Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, June 30, 2016

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 16C/84/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115207097
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Doricová

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2016:1115207097.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Doricovou v právnej veci

navrhovateľky: D. E., L. XX.XX.XXXX, J. C. XXXX/XX, XXX XX J. v zastúpení JUDr. Jana Kompišová,
advokátka, Advokátska kancelária Jakubovo námestie 9, 811 09 Bratislava proti odporcovi: Slovenská
republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11
Bratislava o náhradu škody podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci takto

r o z h o d o l :

Súd návrh v celom rozsahu zamieta.

Súd odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka sa návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava I dňa 11.03.2015 domáhala voči
odporcovi zaplatenia sumy vo výške 10.500,- eur titulom náhrady škody podľa Zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a sumy 334,71 eur titulom náhrady
nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody.

Navrhovateľka návrh odôvodnila tým, že pôvodne aj s manželom N. E., ktorý zomrel dňa 09.07.2014,
vedie od apríla 2007 na Okresnom súde Bratislava I súdny spor v konaní sp. zn. 7C 76/2008 o vloženú

investíciu do cudzieho majetku (za inštalovanie vlastného systému kúrenie v prenajatom byte). Súd
v uvedenom konaní sp. zn. 7C 76/2008 bol pri vedení sporu nekoncepčný, procesne neefektívny a
pracoval so značnými „hluchými“ dobami čo viedlo k celkovo ústavne neakceptovateľnej dĺžke procesu
a teda k nesprávnemu úradnému postupu, čo dokumentuje nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS
663/2013 zo dňa 05.03.2014. Navrhovateľka teda splnila podmienku v zmysle § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z.. Mimoriadne dlhý čas súdneho sporu viedol najmä k tomu, že navrhovateľka dnes už
sedemdesiat ročná si musela pri renitencii vlastníka bytu - prenajímateľa v bytovom dome, v októbri

2006 na vlastné náklady zabezpečiť systém kúrenia, aby v byte mohla vôbec existovať. Vlastník
bytového domu na Mudroňovej ul. 33 v Bratislave neskrýval svoj zámer vypudiť navrhovateľku ako
neželanú nájomníčku z tzv. reštituovaného bytového domu. Navrhovateľka už deviaty rok nemôže
disponovať vynaloženou čiastkou cca 2.700,00 eur a minimálne päť rokov nemôže konzumovať z
nej ani primeraný úrok a to v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu. Navrhovateľka žije v
trvalom nepokoji a napätí. Manžela navrhovateľky pána N. E., osemdesiatročného človeka s vážnymi
srdcovo-cievnymi problémami situácia tak masívne iritovala, že 09.07.2014 zomrel. Navrhovateľka sa

zdravotne i sociálne tak dekompenzovala, že musela byť umiestnená v domove s opatrovateľskou
službou Seniorcentrum Staré Mesto. Nezákonné a protiústavné a celkovo neefektívne súdne konanie
sp. zn. 7C 76/2008 sa dodnes neskončilo, vyvolalo kritickú situáciu na strane navrhovateľky. Súd
v danej veci nepôsobil zmierlivo, nezabezpečoval spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmovúčastníkov procesu, nevychovával ich k zachovávaniu zákonov, k čestnému plneniu povinností, k úcte
k právam iných osôb a po prvý raz súd dokonca rozhodol rozsudkom v rozpore s platným hmotným
právom dňa 27.06.2011, ktorý Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 11Co 140/2011 z 09.01.2013

zrušil. Navrhovateľke vznikla škoda - nemajetková ujma, ktorá je ekvivalentom siedmych úplných rokov
neefektívnej činnosti Okresného súdu Bratislava I á 1.500,- eur teda spolu v sume 10.500,00 eur. Vo
vzťahu k príčinnej súvislosti uviedla, že Okresný súd Bratislava I, ktorému bol návrh doručený v roku
2007 bol výrazne pasívny a v akceptovateľnej dobe nevytvoril stav právnej istoty. Lehotu presahujúcu
obdobie troch rokov považuje Ústavný súd SR za neakceptovateľnú na riešenie akejkoľvek zložitej

právnej otázky (III.ÚS 62/2006, II.ÚS 12/2004, I.ÚS 10/2000) a sedemročnú dĺžku konania nemôže
ospravedlniť žiadna zložitosť veci. Také obdobie súdneho konania nemožno hodnotiť ako efektívne
vedenie súdneho procesu (III.ÚS 9/2000). Okresný súd Bratislava I nezabezpečil v predmetnej veci pre
navrhovateľku správny úradný postup. Prieťahy v intenciách § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. sú
verifikované Nálezom Ústavného súdu SR.

Vo vzťahu k nemajetkovej ujme navrhovateľka uviedla, že nemajetková ujma u fyzických osôb
predstavuje hlavne zásah do osobnostnej integrity poškodeného a poukázala okrem iného i na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 1684/2010 podľa, ktorého okrem iného
pri stanovení výšky primeraného zadosťučinenia sa prihliadne k závažnosti vzniknutej ujmy a k
okolnostiam, za ktorých k nemajetkovej ujmy došlo. Súd sám s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti

každého individuálneho prípadu vymedzí okolnosti významné pre určenie výšky náhrady a pri úvahe o
primeranosti výšky finančného zadosťučinenia je povinný vychádzať z úplne zisteného skutkového stavu
a opierať sa o konkrétne a preskúmateľné hľadiská, ktorými sú predovšetkým závažnosť nemajetkovej
ujmy a overené okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo. Neprimeraná dĺžka konania
sama o sebe znamená pre sťažovateľa morálnu ujmu spočívajúcu v stave neistoty, do ktorej bol

poškodený v dôsledku neprimeranej dĺžke vedeného konania uvedený a v ktorej bol udržiavaný,
ale to nezbavuje poškodeného povinnosti tvrdiť vznik nemajetkovej ujmy aspoň v rovine vysvetlenia
motiváciekuplatneniunároku.Nemajetkovúujmujepotrebnévprípadenezákonnéhorozhodnutiaalebo
nesprávneho úradného postupu čo možno určite pomenovať a vysvetliť a teda tvrdiť a preukázať, že k
nej zásahom orgánu verejnej moci skutočne došlo.

