Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, October 11, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/213/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8514203698
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8514203698.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a členov senátu

JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Martina Kopinu v právnej veci žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s.,
Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653, právne zastúpený Havel, Holásek & Partners s.r.o.,
advokátska kancelária, Mlynské Nivy 49, 821 09 Bratislava, IČO: 36 856 584 proti žalovanému: Q. A.,
nar.X.XX.XXXX,bytomP..W.XXX/XX,XXXXXQ.,ozaplatenie1.515,34Eursprísl.,oodvolanížalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 2C 221/2014-100 zo dňa 11.5.2015 takto

r o z h o d o l :

1. P o t v r d z u j e sa rozsudok.

2. Náhrada trov odvolacieho konania sa stranám n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“) žalobu zamietol
a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2. Vo svojom rozhodnutí súd prvej inštancie okrem iného uviedol, že z vykonaného dokazovania
mal preukázané, že medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola platne uzavretá
zmluva o poskytnutí úveru, tzv. absolútny obchod, upravená v Obchodnom zákonníku, avšak súčasne
je na ňu potrebné nahliadať ako na zmluvu spotrebiteľskú v zmysle citovaných ustanovení zákona o

spotrebiteľských úveroch, keďže žalobca pri jej uzatváraní konal v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti (ktorá skutočnosť vyplýva z jeho výpisu z obchodného registra), zatiaľ čo žalovaný ako fyzická
osoba, ktorá vstupovala do zmluvného vzťahu so žalobcom, nie. Z formy a povahy zmluvy je navyše
zrejmé, že záväzkový vzťah bol založený typovou (štandardizovanou, individuálne nedojednanou)
zmluvou v zmysle § 23a zák. č. 634/1992 Zb. v znení účinnom ku dňu vzniku záväzkového vzťahu. Na
základe uvedeného preto súd prvej inštancie posudzoval nárok uplatnený v tomto konaní za použitia
právnych noriem prijatých za účelom ochrany spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v záväzkovom

vzťahu s dodávateľom.

3. Zákonom č. 102/2014 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb
na základe zmluvy uzavretej na diaľku a pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe
zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, účinným od 01.05.2014, bol novelizovaný zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
tak, že bol okrem iného doplnený o ustanovenie § 5b. Týmto boli zavedené nové zásadné zmeny

v legislatíve týkajúce sa okrem iného aj premlčania nárokov zo spotrebiteľských vzťahov, kedy súd
ex offo prihliada na prípadné premlčanie uplatneného práva predávajúceho voči spotrebiteľovi (na
rozdiel od doterajšej právnej úpravy, kedy súd na premlčanie mohol prihliadnuť iba vtedy, ak bola zo
strany povinného vznesená námietka premlčania). Z tohto dôvodu, sa preto súd prednostne zaoberalv prejednávanej veci otázkou premlčania. Ako je zdôvodnené vyššie, v tomto prípade ide totiž o
vzťah spotrebiteľský, v ktorom žalovaný v pozícii spotrebiteľa požíva osobitnú ochranu, a preto súd
prihliadal aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva žalobcu voči žalovanému, resp. na oslabenie

jeho nároku vrátane jeho premlčania, ktoré bráni priznať mu voči spotrebiteľovi žalované plnenie.
Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občiansko-právnych vzťahov, aby v
primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky), a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby
neboli po časovo neprimeranú dobu nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje
dlhodobému trvaniu práva a im zodpovedajúcim povinnostiam. Premlčanie má za následok zánik

súdnej vymáhateľnosti nároku, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno žalobcovi priznať v súdnom
konaní a ako také vymôcť, hoci právo existuje v naturálnej forme a možno ho dobrovoľne splniť
(premlčanie nie je spojené so zánikom nároku). Ako už bolo uvedené vyššie, prejednávaná vec má
spotrebiteľský charakter, a preto súd poukazujúc na citované ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, v súlade s európskymi normami, ktoré kladú štátom explicitnú povinnosť zabezpečiť, aby sa
opatrenia na ochranu práv spotrebiteľa neobchádzali, aplikoval na zistený skutkový stav ustanovenia o

premlčaní tak, ako sú tieto upravené v Občianskom zákonníku, a to aj napriek tomu, že úverová zmluva
ako zmluvný typ je absolútnym obchodným vzťahom v zmysle príslušných ustanovení Obchodného
zákonníka, ktorý právny kódex obsahuje takisto komplexnú úpravu inštitútu premlčania, vzťahujúcu sa
na obchodné záväzkové vzťahy. Vychádzal pritom z právneho názoru zaužívaného v súdnej praxi (napr.
rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 19.11.2013, sp. zn. 6Co 2/2013, uznesenie Ústavného

súdu SR zo dňa 19.06.2013, sp. zn. I. ÚS 402/2013), podľa ktorého vo všeobecnosti niet rozumného
dôvodu na to, aby v typickej občianskoprávnej veci na subjekt občianskoprávneho vzťahu (zvlášť
ak ide o spotrebiteľa) dopadala právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi podnikateľmi, či
obchodníkmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a
je pre spotrebiteľov výhodnejšia. Súd na podporu zastávaného názoru poukazuje i na výsledky činnosti

zákonodarcu, ktorý za účelom odstránenia akýchkoľvek pochybností v naznačenom smere prijatím
vyššie spomínaného zákona č. 102/2014 Z. z. novelizoval tiež Občiansky zákonník tak, že v § 52 ods. 2
explicitne ustanovil pravidlo (účinné dňom 01.04.2015), podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva. Podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka je

premlčacia doba trojročná s počiatkom plynutia odo dňa, keď sa právo mohlo po prvý raz vykonať.

4. Z predloženej zmluvy o úvere vyplýva, že konečná splatnosť úveru bola určená na deň 20.11.2010.
Vzhľadom na vyššie uvedené súd pri posudzovaní premlčania aplikoval príslušné ustanovenia
Občianskeho zákonníka ako právneho predpisu upravujúceho vzťahy fyzických osôb nepodnikateľov,

konkrétne § 100 Občianskeho zákonníka a ustanovenie o všeobecnej trojročnej premlčacej dobe v
§ 101 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z uvedeného ako aj z vyjadrenia právneho zástupcu na
súdnom pojednávaní začala plynúť premlčacia doba na uplatnenie nároku žalobcu dňa 21.11.2010.
Žalobný návrh bol súdu doručený dňa 23.6.2014, pričom premlčacia doba uplynula dňom 21.11.2013.
Z uvedeného je zrejmé, že žalobca uplatnil svoje právo na súde po uplynutí premlčacej doby, na ktorú

skutočnosť súd z úradnej moci v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. je povinný prihliadať.

5. Súd prvej inštancie zároveň osobitne skúmal povinnosť žalovaného plniť žalobcovi titulom dohody o
uzavretí splátkového kalendára a uznaní dlhu, ktorú žalovaný podpísal formou notárskej zápisnice dňa
13.3.2014,tedapouplynutípremlčacejdoby.Uznaniepremlčanéhodlhu,akoajprávnenásledkyviažuce

sa na možnosť počítania desaťročnej premlčacej doby pri právach písomne uznaných čo do dôvodu a
výšky sú závislé od toho, či dlžník o premlčaní vedel alebo nie. Uznanie premlčaného práva zakladá
právne dôsledky uvedené v ustanovení § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka len vtedy, ak
dlžník o premlčaní vedel (§ 558 posledná veta Občianskeho zákonníka); ak dlžník o premlčaní nevedel,
či už pre omyl skutkový alebo pre omyl právny (napr. že nepoznal ustanovenia o premlčaní), nemá jeho

uznanie akékoľvek právne účinky. Súd prvej inštancie prihliadol na fakt, že v samotnej notárskej zápisnici
ani k nej pripojenej dohode o uznaní dlhu a o splátkovom kalendári sa zmienka o premlčaní nenachádza.
Súd predpokladal, že práve uznanie záväzku, o premlčaní ktorého žalovaný nevedel, bolo hlavným
cieľom spísania tejto dohody a notárskej zápisnice, pretože následne by sa posilnila vymáhateľnosť
pohľadávky pre žalobcu, ktorý by nemusel riskovať prehru v spore, ak by žalovaný vzniesol námietku

premlčania. Z notárskej zápisnice ani z dohody nevyplýva, že by žalovanému boli poskytnuté jasné a
zrozumiteľné informácie o tom, čo znamená premlčanie dlhu. Žalovaný tiež na súdnom pojednávaní
uviedol, že nebol zo strany notárky ani zástupcu žalobcu upovedomený o tom, že žalobcov nárok
je premlčaný ani o následkoch uznania premlčaného dlhu. Žalobca ničím nepreukázal, že takétoinformácie žalovanému poskytol aspoň ústne, resp. že si bol žalovaný vedomý následkov uznania
premlčaného dlhu. Predpoklad, že spotrebitelia nemajú vedomosť o premlčaní ich dlhov nakoniec
potvrdil i zákonodarca, ktorý novelizoval zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z. z., do ktorého

začlenil i novelizované ustanovenie § 5b, podľa ktorého súd prihliada na premlčanie v spotrebiteľských
veciach i bez potreby osobitnej námietky. Uznanie dlhu, o premlčaní ktorého žalovaný vedomosť nemal,
nemohlo vyvolať právne dôsledky predpokladané ustanovením § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka
spočívajúce v začatí plynutia novej desaťročnej premlčacej doby. Žalovaný nemal záujem na uznaní
premlčaného dlhu, spoliehal sa na to, že zástupca bude postupovať s odbornou starostlivosťou, čo sa v

praxi malo prejaviť tak, že by žalobca žalovanému vysvetlil (preukázateľne), aké následky má uznanie
premlčaného dlhu vzhľadom k oslabeniu vymáhateľnosti dlhu. Žalovaný ako priemerný spotrebiteľ
nemal znalosť o tom, že uznaním premlčaného dlhu začína plynúť 10-ročná premlčacia doba. V tejto
súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo 16. januára 2013,
sp. zn. 6MCdo 9/2012, v ktorom Najvyšší súd konštatoval, že kým rešpektovanie princípu „ignorantia
iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany

dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v
neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne
okolnosti prípadu.

6. Vzhľadom k tomu, že uznanie dlhu formou notárskej zápisnice nebolo v súlade so zákonom, nemohla

začať plynúť nová premlčacia doba a dlh žalovaného bol k začatiu konania podľa predpisov občianskeho
práva premlčaný. Z tohto dôvodu bolo potrebné ex offo prihliadnuť k premlčaniu uplatneného nároku
voči žalovanému ako spotrebiteľovi, preto súd prvej inštancie na túto skutočnosť podľa ustanovenia § 5b
zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa prihliadol a žalobu v celom rozsahu zamietol. O náhrade
trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. V odvolaní okrem
iného uviedol, že ako podnikateľ v oblasti, ktorá je prísne regulovaným podnikaním, je povinný riadiť
sa kogentnými ustanoveniami právnych predpisov, od ktorých sa zmluvné strany ani dohodou nemôžu
odchýliť. Skutočnosť, že záväzok banky, na základe ktorého sa zaväzuje poskytnúť dlžníkovi finančné

prostriedky s tým, že dlžník sa poskytnuté finančné prostriedky zaväzuje vrátiť a zaplatiť úrok, je vždy
potrebné posudzovať podľa ustanovení § 497 a nasl. Obchodného zákonníka v spojení s § 261 ods.
6 písm. d) ako tzv. absolútny obchod bez ohľadu na povahu účastníkov zhodne konštatovali najvyššie
súdne inštancie v Slovenskej, ako aj v Českej republike. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo 56/2007, 5Obo 12/2010, 1Cdo 120/2010 a uviedol, že skutočnosť, že

zmluva o úvere bude vždy absolútnym obchodnoprávnym záväzkom, a to aj v prípade, že jedna zo strán
jespotrebiteľ,konštatovalajÚstavnýsúdČeskejrepublikyvkonanípodsp.zn.II.ÚS3711/11.Vzhľadom
na to, že Obchodný zákonník obsahuje komplexnú právnu úpravu premlčania, otázka premlčania v
tomto prípade sa má posudzovať výhradne podľa relevantných ustanovení Obchodného zákonníka a
nie je preto možné akékoľvek ustanovenia v úprave premlčania vytrhávať z kontextu a aplikovať na

ne ustanovenia iného právneho predpisu, a to zrejme iba ad hoc v prospech spotrebiteľa. Do úvahy
je potrebné vziať i aspekt právnej istoty a určitosti - nemožno požadovať od adresátov noriem, aby
v každom jednotlivom prípade uvažovali o porovnaniach oboch úprav a vykonávali rozbory hodné
najvyšších súdov, ale musia sa spoľahnúť na základné piliere svojho právneho vedomia, teda napr. aj
na predstavu, akú dĺžku má premlčacia doba. Obchodný zákonník obsahuje ucelenú úpravu inštitútu

