Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 7, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/462/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226173
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112226173.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov
JUDr. Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 26. augusta
2014, č. k. 11C/362/2012-90, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

V záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa žalobca domáhal,
aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 175,- Eur z titulu majetkovej škody a sumu 885,12
Eur z titulu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania. Súd prvého stupňa mal z vykonaného
dokazovania za preukázané, že dňa 22.11.2004 Okresný súd Trenčín poveril súdneho exekútora JUDr.
Máriu Krasňanovú na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava
(žalobcu) proti povinnému Róbertovi Prekopovi, pre vymoženie istiny 20.420,- Sk (677,82 Eur) s
príslušenstvom. Dňa 22.11.2010 podal žalobca na exekučný súd návrh na zmenu súdneho exekútora.
Uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 22.03.2012 č. k. 23Er/3090/2004-39 súd vyhlásil exekúciu
za neprípustnú a zastavil ju. V tomto smere už tak stratilo opodstatnenie rozhodovať o návrhu žalobkyne
na zmenu exekútora. Uznesenie okresného súdu následne zrušil Krajský súd v Trenčíne uznesením zo
dňa 03.12.2012 č. k. 23CoE/353/2012-73 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odo dňa doručenia návrhu
na zmenu exekútora (22.11.2010) do vydania predmetného uznesenia o zastavení exekúcie exekučného
súdu vrátane a po odpočítaní 30-dňovej zákonnej lehoty uplynula doba 487 dní. Súd prvého stupňa po
právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1, 2, 4, § 17 ods. 1, 2,
3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len
zákon č. 514/2003 Z. z.), ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku účinného v čase podania návrhu ( t.j.
od 01.12.2006) ako aj ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.). Dospel po
vyhodnotení vykonaného dokazovania k záveru, že nie je právne dôvodné priznať uplatňované peňažné
plnenie (majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu) na žalobcom tvrdenom skutkovom základe. Uviedol,
že predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
je kumulatívne splnenie 3 základných predpokladov: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody, 3/
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Nesprávny úradný postup je
definovaný v ustanovení § 9 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z. z. a podľa konkrétnych okolností bolo potrebné
správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup smeroval.

Mal za nepochybné, že exekučný súd v konaní pod sp. zn. 23Er/3090/2004 bol povinný rozhodnúť
o návrhu oprávnenej (žalobkyne) na zmenu exekútora v lehote 30 dní od doručenia návrhu, teda od
22.11.2010, a napriek tomu súd zastavil exekúciu, čím sa stal návrh na zmenu exekútora bezpredmetný,
až dňa 22.03.2012. Na základe uvedeného považoval za nesprávne tvrdenie žalobcu, že došlo k
omeškaniu 490 dní. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej v zásade zaťaženosť
súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý
by zbavoval súd, resp. štát, zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní, avšak v prípade, keď jediná
spoločnosť iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typov o obdobných veciach, je nevyhnutné vziať
daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériá posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd
iných. Túto skutočnosť je teda potrebné zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci, o ktorej
súd koná a kritériá správania žalobcu ako účastníka súdneho konania. Taktiež poukázal na skutočnosť,
že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako zbytočný, pričom nedodržanie zákonných lehôt
nemá automaticky za následok porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Vzhľadom k
vyššie uvedenému dospel k záveru, že postupom exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému
postupu spočívajúcom v prieťahoch v konaní. Ak tento základný predpoklad zodpovednosti za škodu
nebol naplnený, tak žalobcovi nevzniklo právo na náhradu škody z takto uplatňovaného dôvodu. Pokiaľ
chýba nesprávny úradný postup, je bez právneho významu preskúmavať ostatné podmienky vzniku
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorými sú vznik škody a príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Len na okraj poznamenal, že žalobca tiež
nepreukázal vznik škody (majetkovej ujmy), keď vyúčtované režijné náklady nepovažoval za faktickú
škodu, pretože sú vynakladané na celkovú podnikateľskú činnosť žalobcu, ktorý je podnikateľským
subjektom, a preto náklady vynakladané v príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu jeho obchodnej
činnosti nemožno považovať za škodu. Z povahy a účelu ustanovenia § 44 ods. 8 Exekučného poriadku
účinného v čase podania predmetného návrhu mu vyplynulo, že aj keď nebola dodržaná zákonom
stanovená lehota na vydanie rozhodnutia o zmene exekútora, nemohla žalobcovi vzniknúť žiadna škoda,
pretože všetky potrebné úkony v rámci exekučného konania mal vykonávať pôvodne poverený exekútor.
Žalobca nepreukázal ani splnenie zákonných podmienok podľa § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z.
na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko v žalobe totiž vychádzal len z predpokladov, nepredložil žiadne
dôkazy, ani konkrétne tvrdenia, nezdôvodnil, aká nemajetková (morálna) ujma mu vznikla, vzhľadom
na subjekt žalobcu, ktorý je právnickou osobou, neozrejmil závažnosť ujmy, závažnosť následkov.
Vzhľadom k vyššie uvedenému považoval žalobu v celom rozsahu za nedôvodnú. Nepriaznivé procesné
dôsledky (neúspech v spore) stíhajú v sporovom konaní toho, kto neoznačil potrebné dôkazy alebo
uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané (resp. toho, kto neuniesol dôkazné bremeno). Preto
súd žalobu v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p.
tak, že úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, lebo si ich v lehote stanovenej v ust.
§ 151 ods. 1 O.s.p. nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že
súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa
ust. § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Žalobca
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení
na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2
O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za
ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť žalobcu o odročenie nariadeného pojednávania
z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal žalobca možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých

súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy žalobca ako strana konania nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje
len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti
boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod
nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah
si určil sám, kedy žalobca žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis.
Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky
počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka
povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na
udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov,
publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé
akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka
chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ
v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými
istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu
pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci
nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Žalobca hodlal
v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež
na skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Zdôraznil, že predložil ako dôkaz o
vzniku škody Znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity
v Bratislave a namietal, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa
s predloženým znaleckým posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli
žalobcom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Poukázal na to, že znalecký
posudok preložil až po roku a pol od podania žaloby z dôvodu zložitosti jeho vypracovania, čo je zreteľný
doklad o tom, že určenie výšky škody a jej jednotlivých zložiek je zložitou odbornou otázkou, ktorú súd
nemôže vyriešiť sám prostredníctvom vykonávaných dôkazov. Vzhľadom na plynutie premlčacích dôb
bol pritom žalobca nútený uplatniť svoje nároky včas, a to aj v situácii, kedy vedel výšku škody určiť len
odhadom a nebol priestor na získanie znaleckého posudku. Ďalej namietal, že súd vo svojom rozhodnutí
vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a
pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci
dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva
nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi.
Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si žalobca zvolil a tiež
sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré
boli vyvolané v právnej sfére žalobcu nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu
svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Okrem
toho zdôraznil, že ak bol doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh
žalobcu na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho konania o prejudiciálnej otázke, ktorou je
rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe
ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd prvého stupňa povinný pred samotným
rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť, v súvislosti s čím poukázal na rozsudok
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014. Žiadal preto, aby krajský súd odvolací zrušil napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.
zn. III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku žalobcu.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Žalobca založil svoj nárok v preskúmavanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase. V rámci vyčíslenia
výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy vychádzal z omeškania exekučného súdu a upozornil, že tento bol
bezdôvodne nečinný viac ako 490 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa, uvedené tvrdenie sa nezakladá
celkom na pravde. Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním
v celom rozsahu stotožňuje, oprávnený doručil dňa 22.11.2010 Okresnému súdu Trenčín návrh na
zmenu súdneho exekútora. Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 22.03.2012 č. k. 23Er/3090/2004-39
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil, čím sa rozhodovanie o návrhu na zmenu
exekútora stalo bezpredmetným.

Vychádzajúc zo skutkových zistení v preskúmavanej veci odvolací súd predovšetkým na rozdiel od
súdu prvého stupňa poukazuje na skutočnosť, že v zmysle ust. § 238 ods. 1 Exekučného poriadku
platí, že konania začaté pred 1. septembrom 2005 (teda aj exekučné konanie vedené na Okresnom
súde Trenčín pod sp. zn. 23Er/3090/2004, v prípade ktorého bol návrh na vykonanie exekúcie doručený
súdnemu exekútorovi dňa 04.11.2004) sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak
odsek 2 neustanovuje inak, pričom tento do skupiny výnimiek ustanovenie o zmene súdneho exekútora
nezaradil. To znamená, že hoci k návrhu na zmenu súdneho exekútora došlo dňa 22.11.2010, v zmysle
citovaného intertemporálneho ustanovenia sa na konanie exekučného súdu vzťahovala právna úprava
účinná do 31.08.2005, ktorá v ust. § 44 ods. 6 Exekučného poriadku lehotu pre rozhodnutie súdu
o návrhu na zmenu súdneho exekútora nestanovovala. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade
nemožno hovoriť o prekročení lehoty zo strany exekučného súdu, ktorá pri jeho rozhodovaní o návrhu
na zmenu súdneho exekútora s prihliadnutím na začiatok exekučného konania pred 1. septembrom
2005 neexistovala, teda z tohto pohľadu v danej veci nemožno konštatovať ani existenciu nesprávneho
úradného postupu na strane exekučného súdu.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola žalobcovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany žalobcu v tom smere, že v preskúmavanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako
vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke žalobcu ohľadom námietky zaujatosti zákonného
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie, bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 17.10.2012 pod č. k. 17NcC/67/2012-11, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa
Okresného súdu Trenčín JUDr. Viera Kumová nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Čo sa
týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako
bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani
to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia žalobcu svojim nesprávnym úradným
postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovaného za majetkovú a nemajetkovú ujmu v
zmysle zákona 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane

odmietol sťažnosti žalobcu, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a
spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj
nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie žalobcu v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v
neprítomnosti žalobcu a žalovaného a jeho právneho zástupcu podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p., hoci
tak nemohol postupovať. Súd prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení v rozsudku vysporiadal
s otázkou splnenia predpokladov pre uskutočnenie pojednávania napriek tej skutočnosti, že riadne
predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. V tomto smere odvolací súd v celom rozsahu
poukazuje na vecne správne odôvodnenie súdu prvého stupňa, v ktorom poukázal na príslušný nález
Ústavného súdu SR, na strane 6 napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany žalobcu neobstoja z dôvodu, že žalovaný sa k podanému
návrhu vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie síce žalobcovi nebolo doručené, no súd prvého
stupňa vytýčil vo veci celkovo dva termíny pojednávania, čím bola aj pre žalobcu vytvorená opakovaná
možnosť sa s obsahom predmetného vyjadrenia riadne oboznámiť. Odhliadnuc od uvedeného treba
v tejto súvislosti rovnako zdôrazniť, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie vo veci založil na iných
dôvodoch, než ktoré tvoria predmet vyjadrenia žalovaného k návrhu. Prvý termín pojednávania bol
v prejednávanej veci vytýčený na 12.12.2013 a predvolanie doručené dňa 22.11.2013, druhý termín
pojednávania vytýčený na 26.08.2014 a predvolanie doručené dňa 25.07.2014, teda žalobcovi nebola
súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného v konaní. Túto možnosť
nevyužil ani po poučení podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí
predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach,
v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie podľa ust. § 115a O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo
veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti
a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v ust. § 205a. Poučenie
súdu prvého stupňa podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa
25.07.2014, ako to vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu, v zmysle ktorej rozhodnutie súdu prvého stupňa neprichádzalo v čase
jeho vydania do úvahy súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí rozhodol zároveň aj o návrhu
na prerušenie konania, uvedená námietka sa nezakladá na pravde, nakoľko súd prvého stupňa o
návrhu na prerušenie konania doručenom dňa 27.09.2012 rozhodol samostatným uznesením č. k.
11C/362/2012-122 zo dňa 12.03.2015 a to tak, že návrh zamietol a žalobca proti tomuto uzneseniu
podal odvolanie, o ktorom nebolo doposiaľ právoplatne rozhodnuté. V danej súvislosti teda nedošlo
k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom, keď súd prvého stupňa rozhodol o jeho návrhu na
prerušenie konania osobitným rozhodnutím a poskytol žalobcovi možnosť podať proti tomuto uzneseniu
opravný prostriedok, pokiaľ sa s postupom súdu prvého stupňa nestotožňoval, čo žalobca aj urobil, preto
jeho námietka v tomto smere nemôže obstáť. V tejto veci odvolací súd zdôrazňuje, že už o totožnom
návrhu na prerušenie konania bolo v konaní rozhodnuté a to uznesením č. k. 11C/362/2012-39 zo
dňa 12.12.2013 a to tak, že súd návrh zamietol. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa
19.06.2014 v spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19Co/318/2014-55
zo dňa 15.05.2014.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa žalobca vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú v značnom rozsahu zmätočné
a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany žalobcu
spočíva v nacyklostilovaných dôvodoch, ktoré sa z veľkej časti nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v preskúmavanej veci aplikoval nesprávne
právne predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142
ods. 1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému žalovanému v konaní náhrada trov odvolacieho
konania priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu
mu trovy odvolacieho konania nevyplývajú.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .