Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, March 16, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/181/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116201563
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8116201563.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členove senátu

JUDR. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobkyne: T. N., nar. XX.XX.XXXX,
bytom G. - D., N. XXX/X, zastúpená JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom vo Svidníku, Sovietskych
hrdinov 163/66, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO:
35807598, o vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 11C/23/2016-47 zo dňa 06.05.2016 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 56,- Eur
s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne odo dňa 09.02.2016 do zaplatenia, a to všetko v lehote
3 dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalším výrokom určil, že zmluvná podmienka v Zmluve o úvere č .
XXXXXXXX zo dňa 22.03.2011, uvedená vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru - bod 11 o
tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú 2/3-ny zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy
o úvere, spolu so všetkou administratívnou s tým spojenou je neprijateľná. O trovách konania bolo
rozhodnuté tak, že žalovaný bol zaviazaný nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 319,42 Eur na

účet jej právneho zástupcu v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 52, § 53, § 107 ods. 1, 2, § 451, § 456, § 879p Občianskeho
zákonníka, § 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 1, § 2, § 11 ods. 1 písm. a) zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.

3.Vykonanýmdokazovanímmalsúdprvejinštanciezapreukázané,žeúčastníciuzavrelidňa22.03.2011

formou predtlače písomnú úverovú zmluvu č. XXXXXXXXX. Žalovaný ňou poskytol žalobkyni úver vo
výške 350 Eur za poplatok 346 Eur, ktorý žalobkyňa zaviazala uhradiť 12 mesačnými splátkami po 58
Eur počnúc dňom 23.04.2011. Celkovo sa zaviazala zaplatiť žalovanému 696 Eur. V zmluve je krížikom
vyznačené, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon zamestnania. Podľa dodatku k zmluve
o úvere zo dňa 22.03.2011 (č.l. 24) žalobkyňa vyhlásila, že sumu 350 Eur na základe tejto úverovej
zmluvy použije na náklady spojené s dochádzaním za prácou. Žalobkyňa k uvedenému uviedla, že na
účel poskytnutia úveru sa jej nepýtala zástupkyňa žalovaného a svojvoľne tento účel sama dopísala.

Z prehľadu splátok súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa uhradila žalovanému celkom 406,- Eur,
pričom prvá platba bola dňa 19.04.2011. K tvrdeniu žalovaného, že žalobkyňa nemá status spotrebiteľky
uviedol, že žalobkyňa nepochybne neuzatvárala úverovú zmluvu ako podnikateľka, ale ako fyzická
osoba a ani pri jej plnení nekonala v rámci obchodnej či inej podnikateľskej činnosti. Preto s poukazomna § 52 ods. 4 OZ má bez akýchkoľvek pochybností status spotrebiteľa. K námietke žalovaného o
nedostatku podmienky konania právoplatne rozsúdenej veci uviedol, že rozhodcovský rozsudok pod
sp. zn. SR02512/13 zo dňa 13.06.2013 bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy. V

čase uzavretia úverovej zmluvy už bolo v Občianskom zákonníku zakomponované aj ustanovenie
§ 53 ods. 4 písm. r/, podľa ktorého za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve
sa považujú ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa,
aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Na posúdenie, či rozhodcovská
zmluva môže byť považovaná za individuálne dohodnutú poukázal na závery prijaté Najvyšším súdom

SR v rozhodnutiach 6MCdo 9/12 a 6Cdo/1/2012. Ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a
nebolo možné meniť ich obsah (čo je aj tento prípad) nemôže ísť o individuálne vyjednanú zmluvnú
podmienku. Podľa spoločného stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského
súdu v Prešove zo dňa 27.09.2010 aj zmluvná podmienka, podľa ktorej má spotrebiteľ možnosť výberu
medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto podmienky podľa takejto doložky
začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa a spotrebiteľ by sa mu musel podrobiť, predstavuje

