Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 27, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/138/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3714203933
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3714203933.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v spore žalobcu K., zastúpeného M. proti žalovanej
1) H., žalovanej 2) I., zastúpenej M., o určenie, že žalobca je dedičom zo zákona v druhej skupine, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 11. novembra 2014, č.k.
3C/83/2014-52, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaná 1) n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

Žalovaná 2) m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovaným 1), 2) domáhal určenia, že je
dedičom zo zákona v 2. dedičskej skupine po poručiteľovi O. G., zomrelému XX.XX.XXXX, naposledy

bytom G., Y.. Žalobca svoj žalobný nárok odôvodňoval tým, že s poručiteľom žil v spoločnej domácnosti
najmenej po dobu jedného roka pred smrťou poručiteľa a bol z tohto dôvodu na neho
odkázanývýživou.Súdprvejinštanciekonštatoval,ževzmysleust.§474ods.1Občianskehozákonníka
základnými podmienkami na to, aby spolužijúce osoby boli dedičmi po poručiteľovi
v druhej dedičskej skupine sú, že s poručiteľom žili v spoločnej domácnosti po dobu jedného roka pred
smrťou poručiteľa a zároveň musí byť splnená podmienka starostlivosti o spoločnú domácnosť alebo

odkázanosti spolužijúcej osoby výživou na poručiteľa. Súd prvej inštancie mal z
vykonaného dokazovania za preukázané, že napriek tomu, že prevažnú časť roka sa žalobca a poručiteľ
zdržiavali v G., každý z nich žil v inom byte - žalobca na priváte s ďalšími študentmi a poručiteľ
spolu so žalovanou 1) - matkou žalobcu vo firemnom byte. Do bytu v G. chodil poručiteľ
príležitostne s úmyslom tráviť tam víkendy, prípadne dovolenku, žalobca do tohto bytu chodil
ešte zriedkavejšie. Stretávanie sa žalobcu s poručiteľom hoci aj každý deň v týždni vo firemnom byte
za účelom pobudnutia tam 2-3 hodiny, resp. stretávanie každých 4-5 týždňov cez víkend v byte v G. a

prípadné spoločné trávenie voľného času, podľa názoru súdu prvej inštancie, ešte nezakladá spoločnú
domácnosť a spoločné bývanie žalobcu s poručiteľom. V danom prípade v spoločnej domácnosti s
poručiteľom najmenej po dobu jedného roku pred smrťou žila jedine žalovaná 1) - jeho manželka a
zároveň matka žalobcu. Preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že nebola splnená prvá zákonná
podmienka uvedená v ustanovení § 474 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a síce, že žalobca
po dobu jedného roka pred smrťou poručiteľa nežil s ním v spoločnej domácnosti. V konaní nebolo

preukázané ani splnenie druhej zákonnej podmienky uvedenej v § 474 ods. 1 Občianskeho zákonníka
- odkázanosť žalobcu výživou na poručiteľa. V období 03.08.2010-03.08.2011 sa žalobca sústavne
pripravoval na budúce povolanie štúdiom na vysokej škole dennou formou, teda vyživovacia povinnosťrodičov k žalobcovi trvala; matka žalobcu (žalovaná 1/) v tom období pracovala s príjmom cca
916,24Eurmesačne,pričombolozistené,ženemalažiadnevýdavky nabývanieadisponovala
čiastkou min. 350.000,- Sk (11.617,87 Eur) titulom vyporiadania BSM; otec žalobcu prispieval na jeho

výživu pravidelne mesačne sumou 67 Eur. V konaní teda nebolo preukázané, že žalobca bol odkázaný
(závislý) na príjem (od príjmu) poručiteľa, keďže jeho rodičia mu zo svojho príjmu dokázali zabezpečiť
uspokojenie všetkých odôvodnených potrieb (a teda aj nákladného štúdia na vysokej škole), ktoré mal
žalobca v období 03.08.2010 - 03.08.2011. Sú to v prvom rade rodičia, ktorí sa majú postarať
o to, aby materiálne potreby ich detí boli zaistené. Podmienka odkázanosti výživou na poručiteľa by

bola splnená až vtedy, ak by rodičia dieťaťa, ktoré nie je schopné samostatne sa živiť z
objektívnych dôvodov alebo svojím nezodpovedným prístupom nemohli, resp. nechceli prispievať na
primeranú výživu dieťaťa a z tohto dôvodu túto povinnosť by dobrovoľne zobral na seba ako „morálny
záväzok“ poručiteľ. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol, o trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., žalovanej 1) náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si
náhradu trov konania neuplatnila, žalovanej 2) priznal náhradu trov konania vo výške 384,52 Eur.

2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca a domáhal sa, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uplatnil odvolací
dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d), písm. e), písm. f) O.s.p. Mal za to, že súd prvej
inštancie na základe nesprávneho vykonania dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam,

keď musel mať vedomosť o tom, že finančnými prostriedkami v rozsahu cca 400.000,- Sk žalovaná
1) nedisponovala, nakoľko BSM zaniklo pred viac ako siedmimi rokmi a nie v rozhodnom období.
Z obsahu odôvodnenia súdu prvej inštancie nie je zrejmé, ako dospel k záveru, že žalovaná 1) v
rozhodnom období naozaj disponovala čiastkou 11.617,87 Eur titulom vyporiadania BSM. Vytýkal súdu
prvej inštancie, že nezistil, či žalovaná 1) skutočne s týmito finančnými prostriedkami disponovala,

pretožepokiaľtakétofinančnéprostriedkynemala,nedisponovalanimi,naopak,malarôznedlhy,pôžičky
a nemohla objektívne sama, resp. s jeho biologickým otcom zabezpečovať mu výživné. Súd prvej
inštancie si mohol iniciatívne pre náležité objasnenie skutkových okolností vyžiadať všetky bankové
výpisy za rozhodné obdobie z banky, v ktorej má žalovaná 1) vedený účet, čo by bolo efektívnejšie, ako
keby odkázal na takúto činnosť žalobcu. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že nežil v spoločnej

domácnosti s poručiteľom po dobu jedného roka pred jeho smrťou. Vytýkal súdu prvej inštancie, že
opomenul skutočnosť, že predchádzajúcich sedem rokov žili ako rodina, on bol nevlastným synom
poručiteľaaspolusosvojoumatkou,manželkouporučiteľa-žalovanou1)tvorilispotrebnéspoločenstvo.
Jeho prechodná neprítomnosť v spoločnej domácnosti z dôvodu prípravy na svoje budúce povolanie
nemôže byť podkladom na odôvodnenie tvrdenia, že nežil po dobu jedného roka pred smrťou poručiteľa

s ním v spoločnej domácnosti. Predložil súdu listinný dôkaz s poukazom na § 205a O.s.p., ktorým
preukazuje, že žalovaná 1) nedisponovala finančnými prostriedkami, tak ako mal preukázané súd prvej
inštancie, čo by súd zistil sám, keby dôsledne uplatňoval ustanovenia O.s.p. Vytýkal súdu prvej inštancie
nedostatočné odôvodnenie jeho rozsudku, keď neuviedol, akým spôsobom dospel k názoru a preveril,
že žalovaná 1) disponuje väčšou finančnou čiastkou titulom vyporiadania BSM. Rovnako rozhodnutie

súdu prvej inštancie neobsahuje ani vyporiadanie sa s ďalšími rozhodujúcimi skutočnosťami ako sú
tvrdenia svedkov o tom, že boli prítomní pri tom, ako mu poručiteľ viackrát poskytoval finančné čiastky,
ktoré by mohli predpokladať práve jeho odkázanosť na výživu poručiteľa, myšlienkové pochody
súdu prvej inštancie mu nie sú známe.

3. Žalovaná 1) vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedla, že s odvolaním súhlasí,
a to predovšetkým s prihliadnutím na nesprávny právny záver súdu prvej inštancie, vyplývajúci z
nesprávnych skutkových zistení ohľadne sumy cca 400.000,- Sk, ktoré mala mať z vyporiadania BSM,
ktorézaniklopredviacakosiedmimirokmi.Poukázalanazjavnýrozpormedzitvrdenímžalobcuvnávrhu
a vyhodnotením súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku ohľadom spolužitia žalobcu s poručiteľom

a zároveň ňou ako manželkou poručiteľa a matkou žalobcu v spoločnej domácnosti, v ktorej žili ako
štandardná rodina, hospodárili so spoločnými financiami, trávili voľný čas a okrem času, ktorý žalobca
musel venovať svojim študijným povinnostiam. Poručiteľ dobrovoľne prispieval žalobcovi na
výživu a štúdium z dôvodu, že jej exmanžel bol dôchodca a nedokázal spolu s ňou pokryť všetky náklady
žalobcu na vysokoškolské štúdium. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a

vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Žalovaná 2) vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhla rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že v priebehu konania pred súdom prvej inštanciebolo preukázané, že žalovaná 1) dostala titulom vyporiadania BSM sumu 400.000,- Sk, za ktoré si
chcela kúpiť s poručiteľom spoločný byt, čo poručiteľ odmietol s tým, že on svoj 1-izbový byt nepredá
a ponechá si ho a žalovaná 1) nech si kúpi svoj byt. Žalovaná 1) uviedla, že do bytu poručiteľa

investovala cca 50.000,- Sk, nenamietala však, že by zvyšnú časť peňazí z vyporiadania BSM nemala v
rozhodnom období k dispozícii, ani v tomto smere nenavrhovala vykonať žiadne dokazovanie. Námietka
žalobcu, že súd mal v tomto smere vyvinúť iniciatívu a vykonávať dôkazy, považuje za irelevantné.
Zdôraznila, že za osobu odkázanú výživou na poručiteľa sa považuje osoba, ktorá nemá vlastný zdroj
príjmov na úhradu svojich osobných potrieb a nemá voči nikomu nárok na ich úhradu a poručiteľ

mu dobrovoľne a bezplatne plnenie poskytuje. Žalobca mal zákonný nárok na to, aby na jeho výživu
prispievali jeho rodičia, žalovaná 1) a jeho biologický otec Z. G., ktorý si túto vyživovaciu povinnosť
aj plnili. Napriek tvrdeniam žalobcu, že výška výživného jeho biologického otca nebola dostačujúca,
žalobca preukázateľne nevyužil zákonnú možnosť danú mu Zákonom o rodine, aby sa domáhal určenia
výživného v primeranej výške. Z vykonaného dokazovania tiež vyplýva, že poručiteľ a žalovaná 1) mali
oddelenéúčtyaanijedenznichnemalprístupkúčtutohodruhého,ktorúskutočnosťpotvrdilaisvedkyňa

G.. V konaní bolo tiež preukázané, že z účtu poručiteľa na účet žalobcu nebol nikdy vykonaný prevod
peňazí,ktorýmbybolomožnéhodnovernýmanevyvrátiteľnýmspôsobompodoprieťtvrdeniežalobcu,že
mu poručiteľ dobrovoľne poskytoval plnenie titulom odkázanosti výživou na neho. Existencia oddelených
účtov poručiteľa a žalovanej 1), z ktorých každý z manželov prioritne hradil svoje výdavky, je zrejmá aj z
vyjadrení žalovanej 1), keď potvrdila, že byt v G. bol platený z finančných prostriedkov poručiteľa

a ona vykonávala úhradu výdavkov žalobcu tak, že mu na účet, resp. do ruky poskytovala 300 Eur
a priamo platila 140 Eur na účet prenajímateľa za nájom bytu, v ktorom žalobca býval. Žalobcu preto
nemožno považovať za osobu odkázanú výživou na poručiteľa, okrem iného i z dôvodu, že tento mal
nárok na úhradu svojich výdavkov voči svojim biologickým rodičom, ktorí si vyživovaciu povinnosť plnili.
Priemerný mesačný zárobok žalovanej 1) - matky žalobcu v rozhodnom období bol vo výške 916,24

Eur, táto sa nepodieľala preukázateľne na úhrade nákladov za byt vlastnícky patriaci poručiteľovi, bývali
s poručiteľom v služobnom byte bez povinnosti platiť nájomné, energie a podobne, čiže nemali žiadne
výdavky v súvislosti s bývaním, a preto je nesporné, že žalobca nebol výživou odkázaný na poručiteľa. V
prípade občasného poskytnutia finančných prostriedkov v prospech žalobcu zo strany poručiteľa 10 Eur,
30 Eur, keď si išiel posedieť žalobca s kamarátmi, nie je možné považovať za plnenie titulom odkázanosti

výživou na poručiteľa. Poručiteľ takto občas dal peniaze aj svedkyni G. a jej deťom.

5. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolaní žalobcu došlo k zmene právnej úpravy
sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok

(O.s.p.), podľa ktorého rozhodoval súd prvej inštancie. V prechodných ustanoveniach (§
470 ods. 1) CSP stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti. Súčasne však v § 470 ods. 2 CSP uviedol, že zostávajú zachované
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona. V zmysle
týchto ustanovení odvolací súd posudzoval otázku dôvodnosti podaného odvolania žalobcom, nakoľko

toto bolo podané za účinnosti O.s.p. Procesne vec posudzoval podľa ustanovení CSP.

6. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

7. Odvolací súd podrobne preskúmal odvolacie námietky, ktoré boli v konaní žalobcom vznesené a
v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie uvedenými v
odôvodnení jeho rozsudku, na ktoré v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Na zdôraznenie správnosti
dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie dodáva odvolací súd nasledovné:

8. Odvolací dôvod uplatnený žalobcom podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. (účinného do
30.06.2016) spočíva v mylnej aplikácii (výkladu) právnej normy na zistený skutkový stav, alebo použitie
právnej normy, ktorú na zistený skutkový stav vôbec nemožno aplikovať, ako aj posúdenie predbežných
otázok, otázok žalovateľnosti nároku a dodržiavanie procesných predpisov upravujúcich otázky, ktoré
majú vplyv na správnosť rozhodnutia vo veci samej.

9. V danej veci súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia hmotného práva - § 474 ods. 1, § 115
Občianskeho zákonníka, o ktoré ustanovenie opieral svoju žalobu i žalobca v žalobe, ktorou sa konanie
začalo.Niejepotomodvolaciemusúduzrejmé,včomvidelodvolateľdôvodnosťuvedenéhoodvolaciehodôvodu. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so správnym právnym posúdením danej
veci v zmysle § 474 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenie súd prvej inštancie i správne
vyložil a konštatuje, že odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. daný nebol.

10.Podstataodvolaciehodôvodupodľa§205ods.2písm.d)O.s.p.(účinného do30.06.2016)
spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov
dokazovania. Dôsledkom potom je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli,
alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané,

alebo vyplynuli z prednesov strán sporu. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických
rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných
poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je treba považovať taký
výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu podľa § 132 O.s.p. Podľa citovaného
zákonného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,

včítane toho, čo uviedli strany sporu. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej
inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. §
133 až § 135 O.s.p. Týmto odvolacím dôvodom možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení

dôkazov, na ktorého nesprávnosť nemožno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd
dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať
s jeho skutkovými závermi.

11. Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie nesprávny skutkový záver, že žalovaná 1) mala v rozhodnom

časedostatokfinančnýchprostriedkovzvyporiadaniaBSMcca350.000,-Sk(11.617,87 Eur),abymohla
plniť svoju vyživovaciu povinnosť voči nemu a dôvodil, že súd prvej inštancie pri preukazovaní tejto
skutočnosti dôsledne neuplatňoval ustanovenia O.s.p.

12. Odvolací súd zdôrazňuje, že v sporovom občianskom súdnom konaní sa uplatňuje prejednacia

zásada. Strana sporu má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s
ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto povinnosti
nesplnila.Medzipovinnosťoutvrdeniaapovinnosťouoznačiťdôkazynapreukázanietvrdeníjevzájomná
väzba. Pokiaľ strana sporu nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje
tvrdenia dôkazy. Dôkazné bremeno ako procesný inštitút v civilnom sporovom konaní spočíva v

zodpovednosti strany sporu za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku
ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Ak neboli preukázané tvrdenia strany sporu, táto dôkazné bremeno
neuniesla, čoho následkom je rozhodnutie súdu vo veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného
bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, keď neboli preukázané určité
skutočnosti, významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti strany

sporu, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101 a v
§ 120 ods. 1 prvej vety O.s.p. účinného do 30.06.2016 alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť
preukázaná vôbec).

13. V danej veci bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané a medzi stranami sporu nebolo sporné,

že žalovaná 1) titulom vyporiadania BSM získala finančnú čiastku 400.000,- Sk, z ktorých 50.000,-
Sk mala investovať do rekonštrukcie bytu poručiteľa. Pokiaľ v priebehu konania pred súdom prvej
inštancie táto skutočnosť spochybnená nebola, žiadna zo strán sporu netvrdila, že čiastku 350.000,- Sk
(11.617,87 Eur), z ktorej mohla vyživovaciu povinnosť k žalobcovi plniť, nemala žalovaná 1) k dispozícii v
rozhodnom období, nebolo na túto skutočnosť významné vykonávať dôkazy. Naviac, žalovaná 1) mala

mesačný príjem 916,24 Eur a vyživovaciu povinnosť k žalobcovi plnil i jeho biologický otec.

14. Odvolací súd konštatuje, že v preskúmavanej veci súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa zásad uvedených v ust. § 132 a
nasl. O.s.p. (účinného do 30.06.2016) a správne aplikoval predpisy hmotného práva, a pokiaľ dospel k

skutkovému záveru, že žalobca nebol na poručiteľa v rozhodnom období odkázaný výživou, bolo jeho
skutkové zistenie správne. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané a žalobcom ani tvrdené také
skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci.15. Z uvedených dôvodov odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. nebol daný.

16. Podľa § 205 ods. 2 písm. e) O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté

vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie
skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a).

17. Podľa § 205a ods. 1 O.s.p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len

vtedy, ak po a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia súdu (prísediaceho)
alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť, alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.

18. Zákon pripúšťa skutočnosti alebo dôkazy v odvolacom konaní iba výnimočne a v obmedzenom
rozsahu. Účastník konania zásadne nemôže uplatniť v odvolacom konaní tie dôkazy a skutočnosti,
ktoré mohol uplatniť, ale neurobil tak v konaní pred súdom prvého stupňa. Takéto dôkazy a skutočnosti
nemôžeodvolacísúdvziaťdoúvahy.Naopak,dôkazyaskutočnosti,ktorémôžubyťodvolacímidôvodmi,
aj keď neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú charakteristické tým, že sa viažu na konkrétne

vymedzené procesné situácie v konaní pred súdom prvého stupňa, najmä na to, že odvolateľ nebol
riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. (§ 205a ods. 1 písm. c ) O.s.p.).
19. Z ust. § 120 ods. 4 O.s.p., účinného do 30.06.2016, vyplýva, že súd je povinný okrem vecí
podľa odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť, alebo označiť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje

pojednávanie (§ 115a), najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a
skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy, uplatnené neskôr,
sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a. Z ust. § 120 ods. 1 druhá veta O.s.p.
vyplýva, že súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej.

20. Odvolací súd preskúmaním danej veci zistil, že žalobca podal svoju žalobu na
Okresný súd Považská Bystrica dňa 14.04.2014. Najneskôr pred začatím pojednávania dňa 17.07.2014
boli účastníci (strany sporu) poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že skutočnosti a dôkazy musia
predložiť, alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, pretože na

dôkazy a skutočnosti, predložené a označené neskôr, súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy, uplatnené
neskôr,súodvolacímdôvodomlen zapodmienokuvedenýchv§205aO.s.p.Predvyhlásením
dokazovania za skončené dňa 11.11.2014 strany sporu nemali návrhy na doplnenie dokazovania.

21. Pokiaľ žalobca tvrdil v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie mal postupovať dôsledne,

uplatňovať ustanovenia O.s.p. a zistil by sám to, čo predkladá svojimi dôkazmi, že žalovaná 1)
nedisponovala v rozhodnom období finančnými prostriedkami cca 400.000,- Sk, odvolací súd sa s jeho
záverom nestotožňuje a tento záver nie je kompatibilný s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku
účinného do 30.06.2016, keď z ust. § 120 ods. 1 O.s.p., účinného do 30.06.2016, vyplývalo, že účastníci
sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených

dôkazovvykoná.Súdmôževýnimočnevykonaťajinédôkazy,akonavrhujúúčastníci,akjeichvykonanie
nevyhnutnéprerozhodnutievoveci.Zcitovanéhozákonnéhoustanoveniabezakýchkoľvekpochybností
vyplýva, že dôkazná povinnosť v občianskom súdnom konaní zaťažovala účastníkov (strany sporu).
Pokiaľ súd prvej inštancie v danej veci nemal za nevyhnutné pre rozhodnutie veci zisťovanie výpisov z
účtu žalovanej 1), s ktorým záverom sa odvolací súd stotožňuje, nie je možné jeho záveru nič vytknúť a

nie je možné ani pripustiť nové dokazovanie v odvolacom konaní, tak ako to navrhoval žalobca. Dôkazy,
ktoré v odvolacom konaní predložil bez akýchkoľvek pochybností, mohol predložiť i v
konaní pred súdom prvej inštancie, prípadne sa domáhať, aby tieto vykonal súd.

22. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. e) O.s.p. daný nebol.

23. Žalobca namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku súdom prvej inštancie.24.Podľa§157ods.2O.s.p.vodôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosanavrhovateľ(žalobca)domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých

dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie uznesenia bolo presvedčivé.

25. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdu prvej inštancie stupňov
zodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie

v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal
priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania
a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil
svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva
jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Za porušenie základného práva zaručeného v čl.

46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd prvej inštancie
neodôvodnil svoje rozhodnutia podľa predstáv odvolateľa.

26. Odvolací súd tiež pripomína, že súd prvej inštancie nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v danej veci, ktoré stručne a jasne
objasnilo skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu bolo plne
realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces. Odvolacia námietka žalobcu nebola

dôvodná.

27. Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255
ods. 1, § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovaná 1), ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, nemá nárok na
náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli a žalovaná 2),
ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 %. O výške trov konania žalovanej 2) rozhodne súd prvej inštancie.

29. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).