Rozhodnutie Judgement was issued on Tuesday, July 21, 2015

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 17C/247/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7114224368
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 07. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Patrícia Lučanská
ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2015:7114224368.4

Rozhodnutie

Okresný súd Košice I samosudkyňou JUDr. Patríciou Miskolczyovou v právnej veci žalobkyne: C. I., F..
XX.X.XXXX, T. W. X, P., zastúpenej AKMN, s. r. o. advokátskou kanceláriou, so sídlom Park mládeže
1, Košice, proti žalovanému v prvom rade: R. T.S., F.. XX.XX.XXXX, T. T. XX, P., Q..Č.. Ú. P.-Š., a
žalovanému v druhom rade: Groupama Garancia poisťovňa, a. s., so sídlom Miletičova 21, P.O.Box 32,
Bratislava, zastúpeného Javor-Tokár, advokátskou kanceláriou, s. r. o., so sídlom Stará Vajnorská cesta

37, Bratislava, IČO: 36264750, v konaní o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
a o náhradu škody takto

r o z h o d o l :

Žalovaní v 1. a 2. rade s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne žalobkyni zaplatiť sumu 12.762,92
eur a nahradiť na účet jej právneho zástupcu trovy konania vo výške 980,11 eur, pozostávajúce z trov
právneho zastúpenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšnej časti súd žalobu z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 29.9.2014 domáhala, aby súd spoločne a nerozdielne
zaviazal žalovaných na zaplatenie sumy vo výške 300.000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy, sumy
vo výške 762,92 eur z titulu náhrady škody v podobe nákladov, spojených s pohrebom a k náhrade trov
konania.

Žalobu odôvodnil tým, že dňa 3.6.2013 došlo v obci Drienovská Nová ves k dopravnej nehode osobného
motorového vozidla, ktoré viedol žalovaný I., v dôsledku ktorej utrpel syn žalobkyne, pán O. C., F. C.
XX.XX.XXXX zranenia, ktorým na mieste podľahol.
Na základe vykonaného vyšetrovania dopravnej nehody bolo preukázané, že nehodu spôsobil R. T.
(žalovaný I.), pričom príčinou dopravnej nehody bola neprimeraná rýchlosť vozidla, ako sa konštatuje v

rozsudku Okresného súdu Prešov, vydaného dňa 9.apríla 2014 pod spisovou značkou 41T/119/2013.
Žalovaný I. bol citovaným rozhodnutím uznaný vinným z prečinu usmrtenia podľa ustanovenia § 149
ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona, v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa
ustanovenia § 138 písm. h) a § 158 Trestného zákona a teda synovi žalobkyne - pánovi O. C. spôsobil
smrť a tento čin spôsobil závažnejším spôsobom konania. Proti označenému rozsudku, avšak len v
časti jeho výroku o treste podal prokurátor Okresnej prokuratúry Prešov dňa 9.4.2014 odvolanie, ktoré

odôvodnil predovšetkým mierne uloženým trestom bez nariadenia jeho výkonu, pričom prokurátor v
odvolaní poukazoval najmä na existenciu súbehu trestných činov, kde konštatoval, že "žalovaný I. sa
správal ako obzvlášť nedisciplinovaný vodič, keď v obci výrazným spôsobom prekročil dovolenú rýchlosť
a naviac mal vozidlo v zlom technickom stave a z hľadiska následku spôsobil nenapraviteľný následok".
Táto tragická udalosť poznačila matku zosnulého do konca jej života. Navždy totiž stratila vlastného
syna, stratila radosť a lásku, ktorú jej život so synom prinášal. Žalobkyňa už nikdy nebude mať možnosť

byťhrdánasvojhovlastnéhosyna,tešiťsazjehoúspechov,pomáhaťmuzvládaťzložitéživotnésituácie,
pomôcť mu pri založení rodiny, ktorú Imrich plánoval, nikdy nebude mať možnosť odovzdávať mu svojevlastné životné skúsenosti. Žalobkyňa musela byť z dôvodu nešťastnej udalosti opakovane liečená,
doposiaľ - vyše jedného roka po udalosti - užíva silné lieky, zmierňujúce depresiu zo straty svojho
syna a jej zdravotný stav žiaľ nemožno hodnotiť ako stabilizovaný. Žalobkyňa podstupuje ambulantnú

liečbu v ambulancii praktického lekára - MUDr. Natálie Brnovej, so sídlom Čsl. armády 18, Košice. V
čase dopravnej nehody žila v spoločnej domácnosti so svojim nebohým synom Imrichom a toho času
šesťročným vnukom S., ktorý jej bol zverený súdnym rozhodnutím do náhradnej osobnej starostlivosti.
Maloletý S. J. F. C. XX.XX.XXXX dcére žalobkyne, L. C., ktorá však svoje dieťa vo veku 9 mesiacov
opustila a žalobkyňa sa tak oňho stará od 25.3.2009. Priemerný čistý zárobok žalobkyne predstavuje

sumu360eur.Ajnaprieknepriaznivýmmajetkovýmpomeromsadoposiaľpríkladnestaráosvojhovnuka
S., pričom veľkou mierou sa na jeho výchove a podpore podieľal aj jej zosnulý syn, pán O. C.. Pani I.
neustále trpí pocitmi úzkosti, zúfalstva, smútku a šoku zo smrti syna, ktorého nadovšetko milovala. V
dôsledku nenapraviteľnej citovej ujmy len s obrovskými ťažkosťami zvláda svoj stav a zo všetkých síl sa
snaží byť naďalej oporou aspoň svojmu vnukovi S. tak, aby mu zabezpečila zdravý a podľa možností
ničím nerušený vývoj a prípravu na školskú dochádzku. Maloletý S. videl v zosnulom svojho otca,

ktoréhonikdynepoznalaaspoňtýmtospôsobomsazabezpečovalačonajvernejšiapodobaúplnejrodiny
maloletého S.. Pre žalobkyňu, ako aj pre vnuka S. bola táto udalosť ich najhorším zážitkom v živote,
kedy Riško zo dňa na deň stratil svoju jedinú mužskú oporu v domácnosti, svojho "náhradného otca" a
to v čase, kedy ho najviac potrebuje, teda pri formovaní jeho osobnosti a v tom istom momente prišla
mama o svojho milovaného syna. C. I. je zamestnaná ako upratovačka v materskej škole v Košiciach a

bez finančnej pomoci syna, ktorý tragicky zahynul, bola nútená presťahovať sa do menšieho nájomného
bytu, nakoľko syn sa podieľal rovnako na nákladoch, spojených s bývaním a nákladoch na zabezpečenie
výchovy a výživy maloletého vnuka. Majetkové pomery žalobkyne žiaľ nedovolili ani len dôstojným
spôsobom zabezpečiť pohreb svojho syna a zabezpečiť umiestnenie urny s jeho popolom na pietne
miesto. Protiprávnym konaním žalovaného I. došlo k absolútnej deštrukcii a faktickému rozpadu rodiny

pani I. a väzieb, ktoré ako samoživiteľka rodiny vždy s veľkým odhodlaním budovala, kedy pri jej veľmi
zložitých rodinných pomeroch bol Imi skutočnou oporou, a to najmä po ľudskej a osobnostnej stránke.
Žalobkyňa veľmi ťažko nesie túto stratu, kedy si predovšetkým uvedomuje skutočnosť, že ako matka
prežila svojho syna a nikdy, ani v budúcnosti sa nedokáže s touto životnou situáciou naplno vyrovnať
a zmieriť. Žiaľ pani I. je znásobený vedomím, že táto tragická udalosť bola zavinená inou osobou a

že k nej nemuselo dôjsť, ak by žalovaný I. zbytočne neriskoval a dodržiaval platné právne predpisy.
Zosnulý Imrich pracoval v spoločnosti General Investment & Development s.r.o., vždy sa snažil rodine,
žalobkyni a jej vnukovi S. intenzívne pomáhať, bol teda všestrannou pýchou rodiny žalobkyne. V čase
nehody mal len 22 rokov, veľké plány do budúcnosti a jeho snahou bolo vždy podporovať svoju mamu a
vrátiť jej všetko úsilie, ktoré sama počas jeho života vynakladala v snahe vychovať z neho úspešného a

riadneho človeka. Vzhľadom na to, že vzťah žalobkyne a jej syna Imricha bol veľmi blízky, žalobkyňa sa
ani viac ako rok po nešťastnej udalosti nedokáže zmieriť s touto nezmyselnou smrťou, trpí úzkostnými
stavmi a nie je ani s odstupom času schopná súvisle rozprávať a udalostiach, ktoré zapríčinili stratu
jej syna. Pri poslednej rozlúčke s jej synom O. musela zasahovať záchranná zdravotná služba, z
dôvodu jej úplného nervového zrútenia a vyčerpania. Občiansky zákonník v ustanovení § 11 a nasl.

priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu proti zásahom do osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Zákon
nedefinuje pojem zásah ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté
jej osobnostné práva. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie (zdržanie
sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi je predovšetkým

neoprávnenosť zásahu a tiež jeho objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej
osoby. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených osobnostných práv, má
fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov a aby jej
bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Súdna prax bez
pochybností akceptuje, že účastníci súdneho konania prostredníctvom ustanovenia § 13 Občianskeho

zákonníka riešia situácie, kedy došlo k porušeniu ich práva na súkromný a rodinný život spôsobením
úmrtia blízkej osoby (manžela, rodičov, detí) a súdy správne kvalifikujú takéto skutkové udalosti ako
závažnú ujmu na osobnostných právach dotknutej osoby (pozostalého). Vychádzajúc z konštrukcie
právnej úpravy ochrany osobnosti, podmienky vzniku zodpovednosti za nemajetkovú ujmu podľa § 13
Občianskeho zákonníka predstavujú (i) neoprávnený zásah do chráneného všeobecného osobnostného

práva fyzickej osoby, ktorý je objektívne spôsobilý porušiť či len ohroziť osobnosť fyzickej osoby, (ii) ujma
na osobnosti fyzickej osoby (nemajetková ujma) v jej osobnej fyzickej a psychicko-morálne-sociálnej
integrite a (iii) príčinná súvislosť medzi zásahom a vzniknutou ujmou. Právna teória aj prax je jednotná
v závere, že neoprávneným zásahom do osobnostného práva je aj spôsobenie smrti, kde prichádzado úvahy možnosť primeraného zadosťučinenia vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
("Spôsobenie úmrtia člena rodiny je neoprávneným zásahom do súkromia členov rodiny" - NS ČR sp.
zn. 30Cdo 1678/2004, PR, 2005, č. 12). Originalitu práva pozostalých domáhať s na súde ochrany pred

neoprávnenýmzásahomdoichosobnostipotvrdzujeajrozhodnutieNajvyššiehosúduSR,podľaktorého
"Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich
súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému
zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do
práva na súkromie, resp. práva rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká

ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma
postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová
(emocionálna) ujma. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť
citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou
osobou." (rozsudok NS SR č.: 2 Cdo 93/2008). Neoprávneným zásahom žalovaného, ktorý porušením
právnych povinností zavinil smrť syna Žalobkyne, došlo k veľmi závažnému a ničím nenavrátiteľnému

narušeniu celistvosti rodiny, trvalému zásahu do rodinného života žalobkyne a k závažnej citovej strate
s ďalekosiahlymi citovými, avšak aj zdravotnými následkami pre ňu a celú jej rodinu. Pri úmrtiach
fyzických osôb najmä v dôsledku nečakaných udalostí spravidla súdy vyhodnocujú túto skutočnosť
ako závažný zásah do práva na ochranu jej osobnosti, spočívajúceho v obmedzení súkromného a
rodinného života, a konštatujú že žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia nie je v týchto prípadoch

postačujúca. Týmto konštatovaním sa zároveň ustaľujú predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy
v peniazoch, pri rozhodovaní o určení výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch sú v zmysle
ustanovenia § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka taxatívne stanovené dve kritériá, a to jednak závažnosť
vzniknutej ujmy, ako aj okolnosti, za ktorých do práva na ochranu osobnosti došlo. Závažnosť vzniknutej
nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä so zreteľom na jej intenzitu, rozsah a na jej ohlas, ako aj na dĺžku

jej trvania. S poukazom na skutočnosť, že strata blízkej osoby je stratou trvalou, nenahraditeľnou, zvlášť
z dôvodu, že ide o smrť vlastného syna Žalobkyne, ktorá bola zapríčinená protiprávnym konaním tretej
osoby, tento zásah nie je možné odstrániť a vzhľadom na objektívne neexistujúcu možnosť primeraného
zadosťučinenia, ktoré by bolo nefunkčné a neúčinné, je dôvodné, že žalobkyňa si touto formou uplatňuje
náhradu neodstrániteľnej nemajetkovej ujmy v peniazoch. Závažnosť vzniknutej ujmy je mimoriadne

vysoká, pričom vo vzťahu k okolnostiam je potrebné uviesť, že k dopravnej nehode a nenapraviteľným
následkom nemuselo dôjsť, ak by žalovaný I. dodržiaval rýchlosť, resp. prispôsobil svoju jazdu stavu
a povahe vozovky a bral do úvahy skutočnosť, že v motorovom vozidle nesedel sám a bol za život
a zdravie spolujazdcov zodpovedný. Žalobkyňa zároveň poukazuje na skutočnosť, že správanie jej
syna Imricha bolo v čase nehody právne bezzávadné, t.j. žiadnym spôsobom sa nepričinil a nepodieľal

sa žiadnym spôsobom na vzniku nepriaznivého následku, ktorý nastal výlučne porušením právnych
predpisov žalovaným I. Žalobkyňa si je vedomá skutočnosti, že cieľom práva na náhradu nemajetkovej
ujmy je satisfakcia, t.j. primerané vyváženie a zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy finančným
plnením. Žalobkyňa sa plne stotožňuje s právnym názorom prokurátora Okresnej prokuratúry Prešov,
ktorý aj v rámci podaného odvolania v trestnej veci vedenej proti R. T. zdôrazňoval, že "sa prejavil

ako obzvlášť nedisciplinovaný vodič, keď v obci výrazným spôsobom prekročil maximálnu povolenú
rýchlosť, vozidlo bolo v zlom technickom stave a z hľadiska následku spôsobil nenapraviteľný následok."
Morálna satisfakcia v popísanom prípade nemôže vzhľadom na závažný následok splniť svoj účel.
Stratu vlastného syna a zásah do života rodiny nie je možné žiadnym spôsobom vyčísliť v peniazoch
a žiadne finančné plnenie nie je spôsobilé vyvážiť celoživotné dôsledky straty syna žalobkyne. Z tohto

dôvodu je mimoriadne zložité ustáliť otázku primeranosti náhrady, resp. či je otázne, či sa vôbec môže
primeranosť satisfakčného plnenia určiť. Napriek tomu považuje žalobkyňa z hľadiska uplatneného
nároku za "primeranú" sumu vo výške 300.000 eur. Rozhodnutie vo veci samej bude predstavovať
určitú formu výstrahy, resp. dôsledného poučenia nie len pre žalovaného, ale aj pre všetkých, ktorí
denne porušujú právne prepisy a neuvedomujú si možné následky pre seba a svoje okolie. Žalobkyňa

si uplatňuje aj nárok na náhradu nákladov, ktoré vynaložila v súvislosti s pohrebom v súhrnnej výške
762,92 eur. V súvislosti so skutočnosťou, že žalobkyňa označila za pasívne legitimovanú osobu aj
poistiteľa žalovaného, poukazuje na nedávne rozhodnutia slovenských súdov v analogických veciach,
najmä však na rozhodnutie Súdneho dvora - Rozsudok zo dňa 24. októbra 2013 vo veci C-22/12, ktorej
predmetom bol návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím

Krajského súdu v Prešove (Slovensko) z 8. novembra 2011 a doručený Súdnemu dvoru 17. januára
2012, ktorý súvisí s konaním P. U. H. S. H., T. U.. Podľa stanoviska Súdneho dvora sa pod pojmom ujma
na zdraví má rozumieť akákoľvek ujma, ak jej náhrada vyplýva na základe zodpovednosti poisteného
za škodu z vnútroštátneho práva uplatniteľného v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom doosobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu. Súdny dvor na základe týchto svojich
úvah dospel k záveru, že medzi škody, ktoré sa musia z povinného zmluvného poistenia nahradiť v
súlade s prvou, druhou a treťou smernicou, patrí aj nemajetková ujma, ak možno náhradu tejto ujmy

požadovať podľa vnútroštátneho práva. Súdny dvor v rozsudku Drozdovs, C-277/12 uviedol, že ak
členský štát priznáva nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nemôže jej maximálnu výšku stanoviť nižšie
než sú výšky minimálneho poistného krytia stanovené v druhej smernici, t. j. v súčasnosti 1 milión eur
na poškodeného alebo v prípade viacerých poškodených 5 miliónov eur na nehodu. Napriek tomu, že
citované ustanovenia zákona č. 381/2001 Z. z. pri právnej konštrukcii nárokov používajú pojem "škoda",

s poukazom na Rozsudok vo veci U. má žalobkyňa zato, že nemajetková ujma rozsahovo aj vecne
spadá pod tento pojem, keďže ako konštatoval Súdny dvor: "pod pojmom ujma na zdraví má rozumieť
akákoľvek ujma, ak jej náhrada vyplýva na základe zodpovednosti poisteného za škodu z vnútroštátneho
práva... Vnútroštátny súd tiež spresnil, že podľa slovenského zákona o povinnom zmluvnom poistení má
majiteľ motorového vozidla v prípade škodovej udalosti, pri ktorej vznikla škoda a za ktorú zodpovedá,
právo, aby za neho poisťovateľ nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu

škody v rozsahu stanovenom týmto zákonom a podľa poistných podmienok, t. j. náhradu škody na
zdraví a nákladov pri usmrtení. ...povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí
usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu
upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej." Žalovaný II. je povinný uhradiť za

žalovaného I. v prípade rozhodnutia súdu v neprospech žalovaných, všetku škodu titulom poistenia
zodpovednosti za škodu (ujmu) spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

Žalovaný v 1. rade k žalobe škodu vo forme nemajetkovej ujmy je povinná nahradiť poisťovňa. Sumu
300.000 eur považuje za neprimerane vysokú. Dňa 29.10.2014 mu bol Krajským súdom v Prešove

uloženýnepodmienečnýtrestodňatiaslobodyvtrvanídvochrokov.Ďalejvkonaníuviedol,žesvojskutok
v prvom rade ľutuje.

Žalovaná v 2. rade k žalobe uviedla, že nie je vo veci pasívne vecne legitimovaná, nakoľko
zákon o povinnom zmluvnom poistení č. 381/2001 Z.z. v § 4 taxatívne vymedzuje rozsah poistenia

zodpovednosti, pričom v § 2 ods. 2 sa uvádza, že poistený má z poistenia zodpovednosti právo,
aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na
zdraví a nákladov pri usmrtení. Z hľadiska taxatívneho vymedzenia poistenia zodpovednosti nie je
vymenované v § 4 aj riešenie zodpovednosti za nemajetkovú ujmu, ktorá je upravená v § 11 a násl.
Občianskeho zákonníka. Vnútroštátne právo SR teda stanovuje, že nároky na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch nie sú kryté povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla. Náhrada škody nie je nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy. Ak
by mal zákonodarca v úmysle odškodňovať nemajetkovú ujmu v rámci zodpovednosti za škodu, riešil
by to priamo v šiestej časti Občianskeho zákonníka a nie pri ochrane osobnosti podľa § 11 a násl.
Občianskeho zákonníka. Povinnosti je možné ukladať len podľa zákona a na základe zákona, preto,

nemožno pri nemajetkovej ujme vychádzať z rozsahu poistenia zodpovednosti podľa § 4 ods. 2 písm. a)
zákona o povinnom zmluvnom poistení č. 381/2001 Z.z., pretože zákon o povinnom zmluvnom poistení
odškodnenie nemajetkovej ujmy nepredpokladá pri poistenom zo zodpovednosti za škodu pri povinnom
zmluvnom poistení. Vo veci U. Súdny dvor EÚ jasne povedal, že povinné poistenie zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokryť aj náklady nemajetkovej ujmy spôsobené

blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Táto podmienka
náhrady nemajetkovej ujmy pri zákonnej úprave zo zák. č. 381/2001 Z.z. nevyplýva, a preto nie je ani
daná zodpovednosť poisťovne za náhradu nemajetkovej ujmy osobám blízkym obetiam usmrteným
pri dopravnej nehode. Podľa rozsudku majú aj neúčastníci škodovej udalosti zaručenú ochranu týmito

smernicami, ale povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
má pokryť aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej
nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo
uplatniteľné v spore vo veci samej. Ďalej žalovaná uviedla, že uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy považuje za neprimerane vysoký, neodôvodnený. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch má

mať funkciu satisfakčnú, pričom požadovaná peňažná suma mnohonásobne presahuje naplnenie tejto
funkcie. Žalovaná v II. rade vo veci uplatneného nároku na poskytnutie náhrady nákladov pohrebu
nemohla pristúpiť k ukončeniu šetrenia poistnej udalosti, nakoľko zo strany žalobkyne jej nebolo
doručené potvrdenie o poskytnutom príspevku na pohreb vydané Sociálnou poisťovňou. Z uvedenéhodôvodu poisťovňa ukončila šetrenie škodovej udalosti bez poskytnutia poistného plnenia. Najvyšší
súd SR ako aj krajské súdy v SR pred vydaním rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci U. c/a H.
pokusy žalobcov domôcť sa náhrady nemajetkovej ujmy voči poisťovateľovi zodpovedného subjektu

zamietali. Pred rozhodnutím Súdneho dvora EÚ v predmetnej veci bola teda judikatúra súdov v
Slovenskej republike konštantná v tom smere, že podľa platnej právnej úpravy možno nemajetkovú
ujmu za zásah do osobnostných práv usmrtením blízkej osoby uplatňovať len mimo rámec inštitútu
zodpovednosti za škodu, t.j. podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. (NS SR 4Cdo 168/2009). V
Slovenskej republike neprišlo k zmene vnútroštátnej právnej úpravy a táto aj po rozhodnutí Súdneho

dvora EÚ vo veci U. ostala nezmenená. Uvedené tvrdenie vychádza zo znenia zákona č. 381/2001
Z.z., ktorý v § 4 taxatívne vymedzuje rozsah poistenia zodpovednosti. Nezanedbateľné je, že ide
o súkromnoprávny - poistný vzťah medzi poisteným a poisťovateľom. Rovnako tak potom podľa §
16 Občianskeho zákonníka, kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobí
škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti za škodu. Krajský súd v
Prešove v rozsudku sp.zn. 12Co/89/2013 z 26.06.2014 vydanom po rozhodnutí Európskeho súdu vo

veci U., keď rozhodoval o odvolaniach účastníkov konania voči rozsudku Okresného súdu Poprad č.k.
17C/19/2011 z 17.05.2013, v ktorom vo vzťahu k žalovanému v 3.rade, poisťovateľovi okresný súd použil
"eurokonformný" výklad pojmu náhrady škody a škody na zdraví, tak, že náhrada nemajetkovej ujmy
podľa § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia a má
zmierniť dôsledky škody, ku ktorej došlo v súvislosti s prevádzkou vozidla, uviedol, že z citovaného

rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-22/12 H. E. vyplýva, že Európska únia si síce neželá
zúžiť ochranu zaručenú smernicami (Smernica Rady84/5/EHS z 30. 12. 1983 o aproximácii právnych
predpisovčlenskýchštátov,SmernicaRady90/232/SHSzo14.5.1990oaproximáciiprávnychpredpisov
členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel, či Smernica Rady 72/166/EHS z 24. 4. 1982 o aproximácii právnych predpisov členských

štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami) len na osoby,
ktoré sa priamo zúčastnili na škodovej udalosti. Podľa tohto rozsudku majú aj neúčastníci škodovej
udalosti zaručenú ochranu týmito smernicami, ale povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla má pokryť aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám
obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu

upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Súdny dvor dal dôraz na to, aby
vnútroštátna právna úprava riešila otázku náhrady na základe zodpovednosti poisteného za škodu,
a teda aj odškodnenie nemajetkovej ujmy blízkym osobám obetí. Podľa výkladu tohto rozhodnutia
je potrebné posúdiť aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, t.j. či naša vnútroštátna
úprava upravuje náhradu nemajetkovej ujmy osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode v rámci

povinného zmluvného poistenia. Krajský súd v Prešove sa priklonil k stanovisku žalovanej poisťovne,
že náš právny predpis, a to zákon o povinnom zmluvnom poistení č. 381/2001 Z.z. v § 4, taxatívne
vymedzuje rozsah poistenia zodpovednosti., V tomto prípade poistený nesie zodpovednosť za škodu
spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku podľa § 427 a násl. Občianskeho zákonníka, ak bolo
použité jeho motorové vozidlo, nesie priamu zodpovednosť za prevádzku tohto dopravného prostriedku,

ale poisťovňa za poisteného bude kryť len škodu na zdraví a nákladov pri usmrtení. Zodpovednosť
pri nemajetkovej ujme je riešená v prvej časti druhej hlavy Občianskeho zákonníka, pričom náhrada
škody je upravená v druhej hlave šiestej časti Občianskeho zákonníka Ak by mal zákonodarca v úmysle
odškodňovať nemajetkovú ujmu v rámci zodpovednosti za škodu, mal to riešiť priamo v šiestej časti
Občianskeho zákonníka a nie pri ochrane osobnosti podľa § 11 a násl. Občianskeho zákonníka. Krajský

súd vychádzal z toho, že povinnosti je možné ukladať len podľa zákona a na základe zákona, a preto
nemožno pri odškodnení nemajetkovej ujmy vychádzať z rozsahu poistenia zodpovednosti podľa § 4
ods. 2 písm. a) Zákona o povinnom zmluvnom poistení č. 381/2001 Z.z., pretože zákon o povinnom
zmluvnom poistení odškodnenie nemajetkovej ujmy nepredpokladá pri poistenom zo zodpovednosti za
škodu pri povinnom zmluvnom poistení. Slovenská republika vo veci U. vo svojom stanovisku okrem

iného uviedla aj to, že smernice zavádzajú iba minimálnu harmonizáciu v predmetnej oblasti, a teda
zachovávajú možnosť členských štátov prijať aj priaznivejšie ustanovenia, pokiaľ ide o rozsah poistného
krytia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Aj keď teda členské štáty
nie sú povinné stanoviť poistné krytie zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých po
obeti dopravnej nehody, môžu sa dobrovoľne rozhodnúť, že takúto možnosť upravia vo svojich právnych

poriadkoch. Slovenská vnútroštátna úprava však takéto ustanovenie, ktoré by priznávalo náhradu
nemajetkovej ujmy pozostalým po obeti dopravnej nehody v dôsledku zásahu do ich osobnostných
práv z poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, nezavádza.
Pokiaľ sa teda vnútroštátne právo nerozhodlo ísť v tomto smere nad rozsah minimálnej harmonizácierozsahu poistného krytia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, nie
je dôvod postupovať inak, ako na základe vnútroštátneho práva, ktoré správne implementovalo
smernice, ani vykladať vnútroštátne právo inak, než ako to ukladajú zaužívané vnútroštátne postupy.

Nevzniká totiž rozpor, či nejasnosť, ktoré by bolo potrebné prekonať eurokonformným výkladom. Vyššie
citované stanovisko rovnako prijala aj právna teória. Autor komentárov k Občianskemu zákonníku,
osobitne zaoberajúci sa povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla, JUDr. Imrich Fekete, Csc. v zborníku z konferencie SAK, 20. Slovenské dni
práva publikoval odborný článok, v ktorom podrobne rozoberal právny stav pred prijatím rozhodnutia

Európskeho súdneho dvora vo veci U. a analyzoval predmetný rozsudok, keď zaujal jednoznačný
právny názor, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
nepokrýva aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej
nehode, pretože jej náhradu za základe zodpovednosti poisteného za škodu neupravuje vnútroštátne
právo SR uplatniteľné v spore vo veci samej. Aj v prípade, ak by súd dospel k opačnému názoru, t.j., že
vnútroštátne právo uplatniteľné vo veci samej (Zákon o PZP) náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej

blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode upravuje, bolo by potrebné vyriešiť otázku, či
na základe smerníc je možné týmto priznať priamy účinok v tom, ktorom súdnom spore. Smernica je
aktom komunitárneho práva, ktorý je adresovaný členským štátom a nezaväzuje a nezakladá priamo
práva a povinnosti fyzickým a právnickým osobám. Vyžaduje si iba transpozíciu do vnútroštátneho
právneho poriadku a iba v prípade, ak k nej nepríde, prichádza do úvahy priznanie priameho účinku v

rámci sporu pred vnútroštátnym súdom. Práve preto, že túto otázku Súdny dvor EÚ v odpovedi na prvú
otázku vyslovil, že pokrytie náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených
pri dopravnej nehode je otázkou vnútroštátneho práva, nepovažoval už za potrebné odpovedať na druhú
otázku, a síce vyslovenie nesúladu vnútroštátnej právnej úpravy so smernicou. Ak teda súdny dvor
EÚ povedal, že danú otázku má upravovať vnútroštátne právo uplatniteľné vo veci samej, z ktorého

dôvodu sa zároveň ani nezaoberal otázkou nesúladu vnútroštátnej právnej úpravy so smernicou, potom
nemôže prísť k rozporu medzi smernicou a vnútroštátnym právom. Ak niet rozporu medzi smernicou a
vnútroštátnym právom, potom nie je možné smernici priznať priamy účinok. Rovnaké stanovisko zaujala
aj Slovenská republika vo veci U.. Poukazujeme rovnako na skutočnosť, že v danej veci sa jedná o
súkromnoprávny vzťah, poistný, resp. zodpovednostný. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ však vyplýva,

že smernica nemôže zakladať povinnosti jednotlivcovi (iba štátu) takže voči nemu (jednotlivcovi) sa
na smernicu nemožno odvolávať. Jednotlivec v súkromnoprávnom vzťahu nemôže byť postihovaný za
prípadné nesplnenie povinnosti členského štátu implementovať smernicu do vnútroštátneho právneho
poriadku. Ak sa splnenia povinnosti vyplývajúcej zo smernice domáha jednotlivec voči štátu, ide o
nesplnenie jeho povinnosti (horizontálny účinok). Priznanie priameho účinku smernice aj voči druhému

jednotlivcovi (vertikálny účinok) by iba znižovalo motiváciu členských štátov na riadnu a včasnú
implementáciusmernice(robilbyjunadbytočnou)azároveňbysankcionovalosobyvsúkromnoprávnom
vzťahu za nesplnenie povinností štátom. Pokiaľ ide o otázku eurokonformného výkladu, t.j. keď sa
jednotlivec domáha toho, aby súd prihliadol na nepriamy účinok smernice a aby vnútroštátne právo
vykladal v súlade s nimi, t.j. eurokonformne, takýto výklad je limitovaný základnými právnymi princípmi, a

to princípom právnej istoty a zákazom retroaktivity. Takýto eurokonformný výklad nemôže predstavovať
novelizáciu vnútroštátneho predpisu. V tomto smere opätovne žalobkyňa poukazuje na doterajšiu
právnu prax v SR. Pokiaľ samotný Súdny dvor EÚ ponecháva otázku náhrady nemajetkovej ujmy
spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode na vnútroštátne právo, zároveň
potom takéto vnútroštátne právo a jeho prípadný výklad, že náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej

blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode nie je krytá povinným zmluvným poistením,
nemôže byť v rozpore so smernicou. Ak takýto výklad nemôže byť v rozpore so smernicou, potom
niet čo eurokonformným výkladom odstraňovať, resp. v takomto prípade nie je ani možné hovoriť o
eurokonformnom výklade, keďže smernice túto otázku ponechávajú na vnútroštátne právo. Priamy
nárok poškodeného zakladá § 15 ods. 1 Zákona o PZP. Na účely Zákona o PZP tento definuje v §

2, písm. g), že poškodeným je ten, kto utrpel prevádzkou motorového vozidla škodu a má nárok na
náhradu škody podľa tohto zákona. Zákon o PZP teda za poškodeného nepovažuje osobu, ktorej by
mohol vzniknúť nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka.
Za poškodeného Zákon o PZP považuje iba tú osobu, ktorej vznikol nárok na náhradu škody podľa
Zákona o PZP. Niet sporu o tom, že náhrada nemajetkovej ujmy nie je predmetom úpravy Zákona o

PZP. Vzhľadom na uvedené teda osoby domáhajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods.
2, a. 3 Občianskeho zákonníka nie je možné považovať za poškodeného podľa § 2 písm. g) Zákona
o PZP a preto na nich nie je možné aplikovať ustanovenie § 15 ods. 1 Zákona o PZP, z ktorého
dôvodu blízke osoby obetí usmrtených po dopravných nehodách voči poisťovateľovi nie sú aktívnelegitimované a nemajú priamy nárok náhradu nemajetkovej ujmy voči poisťovateľovi. Ďalej uviedla, že
poisťovňa nebola pôvodcom neoprávneného zásahu, škodca alebo vinník dopravnej nehody a teda pri
hodnotení okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu prišlo ako aj pri hodnotení následku tohto

neoprávneného zásahu je potrebné prihliadať jednak na okolnosti na strane osôb, ktorým bolo do
tohto ich práva na súkromie zasiahnuté, ale takisto na postavenie vinníka dopravnej nehody. Takisto
priznávanie náhrady nemajetkovej ujmy by nemala byť taká, ako by ju spôsobila poisťovňa. Z tohto
dôvodu výšku náhrady by nemalo ovplyvňovať to, že by ju mala platiť samotná poisťovňa. Uplatnený
nárok vysoko prevyšuje iné náhrady pri úmrtiach alebo iné náhrady pozostalým osobám pri úmrtiach

napr. pri pracovných úrazoch alebo pri odškodňovaní obetí násilných trestných činov.

Žalobkyňa v konaní ďalej uviedla, že názor žalovanej v 2. rade je podľa už ustálenej súdnej praxe
prekonaný a vecne nesprávny. V právnej veci U., ktorá sa stala podkladom pre prejudiciálnu otázku, o
ktorej rozhodol súdny dvor rozsudkom z 24. októbra 2013 vo veci C-22/12 (U.) už rozhodol Krajský súd
v Prešove, ktorý práve na podklade stanoviska Súdneho dvora v analogickej právnej veci skonštatoval

v konaní 6Co/127/2010, že "ak vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej
nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným
poistením motorového vozidla." Krajský súd ďalej ustálil, že za stavu, že právo umožňuje žalobkyni
požadovať náhradu nemajetkovej ujmy, je dôvodný záver, že takáto náhrada nemajetkovej ujmy musí
byť likvidovaná z povinného zmluvného poistenia. Právna úprava, ktorá by tomuto odporovala, bráni

naplneniu cieľa vyššie uvedených smerníc Európskej únie a takáto právna úprava sa nesmie použiť.
V právnej veci U. primárne rozhodoval Okresný súd Prešov, ktorý rozhodol, že poisťovňa v takýchto
konaniach nie je pasívne legitimovaná. Krajský súd v prejednávanej právnej veci toto rozhodnutie zrušil
a označil prvostupňový súd za nedôsledný ak v rozpore s cieľmi relevantných smerníc únie nekonal
s poisťovňou ako účastníkom a ktorý podľa zistených okolností musí likvidovať náhradu nemajetkovej

ujmy, a teda nepochybne "má čo k veci povedať". Doterajší odmietavý prístup poisťovne dokonca
označil Krajský súd v Prešove za "zarážajúci". Odvolací súd konštatoval, že nemá dôvod vylučovať
pasívnu legitimáciu a podľa neho je chybou zákona, ak je nenáležite transponovaný a ak sa vo
vzťahoch obdobných prejednávanej veci rozlišuje medzi škodou a ujmou. Zmyslom a cieľom poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov je pokryť z poistenia náhradu

ujmy v najširšom význame slova. Riziko vzniku škôd pri prevádzke dopravných prostriedkov je veľmi
vysoké a nemá žiadnu logiku obmedzovať poistné plnenie a prenášať ho na ,,plecia" osôb, ktoré
práve za účelom nepredvídateľných situácii sa nechali, resp. sa museli povinne zmluvne poistiť a
ktoré ani nedokážu ekonomicky zvládnuť zaplatenie náhrady vzniknutej ujmy. Krajský súd vo svojom
rozhodnutí ustálil, že unijné právo vzťahy ohľadne náhrady škody nereguluje. Harmonizácia sa týka až

následného poistného krytia náhrady utrpenej nemajetkovej ujmy, ak ju vnútroštátne právo priznáva.
Za stavu, že právo umožňuje žalobkyni požadovať náhradu nemajetkovej ujmy, je dôvodný záver, že
takáto náhrada nemajetkovej ujmy musí byť likvidovaná z povinného zmluvného poistenia. Právna
úprava, ktorá by tomuto odporovala, bráni naplneniu cieľa vyššie uvedených smerníc Európskej únie a
takáto právna úprava sa nesmie použiť. Zákon č.381/2001 Z.z. v ust. § 15 ods. 1 zaviedol všeobecný

priamy nárok poškodeného na náhradu škody proti poisťovateľovi zodpovednej osoby tak, ako to
poznajú všetky obdobné právne úpravy v Európe, preto si poškodený môže vybrať, či svoj nárok na
náhradu škody uplatní voči škodcovi (poistenému), alebo voči poisťovateľovi alebo voči obom súčasne.
Z uvedeného vyplýva, že žalovaná v 2. rade je v danej veci pasívne legitimovaná. Zodpovednosť
poisteného, ktorá podľa vnútroštátnych predpisov vyplýva z § 11a § 13 O.z. vznikla na základe dopravnej

nehody a mala občianskoprávnu povahu a nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje
vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú Smernice Rady 72/166/EHS,
84/5/EHS a 90/232/EHS (citácia z rozsudku Krajského súdu Trnave v analogickej právnej veci č.
k.: 12C/23/2011-109). Krajský súd v Trnave v konaní 12C/23/2011-109 potvrdil správnosť rozhodnutia
súdu prvého stupňa, kde na podklade rozsudkov Súdneho dvora konštatoval, že práve rozširujúci

výklad pojmu škoda pre účely zák. č. 381/2001Z.z. odstraňuje disproporciu medzi zákonným úrazovým
poistením t. j. poistením pri pracovných úrazoch a povinným zmluvným poistením zodpovednosti za
škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov. Pokiaľ totiž dôjde pri dopravnej nehode k úmrtiu
zamestnanca zakladá sa § 94 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení pozostalým, ktorými sú
manžel alebo manželka, nezaopatrené dieťa, nárok na jednorazové odškodnenie. Niet potom dôvodu,

prečo by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých pri usmrtení ich blízkeho pri dopravnej nehode ako
zamestnanca mala byť predmetom poistného krytia zatiaľ čo v prípadoch, ak by nešlo o zamestnanca
by tomu tak byť nemalo. Pri výklade pojmu škoda pre účely zák. č. 381/2001 Z.z. treba vychádzať
z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve, kde z textu Smernice európskeho parlamentu a rady2009/103/ES zo 16. septembra 2009 je zrejmé, že pod pojmom škoda rozumie osobnú ujmu a škodu
na majetku resp. používa slovné spojenie utrpenie " ujmy alebo škody ", " akákoľvek ujma alebo škoda
" alebo " akákoľvek škoda ". V zmysle uvedených smerníc použitím eurokonformného výkladu pojmu

náhrada škody v zákone č. 381/2001 Z.z. ako aj s prihliadnutím na účel povinného zmluvného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel mal súd za to, že v rámci náhrady
škody sa odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody ako
poškodeným, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13 ods. 2, 3 OZ, ktorú v širšom
ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods.2 písm. a) zák.č. 381/2001 Z.z.. Takáto

náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch preto spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia. Ďalej
žalobkyňa dopĺňa, že analogické použitie ust. § 420 ods. 2 a § 427 a nasl. O.z. sa tu uplatní len pri
určeníosobyzodpovednejzazásahprotiosobnostifyzickejosobyvyvolanýosobitoupovahouprevádzky
motorového vozidla, avšak pri skúmaní predpokladov tejto zodpovednosti treba postupovať podľa § 13
OZ. V tejto súvislosti s údajnou neprimeranosťou výšky uplatneného nároku a vyvstáva do popredia
otázka ceny ľudského života v súvislosti so správaním sa žalovaného v I. rade, ktorý zavinil smrť syna

žalobkyne porušením svojich právnych povinností. Žalovaní neprejavujú žiadnu ľútosť nad stratou, ktorá
postihla žalovanú, zjavne si neuvedomujú následky, ktoré pre žalovanú vznikli a ktoré ju hlboko zasiahli,
pričom primárnym záujmom poisťovne je zrejme len vyhnutie sa plneniu svojich zákonných povinností.
Žiadna suma nebude mať satisfakčný charakter, nech by bola akokoľvek vysoká, nakoľko strata syna sa
nedá dostatočne ohodnotiť peňažným vyjadrením (poukaz na rozsudok Drozdovs, C-277/12, kde Súdny

dvor uviedol, že ak členský štát priznáva nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nemôže jej maximálnu
výšku stanoviť nižšie než sú výšky minimálneho poistného krytia stanovené v druhej smernici, t. j. v
súčasnosti 1 milión eur na poškodeného alebo v prípade viacerých poškodených 5 miliónov eur na
nehodu.) Žalobkyňa považuje za paradoxné, že práve žalovaný I., ktorý dopravnú nehodu spôsobil a
odpykáva si nepodmienečný trest odňatia slobody, konštatuje neprimeranosť uplatneného nároku.

Všetky argumenty žalovanej v 2. rade, ktorými namieta svoju pasívnu legitimáciu v konaní, ako aj ako
aj argumenty týkajúce sa údajnej nemožnosti uplatnenia náhrady nemajetkovej ujmy zo zákonného
poistenia pochádzajú z obdobia pred rozhodnutím Súdneho dvora vo veci U. a v súčasnej dobe nemajú
žiadneopodstatnenie.PrepraktickúaplikáciuzáverovrozsudkuvoveciU.niejepotrebnázmenaprávnej
úpravy tak, ako to tvrdí žalovaná v II. rade. Európsku harmonizáciu rozsahu plnenia v rámci povinného

poistenia motorových vozidiel inicioval Európsky dohovor o povinnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenúprevádzkoumotorovýchvozidielz20.Apríla1959vypracovanývrámciRadyEurópy,ktorého
hlavnými cieľmi bolo: zavedenie povinného zmluvného poistenia ujmy na zdraví a hmotnej škody v
celej Európe, vytvorenie priamej žaloby poškodeného (tzv. "action directe") voči poisťovni zodpovednej
osoby, určenie minimálneho európskeho štandardu poistného krytia, ako aj povinnosť zmluvných štátov

vytvoriť fond na náhradu škody, ktorý odškodňuje obete dopravných nehôd aj v prípade neexistencie
poskytovateľa povinného poistenia. Ciele tohto Dohovoru boli však neskôr dosiahnuté prijatím prvých
troch smerníc Európskej únie. Medzičasom bolo prijatých päť smerníc, ktoré boli neskôr, v roku 2009
konsolidované smernicou 2009/103. Primárnym cieľom týchto smerníc je na jednej strane zjednodušiť
voľný pohyb motorových vozidiel a zabezpečiť na vnútornom trhu jednotné rámcové podmienky v

oblasti povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel; na
druhej strane ide o zlepšenie ochrany v oblasti právnej úpravy poistenia obetí dopravných nehôd
v Európskej únii prostredníctvom zabezpečenia jednotného minimálneho štandardu a o umožnenie
účinného uplatňovania nárokov na náhradu škody zo strany obetí. Čo sa týka legislatívnej techniky,
ciele zákonodarcu Európskej únie boli dosiahnuté tým spôsobom, že prvá smernica najprv ukladá

všetkým členským štátom zavedenie povinného poistenia zodpovednosti za škodu pokrývajúceho
škody vzniknuté na území Únie. Druhá smernica neskôr stanovila minimálne normy v oblasti rozsahu
povinného krytia ujmy na zdraví a škôd na majetku, čo viedlo k výraznejšej aproximácii ochrany
účastníkov cestnej premávky v Európskej únii. Tretia smernica napokon rozšírila osobnú pôsobnosť
na ďalších cestujúcich motorových vozidiel okrem vodiča. Štvrtá smernica, ktorá sa nevzťahuje na

spor vo veci samej, v podstate upravuje dopravné nehody, ku ktorým dochádza mimo krajiny pôvodu
poškodeného. Aby si poškodená tretia osoba mohla jednoduchšie uplatniť nárok na náhradu škody,
môže si v zmysle štvrtej smernice právo uplatniť nárok na náhradu škody v štáte svojho pobytu
voči zástupcovi, ktorého v danom štáte poisťovňa zodpovednej osoby poverila likvidáciou predmetnej
poistnej udalosti. Smernica 2005/14/ES napokon aktualizovala a zlepšila systém poistenia motorových

vozidiel v Spoločenstve predovšetkým tým, že priama žaloba upravená štvrtou smernicou bola rozšírená
na všetky obete. Súdny dvor v rozsudkoch Candolin a i. a Farrell, ukázal členským štátom hranice,
ktoré pre ich regulačnú právomoc stanovuje právo Únie, pripomenul vlastnú judikatúru, podľa ktorej z
predmetu prvej, druhej a tretej smernice, ako aj z ich znenia vyplýva, že ich cieľom nie je harmonizáciazodpovednosti za škodu členských štátov a že podľa súčasného práva Spoločenstva samotné členské
štáty môžu voľne upraviť zodpovednosť za škodu pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových
vozidiel. V rozsudku Farrell uviedol, je skutočne potrebné rozlišovať medzi povinnosťou poistného

krytia cestujúcich na jednej strane a rozsahom ich odškodnenia na strane druhej, ak sa stanú obeťami
nehody spôsobenej vozidlom. Zatiaľ čo táto povinnosť je definovaná právnymi predpismi Spoločenstva,
rozsah odškodnenia upravuje predovšetkým vnútroštátne právo. V tejto súvislosti by bolo možné tvrdiť,
že určenie rozsahu odškodnenia je vyhradené pre členské štáty. Súdny dvor však otázku záväznosti
rozhodnutí v prípade poistenia motorových vozidiel a v otázke rozsahu poistného plnenia spresnil

nasledovne: "Členské štáty musia vykonávať svoje právomoci v súlade s právom Spoločenstva, a
najmä s článkom 3 ods. 1 prvej smernice, s článkom 2 ods. 1 druhej smernice a s článkom 1 tretej
smernice, ktorých cieľom je zabezpečiť, aby povinné poistenie vozidiel umožnilo všetkým spolujazdcom,
obetiam nehody spôsobenej vozidlom, odškodnenie ujmy, ktorú utrpeli."Zdôraznil, že "vnútroštátne
ustanovenia, ktoré upravujú odškodnenie pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel,
nemôžu odňať uvedeným ustanoveniam ich potrebný účinok". Tak by to bolo podľa Súdneho dvora

v prípade, "ak by vnútroštátna právna úprava založená na všeobecných a abstraktných kritériách
odnímala spolujazdcovi právo na odškodnenie prostredníctvom povinného poistenia vozidla alebo by
takétoprávoneprimeraneobmedzovalalenzdôvodujehoúčastinavznikuškody".PodľaSúdnehodvora
rozsah odškodnenia poškodeného môže byť obmedzený "iba vo výnimočných prípadoch na základe
konkrétneho posúdenia". Je teda nepochybné, že rozhodnutia slovenských súdov vo veciach, ktoré

sú harmonizované právom Únie nesmú byť v rozpore s týmto právom, a to vzhľadom na postavenie
Slovenskej republiky v rámci Európskeho spoločenstva. V náleze Ústavného súdu III. ÚS 192/06 z
3. novembra 2006 Ústavný súd SR konštatoval: "Podľa názoru ústavného súdu, ak súd rieši právnu
otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom
bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s

princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho
konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy." Uznesenie Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS
210/09 - 30 zo dňa 17.8.2009 odkaz na konštantnú judikatúru ústavného súdu, ale aj priamy pokyn
Najvyššiemu súdu, aby v prejednávanej veci analyzoval, vyhodnotil a zohľadnil aktuálnu judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva. Pre rozhodnutie súdu v spore C. I. proti žalovaným v I. rade a II.

rade je potrebné zodpovedať otázku prednosti a aplikovateľnosti rozsudku U. na nárok na náhradu
nemajetkovj ujmy, uplatnený žalobkyňou, t.j. odpovedať na otázku, či je záver Súdneho dvora záväzný
pre Okresný súd Košice I. v tomto konaní. Podľa komunitárneho práva je takýto výklad Súdneho dvora
záväzný pre vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku (Benedetti, 52/76, 3.2.1977, Zb.s. 163,
bod 26), ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných prostriedkoch (Milch, Fett

a Eierkontor, 29/68, 24.6.1969, Zb. s. 165, bod 2), teda Okresný súd Košice I. má povinnosť aplikovať
toto rozhodnutie v označenom spore. Súdna prax v Slovenskej republike je v otázke aplikovateľnosti
rozhodnutí na základe prejudiciálnych otázok jednotná, čo dokumentujú aj mnohé rozhodnutia súdov
v Slovenskej republike, ktoré rozhodujú práve na podklade rozsudku vo veci U.. S tvrdením žalovanej
II., že " uplatnená nemajetková ujma nespadá do rozsahu poistného plnenia, keďže sa uplatňuje na

základe iných ustanovení Občianskeho zákonníka a teda že pojem škoda a nemajetková ujma spolu
skutkovo nesúvisia." sa Súdny dvor v bode 47 rozsudku vo veci Haasová vyporiadal: " Ako uviedol
generálny advokát v bodoch 68 až 73 návrhov a ako rozhodol Súdny dvor EZVO vo svojom rozsudku
z 20. júna 2008, Celina Nguyen/The Norwegian State (E-8/07, EFTA Court Report, s. 224, body 26
a 27), vzhľadom na odlišnosti medzi rôznymi jazykovými verziami článku 1 ods. 1 druhej smernice

a článku 1 prvého odseku tretej smernice, ako aj na cieľ, ktorý tri uvedené smernice chránia, treba
uviesť, že pod pojem ujma na zdraví patrí akákoľvek ujma, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore, ktorá bola spôsobená
zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu." Ak Súdny dvor hovorí
o "akejkoľvek ujme", je nepochybné, že do rozsahu tohto pojmu patrí aj nemajetková ujma. Rozsudok

Súdneho dvora v označenej veci ďalej v bode 48, 49 a 50 uvádza: "Podľa ustálenej judikatúry sa
totiž ustanovenia práva Únie majú vykladať a uplatňovať jednotne na základe znení vypracovaných vo
všetkých jazykoch Únie. V prípade rozporu medzi rôznymi jazykovými verziami textu práva Únie sa
má predmetné ustanovenie vykladať podľa všeobecnej štruktúry a účelu právneho predpisu, ktorého
je súčasťou (pozri najmä rozsudok z 8. decembra 2005, Jyske Finans, C-280/04, Zb. s. I-10683, bod

31 a citovanú judikatúru). "Keďže rôzne jazykové verzie článku 1 ods. 1 druhej smernice v podstate
používajú pojem "ujma na zdraví", ako aj pojem "osobná ujma", treba sa sústrediť na štruktúru a účel
týchto ustanovení a smernice. V tejto súvislosti treba uviesť, že tieto pojmy dopĺňajú pojem "škoda na
majetku", a pripomenúť, že uvedené ustanovenia a smernica sa snažia najmä o posilnenie ochranyobetí. Za týchto okolností treba uplatniť extenzívny výklad uvedených pojmov, ktorý je uvedený v bode
47 tohto rozsudku. Ak majú smernicami štáty určený cieľ, ktorý majú dosiahnuť vnútroštátnou úpravu,
tento cieľ musí byť členskými štátmi dosiahnutý, resp. Dodržiavaný, t. j. vnútroštátne právo musí byť

buď harmonizované s príslušnými smernicami alebo je nevyhnutné vykladať vnútroštátne predpisy v
kontexte s relevantnými smernicami, čiže eurokonformne. Na účely povinného zmluvného poistenia
sa v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora pod pojem škoda musí zaradiť aj akákoľvek ujma na zdraví
(teda nie len materiálna ujma ako fyzická škoda stricto sensu ), ktorú táto osoba utrpí v dôsledku
protiprávneho konania poisteného. V rámci vnútroštátneho práva, ktoré je uplatniteľné v spore samom

(ustanovenia Občianskeho zákonníka a ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákon 381/2001 Z. z.) sa škoda
na zdraví podľa ustanovenia § 381 musí chápať nielen ako fyzická trauma, ale aj ako psychická trauma
- t.j. útrapy inej povahy ako fyzickej, ktoré sa odškodňujú práve prostredníctvom inštitútu nemajetkovej
ujmy podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože psychické útrapy nie je možné kvantitatívne
ohodnotiť tak, ako je to možné pri fyzickej traume podľa predpisov o bolestnom. Argumenty poisťovne
by (čisto teoreticky) boli dôvodné len v prípade, ak by ustanovenie vnútroštátneho práva (§ 4 ods. 2

písm. a) zákon 381/2001 Z. z.) povinnosť náhrady škody na zdraví neupravovalo povinnosť poisťovne
nahrádzať za poisteného škodu, ktorá bola spôsobená poistencom na zdraví. Aj v takom prípade by však
na strane Slovenskej republiky bolo nutné upraviť vnútroštátnu právnu úpravu tak, aby sa dostala do
súladu s európskou. Žalovaná v II. rade poukazovala na stanovisko Slovenskej vlády, ktorá namietala
"uplatniteľnosť vnútroštátneho práva v danom spore. Súd v sa v rozsudku vo veci U. vyporiadal s touto

námietkou, keď v bode 53 a 58 uvádza: "Okrem toho, keďže pojem škoda uvedený v článku 1 bode
2 prvej smernice nie je nijako presnejšie vymedzený, nič nenaznačuje, že ak sa niektoré druhy škody,
akou je nemajetková ujma, majú nahradiť podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva zodpovednosti za
škodu, mali by sa vylúčiť z tohto pojmu. Členské štáty teda majú zaručiť, aby náhrada škody podľa ich
vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní

príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením v určitých
minimálnych sumách určených v článku 1 ods. 2 druhej smernice." Súdny dvor zároveň v bodoch 57
a 58 rozsudku reagoval na námietku slovenskej vlády, týkajúcej sa údajného "iného právneho základu
ustanovení Občianskeho zákonníka vo vzťahu k ochrany osobnosti a náhrady škody" a to nasledovne:
"Tento záver (o jednoznačnom krytí nemajetkovej ujmy zo zákonného poistenia) nemôže spochybniť

ani okolnosť predložená slovenskou vládou, podľa ktorej tieto paragrafy patria do tej časti českého i
slovenského Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahov do ochrany osobnosti a ktorá je v zmysle
týchtozákonníkovnezávisláodčastitýkajúcejsazodpovednostizaškoduvpravomzmysleslova.Keďže
totiž zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho súdu v tomto prípade vyplýva z § 11 a 13
Občianskeho zákonníka, vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič

nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za
škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice." Je zrejmé, že zodpovednosť poisťovne - Žalovaného v II.
rade vyplýva z vnútroštátneho práva, pričom táto zodpovednosť vznikla na základe dopravnej nehody a
má nepochybne občianskoprávnu povahu. Nič nenasvedčuje tomu, že na túto zodpovednosť, smerujúcu
k náhrade nemajetkovej ujmy sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na

ktoré odkazujú Smernice rady 72/166/EHS, 84/5/EHS a 90/232/EHS, keďže pod pojem škoda patria
akékoľvek typy škody alebo ujmy bez ohľadu na to, či majú majetkovú alebo nemajetkovú povahu. K
doslovnému výkladu ustanovenia § 4 zákona č. 381/2001 Z.z. žalobkyňa poukazuje na početné nálezy
Ústavného súdu Slovenskej republiky: "Súd môže, ba dokonca sa musí od doslovného znenia právneho
textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť

alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych
predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). V takýchto prípadoch sa musí zároveň vyvarovať
svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii." (III.
ÚS 341/07). "K výkladu právnych predpisov a ich inštitútov totiž nemožno pristupovať len z hľadiska textu
zákona, a to ani v takom prípade, kedy sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým

podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného
súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný
právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či upresnenie
potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, v tomto
prípade systematický a teleologický výklad, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie

predstavovať významný konektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (Uznesenie III.
ÚS 503/2012-10 ). Účelom zákona č. 381/2001 o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a samotným účelom POISTENIA ako takého je nahradiť
poistencovi všetky náklady, ktorými čelí v prípade, ak dôjde k poistenej udalosti a zmierniť dôsledkyškôd, ku ktorým došlo v súvislosti s prevádzkou motorových vozidiel. Aj podľa dôvodovej správy k
uvedenému zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ
podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za

škodu ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj
tátozodpovednosťpredmetompoistnéhokrytia.Akbymalplatiťvýkladpojmuškodavychádzajúciztextu
zákona č. 381/2001 Z. z. (gramatický výklad), resp. vychádzajúci z ustanovení Občianskeho zákonníka
o zodpovednosti za škodu, teda ak by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom
poistného krytia, mohlo by to znamenať značné majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto

nemajetkovú ujmu, ktoré by v individuálnych prípadoch mohlo viesť aj k ich finančnému bankrotu.
Uvedené by mohlo znamenať aj neistotu pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj
skutočne poskytnutá, resp. riziko, že pri insolventnosti zodpovedného subjektu nebude vymožiteľná.
Neprijateľnosť týchto dôsledkov vyžaduje extenzívnu a eurokonformnú interpretáciu pojmu škoda pre
účely zákona č. 381/2001 Z. z. tak, že doň patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných
práv pozostalých a teda že aj táto náhrada je predmetom poistného krytia. Napokon pri výklade pojmu

škoda pre účely zákona č. 381/2001 treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve (viď
vyššie v texte), a to aj z dôvodu, že označený zákon bol totiž výsledkom transpozície smerníc Európskej
únie, ktoré boli nahradené teraz platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo
16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel
a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje pojem

škoda, ale z jej textu a najmä z rozhodnutí Európskeho súdneho dvora je zrejmé, že pod týmto pojmom
rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie utrpenie "ujmy alebo škody", či
používatermíny"akákoľvekujmaaleboškoda"alebo"akákoľvekškoda",atedanepochybnemánamysli
majetkovú ujmu ale aj nemajetkovú ujmu (pozri napr. rozsudok Súdneho dvora zo 6. mája 2010 vo veci
C-63/09 Axel Walz proti Clickair SA). Ak je zákon č. 381/2001 Z. z. výsledkom transpozície kľúčových

smerníc Európskeho spoločenstva, nie je možné, aby sa poisťovne odvolávali na " nedostatočný", resp.
"nepresný" spôsob transpozície noriem do slovenského právneho poriadku, nakoľko takýto výklad by
znamenal ignoráciu práva, ktorým je Slovenská republika titulom svojho členstva viazaná. Komerčné
poisťovne bez akýchkoľvek problémov odškodňujú v rámci ustanovenia § 444 Občianskeho zákonníka
náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Tieto inštitúty sú svojou povahou ničím iným

ako náhradou nemajetkovej ujmy, ako to tiež konštatoval Ústavný súd Slovenskej republiky zo dňa
13.augusta 2014, číslo konania: I. ÚS 426/2014-31, v ktorom ustálil, že "uplatňované nároky na náhradu
nemajetkovej ujmy sú pokryté v rámci náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia". Ústavný súd
tak potvrdil, že "pri škode na zdraví, nemajetková ujma, je krytá v slovenskej právnej úprave cez
ustanovenia zákona o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia. Oba nároky, ktoré

uplatňuje žalobkyňa sú nárokmi nemajetkovej ujmy odškodňované podľa § 444 Občianskeho zákonníka.
Iné druhy nárokov nemajetkovej ujmy právny poriadok Slovenskej republiky výslovne neupravuje. Z
tohto dôvodu tu nie je priestor tieto zložky práva uplatňovať cez ochranu osobnosti." Ak teda poisťovne
poskytujú náhradu za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia podľa ustanovenia § 4 ods. 2
písm. a) zákon 381/2001 Z. z. , ktorá je podľa ústavne konformného výkladu náhradou nemajetkovej

ujmy, NEEXISTUJE právny dôvod, pre ktorý by nemala poisťovňa nahradiť nemajetkovú ujmu aj v tomto
konaní. Žalobkyňa nespochybňuje erudíciu D.. M., avšak poukazuje na skutočnosť, že JUDr. M. je
funkcionárom, vrcholným predstaviteľom a výkonným riaditeľom Slovenskej kancelárie poisťovateľov,
t.j. titulom svojej funkcie reprezentuje záujmy všetkých poisťovní a aj záujmy žalovanej v 2. rade. Z
uvedeného dôvodu je ťažko uveriteľné, že jeho článok, ktorý bol zverejnený v časopise "Poisťovníctvo",

možno vyhlasovať za objektívny názor odborníka.

Súd v konaní vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, žalovaného v 1. rade a oboznámením obsahu
listinných dôkazov a zistil nasledovný skutkový stav veci :

Podľa úmrtného listu zapísaného v knihe úmrtí matričného úradu Prešov zväzok XX S. XXXX J. XX
H..Č.. XXX dňa 3.6.2013 umrel O. C., F.. XX.XX.XXXX.

Podľa rozsudku Okresného súdu Prešov sp.zn. 41T/119/2013-294 zo dňa 9.4.2014 bol žalovaný v 1.
radeuznanývinnýmzprečinuusmrteniapodľa§149ods1a2písm.a)Tr.zákonavjednočinnomsúbehu

s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 a 2 písm. a) Tr. Zákona s poukazom na § 138 písm. h)
Tr. Zákona a s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. Zákona, pretože dňa 3.6.2013 o 6.50 hod.
v obci Drienovská Nová Ves, okr. Prešov, viedol v smere do Prešova osobné motorové vozidlo zn. S.
E., L.: P.-XXX-O. rýchlosťou vyššou, ako bola dovolená, narazil do vozidla, ktorý viedol E. H., pričom O.C. utrpel zranenie, ktorému podľahol, a L. P., S. H. I. E. H. utrpeli zranenia, teda inému z nedbanlivosti
spôsobil smrť a taký čin spáchal závažnejším spôsobom konania, inému z nedbanlivosti spôsobil ťažkú
ujmu na zdraví a taký čin spáchal závažnejším spôsobom konania, inému z nedbanlivosti ublížil na

zdraví tým, že porušil dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona, za čo mu bol uložený úhrnný trest
odňatia slobody vo výmere 2 roky s podmienečným odložením a skúšobnou dobou 4 roky a úhrnný
trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov na dobu 5 rokov. V odôvodnení súd o.i.
uviedol, že obžalovaný prekročil povolenú rýchlosť v obci približne o 20 km/hod., pričom jeho motorové
vozidlobolovzlomtechnickomstave,neviedolvozidlopodvplyvomalkoholuaniinejomamnejlátky.Voči

uvedenému rozsudku vo výroku o treste podala Okresná prokuratúra Prešov odvolanie. Rozsudkom
Krajského súdu v Prešove zo dňa 29.10.2014 bol napadnutý rozsudok zmenený tak, že žalovanému v
1. rade bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov.

Podľa právoplatného rozsudku Okresného súdu Košice I sp.zn. 22P 72/09 z 9.2.2010 bola schválená
dohoda účastníkov, na základe ktorej bol mal. S. C., F..XX.X.XXXX, zverený do náhradnej osobnej

starostlivosti starej matke C. I., F.. XX.X.XXXX. Podľa uznesenia Okresného súdu Košice I sp.zn.
22P/72/2009-7 zo 6.4.2009 bol predbežným opatrením mal. S. C., zverený do náhradnej osobnej
starostlivosti starej matke C. I., na čas do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Podľa pokladničného z AVE +, s. r. o. zo dňa 7.6.2013 bolo uhradených 66,90 eur za veniec so

stuhami a kvetmi. Podľa faktúry č. 13000088 vystavenej Mestskou časťou Košice-Barca žalobkyni dňa
7.6.2013 mala menovaná za pohreb Imricha Dubaja uhradiť 62 eur. Z faktúry č. 2013/016 vystavenej
spoločnosťou Pietas-Elek, s. r. o., žalobkyni súd zistil, že žalobkyňa mala uhradiť za rakvu, dopravu,
úpravu zosnulého, kamenárske práce 481,10 eur. Podľa faktúry č. 2371/13 žalobkyňa spoločnosti
Rekviem - pohrebné cintorínske a kremačné služby s. r. o. uhradila použitie chladiacej komory a

spopolnenie v rakve 152,92 eur.

Z výpovede žalobkyne súd zistil, že jej syn, ktorý zomrel pri predmetnej nehode, sa o ňu staral od
svojich 19-tich rokov. Chcel jej tak oplatiť starostlivosť, ktorú mu poskytovala. Žalobkyňa má zverené do
starostlivosti dieťa po jej dcére. Nebohý žalobkyni pomáhal finančne j psychicky. Malému bol ako otec.

Chodil na nákupy, do práce, čiže snažil sa zabezpečiť rodinu a bral svoje povinnosti zodpovedne. On
bol najmladší z jej troch detí. Bol iný od tých dvoch. Dalo sa naňho vždy spoľahnúť, bol "zlatý". Vravel,
že dva roky porobí a potom zoberie hypotéku a postavia si dom, aby nemuseli chodiť po podnájmoch,
také mali plány. Jeho príjem bol 700 eur. Žalobkyňa po nehode syna nepodstúpili žiadne psychologické
alebo psychiatrické vyšetrenie. Mala ísť ku psychiatričke, ale keďže má malé dieťa, nemá čas chodiť po

doktoroch. Obvodná lekárka jej poradila sa vyplakať, keď jej bude smutno. Berie Lexaurin na upokojenie,
ktorý jej predpisuje obvodný lekár. Bola slobodnou matkou, nemala žiaden iný vzťah v čase nehody,
ani teraz nemá. Žije s vnukom. Pokiaľ ide o jej ďalšie deti, tak dcéra opustila chlapčeka, ktorého teraz
ona (žalobkyňa) vychováva. Dcéra je buď v Nemecku alebo v Čechách. Syn S. začal po smrti brata
strašne piť. Prišiel o prácu. Dostal sa do dlhov. Potom si našiel priateľku. Snaží sa dať dokopy svoj

život. Občas príde. Žalobkyňa musela ísť do menšieho bytu, aby to finančne zvládla. Vnúčik S. stále
verí, že sa nebohý Imrich vráti. Občas naňho príde taká depresia. Žalobkyňa mala s nebohým blízky
vzťah, o všetkom sa zverovali, nemali žiadne konflikty. Celý sa venoval rodine, ani nemal iný vzťah. Cítil
zodpovednosť za tú rodinu. Každé ráno a večer je pre žalobkyňu ťažký. Je strašné prežiť svoje dieťa.

Žalovaný v 1. rade v konaní vypovedal, že zapríčinil pri dopravnej nehode smrť syna žalobkyne, za
čo som bol právoplatne odsúdený a je vo výkone trestu odňatia slobody, kde bude ešte 2 roky. Svoj
skutok ľutuje. Nemá žiaden majetok. Bol prvýkrát odsúdený, predtým pracoval ako stavebný robotník.
Bral dve pôžičky, aby zabezpečil a vypomohol doma, keďže žil s matkou a dvoma už plnoletými bratmi.
Požadovanú sumu do konca života nesplatí. Bol v tom, že z poistenia má krytú náhradu škody až do

5.000.000.

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalovaný v 1. rade mal so žalovanou v 2. rade uzatvorenú zmluvu o
povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zn.
S. E., L.: P.-XXX-O..

Podľa § 11 OZ fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti najmä života a zdravia, občianskej
cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.Podľa § 13 ods. 1 OZ fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo
dané primerané zadosťučinenie.

Podľa § 13 ods. 2 OZ pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola
v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba
tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 OZ výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy
a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Podľa § 420 ods. 1 OZ každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

Podľa § 427 ods. 1 a 2 OZ fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu

vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky. Rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového
vozidla, motorového plavidla, ako aj prevádzateľ lietadla.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému.

Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný
tento nárok preukázať.

Podľa § 4 ods. 1 a 2 cit. zákona poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve. Poistený má z

poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané
nároky na náhradu a) škody na zdraví a nákladov pri usmrtení, b) škody vzniknutej poškodením,
zničením, odcudzením alebo stratou veci, c) účelne vynaložených nákladov spojených s právnym
zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa písmen a), b) a d), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené
v § 11 ods. 6 pism. a) alebo písm. b) alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie,

alebo neoprávnene krátil poskytnuté poistné plnenie, d) ušlého zisku.

Zvykonanéhodokazovaniamalsúdpreukázanýzásahzostranyžalovanéhov1.radedoprávžalobkyne
na ochranu osobnosti tým, že žalovaný v 1. rade zavinil pri dopravnej nehode dňa 3.6.2013 úmrtie
syna žalobkyne - O. C.. Vina žalovaného bola preukázaná v trestnom konaní a súd je právoplatným

rozsudkom súdu v trestnom konaní v zmysle ust. § 135 ods. 1 O.s.p. viazaný, preto v tomto konaní
neskúmal zavinenie žalovaného, ale vychádzal zo zistení trestného súdu. Skutku sa dopustil tým, že
dňa 3.6.2013 o 6.50 hod. v obci Drienovská Nová Ves, okr. Prešov, viedol v smere do Prešova osobné
motorové vozidlo zn. S. E., L.: P.-XXX-O., rýchlosťou vyššou (približne o 20 km/hod.), ako bola dovolená,
narazil do vozidla, ktorý viedol E. H., pričom Imrich Dubaj utrpel zranenie, ktorému podľahol. Navyše

jeho motorové vozidlo bolo v zlom technickom stave.

Zákonná definícia pojmu súkromie neexistuje. Všeobecne je možné vymedziť tejto pojem ako vnútornú
intímnu sféru života fyzickej osoby, vytváranú skutočnosťami jej súkromného života, ktorá je nevyhnutá
pre jej sebarealizáciu a ďalší rozvoj. Právo na súkromie zahŕňa aj právo fyzickej osoby vytvoriť a

udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami, najmä v citovej oblasti tak, aby fyzická osoba mohla
rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Rodinný život zahrňuje hlavne vytváranie a rozvíjanie zabehnutých
vzťahov v oblasti sociálnej, kultúrnej, morálnej a citovej oblasti v celej šírke medzi blízkymi osobami
Zmyslom ochrany súkromia je nenarušovanie integrity tejto sféry života fyzickej osoby, do ktorej patria aj
skutočnosti rodinného života. Usmrtenie najbližšieho človeka - v danom prípade najmladšieho syna, je

neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti. Jeho úmrtím žalobkyňa v niektorých oblastiach
svojho života utrpela nenapraviteľnú stratu. Žalobkyňa s týmto synom prežila vyše 22 rokov života a
keďže žalobkyňa bola slobodná matka, ktorá zároveň vychovávala aj mal. vnuka, zvereného do jej
náhradne starostlivosti, zosnulý sa spolu so žalobkyňou staral a zabezpečoval potreby ich rodiny,
domácnosti. Zosnulý bol milej povahy a veľmi zodpovedný, s ktorým si žalobkyňa veľmi dobre rozumela

a mohla sa na neho spoľahnúť. Pred nehodou bývala žalobkyňa so zosnulým dennodenne. Jeho
usmrtením sa tento vzťah stratil, žalobkyňa nenávratne stratila jeho lásku, porozumenie, pomoc ako
finančnú tak i fyzickú aj psychickú, teda strata tohto blízkeho človeka a s tým súvisiace utrpenie a
bolesť sú veľmi výrazné. V dôsledku dopravnej nehody, ktorá bola spôsobená žalovaným v 1. rade, došlopodľa názoru súdu jednoznačne k zásahu do osobnostného práva žalobkyne tak, že bolo zasiahnuté
do jej súkromného a rodinného života, pričom následky sú trvalé a neodstrániteľné. Zároveň utrpela
citovú ujmu spočívajúcu v nepríjemných pocitoch úzkosti, smútku, zúfalstva a šoku zo smrti milovanej

osoby. Táto strata mala nepriaznivý dôsledok aj na jej zdravotný stav, keď musela začať užívať lieky
na upokojenie.

Vzhľadom na charakter zásahu vyvolaného nezvratnou skutočnosťou smrti, teda absolútnej straty
blízkeho človeka zavinenej konaním žalovaného, súd neuvažoval o ochrane osobnosti spočívajúcej

v upustení od neoprávnených zásahov a o odstránení ich zásahov alebo o daní primeraného
zadosťučinenia. Na vyváženie straty najbližšieho človeka nepostačuje primerané zadosťučinenie v
žiadnej jeho forme. Súd preto priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle kritérií
§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ujma vzniknutá v súkromnom živote žalobkyne spočívajúca v
strate milovaného syna, je ujmou neodstrániteľnou. Táto dosahuje maximálny stupeň v oblasti citových
väzieb. Žiadne zadosťučinenie nemôže odčiniť skutočne vzniknutú ujmu, ale zmyslom právnej úpravy

je aspoň zmierniť túto ujmu vychádzajúc zo zásady platnej v demokratických právnych štátoch, že je
nemravné akúkoľvek ujmu neodškodniť.

Žalovaní uplatnenú výšku nemajetkovej ujmy vo výške 30.000 eur považovali za neprimeranú a žiadali,
aby súd zohľadnil aj okolnosti na strane osoby, ktorá nehodu zavinila. Žalovaný v 1. rade prejavil

ľútosť. Poukázal na skutočnosť, že nemá žiaden majetok, je vo výkone treste odňatia slobody na dva
roky, predtým pracoval ako stavebný robotník, bral dve pôžičky, aby zabezpečil a vypomohol doma,
požadovanú sumu do konca života nesplatí. Žalovaná v 2. rade zas poukázala na to, že uplatnený nárok
vysoko prevyšuje iné náhrady pri úmrtiach alebo iné náhrady pozostalým osobám pri úmrtiach napr. pri
pracovných úrazoch alebo pri odškodňovaní obetí násilných trestných činov.

Pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch sú stanovené dve kritériá, z ktorých musí
súd vychádzať a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému
zásahu od osobnosti fyzickej osoby došlo a teda samotná závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy
nie je jediným a výlučným faktorom pre určenie konečnej výšky zadosťučinenia v peniazoch. Výška

peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, pričom súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo a to jednak vo vzťahu k postihnutej osobe a jednak vo vzťahu k subjektu,
ktorý neoprávnený zásah spôsobil, aby tak bola zabezpečená požiadavka účinného primeraného
zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ako aj požiadavka nezneužívania tohto právneho
prostriedku na neprípustné obohacovanie. Súd pri určení peňažnej náhrady prihliadol na nenapraviteľný,

najzávažnejší následok vzniknutý v dôsledku smrteľnej nehody syna žalobkyne a ďalšie dôsledky, ktoré
vyvolala u žalobkyne jeho smrť, ale aj na to, že zo strany žalovaného išlo o nedbanlivostný trestný čin a v
záujme komplexnejšieho hodnotenia súd zohľadnil (avšak nie ako zásadné kritérium) aj ľútosť i osobné
a majetkové pomery žalovaného a dospel k záveru, že primeraná výška náhrady nemajetkovej ujmy
je pre žalobkyňu vo výške 12.000 eur. Takáto náhrada sa v súdnej praxi nevymyká iným náhradám

nemajetkovej ujmy obvykle priznávaným pozostalým osobám pri úmrtiach.

Súd taktiež priznal žalobkyni náhradu skutočne vynaložených nákladov v súvislosti s pohrebom
zosnulého syna, ktoré preukázala bločkom a faktúrami, v celkovej výške 762,92 eur (66,90 + 62 + 481,10
+ 152,92 eur). Táto škoda preukázateľne vznikla v dôsledku porušenia právnej povinnosti zo strany

žalovaného v 1. rade, ktorý porušil dopravné predpisy a spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej zomrel syn
žalobkyne, teda boli preukázané všetky zákonné predpoklady pre priznanie uvedenej náhrady škody
podľa § 420 ods. 1 OZ. Žalovaný v 1. rade za uvedenú škodu zodpovedá aj v zmysle § 427 ods. 1 a 2 OZ
ako prevádzkovateľ motorového vozidla zn. S. E., L.: P.-XXX-O., ktorého osobitnou povahou prevádzky
bola vyvolaná uvedená škoda, pričom táto zodpovednosť je objektívna.

Žalovaná v 2. rade v konaní namietala nedostatok svojej pasívnej legitimácie. Vecnou legitimáciou sa
rozumie stav vyplývajúci výlučne z hmotného práva, svedčiaci o tom, kto je nositeľom uplatneného práva
alebo povinnosti, ktorá je predmetom konania. Podľa toho sa rozlišuje vecná legitimácia aktívna - na
strane žalobcu a pasívna - na strane žalovaného. Nedostatok vecnej legitimácie pasívnej znamená, že

niekto, o kom sa tvrdí, že je nositeľom hmotnej povinnosti jej nositeľom nie je, resp. žalobca nepreukáže
súdu v konaní, že nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, ktorá je predmetom súdneho sporu, je označený
žalovaný.Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému.
Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný

tento nárok preukázať. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalovaný v 1. rade mal so žalovanou
v 2. rade uzatvorenú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla zn. Renault E., L.: P.-XXX-O.. Podľa § 4 ods. 1 a 2 cit. zákona poistenie
zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla uvedeného v poistnej zmluve. Poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za

neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu a) škody na zdraví a nákladov
pri usmrtení, b) škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci, c) účelne
vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa písmen a), b)
a d), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6 pism. a) alebo písm. b) alebo poisťovateľ
neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie, alebo neoprávnene krátil poskytnuté poistné plnenie,
d) ušlého zisku.

Zásadnou otázkou v danom prípade bol výklad pojmu škoda, ktorá spadá pod citované ustanovenie.
Súd sa v danom prípade stotožnil s odlišným stanoviskom sudcu JUDr. Rudolfa Čirča pripojeným k
uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 168/2009 z 20. apríla 2011 a to "že
pre účely tohto zákona treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa

aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných
práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením
blízkejosobypriprevádzkedopravnýchprostriedkov.Účelompoisteniazaškodyspôsobenéprevádzkou
dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou.
Aj podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším

dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen
občianskoprávnu zodpovednosť za škodu ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený
zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Ak by mal
platiť výklad pojmu škoda vychádzajúci z textu zákona č. 381/2001 Z. z. (gramatický výklad), resp.
vychádzajúci z ustanovení Obč. zákonníka o zodpovednosti za škodu, teda ak by náhrada nemajetkovej

ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia, mohlo by to znamenať značné majetkové
rizikosubjektovzodpovedajúcichzatakútonemajetkovúujmu,ktorébyvindividuálnychprípadochmohlo
viesť aj k ich finančnému bankrotu. Zároveň by to mohlo znamenať aj neistotu pozostalých v tom smere,
či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá, resp. riziko, že pri insolventnosti zodpovedného
subjektu nebude vymožiteľná. Neprijateľnosť týchto dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu pojmu

škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. tak, že doň patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do
osobnostných práv pozostalých a teda že aj táto náhrada je predmetom poistného krytia. Pri výklade
a aplikácii právnych predpisov totiž nemožno opomínať ich účel a zmysel, pričom platí, že súd nie je
absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho smie a musí odchýliť, ak to vyžaduje
účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť a pod. Rozširujúci výklad pojmu škoda pre

účely zákona č. 381/2001 je aj ústavne konformný, pretože zmierňuje, resp. odstraňuje disproporciu
medzi zákonným úrazovým poistením, t. j. poistením pri pracovných úrazoch, a povinným zmluvným
poistením zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov. Pokiaľ totiž dôjde
pri dopravnej nehode k úmrtiu zamestnanca, zakladá § 94 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení pozostalým, ktorými sú manžel alebo manželka a nezaopatrené dieťa, nárok na jednorazové

odškodnenie vo výške 730 násobku denného vymeriavacieho základu, najviac však vo výške 46 485,40
EUR (u manžela alebo manželky). Toto odškodnenie, i keď je limitované, nie je nič iné ako náhrada
nemajetkovej ujmy poskytovaná z úrazového poistenia. Zastávam názor, že niet rozumného dôvodu,
prečo by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých pri usmrtení ich blízkeho pri dopravnej nehode ako
zamestnanca mala byť predmetom poistného krytia (aj keď podľa iného zákona), zatiaľ čo v prípadoch,

ak by nešlo o zamestnanca, by tomu tak nemalo byť. Napokon pri výklade pojmu škoda pre účely
zákona č. 381/2001 treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve. Predmetný zákon
bol totiž výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené teraz platnou Smernicou
Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto

zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto
pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie utrpenie "ujmy alebo
škody", či používa termíny "akákoľvek ujma alebo škoda" alebo "akákoľvek škoda". Komunitárne právo
chápe škodu ako majetkovú tak aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje majetkovú škodu ajnemajetkovú škodu (pozri napr. rozsudok Súdneho dvora zo 6. mája 2010 vo veci C-63/09 Axel Walz
proti Clickair SA)."
Zároveň súd poukazuje na to, že Súdny dvor rozsudkom zo dňa 24.10.2013 vo veci C- 22/12 rozhodol,

že článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov
členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a
kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/
EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou

Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, a článok 1 prvý odsek tretej smernice
Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom
zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má
pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej
nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo

uplatniteľné v spore vo veci samej. V odôvodnení o.i. uviedol, že členské štáty musia vykonávať svoje
právomoci v súlade s právom Únie, a teda s článkom 3 ods. 1 prvej smernice, článkom 2 ods. 1 druhej
smernice a článkom 1 tretej smernice, ktorých cieľom je zabezpečiť, aby povinné poistenie vozidiel
umožnilo všetkým spolujazdcom, obetiam nehody spôsobenej vozidlom, odškodnenie za ujmu, ktorú
utrpeli. Pokiaľ ide o vnútroštátnu právnu úpravu, príslušné predpisy o povinnom poistení uvádzajú, že

poistné krytie zahŕňa jednak škodu na zdraví, jednak náklady pri usmrtení. Zásada uvedená v smernici
72/166/EHS a v smernici 90/232/EHS ako aj v judikatúre Súdneho dvora, že právo Únie vyžaduje,
aby bola náhrada škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla pokrytá povinným poistením.
Nič v znení uvedených smerníc, ani v judikatúre Súdneho dvora nenasvedčuje tomu, že by bolo
možné paušálne vylúčiť peňažnú náhradu za spôsobenie nemajetkovej ujmy pozostalej osobe po obeti

dopravnej nehody z poistného krytia, pokiaľ je nárok na takúto náhradu daný vnútroštátnymi právnymi
predpismi upravujúcimi občianskoprávnu zodpovednosť. Práve naopak, Súdny dvor EZVO rozhodol, že
znenie tak smernice 72/166/EHS a smernice 90/232/EHS zahŕňa akýkoľvek typ škody alebo ujmy, bez
ohľadu na to, či má majetkovú alebo nemajetkovú povahu, a preto nie je možné z neho vyvodiť záver,
že nemajetková ujma nespadá do rozsahu pôsobnosti smernice. Článok 3 ods. 1 smernice 72/166/EHS

a článok 1 ods. 1 smernice 90/232/EHS sa preto musí vykladať vtom zmysle, že zahŕňa tak majetkovú
škodu, ako aj nemajetkovú ujmu, akou je bolesť alebo utrpenie. Všeobecné tvrdenia, založené okrem
iného na gramatickom výklade pojmov "škoda" a "ujma" a abstraktné úvahy nie sú postačujúce pre
zamietnutie takého nároku. Medzi škodami, ktoré musia byť kryté, sa v súlade s článkom 1 ods. 1
druhej smernice nachádza najmä ujma na zdraví. Pod pojem ujma na zdraví patrí akákoľvek ujma, ak

jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné
v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj
psychickú traumu. Keďže rôzne jazykové verzie článku 1 ods. 1 druhej smernice v podstate používajú
pojem "ujma na zdraví", ako aj pojem "osobná ujma", treba sa sústrediť na štruktúru a účel týchto
ustanovení a smernice. V tejto súvislosti treba uviesť, že tieto pojmy dopĺňajú pojem "škoda na majetku",

a pripomenúť, že uvedené ustanovenia a smernica sa snažia najmä o posilnenie ochrany obetí. Za
týchto okolností treba uplatniť extenzívny výklad uvedených pojmov. V dôsledku toho medzi škody,
ktoré sa musia nahradiť v súlade s prvou, druhou a treťou smernicou, patrí nemajetková ujma, ktorej
náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v
danom spore. Keďže pojem škoda uvedený v článku 1 bode 2 prvej smernice nie je nijako presnejšie

vymedzený, nič nenaznačuje, že ak sa niektoré druhy škody, akou je nemajetková ujma, majú nahradiť
podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu, mali by sa vylúčiť z tohto pojmu.
Na základe žiadneho ustanovenia v prvej, druhej ani tretej smernici nemožno dospieť k záveru, že
normotvorca Únie si želal zúžiť ochranu zaručenú týmito smernicami len na osoby, ktoré sa priamo
zúčastnili na škodovej udalosti. Osoby nachádzajúce sa v postavení pani Hassovej dcéry v súlade s

§ 11 a 13 Občianskeho zákonníka nárok na náhradu nemajetkovej ujmy utrpenej v dôsledku úmrtia
ich manžela, resp. otca. Tento záver nemôže spochybniť ani okolnosť predložená slovenskou vládou,
podľa ktorej tieto paragrafy patria do tej časti českého i slovenského Občianskeho zákonníka, ktorá
sa týka zásahov do ochrany osobnosti a ktorá je v zmysle týchto zákonníkov nezávislá od časti
týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v pravom zmysle slova. Keďže totiž zodpovednosť poisteného,

ktorá podľa vnútroštátneho súdu v tomto prípade vyplýva z § 11 a 13 českého Občianskeho zákonníka,
vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto
zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú
uvedené smernice.Obdobný záver vyplýva z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-277/12 (Drozdovs), podľa
ktorého článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov

členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami
a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti a článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice
Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich
sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať
v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových

vozidiel má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri
dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne
právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Z uvedeného vyplýva, že ak vnútroštátne právo umožňuje
rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy,
náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla. Právna úprava, ktorá by
tomuto odporovala, bráni naplneniu cieľa vyššie uvedených smerníc Európskej únie a takáto právna

úprava sa nesmie použiť. Zmyslom a cieľom poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
dopravných prostriedkov je pokryť z poistenia náhradu ujmy v najširšom význame slova, nakoľko riziko
vzniku veľkých škôd pri prevádzke dopravných prostriedkov je veľmi vysoké a je nelogické obmedzovať
poistné plnenie a prenášať ho na osoby, ktoré práve z toho dôvodu sa poistili a ktoré ani nedokážu
finančne zvládnuť zaplatenie náhrady vzniknutej ujmy.

Z ustanovení § 4 ods. 1 a 2 a § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. vo svetle vyššie uvedeného potom
vyplýva, že aj žalovaná v 2. rade ako poisťovňa, s ktorou mal žalovaný v 1. rade uzatvorenú zmluvu
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
zn. Renault Megane, EVČ: KE-661-IG, je na základe uplatneného nároku zo strany žalobkyne ako

poškodenej nositeľom hmotnoprávnej povinnosti - nahradiť vzniknutú škodu i nemajetkovú ujmu, o
ktorú v konaní išlo, teda je pasívne legitimovaná. Vzhľadom na to, súd zaviazal žalovaných spoločne a
nerozdielne na zaplatenie sumy 12.762,92 eur a v zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Podľa § 142 ods. 3 O.s.p. aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú

náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia
záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej
odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

V prejednávanej veci išlo o uplatňovaný nárok na náhradu škody, v ktorej časti bola žalobkyňa plne

úspešná a o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom určenie výšky nároku bolo závislé na úvahe
súdu, preto sa súd pri rozhodovaní o trovách konania spravoval ust. § 142 ods. 3 O.s.p. a priznal
žalobkyni plnú náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie práva. Trovy konania žalobkyne
pozostávajú z trov právneho zastúpenia advokátom. V danom prípade boli v konaní uplatnené dva
samostatné nároky a to na náhradu skutočne vynaložených nákladov vo výške 762,92 eur a na náhradu

nejmajetkovej ujmy.

Podľa § 10 ods. 8 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho
zákonníka, vo veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch, vo veciach
ochrany osobných údajov alebo vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva je tarifnou

hodnotou 1000 eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy, a 2000 eur, ak sa žiada náhrada
nemajetkovej ujmy.

Podľa§13ods.3cit.vyhláškyprispojenídvochaleboviacerýchvecísazákladnásadzbatarifnejodmeny
určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje o tretinu základnej sadzby tarifnej odmeny,

ktorá by advokátovi patrila v ostatných spojených veciach.

Na základe uvedeného súd priznal právnemu zástupcovi odmenu za zastupovanie žalobkyne za 7
úkonov podľa § 14 ods. 1 vyhl. (prevzatie-príprava zastúpenia, žaloba, písomné podanie z r. 2014 a za
3 účasti na súdnych pojednávaniach a písomné podanie v r. 2015) 7 x 108,44 eur (91,29 eur + 51,45

eur/3) + režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhl.) 3 x 8,04 (za r. 2014) a 4 x 8,39 eur a 20% DPH (§ 18 ods.
3 vyhl.) zo sumy 816,76 eur (759,08 + 57,68 eur), celkovo 980,11 eur.O povinnosti žalovaných nahradiť žalobkyni trovy konania na účet jej právneho zástupcu súd rozhodol v
súladesust.§149ods.1O.s.p.,podľaktoréhoakadvokátzastupovalúčastníka,ktorémubolaprisúdená
náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.

Účet právneho zástupcu žalobcov je vedený vo VÚB a.s., č.ú. 2645374754/0200.

Podľa § 511 ods. 1 OZ ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu je ustanovené alebo účastníkmi
dohodnuté alebo ak to vyplýva z povahy plnenia, že viac dlžníkov má tomu istému veriteľovi splniť dlh
spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich. Ak dlh splní

jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie na Okresný súd Košice
I, do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia, v troch písomných vyhotoveniach (§ 204 ods. 1 O.s.p.).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno
odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 2, 3 O.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh

na súdny výkon rozhodnutia (§ 251 O.s.p.).