Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, February 28, 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/811/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6614215149
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6614215149.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a

sudcov JUDr. Petra Priehodu a JUDr. Anny Snopčokovej v právnej veci žalobcu H. Q., nar. XX. XX.
XXXX, trvale bytom S., V. XXX/X, štátny občan SR zastúpený JUDr. Jánom Krnáčom, advokátom,
Advokátska kancelária Zvolen, Nám. SNP 70/36 proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná
Generálna prokuratúra SR, Štúrova 2 Bratislava, o náhradu škody 18 800 € s prísl., o odvolaní žalobcu
a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Lučenec zo dňa 14. 07. 2015 č.k. 9C/143/2014-101 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu v prvom výroku o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 3
867 € p o t v r d z u j e, v časti zaplatenia úroku z omeškania m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť

žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,15% ročne zo sumy 3 867 € od 23. 08. 2014 do zaplatenia.

II. V druhom výroku rozsudok okresného súdu, v ktorom vo zvyšku žalobu po výšku 14 933 € zamietol,
p o t v r d z u j e , v časti zaplatenia úroku z omeškania mení tak, že úrok z omeškania vo výške 5,15%
ročne zo sumy 14 933 € počnúc dňom 23. 08. 2014 do zaplatenia z a m i e t a .

III. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 3 867

€ spolu s 5,15 % úrokom z omeškania ročne, zo sumy 1 200 €, počnúc od 23. 08. 2014 do
zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu žalobcu proti žalovanému
po výšku 14 933 € a zaplatenia úrokov z omeškania vo výške 5,15 € ročne zo sumy 17 600 €
počnúc od 23. 08. 2014 do zaplatenia zamietol. O trovách konania si súd vymienil rozhodnúť do 30
dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej podľa § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku
platného a účinného v čase vydania napadnutého rozsudku. Okresný súd vzhľadom na predmet
sporu, ktorým je náhrada škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. konštatoval, že pasívna legitimácia

účastníka konania - Slovenskej republiky, je nespochybniteľná. Pri skúmaní, ktorý orgán štátu má v
mene žalovanej konať, dospel k záveru, že je to Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, pretože
prokurátor podal dňa 24. 03. 2011 obžalobu sp. zn. 3 Pv/906/09-39. Rozsudkom okresného súdu
Lučenec č.k. 2T/58/2011-325 zo dňa 25. 10. 2011 bol žalobca spod obžaloby oslobodený. Krajský súd
v Banskej Bystrici uznesením č.k. 5To/261/2011-20 odvolanie okresného prokurátora zo dňa 26. 06.
2012 zamietol. Za ťažiskové považoval uznesenia o vznesení obvinenia proti žalobcovi, sťažnosti voči
ktorým boli žalobcovi prokurátorom zamietnuté. Účinky zrušení uznesení o vznesení obvinenia nastali

právoplatnosťourozsudkuOkresnéhosúdu,ktorýmbolobžalovanýoslobodenýspodobžaloby.Identický
význam z hľadiska posúdenia, či štát zodpovedá za škodu, ako zrušenie právoplatného uznesenia o
vznesení obvinenia pre nezákonnosť, má v tomto zmysle tiež oslobodenie spod obžaloby. Žalobca splnil
podmienku podľa § 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., keď uznesenie napadol sťažnosťou, to znamenáriadnym opravným prostriedkom. Podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zák. č. 514/2003 Z.z. za štát má konať
Generálna prokuratúra SR. Na tomto orgáne aj žalobca riadne uplatnil nárok na náhradu škody podľa
§ 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. Súd prvej inštancie poukázal na objektívnu zodpovednosť štátu bez

ohľadu na zavinenie, ktorej sa zbaviť nemôže. Vzhľadom na výsledok trestného konania vedeného proti
žalobcovi je potrebné považovať uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia vo vzťahu k žalobcovi
na nezákonné rozhodnutie. Za nezákonné potom treba považovať všetky úkony a rozhodnutia voči
žalobcovi, ktoré nasledovali. Právoplatnosťou rozsudku o oslobodení žalobcu spod obžaloby mu vznikol
nárok na náhradu škody. V príčinnej súvislosti s trestným stíhaním vznikla žalobcovi škoda vo výške 1

200 €, pretože obhajca žalobcu JUDr. Ján Krnáč, advokát, mu poskytol právne služby titulom obhajoby
v trestnom konaní. Z príjmového dokladu V. bolo preukázané, že žalobca zaplatil dňa 08. 01. 2013
na účet advokáta sumu 1 200 €. Na výzvu súdu právny zástupca vyúčtoval tarifnú odmenu vo veci
vedenej pod sp. zn. 2 T/58/2011 celkovou sumou 1 2784,26 €. Súd po preskúmaní týchto trov dospel k
záveru, že boli vyčíslené správne. Tarifná odmena je nižšia, ako zmluvná odmena, ktorá bola žalobcovi
vyfakturovaná. Žalobca si uplatnil škodu 1 200 €, žalobu nerozšíril. Súd považoval trovy trestného

konania vzniknuté žalobcovi za účelne vynaložené. K nároku na nemajetkovú ujmu v peniazoch v
uplatnenej výške 17 600 € súd prvej inštancie dospel k záveru, že bolo nepochybne preukázané, že
žalobca ťažko znášal trestné stíhanie vedené proti jeho osobe. Z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že toto malo negatívny dopad na žalobcu, jeho povesť v obci, došlo k obmedzeniu kontaktov s priateľmi,
známymi a žalobca ťažko znášal obdobie právnej neistoty, čo sa prejavilo na jeho psychickej pohode.

Pri ustálení výšky nemajetkovej ujmy súd zohľadnil, že vzťahy medzi matkou detí a žalobcom boli
narušené aj pred 26. 11. 2009, čo zistil zo spisov a rozsudkov tamojšieho súdu týkajúcich sa konaní o
úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom od roku 1999. Za dôležitú považoval skutočnosť, že
žalobca bol dlhú dobu evidovaný ako uchádzač o zamestnanie, následne opatroval svoju starú matku,
takže nebol v pracovnom kolektíve, ale v úzkom rodinnom kruhu, súd zohľadnil tiež dĺžku trestného

stíhania. Po zohľadnení všetkých zistených relevantných okolností dospel k záveru, že dôvodné je,
aby žalovaná zaplatila žalobcovi za každý rok 1 000 €. Po prepočítaní nemajetkovej ujmy na jeden
mesiac (83,33 €) za 32 mesiacov bola nemajetková ujma vyčíslená sumou 2 667 €. Súd uzavrel, že
samotné konštatovanie porušenia práva nie je pre žalobcu dostatočným zadosťučinením a preto mu
vzniká nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a to podľa prv uvedených úvah ohľadne jej

výšky. V zostávajúcej časti súd žalobu zamietol. Súd ďalej priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške
5,15 € ročne zo sumy 1 200 € od 23. 08. 2014 do zaplatenia, keď počiatok úrokov určil od 23. 08. 2014
vzhľadom na písomné vyjadrenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ako orgánu príslušnému
na prerokovane žiadosti o zaplatenie nároku na náhradu škody, ktorý sa vyjadril podaním zo dňa 22.
08. 2014. Pretože žalovaná neplnila vecnú škodu, dostala sa nasledujúcim dňom do omeškania. Súd

priznal žalobcovi vecnú škodu vo výške 1 200 € a nemajetkovú ujmu vo výške 2 667 €, celkom 3 867 €.

2. Proti rozsudku okresného súdu podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca aj žalovaná.

3. Žalobca rozsudok okresného súdu napadol v časti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti s

poukazom na dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a/,b/,c/, d/, e/ f/ OSP. Rozhodnutie označil ako nedôvodné
a neopodstatnené, vychádzajúce z nesprávnych a nekorektných skutkových a právnych tvrdení, ktoré
plne nekorešpondujú so skutočnosťou. Uviedol, že žalobca svoj nárok podľa § 514/2003 Z. z. opieral
o prípad trestného stíhania, keď uznesením povereného príslušníka OR PZ UJKPOSV Lučenec, bolo
dňa 26. 11. 2009 začaté trestné stíhanie vo veci a nadväzne vznesené obvinenie voči žalobcovi

pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. a/ Trestného zákona na odcudzenie
jadrového krmiva v areáli spoločnosti Agro Rátka - s.r.o. a následným uznesením za prečin odcudzenia
16 kusov stropných nosníkov z areálu Ipeľskej tehelne, a.s. Lučenec. V prvom prípade mala spôsobená
škoda predstavovať 6 388,16 €, v druhom 1 472,81 €. Obe veci boli spojené do spoločného konania
vedeného pod ČVS: ORP-683/ OVK-LC-2010. Nezákonné rozhodnutie o vznesení obvinenia a následné

trestné stíhanie spôsobilo u žalobcu v zmysle § 17 ods. 2 zák č. 514/2003 Z.z. vznik ujmy značného
rozsahu, pri ktorej konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a ktorú nemožno
uspokojiť inak. Tento záver vyplýva zo samotného charakteru priebehu a rozsahu trestného stíhania
a druhu obvinenia, ktoré sa ukázalo ako nezákonné a nedôvodné a tiež z postavenia poškodeného
ako občana, obyvateľa, rodiča a druha a tiež aj vyvolaných následkov. Takúto ujmu by ako závažnú

a citlivú vnímala akákoľvek fyzická osoba vystavená trestnému stíhaniu za obdobných okolností. V
žalobnom návrhu a následne v samotnom konaní žalobca náležite a detailne opísal a preukázal, akým
spôsobom, rozsahom a intenzitou zasiahlo trestné konanie do všetkých sfér jeho života a poškodilo
ho v takej miere a rozsahu, že nastali u neho vážne následky a problémy s ktorými sa nedokáževysporiadať do dnešných dní. Problémy mu spôsobuje aj narušená psychika, pocity nespravodlivosti,
krivdy, či nedôvery, ktoré ani oslobodzujúcim rozsudkom nevymizli. Pred vznesením obvinenia bol
žalobca váženým občanom, verejne činnou a angažovanou osobou, bezúhonný, žijúci čestným a

usporiadaným spôsobom života. Po vznesení obvinenia ľudia korigovali hodnotenie a pohľad na osobu
žalobcu, prestali mu veriť, začali od neho bočiť, bola narušená jeho povesť a dobré meno. Nálepky
a ťarchy nespoľahlivej a nehodnovernej osoby sa žalobca nezbavil a nezbaví a tento biľag ho bude
navždyzaťažovať,verejnosťhostýmtopodozrenímbudespájaťanálepkovať.Ľudiaoznačovaližalobcu
aj pokrytcom, keď navonok vystupoval a vystupuje ako čestný, pokorný a veriaci človek. S takýmito

