Rozhodnutie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, March 2, 2015

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9C/125/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114217419
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak
ECLI: ECLI:SK:OSPO:2015:8114217419.2

Rozhodnutie

Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobkyne: E.. P. H.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom D. T. XXXX/X, Prešov, právne zastúpenej JUDr. Martin Staroň, advokát, so
sídlom Hlavná 89, Prešov, proti žalovaným: 1. C.. H.. C. H., H.., nar. XX.XX.XXXX, bytom Ž. XXXX/XX,
Prešov, 2. J. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. T. XXXX/X, Prešov, 3. H. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom D.
T. XXXX/X, Prešov, o určenie, že žalobkyňa nie je vydedená, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu v časti, že žalobkyňa E.. P. H., nar. XX.XX.XXXX nie je vydedená poručiteľom H.. H. H., C..,
nar. XX.XX.XXXX, zomrelým dňa XX.XX.XXXX zamieta.

II. Určuje, že žalobkyňa E.. P. H., nar. XX.XX.XXXX je dedičom po poručiteľovi H.. H. H., C.., nar.
XX.XX.XXXX, zomrelým dňa XX.XX.XXXX.

III. Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom došlým súdu dňa 18.06.2014 sa žalobkyňa domáhala voči žalovaným určenia:

a) že nie je vydedená poručiteľom H.. H. H., C.., nar. XX.XX.XXXX, zomrelým dňa XX.XX.XXXX,
b) že je dedičom po poručiteľovi H.. H. H. C.., nar. XX.XX.XXXX, zomrelým dňa XX.XX.XXXX.

Vo svojom návrhu uviedla, že na notárskom úrade D.. L. A. sa vedie dedičské konanie po poručiteľovi
H.. H. H., C., ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX.

V rámci dedičského konania bolo zistené, že poručiteľ zomrel so zanechaním závetu a listiny o vydedení,
ktoré boli spísané formou notárskej zápisnice dňa 15.06.2009 notárom D.. R. Č..

Listinou o vydedení bola žalobkyňa podľa § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka vydedená
spolu so svojimi súrodencami, žalovaným v 2. a 3. rade, pričom všetci sú deťmi syna poručiteľa H.. H.
H., zomrelého dňa XX.XX.XXXX.

Následne notárka ako súdna komisárka uznesením zo dňa XX.XX.XXXX vyzvala zákonnú dedičku E.. P.

H., t.j. žalobkyňu, aby v lehote do jedného mesiaca od doručenia uznesenia podala žalobu na Okresný
súd Prešov vo veci rozhodnutia súdu o tom, že nie je vydedená poručiteľom H.. H. H..

Žalobkyňa považuje listinu o vydedení zo dňa 15.06.2009 spísanú vo forme notárskej zápisnice za
neplatnú, nakoľko nie sú naplnené hmotno-právne zákonné dôvody vydedenia podľa § 469a ods. 1
písm. b) Občianskeho zákonníka.Žalobkyňa uvádza, že dôvody vydedenia neobstoja, pretože tvrdenie o tom, že sa o poručiteľa
nezaujímala, nenavštevuje ho a nikdy ho nenazvala starým otcom nie je pravdivé, nakoľko ho nazývala
dedom alebo dedkom. Zároveň so svojou sestrou navštívili niekoľkokrát poručiteľa, dokonca ho prosili,

abyichvzalnamestskétrhyspolusichbratrancomĽ.H.,pričomnáslednecelýdeňstrávilinakolotočoch,
inokedy ich poručiteľ pozval dnu, sedeli spoločne a popíjali čaj.

Žalobkyňa ďalej poukazuje na to, že keď prišla so sestrou navštíviť poručiteľa a namiesto neho otvorila
žalovaná v 1. rade, pozvania dnu sa nedočkali. Problém bol na strane žalovanej v 1. rade, ktorá žila v

spoločnej domácnosti s poručiteľom v rodinnom dome na ulici Ž. XX v H. a bránila v styku poručiteľa
so žalobkyňou.

Pokiaľ ide o tvrdenie poručiteľa v listine o vydedení, že svojich vnukov nevidel minimálne 10 rokov, znova
žalobkyňa uvádza, že to nie je pravda. Žalobkyňa poručiteľa navštevovala a javila o neho záujem ako o
starého otca i osobu. Problém bol však na strane žalovanej v 1. rade, ktorá poručiteľa zatajovala, resp.

k poručiteľovi nepustila vnukov ani mu nepovedala, že vnuci sú pri bránke, že prišli za ním.

