Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, September 26, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/616/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233739
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112233739.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a

členov senátu JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
25C/262/2012-97 zo dňa 30. apríla 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ
domáhal uložiť odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi majetkovú škodu, ako aj nemajetkovú ujmu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Žilina. Nesprávnosť
postupu mala spočívať v okolnosti, že v exekučnej veci (navrhovateľa ako oprávneného) vedenej
súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod sp. zn. Ex 8220/10 exekučný súd nerozhodol o žiadosti
oprávneného o udelenie poverenia v zákonnej 15-dňovej lehote, ale s omeškaním viac než 212 dní.

Súd I. stupňa ustálil, že v dotknutej exekučnej veci (sp. zn. tamojšieho súdu 20Er/3323/2010), v ktorej
bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, bola dňa 13.8.2010 exekučnému súdu doručená žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd preskúmal žiadosť o udelenie poverenia,
vrátane priložených listinných dôkazov a v tejto spojitosti (aj) vyzval rozhodcovský súd na predloženie
zmluvyoúvereadokladuodoručenírozhodcovskéhorozsudku;následneuznesenímzodňa19.11.2010
predmetnú žiadosť zamietol.
Na základe opísaných zistení prvostupňový súd vyslovil niekoľko samostatných dôvodov vedúcich k

zamietnutiu návrhu. Primárne konštatoval, že zákonná lehota 15 dní neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. Rovnako ani rozhodnutie exekučného súdu
v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia nie je viazané na dotknutú lehotu. Okrem toho
zadefinoval nesprávny úradný postup ako porušenie právnou normou predpísaného postupu alebo
účelu postupu štátneho orgánu, pokiaľ daný postup nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom
rozhodnutí. Samotná rozhodovacia činnosť, ktorá je podstatou súdnictva, nie je nesprávnym úradným
postupom. Pokiaľ teda exekučný súd preskúmával podklady pre svoje rozhodnutie, išlo o činnosť

priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a takúto činnosť nie je možné považovať za nesprávny úradný
postup. Napokon, okresný súd za relevantnú považoval aj povinnosť exekučného súdu z úradnej
moci (rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C 40/08) preskúmať neprimeranosť rozhodcovskej doložky
v spotrebiteľskom vzťahu. V tejto spojitosti zdôraznil, že súd automaticky nevydáva poverenia, alevychádza z individuálneho posúdenia veci. S poukazom na závery aplikačnej činnosti Ústavného súdu
SR (vyvolané práve postupom navrhovateľa) potom platí, že pri zohľadnení navrhovateľom iniciovaného
vysokého počtu exekučných vecí, je možné akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania dotknutých konaní.

Samostatnýmvýrokomokresnýsúdzamietolprocesnýnávrhnavrhovateľanaprerušeniekonania(podľa
§ 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. i § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) do rozhodnutia ústavného súdu o jeho ústavnej
sťažnosti. Konštatoval, že nadriadený súd o otázke vylúčenia zákonného sudcu už rozhodol.
O trovách konania rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že procesne
úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko tento si ju neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci na nové prejednanie. Namietal, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a
tiež prednesov odporcu, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
Za takejto situácie malo - podľa neho - dôjsť k degradácii zásady kontradiktórnosti konania. Odvolateľ
tvrdil, že okresný súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie,

keď ignoroval predloženú žiadosť o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. V žiadosti sa pritom
zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní.
Zároveň však odvolateľ prvostupňovému súdu vytýkal, že nemohol rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania. Pokiaľ totiž súd dospel (na základe dokazovania, ktorého obsah a rozsah si bez
akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre navrhovateľa pozitívne

rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov. Upozornil, že okresný súd vykonal
dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či
išlo o listiny založené v exekučnom spise. Osobitne zdôraznil, že pokiaľ sa odporca písomne nevyjadril
k návrhu, mal súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Taktiež označil meritórne rozhodnutie za
predčasné z dôvodu, že konajúci súd nevyčkal na právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na

prerušenie konania, proti ktorému podáva odvolanie.
Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu, bolo potrebné z
rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané

v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň
je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, či Európskeho súdu pre ľudské práva v otázke práva
na nestranný súd.
Vo vzťahu k vecnému posúdeniu uplatneného nároku odvolateľ vytýkal súdu prvého stupňa viacero
omylov, z ktorých „príkladmo“ uviedol konštatovanie súdu, že navrhovateľom namietané lehoty na

vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú.
Za významné považoval nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia rozhodol,
ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil.
Odvolateľ ďalej uviedol, že okresný súd ignoroval všetky tvrdenia o vzniku škody z titulu (celkových)
administratívnych výdajov. V tejto časti považoval rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok

dôvodov. Nakoľko je skutkový základ danej veci jedinečný, je neakceptovateľné, aby okresný súd svoje
rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými vetami ako v iných rozhodnutiach, v rámci ktorých vystupuje
identický navrhovateľ a odporca. Odvolateľ tiež nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky
počas nečinnosti zapríčinil dlžník - povinný. Právnym titulom nároku je nesprávny úradný postup
exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal prostredníctvom

znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil, predložiť dôkaz o výške majetkovej škody,
okresný súd však dokazovanie neprípustne skrátil.
V spojitosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou podľa odvolateľa okresný súd vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Rozhodnutie prvostupňového súdu označil za vnútorne rozporné; na jednej strane bolo

zistené, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, pre ktorú nečinnosť sa nenašiel
žiadny objektívny udržateľný, ospravedlňujúci dôvod, na druhej strane však porušenie práva nebolo
konštatované.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením§ 212 ods. 1,2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)
napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada

kontradiktórnosti totiž pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie
procesných práv účastníkov je práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
avšak svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou- sa o ich bezprostredné naplnenie sám obral.
V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania dokazovania, mohol by
navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa vyjadriť. V tejto súvislosti sú potom

ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia
zásady kontradiktórnosti bezvýznamné.
Predvolanie na termín pojednávania (30.4.2014) navrhovateľ prevzal už dňa 27.3.2014, napriek tomu
až 25.4.2014 bolo konajúcemu súdu doručené mailové podanie navrhovateľa obsahujúce„Návrh na
zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“.
Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý, čo korešponduje s

nižšie rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu.
Ustanovenie § 101 ods. 2 v spojení s § 119 O.s.p. umožňuje konajúcemu súdu zvážiť dôvodnosť návrhu
na odročenie pojednávania a nadväzne konať i v neprítomnosti účastníkov konania. Odlišné chápanie
predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní.
Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných

zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4Cdo 116/1993) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.
Ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie (nesúhlas
súdu s uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho elektronickú
adresu), ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Okresný súd tento postup dôsledne

nevyužil, uvedené však nie je v okolnostiach súdenej veci (nevyjadrenie sa a neprítomnosť odporcu na
pojednávaní, či - už spomínaná - oneskorená žiadosť o odročenie pojednávania) vadou, ktorá by mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej a nedisponuje intenzitou potrebnou pre konštatovanie
relevantného porušenia práv účastníka konania.
Z obsahu spisu zároveň vyplýva, že vyjadrenie odporcu k veci bolo okresnému súdu doručené až

23.5.2014, t.j. takmer mesiac po jeho meritórnom rozhodnutí. Tým je vyvrátená zásadná odvolacia
námietka navrhovateľa, že sa nemal možnosť vyjadriť tvrdeniam protistrany; odhliadnuc od skutočnosti,
že argumentácia protistrany je navrhovateľovi chronicky známa z tisícok skutkovo a právne podobných
sporov, ktoré proti odporcovi vedie.

Neopodstatnenou je odvolacia námietka smerujúca proti zamietnutiu návrhu na prerušenie konania.
Napriek vnútornej rozpornosti navrhovateľom predloženej kvalifikácie tej istej (tvrdenej) skutočnosti
- podanie ústavnej sťažnosti - ako obligatórneho, ako aj fakultatívneho dôvodu prerušenia konania,
okresný súd dospel k správnemu záveru a vhodne uprednostnil požiadavku hospodárnosti/rýchlosti
konania. Zodpovedá totiž doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonný sudca (náležite)

postupoval v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jeho nevylúčení (doručené
navrhovateľovi 9.5.2013 - č.l. 25 spisu). Odvolateľ v návrhu na prerušenie konania ani v posudzovanom
odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli
predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu
rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo

201/2013 z 19.6.2013. či 4 Cdo 317/2013 z 25.6.2014) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej
nestrannosti. Nadväzne nebol dôvod na „vyčkanie“ na právoplatnosť výroku o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania.
Krajský súd dodáva, že odlišné (subjektívne) hodnotenie vlastných argumentov navrhovateľom, resp.
jeho neakceptovanie záverov okresného súdu nezakladá nesprávnosť dotknutého výroku rozhodnutia

a nie je ani porušením práva na súdnu ochranu. Súčasťou tohto základného práva totiž nie je aj právo
na procesný úspech. Inými slovami, nie je porušením práva na spravodlivý proces, ak súd nevyhovie
procesnému alebo meritórnemu návrhu účastníka. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy SR taktiež nemožno považovať to, že okresný súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv navrhovateľa.

