedený v § 37 ods. 2 Tr. por.
Pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu súd prihliadal na riadne naplnenie účelu trestu v zmysle § 34
Tr. zák., pričom v zmysle § 38 ods. 2 Tr. zák. prihliadal aj na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich
a priťažujúcich okolností.

Na strane obžalovanej možno konštatovať, že existuje jedna poľahčujúca okolnosť, keďže obžalovaná
doteraz viedla riadny život. Oproti tomu nebola zistená existencia žiadnej priťažujúcej okolnosti.
Vzhľadom na prevažujúci pomer poľahčujúcich okolností súd podľa § 38 ods. 3 Tr. zák. upravil trestnú
sadzbu uvedenú v osobitnej časti Trestného zákona (6 mes. až 2 roky) a znížil hornú hranicu o jednu
tretinu. Následne ukladal obžalovanej trest na dolnej hranici takto upravenej trestnej sadzby.

Výkon uloženého trestu odňatia slobody súd zatiaľ nenariadil, ale určil obžalovanej skúšobnú dobu.
Obžalovanej tak súd poskytol priestor, aby počas skúšobnej doby svojím životom preukázala, že je
schopná (ochotná) viesť v budúcnosti riadny život.
Ak by sa po skončení skúšobnej doby (alebo počas nej) predsa len ukázalo, že obžalovaná neviedla
riadny život, súd môže rozhodnúť o tzv. premene uloženého trestu odňatia slobody a nariadiť jeho

nepodmienečný výkon. Práve a len obžalovaná teda môže svojím správaním (konaním) počas
skúšobnej doby ovplyvniť, či bude uložený trest odňatia slobody napokon vykonaný alebo či dôjde (po
uplynutí skúšobnej doby) k zahladeniu tohto odsúdenia aj bez jeho reálneho výkonu.
Súd odkázal poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie, keďže
ohľadom ním uplatneného nároku je potrebné vykonať bližšie dokazovanie, ktorého rozsah by už

prekračoval rámec adhézneho konania a účel trestného konania (§ 1 Tr. por.).
inému úmyselne ublížila na zdraví,

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať na Okresnom súde Dolný Kubín v lehote 15
dní odo dňa oznámenia rozsudku. Odvolanie má odkladný účinok.

Odvolanie môžu podať:
- prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku, a to v prospech alebo aj v neprospech
obžalovaného. V prospech obžalovaného môže podať odvolanie aj proti jeho vôli.
- obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, a to len vo svoj prospech

- príbuzný obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh pre
nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného, ale len v jeho prospech
- zákonný zástupca, opatrovník a obhajca obžalovaného pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka
obžalovaného,atolenvjehoprospech.Akjeobžalovanýzbavenýspôsobilostinaprávneúkonyaleboak
je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, môžu podať odvolanie v jeho prospech i proti jeho vôli- poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody, pre nesprávnosť výroku o náhrade škody, a to
v neprospech obžalovaného. Ak je poškodeným právnická osoba, odvolanie môže podať len osoba
oprávnená konať za právnickú osobu.

Osoby oprávnené podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku ho môžu napadnúť aj preto, že
taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak
toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.