V rokoch 2006-2012 žalobkyňa študovala v Bratislave, z ktorého dôvodu sa zdržiavala dlhodobo v tomto
meste, čo ju zbavovalo možnosti osobných návštev, avšak o poručiteľa prejavovala opravdivý záujem.
Vždy, keď stretla svojho bratranca Ľ. H., ktorý žil v rodinnom dome s poručiteľom, pýtala sa ho na neho

vrátane toho, či ho môže ísť navštíviť.

Žalobkyňa ďalej poukazuje na to, že či už formou sms správ, alebo na sociálnej sieti sa prostredníctvom
svojho bratranca Ľ. H., ktorý žil s poručiteľom v spoločnej domácnosti zaujímala o jeho stav.

Žalovaná v 1. rade sa k žalobe vyjadrila podaním doručeným súdu dňa 11.07.2014, v ktorom uviedla,
že žiada žalobu zamietnuť. Ďalej uviedla, že sa starala o nebohého poručiteľa ako svojho otca 15
rokov pred jeho smrťou. Z toho 10 rokov s ním bývala. Naproti tomu žalobkyňa svojho starého otca
nenavštevovala vôbec a za 10 rokov ho bola navštíviť iba dvakrát. Žalobkyňa sa o poručiteľa vôbec
nestarala, nezaujímala sa, nepomáhala mu v chorobe ani v starobe.

Súd vykonal v predmetnej veci dokazovanie výsluchom účastníkov konania, výsluchom svedka ako aj
listinami tvoriacimi súdny spis a zistil nasledujúce:

Dňa 15.06.2009 bola spísaná notárska zápisnica na notárskom úrade D.. R. Č., ktorej obsahom je závet

a listina o vydedení prejavujúce poslednú vôľu H.. H.. H. H., C.., ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX. V
tejto notárskej zápisnici je uvedené, že poručiteľ celý svoj majetok odkazuje svojej dcére, H.. C. H., B..
Zároveň v tejto notárskej zápisnici poručiteľ vydedil vnukov, a to deti svojho syna H.. H. H., ktorý zomrel
dňa XX.XX.XXXX - P. H., J. H. a H. H..

Čo sa týka listiny o vydedení, poručiteľ v nej uviedol:

Deti môjho syna H.. H. H. sa ku mne ako k starému otcovi nikdy nechovali, nikdy ma nenazvali starým
otcom, vôbec ma nenavštevujú, osobne ani telefonicky sa o mňa nezaujímajú. Svojich vnukov som
nevidel minimálne 10 rokov (pozn. súdu - listina o vydedení bola spísaná v roku 2009, 10 rokov skôr

bol rok 1999, keď žalobkyňa mala iba 11 rokov a ako bude uvedené nižšie, tak záujem o stretávanie
mal primárne prejavovať poručiteľ. Tento jeho záujem preukázaný a ani tvrdený nebol.), možno aj viac,
napriek tomu, že trvalo žijú v Prešove. Absolútne ma nenavštevujú ani nejavia o mňa žiaden záujem
ako o starého otca, ani ako o osobu vôbec, teda títo trvalo neprejavujú opravdivý záujem, ktorý by ako
potomkovia mali prejavovať. Zároveň touto listinou o vydedení v zmysle ustanovenia § 469a ods. 2

Občianskeho zákonníka, vydeďujem aj potomkov svojich vnukov.

Listom zo dňa 05.06.2014 žalobkyňa oznámila súdnej komisárke D.. L. A., že vyjadruje nesúhlas s
listinou o vydedení. Na základe tohto úkonu súdna komisárka uznesením sp. zn. 35D/252/2014-67, Dnot
63/2014 zo dňa 20.05.2014 vyzvala žalobkyňu, aby v lehote do jedného mesiaca od doručenia tohto

uznesenia podala na Okresný súd Prešov žalobu vo veci rozhodnutia súdu o tom, že nie je vydedená
poručiteľom H.. H.. H. H. C.., ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX.Žalobkyňa pri svojom výsluchu zotrvala na skutočnostiach, ktoré uviedla už v žalobe. Pokiaľ ide o jej
vzťah k poručiteľovi a vzťah poručiteľa k nej, súd považuje za podstatné nasledujúce informácie, ktoré
vyplynuli z výpovede žalobkyne.

Pokiaľ ide o detstvo žalobkyne, starí rodičia, teda H.. H. s manželkou, ich navštevovali v rámci presne
vymedzených udalostí ako boli narodeniny, meniny, Vianoce, a pod. Avšak aj v prípade, ak na návštevu
prišli, nikdy sa s deťmi ako svojimi vnukmi nehrali, ale dospelí debatovali v obývačke. Mimo týchto
príležitostiporučiteľžiadnymspôsobomožalobkyňuanijejsúrodencovzáujemneprejavoval,nestalosa,

aby ich vyzdvihol zo školy alebo škôlky, nestalo sa, aby sa ponúkol, že ich zoberie von a pod.. To všetko
robili starí rodičia z matkinej strany, ku ktorým mala podstatne vrelejší vzťah. Žalobkyňa ďalej uviedla, že
ak sa deti chceli stretnúť so starými rodičmi H., musel byť podnet z ich strany, resp. zo strany ich rodičov.

Ešte počas detstva žalobkyne sa jej rodičia rozviedli a matke bola diagnostikovaná skleróza multiplex,
ktorá spôsobila, že táto je na invalidnom vozíčku (pozn. súdu - informácia je pravdivá, nakoľko matka

žalobkyne, D. P., sa zúčastnila pojednávania konaného 18.12.2014 na invalidnom vozíku). Zostali teda
3 maloleté deti so svojou matkou, o ktorú sa museli starať, preto nebolo z ich strany času myslieť na to,
aby sa kontaktovali ešte so starými rodičmi H., pričom z ich strany žiadna pomoc ponúknutá nebola.

K ďalšiemu ochladeniu vzťahov došlo po rozvode rodičov žalobkyne, keď jej otec H.. H. sa odsťahoval

k poručiteľovi na adresu Ž. XX. Do kontaktu s poručiteľom teda prichádzala žalobkyňa vtedy, keď prišla
navštíviť svojho otca. V roku 2004 sa jej otec z adresy Ž. XX odsťahoval a nasťahovala sa k poručiteľovi
jeho dcéra - žalovaná v 1. rade. Žalobkyňa jej osobu vnímala ako osobu, ktorá bola prekážkou bližšieho
kontaktu žalobkyne s poručiteľom, pretože ako bolo preukázané, minimálne pri snahe dvakrát ho
navštíviť, bolo tomu zabránené žalovanou v 1. rade, aj keď táto tvrdí, že išlo o objektívne dôvody, a

to, že raz poručiteľ bol v nemocnici a druhýkrát spal a žalovaná v 1. rade išla do práce, preto musela
zavrieť dom.

TakistobolopreukázanéajvýpoveďousvedkaĽ.H.tvrdeniežalobkyne,žesazaujímalaosvojhostarého
otca pritom ako sa stretli, pričom nemala potuchy, že je v nemocnici alebo, že má zlý zdravotný stav,

nakoľko jej stále bolo prezentované, že tento zdravotný stav je v poriadku.

V podstate v rovnakom duchu vypovedala aj žalovaná v 2. rade, J. H., ktorá je sestrou žalobkyne,
pričom jej zhodné tvrdenia sa týkajú najmä vzťahu k starým rodičom H., resp. vzťahu k starým rodičom
z matkinej strany. Vzťah k týmto starým rodičom bol úplne iný, dôvernejší, pretože títo prejavovali o

nich záujem, vyberali ich zo škôlky, školy, chodili ich navštevovať, a pod.. Poručiteľ takto nerobil. Takýto
záujem neprejavoval, a vzhľadom na jeho intelektuálnu úroveň aj v prípade, ak prišli na rodinnú návštevu
k nim do bytu, viedli debaty iba medzi dospelými.

Žalovaná v 2. rade ďalej uviedla, že v detstve začula zo strany poručiteľa, že ona so svojimi súrodencami

nie sú vnukmi, ale sú iba dcérami nevesty.

Čo sa týka žalovaného v 3. rade, H. H., tento uviedol, že on nemá záujem kontaktovať sa s rodinou H.
potom ako mu vo veku 13. rokov jeho otec oznámil, že nie je jeho synom. Inak to bolo, čo sa týka jeho
sestier P. I. J., ktoré sa snažili udržiavať normálne vzťahy s rodinou H..

Akožalobkyňa,takajžalovanáv2.radezhodneuviedli,ževzťahkporučiteľovibolnastavenýpravidlami,
ktoré určil on, a ktorý v podstate dal najavo, že okrem, ako už bolo uvedené, vopred určených situácii,
záujem o ich rodinu a ani o nich samotné nejavil.

Pokiaľ ide o žalovanú v 1. rade, táto vo svojej výpovedi uviedla, že to čo je uvedené v listine o vydedení
je pravda, a zároveň trvá na tom, aby bol rešpektovaný závet poručiteľa tak, ako si to poručiteľ sám želal.

Čo sa týka návštev alebo záujmu žalobkyne o poručiteľa, tento poprela. Uviedla, že bol len sporadický,
a preto nemala čomu brániť.

Pokiaľ ide o záujem poručiteľa o žalobkyňu, resp. jej súrodencov, teda svojich vnukov, k tomu uviedla, že
poručiteľ mal určité zdravotné problémy (bez ich preukázania a času vzniku) a bol pracovne vyťažený.Pokiaľ ide o svedka Ľ. H., ktorý je synom žalovanej v 1. rade, a teda bol taktiež vnukom poručiteľa,
tento uviedol, že nepopiera, že raz alebo dvakrát sa osobne stretol so žalobkyňou a táto sa ho pýtala na
poručiteľa, rovnako, že tak urobila aj prostredníctvom sociálnej siete. Čo sa však týka osobných návštev,

tieto v čase, keď on bol doma, vykonané zo strany žalobkyne neboli.

Pri svojom rozhodovaní vychádzal súd z nasledujúcich právnych úvah:

Podľa § 469a ods. 1, písm. b) Občianskeho zákonníka - Poručiteľ môže vydediť potomka, ak o poručiteľa

trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať.

Dôvod vydedenia je možno v listine o vydedení uviesť akýmkoľvek spôsobom. V úvahu pripadajú 3
možnosti, a to:
a) presný popis konania potomka s odkazom na konkrétne ustanovenia Občianskeho zákonníka, pod
ktoré spadá,

b) opis konania potomka, ktoré podľa názoru poručiteľa zakladá dôvod vydedenia bez toho, aby ho
podradil pod určité zákonné ustanovenie,
c) uvedenie dôvodu iba odkazom na príslušné ustanovenie.

Odkaz na dôvod uvedený v § 469 Občianskeho zákonníka napriek tomu, že je zo zákona možný a

v praxi veľmi bežný, je však nevhodný a nedostačujúci, pretože významne sťažuje pozíciu dedičov,
ktorých si poručiteľ za svojich dedičov prial tým, že na nich po smrti poručiteľa uvalí dôkazné bremeno
preukázať, že sa vydedený dedič, konania skutočne dopustil. Tým, že korunný svedok - poručiteľ bude
už po smrti, nebude pre dediča ľahké preukázať dôvod vydedenia a často tak dochádza k vyhláseniu
listiny o vydedení za neplatnú, čo poručiteľ v dobe, keď ju spisoval, určite v úmysle nemal.

Z uvedeného vyplýva, že konanie uvedené ako dôvod spísania listiny o vydedení nie je nutné
subsumovať pod konkrétne zákonné ustanovenie ale doporučuje sa v listine o vydedení uviesť čo
najpresnejšie, s presnými dátumami a vymedzením konkrétnych udalostí dôvody vydedenia tak, aby
listina splnila svoj účel.

Ďalej je potrebné uviesť, že dôvod pre vydedenie musí existovať už v čase spísania listiny o vydedení. V
prejednávanej veci je týmto dátumom, dátum 15.06.2009, a teda okolnosti, ktoré nastali po tomto čase
na dôvod vydedenia vplyv nemajú.

Treba uviesť, že dôvod vydedenia uvedený v § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka je
svojim vymedzením najkomplikovanejší, obtiažne definovateľný a prináša tak najväčšie interpretačné i
aplikačné problémy.