skutočnosťami sa podľa žalobcu súd náležite nezaoberal. Žalobca sa nestotožňuje s argumentami, ktoré
uviedol súd prvej inštancie (nepriznanie vyššej sumy s poukazom na to, že dlhú dobu bol evidovaný ako
uchádzač o zamestnanie, neskôr opatroval starú matku, takže nebol v pracovnom kolektíve, narušenie
vzťahov medzi matkou detí a žalobcom už pred touto skutočnosťou). Žalobca sa nestotožňuje so
sumou 1 000 € ročne, pokladá ju za neprimerane nízku. Súd síce odôvodnil, že samotné konštatovanie
porušenia práva nie je pre žalobcu dostatočným zadosťučinením a má nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch, pri určení výšky nemajetkovej ujmy sa súd spravoval uvedenými úvahami, avšak
v odôvodnení žiadna relevantná a preskúmateľná úvaha o ustálení sumy nemajetkovej ujmy nie je.
Súdompriznanánáhradajenedostatočnáokolnostiamavplyvutrestnéhokonania.Pokiaľsúdpoukazuje
na narušené vzťahy s družkou žalobcu, keď súd zveril do výchovy matky dcéru aj maloletého syna,
žalobca poukazuje na to, že v rozhodnom období (2009 až 2012) žalobca, jeho družka a ich spoločné

deti, žili spolu v spoločnej domácnosti, družka žalobcu pracovala v miestnom malom obchode s V.
výrobkami. Nevyhla sa kontaktu s inými obyvateľmi obce, títo ňou opovrhovali a vyjadrovali sa o nej
v zlom svetle, čo ona po psychickej stránke veľmi zle znášala a prácu musela nechať. Za nenáležite
považuje aj poukazovanie na to, že žalobca bol v rozhodnom období iba v úzkom rodinnom kruhu (keďže
bol nezamestnaný resp. opatroval svoju matku), pravdou je a bolo preukázané, že žalobca sa aktívne

venoval spolupráci s Y. zväzom a s tým súvisiacich aktivít, množstvo ľudí, či už obyvateľov Mesta V.,
alebo Obce S. vedelo o trestnom stíhaní a nazeralo na žalobcu ako na zlodeja a podvodníka. Názor
a postup súdu prvej inštancie považuje za neprípustný, popierajúci princípy právneho štátu, ústavnú
zásadu rovnosti a zásadu prezumcie neviny. Uvádza, že v začatom trestnom stíhaní pre opakované
prečiny krádeže došlo viacerým pochybným úkonom a situáciám, kedy bola narušená a znížená jeho

ľudskádôstojnosť,zasiahnutéjehosúkromie,poškodenédobrémenoapovesťdotakejintenzityamiery,
že mu to prinieslo vážne problémy zasahujúce až do dnešných dní. Pod vplyvom týchto okolností sa
začali objavovať vo vzťahu s jeho partnerkou a deťmi problémy a strata dôvery, pritom žalobca bol spod
obžaloby oslobodený podľa § 285 písm. a / Trestného poriadku, teda že vôbec nebolo preukázané, že
sa stal skutok, pre ktorý žalobca obvinený a obžalovaný. Žalobca bol podrobený rôznym vyšetrovacím a

kriminalistickým úkonom (snímanie odtlačkov prstov uložených do databázy, snímanie tváre a postavy,
sprístupnenie domovej nehnuteľnosti a pod.), čím došlo k intenzívneniu negatívnych zásahov do života
žalobcu. Aj tieto skutočnosti ostali zo strany súdu bez náležitého pochopenia.

4.Uvádza,ženeistotazbudúcnostivkombináciísopsychickýmiproblémamiapocitomhanbyspôsobila,

že žalobca schudol, jeho život sa premenil iba na prežívanie zo dňa na deň, stratil značný záujem o
dianie okolo seba a o všetko, čo predtým tvorilo základ jeho života stratil dôveru v právo a spravodlivosť.
Negatívny vplyv trestného stíhania žalobcu buď na jeho osobu, alebo jeho rodinných príslušníkov
preukázali aj svedecké výpovede napr. svedka Y. W., X. O., Q. Z. a O. W.. Dôkazmi teda bolo
preukázané, že dovtedajšia povesť a meno žalobcu v súvislosti s vedením trestného stíhania utrpela.

Tiežzpredloženýchdôkazov,lekárskejsprávyQ..U.-Q.W.,psychiatrabolopreukázané,žežalobcamal
depresívnu náladu, čo vyústilo až do diagnostikovania epizódy stredne ťažkej depresie, na čo mu bola
odporučenámedikácia.Vznesenímobvineniadošlokzásahudovšetkýchoblastíasférživotažalobcu-v
súkromnomživote,vosobnostnejsféreavspoločenskejoblastiapretonáhradanemajetkovejujmymala
byťpriznaná,vzhľadomnavýraznenegatívnydopadobvinenianaosobu,pomeryaživotžalobcu.Pritom

zo strany štátu resp. zo strany žiadneho štátneho orgánu sa žalobcovi doposiaľ nedostalo žiadneho ani
najmenšieho ospravedlnenia za nezákonné a nedôvodné obvinenie a trestné stíhanie. Poukázal tiež na
dĺžku celého trestného konania - 32 mesiacov. Podľa žalobcu sa súd s danými dôkazmi, ich obsahom
a vzájomnou súvislosťou nevysporiadal dostatočným a náležitým spôsobom. Zdôraznil, že na strane
žalobcu nebolo v súvislosti s predmetným trestným stíhaním zistené a preukázané žiadne protiprávne

konanie, teda nielen trestnoprávna zodpovednosť, nebolo preukázané žiadne porušenie akéhokoľvek
predpisu, či povinnosti v oblasti pracovného, komunálneho, či iného právneho odvetvia. S prihliadnutím
na všetky relevantné skutočnosti a okolnosti sa žalobca domnieva, že rozhodnutie súdu, ktorým zamietol
žalobu v prevyšujúcej časti nemajetkovej ujmy, sa javí ako nezákonné a nespravodlivé. Poukázal nato, že obvinenie a trestné stíhanie sa okrem samotného žalobcu dotklo negatívnym spôsobom aj jeho
najbližších rodinných príslušníkov, najmä maloletých detí, dôsledkom čoho bolo sledovanie v detskej
psychologickej a psychiatrickej ambulancii. Navrhol zmeniť rozsudok v celom rozsahu a žalobcovi

priznať náhradu škody titulom nemajetkovej ujmy vo výške 17 600 € spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5,15% ročne z tejto sumy od 23. 08. 2014 do zaplatenia, titulom vynaložených nákladov na
obhajobu v trestnom konaní vo výške 1 200 €, spolu s úrokom z omeškania 5.15% ročne z tejto sumy
od 23. 08. 2014 do zaplatenia., ako aj priznať mu náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania.

5. Žalovaná podala odvolanie proti rozsudku okresného súdu v časti, v ktorej bola zaviazaná zaplatiť
žalobcovi 3 867 € spolu s 5,15% úrokom z omeškania ročne zo sumy 1 200 € od 23. 08. 2014 do
zaplatenia. Tvrdí, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a napriek opakovaným námietkam zo strany žalovanej nesprávne právne vec posúdil.
Nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci vidí žalovaná najmä v tom, že napriek
opakovanému namietaniu, že nie je orgánom, ktorý by mal konať v mene štátu, súd zaviazal práve

Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky s odôvodnením, že bola splnená podmienka podľa § 4
ods. 1 písm. b/ zák. č. 514/2003 Z.z., keď prokurátor zamietol sťažnosť a zároveň podal v trestnej
veci obžalobu príslušnému súdu. Súd vychádzal z toho, že pre posúdenie návrhu uplatneného nároku
poškodeného žalobcu je ťažiskové uznesenie o vznesení obvinenia proti žalobcovi a sťažnosti, ktoré
boli žalobcovi prokurátorom zamietnuté. Takýto právny záver je podľa žalovanej v priamom rozpore

s platnou a aplikovateľnou právnou úpravou. V predmetnej veci bolo titulom pre nárok na náhradu
škody nezákonné rozhodnutie v rozsahu uznesenia o vznesení obvinenia. V tejto súvislosti žalovaná
poukázala na nálež Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 163/2013-50 zo dňa 13. 11. 2013, v ktorom
ústavný súd dospel k záveru: „Skutočnosť, že vydaním uznesenia o vznesení obvinenia dochádza k
posunu v rámci procesných štádií trestného konania, do štádia, v ktorom sa trestné konanie vedie

už pre vyšší stupeň pravdepodobnosti, že prešetrovaný skutok spáchala konkrétna osoba v tomto
uznesení označená, t.j trestné konanie sa presúva do štádia zisťovania skutočností rozhodujúcich pre
potvrdenie alebo pre vyvrátenie tohto trestného obvinenia, ktoré je tak vlastne predpokladom tohto
šetrenia, tak vzhľadom na uvedené uznesenia o vznesení obvinenia, na vydanie ktorých boli v čase
jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu neboli zrušené ani v konaní o

sťažnosti proti týmto uzneseniam, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce
zákonu iba z dôvodu, že v čase ich vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitých skutkov
konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila“. Z tohto nálezu je nesporné, že uznesenie
o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady,
nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné resp. odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho

vydaniaexistujúcapravdepodobnosťospáchaníurčitéhoskutkukonkrétnouosobousaneskôrzrôznych
dôvodov nepotvrdila. Týmto nálezom sa ústavný súd odklonil od ustálenej judikatúry. Žalovaná uvádza,
ževtomtoprípadezistenéskutočnostiadôkazydôvodnepostačovalinavznesenieobvinenia.Obvinenie
v skoršej veci bolo vedené pod ČVS: ORP-2653/3-OSV-PT-2009 zo dňa 27. 01. 2010, pričom bola
sťažnosť voči tomuto obvineniu prokurátorom zamietnutá dňa 19. 02. 2010 pod sp. zn. 3 Pv 906/2009-6.

Na preukázanie skutočnosti, že uznesenia o vznesení obvinenia musia byť postavené na dostatočne
zistenom skutkovom stave poukázala na to, že v trestnom stíhaní vedenom pod sp. zn. ORP /2654/3/
OSV-PT-2009 bolo dokopy 3 - krát vznesené obvinenie a to dňa 27. 01. 2010, 25. 03. 2010 a 16.
07. 2010, kde v prvých dvoch prípadoch prokurátor uznesenia zrušil, nakoľko zo zistených skutočností
nevyplýval dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala táto osoba. Až posledné vznesené

obvinenia prokurátor svojim rozhodnutím o zamietnutí sťažnosti potvrdil. Tým, že v danom prípade súd
obžalobu prijal, mlčky konštatoval, že prípravné konanie, ktoré predchádzalo podaniu žaloby bolo lege
artis. Aj keď rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti a teda aj zákonnosti začatia a vedenia trestného
stíhania je neskorší výsledok trestného konania, nemožno paušálne považovať za nezákonné každé
vznesenie obvinenia, ktoré nevyústilo do právoplatného rozsudku, v každej trestnej veci je potrebné s

prihliadnutím na konkrétne okolnosti daného prípadu pozorne zvážiť aj priebeh trestného stíhania z
hľadiska vývoja dôkaznej situácie, ako aj základných zásad trestného konania. K žalobcom uplatnenej
nemajetkovej ujme uviedol, že táto je nedostatočne preukázaná, vypočutí svedkovia predniesli len
svoje subjektívne názory a pokiaľ žalobca uviedol, že trestné stíhanie malo nepriaznivý vplyv na jeho
zdravotnýstav,tútoskutočnosťžiadnymzdravotnýmzáznamomanipotvrdenímnepreukázal.Žalobcove

tvrdenia o psychických problémoch, trpením nechutenstvom, nespavosťou, nesústredenosťou a
problémami s pamäťou možno považovať za účelové tvrdenia, ktorými sa snaží preukázať výšku
žiadanej nemajetkovej ujmy. Za relevantné nemožno brať ani potvrdenie Q.. Z., ktorý ako všeobecný
lekár nie je špecialista z odboru psychiatrie a teda jeho vyjadrenia, že od októbra 2010 mal menovanýdepresívnu náladu, možno považovať len za vyjadrenie jeho osobného názoru, ktoré len nepriamo
podporuje potvrdenie psychiatra z neznámeho dátumu o skutočnostiach z mája a júla 2011. V ďalšom
poukazuje na aplikačné problémy v súvislosti s orgánom konajúcim v mene štátu, keď príslušnosť

prokuratúry konať za štát ustanovuje § 4 ods. 1 písm. f/ Zákona č. 514/2003 Z.z.. Na to, aby prokuratúra
bola oprávnená a povinná konať za štát, musí spôsobiť podľa zákona škodu buď konaním, alebo
opomenutím, v prípadoch uznesení o vznesení obvinenia vydaných policajtom policajného zboru, na
ktorom sa prokurátor žiadnym spôsobom nepodieľal, ani nič pri jeho vydaní neopomenul, nie je možné,
aby škodu spôsobil prokurátor, ako to predpokladá zákon. Uznesenie o vznesení obvinenia, ako titul

náhrady škody je účinné a vykonateľné už jeho vydaním bez ohľadu na to, kedy ho prokurátor obdrží,
preto jeho účinkom, ktoré nastali už jeho vydaním nemôže v tomto štádiu zabrániť, a už vôbec nie
škodu spôsobiť. V opačnom prípade by analogicky musela byť akceptovaná tiež úvaha o zodpovednosti
súdu vo všetkých prípadoch, keď súd po preskúmaní a predbežnom prejednaní obžaloby nariadil
hlavné pojednávanie a teda uznal a potvrdil zákonnosť prípravného konania. Zákon situáciu, kedy
príslušný orgán nemožno podľa § 4 ods. 1 zákona určiť rieši v ust. § 4 ods. 2 tak, že v mene štátu

koná Ministerstvo spravodlivosti SR. Sám žalobca za titul nároku na náhradu škody označil nezákonné
rozhodnutie - uznesenie o vznesení obvinenia povereným príslušníkom PZ SR. Z toho vyplýva, že
súd pri rozhodovaní o návrhu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci, ako aj majetkovej ujmy sa nedostatočne vysporiadal s existenciou (ne)zákonného rozhodnutia o
vznesení obvinenia a riadne neskúmal, či v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia H. Q. boli

na jeho obvinenie splnené zákonné predpoklady a teda jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Zároveň súd priznal nemajetkovú ujmu za obdobie od 26. 11. 2009, avšak
okamihom, kedy konkrétne trestné stíhanie bolo spojené s osobou H. Q. je až vznesenie obvinenia
dňa 27. 01. 2010. To znamená, že začiatok doby, od ktorej mohlo dôjsť k príčinnej súvislosti medzi
rozhodnutím a nemajetkovou ujmou je práve tento dátum. Súd tiež nezvážil pri výpočte dĺžky obdobia,

že trestné stíhanie ORP 2654/3-OSV-PT-2009 bolo v období 26. 05. 2010 až 11. 06. 2010 prerušené
a túto okolnosť nezvážil ani v trestnom stíhaní vedenom pod sp. zn. ČVS ORP-2653/3-OSV-PT-2009,
kedy bolo trestné stíhanie prerušené od 12. 05. 2010 do 24. 05. 2010. Navrhol napadnutý rozsudok
zrušiť v celom rozsahu a vrátiť vec na ďalšie konanie. V prípade potvrdenia napadnutého rozsudku žiada
pripustiť dovolanie na otázku zásadného právneho významu a to je otázka oprávnenosti konať v mene

štátu s prihliadnutím na aplikáciu ustanovenia § 4 ods. 1 a ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z..

