Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 14, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/22/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114221502
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2114221502.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov

Mgr. Jozefa Mačeja a JUDr. Daniela Ilavského v právnej veci žalobkyne: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zast. splnomocnenkyňou: Advokátska
kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, proti
žalovanej: X. B., nar. X. R. XXXX, bytom X. XXX/X, B., o 795,63 eura s príslušenstvom, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 24. novembra 2015 č. k. 10C/200/2015-44, takto

r o z h o d o l :

I/ Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej zamietajúcej časti, v časti
povolenia splátok a v časti určenia neprijateľných zmluvných podmienok p o t v r d z u j e a v

časti priznania náhrady trov konania niekdajšiemu vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej m e n
í tak, že niekdajšiemu vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznáva.

II/ Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie: I. Určil, že zmluvná podmienka dojednaná v
bode 8.1. Zmluvy o revolvingovom úvere číslo 8100025337 uzavretej dňa 18.5.2010 medzi účastníkmi
konania v znení: „Predmetom tejto Dohody o poskytnutí služby je záväzok Veriteľa poskytnúť Dlžníkovi
na jeho žiadosť a po splnení nižšie uvedených podmienok službu spočívajúcu v možnosti odkladu

maximálne troch splátok úveru, resp. revolvingu poskytnutého na základe Žiadosti/Zmluvy uzavretej
medzi Veriteľom a Dlžníkom(ďalej ako „úver/revolving“) a záväzok Dlžníka zaplatiť Veriteľovi odplatu
a) za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splátok úveru vo výške 65,14 EUR a b) za
poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splátok revolvingu vo výške 33,84 EUR v prípade
ak bude Dlžníkovi revolving poskytnutý. Odplatu je Veriteľ oprávnený na základe vlastného uváženia
jednostranne znížiť, k čomu Dlžník udeľuje Veriteľovi svoj súhlas. Veriteľ je povinný oznámiť Dlžníkovi
stanovenú zníženú výšku odplaty, pričom písomné oznámenie bude tvoriť prílohu tejto Dohody o

poskytnutí služby.“ je neplatná z dôvodu neprijateľnosti tejto podmienky, II. žalovanej uložil povinnosť
zaplatiť žalobkyni sumu 167,87 eura s úrokom z omeškania vo výške 9,00 % zo sumy 167,87 eura od
19.9.2011 do zaplatenia v splátkach vo výške 10 eur mesačne splatných vždy do 15. dňa v mesiacu
počnúc právoplatnosťou rozsudku s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok
zročnosť celého plnenia, III. Vo zvyšku návrh zamietol, IV. žalovanej právo na náhradu trov konania
nepriznal, V. žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej náhradu
trov konania v sume 69,21 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku k rukám jeho advokáta.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne § 497 a 499 ObZ (zákon číslo 513/1994 Z.z. Obchodný zákonník
v znení neskorších zmien a doplnení), § 1 ods. 2 písm. e), § 2 písm. a) a písm. b), § 4 ods. 1, 2 a 5
ZoSÚ (zákon číslo 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskejnárodnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení
ku dňu 18. októbra 2006), § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1 a 4, § 54 ods. 1 a 2 OZ (zákon číslo
40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších zmien a doplnení). Vecne dôvodil, že vykonaným

dokazovaním dospel k záveru, že účastníci konania uzavreli zmluvu o revolvingovom úvere, ktorá
má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 2 písm. b) ZoSÚ, na základe
ktorej uzatvorenej zmluvy o revolvingovom úvere žalobkyňa poskytla žalovanej spotrebiteľský úver v
sume 450 eur s dohodnutým úrokom vo výške 70,01 % ročne, RPMN vo výške 70,17 % a priemernou
hodnotou RPMN ku dňu podpísania zmluvy vo výške 51,49 %, žalovaná sa zaviazala vrátiť poskytnuté

peňažné prostriedky a zaplatiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom v dohodnutých
splátkach. Dodala, že zmluva o revolvingovom úvere uzatvorená medzi účastníkmi konania neobsahuje
v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. g), i) ZoSÚ základné obsahové náležitosti, a to konečnú splatnosť
spotrebiteľského úveru a výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, v takomto
prípadesaspotrebiteľskýúverposkytnutýžalobkyňou žalovanejpovažujevzmysleustanovenia§4ods.
3 posledná veta ZoSÚ za bezúročný a bez poplatkov. Žalobkyňa tak nemá nárok na zaplatenie úroku z

úveru a odmeny za jeho poskytnutie, ale len nárok na zaplatenie istiny, teda poskytnutej čiastky úveru
(úverový limit). Žalobkyňa reálne poskytla žalovanej peňažné prostriedky v sume 384,86 eura, nakoľko
žalobkyňa oproti pohľadávke žalovanej na vyplatenie revolvingového úveru započítala svoju pohľadávku
na zaplatenie odplaty za poskytnutie odkladu splátok revolvingu v sume 65,14 eura. Žalobkyňa poskytla
žalovanej na základe predmetnej zmluvy o revolvingovom úvere peňažné prostriedky v sume 384,86

eura a žalovaná zaplatila žalobkyni doposiaľ sumu 216,99 eura, a preto má žalobkyňa nárok len na
zaplatenie zvyšku poskytnutého revolvingového úveru v sume 167,87 eura (384,86 eura - 216,99 eura).
Žalovaná sa dostala do omeškania so zaplatením peňažného dlhu dňa 19.9.2011, keďže k zosplatneniu
úveru došlo dňa 18.9.2011, a preto má žalobkyňa nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške o
osem percentuálnych bodov viac ako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k

prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, vo výške 9,50 % (8,00 % + 1,50 %) ročne z dlžnej
sumy 167,87 eura odo dňa omeškania žalovanej s plnením peňažného dlhu, t. j. odo dňa 19.9.2011,
do zaplatenia.

3. Súd prvej inštancie nepovažoval za odôvodnenú požiadavku žalobkyne na zaplatenie sumy 65,14

eura, ktorú sumu žalobkyňa zahrnula do celkovej výšky poskytnutého revolvingového úveru 450 eur
a ktorá suma predstavuje dohodnutú odplatu za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu
splátok úveru, toto dojednanie v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere považuje za neplatné
v zmysle § 39 OZ pre rozpor s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie namietal, že celá konštrukcia
služby odkladu splátok a odplaty za ňu, ako je uvedená v predmetnej zmluve o revolvingovom úvere,

je neprijateľná, výrazne zhoršujúca postavenie spotrebiteľa, a preto je uplatňovaná v rozpore s dobrými
mravmi a ako taká je neplatná. Zo skutkových zistení vyplynulo, že podľa dojednania si žalobkyňa
vyúčtovala odplatu za poskytnutie služby spočívajúce v možnosti odkladu splatnosti splátok úveru v
čase uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere bez ohľadu na to, či bude mať žalovaná o takúto službu
záujem alebo nie, resp. či jej bude poskytnutá alebo nie. Z tohto dôvodu aj žalobkyňa realizovala

zápočet uvedenej odplaty už vo fáze poskytnutia revolvingového úveru, teda v čase, kedy ešte vôbec
nebolo zrejmé, či žalovaná túto službu využije alebo nie. Odmena ako taká je tiež neprimerane
vysoká, keď jej výška 65,14 eura je 90 % zo sumy troch splátok úveru 72,33 eura (3 x 24,11 eura),
ktoré majú byť odložené, keď odklad splátok neznamená ich odpustenie. Zmluvné dojednanie, ktoré
oprávňuje žalobkyňu na takúto neprimerane vysokú zmluvnú odmenu, resp. odplatu za poskytnutie

služby, splatnosť tejto odplaty ihneď pri poskytnutí úveru a jednostranné započítanie tejto odplaty s
pohľadávkou dlžníka na vyplatenie schválených úverových prostriedkov, považuje súd za neprijateľnú
zmluvnú podmienku, a teda neplatnú v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka,
pretože je výrazne v neprospech odporkyne ako spotrebiteľa. Z neplatnej zmluvnej podmienky nevzniklo
žalobkyni právo na plnenie a žalovanej povinnosť plniť. Súd prvej inštancie povolil žalovanej zaplatiť v

zmysle ustanovenia § 160 ods. 1 O.s.p. sumu 167,87 eura v mesačných splátkach po 10 eur tak, aby bol
dlh zaplatený do troch rokov. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 2 O.s.p., keďže súd
návrhu v časti o zaplatenie sumy 167,87 eura s príslušenstvom vyhovel a návrh vo zvyšnej časti zamietol
a tým bol daný prevažný čistý úspech žalovanej v rozsahu 58 % (79 % - 21 %), čo v konečnom dôsledku
znamená právo žalovanej a vedľajšieho účastníka na strane žalovanej na náhradu účelne vynaložených

trov. Súd prvej inštancie vo veci čiastočne úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, nakoľko
si náhradu trov konania výslovne neuplatnila. Vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej priznal právo
na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 69,21 eura (58 % z 119,33 eura), ktorú prisúdenú náhradutrov konania je žalobkyňa povinná podľa ustanovenia § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť advokátovi vedľajšieho
účastníka na strane žalovanej.

4. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Dôvodila,
že odvolanie podáva voči výroku I., III. a V.. Odvolanie voči výroku I. odôvodnila tým, že toto rozhodnutie
jenezákonnéapredčasné,keďžesasúdnezaoberalsposúdenímdohodyoposkytnutíslužbyzhľadiska
toho, či ide alebo nie o individuálne ustanovenie, čo je ďalší predpoklad pre možnosť posudzovania z
hľadiska neprijateľností. Žiadne závery ale v tomto smere v rozsudku neuvádza a v konaní pritom ani

žalovanánetvrdila,žebynevedela,žedohoduoposkytovaníslužbuuzavrela.Poukázalanaustanovenie
§ 53 a nasl. O. z. majúc za to, že o neprijateľnosť ide vtedy ak je splnená podmienka, že nejde o
individuálne dohodnuté ustanovenie a súčasne ide o ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu
vprávachavpovinnostiach.Dodala,žedohodaoposkytnutíslužbybynikdynevznikla,akbyjužalovaná
nepodpísala. Mala za to, že „individuálny“ v spotrebiteľskom práve znamená nielen reálnu možnosť
spotrebiteľa určitú podmienku formulačne ovplyvniť, ale predovšetkým možnosť spotrebiteľa dosiahnuť,

že takáto podmienka sa nestane súčasťou jeho vzťahu s dodávateľom bez toho, aby to zmenilo jeho
postavenie oproti tomu stavu, ak by podmienku prijal. Poukázala i na názor prezentovaný v odbornej
literatúre „štandardné zmluvy“ a na výklad tohto pojmu. Namietala, že ak by sa mal pojem individuálne
dojednaný zovšeobecniť, potom je namieste záver, že ide o každé také ustanovenie, ktoré nielen
naformuloval spotrebiteľ, ale predovšetkým také ustanovenie, ktoré síce vopred pripravil dodávateľ, ale

spotrebiteľ mal možnosť ho neprijať, odmietnuť, či anulovať bez toho, aby to malo za následok zhoršenie
jeho postavenia v zmysle zániku zmluvy jej neuzavretia a podobne. Dohoda o poskytnutí služby je
samostatným úkonom a jej vznik nie je podmienkou pre vznik zmluvy o úvere a teda v zmysle uvedeného
má právnu povahu individuálneho dojednania. Výrok I. považovala za predčasný a nepreskúmateľný.
K odvolaniu proti výroku III. v časti zamietnutia 65,14 eur uviedla, že dôvody, ktoré viedli k tomuto

rozhodnutiu sú nezákonné, súčasťou žalovanej sumy pritom tento nárok nikdy nebol, keď na jednej
strane súd tvrdí, že odplata podľa dohody o poskytnutí služby bola započítaná. Zároveň, že bola aj
súčasťou žalovanej zmluvy, takéto tvrdenia sa vzájomne vylučujú. K odvolaniu voči výroku V. poukázala
na uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27. februára 2015 sp. zn. 5Co/958/2017 majúc za
to, že otázkou účelnosti trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka sa súd vôbec nezaoberal.

Otázka účelnosti vstupu vedľajšieho účastníka je odlišná od účelnosti právneho zastúpenia vedľajšieho
účastníka. Mala za to, že súd prvej inštancie nezákonne priznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov
konania, ktorý sa ani nemohol stať vedľajším účastníkom, keďže nemal súhlas hlavného účastníka
konania. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil výrok I. zrušil,
žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 65,14 eur a aby vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov

nepriznal, alternatívne, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Uplatnila si i nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo
výške 87,52 eur.

5. Žalovaná sa vyjadrila k odvolaniu žalobkyne a uviedla, že sa nevyhýba povinnosti splnenia dlhu, tento

riadne platila každý mesiac pokiaľ chodila pani Mgr. U. X. na výber splátok, avšak keď prestala chodiť,
nevedela čo a ako, keďže nevie vypisovať šeky. Požiadala o splátkový kalendár s tým, že bude platiť
ako jej to bude vychádzať.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP, použitého

s odkazom na § 470 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania
odvolania účinného OSP, akt. 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti
ktorému zákon odvolanie pripúšťal (§ 201 a § 202 OSP účinného v čase podania odvolania s použitím §
470 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP aj § 127 a

§ 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 212 ods. 1 OSP, akt. §
379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP, ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce
sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom
ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, keďže

napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie
vydal pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).7. Zákonom č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), účinným od 1.7.2016, bol zrušený
doterajší procesný predpis o konaní pred súdom - zákon č. 99/1963 Zb. - Občiansky súdny poriadok,
pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom účinnosti
tohto zákona, zostávajú zachované. Preto je ho v zmysle § 470 ods. 1 CSP potrebné aplikovať aj na
toto konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Zohľadniac vzájomný vzťah ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje,

že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej účinnosti procesnoprávnych noriem (§ 470
ods. 1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016
(§ 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej, od 1. júla 2016 účinnej právnej úpravy
o odvolaní a odvolacom konaní sa v prípade týchto odvolaní nemôže uplatniť v plnom rozsahu hneď od
uvedeného dňa a so všetkými dôsledkami. Úplná účinnosť týchto ustanovení novej právnej úpravy sa
uplatní až pri odvolaniach podaných od uvedeného dňa.

