Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, February 28, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/119/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8514200364
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8514200364.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov

senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Elišky Wagshalovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., IČO: 35 724 803, Bratislava, Pajštúnska 5, zastúpený advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR
s.r.o., IČO: 36 613 843, Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovanej: W. D., nar. XX.XX.XXXX, naposledy
bytom XXX XX G., K. XX/X, zastúpenej opatrovníkom pre toto konanie Mgr. Michalom Dlugolinským,
vyšším súdnym úradníkom Okresného súdu Stará Ľubovňa, o zaplatenie 236,08 Eur s príslušenstvom, o
odvolanížalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduStaráĽubovňač.k.5C/36/2014-101zodňa04.02.2016
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Žalobca nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej sa náhrada trov odvolacieho
konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Predmet konania

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť sumu 236,08 Eur
s príslušenstvom titulom neuhradenia splátok úveru poskytnutého právnym predchodcom žalobcu

žalovanej na základe zmluvy o splátkovom úvere uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovanou.

Obsah napadnutého rozhodnutia

2. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a
žalovanej nepriznal právo na náhradu trov konania.

3. Súd prvej inštancie aplikoval ust. § 261 ods. 3 písm. d) a § 497 zákona č. 513/1990 Zb. Obchodný
zákonník, ust. § 3, § 39, § 40 ods. 1 a 3, § 43, § 46 ods. 1, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1,3 a 4, § 54 ods. 1
a 2, § 100 ods. 1 a 2, § 101, § 103, § 111, § 524 ods. 1 a 2, § 526 ods. 1 a § 565 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník, ust. § 5b zákona č. 129/2010 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od
01.05.2014, ust. § 4 ods. 1,2 a 5 zákona č. 258/2001 Zb. zákona o spotrebiteľských úveroch, § 6 ods. 3
písm. b), § 8 ods. 1 a 3, § 23a ods. 1 a 2 zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ust. čl. 3 ods. 1

až 3, čl. 5 a čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Z úverovej zmluvy mal za nesporné, že pôvodný veriteľ a žalovaná uzavreli dňa 12.10.2005
zmluvu o splátkovom úvere č. 0530848076. Súd prvej inštancie mal za ustálené, že v prejednávanom
prípade ide o klasickú typovú spotrebiteľskú zmluvu, kde žalovaná vystupovala ako spotrebiteľ, ktorýnemal možnosť zasahovať do znenia a do obsahu vopred naformulovaných podmienok zmluvy a do
obsahu Všeobecných obchodných podmienok a dosiahnuť ich zmenu. Ako slabšia strana nemohla
vyjednávať a zmluvu mohla uzatvoriť len za predpokladu, že vopred naformulované podmienky zmluvy

prijme. Súd prvej inštancie vzhľadom na námietku premlčania vznesenú opatrovníkom žalovanej a tiež
na ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z.z., skúmal, či nedošlo ku premlčaniu nároku uplatňovaného
v tomto konaní. Aplikoval princíp okamžitej aplikability procesných noriem. Na základe uvedeného
súd prvej inštancie skúmal, či nárok uplatnený žalobcom nie je premlčaný a či premlčanie nároku
je potrebné posudzovať podľa Obchodného zákonníka, kde je stanovená 4 ročná premlčacia doba

alebo podľa Občianskeho zákonníka, kde je stanovená 3 ročná premlčacia doba. Uviedol, že nepopiera
argument, že úver je absolútnym obchodom a že na úver dopadá tretia časť Obchodného zákonníka,
bez ohľadu na povahu účastníkov, avšak zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je
potrebné aplikovať ustanovenia § 52 - § 54 Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách,
ustanovenia zákona č. 694/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a ustanovenia zák. č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch. Mal za náležité a plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, že v

prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov (ako napr. premlčanie, odstúpenie od zmluvy),
na tieto vzťahy je potrebné aplikovať právnu úpravu občianskeho práva a nie podnikateľské právo.
Použitie nevýhodnejšieho obchodného práva a nie občianskeho práva na spotrebiteľský právny vzťah
vrátane premlčania predstavuje zhoršenie postavenia spotrebiteľa. Uvedenému názoru nasvedčuje
aj novoprijatá právna úprava § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vykonaným dokazovaním zistil, že

pôvodný veriteľ postúpil na žalobcu splatnú pohľadávku, pričom jej splatnosť nastala dňa 20.09.2010.
Nasledujúcim dňom, t.j. dňa 21.09.2010 mohol pôvodný veriteľ prvýkrát uplatňovať voči žalovanej
zaplatenie celej splatnej pohľadávky. Žalobca ako postupca ma tie isté práva, ktoré by mal postupník
a zmena v osobe veriteľa nemá vplyv na plynutie premlčacej doby. Všeobecná 3 ročná premlčacia
lehota na zaplatenie splatného úveru začala plynúť nasledujúcim dňom po splatnosti úveru, t.j. dňom

21.09.2010 (splatný dňa 20.09.2010) a uplynula dňa 21.09.2013, kedy došlo k premlčaniu nároku
žalobcu uplatňovaného v tomto konaní. Žalobca uplatnil nárok na súde dňa 24.01.2014, t.j. po uplynutí
trojročnej premlčacej lehoty. Na základe uvedeného preto súd prvej inštancie žalobu celkom zamietol,
a to v časti istiny a zákonného úroku z omeškania z istiny od 21.09.2010 do zaplatenia, ako aj v
časti vyčísleného úroku z omeškania od 21.02.2010 do 20.09.2010 vo výške 6,19 Eur, keďže došlo k

premlčaniu uplatňovaného nároku ešte pred podaním žaloby na súd.

4. O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení účinnom do 30.06.2016.

Obsah odvolania

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu. V odvolaní okrem iného uviedol, že
zastávanázor,žesúdnadanýprípadnesprávneaplikovalustanoveniaObčianskehozákonníkatýkajúce

sa premlčacej doby, pretože bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o
zmluvu o úvere, a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných
strán je spotrebiteľ. Predmetná úverová zmluva bola uzavretá dňa 12.10 2005, pričom v období do
31. 12. 2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu,
zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené s 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa

§ 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená v Obchodnom zákonníku. V dôsledku
toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení
§ 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka. Novelizovaným ustanovení § 52 ods. 1 sa Občianskeho
zákonníka sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01.01.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych
úkonov vzniknutých pred 01.01.2008. Žalobca poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.

2MCdo/3/2011 zo dňa 28. 04. 2011, 6MCdo 4/2012 zo dňa 27. 03. 2013, rozhodnutia Krajského súdu v
Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/132/2013 zo dňa 21. 11. 2013, sp. zn. 30. 10. 2013 sp. zn. 15Co/28/2013 a
rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 20. 02. 2014, sp. zn. 9Co/138/2013 a uviedol, že vzhľadom
k uvedenému je na daný prípad nutné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Žalobca má za
to, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania z

každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej splátky až do zaplatenia, nakoľko nárok
uplatnený návrhom na začatie konania nemožno považovať za premlčaný. Ďalej žalobca nesúhlasil, aby
v danom prípade súd postupoval v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Bol toho
názoru, že aplikáciou ust. 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa dochádza k značnému narušeniu princípovprávneho štátu, k porušeniu zákazu diskriminácie, k porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom
štátnej moci, k narušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva, k porušenia práva na prístup
k nezávislému a nestrannému súdu a zásady rovnosti účastníkov. Poukázal na rozhodnutia Krajského

súdu v Prešove č.k. 9Co/64/2013-145 zo dňa 30.09.2014 a č.k. 9Co/105/2013 zo dňa 22.10.2014.
Žalobcasisvojnárokuplatnildňa24.01.2014,pričompredmetnéust.§5bZákonaoochranespotrebiteľa
nadobudlo účinnosť až dňa 01.05.2014. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Okresného súdu
Košice II zo dňa 17.07.2015, ktorým prerušil konanie až do právoplatného skončenia konania na
Ústavnom súde SR, nakoľko podal Ústavnému súdu návrh na začatie konania o určenie, že ust. § 5b

Zákona o ochrane spotrebiteľa je v nesúlade s ust. čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods.1 Ústavy SR, keď dospel k
záveru, že predmetné ustanovenie jednostranné zvýhodňuje dlžníka spotrebiteľa to tým, že ,,nestranný
súd“ má povinnosť prihliadať na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho
premlčania. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že vyhovie žalobe,
resp. ho zruší a vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy prvoinštančného
a odvolacieho konania.

