Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 30, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/7/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113227648
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Martináková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3113227648.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Martinákovej a sudkýň
JUDr. Oľgy Lichnerovej a JUDr. Alice Beňovej v spore žalobcov 1/ Q. 2/ Q., 3/ N. 4/ O., 5/ B., všetci
zastúpení B., proti žalovanému Y., zastúpenému B. o ochranu osobnosti a iné, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 10. novembra 2015, č.k. 17C/334/2013-138, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch I., II., III., IV., V., VII., VIIp o t v r

d z u j e .

Žalobcovia 1/ - 5/ m a j ú nárok proti žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu
4.000 Eur (výrok I.), žalobkyni 2/ sumu 2.716,93 Eur (výrok II.), žalobcovi 3/ sumu 2.000 Eur (výrok
III.), žalobcovi 4/ sumu 2.000 Eur (výrok IV.), žalobcovi 5/ sumu 2.000 Eur (výrok V.). Vo zvyšnej
časti žalobu žalobkyne 2/ zamietol (výrok VI.). Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcom spoločne

a nerozdielne trovy konania, o ktorých výške rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozsudku (výrok VII.). Zároveň uložil žalovanému povinnosť nahradiť trovy konania štátu vo výške
23,15 Eur, ktoré pozostávajú z vyplateného svedočného, a to na účet Okresného súdu Trenčín (výrok
VIII.). V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobcovia sa domáhali ochrany svojej osobnosti, a to
pred neoprávneným zásahom do ich práva na rodinný život a práva na rešpektovanie ich súkromia.
Okrem toho sa žalobkyňa 2/ domáha aj náhrady majetkovej škody, ktorú jej mal spôsobiť žalovaný

svojim protiprávnym konaním. V danom prípade malo byť zasiahnuté právo manžela žalobkyne 1/ a
otca žalobcov 2/ až 5/ na jeho život, a zároveň právo žalobcov na ich súkromie, konkrétne právo na
nerušený rodinný život. Zásah mal spôsobiť žalovaný tým, že N. K. neposkytol zdravotnú starostlivosť
správne, čím porušil § 4 ods.3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich
s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o zdravotnej starostlivosti“). Podľa názoru súdu z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný sa
neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcov dopustil, pretože v dôsledku porušenia ust.

§ 415 Občianskeho zákonníka došlo k úmrtiu otca a manžela žalobcov. Použitie § 415 Občianskeho
zákonníka prichádza do úvahy iba vtedy, ak neexistuje iná konkrétna právna úprava vzťahujúca sa
na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje. Aj keď je zrejmé, že povinnosť riadneho (správneho)
poskytnutia zdravotnej starostlivosti je upravená v § 4 ods. 3 zákona o zdravotnej starostlivosti, teda
existuje právna úprava vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje, táto je však podľa
názoru súdu tak všeobecná (nekonkrétna), že na prejednávaný prípad (okolnosti riadneho poskytovania

zdravotnej starostlivosti) je možné aj použitie § 415 Občianskeho zákonníka. Možnosť aplikácie § 415
Občianskeho zákonníka za účelom posúdenia existencie neoprávneného zásahu podľa názoru súdu
vyplýva aj z toho, že posudzovanie prípadných zásahov zdravotníckeho zariadenia do osobnostnýchpráv fyzickej osoby, by sa nemalo obmedziť iba na skúmanie toho, či postup zdravotníckeho zariadenia
bol, či nebol lege artis (podľa práva, resp. správne). To, že pochybenie medicínskeho charakteru pri
poskytnutí zdravotnej starostlivosti N. K. nebolo zistené, skonštatoval aj Úrad pre dohľad nad zdravotnou

starostlivosťou. Pre rozhodnutie súdu o žalobe žalobcov však nebolo rozhodujúce iba to, či žalovaný
zachoval riadny medicínsky postup pri liečení N. K.. Podľa názoru súdu v danom prípade došlo v
dôsledku porušenia povinnosti žalovaného na predchádzaní vzniku škody na zdraví (obzvlášť ak ide
o poskytovateľa zdravotnej starostlivosti) k úmrtiu N. K.. Žalovaný bol povinný vykonať také opatrenia
na zaistenie jeho bezpečnosti, bezpečnej hospitalizácii, aby predišiel vypadnutiu N. K. z okna izby, kde

bol umiestnený na lôžku. Je zrejmé, že príčina úmrtia N. K. nesúvisela s jeho pľúcnym ochorením,
pre ktoré ho žalovaný prijal na liečenie, avšak okolnosti, za ktorých došlo k jeho úmrtiu sú také, že
tomuto úmrtiu bolo možné predísť, obzvlášť ak starostlivosť o pána N. K. prevzal odborný zdravotnícky
personál. Tento personál mal a mohol predvídať, že správanie N. K. je neracionálne a potenciálne
nebezpečné. Preto podľa názoru súdu mal prijať také opatrenia, ktoré by zabránili jeho svojvoľnému
konaniu, a nie naopak, umiestniť ho na lôžko, z ktorého mu objektívne hrozilo zvýšené riziko vypadnutia

z okna. N. K. bol umiestnený na lôžku, ktoré sa nachádzalo bezprostredne pod oknom, pričom od steny
pod oknom ho oddeľoval len radiátor. Okno bolo otvárateľné a na okne nebola žiadna zábrana proti
vypadnutiu, napr. mreže, ktoré boli na okno namontované po úmrtí pána N. K.. Zdravotnícky personál
žalovaného pritom vedel zo zdravotnej dokumentácie N. K., že trpí na Alzheimerovu chorobu, dokonca v
prijímajúcom zázname je uvedené prijímajúcim lekárom, že je dezorientovaný časom, miestom, osobou.

Počas hospitalizácie a noci, ktorá predchádzala jeho úmrtiu sa správal agresívne, bol nezvládnuteľný.
Samotný žalovaný v odpore proti vydanému platobnému rozkazu uviedol, že počas služby bolo nutné
uzamykať hlavný vchod i priechodné dvere k výťahu, nakoľko pán N. K. neustále vykazoval tendenciu
utiecť z oddelenia. Ani tieto skutočnosti, objektívne vyvolávajúce obavu z potenciálne nebezpečného
správania zomrelého, neprimäli žalovaného (resp. jeho zamestnancov) k tomu, aby prijal vhodné a

účinné opatrenia na eliminovanie rizika ublíženia si pacienta, ktoré nepochybne vyplývalo z okolností
umiestnenia postele N. K.. N. K. bol v čase jeho hospitalizácie osobou, ktorá vzhľadom k jeho
zdravotnému stavu nemohla posúdiť následky svojho správania. Táto skutočnosť bola celkom zrejmá
z jeho zdravotnej dokumentácie a takisto z jeho správania. Preto akékoľvek spoluzavinenie N. K. na
jeho úmrtí nie je možné konštatovať. Takisto tvrdenie žalovaného, že nemohol s istotou predpokladať

vypadnutiezoknajeúčelové,pretožerizikopoškodeniazdraviavdôsledkunepredvídateľnostisprávania
bolo celkom zrejmé. Žalovaný ako nemocnica pritom najlepšie musí vedieť to, ako naložiť s takýmto
pacientom, aby si v dôsledku svojho zlého zdravotného (psychického) stavu sám neublížil. Vyvstáva
legitímna otázka kto, ako nie zdravotníci, vie najlepšie zvládnuť chorého človeka, ktorý môže ohroziť
sám seba. Podľa názoru súdu je na to najpovolanejším práve žalovaný ako zdravotnícke zariadenie.

Preto neobstojí obrana žalovaného, že jeho konanie bolo nepredvídateľné a nedalo sa mu predísť. Na
rozdielodžalovanéhosúdneboltohonázoru,žejeodbornouotázkouposúdenietoho,doakejmierybolo
možné zo strany žalovaného (resp. personálu žalovaného) predvídať za daných okolností skutočnosť,
že pacient bude konať tak, že vypadne z okna a toho, či sa miera tejto predvídateľnosti mení s ohľadom
na skutočnosť, kde sa nachádzalo lôžko, na ktorom bol pacient umiestnený. Práve naopak, zisťovanie

dodržania všeobecnej prevenčnej povinnosti na skutkový stav zistený v konkrétnom konaní je právnym
posúdením, ktoré prináleží iba súdu. Túto otázku nie je možné posudzovať napríklad znalecky. Na
odborné posúdenie toho, či konkrétne konanie osoby bolo porušením všeobecnej prevenčnej povinnosti,
ani neexistuje znalecké odvetvie. Ak súd skonštatuje, že došlo k naplneniu skutkovej podstaty §
415 Občianskeho zákonníka (teda porušeniu právnej povinnosti) je nutné následne skonštatovať, že

došlo k neoprávnenému (protiprávnemu) zásahu. Súd z vykonaného dokazovania zistil, že v dôsledku
neoprávneného zásahu žalovaného došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcov, ktoré im vyplývajú
z § 11 Občianskeho zákonníka. V dôsledku neoprávneného zásahu žalovaného prišiel o život otec,
resp. manžel žalobcov. Tým bola podľa názoru súdu dôstojnosť žalobcov znížená v značnej miere.
Preto súd konštatoval, že žalobcovia sú oprávnení požadovať od žalovaného aj náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch, ktorá je sekundárnou (teda následnou) formou satisfakcie pred neoprávneným
zásahom do ich osobnostných práv. Podľa názoru súdu by morálne (nepeňažné) zadosťučinenie
nebolo s prihliadnutím na následky zásahu dostatočné. Výška náhrady, ktorú žalobcovia od žalovaného
požadujú nie je podľa názoru súdu neprimeraná vo vzťahu k žalovanému. Naopak, mohla by sa javiť ako
nízka. Súd aplikujúc § 136 Občianskeho súdneho poriadku považoval žalobcami požadovanú náhradu

nemajetkovej ujmy za primeranú, a to s ohľadom na popísanú závažnosť vzniknutej ujmy a na uvedené
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Výška požadovanej a aj súdom priznanej náhrady
neprekračuje výšku náhrad, ktoré sú v súdnej praxi priznávané pri odškodňovaní pozostalých za stratu
života ich blízkej osoby, resp. za neoprávnený zásah do ich rodinného prostredia a súkromia. Ohľadnežaloby žalobkyne 2/ o náhradu majetkovej škody vo výške 1.149,54 Eur, ktorá jej mala vzniknúť v priamej
príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného, konštatoval, že vykonaným dokazovaním bolo
preukázané porušenie právnej povinnosti žalovaného podľa § 415 ods. 1 Obč. zákonníka a preto je daná

zodpovednosť žalovaného podľa § 420 ods. 1 Obč. zákonníka za vznik škody vzniknutej žalobkyni 2/ v
súvislosti s vynaloženými nákladmi na pohreb N. K.. V zmysle § 449 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa
odškodňujú aj primerané náklady vynaložené pozostalými na pohreb osoby, ktorá zomrela v dôsledku
konania osoby zodpovednej za jej smrť. Žalobkyňa 2/ uniesla dôkazné bremeno o účelne vynaložených
a primeraných nákladoch na pohreb N. K. iba čiastočne, a to vo výške 716,93 Eur (94,40 + 30,10 +

672,10 - 79,67), a preto jej žalobe v tejto časti vyhovel a vo zvyšnej časti uplatnenej náhrady majetkovej
škody žalobu žalobkyne 2/ zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 141 ods. 1, 2, 3 O.s.p.
(správne má byť § 142 ods. 1, 2, 3 O.s.p.), vychádzajúc zo zásady úspechu v konaní tak, že úspešným
žalobcom 1/ - 5/ priznal právo na náhradu trov konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Na rozhodnutie o náhrade trov konania,
ktoré vznikli v konaní štátu, súd aplikoval § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa výsledku

konania uložil žalovanému povinnosť nahradiť štátu trovy, ktoré mu vznikli. V konaní štát vynaložil trovy,
ktoré pozostávajú z vyplateného svedočného svedkyni M.. M. W. vo výške 23,15 Eur.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie, a to jeho výrokom I., II., III., IV., V., VII., VIII. podal v
zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Namietal, že rozsudok trpí viacerými vadami a odvolanie podáva

z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. a/ až f/ O.s.p. Mal za to, že rozhodujúcou otázkou pre
správne rozhodnutie vo veci samej je otázka predvídateľnosti (za daných okolností) predmetného
konaniapacientapánaK.(tedajehovypadnutiezokna)zostranyžalovaného,tedaotázka,doakejmiery
mohol toto konanie pána K. predvídať (a teda mu aj následne zabrániť). Nesúhlasil s názorom súdu prvej
inštancie, že v konaní bola táto skutočnosť, teda skutočnosť, že žalovaný konanie pána K. mohol a mal

predvídať, aj riadne preukázaná. Mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil otázku unesenia
dôkazného bremena žalobcami, ktorí boli povinní na dosiahnutie úspechu v tomto konaní nepochybne
preukázať, že za daných okolností, najmä vzhľadom na informácie o zdravotnom stave pacienta, ktoré
mal žalovaný k dispozícii, mal a mohol predvídať predmetné konanie pacienta pána K. (jeho vypadnutie
z okna). K preukázaniu tejto skutočnosti zo strany žalobcov však v konaní nedošlo, a preto bolo

potrebné žalobu pre neunesenie dôkazného bremena zamietnuť. Zásadne nesúhlasil s názorom súdu
prvej inštancie, že otázka predvídateľnosti predmetného konania pacienta nie je odbornou otázkou,
ale otázkou právnou a teda, že súd túto otázku posúdil aj bez odborného vyjadrenia či znaleckého
dokazovania. Skutočnosť, že ide o otázku odbornú vyplýva z toho, že na ňu nie je možné odpovedať bez
toho, aby odpovedajúci dobre poznal zdravotný stav pacienta pána K. v čase pred smrťou a vedel na

základe takto poznaného zdravotného stavu pacienta na základe svojich odborných znalostí vyhodnotiť,
či je alebo nie je s týmto zdravotným stavom pacienta spojené riziko, že pacient vypadne z okna a
tiež prípadne, ako sa miera tohto rizika mení umiestnením lôžka pacienta. Uvedený záver je možné
vyvodiť vždy len z konkrétneho zdravotného stavu daného pacienta a preto otázku, či bolo alebo nebolo
možné v tomto konkrétnom prípade predvídať predmetné správanie pacienta možno zodpovedať len s

využitím odborných znalostí - znaleckého dokazovania, bez ktorého si súd v tejto otázke nemohol sám
spraviť žiadny relevantný záver použiteľný pre rozhodnutie vo veci samej. Napriek uvedenému však súd
v konaní sám bez akéhokoľvek odborného stanoviska posúdil a vyhodnotil túto otázku tak, že vzhľadom
na zdravotný stav pacienta žalovaný mohol a mal toto konanie pacienta (vypadnutie z okna) predvídať.
Tu sa však prejavuje zjavný rozpor v odôvodnení rozsudku, keď na jednej strane súd uvádza, že otázka

posúdenia predvídateľnosti konania pacienta nie je otázkou odbornou ale otázkou právnou a na druhej
strane svoj záver o tom, že predmetné konanie pacienta bolo pre žalovaného predvídateľné odôvodňuje
práve poukázaním na zdravotný stav pacienta. Teda súd sám posúdil zdravotný stav pacienta a
na základe tohto posúdenia dospel k záveru, že predmetné konanie pacienta bolo pre žalovaného
predvídateľné - čo je však neprípustné, keďže posúdenie tejto otázky je zjavne nad rámec odbornej

znalosti súdu. Zarážajúcou je pritom tá skutočnosť, že takýto prijatý záver súdu je v priamom rozpore so
záverom prijatým v tejto otázke Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Z obsahu stanoviska
úradu vyplýva, že úrad zohľadnil všetky skutočnosti, teda neobmedzil sa len na posúdenie samotného
lekárskeho výkonu. Posúdenie otázky, či bola zdravotná starostlivosť poskytnutá pacientovi N. K.
správne bolo vykonané úradom práve prostredníctvom stanoviska úradu, pričom uvedené stanovisko

je tak rozhodnutím v zmysle § 135 ods. 2 O.s.p., a teda súd bol povinný z neho v konaní vychádzať,
čo znamená, že ním bol viazaný. Aj napriek tomu však súd túto otázku posúdil inak ako úrad, čo je
neprípustné. Rovnako podstatnou vadou, ktorá je sama o sebe dôvodom na zrušenie rozsudku, je
skutočnosť, že hoci sa súd v rozsudku od záveru úradu prezentovaného v stanovisku úradu odklonil,v odôvodnení rozsudku tento svoj odklon žiadnym spôsobom neodôvodnil, hoci ide o najrelevantnejšiu
skutočnosť z hľadiska rozhodnutia vo veci samej, čím mu odňal možnosť podať ohľadne tejto otázky
relevantné odvolanie, nakoľko rozsudok je v tejto časti nepreskúmateľný. Mal za to, že pokiaľ sa chcel

súd od názoru úradu odkloniť, mohol tak urobiť výhradne na základe iného odborného stanoviska či
znaleckého posudku, v žiadnom prípade však nie len na základe vlastnej úvahy. Ďalej poukázal na to, že
votázkepredvídateľnostikonaniapredmetnéhopacientajevýznamnouskutočnosťouajto,žeanižiadny
zo žalobcov nepredpokladal, že by mohlo dôjsť k vypadnutiu z okna pána K., alebo by toto vypadnutie
hrozilo. Všetci žalobcovia v konaní vypovedali tak, že nikoho z personálu žalovaného neupozorňovali

na skutočnosť, že by hrozilo vypadnutie pána K. z okna. Nie je možné konštatovať, že pokiaľ príjme ako
zdravotnícke zariadenie do svojej starostlivosti pacienta, tak za neho aj za jeho zdravie zodpovedá, nech
sa stane čokoľvek. Vždy a aj v tomto prípade je potrebné stanoviť mieru, kedy ešte ide o pochybenie
žalovanéhoakedyideonáhodu,ktorejnemoholaniprivynaloženívšetkejodbornejstarostlivostipredísť.
Vyslovilnázor,žepokiaľbyplatilzáverobsiahnutývnapadnutomrozsudku,taktentorozsudokbyvytvoril
neprimeraný tlak na všetkých poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, najmä na ústavné zariadenia,

ktoré by de facto niesli zodpovednosť za akékoľvek poškodenie zdravia pacienta, teda aj za to, ktorému
nemohli nijak zabrániť. Vzhľadom na to, že v konaní nebolo preukázané, že by konanie (vypadnutie z
okna) pacienta pána K. bolo zo strany žalovaného predvídateľné, preto nemôže v žiadnom prípade niesť
zodpovednosť za následky s tým spojené. Ďalšou vadou rozsudku je tá skutočnosť, že súd nevykonal
navrhnutýdôkazvykonanieohliadkynamiestesamom,hociztejtoohliadkybolomožnézistiťskutočnosti

významné pre rozhodnutie vo veci samej. Ešte závažnejšou vadou rozsudku je to, že súd svoj postup o
nevykonaní navrhnutej ohliadky nezdôvodnil, čo je v priamom rozpore s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Ďalej
namietal, že súd sa v odôvodnení rozsudku žiadnym spôsobom nevyrovnal s odborným vyjadrením M..
K.M.,O..,prednostuaprimárapsychiatrickejklinikyY.G.E.,vktoromsavyjadrilkmedicínskymotázkam
rozhodujúcim pre správne rozhodnutie vo veci samej. Z tohto odborného vyjadrenia je zrejmé, že za

okolností, kedy personál žalovaného nebol výslovne upozornený na skutočnosť, že u pacienta výslovne
hrozí jeho vypadnutie z okna, nebolo možné túto skutočnosť zo strany personálu nemocnice žiadnym
spôsobom predvídať. Mal za to, že súd bol povinný sa touto listinou v odôvodnení rozsudku vyporiadať
a pokiaľ tak neurobil, je zrejmé, že odôvodnenie rozsudku nie je presvedčivé tak, ako to vyžaduje ust. §
157 ods. 2 O.s.p. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu žalobcov zamietol.

3. Žalobcovia 1/ až 5/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedli, že považujú rozsudok
súdu prvej inštancie v celom rozsahu za vecne správny, zákonný a založený na úplne vyčerpávajúcom
odôvodnení všetkých skutkových a právnych záverov, na ktorých súd svoje rozhodnutie založil a
ktoré boli pre posúdenie uplatnených nárokov relevantné. Pokiaľ ide o zásadnú odvolaciu námietku

žalovaného, v ktorej vytýka súdu, že dospel k nesprávnemu právnemu záveru o tom, že žalovaný mal
a mohol predvídať správanie sa pacienta N. K. počas jeho hospitalizácie, v dôsledku ktorého napokon
tento pacient vypadol z okna, tak táto nie je vôbec opodstatnená. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
predostrel rozsiahlu argumentáciu, v ktorej podrobne vysvetlil, na základe akých skutkových zistení
dospel k záveru o tom, že žalovaný mal a mohol predvídať správanie sa pacienta N. K. a že pokiaľ tohto

pacienta napriek konkrétnym prejavom jeho správania sa počas predchádzajúcej doby hospitalizácie
ponechal umiestneného na lôžku v bezprostrednej blízkosti okna na 3. poschodí budovy žalovaného, z
ktorého napokon pacient vypadol, tak postup žalovaného bol nesprávny a v rozpore s ust. § 415 Obč.
zákonníka. Uviedli, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynuli také skutočnosti, na základe
ktorých súd opodstatnene dospel k záveru o predvídateľnosti správania sa pacienta N. K. počas jeho

hospitalizácie u žalovaného. Je zrejmé, že pre posúdenie predvídateľnosti správania sa pacienta N.
K. počas jeho hospitalizácie u žalovaného nebolo rozhodujúce len samotné ochorenie, ktorým trpel
(Alzheimerova choroba), ale predovšetkým to bolo práve konkrétne správanie sa tohto pacienta po jeho
prijatí na hospitalizáciu u žalovaného až do okamihu jeho vypadnutia z okna s následkom smrti. Mali
za to, že vzhľadom na správanie sa pacienta N. K. na oddelení po hospitalizácii, navyše trpiaceho

Alzheimerovou chorobou, bolo nezodpovedné zo strany žalovaného umiestniť takéhoto pacienta na
lôžku bezprostredne pri okne, ktoré nebolo žiadnym spôsobom zabezpečené proti vypadnutiu osoby z
okna a bolo voľne otvárateľné. Žalovaný musel byť uzrozumený s tým, že takto sa správajúci pacient
sa môže pokúsiť ujsť z oddelenia aj cez toto okno pri jeho lôžku, bez schopnosti objektívne vyhodnotiť
a posúdiť s tým spojené hroziace nebezpečenstvo, a teda nepochybne žalovaný na základe týchto

prejavov správania sa pacienta mohol a mal predvídať aj možnosť jeho vypadnutia z okna pri jeho
lôžku. Bolo v možnostiach žalovaného predísť úmrtiu pacienta N. K. spôsobeného jeho vypadnutím
z nezabezpečeného okna, do ktorého bol pacientovi ešte dokonca umožnený zjednodušený prístup
priamo z jeho lôžka, tým, že by bol pacient umiestnený na inom lôžku, prípadne, že by bolo okno prijeho lôžku zabezpečené tak, aby ho nemohol pacient otvoriť. Z pohľadu týchto skutočností je potom
žalovaným navrhované znalecké dokazovanie zjavne neúčelné a bez významu a súd prvej inštancie
správne postupoval, pokiaľ takéto neúčelné dokazovanie vykonal. Napokon je zrejmé, že súd svoj záver

o porušení právnej povinnosti a neoprávnenom zásahu zo strany žalovaného pri poskytovaní zdravotnej
starostlivosti pacientovi N. K. do jeho osobnostných práva ako aj osobnostných práv žalobcov 1/ až 5/
založil na porušení všeobecnej prevenčnej povinnosti v zmysle § 415 Obč. zákonníka a nie na porušení
povinnosti osobitnej v zmysle § 4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z.z., teda povinnosti poskytnúť zdravotnú
starostlivosť správne (lege artis), a preto aj z tohto pohľadu by bolo vykonanie navrhovaného znaleckého

dokazovania pre toto konanie celkom neúčelné. Súd svoj záver o tom, že správanie sa pacienta N. K.
počas jeho hospitalizácie bolo jednoznačne predvídateľné založil na konkrétnych skutkových zisteniach,
ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namieta, že súd neprihliadol na
zistenia vyplývajúce zo šetrenia veci Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou uviedli, že táto
nie je opodstatnená. Skutočnosť, že Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v rámci výkonu
jehopôsobnostiprišetreníokolnostíúmrtiapacientaN.K.počasjehohospitalizácieužalovanéhodospel

k záveru, že nemožno zo strany žalovaného konštatovať porušenie § 4 zák. č. 576/2004 Z.z. a že
pochybenie medicínskeho charakteru nebolo zistené, nemá žiaden vplyv na správnosť záveru súdu
prvej inštancie o tom, že postup žalovaného pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti tomuto pacientovi
bol v rozpore s ust. § 415 Obč. zákonníka, na ktorom zistení súd založil tak zodpovednosť žalovaného
za škodu, ako aj za neoprávnený zásah do osobnostných práv pacienta a žalobcov 1/ až 5/. Je zrejmé,

že Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v tejto veci nebolo vydané žiadne rozhodnutie,
a preto odvolacia námietka žalovaného, že súd mal v zmysle § 135 ods. 2 O.s.p. z tohto rozhodnutia
vychádzať, bola zjavne opodstatnená. K odvolacej námietke žalovaného, že súd nevykonal ohliadku na
mieste samom, uviedli, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že priestory izby, v ktorej bol pacient N. K.
hospitalizovaný, sa medzičasom zmenili, keď práve po tejto udalosti bolo okno upravené a zamrežované

a bolo upravené aj umiestnenie lôžok v tejto izbe. Navyše z priestorov izby bola na dôkaz v tomto konaní
predložená aj fotodokumentácia, preto vykonanie ohliadky na mieste samom by bolo zjavne neúčelným
a bez akéhokoľvek dopadu na posúdenie uplatnených nárokov v tejto veci. Pokiaľ ide o odborné
vyjadrenie prednostu a primára psychiatrickej kliniky žalovaného mali za to, že toto nemožno považovať
za objektívny dôkazný prostriedok v konaní, nakoľko ide o vyjadrenie riadiaceho pracovníka žalovaného,

a preto toto možno považovať len za ďalšie vyjadrenie samotného žalovaného ako účastníka konania
k prejednávanej veci. Žiadali, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach
ako vecne správny potvrdil a uplatnili si náhradu trov odvolacieho konania.

4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu (vo výrokoch I., II.,

III., IV., V., VII., VIII.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 379, § 380 ods. 1, § 385
ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) a
dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

5. Po podaní odvolania žalovaným došlo k zmene právnej úpravy občianskeho súdneho konania, keď

dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP),
ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.), platný v čase vydania
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v čase podania odvolania.

V danom prípade bolo odvolanie žalovaného podané dňa 24.11.2015. Podľa prechodného ustanovenia

§ 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v
konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Vychádzajúc
z uvedených ustanovení, s prihliadnutím na základné princípy CSP uvedené v jeho čl. 2 ods. 1 a čl.
3 ods. 1, odvolací súd posudzoval dôvody odvolania podľa právneho stavu účinného ku dňu podania

odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p.

6.Súdprvejinštanciezaložilsvojerozhodnutievnapadnutejvýrokovejvyhovujúcejčastinatomprávnom
závere,žežalovanýporušilvšeobecnúprevenčnúpovinnosťvzmysleust.§415Občianskehozákonníka
pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientovi N. K., ktorý prišiel o život počas jeho hospitalizácie

v dôsledku protiprávneho konania žalovaného, čím bola dôstojnosť žalobcov 1/ až 5/ (manželky a
detí N. K.) znížená v značnej miere, a preto sú títo oprávnení požadovať od žalovaného náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhradu škody spočívajúcej v nákladoch vynaložených pozostalými
na pohreb osoby, ktorá zomrela v dôsledku konania osoby zodpovednej za jej smrť. Konštatoval, že vdanom prípade došlo v dôsledku porušenia povinnosti žalovaného na predchádzaní vzniku škody na
zdraví (obzvlášť ak ide o poskytovateľa zdravotnej starostlivosti) k úmrtiu pacienta N. K.. Zdravotnícky
personál žalovaného zo zdravotnej dokumentácie pacienta N. K. vedel, že tento trpel Alzheimerovou

chorobou, dokonca v prijímacom zázname je uvedené, že pacient je dezorientovaný časom, miestom,
osobou. Počas hospitalizácie a noci, ktorá predchádzala úmrtiu N. K., sa tento správal agresívne, bol
nezvládnuteľný, mal tendenciu utiecť z oddelenia. Ani tieto skutočnosti, objektívne vyvolávajúce obavu
z potenciálne nebezpečného správania zomrelého, neprimäli žalovaného k tomu, aby prijal vhodné a
účinné opatrenia na eliminovanie rizika ublíženia si pacienta, ktoré nepochybne vyplývalo z okolnosti

umiestnenia postele N. K., ktorý bol umiestnený na lôžku, nachádzajúcom sa bezprostredne pri okne,
ktoré nebolo žiadnym spôsobom zabezpečené proti vypadnutiu osoby z okna, z ktorého napokon tento
pacient vypadol, pričom utrpel zranenia, na následky ktorých zomrel. Podľa názoru súdu žalovaný bol
povinný vykonať také opatrenie na zaistenie bezpečnej hospitalizácie N. K., aby predišiel vypadnutiu
pacienta z okna izby, tento personál mal a mohol predvídať, že správanie N. K. je neracionálne a
potencionálne nebezpečné, a preto mal prijať také opatrenia, ktoré by zabránili jeho svojvoľnému

konaniu a nie naopak umiestniť ho na lôžko, z ktorého mu objektívne hrozilo zvýšené riziko vypadnutia
z okna. Postup žalovaného pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientovi N. K. bol nesprávny, v
rozpore s ust. § 415 Obč. zákonníka (porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti na predchádzanie
škodám) a tým došlo k neoprávnenému zásahu žalovaného do osobnostných práv žalobcov 1/ až
5/, do ich práva na rodinný život a práva na rešpektovanie ich súkromia. V dôsledku neoprávneného

zásahu žalovaného prišiel o život otec, resp. manžel žalobcov 1/ až 5/, a tým bola podľa názoru
súdu dôstojnosť žalobcov znížená v značnej miere. Konštatoval, že žalobcovia sú preto oprávnení
požadovať od žalovaného aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je sekundárnou formou
satisfakcie pred neoprávneným zásahom do ich osobnostných práv. Výška náhrady, ktorú žalobcovia
od žalovaného požadovali nie je podľa názoru súdu neprimeraná vo vzťahu k žalovanému a naopak

by sa mohla javiť ako nízka a táto neprekračuje výšku náhrad, ktoré sú v súdnej praxi priznávané pri
odškodňovaní pozostalých za stratu života ich blízkej osoby, či za neoprávnený zásah do ich rodinného
života a súkromia. Požadovaná náhrada podľa názoru súdu reflektuje aj zdravotný stav a vek N. K.,
a preto uplatnenému nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy v celkovom rozsahu vyhovel.
Vo vzťahu k nároku na náhradu škody, ktorý si uplatňovala žalobkyňa 2/ konštatoval, že vykonaným

dokazovaním bolo preukázané porušenie právnej povinnosti žalovaného podľa § 415 Obč. zákonníka,
a preto je daná aj zodpovednosť žalovaného podľa § 420 ods. 1 Obč. zákonníka za vznik majetkovej
škody žalobkyni 2/, pričom v zmysle § 449 ods. 2 Obč. zákonníka sa odškodňujú aj primerané náklady
vynaložené pozostalými na pohreb osoby, ktorá zomrela v dôsledku konania osoby zodpovednej za
jej smrť. Žalobkyňa 2/ uniesla dôkazné bremeno o účelne vynaložených a primeraných nákladoch na

pohreb N. K. iba čiastočne, a to vo výške 716,93 Eur, a preto jej žalobe v tejto časti vyhovel a vo zvyšnej
časti uplatnenej náhrady majetkovej škody žalobu žalobkyne 2/ zamietol.

7. Odvolací súd tento právny názor súdu prvej inštancie považuje za správny. V celom rozsahu sa
stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie v tomto smere a osvojuje si dôvody

napadnutého rozsudku, na ktoré poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie správnosti a k
odvolacím námietkam žalovaného dodáva nasledovné:

8. Podľa § 11 Obč. zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a
zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia svojho mena a prejavov osobnej povahy.

9. Podľa § 13 ods. 1 Obč. zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

10. Podľa § 13 ods. 2, 3 Obč. zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1
najmäpreto,žebolavznačnejmierezníženádôstojnosťfyzickejosobyalebojehovážnosťvspoločnosti,
má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2
určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

11. Podľa § 15 Obč. zákonníka po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať právo na ochranu jeho osobnosti
manželovi a deťom, a ak ich niet, jeho rodičom.12. Podľa § 16 Obč. zákonníka kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobí
škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti za škodu.

13. Podľa § 415 Obč.zákonníka každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví,
na majetku, na prírode a životnom prostredí.

14. Podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení každá fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, medzi inými aj na ochranu pred neoprávneným zásahom do jej práva na súkromie, ktoré

zahŕňa aj právo na nerušený rodinný život. Obsahom tohto práva je zákaz akéhokoľvek neoprávneného
zásahu, ktorý by bol spôsobilý vyvolať porušenie alebo ohrozenie tohto práva. Podľa ust. § 13 Obč.
zákonníka pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti musí byť splnená podmienka existencie
zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúcu buď v porušení, alebo len v
ohrození osobnosti fyzickej osoby, v jej fyzickej a morálnej integrite. Tento zásah musí byť neoprávnený
(protiprávny) a musí tu byť zistená existencia príčinnej súvislosti medzi takýmto zásahom a dotknutím

osobnosti sféry fyzickej osoby.

15. V zmysle uvedeného aj odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný sa pri poskytovaní zdravotnej
starostlivosti pacientovi N. K. dopustil neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcov 1/ až
5/, pretože v dôsledku porušenia ust. § 415 Obč. zákonníka (tzv. všeobecnej prevenčnej povinnosti na

predchádzanie škodám či už na majetku alebo zdraví) došlo k úmrtiu otca a manžela žalobcov 1/ až 5/.
Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu
záveru o tom, že žalovaný mal a mohol predvídať správanie sa pacienta N. K. počas jeho hospitalizácie,
v dôsledku ktorého napokon tento pacient vypadol z okna, pričom utrpel zranenia, na následky ktorých
zomrel, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne a

vyčerpávajúco zdôvodnil, na základe akých skutkových zistení dospel k záveru o tom, že žalovaný mal
a mohol predvídať správanie sa pacienta N. K. a že pokiaľ tohto pacienta napriek konkrétnym prejavom
jeho správania sa počas predchádzajúcej doby hospitalizácie ponechal umiestneného na lôžku v
bezprostrednej blízkosti okna, z ktorého napokon pacient vypadol, tak postup žalovaného bol nesprávny
a v rozpore s ust. § 415 Obč. zákonníka. Aj podľa názoru odvolacieho súdu z vykonaného dokazovania

jednoznačne vyplynuli také skutočnosti, na základe ktorých možno konštatovať, že žalovaný mal a
mohol predvídať správanie sa pacienta N. K. počas jeho hospitalizácie u žalovaného a v možnostiach
žalovaného bolo predísť úmrtiu pacienta N. K. spôsobeného jeho vypadnutiu z nezabezpečeného okna.
Pre posúdenie predvídateľnosti správania sa pacienta N. K. počas jeho hospitalizácie u žalovaného
nebolorozhodujúcelenjehosamotnéochorenie(trpelAlzheimerovouchorobou),alenajmätobolopráve

konkrétne správanie sa N. K. po prijatí na hospitalizáciu u žalovaného až do okamihu jeho vypadnutia z
okna s následkom smrti. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že N.
K. po prijatí na hospitalizáciu bol dezorientovaný, neustále usmerňovaný sestrou na izbu a počas služby
bolo nutné uzamykať hlavný vchod i priechodné dvere k výťahu, nakoľko pacient vykazoval tendenciu
utiecť z oddelenia. Aj počas noci, ktorá predchádzala jeho úmrtiu sa pacient správal agresívne, bol

nezvládnuteľný, službukonajúcim lekárom mu bol ordinovaný 2x liek na ukľudnenie, avšak napriek tomu
bol nezvládnuteľný. Práve tieto skutočnosti mali primäť žalovaného k tomu, aby vykonal opatrenia na
zaistenie bezpečnosti pacienta N. K.. Ak za takéhoto stavu správania sa N. K. počas hospitalizácie u
žalovaného a za vedomosti odborného personálu žalovaného o takomto správaní sa pacienta trpiaceho
Alzheimerovou chorobou (upozorneného rodinnými príslušníkmi o dezorientácii pacienta v cudzom

prostredí) išlo o nezodpovedné konanie žalovaného, ktorý ponechal pacienta na lôžku umiestnenom
bezprostrednepriokne,ktoréneboložiadnymspôsobomzabezpečenéprotivypadnutiuzokna.Tvrdenia
žalovaného, že nemohol predpokladať vypadnutie z okna, vyhodnotil aj odvolací súd za účelové,
pretože riziko poškodenia zdravia v dôsledku nepredvídateľnosti správania bolo, vzhľadom na konkrétne
prejavy pacienta N. K., celkom zrejmé. Žalovaný sa na jednej strane podľa vlastných záznamov v

priebehu hospitalizácie snažil pacientovi zamedziť ujdeniu z oddelenia uzamykaním hlavného vchodu,
avšak na druhej strane neurobil nič proti tomu, aby takýto dezorientovaný pacient nevypadol z voľne
sa otvárajúceho okna, pod ktorým bolo umiestnené lôžko N. K. bez akéhokoľvek odstupu od okna.
Pokiaľ žalovaný namietal, že súd si otázku predvídateľnosti konania pacienta nemohol sám posúdiť
bez odborného vyjadrenia či znaleckého dokazovania, odvolací súd sa s týmto názorom žalovaného

nestotožňuje. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že záver o porušení všeobecnej prevenčnej
povinnosti v zmysle § 415 Obč. zákonníka je záverom o právnej otázke a nie o otázke odbornej.
Súd prvej inštancie svoj záver o tom, že správanie sa pacienta N. K. počas jeho hospitalizácie
u žalovaného bolo jednoznačne predvídateľné založil na konkrétnych skutkových zisteniach, ktorévyplynuli z vykonaného dokazovania a z ktorých bolo možné prijať právny záver, že žalovaný porušil
právnu povinnosť vyplývajúcu z ust. § 415 Obč. zákonníka. Z týchto dôvodov boli odvolacie námietky
žalovaného o nevykonaní znaleckého dokazovania vo vzťahu k otázke predvídateľnosti správania sa

pacienta N. K. počas jeho hospitalizácie neopodstatnené.

16. Pokiaľ ide o ďalšiu odvolaciu námietku žalovaného, v ktorej namietal, že súd neprihliadal na zistenia
vyplývajúce zo šetrenia veci Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a postupoval v rozpore s
ust. § 135 ods. 2 O.s.p. s poukazom na to, že týmto rozhodnutím bol viazaný, ani táto odvolacia námietka

nebola opodstatnená. V danom prípade Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v písomnom
oznámení o výsledku šetrenia podania zo dňa 14.05.2012 konštatoval, že po podrobnej analýze údajov
v zdravotnej dokumentácii nemožno zo strany žalovaného konštatovať porušenie § 4 zák. č. 576/2004
Z.z. a že pochybenie medicínskeho charakteru nebolo zistené. V danom prípade však pre rozhodnutie o
žalobe žalobcov nebolo rozhodujúce iba to, či žalovaný zachoval riadny medicínsky postup pri liečení N.
K., keď zodpovednosť žalovaného za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcov 1/ až 5/ ako

aj za náhradu škody spočíva v porušení všeobecnej prevenčnej povinnosti žalovaným v zmysle § 415
Obč. zákonníka a nie na porušení povinnosti osobitnej v zmysle § 4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z.z. v znení
neskorších predpisov, teda povinnosti poskytnúť zdravotnú starostlivosť správne (lege artis). Pokiaľ
žalovaný namietal, že súd bol rozhodnutím Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v zmysle §
135 ods. 2 O.s.p. viazaný, k tomu je potrebné uviesť, že oznámenie o výsledku šetrenia podania č. PO

480/2012 zo dňa 14.05.2012 vydaného Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou neobsahuje
žiadne rozhodnutie, ale len zistenia a závery, ku ktorým tento úrad v rámci šetrenia podania žalobkyne
1/ dospel. Je zrejmé, že Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v tejto veci nebolo vydané
žiadne rozhodnutie, a preto ani táto odvolacia námietka žalovaného nie je dôvodná.

17. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného, v ktorej namietal, že súd nevykonal dokazovanie
ohliadkou na mieste samom a neprihliadol na odborné vyjadrenie prednostu a primára psychiatrickej
kliniky žalovaného, odvolací súd konštatuje, že ani táto námietka nie je opodstatnená. K úmrtiu pacienta
N. K. došlo dňa XX.XX.XXXX, pričom po tejto udalosti sa priestory izby, v ktorej bol pacient N. K.
hospitalizovaný, medzičasom zmenili, keď okno bolo zabezpečené zamrežovaním a bolo upravené

aj umiestnenie lôžok v tejto izbe. Súd prvej inštancie mal z priestorov izby na dôkaz v tomto konaní
predloženú fotodokumentáciu. S prihliadnutím na tieto skutočnosti aj podľa názoru odvolacieho súdu
by vykonanie dôkazu - ohliadky na mieste samom bolo pre toto konanie neúčelným. Pokiaľ ide o
odborné vyjadrenie prednostu a primára psychiatrickej kliniky žalovaného, toto vyjadrenie nemohlo
mať vplyv na zbavenie sa zodpovednosti žalovaného za neoprávnený zásah do osobnostných práv

žalobcov 1/ až 5/ a za vznik majetkovej škody. Ako už bolo vyššie konštatované, záver o porušení
všeobecnej prevenčnej povinnosti žalovaného v zmysle § 415 Obč. zákonníka je záverom o právnej
otázke a nie o otázke odbornej, pričom súd prvej inštancie svoj záver o tom, že správanie sa pacienta
N. K. počas jeho hospitalizácie u žalovaného bolo jednoznačne predvídateľné, založil na konkrétnych
skutkových zisteniach, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania. Odborné vyjadrenie prednostu a

primára psychiatrickej kliniky žalovaného nemohlo mať preto žiaden dopad na posúdenie uplatnených
nárokov žalobcov 1 /až 5/ v tejto veci.

18. Pokiaľ žalovaný namietal, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný s
poukazom na to, že súd v ňom riadne neodôvodnil, prečo nevykonal ohliadku na mieste samom a

neprihliadol na odborné vyjadrenie prednostu a primára psychiatrickej kliniky žalovaného, odvolací súd
konštatuje, že ani táto námietka neobstojí. Rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje všetky zákonné
náležitosti, súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne v ňom opísal stanoviská a argumentáciu obidvoch
strán, z ktorých dôkazov vo veci vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení týchto dôkazov riadil a
ako vec posúdil po právnej stránke. Skutočnosť, že žalobca sa s týmto právnym názorom súdu prvej

inštancie nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o neodôvodnenosti napadnutého rozsudku. Za
tohto stavu bolo odvolanie žalovaného neopodstatnené.

19. Odvolací súd z týchto dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch I., II.,
III., IV., V., VII., VIII. ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

20. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 v spojení s §
396 ods. 1 CSP tak, že úspešným žalobcom 1/ až 5/ bol priznaný nárok na náhradu trov odvolaciehokonania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozhodnutia postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.

15. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§419 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opraveného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).