9. Predmetom tohto konania vedeného na Okresnom súde Trnava pod spisovou značkou 10C/200/2015
je nárok žalobkyne voči žalovanej vyplývajúci zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 12. mája 2010 v
sume 795,63 eura s príslušenstvom. Súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol a určil neprijateľnosť
zmluvnej podmienky týkajúcej sa možnosti povolenia odkladu splátok za odplatu pre jej neplatnosť z

dôvodu neprijateľnosti.

10. Žalobkyňa sa v odvolacom konaní domáha zmeny rozsudku súdu prvej inštancie, pretože svoj nárok
považuje za dôvodný.

11. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

12. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na
základe ktorého dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci
samej, ktorý na vec samú aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou
vecou i správne vyložil a preto sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na

ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a už iba odkazuje na správne
a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na uplatnené odvolacie
argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže
pretodaťzapravduodvolateľke.Nazdôrazneniesprávnostizáverovsúduprvejinštanciesapotomžiada
dodať už len nasledovné:

13. Jednou z povinných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere i podľa z. č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch účinného v čase podpísania zmluvy bola výška, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

Zákonom stanovené presné členenie a uvedenie počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom
s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, nie je svojvoľné, ale
predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať vo svojich
povinnostiach a tak sa vyhol sankciám v prípade neplnenia si povinností, resp. ak sa tak stane, aby

presne a jasne boli vymedzené dôsledky.

14. Súd prvej inštancie preto správne pristúpil k prieskumu, či zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti
vyžadované zákonom a dospel k správnemu záveru, že predmetná zmluva neobsahuje základnú
obsahovú náležitosť. Nesprávne síce túto práve posúdil v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) z. č.

129/2010 Z. z. účinného až od 11.6.2010.

15. Posúdiac vyššie citované ustanovenia zmluvy za použitia výkladu v zmysle cit. § 35 ods. 2
Občianskeho zákonníka a citovaných ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch z. č. 258/2001Z. z. odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd prvoinštančný, že predmetná zmluva o
spotrebiteľskom úvere neobsahuje zákonom predpísanú náležitosť uvedenú v § 4 ods. 2 písm. i) a
preto sa v zmysle § 4 ods. 3 ZoSÚ poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez popltkov. Odvolací

súd konštatuje, že s poukazom na znenie týchto ustanovení nepostačuje a nie je rozhodujúce, že z
obsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere by bolo možné si uvedený údaj z ostatných dohodnutých
podmienok vypočítať, keďže zákonodarca v citovanom ustanovení výslovne vyžaduje, aby zmluva
uvedenú náležitosť presne obsahovala.

16. Analyzujúc túto náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere je potrebné dospieť k záveru, že
primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva (ktorým je zrozumiteľnosť pre
spotrebiteľa a ochrana tohto, z povahy veci slabšieho účastníka právneho vzťahu) zodpovedá len taký
výklad citovaného ustanovenia, že zmluva musí obsahovať jasne a zrozumiteľne uvedenie počtu a
termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely

jeho splatenia a to predovšetkým pre splnenie záujmu na čo najväčšej prehľadnosti dojednaní pre
spotrebiteľa, od ktorého nemožno požadovať, aby uvažoval s použitím viacerých pojmov, nezriedka
nachádzajúcich sa v rôznych častiach listín predkladaných spotrebiteľovi na podpis. Keďže potom
s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, v zmysle citovaného ust. § 4 ods. 2 a 3 Zákona o
spotrebiteľských úveroch z. č. 258/2001 Z. z. účinného v čase uzatvorenia zmluvy je nevyhnutné

poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov, súd prvej inštancie správne žalobu žalobcu
ako nedôvodnú zamietol.

17. Spotrebiteľ a dodávateľ sa medzi sebou nemôžu dohodnúť, že na ich právny vzťah sa nebudú
vzťahovať právne predpisy resp. konkrétne ustanovenia poskytujúce ochranu spotrebiteľovi. Všetky

zmluvné dojednania, ktorých zámerom je obmedziť spotrebiteľovi náležitú ochranu, sú absolútne
neplatné. To má zabezpečiť, aby sa spotrebiteľovi nezhoršilo jeho postavenie, nezabránilo sa mu
domáhať sa patričnej ochrany a predísť tak finančnému úpadku.