6.Žalobcavpísomnomvyjadreníkodvolaniužalovanejoznačilnázoryžalovanejzaznačnezavádzajúce
a účelové, nekorešpondujúce medzi skutkovým a právnym stavom veci.

7. K tvrdeniu žalovanej o neexistencii základu nároku nemajetkovej ujmy uviedol, že nezákonné
rozhodnutie o vznesení obvinenia, následné trestné stíhanie zahŕňajúce všetky trestno-procesné úkony
spôsobilo u žalobcu v zmysle § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. vznik takej ujmy značeného rozsahu, kde
už konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a nemožno túto ujmu uspokojiť
inak. Argumentácia žalobcu sa opiera o objektívne hľadisko - ujmu spôsobenú nezákonným trestným

stíhaním pre trestný čin, za ktorý hrozil trest odňatia slobody až na 2 roky. Tvrdí, že rozhodnutie o
vznesení obvinenia a nadväzujúce trestné stíhanie výrazne negatívnou mierou zasiahli do všetkých
oblastí a sfér života žalobcu, čo v následnom texte popisuje zhodne s dôvodmi svojho odvolania,
zdôrazniac, že bolo zasiahnuté do všetkých oblastí a sfér jeho života, tento záťažový stresujúci stav
pôsobili počas neúmerne dlhého trestného konania 32 mesiacov, čo sa okrem iného odzrkadlilo aj v

psychickom stave žalobcu.

8. K odvolacej námietke žalovanej, že konajúci súd arbitrárnym spôsobom určil za štátny orgán konajúci
v mene žalovanej Generálnu prokuratúru SR poukazuje na zmenu úpravy účinnej od 01. 01. 2013
zákonom č. 412/2012 Z.z., ktorá mala za cieľ ustáliť zastupujúci orgán štátu v závislosti od zistenia

a posúdenia otázok týkajúcich sa toho, či v rámci trestného stíhania bola žalobcom podaná sťažnosť
voči rozhodnutiu o vznesení obvinenia, ktorý orgán a akým spôsobom o takejto sťažnosti rozhodol.
Hoci sa na legislatívnej príprave tejto zmeny podieľali orgány štátu, neboli schopné (ochotné?!) prijať
a vecne prejednať žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku a žiadosti medzi sebou posúvali
bez riešenia vecnej stránky prípadu. Súd v danej veci v súčinnosti so žalobcom ustálil, že dozor na

dodržiavaním zákonnosti vykonával prokurátor okresnej prokuratúry, ktorý sťažnosť žalobcu smerujúcu
voči uzneseniam o vznesení obvinenia zamietol a zároveň podal v trestnej veci obžalobu príslušnému
súdu. Súd prvej inštancie prisvedčil žalobcovi, že pre posúdenie uplatneného nároku poškodeného
sú ťažiskovými uznesenia o vznesení obvinenia proti žalobcovi a sťažnosti, ktoré boli prokurátoromzamietnuté. Účinkyzrušeníuzneseníovzneseníobvinenianastaliprávoplatnosťourozsudkuokresného
súdu, ktorým bol žalobca spod obžaloby oslobodený. Žalobca splnil podmienku podľa § 6 ods. 2 zák.
č. 514/2003 Z.z., keď uznesenie napadol sťažnosťou, teda riadnym opravným prostriedkom. Podľa § 4

ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. za štát koná Generálna prokuratúra SR. Súd mal preukázané,
že žalobca uplatnil nárok na príslušnom orgáne podľa § 15 ods. 1 zákona, žalovaná nárok neuznala,
nakoľko sa nepovažovala za príslušný orgán. Tento procesný postup a úvahy k nemu vedúce súd
prvej inštancie stranám sporu ozrejmil na začiatku konania ako aj v obsahu odôvodnenia napadnutého
rozsudku. Žalobcovi sa zo strany žiadneho orgánu nedostalo žiadneho ospravedlnenia, prejavu ľútosti,

či iného zadosťučinenia za nezákonné obvinenie a nadväzujúce trestné stíhanie.

9. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok - ďalej CSP
preskúmal vec v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP bez nariadenia pojednávania v súlade s §
385 ods. 1 CSP a contrário, pričom napadnutý rozsudok v časti rozhodnutia týkajúcej sa príslušenstva
- úroku z omeškania podľa § 388 CSP zmenil. V zostávajúcej časti napadnutý rozsudok ako vecne

správny a správne odôvodnený s poukazom na ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

10. Odvolací súd vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná v odvolaní namietala, že súd sa pri rozhodovaní
o návrhu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci a nemajetkovej
ujmy nedostatočne vysporiadal s existenciou (ne) zákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia a či v

časevydaniauzneseniaovzneseníobvineniaH.Q.bolinajehoobvineniesplnenézákonnépredpoklady
tvrdiac, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, sa ako prvou zaoberal touto
odvolacou námietkou. Túto námietku hodnotí odvolací súd ako bezzákladnú, odkazuje na odôvodnenie
súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku na strane 12 až 13, ktoré považuje za vecne správne
a náležite odôvodnené. S týmto odôvodnením sa odvolací súd stotožňuje a v podrobnostiach naň

odkazuje. Za dôležité považuje, že v predmetnej trestnej veci bolo začaté trestné stíhanie a vznesené
obvinenie voči žalobcovi a to uznesením príslušníka OR PZ UJKP OSV Lučenec, proti ktorému žalobca /
obvinený podal sťažnosť. Prokurátor okresnej prokuratúry túto sťažnosť zamietol a podal obžalobu na
obvineného H. Q., súd prvej inštancie žalobcu spod obžaloby oslobodil a odvolanie prokurátora proti
rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ako nedôvodné zamietol. Vzhľadom na výsledok vedeného

trestného konania je teda bez akýchkoľvek pochybností správny záver súdu prvej inštancie, že všetky
rozhodnutia voči žalobcovi v trestnom konaní do rozhodnutia súdu (súdov) bolo potrebné považovať za
nezákonné, preto je daný dôvod nároku žalobcu na náhradu škody v zmysle § 3 ods. 1 a ods. 2, § 5
ods. 1 a § 6 ods. 1,2 zák. č. 514/2003 Z.z..

11. V ďalšom žalovaná spochybnila príslušnosť prokuratúry konať za štát v zmysle § 4 ods. 1 písm. f/
zák. č. 514/2003 Z.z.; tvrdí, že v prípadoch uznesení o vznesení obvinenia vydaných policajtom PZ
sa prokurátor žiadnym spôsobom nepodieľal, nič pri jeho vydaní neopomenul, preto nie je možné, aby
škodu spôsobil prokurátor, ako to predpokladá zákon. Poukazuje na to, že situáciu, kedy príslušný orgán
nemožnourčiťpodľa§4ods.1zákonariešiustanovenie§4ods.2tak,ževmeneštátukonáMinisterstvo

spravodlivosti SR. K tejto odvolacej námietke odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo 14. 10. 2015 sp. zn. 8Cdo 289/2014 (6/2016) v zmysle ktorého „ak v trestnom
konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť
proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru, alebo povereného príslušníka policajného zboru a
podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady

škody podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zák. č. 412/2012 Z.z. je od 01. 01. 2013
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene štátu
prihliadne v takomto konaní súd z úradnej povinnosti“. V zmysle uvedeného rozhodnutia je potom bez
akýchkoľvek pochybností zrejmé, že v danom prípade za škodu vzniknutú žalobcovi koná v mene

štátu, ako príslušný štátny orgán práve Generálna prokuratúra SR. Naviac podľa názoru odvolacieho
súdu aj pred prijatím tohto rozhodnutia bolo zrejmé, že v obdobnom prípade, ako v danej súdenej
veci, to znamená, keď prokurátor zamietol sťažnosť voči uzneseniu príslušníka policajného zboru o
vznesení obvinenia a podal obžalobu na súd došlo k nezákonnému rozhodnutiu, ktorým bola spôsobená
škoda, práve v štádiu, keď už vo veci v trestnom konaní konal prokurátor. Podľa trestného poriadku

na úseku trestného konania, ktoré začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a zavŕšený je
podaním obžaloby, vykonáva pôsobnosť vyšetrovateľ policajného zboru resp. poverený príslušník PZ
a tiež prokurátor. Aj keď nezákonným rozhodnutím ostáva uznesenie o vznesení obvinenia vydané
príslušným policajtom, oprávnenie Ministerstva vnútra SR konať za štát v rámci konania o náhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímzostalazachovanálenpreprípad,žeprokurátornezamietol
sťažnosť proti uzneseniu policajta a nepodal obžalobu (v opačnom prípade by bolo potrebné dospieť k
názoru, že MV SR oprávnenie konať za štát nemá), preto ak prokurátor podanú sťažnosť obvineného/

žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia zamietol a následne podal obžalobu príslušnému súdu,
bolo tým založené oprávnenie Generálnej prokuratúry SR konať za štát v následnom konaní o náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zák. č. 514/2003 Z.z.. V zmysle platnej úpravy
§ 4 ods. 1 písm. f/ zák. č. 514/2003 Z.z., kritérium na vznik oprávnenia k GP SR konať za štát
nezakotvuje vydanie nezákonného rozhodnutia prokurátora prokurátorom, ale skutočnosti že škodu

spôsobil v trestnom konaní tým, že nevyužil (prokurátor) svoju kompetenciu a nezrušil nezákonné
rozhodnutie, trestné stíhanie nezastavil, čo znamená, že si osvojil závery nezákonného rozhodnutia a
na ich základe podal obžalobu. Tento odvolací dôvod preto odvolací súd považoval za nepodložený.

12. Pokiaľ žalovaná v odvolaní považuje uplatnenú nemajetkovú ujmu za nedostatočne preukázanú,
len s odkazom na žalobcom ponúknuté a predložené dôkazy tak, že ide len o vyjadrenie osobného

názoru psychiatra, ktorý je špecialistom z odboru psychiatrie a žalobcove tvrdenia o svojich psychických
problémoch a ďalších zdravotných problémoch označil za účelové, výpovede svedkov označil
za subjektívne názory svedkov, vzhľadom na takto vznesenú odvolaciu námietku, ktorá bola len
spochybnením dôkazov predložených žalobcom, odvolací súd takéto spochybňovanie neakceptuje a v
tomto smere odkazuje na vykonanie dokazovania a hodnotenie dôkazov zo strany súdu prvej inštancie,

ktoré v tomto smere považuje za dostatočne jasné, zrozumiteľné a presvedčivé.