Navrhovateľka návrh na náhradu škody podala z dôvodu, že záležitosť sa jej priamo a bytostne
týka. Neefektívnou činnosťou Okresného súdu Bratislava I - nesprávnym úradným postupom boli
priamo a neoddiskutovateľne porušené základné práva a slobody navrhovateľky, najmä právo na
spravodlivý proces a v konečnom dôsledku jej bola spôsobená ujma. Navrhovateľka požadovala
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.500,- eur, keď požadovala za každý rok prieťahov v súdnom

konaní sumu 1.500,- eur a poukázala na výrazný a ťažko reparovateľný moment dlhoročného stresu,
pocitov frustrácie, depresie, úzkosti, strachu, straty dôvery že jej vec bude pred súdom dovedená k
spravodlivému koncu. Navrhovateľka ďalej uviedla, že ide o morálnu škodu. Ústavný súd SR k takým
situáciám hovorí , že všeobecný súd má právo vyžadovať predloženie dôkazov o existencii morálnej
škody, o príčinnej súvislosti medzi škodou a zisteným porušením základných práv tangovanej osoby ako

aj o spôsobe výpočtu ujmy. Uznáva sa však, a to je procesnoprávne smerodajné, že pre človeka môže
byť obtiažne predložiť špecifické dôkazy a preto pri rozhodovaní akceptuje, že pocity obavy, frustrácie,
etc., ergo psychické stavy v širšom zmysle slova, nemožno vždy preukázať konkrétnym spôsobom.
Preto sa prijímajú do istej miery paušalizované konštatovania, že morálna škoda vznikla vzhľadom
k okolnostiam konkrétneho prípadu. Nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava I

v konaní sp. zn. 7C 76/2008 sa dostala navrhovateľka do mimoriadne zlej pozície. Uplatňovaná
nemajetková ujma vznikla jednoznačne a len v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného
súdu Bratislava I .

Odporca sa k návrhu navrhovateľky vyjadril písomne a návrh žiadal ako neopodstatnený zamietnuť,

keď navrhovateľka nepreukázala existenciu celkového namietaného nesprávneho úradného postupu,
nepreukázala vznik a výšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy a ani príčinnú súvislosť a teda
nepreukázala splnenie zákonom požadovaných podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu
v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. . Odporca poukázal na skutočnosť, že právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom

v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej
istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) zákonným
obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie (Uznesenie ÚS SR sp. zn. II.ÚS 467/08).
Zákon č. 514/2003 Z.z. ustanovuje všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škoduspôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci a to nezákonné rozhodnutie resp. nesprávny
úradný postup, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri

podmienky súčasne, existencia týchto zákonných podmienok musí byť v súdnom konaní bezpečne
preukázaná a nestačí len pravdepodobnostný záver o splnení niektorej z nich. Dôkazné bremeno
leží na poškodenom teda na navrhovateľke. Odporca vo vzťahu k existencii nesprávneho úradného
postupu uviedol, že nerozporuje existenciu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava
I v konaní sp. zn. 7C/76/2008 v období , ktoré bolo predmetom skúmania Ústavného súdu Slovenskej

republiky, výsledkom, ktorého bol nález Ústavného súdu SR I.ÚS 663/2013 zo dňa 05.03.2014 t.j. v
období od 10.04.2007 do 30.10.2013. Navrhovateľka sa však stala účastníčkou namietaného súdneho
konania až na základe návrhu pôvodného navrhovateľa, nebohého manžela navrhovateľky, podaného
dňa 29.07.2009, o ktorom súd rozhodol uznesením zo dňa 19.09.2009 tak, že pripustil vstup ďalších
účastníkov do konania, vrátane navrhovateľky. Keďže sa navrhovateľka stala účastníčkou namietaného
súdneho konania až dňa 19.09.2009 je poukazovanie a požadovanie nároku na náhradu škody resp.

nemajetkovej ujmy za obdobie súdneho konania, počas ktorého navrhovateľka nebola účastníčkou bez
splnenia podmienok v zmysle § 5 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. neopodstatnené. Poukázal i na
to, že obdobie súdneho konania po 30.10.2013 nebolo predmetom skúmania pred Ústavným súdom
SR a teda navrhovateľka vo vzťahu k obdobiu po 30.10.2014 nepreukázala existenciu nesprávneho
úradného postupu súdu s poukazom na § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. Namietaný nesprávny

úradný postup je čiastočne daný pričom je možné brať do úvahy pri skúmaní podmienok existencie
zodpovednosti štátu za škodu len obdobie nesprávneho úradného postupu súdu, ktorý bol predmetom
ústavnej sťažnosti navrhovateľky, o ktorej rozhodol Ústavný súd SR nálezom I.ÚS 663/2013 zo dňa
05.03.2014 a to od právoplatného rozhodnutia súdu o pribratí navrhovateľky ako účastníčky konania
do súdneho konania. Nárok navrhovateľky na náhradu škody resp. nemajetkovej ujmy za obdobie,

v ktorom nebola účastníčkou nemá opodstatnenie a právnu relevanciu nemá ani obdobie uvádzané
navrhovateľkou po 30.10.2013, keďže nebola preukázaná existencia nesprávneho úradného postupu
súdu tak ako to vyžaduje § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
Vo vzťahu k uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy uviedol, že navrhovateľka odôvodňuje nárok na
priznanie nemajetkovej ujmy judikatúrou týkajúcou sa priznania finančného zadosťučinenie v konaní

pred Ústavným súdom SR prípadne Európskym súdom pre ľudské práva. Inštitút primeraného
finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR a inštitút náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nie sú však zameniteľné inštitúty a to z pohľadu ustanovených
podmienok pre ich priznanie. Inštitút náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. podlieha
stanoveným zákonným kritériám, o splnení ktorých nesie dôkazné bremeno v konaní navrhovateľka,

ktorá je povinná preukázať vznik ujmy, ktorá je v zmysle konštantnej judikatúry považovaná za ujmu v
osobnej sfére poškodeného a predstavuje určité spravodlivé zmiernenie následkov protiprávneho stavu.
Priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch predpokladá splnenie určitých zákonom kvalifikovaných
podmienok a jej prípustnosť je opodstatnená tak, kde konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením a kde zmenšenie a vyváženie spôsobenej nemajetkovej ujmy nemožno napraviť inak.

Nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch v prípade, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu pri výkone verejnej moci nevzniká automaticky. Ujma môže predstavovať rôzne negatívne
následky v osobnostnej sfére poškodeného, vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší
súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a podobne. Súd prihliada najmä
na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť ujmy a na

okolnostijejvznikuazávažnosťnásledkovvsúkromnomživoteaspoločenskomuplatnenípoškodeného.
Úvahysúdmusiabyťzaloženénakonkrétnychapreskúmateľnýchhľadiskách,ktorémusiavychádzaťzo
skutkového stavu na základe vykonaného dokazovania na zistenie konkrétnych následkov v jednotlivých
oblastiach spoločenského života poškodeného, ktorý je povinný vznik a výšku nemajetkovej ujmy v
konaní preukázať. Zásah intenzity, teda, že samotné konštatovanie skutočnosti nie je dostatočným

zadosťučinením pre poškodeného, musí preukázať navrhovateľka. Navrhovateľka však uplatnený
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňuje vznikom morálnej ujmy, ktorú však nešpecifikuje a
ani žiadnym spôsobom nepreukazuje a jej vznik odôvodňuje výlučne citovaním slovenskej a českej
judikatúry. Argumentácia navrhovateľky obsiahnutá v žalobnom návrhu je v tejto časti nelogická a
odporujúca a je právne neudržateľná. Primerané finančné zadosťučinenie a ani nemajetková ujma

podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nepredstavuje náhradu škody, ale ide o nástroje na zmiernenie následkov
protiprávneho stavu. Primerané finančné zadosťučinenie ani nemajetková ujma nepredstavujú formu
náhrady majetkovej škody. Podľa odporcu ak Ústavný súd SR za ten istý skutok už primerané finančné
zadosťučinenie navrhovateľke priznal, táto skutočnosť má byť pre súd dostačujúca pre zamietnutienávrhu v celom rozsahu. Pokiaľ sa totiž v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z.z. nepreukáže iný neobvykle významný zásah do osobnostnej sféry poškodenej osoby, poskytnuté
primerané zadosťučinenie rozhodnutím Ústavného súdu SR musí dostatočným spôsobom prípadnú

ujmu reparovať. Navrhovateľka nepreukázala vznik nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003
Z.z., nepreukázala existenciu takého zásahu do jej osobnostnej sféry, ktorý by umožňoval priznanie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a ktorý by nebol reparovaný resp. zmiernený už
raz priznaným finančným zadosťučinením v konaní pred Ústavným súdom SR a žiadnym relevantným
spôsobom neodôvodnila a ani nepreukázala existenciu svojho nároku v požadovanej výške, teda

neuniesla dôkazné bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Odporca poukázal na rozhodnutie Ústavného
súdu SR č.k. IV.ÚS 1/2012-38 zo dňa 12.01.2012, v ktorom súd konštatoval vo vzťahu k dôkaznému
bremenu pri uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z., že
dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej
ujmy ako aj kritérií pre určenie jej výšky stíha výlučne poškodeného. Navrhovateľka je povinná vznik
požadovanej nemajetkovej ujmy t.j. vážny zásah do inej ako majetkovej sféry preukázať. K existencii

príčinnej súvislosti odporca uviedol, že navrhovateľka nesplnila svoju procesnú povinnosť tvrdenia ani
vo vzťahu k naplneniu zákonnej podmienky vzniku zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
t.j. existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy.
Navrhovateľka v návrhu neodôvodnila priamu a bezprostrednú súvislosť požadovanej nemajetkovej
ujmy s namietaným nesprávnym úradným postupom.

Vo vzťahu k nároku navrhovateľky na náhradu nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 334,71 eur odporca uviedol, že nárok uplatnený navrhovateľkou
je vylúčený priamo zákonom a nemožno ho považovať za opodstatnený. Podľa § 18 ods. 3 zákona č.
514/2003 Z.z. súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody pred príslušným orgánom.

Navrhovateľkou uvádzané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 7/1999 z 30.03.1999
nemožno vziať do úvahy z dôvodu, že toto sa týka nároku na náhradu škody uplatneného podľa zákona
č. 58/1969 Zb. pričom nárok uplatnený v tomto súdnom konaní podlieha zákonnej úprave obsiahnutej
v aktuálne platnom a účinnom zákona č. 514/2003 Z.z.

Navrhovateľka vo vyjadrení k vyjadreniu odporcu k návrhu uviedla, že prieťahy v súdnom konaní
boli zistené a sú neodškriepiteľné, že nemieša inštitúty primeraného zadosťučinenia podľa Zákona č.
38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov a nemajetkovej ujmy podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, keď len vysvetľovala ako istým spôsobom per analogiam dospela k výpočtu

uplatnenej sumy. Vo vzťahu k časovému odčleneniu údajnej neúčasti navrhovateľky v základnom konaní
pred Okresným súdom Bratislava I a Krajským súdom v Bratislave uviedla, že je dôkazom ďalšieho
nepochopenia, keď ako manželka pána E. by bola tangovaná neefektívnou činnosťou, pasivitou súdu
v konaní sp. zn. 7C 76/2008 aj keby nebola jeho procesnou účastníčkou. V písomnom vyjadrení
zo dňa 22.12.2015 navrhovateľka poukázala na to, že spôsob obrany Ministerstva spravodlivosti SR

je konštantne odmietavý, odporca sa bráni tým, že síce k nezákonnému postupu došlo, ale to je
nepodstatné, škoda ani nemajetková ujma nevznikla resp. nie je preukázaná a aj keby škoda existovala
chýba príčinná súvislosť.

Súd vo veci vykonal dokazovanie prednesmi právneho zástupcu navrhovateľky a poverenej zástupkyne

odporcu a oboznámil sa s listinnými dokladmi - Nález Ústavného súdu SR I.ÚS 663/2013-30 zo
dňa 5. marca 2014, žiadosť navrhovateľky o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo
dňa 15.10.2014 doručenú Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 23.10.2014, oznámenie Ministerstva
spravodlivosti SR č. 33825/2015/34 zo dňa 21.01.2015, úradný záznam z o spisu Okresného súdu
Bratislava I sp. zn. 7C 76/2008 a ostatným obsahom spisu a zistil nasledovný skutkový stav:

Súd zo spisu Okresného súdu Bratislava I vedeného pod sp. zn. 7C/76/2008 zistil, že sa týka
právnej veci účastníkov konania pôvodne navrhovateľa N. E. proti odporcovi I.. W.. E. Š. o zaplatenia
istiny 2671,38 eur (80.478,-Sk) titulom náhrady nákladov vynaložených za odstránenie závady brániacej
riadnemu užívaniu bytu podľa § 691 Občianskeho zákonníka. Nárok na zaplatenie žalovanej sumy

navrhovateľ odôvodnil tým, že výzvou zo dňa 01.09.2006 upozornil spoluvlastníkov bytu, ktorého bol
nájomcomnazákladenájomnejzmluvyz15.03.1960,nahrubézávadybrániaceriadnemuužívaniubytu.
Spoluvlastníci bytu na predmetnú výzvu nereagovali a závady spočívajúce v absencii dodávke tepla
do nájomného bytu neodstránili napriek tomu, že nastupovalo zimné obdobie 2006/2007. Navrhovateľzávadu odstránil tým, že v nájomnom byte inštaloval vykurovaciu jednotku pre ústredné kúrenie bez
vykonania stavebných úprav. Po odstránení závad listom zo dňa 19.12.2006 s prílohami oznámil
odporcovi odstránenie závady a v prílohách priložil faktúry za prevedenie inštalácie tepelného média