18. Neprijateľné podmienky obsiahnuté v spotrebiteľských zmluvách sú absolútne neplatné už od

počiatku a pre spotrebiteľa nie sú záväzné. Neprijateľná podmienka nespôsobuje neplatnosť celej
spotrebiteľskej zmluvy. Neplatné sú len ustanovenia obsahujúce neprijateľnú podmienku, to ale
nevylučuje možnosť, aby sa neplatnosť dotkla aj iných ustanovení resp. celej spotrebiteľskej zmluvy.
Za týchto okolností Občiansky súdny poriadok v zmysle § 153 ods. 3 povoľuje súdu aj bez návrhu v
spotrebiteľskom spore v rámci rozsudku vysloviť, že určitá podmienka je neprijateľná a teda neplatná.

Ochrana spotrebiteľa sa má poskytovať automaticky bez toho, aby si ju spotrebiteľ sám uplatňoval. To
znamená, že súdy sú povinné bez ohľadu na návrh spotrebiteľa hodnotiť neprijateľnosť podmienok s
prihliadnutím na povahu tovaru resp. služby, na všetky okolnosti a všetky zmluvné podmienky, nielen
spotrebiteľom označené za neprijateľné.

19. Kritériá, ktoré vymedzuje Súdny dvor na skúmanie nekalosti podmienok v spotrebiteľských zmluvách
vychádzajú zo smernice Rady 93/13/EHS, napr. v rozhodnutí Pohotovosť uvádza, že „pokiaľ ide o
otázku,čiosobitnázmluvnápodmienkamáalebonemánekalúpovahu,článok4smernice93/13uvádza,
že odpovedať treba so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, ktoré sú predmetom zmluvy, a na
všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením tejto zmluvnej podmienky v čase uzavretia zmluvy. Nekalosť

zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva
uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky
ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.

20. Súd prvej inštancie postupoval správne, pokiaľ určil, že dojednaná zmluvná podmienka uvedená v

bode 8.1 v dodatku k zmluve o revolvingovej pôžičke zo dňa 12. mája 2010 o povinnosti dlžníka zaplatiť
veriteľovi zmluvnú odmenu za vykonanie odkladu splátok v sume 160,74 eura, je neplatná z dôvodu
neprijateľnosti tejto podmienky. Žalovanej bol text zmluvy obsahujúci i toto dojednanie zapracované
do ostatných zmluvných dojednaní predložený len na podpis bez možnosti individuálneho ovplyvnenia
na vopred pripravenej predtlači (porovnaj zmluva a zmluvné dojednania č.l. 3 a 4 spisu). Takéto

dojednanie uvedené v spotrebiteľskej zmluve spôsobuje značnú nerovnováhu medzi dodávateľom a
spotrebiteľom, keďže spotrebiteľovi ukladá povinnosti, ktoré možno považovať za také, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov zmluvy, keďže nezabezpečujú spotrebiteľovi
jednoznačný a ničím neobmedzený prístup k možnosti povolenia splátok, čo môže u bežnéhospotrebiteľa, ktorý sa ocitol vo finančných problémoch viesť k tomu, že sa na dodávateľa s takouto
požiadavkou vôbec neobráti, naopak, takéto dojednanie spôsobí nepriaznivé dôsledky vedúce k
narušeniu finančnej disciplíny spotrebiteľa. Preto odvolací súd nemal pochybnosti o správnosti postupu

súdu prvej inštancie, že ide o ustanovenie zapracované do textu zmluvy, ktoré, ak žalovaná chcela
dosiahnuť možnosť splátok, musela iba podpísať. Preto bolo dôvodné a súladné s ustanovením § 153
ods. 4 OSP a § 53 OZ vysloviť neprijateľnosť tohto zmluvného dojednania a dodávateľovi nepriznať
nárok z neho vyplývajúci.

21. Správne preto postupoval súd prvej inštancie, pokiaľ žalobu žalobcu v tejto časti zamietol a vyslovil
neprijateľnosti zmluvných podmienok a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s
ustanovením § 387 CSP ako vecne správny potvrdil a to vrátane povolenia splátok a výroku o trovách
prvoinštančného konania.

22. Podľa § 160 ods. 1 O.s.p. ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do troch dní od

právoplatnosti rozsudku; súd môže určiť dlhšiu lehotu. Súd môže určiť, že peňažné plnenie sa môže
vykonať aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí, a to aj tak, že omeškanie s plnením
jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že ak súd
uložil v rozsudku povinnosť, treba ju splniť v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd môže určiť
dlhšiu lehotu na splnenie povinnosti alebo stanoviť, že peňažné plnenie sa môže vykonať v splátkach,

ktorých výšku a podmienky splatnosti určí v rozhodnutí. Hľadiskami pre úvahu súdu, či má žalovanej,
ktorej určil platobnú povinnosť, priznať výhodu splátok, sú najmä výška priznaného plnenia, platobná
schopnosť a osobné pomery žalovanej v konaní ním prejavená snaha splniť záväzok, ako aj skutočnosť,
či povolením splátok nebude žalobkyňa výrazne poškodená. Podľa ustálenej súdnej praxe stanovenie
dlhšej lehoty na plnenie alebo povolenie splátok nie je závislé od návrhu účastníka, ale súd je oprávnený

sám zvážiť, či je povolenie tejto výhody vhodné so zreteľom na sociálne pomery toho, komu sa povinnosť
plnenia ukladá, na výšku prisudzovanej sumy alebo na iné okolnosti prípadu. Súd prvej inštancie o
splatnosti žalobcovi prisúdenej pohľadávky rozhodol v súlade s citovaným ustanovením § 160 ods.
1 O.s.p. účinným do 30. júna 2016, t. j. v čase rozhodnutia súdu, pokiaľ uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť dlžnú sumu 167,87 eur istiny s príslušenstvom v splátkach po 10 eur mesačne. Pri určení výšky

mesačnej splátky (ktorá jedine z pohľadu žalovanej bola sporná a mohla tak byť predmetom odvolacieho
prieskumu), rešpektoval súd prvej inštancie všetky relevantné kritéria.

23. V odvolacom konaní bola úspešne brániacim sa účastníkom žalovaná, preto má nárok na náhradu
trov odvolacieho konania. O ich výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

24. Z obsahu spisu vyplýva, že združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV oznámilo
svoj vstup do konania ako vedľajší účastník na strane žalovanej podaním z 18. decembra 2014,
doručeným súdu prvej inštancie 30. decembra 2014, a to podľa ust. § 93 ods. 2 O. s. p. účinného do

30. júna 2016.

25. Podľa § 93 ods. 1 a 2 O. s. p. v znení účinnom do 30. júna 2016, ako vedľajší účastník môže sa popri
navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ
nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je. Ako

vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba,
ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.

26. Podľa § 81 CSP intervenient je ten, kto sa zúčastňuje na konaní popri žalobcovi alebo žalovanom
a má právny záujem na výsledku konania.

27. Nová právna úprava (CSP) oveľa systematickejšie a hlbšie rieši problematiku intervencie v sporovom
konaní (doterajší inštitút vedľajšieho účastníctva). Intervencia v sporovom konaní je typickým procesným
inštitútom, ktorého doterajšia právna úprava (v O. s. p.) sa však javila ako neuspokojivá a neefektívna,
preto sa prikročilo k jej komplexnej zmene (v CSP). Kritérium právneho záujmu na výsledku konania

je tradičným a osvedčeným kritériom intervencie v spore, preto zostalo normatívne zachované. Právny
záujem intervenienta na výsledku sporu znamená právny záujem na víťazstve strany, popri ktorej sa na
konaní zúčastňuje, teda žalobcu alebo žalovaného. Danosť právneho záujmu intervenienta na výsledku
sporu vychádza z hmotného práva. Judikatúra zadefinovala, že právny záujem na výsledku sporu medzistranami má ten, ktorého právne postavenie bude priaznivo alebo nepriaznivo ovplyvnené rozsudkom
vydaným v danom spore (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. augusta 2010, sp. zn. 6
Sžo 119/2010 <.). Podľa § 93 ods. 2 O. s. p. vedľajším účastníkom mohla byť aj právnická osoba,

ktorej premetom činnosti bola ochrana práv podľa osobitného predpisu, napr. občianske združenia na
ochranu spotrebiteľa, avšak Civilný sporový poriadok tento inštitút nielenže pomenoval inak, nazval ho
intervenciou, ale stanovil aj to, že intervenientom môže byť len ten, kto má právny záujem na výsledku
konania.

28. Vedľajší účastník v konaní (občianske združenie na ochranu spotrebiteľov), zúčastňujúci sa konania
popri žalovanej, v predmetnej veci netvrdil ani nepreukázal právny záujem na výsledku konania, do
konania vstúpil podľa ust. § 93 ods. 2 O. s. p. účinného do 30. júna 2016. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti odvolací súd dospel k tomu záveru, že nadobudnutím účinnosti Civilného sporového
poriadku, teda dňom 1. júla 2016, zaniklo ex lege vedľajšie účastníctvo združenia VŠEOBECNÁ
OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV na strane žalovanej, pretože toto občianske združenie nespĺňa

zákonom stanovenú požiadavku na intervenienta a to právny záujem na výsledku konania. Takéto
občianskezdruženiebymohloužibazastupovaťžalovanéhospotrebiteľavspotrebiteľskomspore(§291
ods. 1 CSP) na základe udeleného splnomocnenia, ktoré však v prejednávanej veci doložené nebolo.

29. Nakoľko ale k vydaniu uznesenia obsahujúceho aj výrok o trovách občianskeho združenia

VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV ako aj k podaniu ním odvolania voči tomuto výroku
došlo ešte pred nadobudnutím účinnosti CSP (teda pred 1. júlom 2016), v zmysle § 470 ods. 2 CSP
účinky odvolania (ako právneho úkonu vykonaného predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP) zostali
zachované. Preto i odvolací súd sa musel otázkou trov konania združenia VŠEOBECNÁ OCHRANA
PRÁV SPOTREBITEĽOV (vystupujúceho v čase podania odvolania ešte v pozícii vedľajšieho účastníka

na strane žalovanej) zaoberať vecne.

30. Vzhľadom na spotrebiteľský charakter sporu z citovaných ustanovení vyplýva, že občianske
združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV malo oprávnenie vystupovať v tomto
konaní ako vedľajší účastník na strane žalovanej (spotrebiteľky), pričom nemuselo preukazovať právny

záujem na jeho výsledku, pretože možnosť aby vystupovalo ako vedľajší účastník na strane žalovanej
mu dávala priamo špeciálna zákonná úprava uvedená v citovanom ustanovení § 93 ods. 2 O. s. p. Keďže
ustanovenie § 93 ods. 4 O. s. p. výslovne upravovalo, že vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva a
povinnosti ako účastník, z toho možno vyvodiť, že vedľajší účastník mal (rovnako ako hlavný účastník)
jednak právo na právnu pomoc pred súdmi, čo je základné ústavné právo (článok 47 ods. 2 Ústavy

Slovenskej republiky), ktoré sa v rámci civilného súdneho konania realizuje možnosťou zabezpečiť
si kvalifikované právne zastúpenie splnomocneným právnym zástupcom - advokátom, a teda mal i
právo na náhradu trov konania, kam podľa ustanovenia § 137 ods. 1 O. s. p. patrila i náhrada trov
právneho zastúpenia. O. s. p. v žiadnom zo svojich ustanovení nepodmieňoval možnosť zastúpenia
advokátom absenciou (nedostatkom) odborných znalostí účastníka a teda ani nevylučoval, aby sa i

účastník odborne spôsobilý hájiť svoje či niečie iné záujmy v konaní pred súdom nemohol dať zastúpiť
advokátom a aby mu len z tohto dôvodu nemala byť priznaná náhrada trov v súvislosti s takýmto
zastupovaním vzniknutých. Vedľajšiemu účastníkovi mohla byť priznaná náhrada trov konania, vrátane
náhrady trov právneho zastúpenia, samozrejme len v tom prípade, ak právo na náhradu trov konania
vzniklo tomu účastníkovi, na strane ktorého vedľajší účastník v konaní vystupoval a ak trovy právneho

zastúpenia sa poskytli za úkony, ktoré boli v konaní vykonané účelne.

31. Základnými kritériami pre rozhodnutie o vzniku práva na náhradu trov konania za účinnosti O. s. p.
boli (a aj za v súčasnosti účinného CSP sú) jednak kritérium úspešnosti, vyjadrené v ust. § 142 O. s. p.
(§ 255 CSP), ako aj kritérium zavinenia, vyjadrené v ust. § 146 ods. 2 O. s. p. (§ 256 CSP).

32. Podľa § 142 ods. 1 O. s. p. účinného do 30. júna 2016 účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech,
súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý
vo veci úspech nemal.

33. Odcitované ustanovenie obsahovalo vyjadrenie jednej zo zásad vlastnej všetkým rozhodovacím
procesom o trovách konania, ktorou je, že súd prizná len náhradu trov potrebných (rozumej
nevyhnutných) na účelné bránenie práva, čiže len takých trov, ktoré možno považovať objektívne za
vynaložené účelne.34. Medzi trovy konania s nárokovateľnou náhradou zásadne patria i trovy reprezentované odmenou
a súvisiacimi náhradami advokátov v súvislosti s poskytovaním nimi právnych služieb ich klientom

(stranám súdnych konaní), keď tu nepochybne treba súhlasiť s argumentom občianskeho združenia
(býv. vedľajšieho účastníka) o neodňateľnom práve na súdnu a inú právnu ochranu. Otázka využitia
práva na právnu pomoc advokáta a otázka účelnosti v takejto súvislosti vynakladaných trov sú však
otázkami, ktoré majú len čiastočný súvis a ktoré preto neslobodno zmiešavať (bez ďalšieho). V
každom prípade namietanej účelnosti takýchto trov tak treba robenie záverov podriadiť tomu, či by inak

advokátom zastupovaný účastník bol v konkrétnej situácii schopný uplatňovania ním práv (resp. obrany
voči uplatňovaniu práv niekým iným) aj bez pomoci advokáta, samozrejme za podmienky schopnosti
hájenia práv spôsobom zásadne rovnocenným s tým, ako sa do problému „vložil“ advokát.

35. Pri nazeraní na tento problém aj z práve priblíženého uhla pohľadu šlo len veľmi ťažko prehliadnuť,
že advokát vedľajšieho účastníka tu (obdobne ako v iných tunajšiemu súdu známych a ním skôr

prejednaných veciach za účasti rovnakého vedľajšieho účastníka i advokáta) požadoval odmenu za
2 úkony právnej pomoci, a to za 1/ prevzatie a prípravu zastupovania a 2/ vyjadrenie vo veci samej
(ktorému úkonu predchádzal jeho vstup do konania).

36. K účelnosti úkonov právneho zástupcu vedľajšieho účastníka, za ktoré tento žiada náhradu, a k

faktickému pôsobeniu vedľajšieho účastníka v konaní a jeho vplyvu na konečné rozhodnutie potom
odvolací súd uvádza:

37. Z obsahu spisu bolo odvolacím súdom zistené, že vedľajší účastník podaním zo 18. decembra 2014,
doručeným súdu prvej inštancie 30. decembra 2014 len oznámil, že vstupuje do už začatého konania,

požiadal o doručenie žaloby, uviedol, že ak do konania už vstúpil iný vedľajší účastník, netrvá na vstupe
dokonania,akjekonaniekudňuvstupuužprávoplatneskončené,žiadaozaslanievyrozumenia,vyjadril
súhlas s rozhodnutím o veci bez nariadenia pojednávania a pre prípad, že sa nezúčastní pojednávania
ospravedlnil svoju neúčasť, ako aj prípadnú neúčasť na ďalších pojednávaniach (viď č. l. 24). K samotnej
žalobesavyjadrilovpodaníz2.júla2015,doručenomsúduprvejinštancie6.júla2015lenvovšeobecnej

rovine.

38. Prvým úkonom, za ktorý žiadal vedľajší účastník náhradu, bolo prevzatie a príprava zastúpenia, pre
ktoré platí, že toto je samostatne nehonorovateľné, pretože ak by advokát okrem takéhoto úkonu už pre
klienta nevykonal žiaden iný, vytratil by sa zmysel zastupovania.

39. Druhým úkonom bolo podanie doručené súdu prvej inštancie 6. júla 2015, ktoré však obsahuje
len údaje a argumentáciu nasvedčujúce tomu, že sa takýmto podaním paušálne uplatňujú iba
také argumenty spochybňujúce nárok žalobkyne, ktorých výskyt (a opodstatnenosť) sa síce v tzv.
spotrebiteľských veciach v rôznej miere očakáva, no v žiadnom prípade nezaručuje. Vedľajší účastník v

tomtovyjadreníuviedolpaušálnevšeobecnénámietkyvočizmluveoúvere,ktorésadajúpoužiťidenticky
aj v iných konaniach.

40. Odvolací súd má zo svojej skoršej rozhodovacej činnosti vedomosť o postupe vedľajšieho
účastníka (presnejšie advokáta takéhoto účastníka zastupujúceho) spôsobom celkom totožným s tým

v prejednávanej veci aj v iných veciach, bolo nevyhnutné dospieť k záveru, že po získaní vedomostí
účastníkom, ako účinne a to paušálne v konaní uplatňovať práva, alebo sa brániť a získaní tiež náhrady
trov konania, zodpovedajúcej odmene, ktorú musel takýto účastník zaplatiť advokátovi, aby pre neho
paušálny vzor vyhotovil, nemôže už byť ďalej účelným vynakladaním prostriedkov na odmeňovanie
advokáta za to, aby aj ďalších druhovo totožných veciach robil takmer obsahovo identické podania bez

toho, aby tu bol zrejmý aj vklad venovaný argumentácii príznačnej práve pre konkrétnu vec, v ktorej sa
zastupuje.

41. Podľa názoru odvolacieho súdu preto náhrada trov konania vedľajšiemu účastníkovi priznaná byť
nemala, pretože nejde o trovy vynaložené účelne a preto rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti

podľa § 388 CSP zmenil tak, že tomuto náhradu trov konania na súde prvej inštancie nepriznal.

42. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).