13. Žalobca v odvolaní napáda rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej bol jeho nárok na náhradu
nemajetkovejujmyspoluspríslušenstvomzamietnutývrozsahu14933€.Vodvolanívyjadrujenesúhlas
s výškou priznanej nemateriálnej ujmy. Odvolací súd po oboznámení sa s dôvodmi žalobcu, dôkazmi,

ktoré v tomto smere súd prvej inštancie vykonal a úvahami súdu prvej inštancie na základe ktorej dospel
k ustáleniu výšky primeraného finančného zadosťučinenia na sumu 2 667 € považuje rozhodnutie súdu
prvej inštancie za vecne správne a náležite odôvodnené. Odvolací súd konštatuje, že správne súd prvej
inštancie predovšetkým skúmal, či v danom prípade je na mieste priznať uplatnený nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže tento spôsob zadosťučinenia nastáva až v prípade, ak samotné

konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím (§ 17 ods., 2 zák. č. 514/2003 Z.z.). Rovnako možno konštatovať, že súd
prvej inštancie pri určení výšky nemajetkovej ujmy postupoval v súlade so zákonnou úpravou, teda ust.
§ 17 ods. 3 zákona, prihliadol na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie v ktorom žil
a pracoval, na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých ku nej došlo, zohľadnil závažnosť

následkov, ktoré poškodenému vznikli v súkromnom živote a v jeho spoločenskom uplatnení. Súd prvej
inštancie postupoval uvedeným spôsobom a v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne jasne
vysvetlil, akými úvahami sa riadil pri určení primeranosti výšky nemajetkovej ujmy. Odvolací súd nezistil
dôvod na zmenu rozhodnutia v tejto časti ani v zmysle odvolania žalobcu a rovnako ani podľa odvolania
žalovanej, pretože súd prvej inštancie postupoval v súlade so zákonnou úpravou, jeho rozhodnutie je

jasné, presvedčivé, zohľadňujúce všetky potrebné skutočnosti a okolnosti. Preto odvolanie ako žalobcu,
tak aj žalovanej v tejto časti považoval odvolací súd za nedôvodné (k tomu napr. uznesenie Najvyššieho
súdu SR zo dňa 23. 02. 2011 sp. zn. 5 MCdo 7/2010). Pokiaľ ide výšku priznanej škody podľa § 18 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z.z., teda náhrady trov konania, ktoré poškodenému vznikli v trestnom konaní vo výške
1 200 € proti tomuto žalobca odvolanie nepodal, nakoľko bol v tejto časti uplatneného nároku úspešný,

žalovaná výšku nerozporovala, v podanom odvolaní namietala samotný základ nároku na náhradu
škody. Odvolací súd nemal preto dôvod na preskúmavanie výšky tohto nároku (hoci z odôvodnenia
napadnutého rozsudku je zrejmé, že táto bola vyčíslená a preukázaná správne).

14. Odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie pochybil pri rozhodovaní o úroku z omeškania, keď

tento žalobcovi priznal len zo sumy 1 200 €| (teda skutočnej škody podľa § 442 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) a zamietol nárok v časti úroku z omeškania z nemajetkovej ujmy. Odvolací súd považuje za
nesprávny názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalovaná sa nedostala do omeškania s plnením
tejtosvojejpovinnostivočižalobcovi,pretožeovýškeoprávnenýchnárokovsamôžedozvedieťžalovaná
len z právoplatného rozhodnutia súdu. Takýto názor nie je správny a nie je súladný ani so zákonnou

úpravou, ani s prevládajúcou súdnou praxou. Aj uplatnenie práva na náhradu nemajetkovej ujmy
podlieha rovnakým lehotám na uplatnenie, ako nárok na náhradu skutočnej škody, nie je potom dôvod
na to, aby sa úrok z omeškania odvíjal od právoplatnosti rozhodnutia súdu o jeho priznaní a o jeho výške.
Pokiaľ ide o samotný čas, od kedy priznal súd prvej inštancie úrok z omeškania, teda od 23. 08. 2014,je rozhodnutie aj odôvodnenie súdu prvej inštancie v tomto smere vecne správne a správne právne
posúdené. Preto odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti priznania/nepriznania
úroku z omeškania z titulu nemajetkovej ujmy od tohto dátumu, teda 23. 08. 2014 do zaplatenia, ktorý

považuje za dôvodný a súladný so zákonnou úpravou.

15. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 a § 255 ods.
2 CSP.

16. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie ani na základe výzvy na plnenie
(§ 379 ods. 1 a 2 CMP), môže mu súd uložiť pokutu do 1.000,- Eur (§ 382 ods. 1 CMP), rozhodnúť o

zastavení výplaty rodičovského príspevku a prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa (§ 383
ods. 1 CMP) alebo odňať maloletého tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť a postarať sa o jeho
odovzdanie tomu, komu bolo podľa rozhodnutia zverené, alebo tomu, komu rozhodnutie priznáva právo
na styk s maloletým po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestneného
alebo zadržaného maloletého prevziať (§ 386 ods. 1 CMP) a to všetko aj bez návrhu (§ 376 ods. 2 CMP).