Hodnotenie odvolacieho súdu

6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods.

1 a 2 C.s.p., vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§
385C.s.p.acontrario)stým,žemiestoačasvyhláseniarozhodnutiaoznámilnaúradnejtabuliKrajského
súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné.

7. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní a vec
správne právne posúdil. Odvolací súd si osvojuje odôvodnenie súdu prvej inštancie a na potvrdenie
správnosti rozsudku a v súvislosti s odvolacími dôvodmi dopĺňa (§ 387 ods.2 C.s.p.).

8. Podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzavretia zmluvy,
spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka,
ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch,
a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje.

9. Podľa § 52 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy, dodávateľ je osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

10.Podľa§54ods.1a2Občianskehozákonníkaúčinnéhovčaseuzavretiazmluvy,zmluvnépodmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak
zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý

je pre spotrebiteľa priaznivejší.

11. Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou, že
žalobca je podnikateľom a predmet konania sa týka jeho podnikateľskej činnosti a že žalovaná nepoužila
predmet plnenia na podnikanie. Žalovanej je preto dôvodné priznať postavenie spotrebiteľa.

12. Odvolací súd nijako nepopiera, že by zmluva o splátkovom úvere č. 0530848076 zo dňa 12.10.2005
nebola absolútnym obchodom a ani dôvodnosť aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka. Odvolací
súd len pripomína, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou
špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho

zákonníka.

13. Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je vzhľadom na jeho charakter ako ustanovenie
lex specialis dôvodné aplikovať na všetky spotrebiteľské zmluvy, pričom výnimkou nie sú ani zmluvy oúvere, ktorej účastníkom je spotrebiteľ. Odvolací súd sa domnieva, že ak by z pôsobnosti ustanovenia
§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka mali byť vyňaté niektoré typy spotrebiteľských zmlúv, zákonodarca
by to explicitne upravil. To platí aj na zmluvné typy upravené v Obchodnom zákonníku. Presadzovanie

obchodného práva na inštitúty upravené v kódexe o občianskych právach len s poukazom na
argumentáciu o úveroch ako absolútnych obchodoch je argumentačne zjednodušené.

14. Ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka predstavuje garanciu pre spotrebiteľa v tom zmysle, že si
nemôžezhoršiťsvojezmluvné(atedaiprávne)postaveniebezohľadunato,akédojednaniasúuvedené

v spotrebiteľskej zmluve. Toto zákonné ustanovenie zaručuje prednostnú aplikáciu tých právnych
predpisov na spotrebiteľský právny vzťah, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie, práve za účelom
princípu zákazu zhoršenia zmluvného postavenia spotrebiteľov v právnom vzťahu s dodávateľom.

15. Niet rozumného dôvodu na prijatie záveru, že na posúdenie premlčania má dopadať právna úprava
regulujúca vzťahy v zásade medzi podnikateľmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho

súkromného práva obsahuje úpravu, ktorá je pre spotrebiteľa výhodnejšia, nakoľko v porovnaní s
Obchodným zákonníkom ustanovuje kratšiu všeobecnú premlčaciu dobu (3 roky).

16. Odvolací súd nenašiel dôvod na odklon od svojej doterajšej judikatúry v prípade použitia právnej
úpravy o občianskych právach a nie podnikateľských - napríklad rozsudok Krajského súdu v Prešove

vo veciach 6Co/27/2012, 6Co/81/2012, 6Co/2/2013, 6Co/105/2013. Odvolací súd poukazuje na
rozhodnutie zo dňa 14.02.2013 v konaní sp. zn. 6Co/81/2012, v ktorom je vyslovený právny názor, že aj
pri úverovej zmluve uzatvorenej podľa Obchodného zákonníka medzi podnikateľom a spotrebiteľom (a
to aj v prípade, že k uzatvoreniu zmluvy došlo pred 01.01.2008) je potrebné použiť pri otázke premlčania
(ale aj pri iných otázkach, napríklad uznanie dlhu a pod.) prednostne úpravu uvedenú v Občianskom

zákonníku. Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 402/2011-10 z 19.06.2013
na základe ústavnej sťažnosti proti predmetnému rozsudku Krajského súdu v Prešove uviedol, že
po preskúmaní rozsudku argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú
udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri
zisteniach a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na

zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127
ods. 2 Ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľným alebo
v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou,
či nedostatočne odôvodnený.

17. Odvolací súd pripomína judikatúru súdneho dvora, podľa ktorej je spotrebiteľ pri uzatváraní zmluvy v
nevýhodnejšom postavení tak z dôvodu sťaženej vyjednávacej pozície ako aj z dôvodu informovanosti
(C-240/98 až C-244/98 Océano grupo editoriale, C. Mostaza Claro,C-76/10 POHOTOVOSŤ a iné). Niet
dôvod nechrániť dobromyseľnosť spotrebiteľov vychádzajúcu z dôvery v objektívne občianske právo a
prehnane chrániť dodávateľa, ktorý sám zmluvu koncipoval, resp. postupníka jeho pohľadávky a časovo

odsúval uplatnenie práva na súde.

18. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie rozhodol správne,
keď žalobu žalobcu zamietol, pretože táto bola podaná po uplynutí trojročnej premlčacej doby v zmysle
Občianskeho zákonníka (§ 100, § 101). Splatnosť úveru nastala dňa 20.09.2010 a žaloba bola podaná

dňa 24.01.2014.

19. Zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa bol doplnený ustanovením § 5b novelou zákona
č. 102/2014 Z. z. Vyplýva z neho, že orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy aj bez
návrhu prihliada na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúcich voči spotrebiteľovi,

vrátane premlčania práva alebo na inú zákonnú prekážku alebo iný zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť
alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ
týchto skutočností dovolával. Zákonodarca upravil premlčanie v spotrebiteľských zmluvách úmyselne
v zákone č. 250/2007 Z.z. prijatom citovanou novelou z dôvodu zvýšenej ochrany spotrebiteľa a jeho
okamžitou aplikáciou.

20. Podľa článku XIV. Zákona č. 102/2014 Z. z., predmetné ustanovenie vstúpilo do účinnosti od 1.
mája 2014. V § 29b zákona č. 102/2014 boli prijaté prechodné ustanovenia k úpravám účinným od
01.05.2014, nie však k novoprijatému ustanoveniu § 5b citovaného zákona.21. Uvedené ustanovenie je ustanovením procesným (porovnaj napr. aj rozsudok Krajského súdu
v Trnave z 30.09.2014 sp. zn. 26Co/30/2013, rozsudok Krajského súdu v Trnave z 19.08.2014

sp. zn. 9Co/295/2013, rozsudok Krajského súdu v Trnave z 22.10.2014 sp. zn. 11Co/377/2013,
rozsudok Krajského súdu v Žiline z 26.01.2015 sp. zn. 11Co/427/2014, rozsudok Krajského súdu v
Trenčíne z 11.12.2014 sp. zn. 4Co/134/2013), keď orgánu rozhodujúcemu o nárokoch zo spotrebiteľskej
zmluvy (tým aj súdu) ukladá povinnosť prihliadať na premlčanie aj bez námietky premlčania
vznesenej spotrebiteľom. Vzhľadom na procesný charakter tohto ustanovenia a absentujúce prechodné

ustanovenia konajúci súd je povinný aplikovať toto ustanovenie a prihliadať na premlčanie ex offo (aj
bez námietky).

22. Právna teória i prax činí rozdiel medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Pre pravú retroaktivitu
platí, že lex posterior ruší (neuznáva) právne účinky v dobe účinnosti legis prioris, prípadne vyvoláva
alebo spojuje práva a povinnosti subjektov s takými skutočnosťami, ktoré v dobe účinnosti legis prioris

nemali povahu právnej skutočnosti. V prípade nepravej retroaktivity „nový zákon síce nezakladá právne
následky pre minulosť, avšak buď povyšuje minulé skutočnosti za podmienku budúceho právneho
následku (jednoduchú výlučnosť) alebo modifikuje pre budúcnosť právne následky podľa skorších
zákonov založené ... nepravé spätné pôsobenie zákona znamená len, že nový zákon zachycuje (právne
kvalifikuje) minulé skutočnosti alebo že sa dotýka (modifikuje, ruší) existujúce právne následky.

Všeobecne v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t.j. od
účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy, riadia novou
právnou normou. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej
normy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa riadia zrušenou

právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá retroaktivita).
Aplikuje sa tu princíp ochrany minulých právnych skutočností, najmä právnych konaní. Pokiaľ u pravej
retroaktivity platí zásada všeobecnej neprípustnosti, za ktorej existujú striktne obmedzené výnimky
prípustnosti, u nepravej retroaktivity platí naopak zásada všeobecnej prípustnosti, u ktorej existujú
výnimky jej neprípustnosti“. (rozsudok Krajského súdu v Žiline 7Co/771/2014 z 17.12.2014)

23. Ak teda platí, že právna norma § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa má procesný charakter,
a zákonodarca nestanovil osobitný právny režim intertemporality, má súd prihliadať na premlčanie
práva ex officio vo všetkých, aj pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia začatých konaniach
podliehajúcich hypotéze tejto právnej normy. (Doc. JUDr. Marek Števček, PhD.: Zákon a sudcovia, K

výkladu ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa.)

24. Vzhľadom na uvedené pokiaľ súd prvej inštancie rozhodoval o nároku žalobcu na zaplatenie
žalovanej sumy v čase, keď už vstúpilo do účinnosti ustanovenie § 5b Zákona č. 205/2007 Z. z. bol
oprávnený a zároveň povinný prihliadať aj bez návrhu na premlčanie nároku, keďže v danom prípade

platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa riadia i právne vzťahy, ktoré vznikli
aj podľa predchádzajúcej právnej normy. Na základe princípu nepravej retroaktivity právnych noriem
(starej aj novej právnej úpravy) nebol preto povinný prihliadať na podmienky uvedené v § 100 ods. 1
Občianskeho zákonníka, t.j. prihliadať na premlčanie dlhu iba na námietku dlžníka, i keď tá v konečnom
dôsledku bola zo strany opatrovníka žalovanej vznesená v konaní.

25. Konanie na Ústavnom súde SR, na ktoré žalobca poukazuje sa týka súladu § 5b zákona o ochrane
spotrebiteľa, pričom odvolací súd pochybnosť o súlade danej právnej normy s Ústavou SR nemá, ide
o platné a účinné ustanovenie, ktoré je za splnenia podmienok stanovených v jeho hypotéze možné a
zároveň nutné (viazanosť sudcu zákonom v zmysle čl. 144 ods. 1 Ústavy SR) pri rozhodovaní súdu vo

veci samej aplikovať.

26. Podľa čl. 169 Zmluvy o fungovaní EÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť
vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych
záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na

ochranu ich záujmov.

27. Charta základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta ZP EÚ“) uznáva rovnaké hodnoty ako
Ústava SR, oblasťou, v ktorej však poskytuje ochranu práv nad rámec Ústavy SR je práve oblasťspotrebiteľských právnych vzťahov. V tomto smere je potrebné poukázať na čl. 38 Charty ZP EÚ, podľa
ktorého politiky štátov zabezpečia vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa. Vzhľadom na znenie čl. 7 Ústavy
SR je Charta ZP EÚ vo svetle Lisabonskej zmluvy súčasťou právneho poriadku SR. Charta ZP EÚ

tak Slovenskej republike ako členskému štátu EÚ uložila povinnosť zabezpečiť vysokú úroveň ochrany
spotrebiteľov a odvolací súd má za to, že ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa patrí medzi právne
normy, ktorými dochádza k naplneniu čl. 38 Charty ZP EÚ.

28. Povinnosť súdu prihliadať ex offo na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi sa na

prvý pohľad môže javiť ako kontroverzná vo vzťahu k zásade rovnosti účastníkov konania. Nie je však
možné konštatovať, že aplikáciou ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa reálne dochádza k narušeniu
rovnosti účastníkov, pretože takáto právna úprava prispieva práve k docieleniu rovnosti účastníkov,
ide o vyvažovanie postavenia spotrebiteľa a dodávateľa v konaní pred súdom, pretože spotrebiteľ je v
porovnanísdodávateľomvzáväzkovomvzťahuzaloženomspotrebiteľskouzmluvouslabšoustranou.Je
to práve dodávateľ, ktorý v rámci záväzkového vzťahu dominuje nad spotrebiteľom, súdu na rozhodnutie

predkladá vec s oslabeným právom a spolieha sa na nízku osvetu spotrebiteľa.

29. Komisia pre posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a nekalých obchodných praktík
predávajúcich v odpovedi na žiadosť Krajského súdu v Prešove o spoluprácu v rámci konania
6Co/213/2015 zo dňa 23.03.2016 uviedla, že motiváciou prijatia ustanovenia § 5b zákona o ochrane

spotrebiteľa boli predovšetkým zásadné poznatky z aplikačnej praxe zameranej na cielené porušovanie
práv spotrebiteľov využívaním súdneho procesu a nespôsobilosti spotrebiteľov brániť svoje práva.
Zákonodarca sledoval aj vysoký záujem na ochrane spotrebiteľa (čl. 169 Zmluvy o fungovaní EÚ,
čl. 38 Charty základných práv európskej únie). Komisia má za to, že uvedené ustanovenie je plne
v súlade s Ústavou SR a má ambíciu ochrániť práva spotrebiteľov pred ich porušením, pričom za

najdôležitejší aspekt je potrebné považovať jeho prevenčnú funkciu (eliminovanie nápadu premlčaných
vecí a nepriznávanie zlomyseľne uplatňovaných premlčaných pohľadávok).

30. Odvolací súd vo vzťahu k nazeraniu súdov SR na ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa poukazuje
na niektoré rozhodnutia:

Súd uvedený návrh žalobcu zamietol, keď nemá pochybnosť o ústavnosti ustanovenia § 5b zákona č.
250/2007 Z.z. (Okresný súd Komárno sp. zn. 13C/295/2015).

Súd nenarušil rovnosť účastníkov konania, je totiž vecou veriteľa, aby si chránil svoje záujmy a

nespoliehal sa na právnu nevedomosť účastníka v postavení spotrebiteľa, v dôsledku ktorej sa nedovolá
premlčania (Krajský súd v Trenčíne sp. zn. 6Co/17/2015).

Pokiaľ ide o návrh na iniciovanie konania pred Ústavným súdom SR vo veci súladu ustanovenia §
5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa s Ústavou SR, ani tomuto krajský súd nevyhovel,

keďže nevidel pre takýto postup dôvod; mal za to, že tu neexistuje ústavnoprávny rozpor, pričom v
podrobnostiach poukazuje na vyššie formulovaný výklad. Obzvlášť poukazuje na nedôvodné tvrdenie
navrhovateľa o porušení princípu právnej istoty, ak tento účastník musel mať vedomosť, že podáva na
súd návrh na priznanie premlčanej pohľadávky (Krajský súd v Žiline sp. zn. 6Co/261/2015).

31. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. §
255 ods. 1 C.s.p. V odvolacom konaní nebol úspešný žalobca, preto mu nevznikol nárok na náhradu
trov odvolacieho konania. Naopak fakticky plne úspešná bola žalovaná, ktorej vznikol zásadne nárok na
náhradu trov odvolacieho konania, o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p.
musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí.

Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bola žalovaná v odvolacom konaní pasívna, nevykonala
žiaden procesný úkon, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnila, ani nevyčíslila a podľa obsahu
spisu jej ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd preto v súlade s čl. 17 Základných
princípov C.s.p. zakotvujúcim procesnú ekonómiu aplikoval pomyselnú normu podľa čl. 4 ods. 2
Základných princípov C.s.p., podľa ktorej ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa

obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, môže súd rozhodnúť priamo tak, že sa náhradu trov odvolacieho
konania neprizná. Vzhľadom na uvedené rozhodol tak, že žalovanej sa náhradu trov odvolacieho
konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p.
o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhradytrov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen
nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).