Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 28, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/374/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5808899756
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5808899756.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha

a členov senátu JUDr. Gabriely Veselovej a JUDr. Dagmar Cabadajovej, v právnej veci žalobcu: W.
S., bytom D., I.. C. č. XXX, právne zastúpený JUDr. Miroslav Sládek advokát, C., R. I. XX/XX, proti
žalovaným v rade : 1a/ B. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., C. Ľ. A. XXX/XX, 1b/ X. I., nar. XX.XX.XXXX,
bytom D., O. H. XXXX/XX, 1c/ X. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., J. N. XXX/XX, 1d/ B. U., nar.
XX.XX.XXXX, bytom D., I. L. XXXX/XX ako právni nástupcovia po M. U., nar. XX.XX.XXXX, zomr.
XX.XX.XXXX, 2a/ K. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., Q. XXX/X, 2b/ Y. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom
D., L. B. XXXX/XX, 2c/ W. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. nad L. XXX, 2d/ W. I., nar. XX.XX.XXXX,

bytom D., L. XXX/X, 2e/ V. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., N. XXX/X, 2f/ Q. M., nar. XX.XX.XXXX,
bytom D., H. XXXX/XX ako právni nástupcovia po W. I., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, 3/ A.
N., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., Q.. N. XXX/X, 4a/ X. V., rod. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., M. XXX/
X, 4b/ K. W., rod V., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., H. XXXX/X, 4c/ D. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., M.
XXX/X, 4d/ Q. I., rod. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom T., D. W. XXX, 4e/ B. V., rod. V., nar. XX.XX.XXXX,
bytom D., M. XXX/X ako právni nástupcovia po W. V., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, 5/ W. R.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom D., V. XXX/XX, 6a/ B. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., H. XXXX/XX, 6b/ A.

R., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., B. XXX/XX-XX, 6c/ A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., M. O. XXX/
XX, 6d/ R. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., L. XXX, 6e/ M. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., L. XXX, 6f/
B. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., L. XXX, 6g/ H. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., J. I. XXX, 6h/ M.
T., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., S. XXX/XX, 6ch/ W. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., B. XXX/XX, 6i/
X. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., T. XXXX/X, 6j/ W. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. W. XXX, 6k/ A.
T., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., M. A. XXX, 6l/ D. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., A. XXX ako právni
nástupcovia po D. T., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, 7/ COOP Jednota Trstená, spotrebné

družstvo, Hattalova 100, Trstená, IČO: 36 012 815, 8/ W. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., H. XXXX/XX,
žalovaní 1a/ až 1d/, 3/, 4a/ až 4e/, 5/, 6a/ až 6d/, 6h/ až 6l/, 7/ a 8/ v konaní právne zastúpení: JUDr.
Jozef Polák, advokát, Q. I., U. XXXX, žalovaní 2a/, 2c/, 2d a 2e/ v konaní zastúpení žalovanou 2b/ ako
opatrovníčkou, o vyslovenie neplatnosti právneho úkonu, o odvolaniach žalobcu a žalovaných v rade
1a/ až 1d/, 3/, 4a/ až 4e/, 5/, 6a/ až 6d/, 6h/ až 6l/, 7/, 8/ proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k.
1C/46/2008-341 z 09. marca 2015, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol, p
o t v r d z u j e.

Rozsudok v časti výroku o náhrade trov konania z r u š u j e a v tejto časti vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol. Žiadnemu zo
žalovaných náhradu trov konania nepriznal.V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca rovnako ako aj pôvodní žalovaní 1/ až 6/ sa
stali podielovými spoluvlastníkmi hotela Roháč a súvisiacich pozemkov na základe toho, že im boli
spoluvlastnícke podiely vydané v rámci reštitučného konania začiatkom 90. rokov minulého storočia.

Žalovaní zastúpení právnym zástupcom JUDr. Polákom spochybňovali aktívnu legitimáciu žalobcu
popierajúc, že bol v čase uzavretia sporných kúpnych zmlúv podielovým spoluvlastníkom. Dôvodili,
že osoba, ktorá v mene žalobcu uplatnila reštitučný nárok, nebola ním na to písomne splnomocnená
a aj reštitučné rozhodnutie bolo doručené v roku 1994 W. I. ako splnomocnencovi jednotlivých
oprávnených osôb, no tento na prevzatie rozhodnutia nebol splnomocnený, lebo mu plnomocenstvo

neudelila potrebná nadpolovičná väčšina reštituentov podľa § 37 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb. o
pozemkových úpravách. Z vykonaného dokazovania síce bolo preukázané, že reštitučné nároky za
spoluvlastníkov vrátane žalobcu uplatnil a reštitučné rozhodnutie prevzal splnomocnenec, no podľa § 33
ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že ak niekto konal za iného bez plnomocenstva, je z tohto konania
zaviazaný sám, ibaže ten za koho sa konalo, právny úkon dodatočne bez zbytočného odkladu schválil.
Podľanázorusúdupokiaľdosúčasnostipocelýčasoduplatneniareštitučnýchnárokovvrátaneobdobia,

kedy došlo k prevzatiu reštitučného rozhodnutia v polovici 90. rokov minulého storočia W. I.iaden z
pôvodných žalovaných 1/ až 6/ ani žalobca ako oprávnené osoby nijakým spôsobom nenamietali či
už uplatnenie nárokov v ich mene inou osobou, resp. prevzatie rozhodnutia o reštitúcii podielov, treba
v takomto ich chovaní vidieť konkludentné schválenie (§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka) konania
osoby,ktoráreštitučnénárokyvichmeneuplatnilaanáslednepríslušnérozhodnutieprevzala.Evidentne

totiž, ak by niektorí zo žalovaných, či žalobca nesúhlasili s týmito úkonmi osôb, ktoré konali v ich
mene bez plnomocenstva v súvislosti s reštitúciami podielov, za vyše dvadsať rokov mohli kedykoľvek
dať najavo svoj nesúhlas, čo sa však ani raz za toto dlhé obdobie nestalo. Súd preto uzavrel, že
žalobca bol v čase uzavretia napadnutých kúpnych zmlúv podielovým spoluvlastníkom hotela Roháč
a súvisiacich pozemkov a svoj podiel k nim nadobudol podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka na

základe reštitučného rozhodnutia. Treba ešte dodať, že odo dňa právoplatnosti reštitučného rozhodnutia
uplynulo do dnešnej doby viac než desať rokov a doteraz nebolo v žiadnom súdnom (či inom) rozhodnutí
právoplatne konštatované, že žalobca nie je spoluvlastníkom hotela Roháč a priľahlých pozemkov.
Preto v konečnom dôsledku žalobca ako dobromyseľný držiteľ by nadobudol svoj spoluvlastnícky podiel
vydržaním podľa § 134 Občianskeho zákonníka, lebo iba samotné namietanie jeho spoluvlastníctva

nemohlo u neho vyvrátiť subjektívne presvedčenie o spoluvlastníctve, keď ako osoba bez právneho
vzdelania nemohol v žiadnom prípade kvalifikovane posúdiť právne následky „vady", ktorá nastala v
súvislosti s reštitučným konaním. Tento záver má oporu v ust. § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého sa pri pochybnostiach predpokladá, že držba je oprávnená. Nakoniec, argumentácia
právneho zástupcu niektorých žalovaných spočívajúca v tom, že žalobca sa nestal spoluvlastníkom je

kontraproduktívna, lebo v takom prípade by sa ani sami pôvodní žalovaní 1/ až 6/ nestali podielovými
spoluvlastníkmi z titulu reštitúcie.Súd preto uzavrel, že tak žalobca rovnako ako aj pôvodní žalovaní 1/ až
6/ boli v čase uzavretia sporných kúpnych zmlúv podielovými spoluvlastníkmi spoločnej nehnuteľnosti
hotela Roháč s pozemkami. Napadnutými kúpnymi zmluvami pôvodní žalovaní 1/ až 6/ odpredali svoje
spoluvlastnícke podiely k spoločnej nehnuteľnosti - hotelu Roháč s pozemkami žalovanému 7/. Už

z prvotných vyjadrení žalovaných vyplynulo, že títo po formálnej stránke nepostupovali tak ako to
uvádzajú ust. § 602 a nasl. Občianskeho zákonníka, konkrétne § 605 Občianskeho zákonníka, ktorý
určuje, že ak nie je dohodnutá doba, dokedy sa má predaj uskutočniť, musí oprávnená osoba vyplatiť
nehnuteľnosť do dvoch mesiacov po ponuke a ak táto doba uplynie márne, predkupné právo zanikne.
Ponuka sa má vykonať ohlásením všetkých podmienok a ak ide o nehnuteľnosť, musí byť ponuka

písomná. Žalovaní 1/ až 6/ teda nezaslali písomnú ponuku žalobcovi ako jednému zo spoluvlastníkov,
ktorou by mu svoje podiely ponúkli na odkúpenie. Pri striktne formálnom a čisto gramatickom výklade
hore uvedených zákonných ustanovení by bolo možné dospieť k záveru, že napadnuté kúpne zmluvy
sú relatívne neplatnými podľa § 140 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 40a Občianskeho
zákonníka, keďže žalobca ako dotknutý spoluvlastník, ktorému neboli spoluvlastnícke podiely písomne

ponúknuté na odkúpenie, sa podaním žaloby (§ 41 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku), ktorá
bola následne doručená všetkým účastníkom napadnutých kúpnych zmlúv - pôvodným žalovaným
1/ až 6/ ako predávajúcim ako aj žalovanému 7/ ako kupujúcemu, dovolával relatívnej neplatnosti
zmlúv. Takýto zjednodušený výklad je ale podľa názoru súdu z ústavnoprávneho hľadiska neudržateľný
vzhľadom na ostatné skutkové okolnosti prejednávanej veci. Slovenská republika je podľa čl. 1 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky právnym štátom v materiálnom ponímaní a preto aj výklad a uplatňovanie
všetkých podústavných právnych noriem musí byť podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
v súlade s ústavným poriadkom. Právo vlastniť majetok garantuje čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky s tým, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Naústavnú úpravu vlastníckeho práva v súkromnoprávnej rovine nadväzuje ust. § 123 a nasl. Občianskeho
zákonníka definujúc podrobnejšie tradičný obsah vlastníckeho práva tak, že vlastník je v medziach
zákonaoprávnenýpredmetsvojhovlastníctvadržať,užívať(resp.požívaťjehoplodyaúžitky)anakladať

s ním. Ako už bolo uvedené, v podielovom spoluvlastníctve je právo (spolu)vlastníka nakladať s vecou
v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu do istej miery obmedzené predkupným právom ostatných
spoluvlastníkov. Podľa názoru súdu však úmyslom zákonodarcu pri konštrukcii predkupného práva
nebolo obmedziť podielového spoluvlastníka vo výkone čiastkového oprávnenia (§ 123 Občianskeho
zákonníka) previesť vec v rozsahu svojho podielu na inú než blízku osobu až do takej miery, že by sa

spoluvlastnícky podiel stal fakticky neprevoditeľným. Zákonodarca len uložil povinnosť spoluvlastníkovi,
ktorý chce svoj podiel scudziť, jasne informovať ostatných spoluvlastníkov o svojom zámere, aby títo
mohli prípadne ponuku odstupujúceho spoluvlastníka akceptovať alebo nie. Z hľadiska právnej istoty
potom zákon stanovil v prípade spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti písomnú formu ponuky.
Súčasne zákonodarca v prípade nedodržania predkupného práva spoluvlastníka nezvolil sankciu ex
offo aplikovateľnej absolútnej neplatnosti právneho úkonu porušujúceho predkupné právo dotknutého

spoluvlastníka, ale „iba" neplatnosť relatívnu, ktorej aplikácia je ponechaná na vôľu dotknutej osoby.
Už z toho vyplýva zámer, že právny úkon porušujúci predkupné právo iného spoluvlastníka nemá
byť neplatným vždy „za každú cenu". Súčasne je treba z ústavnoprávneho hľadiska vo vzťahu k
inštitútu neplatnosti (absolútnej, či relatívnej) zdôrazniť, že neplatnosť je sankciou zasahujúcou do
zmluvnej voľnosti a preto pri posudzovaní každého právneho úkonu z hľadiska jeho platnosti treba

najskôr podrobiť analýze relevantné zákonné ustanovenia z hľadiska ich účelu, významu a zmyslu
a až v prípade, že prevažuje zákonnými ustanoveniami chránená hodnota nad právom, ktoré bude
neplatnosťou dotknuté, bude namieste konštatovať neplatnosť právneho úkonu. Žalobca v konaní
uvádzal, že podiely prevedené napadnutými kúpnymi zmluvami chcel odkúpiť, nevedel však uviesť,
prečo namiesto relatívnej neplatnosti nežiadal žalobným návrhom nahradiť prejav vôle žalovaného 7/

ako kupujúceho na uzavretí kúpnej zmluvy, ktorou by mu tento previedol odkúpené spoluvlastnícke
podiely za rovnakých podmienok za akých ich nadobudol. Z jeho výpovede vyplynulo, že od roku
1997 bol členom revíznej komisie urbáru Trstená až do roku 2001, kedy sa stal predsedom urbáru,
ktorým bol až do roku 2009. Uviedol, že mal vedomosť, že nielen žalovaní 1/ až 6/ ale aj ďalší
spoluvlastníci idú odpredávať spoluvlastnícke podiely na spoločnej nehnuteľnosti - hoteli Roháč so

súvisiacimi pozemkami a že záujem o ich odkúpenie má žalovaný 7/, ktorý ich napokon aj odkúpil.
To isté vyplynulo aj z presvedčivej a podľa názoru súdu pravdivej výpovede štatutárnej zástupkyne
žalovaného 7/ Anny Betušťákovej, ktorá sa vyjadrila, že informovala niekoľko mesiacov pred koncom
roku 2001 žalobcu ako v tom čase predsedu urbáru Trstená o zámere žalovaného 7/ vykupovať
podiely ostatných spoluvlastníkov hotela a pozemkov. Žalobca teda vedel, že spoluvlastnícke podiely

na spoločnej nehnuteľnosti budú nielen žalovaní 1/ až 6/ ale aj ďalší spoluvlastníci odpredávať a že
ich bude odkupovať žalovaný 7/. V rozpore so zásadou „práva patria bdelým" sa ale spoľahol, že k
tomu nedôjde, zrejme vedený tým, že následne zvráti právne následky nastalé z uzavretých kúpnych
zmlúv žalobami, ktorými napadne ich relatívnu neplatnosť. Týchto žalôb okrem žaloby v prejednávanej
veci podal na súd množstvo a takto napadol okolo 180 kúpnych zmlúv, na základe ktorých odkupoval

žalovaný 7/ podiely od jednotlivých spoluvlastníkov.Žalobca pritom nijako nespochybňoval okolnosť,
že spoluvlastníkov hotela Roháč a súvisiacich pozemkov bolo v čase uzavretia sporných kúpnych
zmlúv viac než 500. V tomto kontexte bolo podľa názoru súdu vzhľadom na takýto obrovský počet
spoluvlastníkov skutočne nereálnym, aby každý zo spoluvlastníkov majúci v úmysle previesť svoj
podiel vrátane žalovaných 1/ až 6/ adresoval všetkým ostatným spoluvlastníkom vrátane žalobcu aj

vzhľadom na minimálnu veľkosť spoluvlastníckych podielov písomnú ponuku tak ako to vyplýva z ust.
§ 605 Občianskeho zákonníka. Trvať v tejto situácii na striktnom dodržaní zaslania písomnej ponuky
ostatnýmspoluvlastníkombypraktickyspôsobiloabsolútnuneprevoditeľnosťspoluvlastníckychpodielov
a k tomu zákonná úprava predkupného práva určite nesmeruje, lebo ako bolo uvedené, zmyslom
predkupného práva je to, aby dotknutý spoluvlastník mohol v prípade záujmu podiel odkúpiť. Túto

možnosť podľa názoru súdu žalobca ako predseda urbáru informovaný o odpredaji podielov nesporne
mal, no nevyužil ju v tom čase a ani následne tým, že by sa domáhal voči žalovanému 7/ nahradenia
prejavu vôle (namiesto relatívnej neplatnosti kúpnych zmlúv). To podľa súdu svedčí v skutočnosti
o nezáujme žalobcu na nadobudnutí spoluvlastníckych podielov. Situácia v danom prípade bola ale
ešte o to špecifickejšia, že sa jednalo o spoločnú nehnuteľnosť podľa v tom čase účinného zákona

č. 181/1995 Z.z. o pozemkových spoločenstvách. Ust. § 2 ods. 3 cit. zákona určovalo, že ak zákon
neustanovoval inak, vzťahovali sa na práva a povinnosti vlastníkov podielov spoločnej nehnuteľnosti
ustanovenia Občianskeho zákonníka. Špecifikom spoluvlastníctva spoločnej nehnuteľnosti pritom podľa
§ 4 ods. 1 cit. zákona bola nedeliteľnosť podielového spoluvlastníctva spoločnej nehnuteľnosti apredovšetkým nemožnosť toto spoluvlastníctvo zrušiť a vyporiadať podľa klasického postupu zrušenia a
vyporiadania spoluvlastníctva podľa § 141 resp. podľa § 142 Občianskeho zákonníka. V prípade takejto
spoločnej nehnuteľnosti teda ak spoluvlastník už nechcel v spoluvlastníctve zotrvávať, nemohol žiadať

spoluvlastníctvo zrušiť a vyporiadať, mohol zo spoluvlastníctva odstúpiť len tým, že svoj spoluvlastnícky
podiel previedol na inú osobu. Preto tu súd upriamuje pozornosť na veľké množstvo spoluvlastníkov
k spoločnej nehnuteľnosti - hotelu Roháč s pozemkami, lebo ktorýkoľvek zo spoluvlastníkov, ktorý
sa rozhodol zo spoluvlastníctva (vrátane žalovaných 1/ až 6/) odstúpiť, mal písomne ponúknuť svoj
podiel niekoľkým stovkám ostatných spoluvlastníkov, pričom neopomenúť niektorého z nich bolo

podľa názoru súdu nemožným. Zákonodarca evidentne uvedomujúc si takéto faktické a svojimi
dôsledkami neželateľné obmedzenie vlastníckeho práva spoluvlastníka čo do práva previesť svoj
spoluvlastnícky podiel, v novom zákone č. 97/2013 Z.z. o pozemkových spoločenstvách už zreálnil
pohľad zákona na reálnu ponukovú možnosť podielových spoluvlastníkov spoločnej nehnuteľnosti.
Konkrétne v ust. § 9 ods. 7 cit. zákona s účinnosťou od 01.05.2013 v podstate vypustil aplikovateľnosť
ustanovení Občianskeho zákonníka o predkupnom práve na prevod spoluvlastníckeho podielu na

spoločnej nehnuteľnosti. Spoluvlastník už nemusí ponúkať svoj spoluvlastnícky podiel k spoločnej
nehnuteľnosti na predaj všetkým ostatným spoluvlastníkom, ale urobí túto ponuku voči ostatným
spoluvlastníkom prostredníctvom výboru pozemkového spoločenstva ako výkonnému a štatutárnemu
orgánu spoločenstva a ak o podiel neprejavia záujem ostatní vlastníci podielov, môže ho predať tretej
osobe. V situácii veľkého počtu minoritných spoluvlastníckych podielov stoviek spoluvlastníkov bol

preto podľa názoru súdu logickým postup žalovaného 7/ ako najväčšieho spoluvlastníka spoločnej
nehnuteľnosti. Postupoval tak, že v mene spoluvlastníkov, ktorí o odpredaj prejavili záujem informoval
na svojich členských schôdzach, zorganizoval stretnutie spoluvlastníkov o tejto otázke a dal zverejniť
na verejnej tabuli mesta Trstená výzvu spoluvlastníkov zo dňa 10.01.2012 (vrátane žalovaných 1/
až 6/) všetkým ostatným spoluvlastníkom na odkúpenie podielov spoločnej nehnuteľnosti. To, že táto

písomnosť bola na tabuli zverejnená minimálne v dňoch 11.01.2002 až 28.01.2002 potvrdila pracovníčka
mesta W. V. (vypočutá v konaní sp. zn. 5C/49/2008) a vyplýva to aj z predloženého potvrdenia mesta
Trstená. Žalobca zverejnenie takejto výzvy spochybňoval rovnako ako spochybňoval, že spoluvlastníci
na tento úkon žalovaného 7/ splnomocnili. Po prvé je treba znovu zdôrazniť, že žalobca evidentne vedel
o odpredaji spoluvlastníckych podielov spoluvlastníkmi vrátane žalovaných 1/ až 6/ a tak mal skutočne

reálne vytvorenú možnosť využiť svoje predkupné právo a podiely odkúpiť namiesto žalovaného 7/.
Vo vzťahu k nemu bola táto jeho námietka bezpredmetnou, lebo podľa názoru súdu by táto okolnosť
nadobúdala na právnom význame len vtedy, pokiaľ by o žiadnych zamýšľaných predajoch žalobca
nevedel. Preto nebolo potrebné žiadne ďalšie dokazovanie v tomto smere najmä predložením knihy
došlej pošty v danom období na mestský úrad v Trstenej. Po druhé, ohľadne tvrdeného nedostatku

plnomocenstva žalovaného 7/ oznámiť v mene spoluvlastníkov odpredaj podielov, je treba poukázať
znovu ako už bolo uvedené v prípade nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu žalobcom aj tu na ust. §
33 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak by totiž žalovaný 7/ prekročil plnomocenstvo, resp. by v prípade
oznámenia zámeru o odpredaji podielov konal za jednotlivých spoluvlastníkov bez plnej moci, tým,
že následne dotknutí spoluvlastníci vrátane žalovaných 1/ až 6/ uzavreli so žalovaným 7/ napadnuté

kúpne zmluvy, dali tak jednoznačne najavo svoju vôľu, že právne úkony urobené žalovaným 7/ v ich
mene dodatočne schvaľujú tak ako je toto možné urobiť aj neformálne v súlade s ust. § 35 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Súd preto upustil od vypočutia žijúcich žalovaných 3/ a 5/, nakoľko títo svojim
následným správaním dali najavo svoju vôľu vo vzťahu k predchádzajúcim úkonom žalovaného 7/
ohľadne ich spoluvlastníckych podielov a na tom by nič nemohli zmeniť ani ich účastnícke výpovede,

keď svoje stanoviská tlmočili súdu ešte aj písomne. Vychádzajúc z uvedených skutkových okolností a
právnych úvah súd dospel k záveru, že aj keď postup žalovaných predchádzajúci uzavretiu sporných
kúpnych zmlúv nebol po formálnej stránke v striktnom súlade s ust. § 605 Občianskeho zákonníka,
vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu nebol žalobca ukrátený na svojom predkupnom práve do
tej miery, že by vôbec nemal možnosť predkupné právo využiť. Z hľadiska žalobcom požadovaného

vyslovenia (relatívnej) neplatnosti sporných kúpnych zmlúv súd potom stál pred otázkou či je v danom
komplexe skutkových a právnych okolností namieste uprednostniť formálne nedodržanie zákonného
postupu žalovanými 1/ až 6/ v súvislosti s realizovanými prevodmi ich spoluvlastníckych podielov pred
zmluvnou voľnosťou ako súčasťou ich ústavne garantovaného vlastníckeho práva. Súd vzhľadom na
doteraz uvedené túto otázku vyriešil tak, že v danom prípade i z hľadiska ústavnej udržateľnosti výkladu

dotknutých zákonných ustanovení je treba dať prednosť platnosti napadnutých kúpnych zmlúv, nakoľko
pre konštatovanie ich neplatnosti za daných súvislostí súd nenašiel žiaden ústavne akceptovateľný
dôvod, keď v danom prípade by relatívna neplatnosť kúpnych zmlúv predstavovala neprimeraný zásah
do vlastníckych práv žalovaných 1/ až 6/ ako pôvodných podielových spoluvlastníkov. Súd pretonávrh žalobcu v celom rozsahu zamietol. Podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku mal
žalobca na podanom žalobnom návrhu naliehavý právny záujem. V tejto otázke súd vychádzal z
uznesenia Krajského súdu v Žiline zo dňa 30.04.2014 sp. zn. 7Co/185/2014 v obdobnej veci, v ktorej

žalobca napádal neplatnosť kúpnych zmlúv uzavretých žalovaným 7/ s inými pôvodnými podielovými
spoluvlastníkmi hotela Roháč. Prihliadajúc na závery odvolacieho súdu konštatované v predmetnom
uznesení mal súd za to, že žalobca nemá v procesnej rovine inú možnosť na odstránenie svojej právnej
neistoty než tú, ktorú formuláciou žalobných petitov zvolil v tomto konaní.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s ust. §

150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Žalovaní síce boli v konaní úspešní a mali by preto podľa
§ 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku právo na náhradu trov konania, no súd vzhliadol dôvody
hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania. Tieto videl v špecifických okolnostiach
prejednávanej veci, keď pôvodní žalovaní 1/ až 6/ nepostupovali pri prevode svojich spoluvlastníckych
podielov po formálnej stránke celkom správne a preto by bolo podľa názoru súdu nespravodlivým, aby
neúspešný žalobca mal znášať ich trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia.

2. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalobca, v ktorom s poukazom na zistený skutkový
stav popieral, že by vedel alebo bol zo strany pôvodne žalovaných v rade 1/ až 6/ informovaný
o ponuke predať ich spoluvlastnícke podiely. S poukazom na § 140 OZ spoluvlastník hodlajúci
previesť svoj spoluvlastnícky podiel má povinnosť ponúknuť ho najskôr ostatným spoluvlastníkom.

Tvrdenie súdu o nemožnosti uskutočniť ponuku postupom v súlade so zákonom pre veľký počet
spoluvlastníkov,označilžalobcazanesprávneanemajúceoporuvpraxivsúvislostisnakladanímsinými
spoločnými nehnuteľnosťami. Namietal, že v konaní nebolo preukázané vyvesenie ponuky na predaj
spoluvlastníckych podielov na nehnuteľnostiach formou vývesky na tabuli Mesta Trstená. Nesúhlasil
s tvrdením súdu, že nebol ukrátený na svojom predkupnom práve do tej miery, že by nemal možnosť

predkupné právo využiť, keďže podľa žalobcu rozhodnutie súdu je v zásadnom rozpore s ust. § 140 OZ.
Žalobca žiadal odvolací súd , aby napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobe vyhovie a žalobcovi
prizná aj trovy konania alebo napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Žalovaní v rade 1a/ až 1d/, 3/, 4a/ až 4e/, 5/, 6a/ až 6d/, 6h/ až 6l/, 7/, 8/ napadli výrok o náhrade

trov konania z dôvodu, že nebol žiadny dôvod aplikovať ust. § 150 ods. 1 O.s.p. Prvostupňový súd mal
jednoznačne vychádzať z toho, že sa jedná o sporové konanie, ktoré sa spravuje zásadou úspechu v
konaní (§ 142 ods. 1 O.s.p.). Žalovaným preto prináležalo právo na náhradu 100 % účelne vynaložených
trov konania. Prvostupňový súd bez toho, aby existovali zákonné predpoklady, arbitrárne aplikoval ust. §
150 ods. 1 O.s.p. Nepriznaním náhrady trov právneho zastúpenia došlo k zníženiu majetku žalovaných

bez možnosti kompenzácie. Právne závery prvostupňového súdu vo výroku o trovách konania sú tak
v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy, a preto ich možno považovať za odporujúce čl. 46 ods.
1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru. Rozhodnutie v prípade, že súd akceptoval splnenie podmienok ust. §
140 Občianskeho zákonníka a na druhej strane nepriznal žalovaným náhradu trov v zmysle § 142 ods.
1 O.s.p., vyznieva v odôvodnení zmätočne. Žalovaní podávajúci odvolanie majú za to, že nemožno od

nich spravodlivo požadovať, aby trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia znášali oni
sami, nakoľko tieto úkony boli bezpochyby potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva voči
žalobcovi. Z uvedených dôvodov žiadali v napadnutej časti rozsudok prvostupňového súdu zmeniť a
priznať im náhradu trov prvostupňového, aj odvolacieho konania.

4. K podanému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrili žalovaní v rade 1a/ až 1d/, 3/, 4a/ až 4e/,
5/, 6a/ až 6d/, 6h/ až 6l/, 7/, 8/ ktorí uviedli, že rozsudok prvostupňového súdu vo veci považujú
za správny, vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia. Prvostupňový súd posudzoval záujmy
účastníkov jednak z pohľadu úpravy Občianskeho zákonníka, ako aj z pohľadu Ústavy Slovenskej
republiky, pričom pokiaľ ide o interpretáciu právnych textov a v nich obsiahnutých právnych noriem, je

nutnévychádzaťztoho,ževprípadekonfliktovdvochprávnychnoriemmáprednosťprávnanorma,ktorá
má vyššiu právnu silu. Žalovaní sa tak v plnom rozsahu stotožňujú s výkladom ust. § 140 Občianskeho
zákonníka, tak ako to načrtol okresný súd v napadnutom rozsudku a ktorý viedol k zamietnutiu návrhu.
Žalobca sa sám niekoľkokrát vyjadril, že nikdy nemal záujem o odkúpenie spoluvlastníckych podielov,
podaním žaloby sledoval len jediný cieľ, a to, aby sa spoločná nehnuteľnosť (Hotel Roháč) vrátila pod

správu Urbárskeho spoločenstva Mesta Trstená. Uvedené tvrdenie žalobcu potom vylučuje existenciu
naliehavého právneho záujmu na požadovaných určeniach. Pokiaľ ide o určenie neplatnosti kúpnych
zmlúv, uzavretých medzi pôvodnými žalovanými, pozitívnym výrokom súdu by sa právne postavenie
žalobcu nijakým spôsobom nezmenilo a aj z toho vyplýva, že na určení neplatnosti nemá naliehavýprávny záujem. Žalobca má i v súčasnej dobe možnosť domáhať sa právnej ochrany podľa § 603 ods. 3
Občianskeho zákonníka, túto možnosť však do dnešného dňa nevyužil. Aj to svedčí o účelovosti konania
žalobcu pri podaní návrhu v tomto, ale aj v ostatných konaniach, ktoré vedie na okresnom súde. Z

uvedených dôvodov žalovaní navrhli rozsudok vo veci samej potvrdiť a vo výroku o trovách konania
zmeniť a priznať im náhradu.

5. V dôsledku podaných odvolaní žalobcu a žalovaných v rade 1a/ až 1d/, 3/, 4a/ až 4e/, 5/, 6a/
až 6d/, 6h/ až 6l/, 7/, 8/ bol spis predložený na rozhodnutie o odvolaní odvolaciemu Krajskému

súdu v Žiline. Odvolací súd predovšetkým konštatuje, že pokiaľ súd prvej inštancie rozhodoval podľa
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (zák. č. 99/1963 Zb. v znení zmien a doplnkov), tento stratil
účinnosť ku dňu 30.6.2016 v dôsledku nadobudnutia účinnosti nových civilných procesných kódexov,
a to zák. č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP") a zák. č. 161/2015 Z.z. -
Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP"). Odvolací súd bol potom povinný pri svojom procesnom
postupe a rozhodovaní aplikovať uvedenú novú právnu úpravu (§ 470 ods. 1 CSP) s tým, že účinky

procesných úkonov súdu prvej inštancie ostali zachované (§ 470 ods. 2 CSP). Zároveň v ďalšej časti
odôvodnenia krajský súd prispôsobil terminológiu novej právnej úprave

6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané účastníkmi konania
v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu

vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení
s ust. § 219 ods. 3 CSP) napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP
potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.

7. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

8. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

9. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými
vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v
odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s

podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

10. Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné
pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220
ods. 2 CSP v spojení s ust. § 234 ods. 2 CSP, pričom výstižne a dostatočne odôvodnil, čo ho viedlo k

vydaniurozhodnutiaavyporiadalsasrozhodujúcimi skutočnosťami.Rozhodnutieprvostupňovéhosúdu
zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil. Odvolatelia v podanom odvolaní neuviedli žiadne skutočnosti, s ktorým by
sa okresný súd nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a následne prijaté
právne závery.

11. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku odvolací súd vychádzal z rozsahu odvolaní, napadnutého

rozsudku, ako aj zo spisového materiálu, pričom pri rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu tak,
ako ho zistil súd prvého stupňa. V konaní sa riešila otázka, či uvedené kúpne zmluvy sú neplatné
po tom, čo sa relatívnej neplatnosti dovolával žalobca pričom poukazoval na to, že pri kúpe a predaji
bolo porušené jeho predkupné právo - zo strany žalovaných mu ako spoluvlastníkovi neboli riadnym
spôsobom ponúknuté ich podiely na odkúpenie. Prvostupňový súd tak posudzoval splnenie podmienok

ponuky v zmysle ust. § 140 Občianskeho zákonníka (predávajúci neboli blízke osoby), pričom prihliadal
aj na jednotlivé ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky, kde poukazoval na ust. čl. 152 ods. 4, v
zmysle ktorého výklad a uplatňovanie všetkých právnych noriem s nižšou právnou silou musí byť v
súlade s ústavným poriadkom. V tomto prípade spoluvlastníkmi boli členovia urbáru Trstená, ktorýchpráva a povinnosti okrem Občianskeho zákonníka v tom čase upravoval zákon č. 181/1995 Z.z. o
pozemkových spoločenstvách. Pôvodne boli žalovaní žalovaní v rade 1/ až 7/, ktorí zhodne popierali,
že bolo porušené predkupné právo žalobcu. Pre efektívnejšie využitie spoločnej nehnuteľnosti (Hotel

Roháč) a vysoký počet spoluvlastníkov (okolo 600), z ktorých viacero v danom období už nežilo a
neboli známi ich právni nástupcovia, navrhol žalovaný v rade 4/ (COOP Jednota Trstená, spotrebné
družstvo), aby ho jednotliví členovia splnomocnili na uplatnenie zákonného predkupného práva. Úmysel
odkúpiť spoluvlastnícke podiely oznámil na členských schôdzach Jednoty pre spoluvlastníkov, ktorí boli
zároveň členmi družstva, na stretnutí podielnikov Hotela Roháč, ako aj prostredníctvom zverejnenia

výzvy vo forme verejnej vyhlášky vyvesenej na verejnej tabuli Mesta Trstená. Táto obsahovala všetky
podmienky pre uplatnenie predkupného práva v určenej dobe. Nakoľko žiaden zo spoluvlastníkov na
výzvu nereagoval, došlo k podpisu kúpnych zmlúv v roku 2002. Žalobca mal teda vedomosť o úmysle
žalovaných previesť svoje podiely na žalovaného v rade 4/, lebo s nimi komunikoval, no neprejavil
záujem o ich nadobudnutie. Niektorí pôvodní žalovaní v priebehu konania zomreli, preto súd konal s
ich právnymi nástupcami. Po zistení skutkového stavu prvostupňový súd konštatoval, že pri striktne

formálnom a čisto gramatickom výklade znenia právnej normy by bolo možné dospieť k záveru, že
napadnuté kúpne zmluvy sú neplatné podľa § 140 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 40a
Občianskeho zákonníka, keďže žalobca ako dotknutý spoluvlastník sa dovolával relatívnej neplatnosti
podaním žaloby na súd. Pri rozhodovaní však prvostupňový súd bral do úvahy aj ostatné skutočnosti, na
ktoré poukazovali účastníci konania, a to, že sa jedná o jednotlivých členov urbárskeho spoločenstva,

žalobca bol predsedom spoločenstva, a bol prostredníctvom jednotlivých členov o ich úmysle odpredať
podiely informovaný. Súd prihliadal tiež na to, že pre množstvo spoluvlastníkov, z toho zhruba jedna
tretina neznámych, nebola výzva na uplatnenie predkupného práva, zasielaná každému zvlášť, ale táto
bola realizovaná v súčinnosti s Mestom Trstená tak, že na jeho verejnej tabuli bola vyvesená ponuka
informujúca ostatných spoluvlastníkov o možnosti žiadať odkúpenie jednotlivých podielov od ostatných

spoluvlastníkov. Z výpovede žalobcu pritom vyplynulo, že mal vedomosť o tom, že nielen žalovaní
v tomto konaní, ale aj ďalší spoluvlastníci, mali záujem predať spoluvlastnícke podiely na spoločnej
nehnuteľnosti - Hoteli Roháč a že záujem o ich odkúpenie má COOP Jednota. Táto skutočnosť vyplynula
aj z výpovede Anny Betušťákovej, ktorá sa vyjadrila, že ako štatutárny zástupca Jednoty informovala
žalobcu, v tom čase predsedu urbáru Trstená o zámere vykupovať podiely jednotlivých spoluvlastníkov

hotela a pozemkov. Žalobca nijakým spôsobom neprejavil záujem o odkúpenie podielov a následne
napadol okolo 180 kúpnych zmlúv na súde.

12. Vychádzajúc z uvedených skutkových okolností a právnych úvah, odvolací súd súhlasil so
záverom súdu prvej inštancie, že aj keď postup žalovaných, ktorý predchádzal uzavretiu sporných

kúpnych zmlúv nebol po formálnej stránke v striktnom súlade s ust. § 605 Občianskeho zákonníka,
vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu nebol žalobca ukrátený na svojom predkupnom práve do
tej miery, že by vôbec nemal možnosť predkupné právo využiť. Rovnako je potrebné súhlasiť aj s
tým záverom súdu prevej inštancie, že v danom prípade by vyslovenie relatívnej neplatnosti kúpnych
zmlúv z dôvodu nedodržania formálneho postupu v súlade s ust. § 605 Občianskeho zákonníka,

predstavovalo neprimeraný zásah do vlastníckych práv žalovaných 1/ až 6/ ako pôvodných podielových
spoluvlastníkov.

13. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania považuje odvolací súd za nepreskúmateľné
a zmätočné, nakoľko dôvody uvádzané okresným súdom nemožno považovať za dôvody hodné

osobitného zreteľa, príp. za dôvody postačujúce a odôvodňujúce použitie ustanovenia o dôvodoch
hodných osobitného zreteľa. Úlohou okresného súdu bude sa pri rozhodovaní o trovách konania
zaoberať námietkami žalovaných v podanom odvolaní. Okresný súd zároveň v novom rozhodnutí o
trovách konania, rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania.
14. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)