Rozsudok Judgement was issued on Thursday, December 21, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoPr/3/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114211430
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2114211430.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.GabrielyBriškovejačlenovsenátu

JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobcu: H. S., nar. XX. G. XXXX, bytom D.,
C.XXX,zastúpenéhoadvokátom:Mgr.JánZáhorský,BanskáBystrica,Javornícka49,protižalovanému:
DZL EXPRESS, s.r.o., Trnava, Mikovíniho 7568/11, IČO: 45 507 406, o 776,25 eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 21. januára 2016 č. k. 8Cpr/2/2014-72 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo výške 128,15 eur a v
časti trov konania m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 128,15 eur a žalovaný
má nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie v rozsahu 66,92%.

Žalovaný má nárok na náhradu trov konania na odvolacom súd v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 0,28
eur a v zostávajúcej časti žalobu zamietol. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 15, § 16 ods. 1, §
17 ods. 1, § 42 ods. 1, § 43 ods. 1, § 129 ods. 1, § 130 ods. 2 ZP (Zákonník práce č. 311/2001 Z.
z. v znení neskorších predpisov), § 4 ods. 1 písm. c/, § 5 ods. 1, 5, § 13 ods. 1, 3, 4, 5, 6, § 14,
§ 34, § 36 ods. 8 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov
(ďalej len „ZoCN“), § 1 Opatrenia Ministerstva financií SR č. 401/2012, § 120 ods. 1, § 132 O. s. p.

(Občianskysúdnyporiadokč.99/1963Zb.vzneníneskoršíchpredpisov,účinnýdo30.júna2016).Vecne
zdôvodnil preukázaným vznikom pracovnoprávneho vzťahu medzi účastníkmi konania, na základe
pracovnej zmluvy uzavretej 14. októbra 2013 (s dohodnutým dňom nástupu do práce 14. októbra 2013)
na dobu neurčitú, s trojmesačnou skúšobnou dobou. Žalovaný vykonával pracovnú pozíciu vodiča
medzinárodnej dopravy, s miestom výkonu práce Trnava 60, s dohodnutou mesačnou hrubou mzdou
400 eur a odmenou podľa hospodárskych výsledkov zamestnávateľa. Súčasťou pracovnej zmluvy (bod
11) bola dohoda účastníkov konania, že diéty budú žalobcovi vyplatené do 30 dní po ukončení cesty

a predložení potrebných dokladov, pričom ak to uzná žalovaný ako zamestnávateľ za vhodné, bude
náhrada stravného znížená o 25% z ustanovenej sumy stravného. Pracovný pomer žalobcu skončil
dňom 27. novembra 2013. Dohodou o nižšom stravnom sa žalobca do budúcna nevzdal práva na
stravné, ktoré mu v prípade vyslania na pracovnú cestu zo zákona patrí. V pracovnej zmluve sa účastníci
dohodli o možnom krátení výšky stravného v zákonom dovolenom rozsahu. Predmetná dohoda preto
nebola neplatná pre rozpor s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie sa v konaní vysporiadal s rozdielnymi
tvrdeniami účastníkov konania ohľadom vyčíslenia cestovných náhrad za obdobie od 14. októbra 2013

do 27. novembra 2013, pričom dospel k záveru, že žalovaný vyčíslil cestovné náhrady za mesiac október
2013 vo výške 327,53 eur, správne však mal žalovaný vychádzať zo sumy 327,90 eur a túto sumu krátiť
o 25%, t. j. na sumu 245,93 eur (predstavujúcu správnu výšku cestovných náhrad za mesiac október
2013). Z dôvodu, že žalovaný zaplatil žalobcovi len sumu 245,65 eur (čo bolo v konaní nesporné), súduložil žalovanému povinnosť doplatiť žalobcovi sumu 0,28 eur (rozdiel vyplatenej sumy 245,65 eur a
sumy 245,93 eur ako cestovných náhrad v správnej výške). S vyčíslením cestovných náhrad žalovaným
za mesiac november 2013 vo výške 185,11 eur sa súd prvej inštancie stotožnil, pričom po krátení

uvedenej sumy o 25%, výška cestovných náhrad činila 138,83 eur, ktorá bola žalobcovi žalovaným
vyplatená. V zostávajúcej časti bola žaloba ako nedôvodná zamietnutá. Rozhodnutie o náhrade trov
konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 3, § 146 ods. 2, § 151 ods. 2, 8 O. s. p.. Žalobca zavinil
zastaveniekonaniavčasti432,85euravtejtočastibolpretoneúspešný.Neúspechžalovanéhovkonaní
bol v pomerne nepatrnej časti a preto mu súd prvej inštancie priznal plnú náhradu trov konania vo výške

46,50 eur (predstavujúcu zaplatený súdny poplatok).

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca v zamietajúcej časti vo výške 128,15 eur, navrhujúc
zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenie veci na ďalšie konanie. Na základe vykonaného
dokazovania nie je sporné, že žalovaný vyplatil žalobcovi náhradu stravného za október 2013 sumou
245,65 eur a za obdobie november 2013 sumou 138,83 eur, čo predstavuje skrátenie cestovných

náhrad na 75%. Pracovná zmluva v časti podmienok poskytovania stravného je však neplatná. Ak
účastník pracovnoprávneho vzťahu síce koná v medziach svojho práva, ale prostredníctvom správania,
inak právom dovoleného, sleduje poškodzovanie druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu, ide o
výkon práva, ktorý je vadný (konanie bolo vykonané nie za účelom dosiahnutia výsledku, k docieleniu
ktorého bola konajúcemu poskytnutá ochrana, ale iných výsledkov, ktoré sú považované za nevítaný

vedľajší následok takéhoto konania). Účelom teda nie je výkon práva, ale poškodiť iného, lebo konajúci
v rozpore s dobrými mravmi je priamo vedený úmyslom spôsobiť inému účastníkovi ujmu. Za zneužitie
výkonu práva je treba považovať konanie, ktorého cieľom nie je dosiahnutie účelu a zmyslu sledovaného
právnou normou, ale ktoré je v rozpore s ustálenými dobrými mravmi. Zmluvné ustanovenie o výške
náhrady stravného, v predmetnej pracovnej zmluve, nepredstavuje dohodu podľa § 13 ods. 6 ZoCN,

pretože v pracovnej zmluve podmienky poskytovania stravného, ako ani jeho výška, dohodnuté neboli.
Žalovaný uviedol, že krátenie vykonával u všetkých zamestnancov. Dojednanie umožňovalo zníženie
bez toho, aby bola výška dohodnutá. Žalobca sa preto domáhal priznania stravného v plnej výške,
doplatením sumy 81,88 eur za október 2013 (bez krátenia o 25% zo sumy 327,53 eur) a sumy 46,27 eur
za november 2013 (bez krátenia o 25% zo sumy 185,11 eur), spolu 128,15 eur. Napádané rozhodnutie

preto vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Žalovaný odvolací návrh nepodal a k odvolaniu sa nevyjadril.

Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že odvolanie

bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom
stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.

Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a dospel k správnym skutkovým

zisteniam, preto odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav
(pokiaľ ide o v konaní preukázané skutočnosti, právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatneného
nároku). Odvolací súd však nezdieľa i právne závery súdu prvej inštancie, v napadnutej zamietajúcej
časti jeho rozhodnutia vo výške nevyplatených cestovných náhrad 128,15 eur, v dôsledku ich krátenia o
25% (v zmysle žalovaným tvrdenej dohody účastníkov). Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nevstupoval

do procesu modifikácie skutkového stavu, na ktorom je napadnuté rozhodnutie založené a ide o
prejednanie výlučne právnej otázky (nie otázky skutkovej), nebol daný zákonný dôvod na doplnenie
alebo zopakovanie dokazovania podľa § 385 ods. 1 CSP (a teda ani na nariadenie pojednávania
odvolacím súdom). Možnosť odvolacieho súdu rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia odvolacieho
pojednávaniaprevzalajCSP.Nariadeniepojednávanianevyžadovalanidôležitýverejnýzáujem,ktorého

existencia nebola v danom prípade daná. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (Valera
Assalino v. Portugalsko z 20. apríla 2002) v prípadoch, kde skutkové okolnosti nie sú sporné a právne
otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou, neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmupožiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (najmä ak pojednávanie na prvom stupni bolo
verejné a vyšší súd prejednáva výlučne právne otázky).

