Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 31, 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12CoE/68/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115211780
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6115211780.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu,
PhD. a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Jany Haluškovej, v exekučnej veci oprávneného
MINIHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 852 453, právne
zastúpeného Advokátskou kanceláriou Advocate, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO:
35 852 453, proti povinnému A. V., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom T. 24, XXX XX A. A., (do 30.

06. 2016 zastúpenému opatrovníčkou Janou Čunderlíkovou, zamestnankyňou Okresného súdu Banská
Bystrica), vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., so sídlom Exekútorského úradu
Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 14628/2015, o vymoženie 100 Eur s príslušenstvom,
o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica, č. k. 1Er/1759/2015-20 zo
dňa 21. 10. 2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“, event.
„exekučný súd“) uznesením zo dňa 21. 10. 2015 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie postupom podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“).

1.2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že súdny exekútor predložil na exekučný súd
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s., so sídlom v
Bratislave sp. zn. SR 16749/14 zo dňa 28. 11. 2014. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe
Zmluvy o úvere uzatvorenej medzi oprávneným a povinným dňa 03. 04. 2014, ktorej neoddeliteľnou
súčasťou sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru.

1.3.Zodôvodneniauzneseniasúduprvejinštancieďalejvyplýva,žezmluvaoúvereakoajrozhodcovská
zmluva boli uzatvorené prostredníctvom prostriedkov elektronickej komunikácie na internetovej stránke
oprávneného www.minipozicka.sk, ktorej obsahom je poskytovanie krátkodobých bezúčelových úverov.
Uvedené zmluvy boli vyhotovené v ten istý deň (03. 04. 2014) a v tú istú hodinu a minútu (15:40 hod.).
Samotná zmluva o úvere predpokladala, že pri jej uzatváraní bola k nej priložená aj rozhodcovská
zmluva, čo vyplývalo z doslovného znenia "Spotrebiteľ uzavretím zmluvy potvrdzuje, že mu pred

jej uzavretím bol zo strany veriteľa poskytnutý formulár pre štandardné európske informácie o
spotrebiteľskom úvere (...) a rozhodcovská zmluva". Z tejto zmluvy tiež vyplýva, že zmluva o úvere ako aj
rozhodcovská zmluva boli vyhotovené tzv. softwarovým generovaním v užívateľskom profile spotrebiteľa
(povinného) na uvedenej internetovej stránke, ktoré si mohol spotrebiteľ stiahnuť na príslušný nosič dát.
1.4. Prvoinštančný súd vzhľadom na uvedené konštatoval, že proces uzatvárania zmluvy o úvere ako aj
rozhodcovskej zmluvy prostredníctvom internetovej stránky nevykazuje znaky, kedy by povinný mohol

do uvedených zmlúv vstupovať, nakoľko tieto sú formulárového typu. Zmluvy obsahujú len samotný
text podmienok zmluvy, neobsahujú prvky zaškrtávacích polí, tabuliek, alebo iných znakov, ktoré bypreukazovali aspoň možnosť prístupu a zmeny obsahu týchto zmlúv. Súd ďalej uvádza, že tieto zmluvy
boli podľa časových označení uzatvorené v jednom okamihu, príp. v rozmedzí niekoľkých sekúnd, čo
neumocňuje predpoklad, že povinný mal aspoň teoretickú možnosť sa s rozhodcovskou zmluvou vôbec

oboznámiť. V nadväznosti na uvedené odseky súd ešte dodáva, že nie je z predložených zmlúv zrejmý
predošlý prejav vôle povinného po uzatvorení zmluvy o úvere a medzi uzatvorením rozhodcovskej
zmluvy, ktorý by nasvedčoval tomu, že povinný mal naozaj reálnu vôľu riešiť prípadné vzniknuté spory v
rozhodcovskom konaní. Na základe uvedeného súd prvej inštancie prijal právny záver, že rozhodcovská
zmluva nebola individuálne dojednaná. Keďže právomoc rozhodcovského súdu bola v predmetnej veci

založená na absolútne neplatnom právnom úkone - neprijateľnej rozhodcovskej zmluve, exekučný súd
potom po preskúmaní tohto exekučného titulu dospel k záveru, že ide o exekučný titul vydaný orgánom,
ktorý na to nebol príslušný, exekúciu nemožno vykonať, a preto žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia zamietol.

