Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, September 17, 2015

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 15C/266/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214212627
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný

ECLI: ECLI:SK:OSDS:2015:2214212627.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda samosudcom Michalom Novotným v právnej veci žalobcu: UK Profit, spol.

s r.o., IČO: 35 937 815, so sídlom Hornočermánska 797/59, Nitra, zastúpeného: JUDr. Ivana Zmeková,
advokátka v Bratislave, proti žalovanému: I. X., B.. X. Y. XXXX, bytom Ž. XXXX/XX, R., o 587,04 € s
prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba o zaplatenie 688,51 € s 5,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 587,04 € od 28. septembra
2013 sa zamieta.
II. Žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Pôvodný žalobca - DPS financial consulting, s.r.o., sa žalobou došlou súdu 13. júna 2014 domáhal
voči žalovanému zaplatenia súm uvedených vo výroku. V žalobe (po jej doplnení podaním z 3. novembra

2004) predniesol, že jeho právny predchodca - Slovenská sporiteľňa, a.s., uzavrela 29. marca 2005 so
žalovaným zmluvu, ktorou mu poskytla kontokorentný úver do výšky úverového rámca 25.000 býv. Sk,
ktorého trvanie sa pravidelne predlžovalo. Žalovaný úver čerpala, no nesplatil ho a prekročil povolené
prečerpanie, v dôsledku čoho Slovenská sporiteľňa, a.s., povolené prečerpanie zastavila. Zmluvou z 27.
septembra 2013 Slovenská sporiteľňa, a.s., postúpila na DPS financial consulting, s.r.o., pohľadávku z
tejto zmluvy, ktorá pozostávala z istiny 587,04 € a príslušenstva 101,47 €.

2. Pôvodný žalobca počas konania postúpil pohľadávku na žalobcu - spoločnosť UK Profit, spol. s r.o.,
na základe čoho súd povolil zmenu účastníkov (uzn. č.k. 15 C 266/2014-70).

3. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril. Na pojednávaní však priznal čerpanie úveru.

4. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie (§ 115 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) v
termínoch 27. marca a 17. septembra 2015. Žalobca sa nedostavil ani na jeden termín, ospravedlnil

a súhlasil s pojednávaním v jeho neprítomnosti. Žalovaný sa na prvý termín dostavil, na druhý však
nie, ani sa neospravedlnil. Preto súd vykonal pojednávanie na druhom termíne v neprítomnosti oboch
účastníkov podľa § 101 ods. 2 O. s. p. Na pojednávaní vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, a
to: zmluva o kontokorentnom úvere (č. l. 35 a 36), všeobecné obchodné podmienky (č. l. 55 až 61),
obchodné podmienky pre úvery a povolené prečerpania (č. l. 62 až 65), výpis z účtu (č. l. 42 až 54),
odstúpenie (č. l. 37), oznámenie o postúpení pohľadávky (č. l. 33 a 34) a v spojení s uznanými, resp.
nespornými skutočnosťami (§ 120 ods. 3, § 153 ods. 1 O. s. p.) zistil tento

skutkový stav:5. Žalovaný ako „Dlžník“ a Slovenská sporiteľňa, a.s., ako „Veriteľ“ - banka podnikajúca na základe
bankového povolenia podpísali 29. marca 2005 listinu označenú ako „Zmluva o kontokorentnom
úvere“ (č. l. 35 a 36). Podľa čl. I tejto zmluvy je jej predmetom „poskytnutie kontokorentného úveru“ do

výšky úverového rámca 25.000 býv. Sk s premenlivou úrokovou sadzbou 11,15 % ročne a konečnou
splatnosťou 28. marca 2006. Podľa čl. II ods. 1 môže dlžník žiadať čerpanie až do konečnej splatnosti
a podľa ods. 4 sa zaväzuje splácať úver aj s úrokmi v dohodnutom čase. Podľa čl. III ods. 1 je zmluva o
kontokorentnom úvere uzavretá na jeden rok a automaticky sa predlžuje vždy o rok, pokiaľ s tým dlžník
neprejaví nesúhlas.