Podľa § 5 ods. 5 ZoCN (v znení účinnom do 28. februára 2015) so zamestnancom, ktorému častá zmena
pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, možno v pracovnej zmluve alebo v dohode o práci
vykonávanejmimopracovnéhopomerudohodnúťodchylneodtohtozákonapodmienkynaposkytovanie
stravného, ako aj nižšie sumy stravného, najviac však o 25% z ustanovenej sumy stravného; suma
stravného sa zaokrúhli na najbližší eurocent nahor.

Podľa § 13 ods. 6 ZoCN (v znení účinnom do 28. februára 2015) so zamestnancom, ktorému častá
zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, možno dohodnúť v pracovnej zmluve, alebo
v dohode o práci vykonávanej mimopracovného pomeru odchylne od tohto zákona podmienky na
poskytovaniestravnéhoveuráchalebovcudzejmene,akoajnižšiestravné,akojeustanovenévodseku
4, najviac však o 25%.

Súdprvejinštanciesprávnekonštatoval,žežalobcaakovodičmedzinárodnejkamiónovejdopravyspĺňal
definičný znak zamestnanca, v prípade ktorého možno dohodnúť v pracovnej zmluve nižšie stravné
(pretože častá zmena pracoviska vyplývala z osobitnej povahy jeho povolania). Je treba súhlasiť aj so
záverom, že v prípade platnej dohody zamestnanca a zamestnávateľa o nižšom stravnom, v zákone

dovolenom rozsahu, nepôjde o neprípustné vzdanie sa práva zamestnanca v zmysle § 17 ods. 1 ZP.

V pracovnej zmluve uzatvorenej účastníkmi konania, konkrétne v bode 11, však nedošlo k zmluvnému
konsenzu o nižšom stravnom, tak ako to mal namysli zákonodarca v ustanovení § 5 ods. 5 ZoCN a
§ 13 ods. 6 ZoCN (pri zahraničnej pracovnej ceste). Podľa znenia uvedeného ustanovenia pracovnej

zmluvy sa účastníci dohodli, že ak to uzná zamestnávateľ za vhodné, bude náhrada stravného
vyplácaná vo výške zníženej o 25% z ustanovenej sumy stravného. Uvedené dojednanie nepredstavuje
dohodu zmluvných strán o nižších sumách stravného, ale umožňuje jednostranné určenie výšky
zníženého stravného o 25%, na základe subjektívneho posúdenia žalovaného ako zamestnávateľa.
Ide o neprípustné delegovanie vôle zamestnanca na zamestnávateľa, ktorý jednostranne rozhodne

o výške stravného v konkrétnom mesiaci trvania pracovného pomeru (v prípade vzniku nároku na
náhradu stravného pri pracovnej ceste). Žalobca ako zamestnanec, slabšia strana v spore (na základe
individuálnejpracovnejzmluvy),podpísalzmluvnúpodmienkuvbode11pracovnejzmluvysožalovaným
akozamestnávateľom,ktorýpristupoval,vzhľadomnajehotvrdeniavkonaní,kzníženiuvýškystravného
paušálneuvšetkýchzamestnancov.Dojednanie„aktouznázamestnávateľzavhodné“navodzujepritom

dojem, že k zníženiu nebude dochádzať pravidelne každý mesiac (len ak preto vzniknú dôvody hodné
zníženia stravného).

Vychádzajúc z ochrannej funkcie pracovného práva, ustanovenia ZoCN garantujú zamestnancovi
zákonom stanovenú výšku stravného v prípade pracovnej cesty. Výnimkou je dohoda o nižšom

stravnom, podliehajúca zmluvnému konsenzu zamestnávateľa so zamestnancom, ktorou sa stanovia
znížené sumy stravného, nie však jednostranné rozhodnutie zamestnávateľa o znížení stravného v
konkrétnom kalendárnom mesiaci (v ktorom vznikol zamestnancovi nárok na stravné pri pracovnej
ceste). Delegovaním vôle zamestnanca, aby rozhodol o znížení stravného v konkrétnom mesiaci
zamestnávateľ, sa zamestnanec vopred vzdáva svojho práva na stravné v zákonom garantovanej výške

(podľa subjektívneho posúdenia zamestnávateľa). ZP kvalifikuje právny úkon, ktorým sa zamestnanec
vopred vzdáva svojich práva, ako neplatný právny úkon podľa § 17 ods. 1 ZP.

Keďže neplatné dotknuté zmluvné dojednanie (bod 11 predmetnej pracovnej zmluvy) možno oddeliť
od ostatných zmluvných dojednaní, neplatnosť sa týkala len dojednania o stravnom z dôvodu, že

nedošlo k platnej dohode účastníkov konania (ako zamestnanca a zamestnávateľa) o nižšom stravnom
(podľa § 5 ods. 5 a § 13 ods. 6 ZoCN). Žalovaný ako zamestnávateľ bol povinný vyplatiť žalobcovi
ako zamestnancovi stravné v plnej výške, bez krátenia o 25%. Je preto povinný zaplatiť žalobcovi za
mesiacoktóber2013sumu81,88eur(vzhľadomnakráteniestravnéhovovýške327,53eur,vychádzajúc
z odvolania žalobcu, ktorého návrh nebolo možné prekročiť, hoci správne bolo možné vychádzať zo

sumy 327,90 eur, vrátane zohľadnenia priznanej sumy 0,28 eur) a sumu 46,27 eur za november 2013
(vzhľadom na krátenie stravného vo výške 185,11 eur o 25%), spolu 128,15 eur. Z dôvodu, že žalovaný
v odvolacom konaní učinil nespornou výšku stravného, vypočítaného žalovaným za rozhodné obdobiea spornou bolo len jeho krátenie v rozsahu 25%, nebol daný dôvod zaoberať sa správnosťou výpočtu
stravného za kalendárne mesiace október a november 2013.

Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil podľa § 388 CSP a uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi nevyplatené náhrady pri pracovnej ceste (v dôsledku krátenia
o 25%) vo výške 128,15 eur.

O náhrade trov odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1, 2 CSP, v zmysle ktorého

ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej
inštancie. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočne, súd náhradu trov
konania pomerne rozdelí. Úspech žalobcu predstavoval 16,54% (0,28 eur a 128,15 eur, spolu 128,43
eur), v ktorej časti bol neúspešný žalovaný. Úspech žalovaného predstavoval 83,46% (647,82 eur), v
ktorej časti bol neúspešný žalobca. Pomer úspechu a neúspechu tak mal za následok vznik nároku
žalovaného na náhradu trov konania na súde prvej inštancie v rozsahu 66,92 eur. Žalovaný má preto

nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie v rozsahu 66,92%. Vzhľadom na čiastočné
späťvzatie žaloby a čiastočné zastavenie konania (uznesením Okresného súdu Trnava z 21. apríla 2015
č. k. 8Cpr/2/2014-45 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Trnava z 21. januára 2016 č.
k. 8Cpr/2/2014-71), z procesného hľadiska platí, že zastavenie konania vo výške 432,85 eur zavinil
žalobca, bolo treba preto dovodiť, že v tomto rozsahu nemal vo veci úspech.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 396 ods. 1, 2, § 255 ods. 1 CSP,
podľa ktorých ustanovení vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi, ktorý mal plný
úspech v odvolacom konaní. Odvolací súd preto rozhodol tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov
konania na odvolacom súde v plnom rozsahu.

Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ <. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.