Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 30, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/943/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2313227332
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2313227332.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a sudcov:

JUDr. Silvia Hýbelová a Mgr. Fedor Benka, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpený splnomocnencom: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: E. Q., narodená XX.XX.XXXX,
trvale bytom Z., F. XXXX/XX, za účasti: VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, so sídlom
Bratislava, Šafárikovo nám. č. 7, IČO: 42 362 962, zastúpeného advokátom: JUDr. Bohdan Jakubis, AK
so sídlom Bratislava, Dobrovičova č. 13, o zaplatenie 610,32 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 16. apríla 2015 č.k. 15C/288/2014-61 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej a VŠEOBECNEJ OCHRANE PRÁV SPOTREBITEĽOV, so sídlom Bratislava, Šafárikovo
nám. č. 7, IČO: 42 362 962 sa voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu o zaplatenie sumy
610,32 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50% ročne zo sumy 610,32 eur od 28.06.2013 do
zaplatenia, výrokom II. žalovanej priznal náhradu trov konania a výrokom III. vedľajšiemu účastníkovi

taktiež nepriznal právo na náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil použitím ustanovenia § 2 písm. a), písm. b),
§ 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z., § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, § 525 ods. 1 zákona
č. 40/1964 Zb., § 142 O.s.p.

3. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané,

že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou vznikol záväzkový vzťah, nakoľko došlo medzi
nimi k uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej boli žalovanej poskytnuté peňažné
prostriedky - povolené prečerpanie, ktoré táto bola povinná pravidelne prostredníctvom mesačných
splátok splácať. Súd však v konaní nemal preukázané, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky
uplatnenejvpredmetnomkonaní,kuktorémumalodôjsťnazákladeZmluvyopostúpeníuzatvorenejdňa
27.6.2013 medzi žalobcom a jeho právnym predchodcom. Súd tu postupoval v zmysle vyššie citovaného
ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., ktoré ustanovenie ukladá Slovenskej sporiteľni, a.s., t.j.

banke, pred tým ako postúpi svoju pohľadávku, povinnosť splnenia určitých podmienok. Predpokladom
postupiteľnosti pohľadávky v zmysle toho ustanovenia je, aby bol klient s jej plnením v omeškaní aspoň
90 dní a aby banka na jej splnenie klienta písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené,
pohľadávka banky nie je postupiteľná a teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané a je vpriamom rozporesozákonom.Žalobcasvojenárokyvočižalovanejodvodzujezozmluvy,ktorúžalovaná
uzavrela so Slovenskou sporiteľňou, a.s., teda bankou poskytujúcou úvery na základe bankovej licencie,
čo je skutočnosť všeobecne známa (§ 121 O.s.p.). Tieto nároky mal žalobca získať postúpením.

4. Ustanovenie § 525 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky,
ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Podľa názoru súdu pohľadávky banky voči svojim klientom
treba považovať za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž
neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27
a nasl. zákona č. 483/2001 Z. z., ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto

požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením
pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom
mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi
veriteľom-postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie §
525ods.1Občianskehozákonníkabránipostupovaniupohľadávokztakýchprávnychvzťahov,vktorých
je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka.

5. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. dovoľuje
banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenie určitých vyššie uvedených podmienok, ktorých
splnenie však súd v danom konaní preukázané nemal. Postúpenie pohľadávky v danom prípade tak
bolo v priamom rozpore s ustanovením § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Účelom uvedeného

ustanovenia je totiž okrem iného aj ochrana dlžníka pred tým, aby jeho dlh v prípadoch uvedených v
cit. ustanovení prešiel na inú osobu než toho veriteľa, voči ktorému pôvodne vznikol. Kým teda v iných
prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky) sa účinky
tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie
podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinné, ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených

v § 525 Občianskeho zákonníka, ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Občianskeho
zákonníka, nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho,
aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení.

6. Z už uvedeného teda vyplýva absolútna neplatnosť postúpenia, pričom postupca v súdnom

konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, je povinný v zmysle § 120 ods. 1
O.s.p. tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok
platnéhopostúpenia.Postupca,ktorémubolapohľadávkapostúpenábankou,jetakvzmysleuvedeného
povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala
(za takúto výzvu nemožno považovať oznámenie o zosplatnení pohľadávky ani oznámenie o tom, že

pohľadávka banky bola postúpená, pričom absenciu výzvy nie je možné nahradiť ani jednostranným
vyhlásením v zmluve o postúpení pohľadávok) na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v
omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok
nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.

7. Preto súd podaný návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol, nakoľko v konaní nemal preukázané,
že by právny predchodca žalobcu splnil podmienky mu stanovené vyššie uvedeným ustanovením, a
že by žalovanú pred postúpením písomne vyzval na splnenie jej dlhu. Ani sám žalobca splnenie tejto
podmienky súdu nepreukázal, a to malo za následok nedokázanie jeho aktívnej legitimácie v danom
konaní. Súd vo veci rozhodol na základe vykonaného dokazovania, sám vo veci ďalšie dokazovanie

neinicioval a to s prihliadnutím na zásadu rovnosti strán účastníkov konania ako aj s prihliadnutím na
právo účastníkov na spravodlivé a nestranné prejednanie veci, pričom podstatou samotnej uplatnenej
pohľadávky, sa súd vzhľadom na vyššie uvedené a dôvod, pre ktorý bol návrh zamietnutý nezaoberal.

8. O náhrade trov konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého

nárok na náhradu trov vznikol žalovanej, ktorá bola v danej veci stopercentne úspešná. Nakoľko však
žalovanej v konaní žiadne trovy nevznikli a žiadne jej ani nevyplývali zo súdneho spisu, súd jej ich
náhradu nepriznal.

9. Vedľajší účastník sa mohol v tomto súdnom konaní dať zastupovať advokátom, avšak trovy ktoré

vynaložil v tejto súvislosti nemožno považovať za trovy účelné. Žalovaná ako spotrebiteľka nepožiadala
vedľajšieho účastníka o pomoc pri riešení svojho problému. Preto súd s poukazom na vyššie uvedené
ako aj s poukazom na skutočnosť, že do termínu konania pojednávania, t.j. do dňa 16.4.2015 právny
zástupca vedľajšieho účastníka urobil len jeden úkon - vstúpenie do konania, nakoľko jeho vyjadreniek veci samej spolu s vyčíslenými trovami bolo súdu doručené až po pojednávaní, t.j. dňa 17.4.2015,
náhradu trov konania nepriznal.

10. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca v ktorom namietal,
že ho podáva z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového
stavu, ktoré odôvodňuje tým, že je toho názoru, že ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno
spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia
je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok,

ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Zo zákona
nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu
postúpenia pohľadávky. V tejto súvislosti poukázal na právny názor Doc. JUDr. J. P., PhD., LLM.
publikovanom v časopise Súkromné právo č. 1/2015, kde sa uvádza, že účelom § 92 Zákona o bankách
je úprava výnimiek z bankového tajomstva a ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách nehovorí nič o
podmienkach platnosti postúpenia pohľadávky, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza

k porušeniu bankového tajomstva. Porušenie bankového tajomstva vrátane porušenia § 92 ods. 8
Zákona o bankách nevedie k súkromno-právnej sankcii v podobe neplatnosti postúpenia, ale k sankciám
predpokladaným Zákonom o bankách. V tejto súvislosti žalobca poukázal na uznesenie Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 24.04.2014 sp. zn. 19C/34/2012, v ktorom sa okrem iného konštatuje, že
odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k záveru, že postúpením pohľadávky Slovenskej

sporiteľne, a.s. voči žalovanej 1/ žalobcovi nedošlo k zhoršeniu postavenia žalovanej 1/, došlo len k
zmene v osobe veriteľa. Ďalej sa uvádza, že mylne sa súd prvej inštancie domnieval, že predpokladom
postúpenia pohľadávky Slovenskej sporiteľne, a.s. je zosplatnenie celého úveru. Zosplatnenie dlhu
nemá žiaden vplyv na výšku dlhu dlžníka, týka sa výlučne spôsobu zaplatenia jeho dlhu a závisia
výlučne na vôli veriteľa a preto nie je možné z dôvodu nevyhlásenia predčasnej splatnosti úveru

Slovenskou sporiteľňou, a.s. ku dňu postúpenia pohľadávky považovať zmluvu o postúpení pohľadávok
za neplatnú. Ďalej žalobca vytýkal vo svojom odvolaní, že súd ho nevyzval na preukázanie účinnosti
zmluvy o postúpení pohľadávok, na základe čoho mal žalobca za to, že predložené dôkazy dostatočným
spôsobom preukazujú postúpenie pohľadávky a nemal dôvod v konaní produkovať ďalšie dôkazy. V tejto
súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 31.05.2011 sp. zn. 26Cob/51/2011, kde

odvolací súd vytkol súdu prvého stupňa, že nepostupoval v súlade s ustanovením § 118 ods. 2 O.s.p.
Ďalej žalobca uviedol, že v súlade s prílohou č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok bola žalovaná ku
dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 967 dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovanej so
splnením ak čo i len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok. Vzhľadom
k dikcii ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách, s poukazom na to, že omeškanie žalovanej trvalo

nepochybneviacakorok,zastávanázor,žeprávnypredchodcažalobcubykonalvsúladesustanovením
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách aj v takom prípade, ak by písomnú výzvu žalovanej nezasielal. Žalobca
poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Prievidza zo dňa 30.03.2015 sp. zn. 12C/63/2014. Žalovaný
taktiež namietal, že súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka v prejednávanej
veci a v danom prípade je odvolateľ toho názoru, že je potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného

zákonníka, nakoľko ide o zmluvu o úvere a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah a to aj napriek
tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. Predmetná zmluva bola uzavretá dňa 13.12.2007,
pričom v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka len na
kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj na
zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená v Obchodnom zákonníku.

Keďže sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení
§ 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka, v danom prípade nie je možné práva a povinnosti vzniknuté
pred 01.01.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa § 52 až § 54 O.z. a právne vzťahy zo zmluvy o
úvere uzavretej pred 01.01.2008 sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka bez ohľadu na
povahu účastníkov. Odvolateľ v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa

24.03.2015 7 M Cdo 9/2014, zo dňa 28.04.2011 sp. zn. 2 M Cdo 3/2011, zo dňa 27.03.2013 6 M Cdo
4/2012, Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.11.2013 sp. zn. 15Co/132/2013, zo dňa 30.10.2013
sp. zn. 15Co/28/2013, Krajského súdu v Trnave zo dňa 20.02.2014 9Co/138/2013, Krajského súdu v
Žiline zo dňa 12.09.2013 sp. zn. 9Co/157/2013, Krajského súdu v Prešove zo dňa 30.09.2014 sp. zn.
9Co/64/2013.Odvolateľžiadal,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudokpreskúmalavzmysleustanovenia

§ 220 O.s.p. ho zmenil tak, že návrhu žalobcu vyhovie v celom rozsahu, resp. v zmysle ustanovenia §
221 O.s.p. ho zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, keď zároveň si uplatnil náhradu
trov odvolacieho konania vo výške 57,88 eur spolu s DPH.11. K odvolaniu žalobcu zaslalo dňa 14.8.2015 písomné vyjadrenie Združenie všeobecná ochrana práv
spotrebiteľov prostredníctvom svojho právneho zástupcu a poukázal na znenie ustanovenia § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z.z., z ktorého vyplýva, že banka môže postúpiť peňažný záväzok ako celok vrátane

jeho príslušenstva. Z uvedeného tak vyplýva, že banka môže postúpiť iba pohľadávku zodpovedajúcu
tomuto peňažnému záväzku, banka tak môže postúpiť iba nesplatenú časť peňažného záväzku spolu s
príslušenstvom a celý záväzok až po jeho predchádzajúcom zosplatnení. Záver o tom, že žalobca môže
postúpiť iba splatnú časť pohľadávky vyvodil aj Krajský súd v Prešove v uznesení zo dňa 29.05.2014 sp.
zn. 6Co/119/2013. Banka môže postúpiť pohľadávku za súčasného splnenia podmienok ustanovenia §

92 ods. 8, predtým ods. 7 Zákona o bankách zodpovedajúcu nesplácaného dlhu ani dlhu, ktorý ešte nie
je splatný. Tento záver jednoznačne vyplýva ako z dôvodovej správy, tak aj z gramatického výkladu k
uvedenému ustanoveniu. Hlavným účelom ustanovenia § 92 Zákona o bankách podľa dôvodovej správy
bolo nielen prelomenie bankového tajomstva, ale aj úprava možnosti použiť inštitút postúpenia svojej
pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to tak osobe, ktorá nie je bankou. Na tomto mieste
však zákon navyše stanovil podmienky, za akých je možné postúpiť bankovú pohľadávku a jednou z

tých je aj zaslanie písomnej výzvy klientovi. Ďalej je toho názoru, že ak zákonné ustanovenie § 92 ods. 8
Zákona o bankách vyžaduje urobenie určitého úkonu a to výzvy klientovi v písomnej forme a táto forma
dodržaná nebola, resp. žalobca ju nepreukázal, možno dôjsť len k jednému záveru a to o neplatnosti
takéhoto právneho úkonu v zmysle ustanovenia § 39 O.z. Nepredložením dôkazu a odoslaním výzvy v
zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách žalobca neuniesol dôkazné bremeno splnenia tejto

povinnosti. Právny predchodca žalobcu v rozpore so zákonom postúpil pohľadávku, ktorá je predmetom
tohto konania na žalobcu. Keďže neboli dodržané všetky podmienky postúpenia pohľadávky, žalobca
nie je oprávnený z hmotného práva uplatňovať voči žalovanému žiadne nároky. Zároveň si vedľajší
účastník na strane žalovanej uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 48,23 eur a
to za poskytnutie právnej pomoci, vyjadrenie k odvolaniu á 39,84 eur plus 1x režijný paušál 8,39 eur.

Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

12. K vyjadreniu vedľajšieho účastníka na strane žalovanej zaslal písomné vyjadrenie žalobca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa v zmysle ustanovenia § 220 O.s.p. zmenil tak, že návrhu v celom rozsahu vyhovie, resp. ho v

zmysle § 221 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania účinného OSP, aktuálne § 362 ods.
1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP,

akt.§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201
a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§
205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 2 písm. a/, c/, f/ OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. b/, e/, h/ CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1

CSP), s prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej
tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel

k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle §
387 ods. 1 a 2 CSP.

14. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na

základe ktorého dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery
súduprvejinštancievoveci,ktorýnavecaplikovalsprávnehmotnoprávneustanoveniaatietovsúvislosti
s danou vecou i správne vyložil a preto sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s
poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a už iba

odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na
uplatnené odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie
odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Odvolací súd zhodne s prvostupňovým dospel k
záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vovzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným spôsobom preukázané, že návrh navrhovateľa je
v celom rozsahu nedôvodný. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada
dodať už len nasledovné:

15. Predmetom konania pred súdom prevej inštancie je návrh žalobcu, ktorým sa domáha od žalovanej
zaplatenia sumy 610,32 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne od 28.06.2013 do
zaplatenia a náhradu trov konania.

16. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej
inštancie, ktorým návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol a to z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie
na strane žalobcu.

17. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v konaní správne aplikoval ustanovenie § 92 ods. 8
Zákona o bankách v spojení s ustanovením § 524 Občianskeho zákonníka.

18. Z obsahu spisu vyplýva, že právny predchodca žalobcu uzatvoril dňa 13.12.2007 so žalovanou
Zmluvu o poskytnutí balíka produktov a služieb pre Fyzické osoby č. 203494522, na základe ktorej bola
žalovanej poskytnutá služba Balík EXTRA spolu so službou Povolené prečerpanie na bežnom účte s
periodicitou vyhotovovania výpisov: mesačne. Žalovanej bola vydaná platobná karta VISA Electron s

limitmi pre transakcie, vo výške presne stanovenej v obchodných podmienkach. Dňa 27.6.2013 došlo
medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou k uzatvoreniu Zmluvy o postúpení pohľadávok,
predmetom ktorej bola aj pohľadávka uplatnená v predmetnom konaní, pričom Oznámením zo dňa
9.7.2013 bolo postúpenie dlžnej pohľadávky oznámené žalovanej. Z obsahu spisu a napokon i z obsahu
samotného odvolania je zrejmé, že postupca neukončil záväzkovo-právny uzatvorený medzi postupcom

na jednej strane a žalovanou na strane druhej, nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, zmluva
nebola vypovedaná a taktiež nedošlo k odstúpeniu od zmluvy a žalobca nedisponuje dokladmi, ktoré by
takúto skutočnosť o ukončení zmluvy preukázali.

19. Z oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 09.07.2013 vyplýva, že veriteľ (Slovenská sporiteľňa,

a.s.) oznámil žalovanej, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok č. 0655/2013/CE uzatvorenej
dňa 27.06.2013, postúpil svoju pohľadávku voči dlžníkovi vo výške 684,83 Eur spoločnosti EOS KSI
Slovensko, s.r.o.
20. Z obsahu spisu vyplýva, že postupca nevyužil ani jednu z možností predčasného ukončenia
zmluvného vzťahu a pohľadávku postúpil žalobcovi bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť,

resp. bez toho aby zmluvný vzťah zanikol napr. výpoveďou zmluvy alebo odstúpením od nej.

21. Žalobca v konaní tvrdí, že je aktívne legitimovaným účastníkom konania, k týmto odvolacím
námietkam odvolací súd uvádza:

22. Aktívnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorých vyplýva subjektu -
žalobcovi ním uplatňované právo (nárok) resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok
uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane
žalobcu) alebo pasívnej ( existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovanej) je imanentnou súčasťou
súdneho konania (pozri rozhodnutie NS SR zo dňa 29.06.2010, sp.zn. 2Cdo 205/2009).

23. Súd prvého stupňa postupoval správne, keď sa v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej
legitimácie navrhovateľa.

24. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu,

o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti
nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný,
závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený
nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva
a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v

občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie
nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť
účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie
je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnehooprávnenia(žalobca),niejenositeľomtohohmotno-právnehooprávnenia,oktorévkonaníide;
o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom
hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide

(por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).

25. Súd prvého stupňa zároveň dospel k správnemu záveru, že v danom prípade sa žalobcovi nepodarilo
preukázať jeho aktívnu legitimáciu, keď síce predložil zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 27.6.2013,
nepreukázal však splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného

veriteľa Slovenskej sporiteľne, a.s. voči žalovanej ako dlžníkovi.

26. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky
zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo
pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť

písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol

jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

27. Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone
o bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými
obchodnými podmienkami. Banka túto možnosť v danom prípade zrejme nevyužila a navrhovateľovi
postúpila pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah

zanikol inak (výpoveďou, odstúpením). Pokiaľ ale nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp.
pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nie je možné urobiť záver
o tom, že by predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný. Splatnými do tej doby sa mohli stať len
jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých bol odporca 1 v omeškaní.

28. Z ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť
pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne
išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej
pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda banka
postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu navrhovateľovi, postupovala v rozpore s § 92

ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Totiž keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý
úver (nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti), banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku
z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok z 04.11.2009
je preto neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 OZ (pre rozpor so zákonom).

29. Podľa názoru odvolacieho súdu úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7) mal zákonodarca na mysli
oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek
písomnejvýzvebankyvomeškaní.Uvedenéustanovenie bybankumalomotivovaťktomu,abypodnikla
určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkové vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a
nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky,

úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa
požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa.
Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas
trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad
nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona

o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom
upravenou činnosťou.30. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky,
ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať
práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne

spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona č.
483/2001 Z.z. o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky
a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky
z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah
právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-

postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525
ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých
je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú
zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky
voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom
postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní

aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené,
pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 Obč. zák.
Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané),
potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je
neplatné v zmysle § 39 Obč. zák., a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok,

voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej
identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no
voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Obč. zák. účinné, ak mu ho oznámi postupca,
v prípadoch uvedených v § 525 Obč. zák. ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Obč.
zák. nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol

oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení.

31. Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 Obč. zák., ktoré má za následok
absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej z toho
vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako

napr. tie uvedené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto
postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. tvrdiť a dokázať predpoklady
svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca,
ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že
pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient

napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto
skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.

32. V danom prípade zo zisteného skutkového stavu bolo zrejmé, že žalobca nedokázal, že by v čase,
kedy mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanej postúpená naňho (27.6.2013),

boli tieto podmienky postúpenia splnené. Možno síce považovať za dokázanú požiadavku 90-dňového
omeškania, nebolo však dokázané, že by bola žalovaná aj písomne (porov. § 92 ods. 8 cit. zákona)
vyzvaná na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere. Žalobca tak nedokázal, že pohľadávka voči
žalovanej bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona
č. 483/2001 Z.z. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné (aj

keby zmluva o postúpení bola účinná) a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovanej uplatňovať
pred súdom. Vzhľadom na uvedené treba uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal
veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie a
preto bol správny postup súdu prvého stupňa, ktorý z tohto dôvodu žalobu v celom rozsahu zamietol.

33. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

34. V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo
vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.35. Citované ustanovenia zakotvujú dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch
konania. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé

dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,
že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného

dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho
nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal
bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

36. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné
dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade

nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je
svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd
rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

37. Súd prvej inštancie túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil
a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené
vyššie.

38. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v
ktorých súd skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom,
ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na
vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých

navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred
súdomazakladajúcoutýmprípustnosťdovolania.(porovnajajrozhodnutiaNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod
R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania
nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre

ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo
51/2012). Súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky
navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou
účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá
O.s.p. je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa

neviaže na návrhy účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo
153/2011).

39.OdvolacísúdtaktiežpoukazujeajnarozhodnutieÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky,vktoromsúd
skonštatoval,žedokazovanievobčianskomsúdnomkonaníprebiehavoviacerýchfázach;odnavrhnutia

dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je
právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených
(navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu
korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh
konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch

predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je
relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou
povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods.
2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali
návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom, nemôže sama osebe viesť k záveru o

porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie
by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by
záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený,
chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konaniaa stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník
postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010).

40. K námietke odvolateľa o nesprávnej aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka odvolací súd
uvádza nasledovné.

41. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, v ktorej jedným

zo zmluvných strán je spotrebiteľ, jedná sa o vzťah občianskoprávny. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie
preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre
spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd pri skúmaní každej otázky má aplikovať

právnu úpravu, ktorá je priaznivejšia pre odporcu ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že
samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a odporcom je tzv. absolútnym obchodno-
záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných
strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý
sa vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch.

42. Nemožno opomenúť ani ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou
zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázkach, ktorá sú na prospech spotrebiteľa

na rozdiel od právnej úpravy v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné
postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy.

43. Ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka aj v znení účinnom do 31.12.2014 treba vykladať tak,
že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne

vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky
by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je
dôsledkom transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickej
úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje
ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti

tomuto zákonu (rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ). Odvolací súd poznamenáva, že aj
právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti, no je
citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi,
garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno
prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia, ktorí uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané

spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“
je objektívne značne relativizovaný.

44. Je preto potrebné uzavrieť, síce nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na
posúdenie zmluvného úverového vzťahu je však potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy

aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo
je ustálené aj v aplikačnej praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011
sp. zn. 5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17Co/167/2011,
rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej

republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval,
že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny
obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

45. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne

vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď
by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že
Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia,zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava
Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné
ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné

pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti
s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.03.2013, sp. zn. 6 MCdo/4/2012 súd uvádza, že Najvyšší
súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo
spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v
zmysle ust. § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

46. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3
MCdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na
právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne

dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu,
ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho
zákonníka. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 26.11.2015 sp. zn. 4 MCdo
17/2014.

47. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej, s osvojením
si jeho dôvodov ako vecne správny potvrdil v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 CSP, vrátane vecne
správneho a odvolaním osobitne nenapadnutého výroku o náhrade trov konania.

48. Žalovanej a združeniu - VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, so sídlom Bratislava,

Šafárikovo nám. č. 7, IČO: 42 362 962 súd priznal voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods.
1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. O výške náhrady trov odvolacieho
konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

49. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).