V čl. III ods. 7 tejto listiny sa uvádza, že „všetky právne vzťahy vyslovene neupravené Zmluve sa budú
riadiť príslušnými ustanoveniami VOP, Obchodným zákonníkom a ostatnými právnymi predpismi...“. Z čl.
IIIods.5vyplýva,že„VOP“označujevšeobecnéobchodnépodmienkybankyúčinnéod1.augusta2002.

b) Všeobecné obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne, a.s., účinné od 1. septembra 2004 (č. l. 55
až 61) obsahovali okrem iného ustanovenie ods. 19.16, ktoré znelo:

„19.16 Klient výslovne súhlasí s tým, že Banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje
Pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasne, podmienené alebo nepodmienené, bez
ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či Banka vzniesla v súvislosti s
takouto Pohľadávkou akúkoľvek požiadavku, alebo nie, voči Klientovi na tretiu osobu...“.

c) Žalovaný zriadený bežný účet využíval a čerpal aj zo schváleného kontokorentného úveru, pričom
posledný výber 360 € vykonala 12. novembra 2010 a poslednú úhradu vo výške 381,24 € zrealizovala
11. novembra 2010. Odvtedy banka účet zaťažovala len debetným úrokom, poplatkami a úrokom z
omeškania. (výpisy na č. l. 42 až 54)

d) Listom z 23. júla 2011 označeným ako „Odstúpenie od zmluvy“ (č. l. 37) Slovenská sporiteľňa, a.s.,
oznámila žalovanému, že odstupuje od zmluvy o vedení účtu a „zmluvy, na základe ktorej Vám bolo
poskytnuté Povolené prečerpanie“ k tomuto účtu „a to s účinnosťou od doručenia tohto oznámenia“.
Zároveň ho banka požiadala, o úhradu pohľadávky v celkovej výške 595,27 €. Nebolo však dokázané,
či a kedy bolo toto oznámenie žalovanému doručené.

e) Listom z 11. októbra 2013 (č. l. 33) Slovenská sporiteľňa, a.s., oznámila žalovanému, že pohľadávku
(identifikovanú ako „41Y - Pohľadávka z Nepovoleného prečerpania na Účte FO, Číslo úveru/číslo účtu:
XXXXXXXXX“) „vo výške 688,51 € s príslušenstvom“ postúpila na DPS financial consulting, s.r.o. Ten
listom z 25. septembra 2014 (č. l. 34) oznámil žalovanej postúpenie tejto pohľadávky na žalobcu.

6. Takto zistený skutkový stav vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti (§
132 O. s. p.).

a) Skutkové zistenia v bode 5 písm. a) až c) sú v podstate len reprodukciou listín. Súd nepovažoval

za potrebné vykonávať dokazovanie ešte aj zmluvou o bežnom účte, keďže jej obsah je pre samotný
kontokorentný vzťah nepodstatný a existenciu účtu nikto nespochybňoval.

b) Pokiaľ ide o skutkový záver v bode 5 písm. d), žalobca, hoci bol na to podľa § 120 ods. 1 O. s. p.
povinný, nepredložil súdu žiaden dôkaz, z ktorého by jednoznačne vyplývalo, že bol žalovaný vyzvaný

na splatenie svojich záväzkov. Žalobca predložil len odstúpenie Slovenskej sporiteľne, a.s., od zmluvy,
nepreukázal však jeho doručenie žalovanému, ktorý jeho doručenie taktiež jednoznačne nepotvrdil. V
tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že nebolo jeho povinnosťou v tomto smere nahrádzať dôkaznú aktivitu
žalobcu výzvou na odstránenie nedostatkov podania v zmysle § 43 ods. 1 O. s. p. Nepredloženie
dôkazov o doručení listiny totiž nie je vadou, ktorá by bránila prejednaniu žaloby, ale má za následok

nedokázanie hmotnoprávnych skutočností, o ktoré žalobca opiera svoje uplatňované nároky (porov. v
tomto zmysle uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 179/2012). Žalobca si pritom musel byť vedomý, že tieto
skutočnosti musí dokázať, ak chce opodstatniť svoju aktívnu legitimáciu postupníka pohľadávky (o to
viac, ak jej pôvodným veriteľom bola banka). Zároveň sa žalobca mohol zúčastniť pojednávania, na
ktorom ho samosudca mohol poučiť, o tom čo považuje v danej veci za sporné a ktoré skutočnosti je

potrebné dokázať (§ 118 ods. 2 O. s. p.). Ak tak žalobca neurobil, musí znášať následky, ktoré sú s
tým spojené.c) Skutkové zistenie v bode 5 písm. e) je len reprodukciou listinných dôkazov tam uvedených. Súd
nepovažoval za potrebné vykonávať dokazovanie ešte aj obsahom zmluvy o postúpení pohľadávky,
keďže v zmysle § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka oznámenie veriteľa (postupcu) o postúpení bez

ďalšieho legitimizuje postupníka na uplatňovanie pohľadávky voči dlžníkovi, bez ohľadu na obsahu
zmluvy medzi postupcom a postupníkom (to všetko samozrejme len za predpokladu, že postúpenie je
právne účinné, pozri ďalej). Ak v konaní bolo preukázané oznámenie postupcu, je dôkaz zmluvou o
postúpení nadbytočný. Preto súd dôkaz zmluvou o postúpení nevykonával.

Právne vec súd posúdil takto:

7. V podaní z 23. marca 2015 žalobca uviedol, že žiada o priznanie 5,5 % ročného úroku z omeškania
zo sumy 587,04 € oproti 5 %-ám žiadaným v žalobe. Tento úkon súd posúdil ako zmenu žaloby, ktorú
uznesením vyhláseným na pojednávaní 17. septembra 2015 pripustil (§ 95 O. s. p.). Keďže doručenie
tohto uznesenia nebolo potrebné a podanie z 23. marca 2015 bolo žalovanému doručené do vlastných

rúk spolu s predvolaním, pokračoval súd ihneď v pojednávaní o zmenenej žalobe.

8. Žalobca svoje nároky voči žalovanému odvodzuje zo zmluvy, ktorú žalovaný uzavrel so Slovenskou
sporiteľňou, a.s., teda bankou poskytujúcou úvery na základe bankovej licencie, čo je skutočnosť
všeobecne známa (§ 121 O. s. p.). Tieto nároky mal žalobca získať postúpením. Preto je potrebné sa

v prvom rade zaoberať otázkou, či zistený skutkový stav opodstatňuje záver, že postúpenie je (aspoň
voči dlžníkovi) platné a účinné.

9. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky,
ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Podľa názoru súdu pohľadávky banky voči svojim klientom

treba považovať za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž
neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27
a nasl. zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (v znení účinnom k 29. marcu 2005, ale aj neskôr), ako aj
obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre
banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu,

ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu
medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-postupcom (bankou)
a dlžníkom. Nový veriteľ - postupník totiž už nebude zo zákona povinný takéto obsiahle tajomstvo
zachovávať, keďže nie je bankou; bude napríklad oprávnený (a povinný, napr. podľa § 128 O. s. p.) o
záležitostiach dlžníka informovať kohokoľvek. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie

§ 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v
ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka.

10. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 7 zákona č. 483/2001 Z. z. (v znení
účinnom k 29. marcu 2005), resp. § 92 ods. 8 cit. zákona (v znení účinnom k 27. septembru 2013 a

neskôr) dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. Súd sa
nestotožňuje s názormi vyslovenými v odbornej literatúre (napr. Csach, K.: Postúpenie pohľadávok z
pohľadu ochrany citlivých údajov, bankového tajomstva, povinnosti mlčanlivosti a ochrany spotrebiteľa.
1. časť. Súkromné právo, 1/2015, s. 12 a nasl.), podľa ktorých toto ustanovenie sleduje len dovoliť
postúpenie na inú osobu než banku. Tento názor nezodpovedá textácii, ani obsahu tohto ustanovenie,

ktoré v prvej časti viaže postúpenie (akékoľvek) na splnenie určitých podmienok a až následne v dôvetku
hovorí,žezasplneniatýchtopodmienokmožnopohľadávkupostúpiť„aj“natretiuosobu.Právezpoužitia
tejto vetnej konštrukcie vyplýva, že účelom tohto ustanovenia je „dovoliť“ postúpenie všeobecne, na
kohokoľvek. Z toho zasa ale možno logicky vyvodiť, že bez takéhoto dovolenia by bolo postúpenie
pohľadávky neprípustné, teda pohľadávka banky by bola nepostupiteľná. Možno teda uzavrieť, že aj

zákonodarca pri formulácii tohto ustanovenia vychádzal z principiálnej nepostupiteľnosti pohľadávky
banky podľa všeobecných predpisov občianskeho práva, ak by neexistovalo špeciálne dovoľujúce
ustanovenie.

11. V zmysle citovaného ustanovenia § 92 ods. 7 resp. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. tak predpokladom

postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu bez súhlasu klienta je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky
klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady
nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods.
1 Obč. zák. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné,zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a
ako také je neplatné v zmysle § 39 Obč. zák., a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj
navonok, voči dlžníkovi. Účel § 525 Obč. zák. je totiž okrem iného aj ochrana dlžníka pred tým, aby

jeho dlh v prípadoch uvedených v cit. ustanovení prešiel na inú osobu než toho veriteľa, voči ktorému
pôvodne vznikol. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej
identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no
voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Obč. zák. účinné, ak mu ho oznámi postupca,
v prípadoch uvedených v § 525 Obč. zák. ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Obč.

zák. nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby
bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení. Tieto závery sú principiálne zhodné so
závermi judikátu R 46/2009. Treba len doplniť, že tento judikát nevyslovil opak, teda že by nenaplnenie
podmienok § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. nespôsobovalo neplatnosť (to tvrdí napr. Feketeho,
I.: Občiansky zákonník. Veľký komentár. 2. diel. Bratislava : Eurokodex 2011, s. 1506, ktorým citovaná
pasáž však v uvedenom judikáte vôbec nie je obsiahnutá).

12. Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 Obč. zák., ktoré má za následok
absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti, a to o to viac,
ak ide o právny vzťah, ktorého stranou je spotrebiteľ (porov. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa v platnom znení). Ďalej z toho vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch

potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v § 92 ods. 7 resp. 8 zákona č. 483/2001 Z.
z., je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle §
120 ods. 1 O. s. p. tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie
podmienokplatnéhopostúpenia.Postupca,ktorémubolapohľadávkapostúpenábankou,jetakvzmysle
uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne

vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku
aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie
postupníka. Tieto závery potvrdzuje aj rozhodovacia prax Krajského súdu v Trnave, na ktorú súd taktiež
poukazuje (napr. rozsudok č. k. 26 Co 249/2015).

13. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že žalobca nedokázal, že by v čase, kedy mala byť
pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanému postúpená na spoločnosť DPS financial
consulting,s.r.o.(27.septembra2013),bolitietopodmienkypostúpeniasplnené.Ikeďmožnopovažovať
za dokázané, že žalovaný bol v tom čase 90 dní v omeškaní s plnením svojho záväzku, nebolo
dokázané, že by bol aj riadne vyzvaný na splnenie svojho záväzku z povoleného prečerpania. Žalobca

tak nedokázal, že pohľadávka voči žalovanému bola v čase jej postúpenia na uvedenú spoločnosť
spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. V dôsledku toho nemožno
považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné a že DPS financial consulting, s.r.o., sa stal
majiteľom (veriteľom) pohľadávky a že ju mohol postúpiť na žalobcu. Nemožno teda považovať za
dokázané, že žalobca je aktívne legitimovaný na jej uplatňovanie pred súdom.

14. Treba však opätovne pripomenúť, že ust. § 92 ods. 7 resp. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. predpokladali
naplnenie týchto podmienok len pre platnosť takého postúpenia, ktoré sa udeje bez súhlasu klienta.
Ustanovenie ods. 19.16 všeobecných obchodných podmienok banky v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy obsahuje súhlas klienta s postúpením pohľadávok banky. Súd však takéto ustanovenie

nepovažuje za platné.
Zmluva medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s., a žalovaným bola uzavretá pred 1. januárom 2008. Z
hľadiska vtedajšieho znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka mohlo byť sporné, či sa takáto zmluva
kvalifikuje ako spotrebiteľská zmluva. Podľa ustanovenia § 879j Obč. zák. sa však aj zmluvy uzavreté
pred 1. januárom 2008 spravujú predpismi účinnými od 1. januára 2008. Keďže banka konala na pri

uzatváraní zmluvy v rámci svojej obchodnej a podnikateľskej činnosti a žalovaný nekonal na tento účel,
spĺňajú definíciu dodávateľa a spotrebiteľa podľa § 52 ods. 3 a 4 Obč. zák. v znení účinnom od 1. januára
2008. Zmluva z 29. marca 2005 sa tak stala spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka od 1. januára 2008, ktoré ustanovenia sa od tohto dátumu nepochybne aplikujú aj v (inak)
obchodnoprávnych vzťahoch, keďže Obchodný zákonníka spotrebiteľské zmluvy osobitne neupravuje

(§ 1 ods. 2 Obch. zák.).
Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Obč. zák. však spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky). V zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (porov.C-415/11,MohamedAziz/CaixadeCatalunya,ods.68,C-226/12,ConstructoraPrincipado/JoseÁlvarez,
ods. 21) treba pri posudzovaní neprijateľnosti (nekalosti) zmluvných podmienok porovnávať právnu
pozíciu, v akej by spotrebiteľ bol podľa aplikovateľných vnútroštátnych predpisov (t. j. ako by danú

situáciu upravovali dispozitívne zákonné normy), pokiaľ by také ustanovenie v zmluve nebolo. V
prerokúvanej veci je zrejmé, že ak by ustanovenie ods. 19.16 nebolo obsiahnuté vo všeobecných
zmluvných podmienkach, aplikoval by sa zákonný zákaz postúpenia pohľadávok bankou bez splnenie
osobitných podmienok v zmysle § 92 ods. 7 resp. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Podľa názoru súdu tak
ustanovenie ods. 19.16 všeobecných obchodných podmienok banky v znení účinnom od 1. augusta

2004 spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, pretože zásadným spôsobom zjednodušuje pozíciu banky pri postupovaní pohľadávky.
Postúpením pohľadávky pritom dochádza k zmene partnera dlžníka - spotrebiteľa, voči ktorému ho
ustanovenie § 92 ods. 7 resp. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. má chrániť. Možno totiž predpokladať, že dlžník
vstupuje do právneho vzťahu s bankou práve preto, že je to banka, teda regulovaný subjekt podliehajúci
určitým pravidlám podnikania, obozretnosti, dôveryhodnosti a dohľadu príslušného regulátora. Okrem

toho vstupuje do tohto vzťahu s dôverou, že citlivé údaje o jeho majetku a celkových majetkových
pomeroch budú chránené pred zneužitím, resp. že každé ich sprístupnenie tretej osobe (okrem zákonom
presne vymedzených výnimiek) sa bude diať s jeho súhlasom. Ustanovenie ods. 19.16 všeobecných
obchodných podmienok ho o túto ochranu oberá.
Toto ustanovenie je obsiahnuté vo všeobecných podmienkach, teda vopred formulovanom dokumente,

ktorý žalovaný musel akceptovať ako celok cez čl. III ods. 7 zmluvy z 29. marca 2005. Ak by nebol
chcel akceptovať toto ustanovenie, mohol ho odmietnuť jedine tým, že by odmietol uzavrieť zmluvu, teda
vstúpiť s bankou do právneho vzťahu. Za daných okolností tak vôbec nemožno uvažovať o tom, že by
toto ustanovenie mohlo byť individuálne dojednané (§ 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
V dôsledku toho toto ustanovenie (ods. 19.16 všeobecných obchodných podmienok) treba považovať

za neprijateľnú podmienku v zmluve medzi bankou a žalovanou, ktoré je v zmysle § 53 ods. 5 Obč. zák.
v citovanom znení neplatné. Neplatnosť tohto ustanovenia však má za následok, že v ňom obsiahnutý
súhlas s postúpením pohľadávok z banky na žalobcu nemožno považovať za daný. Preto mohlo k
postúpeniu dôjsť len v prípade, ak by boli splnené podmienky predpokladané v § 92 ods. 7 resp. 8
zákona č. 483/2001 Z. z. Tie však, ako vyplýva zo skôr uvedeného, preukázané neboli.

15. Vzhľadom na to bolo treba uzavrieť, že žalobca nedokázal svoju aktívnu legitimáciu, teda riadne
nadobudnutie žalovanej pohľadávky, a jeho žalobu tak bolo treba zamietnuť v celom rozsahu (výrok I).

16. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Žalobca si trovy uplatnil, no bol neúspešný,

preto súd o jeho návrhu na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O. s. p.) rozhodol tak, že mu ich nepriznal.
Žalovaný žiadne trovy nežiadal, takže tu nebol návrh, o ktorom by sa malo rozhodovať (už cit. § 151
ods. 1 O. s. p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní od doručenia jeho rovnopisu

písomne na podpísanom súde alebo ústne do zápisnice na ktoromkoľvek okresnom súde.
V odvolaní treba popri označení súdu, ktorému je adresované, dátume a podpise odvolateľa uviesť tiež,
v akom rozsahu sa tento rozsudok napáda, v čom sa tento rozsudok alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti tomuto rozsudku možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a
O. s. p.), alebo f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.