Závery o nedôvodnosti návrhu na prerušenie konania možno v plnej miere vztiahnuť aj k odvolacej
námietke, v zmysle ktorej konajúci sudca v danej veci nemohol (z dôvodu nedostatku svoje nestrannosti)
vydať meritórny rozsudok. Niet dôvodu pre opätovné preskúmavanie ne/zaujatosti zákonného sudcuNeopodstatnenými sú tvrdenia odvolateľa, že okresný súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania,
resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené
v exekučnom spise. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní je nepochybné, že dokazovanie bolo vykonané

(aj) oboznámením podstatného obsahu dotknutého exekučného spisu - sp. zn. 20Er/3233/2010,
ktorý dôkaz výslovne (č.l. 2 spisu - označením povinného a spisovej značky exekútora) požadoval
navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Z
uvedeného vyplýva, že okresný súd rozhodol na základe skutkového stavu zisteného vykonaním
dokazovania, iniciovaného práve navrhovateľom.

Taktiež je v úplnom rozpore so skutočným obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacia
námietka, v zmysle ktorej súd zistil, že o návrhu nebo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote a
pre túto nečinnosť nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Naopak, okresný
súd jednoznačne pomenoval/označil dôvody relatívne dlhšieho rozhodovania o žiadosti na udelenie
poverenia.
Právnej úprave nezodpovedajúcou je i požiadavka odvolateľa, že v prípade, ak sa odporca k návrhu

nevyjadril, mal súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Je výlučne vecou procesnej autonómie
odporcu, či sa k podanému návrhu vyjadrí a nadväzne je vecou posúdenia listinných dôkazov konajúcim
súdom, či predstavujú podklad pre pozitívne rozhodnutie o uplatnenom nároku. Samotné nevyjadrenie
sa odporcu nepochybne bez ďalšieho neznamená povinnosť súdu rozhodnúť pre zmeškanie.

V rámci meritórneho posúdenia odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové
vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1
O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že (nepochybne z dôvodu predkladania enormného množstva
typových podaní navrhovateľom na súdy) v odvolaní absentuje akákoľvek úvaha/protiargumentácia
vo vzťahu ku konkrétnym vecným dôvodom, ktorý okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Inými

slovami, odvolateľ rezignoval na relevantnú reakciu na ktorýkoľvek z nosných dôvodov (t.j. vysvetlenie,
prečo v dotknutej exekučnej veci „neplatí“ 15 dňová lehota na rozhodnutie o žiadosti na vydanie
poverenia; spotrebiteľský rozmer posudzovaného vzťahu; či aplikačnú prax Ústavného súdu SR z
pohľadu „záväznosti“ predmetnej lehoty), na ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie.
Nadväzne platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú

procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp.
preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.
Takisto je však neprípustné/nemožné konfrontovať okresný súd so závermi, ktoré nevyslovil. Z tohto
pohľadu odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď konštatoval, že
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, nekorešponduje s právnymi dôvodmi a

skutkovými zisteniami napadnutého rozhodnutia. Ide o zjavné pochybenie odvolateľa pri formulovaní
odvolacích dôvodov.
Z titulu nepreukázania primárnej podmienky - nesprávneho úradného postupu - predmetného
zodpovednostného vzťahu sú, vzhľadom na ich kumulatívny charakter, námietky odvolateľa ohľadne
ďalších podmienok (škoda, resp. nemajetková ujma; príčinná súvislosť) bezpredmetné.

Nenáležitým je i tvrdenie navrhovateľa o formulárovom charaktere odôvodnenia rozsudku. Práve
navrhovateľom predložené odvolanie je totiž svojou zmätočnosťou (napr. namieta zároveň okolnosť, že
súd nevykonal pojednávanie, ako aj okolnosť, že pojednávanie vykonané bolo) a odôvodneniu rozsudku
nekorešpondujúcim obsahom (napr. zásadný nesúhlas odvolateľa s tvrdením, že náklady na správu

pohľadávku zapríčinil dlžník, resp. so záverom o dodržaní namietaných lehôt - takéto tvrdenia však
okresný súd nevyslovil) ilustráciou nesprávneho šablónovitého/typového podávania odvolaní.
V protiklade s uvedeným odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ako celok spĺňa všetky zákonné
parametre. Rozhodne ho nemožno považovať za svojvoľné, či arbitrárne.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené (v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. je krajský
súd viazaný konkrétnymi dôvodmi odvolania) a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu,
na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil napadnutý rozsudok
ako vecne správny.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci

samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ -
navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov

aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods.1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.