ústredného kúrenia. Odporca na oznámenie nereagoval a navrhovateľ si uplatnil náhradu vynaložených
nákladov. Navrhovateľ N. E. podaním doručeným súdu dňa 29.07.2009 rozšíril návrh o navrhovateľa
v 2. rade D. E. a o odporcu v 2. O. T. Š., a odporcu v 3. rade W.. I. N.. Okresný súd Bratislava I
uznesením .k. 7C 76/2008 - 51 zo dňa 17.09.2009 pripustil rozšírenie návrhu o navrhovateľa v 2. rade
D. E. , o odporcu v 2. rade T. Š. a odporcu v 3. rade W.. I. N. a pripustil navrhovateľom požadovanú

zmenu petitu. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 19.10.2009. Odporca v 1. rade I.. W.. E. Š. dňa
21.02.2010 zomrel. Dedičom po nebohom odporcovi v 1. rade bola T. Š. ( manželka) a C. Š. (syn) .
Súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 7C 76/2008-155 zo dňa 27.06.2011 tak, že návrh navrhovateľa v 1.
a 2. rade zamietol. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na odvolanie navrhovateľa v 1. a 2. rade
rozhodol uznesením č.k. 11Co 140/2011- 172 zo dňa 9.1.2013 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Súd následne vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 7C/76/2008-225 zo

dňa 6. februára 2014 tak, že odporcovi v 1. až 3. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť
navrhovateľom v 1. a 2. rade sumu 2.671,36 eur s príslušenstvom. proti rozsudku podal odvolanie
odporca v 1. až 3. rade. Navrhovateľ v 1. rade N. E. dňa 09.07.2014 zomrel.

Na základe sťažnosti N. E. a D. E. (navrhovateľky) vo veci namietaného porušenia základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 48 ods. 2 ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7C/76/2008 prijatej Ústavným súdom
Slovenskej republiky uznesením č.k. I. ÚS 663/2013-10 zo 6. novembra 2013, rozhodol Ústavný súd
Slovenskej republiky Nálezom I.ÚS 663/2013-30 zo dňa 5. marca 2014 tak, že
1. Okresný súd Bratislava I v konaní sp. zn. 7C/76/2008 porušil základné právo N. E. S. D. E. na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Okresnému súdu Bratislava I prikázal, aby v konaní konal bez zbytočných prieťahov.
3. N. E. priznal finančné zadosťučinenie v sume 1000,- eur, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný
vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu
4. D. E. priznal finančné zadosť učinenie v sume 800,- eur., ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
5. N. E. S. D. E. priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 524,78 eur.
6. Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel.

Ústavný súd Slovenskej republiky v odôvodnení nálezu okrem iného uviedol, že predovšetkým

konštatuje, že predmetom napadnutého konania bolo posúdenie návrhu na náhradu nákladov v sume 2
671,38 eur s príslušenstvom, v ktorom všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup
tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a skončená (§ 6 a § 100 ods. 1 OSP) a aby sa čo najskôr
odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (napr.
I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03, I. ÚS 158/04). Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd bral do

úvahy aj v predmetnom prípade skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/97
a iné) relevantnú na rozhodnutie. Po právnej stránke ide o štandardnú občianskoprávnu vec patriacu
do rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania
sťažovateľov v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil právne významné okolnosti, na základe ktorých
by sťažovatelia mimo procesného rámca participovali na zistených prieťahoch v konaní pred okresným

súdom. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, a to, či došlo k
zbytočnýmprieťahomvkonaní,posudzovalakoceloksprihliadnutímnavšetkyokolnostiprípaduvrátane
významu predmetného konania pre jeho účastníkov. Pokiaľ ide o postup okresného súdu, ústavný súd
vychádzal nielen z hľadiska sťažovateľmi namietaného obdobia zbytočných prieťahov, ale aj z hľadiska
celkového priebehu posudzovaného konania. V tomto ohľade zistil, že súdne konanie sa pred okresným

súdomzačalopodanímžaloby10.apríla2007adoterazniejeprávoplatneskončené.Ajkeďokresnýsúd
do času rozhodovania ústavného súdu jedenkrát rozhodol, toto rozhodnutie bolo následne odvolacím
súdom zrušené. Krajský súd v zrušujúcom uznesení konštatoval predovšetkým pochybenia okresného
súdu - odňatie možnosti konať pred súdom, nedostatočné odôvodnenie rozsudku a predčasnosť jeho
právnych záverov. Ústavný súd sa preto priklonil k názoru sťažovateľov, že k zbytočným prieťahom

v konaní došlo, a to napriek tomu, že okresný súd sporadicky vykonával úkony (rozhodol o návrhu
na oslobodenie sťažovateľa v 1. rade o oslobodení od platenia súdnych poplatkov, rozhodoval o
rozšírení okruhu účastníkov konania, nariaďoval súdne pojednávania a vykonával podporné úkony
spojené s prerokovaním veci...), jeho konanie bolo napriek tomu nekoncentrované a neefektívne. Vneprospech okresného súdu svedčia okolnosti zmien zákonných - vec posudzujúcich sudcov, ako aj
ostatná nečinnosť okresného súdu od 19. februára 2013, keď bola vec okresnému súdu vrátená z
krajského súdu, ktorý prvostupňové rozhodnutie zrušil práve pre pochybenia zo strany okresného súdu.

Z vykonaných úkonov súdu vyplynulo, že okresný súd vo veci sťažovateľov nekonal koncentrovane a
bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na uvedené nepovažoval ústavný súd za potrebné poukazovať
na jednotlivé obdobia nečinnosti okresného súdu, pretože celková doba takmer 7 rokov, počas
ktorej vec sťažovateľov nie je právoplatne skončená, sama osebe osvedčuje dôvodnosť podanej
sťažnosti. Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre poukázal na to, že nielen nečinnosť, ale

aj nesprávna a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie
ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to vtedy, ak činnosť
štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa
sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobie napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).
Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené dôvody vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov
na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný

súd zároveň prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa čl. 56 ods. 3 písm. a)
zákona o ústavnom súde konať vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C/76/2008 bez zbytočných prieťahov,
lebo konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné
právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods.
4 zákona o ústavnom súde). Sťažovatelia žiadali priznať spoločne a nerozdielne primerané finančné

zadosťučinenie v sume 5 000 €. Vzhľadom na okolnosti danej veci (najmä na jej predmet a význam
pre účastníkov konania) ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným
zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj finančné
zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré priznal podľa zásad

spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov (pozri body 11
a nasl.). Skutočnosť, že okresný súd procesne a vo veci samej rozhodoval (teda nebol celkom zjavne
nečinný), ako aj po zohľadnení toho, čo je v hre (predovšetkým výška žalovanej sumy), považoval za
primerané priznať N. E. finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € a D. E. (s prihliadnutím na okolnosť,
že do konania vstúpila neskôr - 19. septembra 2009) v sume 800 €. Ústavný súd nevyhovel v súlade s

čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde časti sťažnosti, v ktorej sťažovatelia žiadali
priznať finančné zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu.

Navrhovateľka podaním zo dňa 15.10.2014 doručeným Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 23.10.2014
požiadala podľa § 15 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.
Ministerstvo spravodlivosti SR podaním č. 33825/2015/34 zo dňa 21.01.2015 navrhovateľke oznámil
výsledok predbežného prerokovania nároku na náhradu škody s tým, že žiadosti nebolo vyhovené
nakoľko nebolo preukázané splnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy spôsobenej označeným nesprávnym úradným postupom (bezdôvodné prieťahy v konaní sp. zn.

7C/76/2008) podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. keď nebol preukázaný vznik nemajetkovej ujmy
podľa § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. a ani príčinná súvislosť medzi namietaným nesprávnym úradným
postupom a vznikom nemajetkovej ujmy.

Navrhovateľka v priebehu konania prostredníctvom právneho zástupcu uviedla, že prieťahy v konaní sp.

zn. 7C/76/2008 boli jednoznačne konštatované rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. I US 663/2013.
Zákonné podmienky pre úspešnosť návrhu boli splnené keď prieťahy v konaní konštatoval Ústavný súd
SR svojím nálezom, vznik škody pri nemajetkovej ujme, bremeno tvrdenia a dokazovania nezaťažuje
navrhovateľku a existuje i príčinná súvislosť. Procesná povinnosť tvrdenia a dokazovania na strane
navrhovateľky by sa uplatnila len v prípade nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla neprávnym úradným

postupom spočívajúcom v inej skutočnosti ako neprimeranej dĺžke konania. Z väčšieho množstva
judikatúry v celom priestore Európskej únie, na ktorú už navrhovateľka poukázala, opätovne poukázala
nazjednocujúcestanoviskoNajvyššiehosúduČeskejrepublikysp.zn.Cpjn206/2010,zktoréhovyplýva,
že Európsky súd pre ľudské práva vychádza zo silnej, ale vyvrátiteľnej domnienky, že neprimeraná
dĺžka konania znamená pre sťažovateľa morálnu ujmu a žiadne dôkazy v tomto ohľade sa v zásade

nevyžadujú. Podľa názoru navrhovateľky je teda na odporcovi, aby vysvetlil a následne dokázal prečo
by nemajetková ujma na strane navrhovateľky vzniknúť nemala.Odporca v priebehu konania uviedol, že v prípade navrhovateľky nedošlo ku kumulatívnemu splneniu
podmienok pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z..
Existenciu nesprávneho úradného postupu nerozporoval v období, ktorý bol konštatovaný nálezom

Ústavného súdu SR č.k. I.US 663/2013-30 zo dňa 5.3.2014, teda v období od 10.4.2007 do 30.10.2013
a opätovne zdôraznil, že navrhovateľka sa stala účastníkom namietaného súdneho konania sp.zn.
7C/76/2008 až dňa 19.09.2009 a preto požadovanie nároku na náhradu škody aj za obdobie počas,
ktorého nebola účastníčkou predmetného súdneho konania je v rozpore so splnením podmienok
vyžadovaných § 5 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a nemá žiadne opodstatnenie. Rovnako je

to i v období vytýkaných prieťahov v konaní v období po 30.10.2013, nakoľko navrhovateľka
nepreukázala v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. konštatovanie následného nesprávneho
úradného postupu. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme odporca uviedol, že navrhovateľka žiadnym právne
relevantným spôsobom neodôvodnila na základe akých podkladov si nemajetkovú ujmu uplatňuje,
neuniesla bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno. Navrhovateľka ani nevysvetlila motiváciu, ktorá
ju viedla k uplatneniu nároku a nezdôvodnila na základe akých skutočností dospela k požadovanej

sume. Priznanie peňažnej satisfakcie je opodstatnené tam, kde konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením a kde zmenšenie a vyváženie spôsobenie nemajetkovej ujmy nemožno
napraviť inak. Morálne zadosťučinenie sa navrhovateľke čiastočne dostalo, keď Ústavný súd SR priznal
navrhovateľke zadosťučinenie vo výške 800,- eur. Nepreukázanie nesprávneho úradného postupu a
existencieškody,automatickyvylučujesplneniepodmienkyatoexistenciupríčinnejsúvislosti. Vovzťahu

k nároku na náhradu škody titulom náhrady nákladov predbežného prerokovania nároku uviedol, že
uplatnený nárok je v rozpore s ustanovením § 18 ods. 3 posledná veta zákona č. 514/2003 Z.z., v
ktorom zákonodarca jednoznačne ustanovuje, že súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

Súd vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, pričom
prihliadol na ďalší obsah spisového materiálu a všetko, čo v konaní inak vyšlo najavo (§ 120 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku). Navrhovateľka vo svojom návrhu bola povinná v zmysle § 79 ods.
1 Občianskeho súdneho poriadku pravdivo opísať rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazy, ktorých
sa dovoláva a ďalej prispieť k dosiahnutiu účelu konania pravdivým a úplným opísaním potrebných

skutočností a označením dôkazných prostriedkov v zmysle § 101 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku. Súd prejednal vec v intenciách tvrdení uvádzanými navrhovateľkou, ktorými odôvodňovala
svoj nárok a to v návrhu na začatie konania a aj vo vyjadreniach v priebehu konania ako aj
v intenciách obrany odporcu vo vyjadrení sa k návrhu na začatie konania a v priebehu konania.
Súd upustil od vykonania ďalšieho dokazovania, keďže vykonaným dokazovaním považoval skutkový

stav za dostatočne preukázaný na rozhodnutie vo veci a potreba ďalších dôkazov v tomto smere v
konaní nevyplynula najavo. Skutkové zistenia nadobudnuté vykonaným dokazovaním považoval súd za
dostatočné pre právne posúdenie veci aj dôvodnosti návrhu a ďalšie dokazovanie by bolo nadbytočné
a nepotrebné z hľadiska zistenia a posúdenia rozhodujúcich skutočností, a preto uzavrel, že nebolo
potrebné nariaďovať výnimočné ďalšie dokazovanie nad rozsah dôkaznej aktivity účastníkov konania a

uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené ( § 120 ods. 1,4 Občianskeho súdneho poriadku).

Základ uplatneného nároku navrhovateľky súd posúdil podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravujúcich zodpovednosť za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu.

Podľa §1písmenoa)Zákonač.514/2003Z.z. ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnej
moci tento zákon upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone
verejnej moci.

Podľa §3ods.1Zákonač.514/2003Z.z. ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.Podľa § 3 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1písmeno a) Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1,
koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,

2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

Podľa §9ods.1 Zákonač.514/2003Z.z. ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci
štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa

považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb;
za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo

výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy
Slovenskej republiky.

Podľa § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci
alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
vdisciplinárnomkonaní,ktorýmsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov.

Podľa § 9 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 17 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady
poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.

Podľa § 18 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v
konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení
alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a vkonaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola
vec postúpená inému orgánu.

Podľa § 18 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli
v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak tieto trovy konania priamo súviseli s
nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 18 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové
výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Súčasťou trov konania
nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

Súd vyhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti podľa § 132 Občianskeho

súdneho poriadku a dospel k záveru, že návrh navrhovateľky nie je dôvodný
z dôvodu nepreukázania vzniku nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti medzi navrhovateľkou
deklarovaným nesprávnym úradným postupom a ňou uplatnenou nemajetkovou ujmou a preto návrh
navrhovateľky v celom rozsahu zamietol.

Podľa citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci ide o prípad objektívnej zodpovednosti štátu za škodu za súčasného splnenia troch
podmienok a to 1. nesprávny úradný postup orgánu štátu, 2. existencia škody ako majetkovej ujmy
vyjadriteľnej v peniazoch resp. existencia nemajetkovej ujmy, 3. príčinná súvislosť medzi škodou resp.
nemajetkovou ujmou a nesprávnym úradným postupom.

V prípade nesprávneho úradného postupu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci
orgánu verejnej moci, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel
stanovených právnymi normami pre jeho konanie alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pre túto formu zodpovednosti je určujúce, že úkony tzv. úradného

postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v
jeho obsahu neprejavia alebo ide o inú nečinnosť orgánu štátu či iné vady v spôsobe vedenia konania.
V zmysle ustálenej súdnej judikatúry nesprávny úradný postup je postup, ktorý s rozhodovacou
činnosťou priamo nesúvisí, nevyústi do nej a neprejaví sa v obsahu konkrétneho rozhodnutia. K
nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán

nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie (nie však samotné vydanie rozhodnutia), lebo znaky nesprávneho úradného
postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote
alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov“ (čl. 48 ods. 2

Ústavy Slovenskej republiky).

Súd pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom
pod sp. zn. 7C/76/2008 spočívajúcom v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch

v konaní možno s poukazom na § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. vychádzať len z výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V konaní je nesporné, že na základe i navrhovateľkou
podanej ústavnej sťažnosti na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7C/76/2008,

rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom I.ÚS 663/2013-30 zo dňa 5. marca 2014 tak,
že konštatoval, že Okresný súd Bratislava I v konaní sp. zn. 7C/76/2008 porušil základné právo
navrhovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a zároveň prikázal Okresnému súdu Bratislava I podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľačl. 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C/76/2008 bez
zbytočných prieťahov, aby v konaní konal bez zbytočných prieťahov.
Z predmetného nálezu Ústavného súdu SR vyplýva, že ústavný súd nepovažoval za potrebné

poukazovať na jednotlivé obdobia nečinnosti okresného súdu, pretože celková doba takmer 7 rokov,
počas ktorej vec sťažovateľov (navrhovateľky a jej manžela Gabriela Vavreka, v súčasnosti nebohého)
nebola v čase rozhodnutia Ústavného súdu SR právoplatne skončená, čo podľa ústavného súdu sama
osebe osvedčovalo dôvodnosť podanej sťažnosti. Ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2

Ústavy SR.

Vzhľadom k uvedenému mal súd za preukázané, že k nesprávnemu úradnému postupu Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod s. zn. 7C/76/2008 spočívajúcom v nečinnosti pri výkone verejnej
moci a v zbytočných prieťahoch, došlo.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má v zmysle § 9 ods. 4 zákona č.
514/2003 Z.z. ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Navrhovateľka sa v konaní domáhala
náhrady škody, spôsobenej jej nesprávnym úradným postupom súdu v konaní sp. zn. 7C/76/2008, ktorú
kvalifikovala ako nemajetkovú ujmu. Existencia škody je jednou z podmienok zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci. Druhou z podmienok je, že škoda bola spôsobená v príčinnej

súvislosti s nesprávnym úradným postupom. Základným predpokladom uplatnenia tejto majetkovej
satisfakcie je existencia nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa, teda existencia skutočnosti, že
došlo k neoprávnenému zásahu a nemajetková ujma vznikla. Vznik a existenciu nemajetkovej ujmy
ako náhrady, ktorej sa navrhovateľka v konaní domáhala je nutné preukázať. Navrhovateľka však
v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno, keď v priebehu konania nepreukázala, že jej ujma

vznikla a navrhovateľka nepreukázala že, práve v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu
jej bola spôsobená nemajetková ujma. Preukázanie, že zásah do práv navrhovateľky mal skutočne
následok a preukázanie vzniku takéhoto následku zaťažuje poškodeného, teda navrhovateľku. Právne
relevantná je len taká nemajetková ujma, ktorej vznik je v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným
postupom. Navrhovateľka však v priebehu konania nepreukázala, že by jej v dôsledku ňou vytýkaného

nesprávneho úradného postupu bola spôsobená nemajetková ujma. Zo žiadnych navrhovateľkou
uvádzaných tvrdení nemožno vyvodiť, že v dôsledku vytýkaného nesprávneho úradného postupu došlo
kzávažnýmnegatívnymnásledkomvosférenavrhovateľkyatedažebyjejvznikolnároknanemajetkovú
ujmu.

Samotné konštatovanie navrhovateľky, že nečinnosťou súdu v predmetnom konaní, ktoré bolo
nezákonné, ba protiústavné a celkovo neefektívne a ktoré vyvolalo kritickú situáciu na strane
navrhovateľky, nepôsobilo zmierlivo, nezabezpečovalo spravodlivú ochranu jej práv a oprávnených
záujmov, reálne a dlhodobo anulovalo jej ústavou zaručené práva na súdnu ochranu a spravodlivý
proces a že s vynaloženou čiastkou cca 2.700,- eur, ktorú vynaložila na zabezpečenie systému

kúrenia, nemôže disponovať, nemôže konzumovať z nej primeraný úrok a v dôsledku toho žije v
trvalom nepokoji a napätí, nezakladá predpoklad vzniku ujmy na strane navrhovateľky, bez uvedenia
konkrétneho následku spôsobeného deklarovaným nesprávnym úradným postupom. Všeobecné
poukázanie navrhovateľky na to, že jej morálna ujma vznikla v dôsledku prieťahov v konaní a
ukrátením jej práv dovolať sa spravodlivosti nepostačuje na preukázanie vzniku nároku na nemajetkovú

ujmu, bez uvedenia konkrétneho zásahu spôsobeného navrhovateľke práve v dôsledku deklarovaného
nesprávneho úradného postupu súdu v danej veci. Tvrdenie navrhovateľky ohľadne výrazného a
ťažko reparovateľného momentu dlhoročného stresu, pocitov frustrácie, depresie, úzkosti, strachu,
ako aj straty dôvery, že jej vec bude pred súdom dovedená k spravodlivému koncu, nemajú vo
vzťahu k nároku navrhovateľky na nemajetkovú ujmu bez preukázania ich vzniku v príčinnej súvislosti

práve s vytýkaným nesprávnym úradným postupom právnu relevanciu. Na preukázanie vzniku nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľka nenavrhla vykonať dokazovanie a právny zástupca
navrhovateľky považoval i výsluch navrhovateľky ako účastníčky konania za nadbytočný. Poukázal na
zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. Cpjn 206/2010 k výkladu § 13 odst.
1 veta druhá a tretia a § 31a zákona č. 82/1998 Sb. o odpovědnosti za škodu způsobenou při výkonu

veřejnémocirozhodnutímnebonesprávnymúřednímpostupemvznenípozdejšíchpŕedpisů,vktoromje
okreminéhouvedené,žeEurópskysúdpreľudsképrávavychádzasosilnej,alevyvrátiteľnejdomnienky,
že neprimeraná dĺžka konania znamená pre sťažovateľa morálnu ujmu a žiadne dôkazy v tomto ohľade
sa v zásade nevyžadujú.K uvedenému súd uvádza, že zákonná úprava ohľadne poskytnutia zadosťučinenie za vzniknutú
nemajetkovú ujmu v zmysle právnej úpravy platnej v Českej republike, Zákona č. 82/1998 Sb. o
odpovědnosti za škodu způsobenou při výkonu veřejné moci rozhodnutím nebo nesprávným úředním

postupem a o změně zákona České národní rady č. 358/1992 Sb., o notářích a jejich činnosti
(notářský řád), je odlišná od zákonnej úpravy platnej v Slovenskej republike, Zákona č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, v súvislosti s poskytnutím primeraného
zadosťučinenia za ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 31a ods. 1 zákona č. 82/1998 Sb. bez ohľadu na to, či bola nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom spôsobená škoda, poskytuje sa podľa tohto zákona tiež primerané
zadosťučinenie za vzniknutú nemajetkovú ujmu. Podľa § 31a ods. 3 citovaného zákona v prípadoch,
kedy nemajetková ujma vznikla nesprávnym úradným postupom podľa § 13 ods. 1 vety druhej a tretej
alebo § 22 ods. 1 vety druhej a tretej, prihliadne sa pri stanovení výšky primeraného zadosťučinenia
rovnako ku konkrétnym okolnostiam prípadu, hlavne k a) celkovej dĺžke konania, b) zložitosti konania,

c) konania poškodeného, ktorým prispel k prieťahom v konaní a k tomu či využil dostupné prostriedky
spôsobilé odstrániť prieťahy v konaní, d) postupu orgánov verejné moci behom konania a e) významu
predmetu konania pre poškodeného.

Podľa § 17 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

V zmysle citovaného ustanovenia § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. sa uhrádza nemajetková ujma
v peniazoch, ak ju nie je možné uspokojiť inak a to len v prípade ak samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením. Vznik a existenciu nemajetkovej ujmy ako náhrady, ktorej sa
poškodený v konaní domáha je nutné preukázať. Základným predpokladom uplatnenia nemajetkovej
satisfakcie je existencia nemajetkovej ujmy, teda skutočnosť, že došlo k neoprávnenému zásahu a

nemajetková ujma už vznikla a preukázanie, že nastali závažné následky v súkromnom živote a v
spoločenskom uplatnení, pričom preukázanie závažnosti následkov vzniknutých v dôsledku vytýkaného
nesprávneho úradného postupu, zaťažuje postihnutú fyzickú osobu, poškodeného.
Zákonodarca pri existujúcej právnej úprave všeobecnému súdu neposkytol oprávnenie na poskytnutie
primeranej nemajetkovej ujmy len pri konštatovaní porušenia práva navrhovateľa bez negatívneho

prejavu v jeho sfére, a to na rozdiel od čl. 127 Ústavy SR relevantného pre Ústavný súd SR. V konaní o
nároku podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je navrhovateľ zaťažený dôkazným bremenom ohľadom vzniku
a rozsahu nemajetkovej ujmy, pričom musí preukázať konkrétny negatívny prejav nemajetkovej ujmy
vo svojej osobnostnej sfére. (rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Co 129/2014-116 zo dňa
21.05.2014).

Priznanie zadosťučinenia v peniazoch v zmysle ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
predpokladá, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nemajetkovú ujmu možno priznať
len v prípadoch, že ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom nie je možné uspokojiť inak
teda napraviť ju inými právnymi prostriedkami. Nemajetková ujma je určitou náhradou za protiprávny

stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu v nemajetkovej sfére dotknutej osoby. Je pri tom podstatné,
v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej osoby. Súd v zmysle zák. č.
514/2003 Z.z. môže priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch len za predpokladu takej intenzity
týchto následkov, že konštatovanie porušenia právanie postačujúce pre odstránenie následkov , ktoré
u navrhovateľa nastali, pretože došlo k značnému zníženiu jeho dôstojnosti a spoločenskej vážnosti.

Navrhovateľka však v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno, keď v priebehu konania nepreukázala,
že v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu, v dôsledku prieťahov v konaní jej bola spôsobená
nemajetková ujma. Bolo povinnosťou navrhovateľky, ktorá mala v konaní dôkazné bremeno, preukázať
vznik nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy t.j. preukázať, že nesprávnym úradným postupom
bol závažným spôsobom ovplyvnený jej súkromný život alebo spoločenské uplatnenie a preukázať

závažnosť vzniknutej ujmy a závažnosť okolností, za ktorých došlo k porušeniu jej práv. Navrhovateľka
však uplatnenú nemajetkovú ujmu neodôvodnila, neuviedla skutočnosti na preukázanie, že by ňou
vytýkanýmnesprávnymúradnýmpostupomzostranysúdudošlokukonkrétnymnegatívnymnásledkom,
v dôsledku, ktorých by jej bola spôsobená nemajetková ujma.Súd zároveň udáva, že v súvislosti s vytýkaným nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v
prieťahoch v konaní sp. zn. 7C/76/2008 sa stotožnil i s tvrdením odporcu, že vytýkaný nesprávny

úradný postup možno v súvislosti s osobou navrhovateľky vztiahnuť len na obdobie od 19.09.2009
do 30.10.2013. Navrhovateľka sa stala účastníčkou konania sp. zn. 7C 76/2008 až na základe
návrhu pôvodného navrhovateľa v konaní sp. zn. 7C/76/2008 pána N. E., manžela navrhovateľky, ktorý
podaním doručeným súdu dňa 29.07.2009, rozšíril svoj návrh o navrhovateľku ako navrhovateľku v 2.
rade, pričom o návrhu na pripustenie vstupu ďalšieho účastníka do konania súd rozhodol uznesením

zo dňa 19.09.2009.
Predmetom skúmania ústavného súdu, výsledkom, ktorého bol nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS
663/2013, v období od 10.04.2007 do 30.10.2013. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku
prieťahov v konaní potom za obdobie pred 19.09.2009, teda obdobie počas, ktorého navrhovateľka
nebola účastníčkou konania a za obdobie po 30.10.2013, teda za obdobie, ktoré už nebolo predmetom
skúmania pred ústavným súdom, nemá právnu relevanciu.

