Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 29, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/90/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2313218605
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2313218605.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.GabrielyBriškovejačlenovsenátu

JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpenej: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska
5, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: H. L., nar. XX. E. XXXX, bytom L. XXX, F., zastúpenej: Y. L., nar.
X. R. XXXX, bytom L. XXX, F., o 1.236,75 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda z 2. februára 2015 č. k. 8C/267/2013-108 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala uloženia
povinnosti žalovanej zaplatiť jej sumu 1.236,75 eur s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 29.
októbra 2010 do zaplatenia. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté tak, že žalovanej náhrada trov
konania nebola priznaná. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 40 ods. 1, 3, § 52 ods. 1 až 4, § 100
ods. 1, 2, § 101, § 107 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2, § 544 ods. 1, 2 O. z. (Občiansky
zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 1 ods. 1, § 2 písm. a/, § 3 ods. 1, 2, § 4
ods. 1 ZoSÚ (zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR

č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov), § 101 ods. 2 O. s. p.
(Občianskysúdnyporiadokč.99/1963Zb.vzneníneskoršíchpredpisov,účinnýdo30.júna2016).Vecne
zdôvodnil, že podľa tvrdenia žalobkyne jej právna predchodkyňa (Consumer Finance Holding a.s.) mala
so žalovanou uzavrieť zmluvu o pôžičke dňa 22. júla 2009, ktorej uzavretie žalovaná namietala, pre
absenciu jej podpisu na zmluve. V zmluve v časti „podpis klienta“ nebol obsiahnutý podpis žalovanej
(uvedený text znel nasledovne „viď žiadosť“). Žalovanou bola podpísaná len žiadosť o poskytnutie
pôžičky, ktorá však neobsahovala obsahové náležitosti zmluvy o pôžičke. Text uvedených dvoch listín

nebol zhodný. V niektorých častiach listín bol text nečitateľný. Súd prvej inštancie kvalifikoval zmluvu o
spotrebiteľskom úvere ako tzv. typovú zmluvu, vrátane jej všeobecných obchodných podmienok, ktoré
boli vopred pripravené právnou predchodkyňou žalobkyne, bez účasti žalovanej ako spotrebiteľa, pre
vopred neurčitý, široký okruh spotrebiteľov, bez možnosti z ich strany zásadným spôsobom do zmluvy
zasiahnuť, už vôbec nie do všeobecných podmienok, príp. ich meniť, okrem výšky úveru, splátok a
doby splatnosti. Nejednalo sa teda o podmienky individuálne dojednané. Uvedený poznatok vyplýval aj
z úradnej činnosti súdu prvej inštancie, keď žalobkyňa vystupovala opakovane vo viacerých sporoch,

v ktorých sa menili len žalovaní, pričom formy zmlúv boli v podstate rovnaké, vrátane úverových
podmienok (napr. sp. zn. 8C/201/2013, 8C/88/2013 a 8C/125/2014). Hoci ustanovenie § 40 ods. 3 O.
z. pripúšťa, aby podpisy účastníkov zmluvy neboli na jednej listine, v danom prípade uvedené zákonné
ustanovenie nie je možné aplikovať. Z porovnania obsahu žiadosti podpísanej žalovanou a zmluvypodpísanej žalobkyňou, vyplýva, že ich obsah nie je totožný (napr. predschválená výška pôžičky, v
zmluve je schválená výška, obdobne tomu bolo pri výške splátky). V žiadosti nie je ostatný text, ktorý
je v zmluve, ani všeobecné obchodné podmienky. V dolnej časti zmluvy bol obsiahnutý text, že riadnym

vyplnením a podpísaním zmluvy (zmluvnými stranami) uzavrela spoločnosť s klientom zmluvu, ktorej
neoddeliteľnou súčasťou sú podmienky a všeobecné obchodné podmienky. Zmluvné strany vyhlasujú,
že zmluvu a jej súčasti prečítali, bola uzatvorená slobodne, vážne, po vzájomnom prerokovaní, je
výrazom ich vôle, jej obsahu a na dôkaz toho pripájajú svoje podpisy. Pod uvedeným textom bol však len
podpis právnej predchodkyne žalobkyne. Pri podpise žalovanej bol odkaz na žiadosť, datovanú o dva

dni skôr. Ak zmluvu žalovaná nepodpísala, nemohla ani potvrdiť text v nej uvedený. Žalovaná a právna
predchodkyňažalobkynepodpísaliodlišnýtextzmluvy.Zuvedenéhovyplýva,žezmluvanebolauzavretá
v písomnej forme a preto podľa § 4 ods. 1 ZoSÚ a § 40 ods. 1 O. z. je absolútne neplatná. Na absolútnu
neplatnosť bol súd prvej inštancie povinný prihliadnuť z úradnej povinnosti. Z neplatného právneho
úkonu vzniká len právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. V danom prípade ide o sumu 1.350
eur, ktorá bola právnou predchodkyňou žalobkyne žalovanej poskytnutá. Uvedený nárok žalobkyne

súd prvej inštancie však kvalifikoval ako premlčaný, pretože na premlčanie musel prihliadať podľa §
5b ZoOS (zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov) z úradnej povinnosti. ZoOS neobsahoval prechodné
ustanovenia a preto bolo nutné aplikovať jeho ustanovenie. Právna predchodkyňa žalobkyne v čase
podpisovania zmluvy musela mať vedomosť o jej neplatnosti, vzhľadom na absenciu podpisu žalovanej.

Keďže išlo o plnenie z neplatnej zmluvy, platila dvojročná subjektívna lehota na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Okrem nej uplynula aj objektívna trojročná lehota, odkedy bolo plnenie poskytnuté, v roku
2012, keďže právna predchodkyňa žalobkyne podala žalobu na súde až 19. júla 2013. Z dôvodu, že
nebola uzavretá písomná zmluva o spotrebiteľskom úvere, žalobkyni nevzniklo právo požadovať úroky z
úveru ani poplatky. Žalobkyňa nepreukázala ani platné dojednanie o zmluvnej pokute a preto sa s týmto

plnením nemohla dostať do omeškania. Na podporu svojej argumentácie súd prvej inštancie označil
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 402/2013, ktoré vychádza zo záveru,
že je daná aplikácia zákonnej úpravy premlčania podľa ustanovení O. z.. Z dôvodu premlčania nároku
žalobkyne bola tak žaloba v plnom rozsahu ako nedôvodná zamietnutá. Rozhodnutie o náhrade trov
konaniasúdprvejinštancieodôvodnilpoukazomnaustanovenie§142ods.1O.s.p.,nazákladektorého

vzniklo úspešnej žalovanej právo na náhradu trov konania, ktoré si neuplatnila. Náhrada trov konania
jej preto priznaná nebola.

2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa navrhujúc jeho zmenu vyhovením žalobe,
alternatívne jeho zrušením a vrátením veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodila nesprávnym

právnym posúdením veci a nedostatočne zisteným skutkovým stavom. Namietala aplikáciu ustanovenia
§ 5b ZoOS, ktorou dochádza k značnému narušeniu princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1,
2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), k porušeniu zákazu diskriminácie podľa čl.
12 ods. 1, 2 ústavy SR a čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu ochrany pred
svojvoľným zásahom štátnej moci podľa čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, k narušeniu práva na majetok a

ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a čl. 1 Dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva na
prístup k nezávislému a nestrannému súdu podľa čl. 46 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako i k porušeniu
zásady rovnosti účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny

základných práv a slobôd. Na podporu svojej argumentácie poukázala na rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 16/95, sp. zn. PL. ÚS 36/95 a sp. zn. III. ÚS 348/06. Aplikáciou
ustanovenia § 5b ZoOS na prebiehajúce konanie, bez zohľadnenia, za akého právneho stavu došlo k
nadobudnutiu pohľadávok veriteľom, ako i zohľadnenia obdobia podania návrhu na začatie konania,
došlo k zotretiu princípov právnej istoty, ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je

aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a k závažnému zásahu do majetkových
práv veriteľa. Dotknutým ustanovením zákonodarca fakticky zlegalizoval postavenie súdu ako advokáta
dlžníka. Porušil tým právo na prístup k nestrannému súdu a narušil zásadu rovnosti účastníkov
konania i nestrannosti súdu, prejavujúcu sa vytváraním rovnakých procesných podmienok a procesného
postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje súd. V oblasti ochrany spotrebiteľa

sa postupuje paternalisticky a v rozpore so zásadou právo patrí bdelým. Spotrebiteľ je tak neprípustne
zvýhodňovaný v porovnaní s veriteľom. Priamou aplikáciou § 5b ZoOS došlo k porušeniu zásady
obsiahnutej v čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorej výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou SR. Vzhľadomna uplatňovaný nárok žalobou dňa 19. júla 2013, žalobkyňa nemôže súhlasiť s právnym posúdením
súdu prvej inštancie, keďže ustanovenie § 5b ZoOS nadobudlo účinnosť až 1. mája 2014. Žalobkyňa
nesúhlasila s konštatovaním súdu prvej inštancie o odlišnosti obsahu zmluvy a obsahu žiadosti

podpísanej žalovanou. Poukázala na ustanovenie § 40 ods. 3 O. z.. Zmluvné strany sa dohodli na
výškepôžičky,akoivýškemesačnejsplátky,tiežnaďalšíchobsahovýchnáležitostiachzmluvy.Žalovaná
svojím podpisom vyjadrila súhlas s obsahom zmluvy i so všeobecnými obchodnými podmienkami, ktoré
súneoddeliteľnousúčasťouzmluvy.Zmluvaopôžičkeaniúverovázmluvanevyžadujúpresvojuplatnosť
písomnú formu, nemohlo teda dôjsť k bezdôvodnému obohateniu. Ak súd prvej inštancie považoval

určité dohodnuté podmienky za neplatné, nemusel na nich prihliadať. Nemohol však predmetnú zmluvu
považovať v celom rozsahu za neplatnú. K ukončeniu zmluvy došlo listom z 20. októbra 2010, teda
premlčacia doba začala plynúť najskôr 21. októbra 2010, v dôsledku čoho ku dňu podania žaloby 19.
júla 2013 premlčacia doba neuplynula ani podľa ustanovení O. z..

3. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu zdôraznila, že zmluvu o pôžičke nepodpísala, iba

žiadosť, preto nemohlo dôjsť k uzatvoreniu platnej písomnej zmluvy. Súhlasila s rozhodnutím súdu prvej
inštancie.

4. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že
odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu,

proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje
zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

5. Podľa § 470 ods. 1, 2 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

6. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť CSP. Odvolací súd, pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci

po 1. júli 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP už podľa
tohto zákona. Keďže odvolania boli podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky ich prípustnosti a
dôvodnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa
príslušných ustanovení O. s. p.. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných
princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol

naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov konania, ktoré
začaloaleneskončilozaúčinnostiskoršejúpravyprocesnéhopráva(porov.uznesenieNajvyššiehosúdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 177/2014 z 18. augusta 2016).

7. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie, ktorým konštatoval

premlčanie dlhu žalobkyne.

8. Odvolacia námietka žalobkyne, že predmetná zmluva pre svoju platnosť nevyžadovala písomnú
formu nebola dôvodná. Predmetná zmluva spĺňala definičné znaky spotrebiteľského úveru, ktorým sa
podľa § 2 písm. a/ ZoSÚ rozumelo dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o

spotrebiteľskom úvere i vo forme pôžičky. Rovnako boli naplnené aj definičné znaky zmluvných strán
podľa § 3 ods. 1, 2 ZoSÚ, keďže veriteľom bola právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v
rámcisvojhopodnikaniaaspotrebiteľomjefyzickáosoba,ktorejbolposkytnutýspotrebiteľskýúvernainý
účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Ustanovenie § 4 ods. 1 ZoSÚ jednoznačne
stanovovaloobligatórnupísomnúformuzmluvyospotrebiteľskomúvere,podsankciouneplatnosti.Preto

poukaz žalobkyne, že zmluvné strany sa dohodli na určitých obsahových náležitostiach zmluvy, bol bez
právneho významu, keďže rozhodujúce boli prejavy vôle zmluvných strán v písomnej forme.

9. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je faktické nerovné postavenie vo vzťahu k profesionálnemu
dodávateľovi a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu

profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a dostupnosť právnych služieb, ako i
možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy
je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom
spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený a pri uzatváraní zmluvy je využívaný momentprekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv
je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť a to formou obmedzenia autonómie vôle.
Tá predstavuje elementárnu podmienku fungovania materiálneho právneho štátu, nie je však úplne

absolútna a v rámci spotrebiteľských vzťahov je limitovaná princípom ochrany slabšej strany, teda
spotrebiteľa, ktorý koná s dôverou v druhou stranou jej prezentovaný skutkový stav (porov. rozhodnutie
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/127/2015).

10. Prioritne bolo potrebné vychádzať zo základnej požiadavky, že každá spotrebiteľská zmluva má

vyjadrovať rešpekt k dodržiavaniu všeobecných zásad spotrebiteľského práva, a to náležitou obsahovou
aj formálnou úpravou zmluvných podmienok, ktoré jednotlivo i vo svojom súhrne nenarušujú zmluvnú
rovnováhu strán v neprospech spotrebiteľa. Práve jednoznačnosť a určitosť zmluvných podmienok má
zásadne vyvážiť silnejšie postavenie dodávateľa pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy.

11. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa nepodpísala predmetnú zmluvu 22. júla 2009 (ktorá

obsahovala v rubrike „podpis klienta“ len odkaz na podpis žalobkyne na inej listine označenej ako
žiadosť). Samotný formulár zmluvy obsahovo i formálne predstavoval dvojstranný právny úkon (nie
jednostranný právny úkon akceptácie žiadosti jednej zmluvnej strany), o čom svedčila i časť zmluvy
označená ako vyhlásenie zmluvných strán a vymedzený priestor pre podpisy obidvoch zmluvných strán.

12. Súčasťou predmetnej zmluvy mali byť aj všeobecné obchodné podmienky, predstavujúce obsahovo i
formálnenáročnýtext,znevýhodňujúcispotrebiteľavytvoriťsipripodpisezmluvy,jednoznačnýasprávny
úsudok, čím je značne znevýhodnený v porovnaní s druhou zmluvnou stranou, ktorá zmluvu vytvorila
(aj s ohľadom na jej profesionálnu skúsenosť, znalosť práva a dostupnosť právnych služieb, i lepšiu
vyjednávaciu silu), bez možnosti ovplyvnenia obsahových a formálnych náležitostí zmluvy, vrátane

formulácie textu všeobecných obchodných podmienok. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa v zmysle
ustanovenia § 53 ods. 3 O. z. neuniesla dôkazné bremeno preukázania opaku, teda, že žalovaná mala
možnosť oboznámiť sa pred podpisom žiadosti so zmluvnými a všeobecnými obchodnými podmienkami,
zmluvné ustanovenia, vrátane všeobecných obchodných podmienok, nebolo možné považovať za
individuálne dojednané. Formulárový charakter mala i žiadosť o poskytnutie pôžičky a pokiaľ žalobkyňa

poukazovala na súhlas žalovanej s obsahom zmluvy i všeobecnými obchodnými podmienkami, ktoré
mali byť jej neoddeliteľnou súčasťou, nepreukázala, že tieto všeobecné obchodné podmienky, ako i
obsah zmluvy, boli pripojené k žiadosti a predložené žalovanej, ktorá namietala ich zrozumiteľnosť a
vedomosť o ich obsahu. Z porovnania predmetných dvoch listín, žiadosti o poskytnutie pôžičky z 20.
júla 2009 a Zmluvy o poskytnutí pôžičky z 22. júla 2009, vrátane všeobecných obchodných podmienok,

upravujúcich nie ustanovenia vysvetľujúceho charakteru, ale právne významné ustanovenia o vzniku
zmluvy, obsahu - základné práva a povinnosti zmluvných strán, vrátane zániku zmluvy, predstavujú
obsahovo odlišné prejavy vôle navrhovateľa zmluvy a jej adresáta. Preto ak žiadosť o poskytnutie
pôžičky bola považovaná právnou predchodkyňou žalobkyne za návrh na uzavretie zmluvy, listina
označená ako zmluva o poskytnutí pôžičky predstavovala prijatie návrhu, ktoré obsahovalo dodatky a

inézmeny,ktorépodľa§44ods.2O.z.sapovažujúzanovýnávrh,ktorýužžalovanejnajehoakceptáciu
predložený nebol. Nejednalo sa tak o prejavy vôle zmluvných strán, ktoré by boli obsahovo zhodné a
preto uzavretie písomnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere nebolo v konaní preukázané.

13. Zmluvná sloboda spotrebiteľa pri určovaní, ktoré ustanovenia budú uvedené v zmluve a ktoré

vo všeobecných podmienkach (prílohách) je iluzórna, keďže listiny vo formulárovej podobe pripravuje
veriteľ.Argument,žespotrebiteľjeslobodnývtom,čizmluvuuzavriealebonie,niejenamiestevzhľadom
na to, že v jednotlivých odboroch podnikania postupujú spravidla zmluvní partneri spotrebiteľov obdobne
a preto spotrebiteľ, ktorý by sa rozhodol nepristúpiť na vopred pripravené zmluvné podmienky, odsúdil by
sámsebakživotumimobežnúspoločnosť,bezvyužívaniaslužieb.Ničtaképospotrebiteľovispravodlivo

požadovať nemožno. Od jeho zmluvných partnerov však naopak požadovať možno, aby sa vo svojej
činnosti správali voči spotrebiteľovi poctivo (uvedené už odznelo v rozsudku Okresného súdu Chebe sp.
zn. 15C/410/2009). Z dôvodu, že obligatórnou formou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podľa zákona,
bola písomná forma, jej nedostatok mal za následok absolútnu neplatnosť zmluvy. Súčasťou zmluvy boli
aj vyššie uvedené všeobecné obchodné podmienky (podľa tvrdenia žalobkyne boli jej neoddeliteľnou

súčasťou) a preto zmluva ako celok podliehala písomnej akceptácii zo strany žalovanej (ktorá podpísala
len písomnú žiadosť, bez následných dodatkov a obsahových zmien v zmluve vyhotovenej veriteľom).14. Žalobkyňa s poukazom na uvedené neuniesla dôkazné bremeno preukázania uzavretia platnej
zmluvy o spotrebiteľskom úvere v súlade s ustanovením § 4 ods. 1 ZoSÚ a § 40 ods. 1 O. z., pričom
podľa § 44 ods. 2 O. z. zmluva nepredstavovala prijatie návrhu.

15. Zákonodarca novelou ZoOS (zákonom č. 102/2014 Z. z.) podstatným spôsobom modifikoval
nazeranie na postavenie slabšej strany v právnych vzťahoch, tak vo sfére hmotnoprávnej, ako i
procesnoprávnej. Celkový trend v legislatíve nasleduje modifikované vnímanie tradičného ústavného
princípu rovnosti subjektov v právnych vzťahoch. Nepochybne ide o legislatívne vyjadrenie princípu

ochrany slabšej strany a to spotrebiteľa v právnych vzťahoch. Komplexné nastavenie spoločenských
procesov v oblasti ochrany spotrebiteľa po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie smeruje k
maximalizácií ochrany spotrebiteľa ako slabšej strany v právnych vzťahoch. Ustanovenie § 5b ZoOS
normuje predovšetkým procesnú činnosť orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy a
preto má charakter procesnoprávny. Hoci samotné premlčanie má hmotnoprávny charakter, procesná
povaha ustanovenia § 5b ZoOS vyplýva z jeho samotného znenia. Keďže ide o procesné ustanovenie,

v prípade absencie prechodného ustanovenia (ktoré by účinky dotknutého ustanovenia posúvalo na
veci napadnuté po účinnosti predmetnej právnej úpravy) platí, že súd postupuje podľa právneho stavu
účinného v čase rozhodovania súdu. Preto ak v čase rozhodovania súdu v danej veci bolo účinné
ustanovenie § 5b ZoOS, súd prvého stupňa bol povinný ho aplikovať, i keď sa súdne konanie začalo
skôr (t. j. pred účinnosťou novely ZoOS), ide o tzv. režim okamžitej aplikability, ktorý sa uplatňuje pri

procesných predpisoch (procesná norma bez ohľadu na mieru legislatívneho vyjadrenia tohto pravidla,
pôsobí odo dňa nadobudnutia svojej účinnosti na všetky živé spory prebiehajúce na súdoch).

16. Ak teda platí, že právna norma § 5b ZoOS má procesný charakter a zákonodarca nestanovil osobitný
právny režim intertemporality (prechodného obdobia), má súd prihliadať na premlčanie práva ex offo

vo všetkých, aj pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia začatých konaniach, podliehajúcich
hypotéze tejto právnej normy. Pri absencii konkrétneho intertemporálneho pravidla sa musí vychádzať
zo zásad ústavnokonformného výkladu. Kto márne nechá uplynúť premlčaciu lehotu, ktorej dĺžka ani
režim sa nijako novou úpravou nemenili, jeho právo sa už o zložku právneho nároku oslabilo, hoci
podmienene (úplne až účinným dokonaním premlčania v súdnom konaní). Podstatné ale je, že žiadne

právo týmto za účinnosti starej právnej úpravy veriteľ nenadobudol a nebola tak porušená jeho dôvera v
právo, pretože musel počítať s tým, že svoje právo stratí a to výlučne v dôsledku svojej nedbanlivosti. Za
legitímne očakávania nemožno považovať „spoľahnutie sa“ na „právnu slabosť“ protistrany (konkrétne
spotrebiteľa), v dôsledku ktorej by sa námietka premlčania neuplatnila (uvedené už odznelo v odbornom
článku Doc. JUDr. Mareka Števčeka, PhD.). Ak veriteľ nechá márne lehotu uplynúť, nemôže legitímne

očakávať prakticky nič, pretože jeho právo na súdnu ochranu stratilo vlastnosť žalovateľnosti.

17. Princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ (právo patrí bdelým) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych
súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. Uvedené opakovane
skonštatoval aj Najvyšší súd SR (uznesenie zo 16. januára 2013 sp. zn. 6 M Cdo/9/2012, uznesenie

z 21. marca 2012 sp. zn. 6 Cdo/1/2012, uznesenie sp. zn. 5 Cdo/61/2012). Zásada, podľa ktorej
právo patrí bdelým, musela tak ustúpiť princípom ochrany spotrebiteľa ako slabšej strany. Argumentácia
žalobkyne, namietajúca správnosť právneho záveru súdu prvej inštancie o premlčaní pohľadávky a
aplikácii ustanovenia § 5b ZoOS, preto nemohla obstáť a súd prvej inštancie bol povinný z úradnej
povinnosti prihliadať na premlčanie dlhu (aj bez námietky žalovanej).

18. Odvolací súd sa stotožnil s aplikáciou ustanovenia § 107 ods. 1,2 O. z. na súdenú vec, upravujúceho
dvojročnú subjektívnu a trojročnú objektívnu premlčaciu dobu. Súd prvej inštancie správne kvalifikoval
nárok uplatnený žalobkyňou ako premlčaný, keďže obidve lehoty uplynuli pred podaním žaloby na
súde prvej inštancie (19. júla 2013). Súd prvej inštancie preto žalobu dôvodne zamietol. Vzhľadom

na nepreukázané uzavretie platnej zmluvy, žalobkyňou tvrdené ukončenie zmluvy nemohlo byť právne
významné pre plynutie premlčacej doby.

19.Odvolacísúdpodľa§387ods.1CSPnapadnutérozhodnutiesúduprvejinštancieakovecnesprávne
potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania úspešnej žalovanej. Súd prvej inštancie

dôvodne aplikoval ust. § 142 ods. 1 O. s. p., na základe, ktorého vzniklo žalovanej právo na náhradu trov
konania. Vzhľadom k tomu, že žalovaná si náhradu trov konania neuplatnila a zo spisu vznik trov konania
tejto účastníčky nevyplýval, žalovanej náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie dôvodne nebola
priznaná.20. Z dôvodu, že žalovaná bola úspešná aj v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 v
spojení § 255 ods. 1 CSP, vzniklo jej právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto

rozhodol tak, že žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. Podľa § 262
ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí.

21. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.