Ak vezmeme do úvahy súčasnú judikatúru súdov, ale aj názory právnej praxe, môžeme konštatovať,

že spísanie listiny o vydedení je veľmi neistým úkonom, kde nemožno zaručiť výsledok tohto úkonu
sledovaný poručiteľom. Pojem trvalé neprejavovanie opravdivého záujmu je tak široký a všeobecný a
judikatúra dosiaľ neustálená, že si pod ním môže každý predstaviť niečo iného.

Na obtiažny výklad a aplikáciu ustanovenia § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka sa treba

pozerať z dvoch uhlov pohľadu a nezabúdať nielen na to, že ustanovenie má slúžiť hlavne poručiteľovi,
ale ani na tradičný inštitút ochrany neopomenuteľného dediča, ktorý môže byť extrémnymi požiadavkami
alebo predstavami dotknutého poručiteľa poškodený.

Ako vodítko k spravodlivému riešeniu a nachádzaniu práva bude treba aplikovať kritérium dobrých

mravov, a to na každý jednotlivý prípad.

Posudzovaná otázka dôvodov vydedenia významne zasahuje do rodinných vzťahov, vymedzenie osôb
a situácii, ku ktorým sa vzťahuje, z nej robí otázku veľmi citlivú a viac než čokoľvek iného je treba pri
rozhodovaní zohľadniť morálku ako materiálny prameň práva a dobré mravy, teda to, čo spoločnosť

považuje za slušné, morálne a eticky správne.

Pre správne vymedzenie pojmu trvalé neprejavovanie opravdivého záujmu je treba definovať pojmy
trvalosť, opravdivosť a záujem. Ustanovenie predpokladá, že medzi členmi rodiny existujú určité citovéväzbyaabsenciatrvaléhoaopravdivéhozáujmuvyjadrujúcehocitovúnáklonnosťpotomkakporučiteľovi
je sankciovaná možnosťou ich vydedenia.

Pod prejavovaním záujmu je treba si predstaviť písomný alebo osobný kontakt potomka s poručiteľom.
Písomný kontakt môže byť realizovaný vo forme komunikácie prostredníctvom e-mailov, listov, či aspoň
pravidelnezasielanýchpohľadnícprivýznamnýchudalostiachakosúVianoce,sviatokalebonarodeniny.
Osobnýkontaktpotompredstavujúnajmäobčasnénávštevy,stretávaniesaprivýznamnýchudalostiach,
či telefonické rozhovory.

Dostatočnosť takéhoto záujmu by mala byť posudzovaná v súvislosti s troma významnými faktormi.

Prvým z týchto faktorov, ktorý pri rozhodovaní treba vziať do úvahy, je skutočná reálna možnosť potomka
ako často a v akej forme môže svoj opravdivý záujem o poručiteľa prejavovať.
Druhým faktorom, ktorý má zásadný význam pri posudzovaní dostatočnosti záujmu, je samotný záujem

poručiteľa o potomka.
Tretím faktorom je opäť pomerovanie dostatočnosti záujmu kritériom dobrých mravov, ktoré sa
premietajú do celého rozhodovacieho procesu a sú hlavným vodítkom sudcu pri objektívnom
rozhodovaní o tak subjektívnych skutočnostiach a výklade tak všeobecných a abstraktných termínov.

Neprejavovanie opravdivého záujmu, aby mohlo viesť k vydedeniu, musí naplňovať znak trvalosti.
Dočasný nezáujem potomka o poručiteľa z určitej momentálnej príčiny tak k vydedeniu viesť nemôže.
Veľmi obtiažne je však posúdiť, aký veľký časový úsek môže potom potomok záujem neprejavovať, aby
mu ešte nehrozila sankcia vydedenia. Možno sa domnievať, že potomok svojim jednaním znak trvalosti
nenaplní, ak bude po určitú dlhšiu dobu, napr. mimo miesta bydliska, alebo bude v mieste vzdialenom od

poručiteľa, alebo z objektívnych dôvodov tu budú iné skutočnosti prednejšie ako prejavovanie záujmu
o poručiteľa.

Opravdivosťzáujmujetakmernemožnédokázaťnielenpreto,žesabude zisťovaťažposmrtiporučiteľa,
takže opäť za absencie korunného svedka, ale tiež preto, že často ani poručiteľ sám nemusí poznať, či

o neho prejavovaný záujem je skutočný, či iba napr. účelovo zameraný. Ako už bolo uvedené, zásadnou
otázkou riešenia, či potomok prejavoval o predka opravdivý záujem je to, v akom rozsahu predok
prejavoval záujem o svojho potomka.

Najvyšší súd ČR v rozhodnutí sp. zn. 2Cdon 86/1997 pri právnej úprave totožnej s právnou úpravou SR

dospel k záveru, že ak potomok trvalo neprejavuje o poručiteľa záujem preto, že poručiteľ neprejavoval
záujem o potomka, nemožno bez ďalšieho dospieť k záveru, že neprejavovanie tohto záujmu potomkom
by mohlo byť dôvodom k jeho vydedeniu.

Krajský súd v Českých Budějoviciach vo veci sp. zn. 6Co 10/1996 k tejto problematike uviedol, že pre

posúdenie dôvodov vydedenia podľa ustanovenia § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka, je
potrebné zisťovať, či potomok poručiteľa mal reálnu možnosť o poručiteľa prejaviť opravdivý záujem,
ktorý by ako potomok prejaviť mal, t.j., či poručiteľ mal sám záujem s potomkom sa stýkať a udržiavať
s ním bežné príbuzenské vzťahy.

Najvyšší súd ČR v rozhodnutí sp. zn. 21Cdo 48/2000 k tomu doplnil, že vydedenie prichádza do úvahy
iba tam, kde poručiteľ o tento blízky príbuzenský vzťah stojí, kde sa ho nezáujem potomka osobne citovo
dotýka, kde mu tento stav vadí a nie ak ide o situáciu, že je mu tento stav ľahostajný, prípadne o situáciu,
keď k takémuto stavu sám podstatne prispel.

V každom konkrétnom prípade, keď poručiteľ vydedil potomka z dôvodu trvale neprejavovaného
opravdivého záujmu je treba vylúčiť, že dôvodom vydedenia je stav, keď poručiteľ vydedí potomka,
pretože sa s ním dlhodobo nestýka, neprejavuje o neho záujem a z toho dôvodu tiež pochopiteľne
neprejavuje záujem potomok o poručiteľa.

Ďalším dôvodom, ktorý spôsobuje neplatnosť vydedenia je situácia, keď potomok skutočne nemá o
poručiteľa záujem, napriek tomu, že vie o koho sa jedná, poprípade kde sa zdržuje, avšak na základe
jeho konania, ktorým závažné narušenie vzťahu medzi nimi zapríčinil, stratil citové väzby k nemu, a teda
s týmto aj záujem o neho celkove.Z judikatúry Najvyššieho súdu ČR zároveň vyplýva, že v situáciách, keď neprejavuje záujem potomok o
poručiteľa ani poručiteľ o potomka, je potrebné sa snažiť na základe vykonaného dokazovania dopátrať

toho, kto z nich je prevažne zodpovedný za tento stav. Je to však spravidla nezáujem predkov o
potomkov, ktorý je príčinou nezáujmu potomkov o predkov. Preto nemožno klásť na roveň chovanie
predka, ktorý o potomka neprejavuje záujem prakticky od samého detstva a chovanie potomka, ktorý v
dôsledku toho neprejavuje záujem o predka.

V prejednávanej veci má súd za to, prihliadajúc najmä na výpovede žalobkyne a jej súrodencov,
žalovaných v 2. a v 3. rade, že vo vzťahu poručiteľa k nim ako k vnukom, nedošlo nikdy k nadviazaniu
bližšieho citového vzťahu aký sa predpokladá vo vzťahu starého rodiča ku svojmu vnukovi. Aké-
také styky boli medzi poručiteľom a vnukmi udržiavané počas ich útleho detstva (za čias manželstva
poručiteľovho syna a matky žalobkyne), avšak súd zvýrazňuje, že aj v prípade, ak poručiteľ prišiel na
návštevu k rodine, z ktorej pochádzajú vnukovia, nevenoval svoj čas vnukom ale dospelí viedli debaty

medzi sebou. Následne ani v ďalšom období, keď vzhľadom na nízky vek, žalobkyňa mala obmedzené
možnosti kontaktovať sa alebo stýkať sa s poručiteľom, z jeho strany k žiadnemu takémuto kontaktu
nedošlo.

Ďalej treba dať za pravdu žalobkyni aj v tom, že z dôvodu rozvodu jej rodičov a ťažkého zdravotného

postihnutia jej matky, musela sa starať predovšetkým o ňu, pričom treba negatívne vnímať skutočnosť,
že im zo strany poručiteľa nebola ponúknutá žiadna pomoc. Následne, keď došlo k rozvodu rodičov, a
otec žalobkyne sa presťahoval k poručiteľovi, teda, že akýmsi spôsobom sa oddelil od ich rodiny a vrátil
sa do svojej pôvodnej rodiny, znova nedochádzalo k tomu, aby poručiteľ nejakým spôsobom žalobkyňu
ako svoju vnučku kontaktoval a zaujímal sa o ňu.

Nebolo vyvrátené ani to, že v prípade, ak žalobkyňa aj vo veku tínedžera chcela stráviť nejaký čas so
svojim starým otcom, teda poručiteľom, musel kontakt vychádzať z jej strany. Potom jej nemožno mať
za zlé, že o poručiteľa neprejavovala záujem spôsobom širším ako to vyplynulo z dokazovania, pričom
za logický možno považovať aj jej záver o tom, že jej v kontakte bráni žalovaná v 1. rade, ktorá akoby

náhodou pri dvoch pokusoch žalobkyne o stretnutie sa s poručiteľom vždy mala naporúdzi dôvod, pre
ktorý tento styk umožnený nebol.

Čo sa týka možnosti kontaktovania poručiteľa žalobkyňou telefonicky, tak vzhľadom na problémy so
sluchom poručiteľa, tento styk možný nebol, zároveň nebol možný styk ani prostredníctvom modernej

elektronickej komunikácie. Zároveň však bolo preukázané, že žalobkyňa, aj keď sa stretla s ďalším
rodinným príslušníkom žijúcim v trvalej domácnosti s poručiteľom, pýtala sa na stav poručiteľa, resp.
sa pokúšala o ňom informovať aspoň nepravidelne prostredníctvom elektronických komunikačných
prostriedkov.

Odborná literatúra uvádza, že starí rodičia majú na vnúčatá vplyv. Starí rodičia vplývajú na vnúča priamo
i nepriamo. Priamo to môže byť vo forme dávania rád alebo rôzneho učenia. Kontakt so starým rodičom
tiež formuje jeho psychosociálne faktory, identitu a chápanie hodnôt. Starí rodičia spájajú rodinnú
minulosť a budúcnosť, čím dávajú vnúčaťu pocit kontinuity vlastného života. Nepriamy vplyv je napríklad
v tom, že môže byť dôležitým faktorom pri zmierovaní pri nezhodách vnúčaťa s rodičom. Starý rodič je

dôležitou súčasťou sociálneho sveta vnúčaťa.

Možno mať teda za to, že poručiteľ ako starý rodič svoju úlohu dôležitej súčasti života žalobkyne nesplnil.
Vzhľadom na to, ako uviedla žalobkyňa a jej sestra, nastavil pravidlá vzájomného vzťahu poručiteľ, a
preto nemožno mať za to, že žalobkyňa neprejavovala o neho opravdivý záujem, o ktorý by on stál

a neprejavovanie, ktorého by ho citovo zasahovalo, keďže tak sám nerobil v čase, keď tak robiť mať
a mohol. Aj keď to nebolo v konaní výslovne uvedené, súd nadobudol pocit, že poručiteľ svoj vzťah
k žalobkyni a jej súrodencom formoval cez svoj vzťah k matke žalobkyne, ktorý dobrý nebol, o čom
jednoznačne svedčí neponúknutie pomoci pri jej ťažkom zdravotnom postihnutí.

Z toho dôvodu má súd za to, že formálny vzťah žalobkyne a jej starého otca bol zapríčinený
predovšetkým správaním poručiteľa v čase jej detstva, ale aj v neskoršom čase, a jeho výsledkom bol
stav, že sa žalobkyňa o starého otca zaujímala spôsobom, ktorým sa o ňu zaujímal on, teda iba zriedka.Dôvod na vydedenie ako sankcia pre žalobkyňu tak daný nebol a listina o vydedení je v tejto časti
neplatná.

K jednotlivým výrokom rozsudku súd ešte uvádza:

Podľa § 80 písm. c) O.s.p. - Návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o
určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa § 175k ods. 2 O.s.p. - Ak však rozhodnutie o dedičskom práve závisí od zistenia sporných
skutočností, odkáže súd uznesením po márnom pokuse o zmier toho z dedičov, ktorého dedičské právo
sa javí ako menej pravdepodobné, aby svoje právo uplatnil žalobou. Na podanie žaloby určí lehotu. Ak
žaloba nebude podaná v lehote, pokračuje súd v konaní bez zreteľa na tohto dediča.

Otázka, aká žaloba sa má podať, ak sa stane určitá skutočnosť v rámci dedičského konania spornou, je

riešená stabilnou judikatúrou. Pri rovnakej právnej úprave ako je v SR, súd chce poukázať na výstižnú
rozhodovaciu prax NS ČR. Tento napríklad vo veci sp. zn. 30Cdo/925/2002 uviedol, že predpokladom
ust. § 175k ods. 2 O.s.p., ktoré umožňuje odkázať dediča, aby žalobou uplatnil svoje dedičské právo,
zodpovedá žalobný petit buď na určenie, že žalobca je dedičom po poručiteľovi, alebo že žalovaný
dedičom po poručiteľovi nie je.

NS ČR ďalej uviedol (napr. aj v rozsudku sp. zn. 30Cdo/940/2004), že žaloba podaná v zmysle ust.
§ 175k ods. 2 O.s.p. nie je určovacou žalobou v zmysle § 80 písm. c) O.s.p., ale je žalobou na
určenie právnej skutočnosti, u ktorej naliehavý právny záujem vyplýva z právneho predpisu. Sporné
skutočnosti alebo právne otázky, ktoré sú pre takéto určenie významné (napr. že závet je neplatný alebo

že listina o vydedení je neplatná alebo že dôvody vydedenia nie sú dané) predstavujú iba posúdenie
predbežnej otázky, ktoré sa neuvádza vo výroku, ale iba v dôvodoch rozhodnutia. Na rozdiel od právnej
úpravy obsiahnutej skôr v § 18 Zákona č. 95/1963 Zb. teraz platný § 175k ods. 2 O.s.p. neumožňuje,
aby spôsobilým predmetom sporného konania zahájeného na základe odkazu dedičského súdu bolo
iba určenie spornej skutočnosti alebo spornej právnej otázky, hoci by bola významná pre posúdenie

dedičského práva.

V prejednávanej veci súdny komisár odkázal žalobkyňu na podanie žaloby nezodpovedajúcej § 175k
ods.2 O.s.p. Keďže však žalobkyňa aj bez poučenia podala žalobu aj s petitom správnym, súd ju o
nesprávnosti petitu, o ktorom bolo rozhodnuté vo výroku č. I. rozsudku nepoučoval (čo by inak bolo jeho

procesnou povinnosťou) ale tento bez ďalšieho zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu,
keďže určenie, že žalobkyňa vydedená nie je, je iba predbežnou otázkou k určeniu, že žalobkyňa je
dedičom po poručiteľovi.

Pokiaľ žalovaná v 1. rade uvádzala, že žiada žalobu zamietnuť a rešpektovať závet a že podanie žaloby

je v rozpore s dobrými mravmi, k tomu súd uvádza, že v rozpore s dobrými mravmi môže byť výkon
práv a povinností z právneho vzťahu a nie procesný úkon - podanie žaloby. Podanie žaloby urobené
žalobkyňou je zákonom priamo stanovená možnosť jej ochrany pred vydedením a aj z tohto pohľadu
využitie procesnej ochrany proti nezákonnému postupu poručiteľa, dobrým mravom odporovať nemôže.

V konaní úspešnej žalobkyni súd náhradu trov konania nepriznal, nakoľko ju nepožadovala a neúspešní
žalovaní právo na náhradu trov konania nemajú.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia
písomne v 5 vyhotoveniach na Okresný súd Prešov, pričom odvolanie musí mať náležitosti uvedené v

ust. § 205 ods. 1 a 2 O. s. p..

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupň
a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak odporca dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, navrhovateľ môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.