Treťou podmienkou pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody resp. náhradu nemajetkovej ujmy
je preukázanie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej
ujmy. Existencia príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi škodnou udalosťou (nezákonným
úradným postupom či nezákonným rozhodnutím) a vzniknutou ujmou je ďalším predpokladom

vzniku zodpovednosti za škodu. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba vzťahov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku;
ak bola príčinou škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti
nie je otázkou právnou, ide o jej skutkové posúdenie vo všetkých konkrétnych súvislostiach, pritom nie

je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku, časová súvislosť ale napomáha
pri posudzovaní vecnej súvislosti (R 21/1992).
O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda -
majetková resp. nemajetková ujma vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu, teda ak je medzi
nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu,

nevznikla by ani majetková či nemajetková ujma.
V prejednávanej veci navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie vzniku nemajetkovej
ujmy v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu. Navrhovateľka uvádzala ako príčinnú
súvislosť medzi vytýkaným nesprávnym úradným postupom a uplatnenou náhradou nemajetkovej ujmy
tým, že uviedla, že nemajetková ujma vznikla jednoznačne a len v dôsledku uvedeného nesprávneho

úradnéhopostupuOkresnéhosúduBratislavaI. Navrhovateľkanijakýmspôsobomneodôvodnilapriamu
a bezprostrednú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Z
uvedeného je teda zrejmé, že navrhovateľka príčinnú súvislosť medzi vytýkaným nesprávnym úradným
postupom a vznikom ujmy nijakým spôsobom nie lenže nepreukázala, ale ani netvrdila.

Súd vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľka žiadnym spôsobom nepreukázala, že následkom
nesprávneho úradného postupu súdu v danej veci sp. zn. 7C/76/2008 sa zmenili pomery na jej strane,
zmenil sa jej doterajší život v súkromnej sfére, nepreukázala. Nepreukázala žiadne závažné následky
nesprávnehoúradnéhopostupuktoréjejvznikli vsúkromnomživotealebomalidopadnajejspoločenské
uplatnenie. Ide o pomery poškodenej osoby, teda navrhovateľky, na ktoré súd prihliada, pri určovaní

nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci.

V zmysle vyššie uvedeného a vzhľadom na okolnosti prípadu, kedy nebolo preukázané, že by
deklarovaný nesprávny úradný postup do pomerov navrhovateľky zasiahol závažným spôsobom, má

súd zato, že pre navrhovateľku je samotné konštatovanie porušenia je práva ústavným súdom
Slovenskej republiky dostatočným zadosťučinením s poukazom na § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a to s odkazom na preukázanú
existenciu nesprávneho úradného postupu a na to, že navrhovateľke ujma spôsobená práve týmto
nesprávnym úradným postupom podľa názoru súdu nevznikla, keďže navrhovateľka žiadne skutočnosti,

ktoré by zdôvodňovali závažnú zmenu pomerov na jej strane, v súkromnom, pracovnom živote alebo
v spoločenskom uplatnení nepreukázala.Vo vzťahu k tvrdeniam navrhovateľky, že podľa ESĽP sa vychádza z domnienky, že neprimeraná
dĺžka konania znamená pre poškodeného morálnu ujmu a v zásade sa nevyžadujú k stanoveniu výšky
zadosťučinenia za nemajetkovú ujmu spôsobenú neprimeranou dĺžkou konania žiadne dôkazy, súd

udáva, že ESĽP konštatuje porušenia práv sťažovateľa na neprimerané prieťahy v konaní a prípadne
priznáva v prípade potreby poškodenej strane spravodlivé zadosťučinenie (čl. 41 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd) v inom kontexte ako súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody ako o
nemajetkovej ujme podľa zákona č. 514/2003 Z.z..

K navrhovateľke odkazovaným rozhodnutiam - nálezy Ústavného súdu SR, Ústavného súdu Českej
republiky a rozsudkov Najvyššieho súdu ČR, podľa ktorých sa podľa navrhovateľky vychádza z
domnienky, že neprimeraná dĺžka konania spôsobuje morálnu ujmu a žiadne dôkazy sa v tomto ohľade
nevyžadujú a morálne odškodnenie a nemajetková ujma spôsobená prieťahmi sa nepreukazuje,
nakoľko sa vychádza len z dĺžky konania a z významu veci pre poškodeného, súd uvádza, že
sa nejedná o totožné prípady s prejednávanou vecou a preto je odvíjanie nemajetkovej ujmy od

navrhovateľkou uvádzaných rozhodnutí bezpredmetný, pričom je potrebné opätovne uviesť, že ESĽP
ako aj Ústavný súd SR a Ústavný súd ČR konštatuje porušenia práva sťažovateľa na neprimerané
prieťahy v konaní a priznáva v prípade potreby poškodenej strane spravodlivé zadosťučinenie v inom
kontexte ako slovenský všeobecný súd, ktorý rozhoduje o náhrade nemajetkovej ujmy podľa zákona
č. 514/2003 Z.z.. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V tejto súvislosti sa

súd stotožňuje s argumentáciou odporcu, podľa ktorej okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú
povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej
normy, ktorá upravuje konkrétny právny pomer účastníkov súdneho konania, v prejednávanej veci
konkrétne ide o ustanovenie § 17 zákona č. 514/2003 Z.z.. Táto právna norma zásadne určuje jednak
rozsah dôkazného bremena(okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného

bremena. na povinnosť tvrdenia bezprostredne nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce
tvrdené skutočnosti. Pokiaľ nie sú dané skutočnosti relevantným spôsobom preukázané, navrhovateľka
neuniesla bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu. Podľa rozhodnutia ústavného súdu SR č.k. IV. ÚS
1/2012-38 z 12.01.2012, v ktorom súd konštatoval vo vzťahu k dôkaznému bremenu pri uplatnenom
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z., že dôkazná povinnosť na

preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre
určenie jej výšky stíha výlučne poškodeného.

Súd zamietol i nárok navrhovateľky uplatnený vo výške 334,71 eur uplatnený titulom náhrady nákladov
spojených s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody. Keďže podľa citovaného ustanovenia

§ 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom, je nárok navrhovateľky v tejto časti vylúčený priamo
zo zákona a je teda neopodstatnený.

Súd na základe právnych záverov mal po vyhodnotení vykonaného dokazovania za to, že navrhovateľka

nepreukázala kumulatívne splnenie zákonom predpokladaných podmienok pre úspešné uplatnenie
náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. , keď v konaní nepreukázala vznik nemajetkovej ujmy
a jej uplatnenú výšku, príčinnú súvislosť medzi vytýkaným nesprávnym úradným postupom a vznikom
nemajetkovej ujmy, nárok na náhradu nákladov s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody
a preto návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol .

Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd
prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo
veci úspech nemal.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku teda podľa
úspešnosti v konaní, ale úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko odporca si
náhradu trov konania výslovne neuplatnil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde

Bratislava I, písomne v dvoch vyhotoveniach.V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§205a),
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na súdny výkon rozhodnutia, alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona