Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, May 9, 2014

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 5C/107/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6612215574
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 05. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Szököl
ECLI: ECLI:SK:OSLC:2014:6612215574.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Lučenec samosudcom JUDr. Jurajom Szökölom v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ,
s.r.o. IČO:35 807 598, 811 09 Bratislava, Pribinova číslo 25 zast. Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom 811
09 Bratislava, Grösslingova 4 proti žalovanej Slovenská republika v jej mene Ministerstvo spravodlivosti
SR, Bratislava, Župné námestie číslo 13 v konaní o zaplatenie 1695,76 Eur a prísl. takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu žalobcu voči žalovanej o zaplatenie 1695,76 Eur a prísl. zamieta.

Účastníkom náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca podanými žalobami proti žalovanej vo veciach pôvodne vedenými pod spisovou značkou
5C/107/2012 o zaplatenie majetkovej škody 175.- Eur a nemajetkovej ujmy 387,24 Eur
(13Er/1024/2005) , sp.zn. 5C/ 108/2012 o zaplatenie majetkovej škody 175,- Eur a nemajetkovej
ujmy 221,28 Eur (21Er/71/2000), sp.zn.5C/109/2012 o zaplatenie majetkovej škody 175.-Eur a

nemajetkovej ujmy 221,28 Eur, (19Er/824/2003) sp.zn. 5C/110/2012 zaplatenia majetkovej škody 175.-
Eur a nemajetkovej ujmy 165,96 Eur (19Er/1710/2013) sa domáhal vo žalovanej zaplatenia spolu sumy
1695,76 Eur.

Vo veci pôvodnej vedenej pod sp.zn. 5C/107/2012 žalobca uviedol, že v právnom postavení
oprávneného navrhol vykonať exekúciou proti Povinnej H. Ž., narodená XX.XX.XXXX pre svoju

pohľadávku ,ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere číslo XXXXXXX . Súdny
exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo Ex/17802/2010. Dňa 28.10.2009 spísal a podal
na exekučnom súde návrh na zmenu exekútora, však súd rozhodol o zmene súdneho exekútora až
24.06.2010. Preto sa domáhal voči žalovanej zaplatenia majetkovej škody 175.-Eur a nemajetkovej
ujmy 387,24 Eur.

Vo veci pôvodne vedenej pod sp.zn.5C/108/2012 žalobca uviedol ,že v právnom postavení

oprávneného navrhol vykonať exekúciu proti povinnému X. Q., narodený XX.XX.XXXX pre svoju
pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere číslo 6460254. Súdny
exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo Ex/8315/2010. . Ďalej uviedol, že 28.10.2009 spísal
a potom podal na exekučnom súde návrh na zmenu exekútora, súd o tomto návrhu rozhodol až
16.03.2010. Preto sa domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 175,-Eur ako majetkovej škody a sumy
221,28 Eur nemajetkovej ujmy.

Vo veci pôvodne vedenej pod sp.zn.5C/109/2012 žalobca uviedol, že v právnom postavení
ako oprávnený navrhol vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzkuvyplývajúceho zo zmluvy o úvere číslo XXXXXXX povinným P. S., K. XX.XX.XXXX. Súdny exekútor
pridelil registráciou exekučnej veci číslo Ex/718/2003. 28.10.2009 spísal a podal na exekučnom súde
návrh na zmenu súdneho exekútora, pričom súd rozhodol o tomto návrhu až 09.03.2010. Preto sa

domáhal voči žalovanej zaplatenia majetkovej škody 175,-Eur a nemajetkovej ujmy 221,28 Eur.

Vo veci pôvodne vedenej pod sp.zn.5C/110/2012 žalobca uviedol, že v právnom postavení
ako oprávnený navrhol vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku

vyplývajúceho zo zmluvy o úvere číslo XXXXXXX povinnej Q. I. K. XX.XX.XXXX. Súdny exekútor pridelil
registráciou exekučnej veci číslo Ex/2641/2003. 28.10.2009 spísal a podal na exekučnom súde návrh
na zmenu súdneho exekútora, pričom súd rozhodol o tomto návrhu až 24.02.2010. Preto sa domáhal
voči žalovanej zaplatenia majetkovej škody 175,-Eur a nemajetkovej ujmy 165,96 Eur.

Žalobca poukázal na znenie ustanovenia § 44 odsek 7 Exekučného poriadku v znení platnom od
01.09.2005 a na ustanovenie § 44 odsek 8 Exekučného poriadku platného od 01.12.2006. Ďalej vo
svojej žalobe uviedol:

Žalobca exekučnému súdu doručil návrh na zmenu exekútora. V exekučnom konaní vedenom
podľa procesných pravidiel je založená zákonná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu

oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti
a nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou
podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho
exekútora v zákonom stanovenom čase.

Žalobca uviedol, že nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu ani rovnopisom príslušného
návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu. V predmetnom
prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so
zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie

exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná,
pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k
odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal,
čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si uplatňuje náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Majetková škoda, ktorá mu vznikla, predstavuje náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť
priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti
dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného Zmluvou o úvere. Nemôže preto tiež nastať

akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu.

Zároveň si uplatňuje aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie
porušenie práva na súdnu ochranu zaručeného článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských

práv základných slobôd nie je dostatočných zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradnýmpostupom.Nesprávnymúradnýmpostupomdošlokzmareniulegitímnehoočakávaniažalobcu,
že správnym a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca mohol vďaka
skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných
krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky

a jej príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Náhradu
nemajetkovej ujmy vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov
a základných práv. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy. Súčasne má každý právo na to,aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k
reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne
interpretovaná, platná a účinná právna úprava. Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ

v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej
satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Primeranú náhradu nemajetkovej
ujmy si uplatňuje za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a
rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav
predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a spravodlivé riešenie vecí a zamedzenie vymoženiu

pohľadávky cestou exekúcie.

Ďalej dodal, že postupoval podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a písomnou
žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Žalovaný
však do podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval. Preto je nutné deklarovať porušenie práva
žalobcu na súdnu ochranu zaručeného článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na

spravodlivý súdny proces zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, pretože súdna ochrana nebola poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite,
deklarovať porušenie princípov právneho štátu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu,
nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu a majetkovú škodu, ktorá mu bola spôsobená v priamej príčinnej
súvislosti s porušením jeho práv uvedených vyššie.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že žalobca sa vo svojich žalobách domáha náhrady škody
pozostávajúcej z nasledovných čiastkových nárokov:

V tomto momente nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Jednak žalobca namieta „nezákonné
konanie“vpodobenerozhodnutiaonávrhunazmenusúdnehoexekútoravzákonomustanovenejlehote,
ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Z takto formulovaných žalôb nie je
jednoznačne jasné, na základe akého titulu si žalobca uplatňuje škodu, keďže v žalobách sa tieto tituly
prelínajú a žalobca jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu/titulov si uplatňuje svoj nárok.

Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní, v prvom rade je potrebné poznamenať, že žalobca neuvádza
kroky, ktoré podnikol na ich odstránenie. Žalobca neuviedol, ani po vyžiadanej súčinnosti v rámci
predbežného prerokovania zo strany žalovaného, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné
prieťahyvpríslušnýchkonaniachpredsedoviokresnéhosúdu,resp.možnosťpodaniaústavnejsťažnosti

(t. z. či využil účinné právne prostriedky nápravy na urýchlenie konania). Judikatúra Ústavného súdu
SR, konkrétne v náleze z 3. mája 2011, č. k. III. ÚS 69/2011-25, taktiež poukazuje na skutočnosť, že
sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje
právo). To, že tak žalobca nekonal, je možné pripísať iba jemu. V druhom rade, žalovaný má za to, že
všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto

právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR (bližšie v časti o Existencii prieťahov v konaní).

K podmienkam uplatnenia nároku na súde žalovaný poukazuje na to, že dňa 23.04.2012 mu boli
doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23.04.2012.
Vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.09.2012 bola okresnému súdu doručená predmetná žaloba, je

zrejmé, že žalobca ju nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr.

Z ustanovenia § 15/1a 16/4 zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov
odo dňa prijatia jeho žiadosti (doručenia na príslušný orgán) o predbežné prerokovanie nároku na

náhradu škody. Predbežné prerokovanie nároku je zákonom (§ 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.
z.) ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie (viď
rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2 Cz 38/76, uverejnené pod publikačným číslom R 28/1978).
Preto má žalovaný za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde.

Zároveň žalovaný poukázal na to, že napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí, ktoré
Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo žalobcovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, Ministerstvu spravodlivosti SR bola doručená všeobecná
odpoveď, kde žalobca nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie a nebolochotný priložiť ani príslušné návrhy na zmenu exekútora s dátumom doručenia súdu, uznesenia o
zmene súdneho exekútora, dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú
majetkovú škodu, uviesť skutočnosť, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ústavné

sťažnosti, ani doklady preukazujúce „ohrozenie“ práv zánikom povinného, resp. jeho insolvenciou,
stratou kontaktu s povinným, ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. Vcelku žalobca neposkytol
žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť
predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Ministerstvo
spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. preto nárok

žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný.

Žalovaný poukázal na podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody, s tým, že zákon č.
514/2003 Z. z. ustanovuje nasledujúce všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za
škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci:
1/nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup,

2/vznik škody,
3/príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a
vzniknutou škodou.
Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne.

Pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti
súdu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote žalovaný odkazuje na ustanovenie § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z .z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne
je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení
povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, pričom žalobca doposiaľ

dôkazy potrebné pre posúdenie tejto otázky, predpokladané týmto ustanovením, nepredložil.

K otázke nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote žalovaný
uvádza, že všeobecným predpokladom na zmenu súdneho exekútora je žiadosť oprávneného na zmenu
súdneho exekútora spolu s uvedením súdneho exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného exekútora.

V praxi je zaužívaný model, v zmysle ktorého exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho
predloží túto žiadosť pôvodnému súdnemu exekútorovi na vyjadrenie, na vyčíslenie jeho doterajších trov
(keďže súčasne s rozhodnutím o zmene súdneho exekútora exekučný súd rozhodne v tomto uznesení
aj o trovách doterajšieho exekučného konania tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie u pôvodného
exekútora) a na zaslanie príslušného exekútorského spisu za účelom realizácie povinnosti vyplývajúcej

exekučnému súdu z ustanovenia § 44 ods. 9 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) (súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí
exekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučnýmspisomsúdnehoexekútora,
ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený).

Žalovaný pripúšťa, že v niektorých jednotlivých prípadoch mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhoch
oprávneného na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty od
doručenia takéhoto návrhu, najmä v prípadoch, ak pôvodný súdny exekútor neposkytol exekučnému
súdu plnú súčinnosť; v takých prípadoch exekučný súd objektívne nemohol dodržať zákonnú 30-dňovú

lehotu na rozhodnutie o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora tak, aby v
tejto lehote rozhodol aj o trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora a súčasne postúpil novému
súdnemu exekútorovi exekučný spis pôvodného súdneho exekútora. Odhliadnuc od uvedeného, v
prípadoch podozrenia, že exekučný súd nekonal o návrhoch žalobcu ako oprávneného na zmenu
súdneho exekútora, žalobcovi nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy, ktorým bezpochyby

bolo podanie sťažnosti predsedovi príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch.
Ak žalobca tento prostriedok nápravy nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa
ustanovenia § 415 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Občiansky zákonník“), keďže si nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na jeho majetku (keďže podľa

tvrdenia žalobcu ku škode/nemajetkovej ujme malo dôjsť tým, že exekučný súd nerozhodol o návrhu na
zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote).Okrem toho žalovaný poukazuje na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02, ktorá konštatuje, že
„Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave

alebo v zákone (porovnaj napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ
vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného
základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem
„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a
aplikovaťlensohľadomnalehotyuvedenévzákone.Sohľadomnakonkrétneokolnostivecisatotižaniv

týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi,
ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00).“

Vzhľadom na povahu úkonu (rozhodnutie o zmene súdneho exekútora), zákonom ustanovenú lehotu,
lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s
rozhodnutím i iné úkony (výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora

a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu a jeho zaslanie novému exekútorovi a rozhodnutie
o trovách pôvodného exekútora), nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v
lehote ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup.

Zároveň žalovaný poukazuje na ustanovenie § 44 ods. 8 a 9 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé,

že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene
súdnehoexekútora,resp.dodoručeniauzneseniaozmenesúdnehoexekútorapôvodnémuexekútorovi.
To znamená, že v súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody,
pôvodný súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal poverenie, s
ohľadom na zachovanie kontinuity konania.

K existencii prieťahov v konaní žalovaný uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobca na viacerých
miestach svojho žalobného návrhu namieta prieťahy v konaní a z týchto tvrdených prieťahov odvodzuje
svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy ako aj materiálnej škody, žalovaný v prvom rade poukazuje
na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne

uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní.

Žalobca si vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov v konaní nesplnil
ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania a teda žalovaný vzhľadom na vyššie uvedené

nepovažuje existenciu prieťahov v konaní za preukázanú.

K hmotnoprávnej námietke premlčania v súvislosti s „nesprávnym úradným postupom“ žalovaný uviedol,
že ako vyplýva zo skutkových okolností uvádzaných žalobcom v niektorých žalobách, k nesprávnemu
úradnému postupu okresného súdu malo dôjsť v období pred marcom 2009.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.

V prípade, ak mala žalobcovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v tom,
že okresný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnej lehote (žaloby označené
ako „ZE“), lehota na uplatnenie tohto nároku (premlčacia lehota) uplynula po troch rokoch od momentu
uplynutia 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora. Vzhľadom na uvedené

žalovaný vznáša námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 30-
dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora pred dňom 23. 4. 2009 (t. j. tri roky
pred dňom, kedy boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku),

Kotázkeposúdeniamateriálnejškodyžalovanýpoukázalnato,žežalobcasavosvojejžalobekonkrétne

domáha náhrady škody pozostávajúcej z materiálnej škody v paušálnej sume 175,--Eur.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak
osobitný predpis neustanovuje inak.Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je o.i. nevyhnutné
preukázať existenciu škody. Podľa názoru žalovaného žalobca nepreukázal existenciu škody a nároky,

ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické.

Ohľadom vyčíslenia škody má žalovaný za to, že podľa tvrdení žalobcu, tento vyčíslil uplatnenú škodu
na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch,
funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca, a to bez

ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Taktiež uvádza, že škoda zaťažila žalobcu výlučne v období medzi
doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Ako podstatné
zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačného systému, udržiavanie a správu informačného systému a administratívne
spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné.

Na tomto mieste je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že žalobca v žalobách neuvádza, či predmetné
vecné náklady predstavujú podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. skutočnú škodu alebo ušlý zisk.
V tomto smere žalovaný poukazuje na definície týchto kľúčových pojmov: skutočná škoda je trvalé
zmenšenie majetku poškodeného a ušlý zisk predstavuje ušlý majetkový prospech resp. nerozmnoženie
majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať, nebyť škodnej udalosti, s ohľadom na

pravidelný beh vecí. Na základe ustálených definícií skutočnej škody a ušlého zisku, žalovaný má za to,
že žalobca doposiaľ neuniesol bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú škodu
alebo ušlý zisk a zároveň žalovaná zastáva názor, že žalobcom uvedenú paušalizáciu vecných nákladov
nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech, a teda
logicky nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa zákona č. 514/2003Z. z..

Žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca by v tomto konaní na preukázanie vzniku škody musel
produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. V prvom rade žalovaný
má za to, že žalobca ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti
nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov.

Takýto systém musel využívať nielen počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto období, ako
aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri ktorých
žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov. Akákoľvek výška nákladov
prevádzkovania na správu informačného systému vznikala/vznikla žalobcovi bez ohľadu na tvrdené
prieťahy a jej uplatnenie považuje žalovaná za účelové. Žalobca uvádza ako ďalšiu položku majetkovej

škody „udržiavanie“ systému. Tu ide taktiež o činnosť, ktorú musí žalobca vykonávať na každodennej
báze, najmä pri poskytovaní úverov v takom rozsahu, ako ich poskytuje žalobca, aby sa naplnil účel
fungovania spoločnosti daného druhu. Spoločnosť, ktorá sa špecializuje na poskytnutie a vymáhanie
úverov musí mať informačný systém. Požadovať paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne
uvedené činnosti, je nesprávne a znovu účelové. V súvislosti s uvedeným, ako aj s paušálnou sumou

na administratívne spracovanie urgencií exekučnému súdu a publikačné výdaje, je viac ako zrejmé, že
si žalobca uplatňuje neprimerané čiastky (najmä s ohľadom, na skutočnosť, že väčšina uvádzaných
zaslaných žiadostí o poskytnutie informácii sa mohla hospodárnejšie vykonať aj elektronicky). Na druhej
strane, samotný zástupca žalobcu uvádza vo svojom stanovisku k žiadostiam o doplnenie žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 02.07.2012, že „disponuje jednotnou a

nedeliteľnou databázou návrhov v elektronickej forme (návrhy podával elektronicky v automatizovanom
procese)“ a že, „návrhy boli spracované v elektronickej forme a súdom boli odoslané v tejto forme
rovnako tak elektronicky“. Z tohto dôvodu žalovaný má znovu za to, že uplatňovanie nároku na
majetkovú škodu je nepodložené a uplatňovať si 175,--Eur paušálne za každého dlžníka je nielenže
nadhodnotené,aleajnepreukázané.Skutočnúškodujepotrebnédokázaťlistinami/skutočnosťami,ktoré

preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo dochádzať k ľubovoľnému a subjektívnemu
vyčíslovaniu škody zo strany žalobcu (ako tomu je podľa názoru žalovanej aj v tomto prípade) a
preskúmanie predmetného nároku je znemožnené.

Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody žalobcu neodbremeňuje množstvo podaných žalôb,

ťažkostiprijejvyčísleníapreukázaní,aniochranaosobnýchúdajov,obchodnéhotajomstvačidôverných
informácií, teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje.Na základe všetkých uvedených skutočností je žalovaný toho názoru, že nemôže niesť zodpovednosť a
nahrádzať žalobcovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože žalobca nepreukázal
jednak vznik a ani výšku škody. V majetkovoprávnych vzťahoch fyzických a právnických osôb štát

nemôže byť univerzálnym ani singulárnym sukcesorom preberajúcim zodpovednosť za vzájomné
záväzky týchto osôb, pokiaľ je možné uspokojenie týchto záväzkov dosiahnuť iným spôsobom.

Vo vzťahu k nemajetkovej ujme žalovaný uvádza, že žalobca sa vo svojich žalobách domáha aj náhrady
nemajetkovejujmyvpeniazochvpomernejvýškekčiastke663,88€(čiastka,ktorúvniektorýchnálezoch

Ústavný súd SR priznal za prieťahy na rok) podľa toho, ako dlho trvalo domnelé omeškanie.
Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak
nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa
odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

V časti žalobcovho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch poukazuje žalovaný na dve
skutočnosti. V prvom rade, žalobca poukazuje na viacero nálezov Ústavného súdu SR, kde rozhodoval
o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy. Je potrebné povedať, že poskytovanie

finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany
súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 663,88 Eur, ktorá musí byť
priznaná za každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha.

Žalobca zároveň zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je

potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené
zo žalobného návrhu nevyplýva a z toho dôvodu žalovaný nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej
ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch.

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych

vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

Žalovaný akcentuje na potrebu zohľadnenia vyššie citovaného ustanovenia, ako aj ustanovenia § 17
ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. pri formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch, resp. o výške takejto náhrady. Po aplikácii uvedených ustanovení a percepcii skutkových
okolností, na ktoré žalovaný v ďalšom poukáže, podľa žalovaného nemožno dospieť k záveru o
potrebe priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené
predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu.

V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu
úradnémupostupudôjsť,atoprizohľadnenípovahypodnikateľskejčinnostižalobcuapovedomí,ktoréje
okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky
štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že
potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov.

Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných
konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu.

Žalovaný v tejto súvislosti upozorňuje a ako prílohu vyjadrenia k žalobe dokladá list Európskej komisie,
Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu

predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to,
že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov,
ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto
praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku267ZFEÚpodalKrajskýsúdvPrešove(VecC-76/10).Žalovanýdávadopozornosticelýtextpriloženého
listu, pričom poukazuje príkladmo na niektoré výňatky:

„Problémy v spojitosti s týmito praktikami sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky
sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia.
Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv,
ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je
uplatňovanie nárokov zo strany nebankových inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického

využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec
neuplatňujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľa.“

„Formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. navyše obsahuje časť s názvom Všeobecné
podmienky poskytovania úveru (VP), ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu
spotrebiteľa,a/alebopomerneflagrantneznevýhodňujúspotrebiteľovvoviacerýchdôležitýchaspektoch,

z ktorých niektoré uvádzame ďalej.“

„Celkové náklady úverov poskytovaných spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré pozostávajú z
úrokov a iných poplatkov, sa javia byť veľmi vysoké. Zdá sa, že prinajmenšom v niektorých prípadoch
predstavujú náklady takmer 100 % ročne zo sumy získanej od spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o.

Najväčšiu časť poplatkov tvoria náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere, ktoré sa javia
mnohonásobne vyššie ako poplatky, ktoré si účtujú banky.“

„Podľa bodu 6 VP je dlžník povinný zaplatiť v prípade nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške
0,25 % denne, čiže 91,25 % ročne.“

„Podľa bodu 8 VP dlžník môže splatiť veriteľovi dlžnú sumu pred termínom splatnosti, to ho však
nezbavuje povinnosti zaplatiť poplatok (95,6 % z úveru) v plnej výške.“

„Zásadným problémom je skutočnosť, že predmetné podmienky vylučujú uplatňovanie pravidiel na

ochranu spotrebiteľa...“
Z popísaného je zrejmé, že žalobca a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom
záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku
práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých
úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky,

zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb.

Nie je možné opomenúť, že v takomto prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek
podaniežalobcu,atonajmävprípadenávrhunavykonanieexekúcie,kdevprípadežalobcuautomaticky
nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní).

Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy
v prípade posudzovania návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať,
či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania
procesného úkonu súdom.

S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu považuje žalovaný za
konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu,
keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej
aktivite žalobcu. Súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné
konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje možnosť

priznania prípadného nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu.

Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný zastáva názor, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku
zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť
konštatovania porušenia práva. Zároveň aplikujúc ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.

z. po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia žalobcu (ako spoločnosti
s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky), minimálnej závažnosti prípadnej ujmy
a následky, ktoré žalobcovi mohol namietaný nesprávny úradný postup spôsobiť, nemôže byť podľa
žalovanej žalobcovi priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.Vo vzťahu k príčinnej súvislosti žalovaný uviedol, že podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.
z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla

škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné okrem existencie nesprávneho úradného postupu/nezákonného
rozhodnutia, vzniku škody či nemajetkovej ujmy, preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami.

Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu,
je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav

(následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho)
a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť
závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny
na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny
a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný.

Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako priameho a bezprostredného vzťahu
príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom okresného súdu.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností je žalovaný toho názoru, že žalobca nepreukázal, že
byčinnosťousúduvnamietanomkonanídošloknesprávnemuúradnémupostupu,nepreukázalvznikani

výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že nerozhodol o návrhu na zmenu
súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou
ujmou. Žalovaný má skôr za to, že stav, v ktorom sa žalobca ocitol, si zavinil sám, a to spôsobom
vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv, a najmä je už v súčasnosti

zrejmé, že žalobca si uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané čiastky, či už v podobe
majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy.

Z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie
náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., považuje žalovaný žalobu za právne neopodstatnenú

a žiada, aby súd žalobu zamietol.

Súd vykonal dokazovanie konštatovaním obsahu písomnej žaloby,písomného vyjadrenia
žalovanej k žalobe, oboznámil sa s obsahom spisov Okresného súdu Lučenec sp.zn.

13Er/1024/2005,21Er/71/2000,19Er/824/2003,19Er/1710/2003, oboznámil sa so znaleckým posudkom
predloženým žalobcom a dospel k týmto skutkovým a právnym záverom:

Okresný súd Lučenec rozhodol vo veci na pojednávaní konanom 28.06.2014 bez prítomnosť
účastníkov konania.

V právnej veci vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp.zn. 13Er/1024/2005 (5C/107/2012) sa
žalobcaakooprávnený predložilsúdu návrhnazmenusúdnehoexekútora02.11.2009.24.06.2010 súd

udelil súhlas na zmenu súdneho exekútora a rozhodol o doteraz účelne vynaložených trovách exekúcie.
Pred vydaním rozhodnutia o zmene súdneho exekútora súd prípisom z 05.11.2009 žiadal od súdneho
exekútora predloženei originálu exekučných spisov a vyčíslenie trov exekúcie.Súdny exekútor predložil
vyúčtovanie trov exekúcie dňa 20.11.2009. Uznesením z 23.11.2010 súd vyhlásil vykonávanú exekúciu
za neprípustnú a zastavil ju pre rozpor medzi exekučným titulom a zákonom.

Vo veci vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp.zn. 21Er/71/2006 (5C/108/ 2012) sa žalobca ako
oprávnený domáhal voči povinnému X. Q. vo veci pohľadávky 20160.-Sk a prísl. Oprávnený prípisom z02.11.2009 navrhol zmenu súdneho exekútora. O tomto návrhu oprávneného súd rozhodol 16.03.2010
udelením súhlasu na zmenu súdneho exekútora a súčasne určil doteraz vynaložené trovy exekúcie.
Súd prípisom zo 06.11.2009 vyzval súdneho exekútora na predloženie originálu exekučného spisu s

vyúčtovaním trov exekúcie a súdu bolo doručené vyúčtovanie trov exekúcie 23.11.2009.

Vo veci vedenej pod sp.zn. 19Er/824/2003 sa žalobca ako oprávnený navrhol vykonať exekúciu
pre vymoženie sumy 14280.-Sk a prísl. proti povinnému P. S.. 02.11.2009 bol súdu doručený

návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Súd o tomto návrhu oprávneného rozhodol
09.03.2010 zamietnutím návrhu oprávneného a zmenu súdneho exekútora a zároveň exekúciu vyhlásil
za neprípustnú a zastavil ju. Súd takto postupoval po zistení rozporu medzi exekučným titulom a
zákonom. Predtým prípisom z 05.11.2009 súd vyzval súdneho exekútora na predloženie originálu
exekučných spisov a na vyčíslenie trov exekúcie. Súdu boli tieto listiny predložené 13.11.2009.

Vo veci vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp.zn.19Er/1710/2003 žalobca ako oprávnený
predložil súd návrh na zmenu súdneho exekútora dňa 02.11.2009. Súd o tomto návrhu rozhodol
24.02.2010 tak, že exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju a návrh oprávneného na zmenu
súdneho exekútora zamietol.

Takto rozhodol na základe zistenia rozporov medzi exekučným titulom a zákonom.

Podľa § 5 odsek 1 zákona číslo 514/2003 Z.z. ak bolo nezákonné rozhodnutie vydané v konaní, na
ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, právo na náhradu škody má ten, komu nezákonným

rozhodnutím škoda vznikla.

Podľa § 6 odsek 1 citovaného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý

rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 9 odsek 1 citovaného zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo
výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a
d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone

jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa § 9 odsek 2 citovaného zákona, pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej

lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať
len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 15 odsek 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,

nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadostipoškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 17 odsek 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak. 1a)

Podľa § 17 odsek 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 odsek 3 citovaného zákona, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a

pracuje, nezávažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 44 odsek 1 zákona číslo 233/1995 v znení platnom od 01.02.2002 do 31.05.2010,

exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie predloží tento návrh spolu s
exekučným titulom najneskôr do 15 dní súdu a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa § 44 odsek 7 Exekučného poriadku platného od 01.09.2005 oprávnený môže kedykoľvek v
priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný súd návrh na zmenu

exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
exekútora.

Podľa § 44 odsek 8 Exekučného poriadku platného od 01.12.2006 oprávnený môže kedykoľvek v
priebehuexekučnéhokonaniaajbezuvedeniadôvodupodaťnapríslušnýsúdnávrhna zmenusúdneho

exekútora ,súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
exekútora.

Žalobca však nedisponoval platným exekučným titulom, pretože súd po preskúmaní žiadosti súdneho
exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie síce poverenie vydal, avšak po následnom

preskúmaní obsahu exekučného titulu a úverových zmlúv z ktorých žalobca vyvodzoval svoje nároky
proti povinným súd dospel k záveru, že existuje rozpor medzi zákonom a exekučným titulom. Preto
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekučné konanie zastavil.

Z uvedeného zároveň vyplýva, že žalobcovi nemohla vzniknúť majetková škoda a nemajetková ujma

tak, ako tvrdil vo svojej žalobe.

Opäť je potrebné poukázať na ustanovenie § 9 odsek 2 zákona číslo 514/2003 Z.z. z ktorého
vyplýva, že pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti
urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote je možné vychádzať len z

výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z
právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým s rozhodlo o tom, že sudca sa
dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní.

Uvedená zákonná podmienka uplatnenia akýchkoľvek nárokov spočívajúcich v nesprávnom úradnom

postupe súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote nebola splnená a žalobca nepredložil súdu žiadnu listinu svedčiacu o výsledkoch
vybavenia sťažnosti na prieťahy v konaní ani právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní,
že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní a
nepredložil súdu ani iné rozhodnutie označené v § 9 odsek 2 citovaného zákona.

Z týchto dôvodov súd v tomto konaní nebol oprávnený posudzovať otázku porušenia povinností urobiť
úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote.Podľa § 101 odsek 1 O.s.p. účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä
tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú
na pokyny súdu.

Podľa § 120 odsek 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd
rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Pokiaľ žalobca poukazuje na obsah znaleckého posudku predložený súdu, je potrebné zdôrazniť, že
táto listina je vo vzťahu k prejednávanej veci bez právneho významu, pretože znalecký posudok nebol
vykonaný v predmetnom súdnom konaní a znalecký posudok nie je konkretizovaný na prebiehajúce
súdne konanie.

Pokiaľ súd nevydal rozhodnutie o zmene súdneho exekútora v súlade s návrhom žalobcu ako

oprávneného v stanovenej lehote tak len preto, lebo následne došlo k zastaveniu exekúcie pre zistený
rozpor medzi exekučným titulom a zákonom.

Z uvedených dôvodov nevznikli zákonné podmienky vyhovieť žalobe žalobcu.

O náhrade trov konania súd rozhodol tak, že ich náhradu úspešnému účastníkovi konania t.j. žalovanej
nepriznal, pretože nebolo preukázané, že by jej trovy v tomto konaní vznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd

Lučenec, Dr.Herza 14, 984 37 Lučenec.

Podľa § 205 ods.2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej , možno odôvodniť len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti
alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vchádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci.

Podľa § 221 ods.1 súd rozhodnutie zruší, len ak:

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát,
h) súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav,
i) sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré

bolo vydané, zanikli alebo aj také dôvody neexistovali,j) je odvolacím súdom schválený zmier.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.