zmluvnú podmienku, ktorá nebola individuálne vyjednaná. Podľa súdu aj v takomto prípade ide o
neprijateľnú zmluvnú podmienku, keďže spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v
neprospech spotrebiteľa. Možnosť iniciovania sporu spotrebiteľom možno považovať skôr za teoretickú,
ktorá nič nemení na tom, že pokiaľ dodávateľ si vyberie rozhodcovský súd, spotrebiteľ by sa mu
musel podrobiť. Spotrebiteľ podpísal rozhodcovskú zmluvu, pretože inú možnosť nemal, pokiaľ chcel

uzatvoriť úverovú zmluvu. Z rozhodcovskej zmluvy však nevyplýva, že by bol informovaný o rozdieloch
medzi súdnym a rozhodcovským konaním, o rokovacom poriadku rozhodcovského súdu o príslušných
poplatkoch a pod. V tejto súvislosti znovu poukázal na závery už citovaného rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR 6MCdo 9/2012. Stotožnil sa aj s ďalším jeho záverom o tom, že princíp „ignoratia iuris
non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) ustupuje dôležitejšiemu princípu a to ochrane

spotrebiteľa.Zpohľaduspotrebiteľajerovnocenné,čiriešeniejehosporovnarozhodcovskomkonanímu
vnúti štandardná zmluvná klauzula alebo dodávateľ svojim konaním. Spotrebiteľ má byť totiž chránený
pred oboma. Súd prvej inštancie ako ďalší dôvod neplatnosti rozhodcovskej doložky videl v tom, že
rozhodcovský súd si vybral sám žalovaný (poukázal na záver Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS/2735/11
zo dňa 03.04.2012). Súd prvej inštancie tak dospel k záveru o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy,

čoho dôsledkom je nedostatok právomoci rozhodcovského súdu na prejednanie žaloby žalovaného,
čo spôsobuje materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku a teda jeho nezáväznosť. Právna
teória takéto rozhodnutia označuje ako ničotné, tzv. paakty, z právneho hľadiska sú považované za
neexistujúce (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 6Cdo 3/2013). Preto prekážka res iudicata v danom
prípade nie je daná a námietka žalovaného v tomto smere je nedôvodná.

4. V zmysle § 53 ods. 4 OZ za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú
ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v
prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa. Podľa § 53 ods. 5 OZ neprijateľné podmienky uvedené
v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

5. Súdom prvej inštancie bol preto vyslovený názor, že sporný poplatok nie je vylúčený zo súdnej
kontroly neprijateľných zmluvných podmienok v zmysle § 53 ods. 1 OZ, pretože nepredstavuje hlavný
predmet plnenia. Za hlavný predmet plnenia v zmysle európskej judikatúry sa považujú podmienky,
ktoré upravujú základné plnenia zmluvy a ktoré ju ako také charakterizujú (napr. rozsudok Caja de

Ahorrosy Monte de Piedad de Madrid, EÚ:C:2010:309, bod 34). Administratívny poplatok dohodnutý
v úverovej zmluve rozhodne nie je základným plnením zmluvy, a preto nepredstavuje jej hlavný
predmet plnenia. Prvoinštančný súd v tomto prípade neskúmal sporný administratívny poplatok z
pohľadu primeranosti jeho výšky, ale skúmal jeho charakter v intenciách posúdenia neprijateľnosti
zmluvnej podmienky, teda či spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa. Zo zmluvy ani z VOP pritom nevyplýva, za čo vlastne sa tento
poplatok platí, preto absentuje požiadavka jeho určitosti. Spotrebiteľ tak platí za niečo, čo po materiálnej
stránke mu nie je dodané. Pri spotrebiteľských úveroch je pritom nevyhnutné, aby dohodnutými
poplatkami sa platilo za skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme. V tejto súvislosti súd
poukazal na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe sp. zn. AZ17U 192/2010 zo dňa

