Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, January 29, 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/726/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209971
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5312209971.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne

Rapčanovej a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného
splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Grösslingova č. 4, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k.
16C/199/2012-100 zo dňa 12. februára 2015, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Čadca rozsudkom č. k. 16C/199/2012-100 zo dňa 12. 02. 2015 návrh zamietol a odporkyni
náhradu trov konania nepriznal. Rovnako zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti pre porušenie
práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd, ako aj do právoplatného rozhodnutia
o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla predložiť Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky Súdnemu dvoru Európskej únie v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod
sp. zn. 7C/6/2010.
V odôvodnení konštatoval, že navrhovateľ sa návrhom doručeným dňa 27. 09. 2012 domáhal voči
odporcovi náhrady majetkovej škody vo výške 125,- eur a nemajetkovej ujmy vo výške 275,- eur, ktoré
vznikli ako následok nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Čadca, ako súdu exekučného,
spočívajúceho v prieťahoch v konaní, keď poverenie na vykonanie exekúcie nebolo vydané v zákonnej
15-dňovej lehote.

V priebehu konania navrhovateľ navrhol prerušiť konanie do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení jeho práva na
zákonného sudcu a nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo
veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci.
Majúc zato, že neboli splnené podmienky predpokladané ust. § 109 ods. 1 písm. b/ Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol.
Poukázal na to, že navrhovateľ opakovane tvrdil, že nevzniesol žiadnu námietku zaujatosti voči sudcom

Okresného súdu Čadca. Z uvedeného dôvodu nadriadený súd nerozhodoval o námietke zaujatosti, ale
vec bola predložená nadriadenému súdu podľa § 15 O. s. p. z dôvodu oznámenia sudcov okresného
súdu podľa § 14 ods. 1 O. s. p. Nakoľko navrhovateľ neuplatnil námietku zaujatosti, nemohlo byť
rozhodnutím nadriadeného súdu porušené jeho procesné právo. Súd nemal preukázané ani splneniepodmienok podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. majúc za to, že ak aj prebieha konanie na Ústavnom súde
Slovenskej republiky o predmetnej sťažnosti navrhovateľa, nejde o konanie, v ktorom sa rieši otázka,
ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu vo veci.

Súd zamietol tiež návrh navrhovateľa na prerušenie konania do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej
únieoprejudiciálnychotázkach,ktorénavrhlapoložiťodporkyňavkonaníonáhraduškodypreporušenie
práva Európskej únie, prebiehajúcom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010. Navrhovateľ
nepreukázal, že Súdnemu dvoru Európskej únie boli predložené na zodpovedanie prejudiciálne otázky
formulované v návrhu na prerušenie konania v konaní prebiehajúcom na Okresnom súde Prešov pod

sp. zn. 7C/6/2010, ani neuviedol pod akou spisovou značkou je predmetné konanie na Súdnom dvore
Európskej únie vedené. Ani prípadné rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie pritom nemôže mať
význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci.
Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Čadca sp. zn. 6Er/434/2010 mal súd následne za
preukázané, že exekučným titulom v danej veci bol rozhodcovský rozsudok. Návrh na vydanie poverenia
bol spísaný formou zápisnice u súdneho exekútora dňa 07. 06. 2010, žiadosť o udelenie poverenia bola

súdu doručená dňa 16. 07. 2010, súd rozhodol dňa 12. 08. 2010 a poverením č. 5502 024056 poveril
vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Dňa 11. 09. 2012 súdny exekútor vrátil
súdu poverenie na vykonanie exekúcie, nakoľko exekučné konanie sa skončilo vymožením pohľadávky,
príslušenstva a trov exekúcie.
Súd aplikujúc ust. § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17

ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov účinného do 31. 12. 2012 (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) a § 44 ods.
2 Exekučného poriadku účinného od 01. 06. 2010 návrh navrhovateľa zamietol.
Súd mal zato, že k navrhovateľom namietanému nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu
spočívajúcemu v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote nedošlo. Z ustanovenia § 44

ods. 2 Exekučného poriadku účinného v rozhodnom čase vyplýva, že zákon upravoval procesnú
lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom.
Táto lehota v zmysle zákona neplatí, mimo iného, v prípade ak je exekučným titulom rozhodnutie
rozhodcovskýchkomisií(§41ods.2písm.d/cit.zákona).UvedenávýnimkaboladoExekučnéhopriadku

zavedená zákonom č. 144/2010 Z. z., s účinnosťou do 01. 06. 2010. S účinnosťou od 01. 06. 2011 bolo
ust. § 41 ods. 2 písm. d/ cit. zákona doplnené za slovom „rozhodnutí“ o slová „rozhodcovských súdov“. Z
dôvodovejsprávykpredmetnémuzákonuvyplýva,žetentobolprijatýzaúčelompredchádzaniamylných
interpretáciípredmetnéhoustanovenia,zčohovyplýva,žeust.§41ods.2písm.d/Exekučnéhoporiadku
v znení pred 01. 06. 2011 sa týka aj rozhodcovských rozsudkov. V predmetnej veci bol exekučným

titulom rozsudok rozhodcovského súdu, a teda lehota 15 dní sa na vydanie poverenia v danom prípade
nevzťahovala. Postup exekučného súdu sa nevyznačoval ani inými okolnosťami, ktoré by bolo možné
hodnotiťakozbytočnéprieťahyvkonaní.Dĺžkukonaniaodpodanianávrhunavydaniepovereniadojeho
vydania v rozsahu 31 dní nepovažoval súd za neprimeranú. Navrhovateľ tak podľa záveru súdu nesplnil
prvú podmienku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a to nesprávny

úradný postup.
V ďalšom odôvodnení okresný súd uviedol, že navrhovateľ nepreukázal ani vznik škody. Uviedol, že
nemohol vychádzať z navrhovateľom tvrdených celkových nákladov na správu pohľadávok, udržiavanie
a správu informačného systému, administratívne spracovanie textov urgencií a pod., ktoré v kontexte
prejednávanejvecinavrhovateľvyjadrilvpaušalizovanejsume,ktorámalapripadnúťnaten-ktorýprípad,

a to z dôvodu osobitosti každého jednotlivého prípadu. Navrhovateľ v konaní ani nekonkretizoval, ktoré
z uvedených nákladov v súvislosti s prejednávaným prípadom vynaložil a nepreukázal ani vznik ním
tvrdených celkových nákladov. Navrhovateľ tak neuniesol dôkazné bremeno.
Navrhovateľ napokon, podľa záverov súdu, nepreukázal ani vznik podmienok podľa § 17 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z. z. na náhradu nemajetkovej ujmy. Nekonkretizoval, prečo samotné konštatovanie

porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, nepredložil žiadne dôkazy, ani konkrétne tvrdenia,
nezdôvodnil aká nemajetková ujma mu vznikla vzhľadom na subjekt navrhovateľa, ktorý je právnickou
osobou, závažnosť ujmy a závažnosť následkov.
Z dôvodu nepreukázania zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom preto súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný

zamietol.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 O. s. p. a nakoľko v konaní
úspešný odporca trovy konania v zákonom stanovenej lehote nevyčíslil, súd mu náhradu trov konania
nepriznal.Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom splnomocneného zástupcu odvolanie.
V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k viacerým chybám - účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom; rozhodoval vylúčený sudca; súd prvého stupňa nesprávne vec
právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav; súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo

iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti odporcu
(správne malo byť uvedené navrhovateľa) a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods.
2 O. s. p. preto, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Riadne a včas však požiadal o
zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi.

Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak tak
spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.
Ďalej uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o
skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd

nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho
očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj
preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach, tiež
s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva

na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti
pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre
ľudské práva v Štrasburgu neobstojí, a že podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie práva na nestranný
súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je prípustné, aby konanie
pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca.

Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho
návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne pripustil
odvolanie. Proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podáva odvolanie, pričom v
čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na

prerušenie konania. Dôsledok správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky
právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu,
zakladajú porušenie jeho práva na súdnu ochranu, osobitne maria jeho možnosť konať pred súdom.
Ďalej navrhovateľ vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné
viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého

dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom
za jeho neprítomnosti meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že trvá na osobnej účasti
splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom
na nestrannom súde.

Tiež namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom,
ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii
zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti konať
pred súdom.

V konkrétnostiach navrhovateľ napr. uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že
ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú.
Navrhovateľ v odvolaní tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Dodal,žesúdvykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejezodôvodneniarozhodnutiapoznateľný

a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise, a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu.Podľa navrhovateľa, ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre
zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať ním tvrdený skutkový stav. Namiesto

toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si
určil sám a následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O. s. p.
Pokiaľ súd zamietol návrh v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti, v odôvodnení
rozhodnutia sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti
súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Úplne

však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy
informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné
výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie a kontrola
stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku
vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že

majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Súd
dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, nepoučil ho podľa § 120 ods. 4 O.
s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo
predložiť ďalšie dôkazy.
Ako dôkaz o vzniku škody predložil Znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým ústavom

Ekonomickej univerzity v Bratislave, ktorým je jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup
mal na neho negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku v posudku určenej výške.
Ak okresný súd v odôvodnení rozsudku konštatuje, že nepreukázal, že by mu postupom exekučného
súdu vznikla akákoľvek škoda, nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým
znaleckým posudkom.

K nemajetkovej ujme uviedol, že súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil prečo nekonštatoval, že došlo k
porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom
stanovenom čase. Sám súd predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase

a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce
dôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje
rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy.
V závere k návrhu na prerušenie konania uviedol, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom
nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o

prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a na nestranný
súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol súd povinný
pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.
S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd
zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§

201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.) preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu podľa
§ 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k chybám, ktoré mohli mať
zanásledoknesprávnerozhodnutievoveci.Vychádzajúczuvedenéhoodvolacienámietkynavrhovateľa
nepovažuje odvolací súd za dôvodné.

V súvislosti s navrhovateľom namietanou otázkou nestrannosti a zákonnosti sudcu odvolací súd
poukazuje na to, že procesným prostriedkom k dosiahnutiu nápravy, pokiaľ sa účastník konania
domnieva, že sudca, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie, má pomer k veci, k účastníkom konaniaalebokichzástupcom,jepodanienámietkyzaujatosti.Navrhovateľ,kvalifikovanezastúpenýadvokátom,
v návrhu na začatie konania síce upozornil na skutočnosti, ktoré podľa neho odôvodňovali vylúčenie
sudcov Okresného súdu Čadca z prejednávania danej veci, na výzvu súdu, či svojim podaním mienil

vzniesť námietku zaujatosti voči sudcom Okresného súdu Čadca podľa § 15a a nasl. O. s. p. alebo
návrh na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti inému súdu podľa § 12 ods. 2 O. s. p., však oznámil, že
námietku zaujatosti podľa § 15a O. s. p. nepodal, keď nejde ani o prikázanie veci z dôvodu vhodnosti,
ale nutnosti (č. l. 9 spisu). Okresný súd napriek tomu podľa § 15 O. s. p. predložil vec Krajskému súdu
v Žiline ako súdu nadriadenému na rozhodnutie, a to na základe oznámenia sudcov okresného súdu

s poukazom na skutočnosti oznámené i navrhovateľom v návrhu na začatie konania. Krajský súd v
Žiline uznesením č. k. 6NcC/352/2013-20 zo dňa 28. 03. 2013 vylúčil z prejednávania a rozhodovania
veci sudkyňu okresného súdu Mgr. Alenu Jančulovú, ktorej bola vec v súlade s rozvrhom práce
pôvodne pridelená na rozhodnutie, ostatných sudcov okresného súdu z prejednávania a rozhodovania
veci nevylúčil. Uznesenie bolo splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 28. 05. 2013.
Ďalším uznesením č. k. 10NcC/25/2014-47 zo dňa 20. 03. 2014 Krajský súd v Žiline rozhodol o

nevylúčení sudkyne JUDr. Ľubomíry Krišťákovej (ktorej bola vec následne pridelená na prejednanie
a rozhodnutie) z prejednávania a rozhodovania danej veci. Toto uznesenie bolo splnomocnenému
zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 20. 10. 2014 (č. l. 50 p. v. spisu).
Na zdôraznenie, vzhľadom na opakované námietky navrhovateľa, odvolací súd opätovne uvádza, že
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z ústavnej

zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 Ústavy SR). Vzhľadom na to
možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo
skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne,
nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu
sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci ešte nezakladá bez ďalšieho

dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu
nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na
ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR zo dňa 31. 05. 2010 sp. zn.
3Nc/14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa)

svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako
aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj
požiadavke na sudcu, v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku
odstupu.Pretosamotnáskutočnosť,žepredmetomkonaniajenesprávnyúradnýpostupsúdu,naktorom

sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo
dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.

Ďalšiu námietku navrhovateľa, že okresný súd nemohol v prejednávanej veci postupovať podľa
§ 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti, vyhodnotil odvolací súd rovnako

ako nedôvodnú. Zo spisového materiálu mal odvolací súd preukázané, že okresný súd nariadil na
prejednanievecipojednávanienadeň12.02.2015.Predvolanienapojednávaniebolosplnomocnenému
zástupcovi navrhovateľa a navrhovateľovi doručené dňa 22. 01. 2015 (č. l. 59 p. v. spisu), napriek
tomu sa na pojednávanie nedostavili. I keď navrhovateľ prostredníctvom splnomocneného zástupcu
dňa 09. 02. 2015 svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnil a zároveň požiadal o zrušenie

pojednávania, dôvody uvádzané navrhovateľom nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre
odročenie pojednávania v zmysle ust. § 119 ods. 1 O. s. p. Navrhovateľ nepožiadal o odročenie
pojednávania z dôležitého dôvodu tvoriaceho prekážku na jeho strane, brániacu mu v účasti na
pojednávaní (§ 119 ods. 1 až 3 O. s. p.), ale z dôvodu, že vo veci koná vylúčený sudca, o ktorej otázke
však už nadriadený súd právoplatne rozhodol. Rovnako dôvodom pre zrušenie pojednávania v zmysle

§ 119 O. s. p. nebol ani návrh navrhovateľa na prerušenie konania, či už do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti podľa § 109 ods. 1 písm. b/, ods. 2 písm. c/
O. s. p. alebo do právoplatného skončenia konania o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla predložiť
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky Súdnemu dvoru Európskej únie
v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.

s. p. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že podanie návrhu na prerušenie konania samo osebe nie
je dôvodom pre ospravedlnenie neúčasti na nariadenom pojednávaní, keď o tomto návrhu je možné
rozhodnúť priamo na pojednávaní, na ktorom je v prípade potreby a účasti účastníkov možné týchto
k návrhu na prerušenie konania i vypočuť. Vzhľadom na uvedené boli splnené všetky predpoklady naprejednanie veci bez prítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu v zmysle ust. § 101 ods. 2 O.
s. p., a pokiaľ okresný súd vec na pojednávaní dňa 12. 02. 2015 prejednal a o nej rozhodol, neodňal
tým navrhovateľovi možnosť konať pred súdom, nakoľko sa tejto možnosti sám zbavil tým, že sa na

pojednávanie nedostavil.

Z uvedeného dôvodu neobstojí ani námietka navrhovateľa, že okresný súd vo veci rozhodol bez toho,
aby mu umožnil vyjadriť sa ku skutkovým a právnym otázkam veci, nakoľko neúčasťou na pojednávaní si
navrhovateľ sám zmaril možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať

dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. §
118 ods. 2 O. s. p., ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní
(vo vzťahu k prítomným účastníkom). Pokiaľ ide o dokazovanie, na pojednávaní boli vykonané len
dôkazy navrhnuté navrhovateľom, a to listiny tvoriace obsah exekučného spisu Okresného súdu Čadca
sp. zn. 6Er/434/2010 a znalecký posudok Znaleckého ústavu Ekonomickej univerzity č. 1/2014.

K tvrdeniu navrhovateľa, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia, odvolací súd uvádza, že i keď
nedoručenie vyjadrenia odporcu k návrhu môže byť vadou konania v zmysle ust. § 114 ods. 2 O. s. p.,
nejde v danom prípade o vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods.
3 O. s. p.). I keď z obsahu spisu vyplýva, že vyjadrenie odporcu nebolo splnomocnenému zástupcovi

navrhovateľadoručené,samotnátátoskutočnosťnemávplyvnasprávnosťrozhodnutiaokresnéhosúdu.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v prípade dostavenia sa na pojednávanie by bol
navrhovateľ v rámci pojednávania oboznámený s vyjadrením odporcu, ktoré je zároveň rovnaké ako v
mnohých ďalších obdobných veciach týchto účastníkov založených na obdobnom skutkovom základe
(ako to vyplýva zo samotného vyjadrenia odporcu, ale i z vyjadrenia navrhovateľa zo dňa 12. 11. 2012 /č.

l. 9 spisu/), z ktorého dôvodu nie je námietka navrhovateľa o neznalosti vyjadrenia odporcu a nemožnosti
reagovať naň dôvodná. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zároveň zrejmé, že okresný súd svoje
rozhodnutie založil predovšetkým na skutočnostiach zistených z exekučného spisu, ktorý oboznámil v
rámci dokazovania a na právnych záveroch o nenaplnení podmienok pre vznik nároku navrhovateľa na
náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.

Jednou z odvolacích námietok navrhovateľa bola skutočnosť, že súd s rozhodnutím vo veci samej
zároveň rozhodol o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O.
s. p. z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, proti ktorému legálne pripustil odvolanie, a
proti ktorému odvolanie i podáva.

Pokiaľ navrhovateľ namietal nemožnosť vydania meritórneho rozhodnutia pred právoplatným
rozhodnutím o návrhu na prerušenie konania, žiadne zákonné ustanovenie takémuto postupu nebráni.
Rozhodnutie súdu, či už o prerušení konania alebo o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, je
procesným rozhodnutím, má procesnoprávne dôsledky len pre určité štádium občianskeho súdneho

konania. Nejde o rozhodnutie vo veci samej, ktoré by do práv a povinností účastníkov konania
zasahovalo konečným spôsobom. Aj keď (prípadne) pri vydávaní týchto rozhodnutí dôjde k procesnej
nesprávnosti, nemožno nevziať na zreteľ, že v ďalšom konaní, ktoré potom nasleduje, zostávajú
účastníkovi zachované všetky jeho procesné oprávnenia. V danom prípade na základe podaného
odvolania navrhovateľa posudzoval odvolací súd dôvodnosť a správnosť rozhodnutia súdu prvého

stupňa tak vo vzťahu k návrhu na prerušenie konania, ako aj vo veci samej. Preskúmajúc napadnuté
rozhodnutie okresného súdu odvolací súd dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa vo vzťahu k zamietnutiu návrhov navrhovateľa na prerušenie konania nie sú zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (právo na súdnu ochranu) a
odôvodnenie rozsudku aj v tejto časti spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.),

s ktorého dôvodmi sa stotožňuje.

V súvislosti s návrhom navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je porušenie práva navrhovateľa
na zákonného sudcu a práva na nestranný súd, odvolací súd zároveň poukazuje na to, že otázka,

ktorá je dôvodom návrhu na prerušenie konania (otázka nestrannosti sudcu), už bola právoplatne
vyriešená (rozhodnutiami Krajského súdu v Žiline č. k. 6NcC/352/2013-20 zo dňa 28. 03. 2013 a č.
k. 10NcC/25/2014-47 zo dňa 20. 03. 2014). Navrhovateľ síce navrhol prerušiť konanie podľa § 109
ods. 1 písm. b/, ods. 2 písm. c/ O. s. p. s poukazom na podanú ústavnú sťažnosť (ktorej predmetomje rozhodovanie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd), v návrhu
na prerušenie konania, ani v odvolaní, však neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali
zakladať vylúčenie sudcu (ktorému bola vec pridelená na konanie a rozhodnutie), než tie, ktoré už boli

predmetom posúdenia nadriadeným súdom. Podanie ústavnej sťažnosti (ktorej podanie navrhovateľ
zároveň nepreukázal, či už odtlačkom prijímacej pečiatky Ústavného súdu SR na sťažnosti, podacím
lístkom preukazujúcim podanie sťažnosti na poštovú prepravu alebo potvrdením Ústavného súdu o
vedení príslušného konania) navyše podľa názoru odvolacieho súdu samo o sebe nezakladá zákonný
dôvodnaprerušeniekonania.Predmetomkonaniaoústavnejsťažnostiniesúvecnéotázkykonkrétneho

sporu, ale skúmanie, či nedošlo v danom konaní postupom a rozhodnutím súdu k porušeniu ústavne
zaručených základných práv alebo slobôd účastníka konania. Preto pokiaľ aj ústavná sťažnosť bola
zo strany navrhovateľa podaná, začatie konania pred ústavným súdom v tomto prípade nepredstavuje
konanie, v ktorom sa riešia konkrétne vecné otázky, ktoré má na mysli ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O. s.
p. (ktoré nie je súd v tomto konaní oprávnený riešiť, kedy ide predovšetkým o otázky uvedené v ust. §
135 ods. 1 O. s. p.) alebo § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. V danom prípade, ako je to zrejmé i z vyššie

uvedeného, súdy o otázke nestrannosti a nezaujatosti sudcu právoplatne rozhodli, pričom ide nesporne
o otázku, ktorú sú súdy v zmysle príslušných ustanovení O. s. p. oprávnené posudzovať. Okresnému
súdu teda nič nebránilo pokračovať v konaní.

Pokiaľ ide o výrok napadnutého rozsudku, ktorým súd zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie

konania z dôvodu prebiehajúceho konania o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla predložiť Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky Súdnemu dvoru Európskej únie v konaní
vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010, navrhovateľ na skutkové a právne závery
súdu prvého stupňa vo vzťahu k rozhodnutiu o návrhu na prerušenie konania v odvolaní nijakým
spôsobom nereagoval, toto bližšie neodôvodnil.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a závery má odvolací súd za to, že dokazovanie v danej veci
bolo okresným súdom vykonané náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne
zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania. Okresný súd umožnil účastníkom realizáciu ich
procesných práv, a preto jeho postupom nedošlo k odňatiu práva navrhovateľa konať pred súdom.

Odvolací súd sa napokon stotožňuje aj so závermi okresného súdu vo vzťahu k samotnému
meritórnemu posúdeniu nároku uplatneného navrhovateľom. Prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu
zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie
aj náležite odôvodnil s poukazom na ust. § 157 ods. 2 O. s. p. V odôvodnení preskúmavaného

rozsudku sa okresný súd riadne zaoberal so všetkými otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie z
hľadiska právneho posúdenia veci podstatné a podrobne vysvetlil, na základe akých skutočností nemal
preukázané splnenie predpokladov zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., najmä absenciu
nesprávneho úradného postupu, ale aj vznik škody a nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi
postupom exekučného súdu a vznikom navrhovateľom tvrdenej škody.

Okresný súd prijal správny právny záver, že k nesprávnemu úradnému postupu v danom prípade
nedošlo,keďžezust.§44ods.2Exekučnéhoporiadkuvyplýva,žesalehota15dnínavydaniepoverenia
na vykonanie exekúcie od doručenia žiadosti súdneho exekútora na jeho vydanie nevzťahuje na prípady,
ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d/, t. j. vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských

komisií a zmierov nimi schválených, kam treba zaradiť i rozsudky rozhodcovských súdov. Rovnako
sa odvolací súd stotožňuje aj so záverom okresného súdu, že lehotu 31 dní od doručenia žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do jeho udelenia (ako tomu bolo v danom prípade) nemožno
považovať za lehotu neprimeranú, resp. lehotu zakladajúcu zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
úradným postupom spočívajúcim v prieťahoch v konaní.

Nakoľko v danom prípade nebol splnený základný predpoklad zodpovednostného vzťahu za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup), ako to správne konštatoval okresný
súd, nebol dôvod zaoberať sa ďalšími atribútmi tejto zodpovednosti, t. j. vznikom škody a príčinnou
súvislosťou. Napriek tomu sa okresný súd zaoberal aj týmito ďalšími podmienkami zodpovednosti

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a svoje rozhodnutie i v tomto smere náležite
odôvodnil, majúc zato, že navrhovateľ nepreukázal ani vznik škody a nemajetkovej ujmy, či príčinný
vzťah medzi ním tvrdenou škodou a nesprávnym úradným postupom exekučného súdu. Z obsahu
pripojeného exekučného spisu zároveň vyplýva, že v danom prípade došlo k vymoženiu pohľadávkynavrhovateľa ešte pred podaním návrhu na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (dňa 11. 09.
2012 súdny exekútor vrátil poverenie na vykonanie exekúcie pre jej vymoženie), a teda nie je zrejmé
aká škoda či nemajetková ujma mala navrhovateľovi v súvislosti s predmetným exekučným konaním

vzniknúť.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu, vrátane výroku o trovách konania,
ktorý nebol osobitne napadnutý odvolaním, ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods.
1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil, preto mu súd náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.