2. Proti uvedenému uzneseniu súdu prvej inštancie podal oprávnený prostredníctvom právneho

zástupcu v zákonnej lehote odvolanie, a to podľa v tom čase platných ustanovení § 205 ods. 2 písm.
a), f), v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku. V odvolaní uviedol, že
konajúci súd pri posudzovaní predložených dôkazov nesprávne právne posúdil vec, nakoľko uviedol,
že rozhodcovská zmluva je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože povinný nemal možnosť
výberu medzi rozhodcovským konaním a konaním pred súdom. Konštatoval, že rozhodcovská zmluva,

resp. doložka dohodnutá medzi žalobcom a žalovaným je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou,
nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom
rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z toho pohľadu rozhodcovská zmluva
nevyžaduje od žalobcu, aby spory medzi žalovaným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. V prípade
rozhodcovskej zmluvy sa jedná o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Na záver oprávnený

uviedol, že rozhodcovské konanie prebiehalo v písomnej forme, t. j. na základe jeho písomného návrhu
na začatie rozhodcovského konania zaslal rozhodcovský súd povinnému výzvu na žalobnú odpoveď, na
základe čoho potom rozhodcovský súd podľa skutkových zistení vydal rozhodcovský rozsudok, pričom
vzdialenosť sídla rozhodcovského súdu od bydliska účastníkov konania nemala žiaden relevantný
význam pre výsledok konania, resp. pre možnosť uplatnenia procesných práv účastníka.

3. Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

4. Rozhodnutie exekučného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Zákonná sudkyňa uviedla, že
odvolaniu nemieni vyhovieť a podľa ust. § 374 ods. 4 O.s.p. vec predložila na rozhodnutie odvolaciemu

súdu.

5. Odvolanie oprávneného bolo doručené súdu prvej inštancie dňa 29. 10. 2015, teda ešte za
účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O.s.p.“), ktorý bol ku dňu
01.07.2016 zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“). Dňa 01. 07.

2016 nadobudol účinnosť nový procesnoprávny kódex - Civilný sporový poriadok, ktorý v prechodných
ustanoveniach, v § 470 ods. 1 uvádza: „Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.“ Z citovaného ustanovenia vyplýva, že vzhľadom na
skutočnosť, že odvolacie konanie prebieha už v dobe účinnosti CSP, bolo potrebné na odvolacie konanie
aplikovať príslušné ustanovenia CSP s poukazom na ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá CSP v zmysle

ktorého ostávajú právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP
zachované.

6. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v medziach daných
ustanovením § 379 a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 a

contracio CSP a uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.

7. Z obsahu spisu krajský súd zistil, že dňa 04. 03. 2015 bol u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého, PhD., Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava, spísaný do zápisnice návrh
oprávneného MINIHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave na vykonanie exekúcie proti povinnému

A. V., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom T. XX, XXX XX A. A., a to na podklade rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 16749/14. Z exekučného titulu je zrejmé, že
rozhodcovský súd vyhovel návrhu oprávneného, ktorý si uplatnil na základe zmluvy o úvere zo dňa 03.
04. 2014 uzavretej medzi oprávneným a povinným a žalovanému (povinnému) uložil povinnosť zaplatiťžalobcovi (oprávnenému) sumu vo výške 100 Eur s príslušenstvom. Žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 02. 06. 2015.

8. Exekučný súd svoje rozhodnutie rozsiahlo odôvodnil, poukazujúc na ustanovenia vnútroštátneho
práva týkajúceho sa ochrany spotrebiteľa, pričom vyhodnocoval základný zmluvný vzťah medzi
oprávneným a povinným ako aj exekučný titul vydaný rozhodcovským súdom z hľadiska uvedených
predpisov. Vyhodnotenie základného zmluvného vzťahu (z ktorého nárok je uplatňovaný v tomto
exekučnom konaní) ako vzťahu spotrebiteľského a následnú tomu zodpovedajúcu aplikáciu ochrany

spotrebiteľa oprávnený v odvolaní nenamietal a nijako nespochybňoval. Oprávnený exekučnému súdu
vytýkal, že prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti a neúplne zistil skutkový stav veci.

9. Z množstva argumentov, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol exekučný súd, považuje odvolací súd
za podstatné tie, ktoré sa týkajú vyhodnotenia zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným ako
vzťahu spotrebiteľského a následne argumenty týkajúce sa vyhodnotenia rozhodcovskej zmluvy, ktorou

bola založená právomoc rozhodcovského súdu.

10. Pokiaľ odvolateľ namietal prekročenie rámca preskúmavacej činnosti zverenej exekučnému súdu
Exekučným poriadkom, odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul
- rozhodcovský rozsudok, že súd je nielen v štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie

zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie,
ale počas celého konania oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že už v
štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný

titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie
a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po
stránke formálnej, ako aj materiálnej (vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným
v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie v konaní sp. zn. 3 Cdo
146/2011zodňa13.10.2011,sp.zn.3Cdo122/2011zodňa09.02.2012).Čiideorozhodnutieformálne

vykonateľné sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Z
aspektuobsahovýchnáležitostírozhodnutia,t.j.určitosť,zrozumiteľnosťapresnosťoznačeniasubjektov
práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať sa skúma materiálna
vykonateľnosť rozhodnutia. Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého
exekučného konania, t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu, a v

prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného
titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť.

11.Otázkou,čisúdrozhodujúcivrámciexekučnéhokonaniamalprávomocskúmaťprípustnosťexekúcie
z hľadiska relevantnosti exekučného titulu sa zaoberal už aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v

odôvodnení uznesenia sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo 23. 11. 2011 uviedol, že „okresný súd je nielen
oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého
exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr.
aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie
zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto rozhodnutí aj na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. 01. 1997
publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže
byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude
exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v
každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

12. Z uvedeného je zrejmé, že postup exekučného súdu pri preskúmavaní exekučného titulu bol správny,
vykonaný v rámci právomoci zverenej mu Exekučným poriadkom.

13. Pokiaľ ide o druhú námietku týkajúcu sa neúplného zistenia skutkového stavu, ani táto námietka

nie je dôvodná, nakoľko exekučný súd sa dostatočne oboznámil s rozhodcovskou zmluvou (doložkou)
obsiahnutou v súdnom spise a jej neprijateľnosť dostatočným spôsobom vyhodnotil. Odvolací súd
zdôrazňuje, že rozhodcovské konanie, ako alternatíva pri riešení sporov, môže prebehnúť len vtedy,
ak bola platne založená právomoc rozhodcovského súdu na konanie a na rozhodnutie sporu. Ako tovyplýva z § 3 zákona ZoRK rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky
alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom právnom
vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Podľa § 4 uvedeného zákona môže mať rozhodcovská

zmluva formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. V predmetnom prípade
je právomoc rozhodcovského súdu preukazovaná rozhodcovskou zmluvou zo dňa 03. 04. 2014 (č.l. 16
spisu), uzavretou medzi oprávneným a povinným. Exekučný súd má v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku nepochybne právo a zároveň aj povinnosť v zmysle vyššie uvedenej argumentácie zisťovať
okrem iného aj rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na

jehovydanie,tedaskúmaťnielento,čirozhodcovskázmluva(prípadnedoložka)bolamedzioprávneným
a povinným vôbec uzavretá ale aj to, či bola uzavretá platne. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na
to, že medzi oprávneným a povinnou ide, ako už bolo uvedené, o spotrebiteľský vzťah a je preto na
mieste dôsledná aplikácia ochrany spotrebiteľa. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí
sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21. 03. 2012 uviedol, že „princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ (bdelým
patrí právo) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,

ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť

tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany
práv spotrebiteľa.“

14. V zmysle uvedeného bol preto správny postup prvoinštančného súdu, keď predloženú rozhodcovskú
zmluvu skúmal a následne ju v zmysle § 52 a nasl. OZ vyhodnotil ako neprijateľnú a tým aj

ako absolútne neplatnú, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Samotná skutočnosť, že dohoda zmluvných strán o
právomocirozhodcovskéhosúdunetvorilasúčasťzmluvyoúverealebosúčasťVšeobecnýchpodmienok
poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, ale bola uzavretá vo forme samostatnej
rozhodcovskej zmluvy v ten istý deň ako zmluva o úvere, nie je dostatočným dôkazom o vôli povinného

pristúpiť na tento osobitný spôsob rozhodovania sporu. Dojednanie zmluvných strán o právomoci
rozhodcovského súdu by malo charakter individuálnej zmluvnej podmienky vtedy, ak by mal povinný
možnosť ovplyvniť obsah rozhodcovskej zmluvy, ktorá bola rovnako ako zmluva o úvere vytvorená
tzv. softwarovým generovaním, či už formou znakov, tabuliek prípadne prostredníctvom zaškrtávacích
polí. Z procesu uzatvárania rozhodcovskej zmluvy taktiež nemožno vyvodiť, že by mal povinný vôbec

možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie sporov v rozhodcovskom konaní bez toho, aby
toto jeho rozhodnutie malo vplyv na uzavretie resp. neuzavretie Zmluvy o úvere. Rozhodcovská zmluva
uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť akceptovaná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom
slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Rozhodcovská zmluva v skutočnosti v tomto prípade navyše
ani nie je alternatívou riešenia sporov, nakoľko ak oprávnený - veriteľ podal návrh na začatie konania

na rozhodcovský súd, uskutočnil výber predpokladaný v rozhodcovskej zmluve, a po tomto výbere sa
už povinný musel podrobiť rozhodcovskému konaniu.

15. S ohľadom na uvedené preto odvolací súd uznesenie exekučného súdu ako vecne správne podľa
ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie ani na základe výzvy na plnenie
(§ 379 ods. 1 a 2 CMP), môže mu súd uložiť pokutu do 1.000,- Eur (§ 382 ods. 1 CMP), rozhodnúť o

zastavení výplaty rodičovského príspevku a prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa (§ 383
ods. 1 CMP) alebo odňať maloletého tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť a postarať sa o jeho
odovzdanie tomu, komu bolo podľa rozhodnutia zverené, alebo tomu, komu rozhodnutie priznáva právo
na styk s maloletým po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestneného
alebo zadržaného maloletého prevziať (§ 386 ods. 1 CMP) a to všetko aj bez návrhu (§ 376 ods. 2 CMP).