premlčania. Odlišnosť úpravy inštitútu premlčania v Občianskom a Obchodnom zákonníku nemá nič
spoločnésospotrebiteľskouochranou,alejevýsledkomdvochrôznychlegislatívnychprocesovústiacich
do dvoch rôznych kódexov bez ďalších súvislostí relevantných pre nastolenú problematiku. Odvolateľ
ďalej v odvolaní poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 24.7.2012 sp.
zn. 32Cdo 3337/2010, rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. 5. 2013 sp. zn. 5Co 293/12,

Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co 50/2013 a uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 3. 2013
sp. zn. 6MCdo 4/2012. Odvolateľ ďalej uviedol, že aj zákonodarca vykladá § 52 rovnakým spôsobom
ako odvolateľ, pričom poukázal na vývoj legislatívy, konkrétne na zákon č. 102/2014 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo
zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých

zákonov, ktorý v čl. II ods. 1 novelizoval § 52 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Vzhľadom na
skutočnosť, že ide o predpis hmotného práva, nemôže sa podľa názoru žalobcu použiť v konaní začatom
dňa 23. 6. 2014. Podľa názoru odvolateľa s ohľadom na skutočnosť, že v konaní nik platne nevzniesol
námietku premlčania, nemal súd premlčanie skúmať, nakoľko na takýto postup prvoinštančného súdunebol žiaden právny základ. Ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. je hmotnoprávnou úpravou, ktorá sa
nemôže použiť v konaniach začatých pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia. Žalobca podal na
súd prvej inštancie žalobu dňa 23. 6. 2014, teda ešte pred uplynutím premlčacej doby. Premlčacia doba

by uplynula 21.11.2014. V tomto smere odvolateľ poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo
dňa 17. 7. 2008 sp. zn. 4Obo 54/2007, ktorý rovnako posudzoval otázku počiatku plynutia premlčacej
doby pri zmluve o úvere. Nakoľko termín konečnej splatnosti úveru bol 20. 11. 2010 a žalobca uplatnil
žalobu na súde dňa 23. 6. 2014, nemohlo prísť z vyššie uvedených dôvodov k premlčaniu uplatnenej
pohľadávky. Žalobca považuje obsah dohody o splátkovom kalendári a notárskej zápisnice v súlade so

zákonom a poukazuje na argumentáciu uvedenú v čl. III a IV, v zmysle ktorej sa má aplikovať štvorročná
premlčacia doba. Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej
inštancietak,akotošpecifikovalvodvolaní,eventuálneabyodvolacísúdzrušilrozsudokavecvrátilsúdu
prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalobca tiež navrhol, aby odvolací súd vo výroku odvolacieho súdu
pripustil dovolanie podľa § 238 ods. 3 O.s.p., pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
právneho významu.

8. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal rozhodnutie spolu s konaním,
ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods. 1 a 2 CSP, bez nariadenia
pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

9. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy o splátkovom úvere
(08.12.2005), zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto
zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu
tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje

zmluvné postavenie.

10. Podľa § 100 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

11. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak,
premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

12. Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa orgán rozhodujúci o nárokoch

zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku
predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

13. Podľanázoruodvolaciehosúdupredmetnýsporvznikolzozmluvyuzavretejmedziobchodníkom
pri výkone jeho obchodnej činnosti a spotrebiteľom jeho služby, ide o spotrebiteľskú zmluvu a sporný
vzťah treba posúdiť podľa ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúcich problematiku
spotrebiteľských zmlúv.

14. Zmluva o splátkovom úvere zo dňa 08.12.2005 je spotrebiteľskou zmluvou, žalobca je
podnikateľom a predmet konania sa týka jeho podnikateľskej činnosti, pričom je zrejmé, že žalovaný
nepoužil predmet plnenia na podnikanie. Žalovanému je preto dôvodné priznať postavenie spotrebiteľa.
Ide o typický občianskoprávny vzťah (§ 52 a nasl. OZ v spojení s § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa).

15. Popretímúveruakoabsolútnehoobchodusanemôžerozumieťstav,aksúd aplikujeustanovenie
§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré má svoj obsah a ktorým zákonodarca sledoval dôležitý
cieľ v spotrebiteľských zmluvách bez ohľadu na typ zmluvy, teda aj v prípade absolútnych obchodov
(absolútne obchody sú vzťahy regulované Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov

zmluvy). Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, že by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka boli vylúčené niektoré typy spotrebiteľských zmlúv. Teda ustanovenie § 54 ods.
1 Občianskeho zákonníka reguluje aj absolútne obchody.16. Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je ustanovením lex specialis s dopadom na
všetky spotrebiteľské zmluvy, a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch vrátane úverov.
Odvolací súd sa domnieva, že ak by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka mali

byť vyňaté niektoré typy spotrebiteľských zmlúv, zákonodarca by to explicitne upravil. To platí aj na
zmluvné typy upravené v Obchodnom zákonníku.

17. Odvolací súd nijako nepopiera argumenty, že úver je absolútnym obchodom; predmetná vec
sa však týka záväzkovo - právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou, ktorá je regulovaná

osobitnou právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.). Ide o vzťah medzi
obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu. Ide teda o typický občianskoprávny vzťah
a niet dôvodu nechrániť dobromyseľnosť spotrebiteľa vychádzajúcu z dôvery v objektívne občianske
právo.

18. V prípade dualistickej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné

a plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa aplikovať občianskoprávnu úpravu a nie úpravu
obchodnoprávnu. Presadzovanie obchodného práva na inštitúty upravené v kódexe o občianskych
právach len s poukazom na argumentáciu o úveroch ako absolútnych obchodoch je argumentačne
zjednodušené.

19. Niet rozumného dôvodu na prijatie záveru, že na posúdenie premlčania má dopadať právna
úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi podnikateľmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho
súkromného práva obsahuje úpravu, ktorá je pre spotrebiteľa výhodnejšia, nakoľko v porovnaní s
Obchodným zákonníkom ustanovuje kratšiu všeobecnú premlčaciu dobu (3 roky).

20. Odvolací súd nevzhliadol dôvod na odklon od záverov vyslovených vo svojom rozhodnutí zo dňa
14.02.2013 v konaní sp. zn. 6Co/81/2012, v ktorom konštatoval, že aj pri úverovej zmluve uzatvorenej
podľa Obchodného zákonníka medzi podnikateľom a spotrebiteľom (a to aj v prípade, že k uzatvoreniu
zmluvy došlo pred 01.01.2008) je potrebné použiť pri otázke premlčania (ale aj pri iných otázkach,
napríklad uznanie dlhu a pod.) prednostne úpravu uvedenú v Občianskom zákonníku. Ústavný súd

Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 402/2011-10 z 19.06.2013 na základe ústavnej sťažnosti
proti citovanémurozsudkuKrajskéhosúduvPrešoveuviedol,žepopreskúmanírozsudkuargumentáciu
sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.
Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zisteniach a hodnotení skutkového
stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do

namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 Ústavy. Ústavný
súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľným alebo v zjavnom vzájomnom
rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne
odôvodnený.

21. Odvolací súd pripomína judikatúru súdneho dvora, podľa ktorej je spotrebiteľ pri
uzatváraní zmluvy v nevýhodnejšom postavení tak z dôvodu sťaženej vyjednávacej pozície ako aj
z dôvodu informovanosti (C-240/98 až C-244/98 Océano grupo editoriale, C.Mostaza Claro,C-76/10
POHOTOVOSŤ a iné). Niet dôvod nechrániť dobromyseľnosť spotrebiteľov vychádzajúcu z dôvery
v objektívne občianske právo a prehnane chrániť dodávateľa, ktorý sám zmluvu koncipoval, resp.

postupníka jeho pohľadávky a odsúval uplatnenie práva na súde.

22. Zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa bol doplnený ustanovením § 5b novelou zákona
č. 102/2014 Z. z.. Vyplýva z neho, že orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy aj bez
návrhu prihliada na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúcich voči spotrebiteľovi,

vrátane premlčania práva alebo na inú zákonnú prekážku alebo iný zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť
alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ
týchto skutočností dovolával. Zákonodarca upravil premlčanie v spotrebiteľských zmluvách úmyselne
v zákone č. 250/2007 Z.z. prijatom citovanou novelou z dôvodu zvýšenej ochrany spotrebiteľa a jeho
okamžitou aplikáciou.

23. Podľa článku XIV. Zákona č. 102/2014 Z. z., predmetné ustanovenie vstúpilo do účinnosti od 1.
mája 2014. V § 29b Zákona č. 102/2014 boli prijaté prechodné ustanovenia k úpravám účinným od
01.05.2014, nie však k novoprijatému ustanoveniu § 5b citovaného zákona.24. Uvedené ustanovenie je ustanovením procesným (porovnaj napr. aj rozsudok
Krajského súdu v Trnave z 30.09.2014 sp. zn. 26Co/30/2013, rozsudok Krajského súdu v Trnave

z 19.08.2014 sp. zn. 9Co/295/2013, rozsudok Krajského súdu v Trnave z 22.10.2014 sp. zn.
11Co/377/2013, rozsudok Krajského súdu v Žiline z 26.01.2015 sp. zn. 11Co/427/2014, rozsudok
Krajského súdu v Trenčíne z 11.12.2014 sp. zn. 4Co/134/2013), keď orgánu rozhodujúcemu o nárokoch
zo spotrebiteľskej zmluvy (tým aj súdu) ukladá povinnosť prihliadať na premlčanie aj bez námietky
premlčania vznesenej spotrebiteľom. Vzhľadom na procesný charakter tohto ustanovenia a absentujúce

prechodné ustanovenia konajúci súd je povinný aplikovať toto ustanovenie a prihliadať na premlčanie
ex offo (aj bez námietky).

25. Právna teória i prax činí rozdiel medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Pre pravú retroaktivitu
platí, že lex posterior ruší (neuznáva) právne účinky v dobe účinnosti legis prioris, prípadne vyvoláva
alebo spojuje práva a povinnosti subjektov s takými skutočnosťami, ktoré v dobe účinnosti legis prioris

nemali povahu právnej skutočnosti. V prípade nepravej retroaktivity „nový zákon síce nezakladá právne
následky pre minulosť, avšak buď povyšuje minulé skutočnosti za podmienku budúceho právneho
následku (jednoduchú výlučnosť) alebo modifikuje pre budúcnosť právne následky podľa skorších
zákonov založené ... nepravé spätné pôsobenie zákona znamená len, že nový zákon zachycuje
(právne kvalifikuje) minulé skutočnosti alebo že sa dotýka (modifikuje, ruší) existujúce právne následky.

Všeobecne v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t.j. od
účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy, riadia novou
právnou normou. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej
normy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa riadia zrušenou
právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá retroaktivita).

Aplikuje sa tu princíp ochrany minulých právnych skutočností, najmä právnych konaní. Pokiaľ u pravej
retroaktivity platí zásada všeobecnej neprípustnosti, za ktorej existujú striktne obmedzené výnimky
prípustnosti, u nepravej retroaktivity platí naopak zásada všeobecnej prípustnosti, u ktorej existujú
výnimky jej neprípustnosti. (rozsudok Krajského súdu v Žiline 7Co/771/2014 z 17.12.2014)

26. Ak teda platí, že právna norma § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa má procesný charakter,
a zákonodarca nestanovil osobitný právny režim intertemporality, má súd prihliadať na premlčanie
práva ex officio vo všetkých, aj pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia začatých konaniach
podliehajúcich hypotéze tejto právnej normy. (Doc. JUDr. Marek Števček, PhD.: Zákon a sudcovia, K
výkladu ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa.)

27. Vzhľadom na uvedené, pokiaľ prvoinštančný súd rozhodoval o nároku žalobcu na zaplatenie
žalovanej sumy v čase, keď už vstúpilo do účinnosti ustanovenie § 5b zákona č. 205/2007 Z. z., bol
oprávnený a zároveň povinný prihliadať aj bez návrhu na premlčanie nároku, keďže v danom prípade
platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa ňou riadia aj tie právne vzťahy, ktoré

vznikli podľa predchádzajúcej právnej normy. Na základe princípu nepravej retroaktivity právnych noriem
súdnebolpovinnýprihliadaťnapodmienkyuvedenév§100ods.1Občianskehozákonníka,t.j.prihliadať
na premlčanie dlhu iba na námietku dlžníka.

28. Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyplynulo, že konečná splatnosť

dlhu žalovaného v zmysle zmluvy o splátkovom úvere nastala dňa 20.11.2010 a nasledujúcom dňom
začala plynúť 3 ročná premlčacia doba podľa OZ, ktorá uplynula dňa 21.11.2013. Žalobca svoj nárok na
zaplatenie sumy 1515,34 Eur s prísl. voči žalovanému uplatnil na súde dňa 23.06.2014, teda po uplynutí
premlčacej doby.

29. Dohoda o uznaní dlhu a o splátkovom kalendári zo dňa 13.03.2014, ktorej obsah bol poňatý
aj do notárskej zápisnice N 75/2004, NZ 9817/2014, NCRls 9992/2014 vychádzala zo zmluvy medzi
žalobcom a žalovaným, ktorá vzhľadom na charakter zmluvných strán je spotrebiteľskou zmluvou a pri
jejposudzovanísauplatňujúzásadyvustanoveniachObčianskehozákonníkaupravujúcespotrebiteľské
zmluvy (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka), ako aj ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa, ale

najmä vzhľadom na členstvo Slovenskej republiky v EÚ, aj Smernicu rady č. 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.30. Súdna kontrola neprimeranosti zmluvných podmienok vo svetle čl. 6 ods. 1 Smernice
rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách dopadá na štandardné produkty
(typové zmluvy), a to tak na pôvodnú zmluvu, ako aj všetky formulárové zmeny a doplnky. Z vlastnej

aplikačnej praxe môže súd potvrdiť, že pri dohode o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach
ide o rovnaký formulár vo viacerých prípadoch a je evidentné, že spotrebiteľ nemôže na tomto tlačive
nič meniť. Text dohody bol vopred pripravený žalobcom a žalovaný nemal možnosť jeho obsah (najmä
vo vzťahu k uznaniu dlhu) vopred ovplyvniť. Takúto dohodu je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné
vnímať ako neplatnú, pretože je v rozpore s dobrými mravmi a nepochybne výrazne zhoršuje postavenie

žalovaného ako spotrebiteľa vo vzťahu k žalobcovi, jej uzavretie je výlučne v záujme žalobcu, ktorý jej
uzavretie dosiahol v rozpore s ustanoveniami o ochrane žalovaného ako spotrebiteľa .

31. Vychádzajúc z podstaty práva na ochranu spotrebiteľa, ktoré je založené na tom, že spotrebiteľ
z dôvodu svojej neskúsenosti alebo neznalosti nie je schopný konkurovať v obratnosti vyškoleným
a skúseným profesionálom znalým práva a techník moderného obchodu, nemožno spôsobu, ktorý

zvolil žalobca, poskytnúť ochranu. Len ťažko možno predpokladať, že žalovaný mal záujem aj o
uznanie svojho záväzku a bol si vedomý jeho právnych následkov. Dohodu o splátkovom kalendári
a uznaní záväzku dal žalobca podpísať žalovanému ako ním vopred pripravený formulár, kde okrem
dvojstranného právneho úkonu vo forme dohody o splátkach vložil aj pre žalovaného zjavne nevýhodný
jednostranný úkon uznania záväzku. Žalovaný podpísaním dohody nič nezískal, ale naopak, naoko

„vlastným“ úkonom si z vôle právneho predchodcu žalobcu svoje postavenie podstatne zhoršil, keďže
v dôsledku uznania záväzku dochádza k predĺženiu premlčacej doby (§ 110 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Z dohody o uznaní dlhu a o splátkovom kalendári ani z notárskej zápisnice nevyplýva, že
žalovaný mal v čase ich podpisu (13.03.2014) vedomosť o premlčaní svojho dlhu (ku ktorému došlo
21.11.2013). Skutočnosť, že žalovaný v čase uznania dlhu vedel o jeho premlčaní v konaní nebola

preukázaná ani tvrdená. Uznanie dlhu tak s poukazom na § 558 OZ nemohlo vyvolať začatie plynutia
novej 10 ročnej premlčacej doby v zmysle § 110 ods. 1 OZ, ako to správne konštatoval súd prvej
inštancie.

32. Za daného stavu odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny

potvrdil.

33. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods.
1 CSP. V odvolacom konaní žalobca, ktorý si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania úspešný nebol a
úspešný žalovaný si ich náhradu neuplatnil, žiadne trovy odvolacieho konania mu zo spisu nevyplývajú,

odvolací súd preto rozhodol tak, že stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).