03.05.2010, v ktorom sa konštatuje záver, že poplatky za spracovanie pri poskytnutí spotrebiteľského
úveru sú neprijateľné: „Ak banka od spotrebiteľov požaduje poplatok za spracovanie pri poskytovaní
spotrebiteľského úveru, poškodzuje tým spotrebiteľov a vystavuje ich neprijateľnému vedľajšiemu
dojednaniu o cene... Preverenie úverovej spoľahlivosti (bonity) a výšky úrokovej miery, ktorými bankaodôvodňovala vyrubenie poplatku za spracovanie pri poskytovaní úveru Vrchný krajinský súd odmietol
a uzavrel, že uvedené činnosti vykonáva banka vo vlastnom ekonomickom záujme minimalizovať
nevymožiteľnosť vlastných pohľadávok. Spotrebiteľ dôvodne a v dobrej viere očakáva, že banka mu

poradenstvo a informácie o poskytnutí úveru poskytne zadarmo. V konečnom dôsledku predstavuje
zmluvná podmienka neprijateľné zaťaženie spotrebiteľa, pretože je spotrebiteľovi účtovaný poplatok bez
toho, aby banka spotrebiteľovi poskytovala skutočné protiplnenie“. Tento záver si osvojil aj Krajský súd v
Prešove napr. v rozsudku sp. zn. 18Co 109/2011. Poukazujúc na aktuálnu právnu úpravu Občianskeho
zákonníka v znení jeho novely účinnej od 13.06.2014, a to novelou č. 102/2014 Z.z., ktorou bol §

53 ods. 4 doplnený o ďalšie neprijateľné zmluvné podmienky a konkrétne pod písm. t/ bola uvedená
zmluvná podmienka, ktorá požaduje od spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v
prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa. Podľa prechodného ust. § 879p sa uvedené ustanovenie
aplikuje aj na právne vzťahy vzniknuté pred 13.06.2014.

6. V ďalšom súd prvej inštancie konštatoval, že z jeho činnosti je mu známe, že v úverových zmluvách

žalovaného sa výška administratívneho poplatku odvíja od výšky úveru. Napríklad zo spisu 11C/16/2015
súd zistil, že pri úvere 863,04 Eur poplatok bol 630,68 Eur, pri úvere 2000 Eur poplatok činil 1732
Eur (spis 11C/261/2015) a pri úvere 800 Eur bol poplatok 240 Eur (spis 11C/42/2012). V tomto spore
pri úvere 350 Eur činil poplatok 230,66 Eur. Poplatok, ktorý má pokryť náklady na vypracovanie a
uzatvorenie zmluvy o úvere však nemôže byť ovplyvnený výškou úveru a to vedie k záveru o tom,

že žalovaný týmto pomerne sofistikovaným spôsobom sa snažil opticky vyvolať dojem nižšej úrokovej
sadzby, aj keď v skutočnosti administratívny poplatok odvíjajúci sa od výšky úveru vo svojej podstate
predstavuje úrok. Poplatok 230,66 Eur predstavuje 66% z úveru. Splatnosť úveru pritom bola dohodnutá
o niečo menej ako jeden rok, to znamená, že v skutočnosti úroková sadzba by predstavovala takmer
99 % p.a., čo by takmer 9 - násobne prevýšilo priemernú úrokovú sadzbu obdobných úverov v

bankách, keďže podľa internetovej stránky NBS v marci 2011 pri spotrebiteľskom úvere do 1 roka činila
priemerná úroková sadzba 13,28 % p.a. Išlo by nepochybne o dohodu o úrokoch v rozpore s dobrými
mravmi, čo by spôsobovalo jej neplatnosť zo zákona s poukazom na § 39 a § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Zrejme to bolo motívom pre žalovaného vyhnúť sa takémuto posúdeniu cez stanovenie
administratívneho poplatku. Spotrebiteľ by teda mal platiť administratívny poplatok za dodané skutočné

plnenie, musí byť preto predmet administratívneho poplatku určitý a musí byť v primeranej výške. Ak
tieto atribúty nie sú splnené, spôsobuje to značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa a teda ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Nejedná sa totiž o prípad
vylúčeniasúdnejkontrolyvzmysle§53ods.1vetydruhej,keďžeadministratívnypoplatoknepredstavuje
hlavný predmet plnenia úverovej zmluvy (hlavný predmet je poskytnutie úveru za úrok ako to vyplýva

z § 497 Obchodného zákonníka), navyše nebol individuálne dojednaný (jeho výšku stanovil žalovaný
bez možnosti ovplyvnenia žalobkyňou).

7. Pre posúdenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia súd prvej inštancie vyhodnotil úverovú
zmluvu podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení zmien účinných v čase

uzavretiazmluvy.Zistil,žeanijednaználežitostíuvedenáv§9ods.2písm.f),i),j),y),citovanéhozákona
vzmluveuvedenánebola,pretospoukazomna§11ods.1písm.a)uvedenéhozákonasaúverpovažuje
za bezúročný a bez poplatkov. Pod konečnou splatnosťou úveru nemožno považovať počet mesačných
splátok, pretože táto náležitosť je uvedená pod písm. k), kde sa uvádza aj počet splátok. Konečná
splatnosť úveru musí byť určená dátumovo (napr. rozsudok Krajského súdu v Žiline 5Co/286/2014 zo

dňa 27.05.2014). Uvedené závery vyhodnotil tak, že žalobkyňa by mala žalovanému vrátiť len sumu
poskytnutého úveru, t.j. 350,- Eur a keďže doposiaľ zaplatila 406,- Eur, žalovanému vzniklo bezdôvodné
obohatenie vo výške 56,- Eur. Išlo pritom o bezdôvodné obohatenie vzniknuté plnením bez právneho
dôvodu.

8. K vznesenej námietke premlčania uviedol, že žalobkyňa sa dozvedela o tom, že plnila viac ako
podľa zákona mala až v septembri 2015, a teda dvojročná subjektívna premlčacia lehota jej uplynie
až v septembri 2017. Objektívna premlčacia lehota plynie od vzniku bezdôvodného obohatenia t.j.
v danom prípade od úhrad žalobkyne žalovanému. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že v danom
prípade je potrebné vychádzať z desaťročnej premlčacej lehoty. Žalovaný má totiž v predmete činnosti

poskytovanie úverov a preto sa vyžaduje, aby dodržiaval príslušné právne normy vzťahujúce sa
na ich poskytovanie. Žalovaný preto minimálne musel byť uzrozumený s tým, že pokiaľ v úverovej
zmluve neuviedol obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré sú citované v tomto
rozsudku napriek tomu, že musel si byť vedomý toho, že ide o spotrebiteľa a nebude môcť odžalobkyne žiadať úroky a iné poplatky a pre prípad, že to tak urobí, bol s uvedenou zákonnou
sankciou uzrozumený. Minimálne teda na jeho strane išlo o nepriamy úmysel získať majetkový
prospech. Keďže posledná úhrada bola vykonaná 22.11.2011 a až posledná úhrada predstavuje

bezdôvodné obohatenie žalovaného, desaťročná premlčacia lehota uplynie až 22.11.2021. Právny
názor o desaťročnej premlčacej lehote bol vyslovený už vo viacerých súdnych rozhodnutiach v
obdobných sporoch napr. rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co 84/2011 zo dňa 12.12.2011,
sp. zn. 3Co 41/2012 zo dňa 6.03.2013, sp. zn. 2Co 9/2012 zo dňa 21.01.2013, sp. zn. 5Co 134/2012
zo dňa 26.11.2013, sp. zn. 3Co 89/2012 zo dňa 08.02.2012, alebo Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co

648/2013 zo dňa 20.02.2014 alebo Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co 301/2011 zo dňa
04.07.2012.

9. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnej
žalobkyni priznal náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške 319, 42 Eur,
celkom za 3 úkony právnej služby, t.j. prevzatie a príprava zastúpenia, žaloba, t.j. 2 x 70,07 Eur + účasť

na pojednávaní dňa 06.05.2016, t.j. 71,53 Eur + režijný paušál 2 x 8,39 Eur za roky 2015 a 1 x 8,58
Eur za rok 2016. Takto bola priznaná tarifná odmena vo výške 211,67 Eur. K odmene bolo priznané
aj cestovné vo výške 10,08 Eur na trase D.-G.-D., ako aj strata času vo výške 14,30 Eur za 4 začaté
polhodiny, za ktoré si však uplatnil iba sumu 19,07 Eur, ktorá mu bola priznaná. Priznaná odmena bola
navýšená o 20 % DPH, t.j. o 53,24 Eur (zo základu dane vo výške 266,18 Eur). Takto boli priznané trovy

právneho zastúpenia spolu vo výške 319,42 Eur v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z.

10. Proti uvedenému rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. V odvolaní ako
odvolacie dôvody uviedol, že konanie má inú vadu majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a vykonaným dokazovaním

súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, všetko podľa § 205 ods. 2 písm. b), f), d) O.s.p. Vo
vzťahu k zmluve o úvere vytýkal súdu prvej inštancie nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia v zmysle
§ 157 ods. 2 a ust. § 167 ods. 2 O.s.p., majúce za následok možnosť odňatia účastníkovi konať
pred súdom. Rázne odmietol záver, že Zmluva o úvere č. XXXXXXXXX je zmluvou spotrebiteľskou.
Ide o právny vzťah riadiaci sa Obchodným zákonnom. Poukázal na to, že úver žalobkyňa mienila

použiť na úhradu nákladov spojených s dochádzkou za prácou. Vo vzťahu k poplatku za poskytnutie
peňažných prostriedkov, ktoré v žalobe žalobkyňa napáda, poukázal na aktuálny záver rozhodovacej
praxe, podľa ktorého u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úrokov odvodzovať od výšky
úroku požadovaného bankami. S ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko sú úroky požadované
nebankovými veriteľmi vyššie, ako obvyklé bankové úroky. Ak je teda namietaná výška odplaty za

poskytnutie a vrátenie peňažných prostriedkov, dôkazné bremeno znáša žalobca. Navyše slovenské
právo a slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne
uvádza. Pri uzatváraní zmluvy o úvere dlžníčke vyhovovala samotná výška poplatku, keďže voči nej
nenamietala. Išlo o jej dobrovoľné rozhodnutie. Poplatok predstavuje 1/3-nu úroku a 2/3-ny nákladov na
vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu s administratívou s tým spojenou. Ide o jasne uvedený,

výrazne napísaný poplatok s uvedenou výškou sumy, o ktorom dlžníčka musela pri podpisovaní zmluvy
o úvere mať vedomosť, že ide o cenu úveru. Je potrebné to vyhodnotiť ako cenu plnenia, ktorá nemôže
byť neprijateľnou podmienkou v zmysle Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa nemá ani naliehavý právny
záujem v zmysle § 80 písm. c) O.s.p.. V odvolaní žalovaný rázne odmietol, aby z jeho strany došlo k
bezdôvodnému obohateniu a namietal uplynutie tak objektívnej, ako aj subjektívnej premlčacej lehoty v

zmysleObčianskehozákonníka,atodňa01.11.2014,keďžežalobabolapodanáaž27.01.2016.Žalobca
nepreukázal možnosť uplatnenia 10-ročnej premlčacej lehoty. V tejto súvislosti poukázal na rozsudky
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/567/2015, 13Co/557/2015 a 13Co/90/2015. Navrhol
pretorozsudokzmeniťtak,žežalobuzamietneeventuálnezrušiťrozsudokavecvrátiťnaďalšiekonanie.

11. Odvolací súd pre zrozumiteľnosť rozhodnutia najskôr konštatuje, že pokiaľ súd prvej inštancie
(Okresný súd) správne rozhodoval podľa ustanoví Občianskeho súdneho poriadku, t.j. zákona č.
99/1963 Z.z. v znení zmien a doplnkov účinného do 30.06.2016, tak odvolací súd musel postupovať
a vec posúdiť už podľa nového Civilného procesného kódexu, a to zákona č. 161/2015 Z.z. - Civilný
sporový poriadok (ďalej len CSP), ktorý nadobudol účinnosť dňom 01.07.2016, pričom aplikoval ust. §

470 ods. 1, 2 CSP s tým, že účinky procesných úkonov zrealizovaných pred súdom prvej inštancie do
01.07.2016 ostali zachované.12. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, a bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli
súdu a webovej stránke Krajskému súdu v Prešove dňa 10.03.2017 a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného nie je dôvodné.

13. Odvolací súd s poukazom na ust. § 387 ods. CSP 2 uvádza, že v celom rozsahu sa stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, ale na doplnenie a zdôraznenie správnosti, ako aj k odvolacím dôvodom
uvádza, že napadnutý rozsudok spĺňa zákonné predpoklady riadneho odôvodnenia rozhodnutia v
zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie. Odvolacia námietka
žalovaného, že napadnutý rozsudok nie je riadne odôvodnený, čo je možné považovať za odňatie

možnosti účastníkovi konať pred súdom, je nedôvodná. Rovnako nedôvodnou je aj tvrdenie odvolateľa,
že Zmluva o úvere č. XXXXXXXXX . uzavretá medzi účastníkmi konania nie je zmluvou spotrebiteľskou.
Ani tvrdená skutočnosť, že dodatok k zmluve o úvere zo dňa 22.03.2011, podľa ktorého poskytnuté
finančné prostriedky vo výške 350,- Eur budú použité na náklady spojené s dochádzaním do práce
nevyvracajú spotrebiteľský charakter tejto zmluvy. Navyše žalobkyňa v konaní uviedla, že finančné

prostriedky poskytnuté jej na základe úveru použila na zaplatenie dlhu za elektrickú energiu. Nie je
dôvodná ani ďalšia odvolacia námietka, aby právny vzťah medzi účastníkmi konania mal byť právne
posúdený podľa Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že už v minulosti použil
na účely posúdenia úverových vzťahov právnu úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku. Niektoré
rozsudky boli podrobené aj kontrole ústavnosti, ako napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.

zn. 6Co/81/2012, ktorý obstál i v ústavnej rovine, lebo ústavná sťažnosť proti tomuto rozsudku bola
odmietnutá uznesením Ústavného súdu SR I. ÚS 403/2013-10. Odvolací súd tak nemá dôvod od týchto
záverov sa odchýliť. Je v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, že v prípade duplicitnej právnej
úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych
právach a nie podnikateľské právo (porovnaj rozsudok NS SR vo veci 5MCdo/20/09). Neznamená

to popretie úveru ako absolútneho obchodu, len dáva do pozornosti to, že prednosť majú osobitné
ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského
práva, vrátane ustanovení § 52 až § 54 OZ.

14. Je však možné súhlasiť s tvrdením odvolateľa, že úroky požadované nebankovými veriteľmi môžu

byť vyššie ako úroky poskytované bankovým sektorom, no za situácie, že poplatok v prejednávanom
prípade predstavoval v rozsahu 1/3 úrok a v rozsahu 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy
o úvere spolu s administratívnou s tým spojenou, správne súd prvej inštancie vyhodnotil ako neprijateľnú
zmluvnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. Absentuje aj požiadavka jeho určitosti, za čo je tento poplatok od spotrebiteľa

žiadaný. Ani ďalšia námietka odvolateľa o nepreukázaní možnosti uplatnenia 10-ročnej premlčacej
lehoty nie je dôvodná. K uvedenému sa podrobne vyjadril a zaujal svoje stanovisko súd prvej inštancie,
na čo odvolací súd v celom rozsahu odkazuje a sa s ním stotožňuje. Ani poukaz na rozsudky Krajského
súdu v Banskej Bystrici v tomto smere nemohli na veci nič zmeniť, nakoľko nie sú pre danú vec záväzné.

15. Keďže v odvolaní sa namieta nesprávne právne posúdenie veci, odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na
zistený stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny, t.j. náležitý právny predpis alebo, ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery. O nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie
v predmetnom konaní však nejde. Súd prvej inštancie správne aplikoval príslušné právne predpisy na
zistený skutkový stav.

16. Judikatúra súdov, vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.05.1997, sťažnosť
č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 - III.). Odvolací súd preto so zreteľom na vyššie
uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa aj ostatnými odvolacími námietkami.17. Z týchto dôvodov odvolací súd považoval odvolanie žalovaného za nedôvodné, a preto napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1 CSP.

18. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 a nasl. CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni bol voči v dovolacom konaní
neúspešnému žalovanému priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O
výške trov odvolacieho konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného

sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP).