Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 22, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sžo/154/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201480
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Milučký

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:1013201480.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Milučkého a

členov senátu JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Aleny Adamcovej v právnej veci žalobcu: Koala Tours, a.s.,
so sídlom Dunajská 8, 811 08 Bratislava, IČO: 35 822 244, zastúpeného JUDr. Tomášom Klieštencom,
advokátom so sídlom Ulica Waltariho 7, 921 01 Piešťany, proti žalovanému: Slovenská obchodná
inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie, Prievozská 32, 827 99 Bratislava,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SK/0294/99/2013 z 30. mája 2013, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/195/2013-89 z 20. marca 2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/195/2013-89 z 20.

marca 2015 p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) podľa § 250j ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol podanú žalobu žalobcu a účastníkom
nepriznal náhradu trov konania.

Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného č. SK/0294/99/2013 z 30. mája 2013, ktorým

žalovaný zmenil rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave, č.
P/0313/01/2012 z 19. marca 2013 vo výrokovej časti a v príslušnej časti odôvodnenia, pričom žalobcovi
bola uložená pokuta vo výške 10.000,- Eur za porušenie povinnosti podľa § 4 ods. 1 písm. h), § 5 ods.
1 a § 7 ods. 2 písm. a) a b) zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „zákon o ochrane
spotrebiteľa“).

Krajský súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že je nesporné, že zmluva o obstaraní zájazdu,

resp. cestovná zmluva a zmluvný vzťah medzi obstarávateľom zájazdu (cestovnou kanceláriou) ako
poskytovateľom služby a objednávateľom ako spotrebiteľom, je spotrebiteľskou zmluvou. V tejto
súvislosti teda vznikli žalobcovi ako poskytovateľovi uvedenej služby povinnosti vyplývajúce z § 4 ods. 1
písm. h) zákona o ochrane spotrebiteľa, teda poskytovať služby spôsobom, ktorým umožňuje ich riadne
a bezpečné použitie. Krajský súd vyjadril súhlas s názorom žalovaného, že pod riadnym poskytnutím
služby sa rozumie poskytnutie služieb v súlade so zmluvnými podmienkami a v súlade so zákonnými
podmienkami. Patrí sem zabezpečenie nerušeného stravovania, funkčnosť lehátok, ako aj užívanie

pláže patriacej k hotelu bez naplavenín, exkrementov či práce strojov, resp. šíriaceho sa zápachu,
spadajú pod pojem riadneho a bezpečného použitia služieb. Nedodržaním riadneho a bezpečného
použitia služieb, čo bolo v konaní preukázané, došlo k porušeniu vyššie uvedených povinností žalobcu.Podľa názoru krajského súdu, správny orgán vyjadril jednoznačne, v čom spočívalo konanie účastníka
konania vyhodnotené ako nekalá obchodná praktika vo vzťahu k informáciám o stave pláže v oficiálnom
vyhlásení účastníka konania. Výrok rozhodnutia spolu s jeho odôvodnením predstavuje jeden celok,

z ktorého je zrejmé, aké porušenie povinností bolo žalobcovi vytýkané. Z celého rozhodnutia je preto
nepochybné, za aký skutok bol žalobca sankcionovaný a vzhľadom na špecifikáciu, ktorá je rozvedená v
odôvodnenírozhodnutiavyplýva,ženemôžeprísťkzámenesinýmdeliktomžalobcu.Podľažalovaného,
ako aj prvostupňového správneho orgánu, vyjadrenie vo vyhlásení žalobcu z 11. júna 2012, že hotel
spĺňa popis uvedený v katalógu CK a naplavené riasy ako dôsledok predchádzajúceho búrkového

počasia boli odstránené, nepochybne mohlo v spotrebiteľoch vzbudiť dojem, že sa jednalo o mimoriadnu
situáciu, pričom toto tvrdenie sa ukázalo byť ako nepravdivé (kontrola inšpektorov Slovenskej obchodnej
inšpekcie - ďalej len „kontrola inšpektorov SOI“). Je potom opodstatnené konštatovať nedodržanie zásad
čestnej obchodnej praxe či všeobecnej zásady dobrej viery, kedy účastník konania nepostupoval s
odbornou starostlivosťou, aká sa vyžaduje v oblasti jeho činnosti.

Ďalej krajský súd uviedol, že povinnosťou žalobcu bolo zabezpečiť poskytovanie služieb spôsobom,
ktorý umožňuje ich riadne a bezpečné použitie; dodržiavať zákaz klamania spotrebiteľa uvádzaním
nepresných,nejasnýchadvojzmyselnýchúdajovonákupnýchpodmienkach;dodržiavaťzákaznekalých
obchodných praktík; čo účastník konania porušil. Tvrdenia účastníka konania o tom, že z jeho strany
nedošlo k pochybeniu nie je dôvod na vyvodenie zodpovednosti za porušenie zákona, sú v rozpore s

vnímaním stavu poskytovaných služieb a prostredia rezortu zo strany spotrebiteľov, ako aj postrehmi
inšpektorov pri vykonanom zisťovaní na mieste. Skutočnosť, že v nasledujúcich turnusoch boli
spotrebitelia spokojní, čo naznačuje, že zrejme prišlo k odstráneniu nedostatkov, nie je dôvodom na
zbavenie sa zodpovednosti za porušenie povinností uvedených v napadnutom rozhodnutí. V rámci
všeobecných informácií uvedených na strane 348 platného katalógu žalobca upozorňoval, že nemôže

vylúčiť, že klimatické podmienky, vietor, príliv, odliv a morské prúdy spôsobia nánosy, náplavy napr. rias,
vodných tráv a pod. K uvedenému upozorneniu krajský súd uviedol, že upozornenie sa vzťahuje ku
všetkým ponukám obsiahnutým v katalógu, pričom pre bežného spotrebiteľa táto informácia predstavuje
funkciu upozornenia na prípady, ak nastane výnimočná udalosť uvedeného druhu, však z reklamácií
spotrebiteľov v súvislosti so zisťovaním na mieste zo strany SOI vyplynulo, že náplavy rias na hotelovú

pláž nie sú výnimočnou záležitosťou, čo potvrdil aj samotný žaloba, ktorý uvádzal, že pláž bola v toto
smere čistená každý deň. Odvolací orgán uvádza, že aktivita mechanizmov bola v inšpekčnom zázname
konštatovaná počas 5 dní (19. júna 2012, 20. júna 2012, 21. júna 2012, 25. júna 2012 a 28. júna 2012)
zájazdu, na audiovizuálnom zázname je prítomnosť strojov na pláži zachytená aj dňa 23. júna 2012.

Krajský súd súhlasí aj s názorom žalovaného, že nie je v v súlade s hygienickými zásadami, aby mačky
boli prítomné na stoloch v priestoroch reštaurácie, aj keď sa prípadne do kontaktu so stravou nedostali
(DVD, fotodokumentácia). Čo sa týka ležadiel, videozáznamom boli inšpektormi SOI zaznamenané
viaceré poškodené ležadlá na pláži prislúchajúcej predmetnému hotelu počas štyroch dní (19. júna
2012, 23. júna 2012, 26. júna 2012 a 27. júna 2012), pričom už dňa 19. júna 2012 na zhromaždení

dovolenkujúcich klientov s delegátkou sa títo o. i. sťažovali aj na poškodené ležadlá. Pokiaľ žalobca vo
svojom oficiálnom vyjadrení uviedol, že hotel spĺňa popis uvedený v katalógu CK a naplavené riasy ako
dôsledok predchádzajúceho búrkového počasia a iné nedostatky boli odstránené, toto tvrdenie mohlo u
spotrebiteľov vzbudiť dojem, že sa jednalo o mimoriadnu situáciu, pričom toto tvrdenie sa ukázalo byť
ako nepravdivé.

Vo vzťahu k výške pokuty krajský súd uviedol, že pri určovaní výšky prihliadol na skutočnosť, že
nezabezpečením poskytovania služieb (cestovného ruchu) spôsobom, ktorý umožňuje ich riadne a
bezpečné použitie, klamaním spotrebiteľa uvedením nepresných, nejasných a dvojzmyselných údajov
o nákupných podmienkach poskytovanej služby a nedodržaním zákazu nekalej obchodnej praktiky,

účastník konania porušil svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Následkom
protiprávneho konania bolo porušenie práv spotrebiteľa chránených dotknutými ustanoveniami
citovaného zákona. Správny orgán prihliadol na charakter, ako aj rozsah zisteného porušenia zákona
o ochrane spotrebiteľa, ktorý konkretizoval nutnosť denného čistenia pláže motorizovanými strojmi
z dôvodu opakujúceho sa naplavovania vodných rias a trávy, aj keď v ranných hodinách, avšak

za prítomnosti dovolenkujúcich s ich rodinami, čo napokon neodstránilo problém naplavenín rias
a vodnej trávy na pláži, zápachu šíriaceho sa zo zozbieraných naplavenín ako aj miestami sa
vyskytujúcich exkrementov na pláži od zvierat poskytujúcich tradičné jazdy a poškodených ležadlách
na pláži, prítomnosti zvierat v priestoroch reštaurácie hotela. Ďalej krajský súd uviedol, že závažnosťkonania účastníka je o to väčšia, že aj vo svojom oficiálnom stanovisku CK k aktuálnej situácii v
Tunisku - hotel Almapura Thalassa & Spa z 11. júna 2012 pre klientov, ako aj v rámci odpovedí na
otázky spotrebiteľov uviedol, že naplavené riasy ako dôsledok predchádzajúceho búrkového počasia

boli odstránené, boli odstránené i individuálne nedostatky pri ubytovaní, čo bolo inšpektormi, ktorí
sa zúčastnili druhého turnusu preukázané ako nepravdivé, nakoľko dané nedostatky pretrvávali.
Nedodržaním dobromyseľnosti a odbornej starostlivosti zo strany predávajúceho došlo k značnému
ovplyvneniu spotrebiteľov v procese ich rozhodovania o kúpu zájazdu alebo prípadne samotnej účasti
na ňom. Bez náležitého vyhodnotenia všetkých okolností, ktoré im neboli zo strany žalobcu úplne

a pravdivo odprezentované, bolo do značnej miery ovplyvnené ekonomické správanie a následné
kvalifikované rozhodnutie spotrebiteľov. Neposkytnutie dostatočných informácií o ponúkanej službe,
resp. informácií zodpovedajúcich realite bolo spôsobilé zapríčiniť, že spotrebitelia urobili rozhodnutie o
obchodnej transakcii, ktoré by inak pri znalosti všetkých relevantných faktov neurobili.

Súd považoval za nedôvodnú námietku žalobcu ohľadom okolnosti, že fotodokumentácia vyhotovená

spotrebiteľmi je tendenčná a účelová, fotky skresľujúce a naaranžované. K totožným poznatkom a
zisteniam ohľadom nedostatkov konštatovaných zákazníkmi, dospeli svojimi šetreniami aj inšpektori pri
kontrole v ďalšom turnuse.

K námietke žalobcu, že výrok napadnutého rozhodnutia nie je zrozumiteľný a nejednoznačný uviedol,

že nie je dôvodná, nakoľko z textu druhostupňového rozhodnutia vyplýva, že došlo k zmene formulácie
celého výroku prvostupňového správneho orgánu, z ktorého bola zároveň jedna, presne citovaná
časť vypustená. I keď sa príslušný text nezhoduje so znením výroku prvostupňového rozhodnutia,
nedošlo ním k prekvalifikovaniu protiprávneho konania žalobcu, tento bol totožný s právnou kvalifikáciou
konštatovanou prvostupňovým správnym orgánom. Odvolací orgán upustil od sankcionovania za nekalú

obchodnú praktiku spočívajúcu v uvedení nesprávneho názvu hotela, následkom čoho došlo k zníženiu
sankcie. Keďže v oboch rozhodnutiach bolo presne a rovnako definované porušenie povinnosti žalobcu,
nemohlo dôjsť k popretiu procesných práv žalobcu spočívajúcich v nemožnosti riadneho identifikovania
skutku a náležitému bráneniu práva. Nakoľko žalobca nenamietal výšku uloženej pokuty, krajský súd
sa ňou nezaoberal.

Krajský súd dospel k záveru, že konanie správnych orgánov ako i napadnuté rozhodnutie boli v súlade
so zákonom, rozhodnutie vychádzalo z dostatočne zisteného skutkového stavu, súd v konaní nezistil
vadu, ktorá by mohla spôsobiť nezákonnosť napadnutého rozhodnutia a preto žalobu zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie a domáhal sa,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zmenil tak, že ruší rozhodnutie Slovenskej
obchodnej inšpekcie, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie č. SK/0294/99/2013 z 30.
mája 2013 a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie, nakoľko rozhodnutie krajského súdu vychádza
z neúplného zistenia skutkového stavu veci, z čoho vyplýva nesprávne právne posúdenie veci, ako aj

krajský súd dospel k nesprávnych skutkovým zisteniam, rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci a zároveň sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pre súdom.

V odvolaní uviedol, že krajský súd sa nijakým spôsobom nezaoberal dôvodmi uvedenými v žalobe s tým,
že sa v odôvodnení rozsudku príliš zaoberá výkladmi jednotlivých právnych ustanovení a vyjadreniami

sporných strán predchádzajúcich predmetnému súdnemu konaniu, pričom sa nedostatočne zaoberá
zákonnosťou rozhodnutia a postupu správneho orgánu. Rozhodnutie a postup žalovaného, akým toto
rozhodnutie vydal, považuje za nezákonné z dôvodu, že rozhodnutie je zmätočné, pričom s týmto
tvrdením sa krajský súd nezaoberal dostatočne a len sa stotožnil s názorom žalovaného. Krajský
súd podľa vyjadrenia žalobcu sa nedostatočne zaoberal dôvodmi uvádzanými v žalobe, ako aj vo

všetkých predchádzajúcich písomných vyjadreniach adresovaných správnemu orgánu. Vo svojom
rozsudku na niekoľkých stranách zosumarizoval jednotlivé tvrdenia predložené sporovými stranami,
pričom samotné úvahy súdu, ktoré viedli súd k rozhodnutiu sú veľmi strohé a nepostačujúce, nakoľko
súd len prevzal názory orgánov, ktoré rozhodovali v správnom konaní. Žalobca poukázal na článok 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. na článok 46 ods. 1 ústavy SR,

ktoré zaväzujú súdy na odôvodňovanie súdnych rozhodnutí. Podľa názoru žalobcu, rozsudok krajského
súdu nevyhovuje zákonným a ústavným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí z hľadiska
princípov spravodlivého procesu a to najmä pokiaľ ide o jeho úplnosť, zrozumiteľnosť a presvedčivosť,čím bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom. Krajský súd najmä neuviedol, akými úvahami
sa riadil pri hodnotení dôkazov.

Krajský súd pri svojom rozhodovaní nevenoval takmer žiadnu pozornosť skutočnosti, že napadnuté
rozhodnutie je nezákonné, nakoľko správny orgán v rozhodnutí ani v samotnom konaní o odvolaní
neodstránil hmotnoprávne a procesné vady, ktoré urobil prvostupňový orgán a kvôli ktorým bolo podané
odvolanie, v ktorom žalobca veľmi podrobne opísal tieto vady. Ústredný inšpektorát pri rozhodovaní
o tomto odvolaní ako druhostupňový správny orgán dôvody nezákonnosti uvedené v odvolaní vôbec

nevyvrátil a zmenil prvostupňové rozhodnutie s tým, že vynechal jednotlivé výroky prvostupňového
správneho rozhodnutia, ostatné zmenil alebo vypustil alebo nahradil znenie výroku, pričom sa pridŕžal
skutkového stavu opísaného (nie preukázaného len prvostupňovým orgánom, na základe čoho teda
nemohol správne a zákonne rozhodnúť) a samotné rozhodnutie sa stalo týmto konaním zmätočné,
nakoľko nie je jasné konečné znenie rozhodnutia.

Žalobca ďalej uviedol, že krajský súd nevykonal žiadne ďalšie dôkazy, pričom vychádza z nesprávnych
skutkových zistení, ktoré ústredný inšpektorát ako žalovaný len prevzal od prvostupňového správneho
orgánu - inšpektorátu a nedostatočne preveril a zistil odôvodnenosť jednotlivých tvrdení. Tvrdenia
týkajúce sa naplavenín na pláži, prítomnosti mačiek v areáli hotela a ostatné tvrdenia nie sú ničím
dostatočne podložené. Rovnako tvrdenie, že nešlo o výnimočný stav je len dohad a predpoklad

inšpektorátu,ktorýniejeničímpodloženýanapriektomusakrajskýsúdstotožnilajstakýmitotvrdeniami.
Zároveň žalobca poukázal na nepravdivosť tvrdenia súdu, že skutočnosť, že v nasledujúcich turnusoch
boli spotrebitelia spokojní, čo naznačuje, že zrejme prišlo k odstráneniu nedostatkov, nie je dôvodom
na zbavenie sa zodpovednosti za porušenie povinností uvedených v napadnutom rozhodnutí. Samotné
konštatovanie súdu potvrdzuje, že došlo k náprave, teda naplaveniny na pláži boli len dočasné a

výnimočné, na čo žalobca upozornil spotrebiteľov vo svojom katalógu, teda nemohlo dôjsť k nekalej
obchodnej praktike. V správnom, ani v súdnom konaní nebolo dokázané, že naplaveniny sa na pláži
nachádzajú každodenne, preto tvrdenie, že tento stav pretrváva nie je na mieste. Pojem „pretrváva“
označuje stav, ktorý veľmi dlho zostáva nezmenený, resp. vydrží po dlhý časový úsek. Z predložených
dôkazov je jednoznačné, že nie je možné tvrdiť, že stav naplavenín na pláži pretrváva, nakoľko pláž

je dôkladne denne čistená, čo potvrdili aj spotrebitelia ďalších turnusov. Tvrdenie krajského súdu v
odôvodnení rozsudku, že náplavy rias na hotelovú pláž nie sú výnimočnou záležitosťou podložil krajský
súd aktivitou mechanizmov v inšpekčnom zázname konštatovaných počas piatich dní. Žalobca poukázal
na to, že ide o päť dní z turnusu v trvaní 11 dní, teda uvedené obdobie piatich dní bolo vyvolané
klimatickými podmienkami, vetrom, prílivom, odlivom a morskými prúdmi, ktoré žalobca nemôže

ovplyvniť a na tieto spotrebiteľov upozornil. Taktiež tvrdenia týkajúce sa pretrvávania individuálnych
nedostatkov pri ubytovaní považuje žalobca za nedostatočne preukázané, nakoľko spotrebitelia ďalších
turnusov sa nesťažovali na žiadne nedostatky, preto nie je možné vyvodzovať závery o pretrvávaní
nedostatkoch len zo zistení inšpektorov zúčastnených na ďalšom turnuse. K námietke tendenčnej a
účelovej fotodokumentácie vyhotovenej spotrebiteľmi žalobca uviedol, že krajský súd neuviedol, na

základe akých úvah dospel k takému záveru. Ku konštatovaniu krajského súdu v odôvodnení rozsudku,
že došlo k zmene formulácie celého výroku prvostupňového správneho orgánu, z ktorého bola jedna,
presne citovaná časť vypustená, žalobca uviedol, že uvedené sa nezakladá na pravde, nakoľko zo
zmeneného rozhodnutia sú vynechané viaceré jednotlivé výroky prvostupňového rozhodnutia alebo
vypustené, aj keď v časti výroku prvostupňového rozhodnutia uvedené boli a ďalší z výrokov je

zmenený vo svojom znení a z tohto dôvodu nie je jasné konečné rozhodnutie. Ústredný inšpektorát
zmenil rozhodnutie prvého stupňa tak, že jednotlivý výrok vynechal, v časti porušenia zákazu nekalých
obchodných praktík uviedol celé znenie, ktoré však nie je totožné so znením, ktoré bolo uvedené v
prvostupňovom rozhodnutí, čo v rozhodnutí ústredného inšpektorátu nie je uvedené, ďalej neuviedol, či
ostatné výroky vypustil, nahradil, ponechal, vynechal alebo zmenil. Predmetné rozhodnutie je pre tieto

nedostatky nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť. Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 5Sž 106/01, v zmysle ktorého výrok rozhodnutia musí byť určitý a konkrétny, aby nevznikli
pochybnosti o tom, čo bolo predmetom správneho konania. Ďalej žalobca poukázal na ustanovenie
§ 47 ods. 2 správneho poriadku a na judikatúru súdov v správnom súdnictve ohľadom znenia výroku
rozhodnutia, z ktorých je zrejmé, že ak výrok rozhodnutia nie je formulovaný presne, určito, stručne a

musí úplne vyjadrovať vyriešenie veci, ktorá je predmetom správneho konania, je to dôvod, aby súd
zrušil rozhodnutie správneho orgánu z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť.Rozhodnutie správneho orgánu musí byť také, aby účastník, resp. každá tretia osoba, ktorá ho dostane
do ruky, si mohla utvoriť z odôvodnenia rozhodnutia obraz o prejednávanej veci a vydanom rozhodnutí.
V odôvodnení po opísaní veci má nasledovať rozbor dôkazov a ostatných podkladov pre rozhodnutie.

Je potrebné reagovať na pripomienky a návrh účastníkov konania na ich vyjadrenia k podkladom
rozhodnutia a vysporiadať sa aj s prípadnými rozpormi v jednotlivých dôkazoch. Následne sa uvedú
záveryotom,ktoréskutočnostisapovažujúzanepochybnezistené,posúdisachprávnyvýznam,vysloví
úsudok o predmete konania a zdôvodní sa použitie právnej normy citovanej vo výroku rozhodnutia.
Rozhodnutie musí byť zrozumiteľné nielen pre správny orgán, ktorý ho vydal, ale aj pre ostatných

účastníkov konania. Krajský súd sa zmätočnosťou a nezrozumiteľnosťou rozhodnutia správneho orgánu
takmervôbecnezaoberal,nereflektovalnatvrdeniažalobcuuvedenévžalobe,nezohľadnilanižalobcom
uvedený judikát týkajúci sa náležitostí výroku rozhodnutia.

Záveromžalobcauviedol,ževkonečnomdôsledkunedostatočnézistenieskutkovéhostavuanesprávne
právne posúdenie má vplyv aj na výšku uloženej pokuty, nakoľko v prípade zohľadnenia tvrdení žalobcu

by nedošlo k záveru, že došlo k porušeniu zákazu nekalých obchodných praktík, teda žalobcovi by
nebola uložená žiadna pokuta v správnom konaní a v prípade čiastočného preukázania, by bola pokuta
uložená v nižšom rozsahu. Nevyhnutné je zohľadniť, že sa jedná o dočasne nedostatky v prípade len
jedného žalobcom ponúkaného hotela, pričom za obdobie rovnakých turnusov týkajúcich sa toho istého
hotela boli uložené pokuty aj ďalším cestovným kanceláriám, pričom je veľmi nepravdepodobné, že by

sa viaceré cestovné kancelárie dopustili tých istých porušení.
Žalovaný sa k podanému odvolaniu vyjadril vo svojom písomnom vyjadrení z 13. mája 2015. Uviedol,
že naďalej trvá na svojich vyjadreniach prezentovaných jednak vo svojom druhostupňovom rozhodnutí,
ktorým zmenil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, ako aj vo vyjadrení k žalobe z 26.
septembra 2013. K argumentácii žalobcu uviedol, že v odvolaní nie sú uvedené žiadne relevantné

skutočnosti ani dôkazy, ktoré by inak spochybňovali jednak druhostupňové rozhodnutie vydané v
správnom konaní, ako aj rozsudok krajského súdu. Podľa žalovaného rozsudok obsahuje jednak právnu
argumentáciu žalobcu ak aj právne zdôvodnenie veci žalovaným, z obsahu odôvodnenia jasne vyplýva,
že sa oboznámil s obsahom administratívneho spisu predloženého žalovaným a zisteným skutkovým
stavom,pričomuvedenévyhodnotilspoukazomnapríslušnéustanoveniazákonaoochranespotrebiteľa

a Správneho poriadku a stotožnil sa s právnym záverom žalovaného vo veci, pričom sa zároveň vyrovnal
s jednotlivými námietkami žalobcu. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade s platnou právnou
úpravou, na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, pričom správny orgán v danom
prípade postupoval v súlade so zásadami správneho konania, s námietkami a podkladmi predloženými
žalobcom sa správny orgán pri rozhodovaní podrobne a dôsledne zaoberal, pričom svoje skutkové, ako

aj právne závery v odôvodnení napadnutého rozhodnutia náležite a vyčerpávajúco odôvodnil. Žalobca v
podanomodvolanívzásadezopakovalskutočnosti,ktoréuviedolužvosvojejžalobe,akoajvodvolacom
správnom konaní, s ktorými sa žalovaný riadne vyrovnal v rámci napadnutého rozhodnutia a vyjadrenia
k žalobe, na ktoré odkazuje.

Žalovaný opätovne podrobne poukázal na skutočnosti vyplývajúce z jednotlivých kontrol inšpektorov
uskutočnených dňa 12. júna 2012, 3. júla 2012 a 31. júla 2012 za účelom prešetrenia dodržiavania
povinností vyplývajúcich účastníkovi konania ako predávajúcemu zo zákona o ochrane spotrebiteľa,
zákonač.281/2001Z.z.ozájazdoch,podmienokpodnikaniacestovnýchkanceláriíacestovnýchagentúr
a Občianskeho zákonníka. Ďalej poukázal na nedostatky, na ktoré poukazovala reportáž TV Markíza z

9. júna 2012, podané sťažnosti zo strany spotrebiteľov (konkrétne podnet V., F., I., M., V.), ktoré sa týkali
kvality poskytovaných služieb, na reklamácie v súvislosti so zájazdom v termíne 7. - 18. júna 2012 a na
hromadnú reklamáciu z 13. júna 2012.

K výroku a odôvodneniu rozhodnutia a k zmene vykonanej v rámci odvolacieho konania žalovaný

uviedol, že výrok napadnutého rozhodnutia vyhovuje zásade právnej istoty rozhodnutí správnych
orgánov. Poukázal na nutnosť chápať rozhodnutie ako univerzálny celok a na zásadu jednotnosti
konania, v zmysle ktorej celé správne konanie tvorí jeden celok od svojho začatia až po jeho
právoplatné ukončenie. Prvostupňové rozhodnutie a rozhodnutie o odvolaní nemožno posudzovať
izolovane (individuálne), keďže sa jedná o rozhodnutia v tej istej veci, ale ich treba vykladať v ich

vzájomnej súvislosti, nie samostatne. Prvostupňové rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej
inšpekcie v plnom rozsahu spĺňa všetky náležitosti výroku rozhodnutia a teda sú v ňom presne
špecifikované skutky s uvedením miesta, času a spôsobu ich spáchania spolu s právnym vyhodnotením.
Výrok napadnutého rozhodnutia logicky a vecne nadväzuje na výrok rozhodnutia správneho orgánuprvého stupňa, kde žalovaný vyslovil, že napadnuté rozhodnutie mení vo výroku, ako aj v príslušnej
časti odôvodnenia tak, že konkretizoval jednotlivú časť výroku napadnutého rozhodnutia a spôsob
vykonanej zmeny. A teda pri porušení zákazu nekalých obchodných praktík jasne a zrozumiteľne

uviedol, ako predmetné porušenie zákona znie. Napadnutý výrok obsahuje aj celkové zhrnutie zistených
porušení zákona žalobcom, za ktoré mu bola žalovaným uložená peňažná pokuta, kde sa nachádzajú
vymenovanéjednotlivéustanoveniazákonaoochranespotrebiteľa,vrátane§4ods.1písm.h)a§5ods.
1 zákona, ktorých obsah a rozsah nebol v odvolacom konaní predmetom vykonania žiadnych zmien,
a ktoré tieto porušenia obsahuje výrok rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa spolu s popisom

skutku. Z napadnutého rozhodnutia je teda zrejmé, že došlo k zmene prvostupňového rozhodnutia, v
akej časti zmena nastala, a je z neho zrejmé nové znenie textu zmenou dotknutej časti a vo zvyšku
výrokovej časti nebol v rámci odvolacieho konania vykonaný zásah, ktorý by mal povahu ich zmeny,
resp. zrušenia. Zo znenia výroku je zrejmé, že pokuta ktorá bola v rámci odvolacieho konania znížená,
bola uložená za porušenie § 4 ods. 1 písm. h), § 5 ods. 1 a § 7 ods. 1 v nadväznosti na § 7 ods. 2 písm.
a) a b) zákona o ochrane spotrebiteľa, teda okrem porušenia zákazu nekalých obchodných praktík aj za

porušenie povinnosti zabezpečiť poskytovanie služieb spôsobom, ktorý umožňuje ich riadne a bezpečné
použitie a porušenie zákazu klamania spotrebiteľa uvádzaním nepresných, nejasných a dvojzmyselných
údajov o nákupných podmienkach.

Samotné odôvodnenie rozhodnutia obsahuje chronologicky a jasne uvedený priebeh daného správneho

konania a obsahuje aj odôvodnenie vykonanej zmeny, z ktorého je nepochybné, čoho sa predmetná
zmena týkala a z akého dôvodu bolo k nej pristúpené. Žalovaný zdôraznil, že argumentácia odôvodnenia
nie je v rozpore s výrokovou časťou rozhodnutia žalovaného a je s ňou v súlade, a nie je pre
účastníka konania nezrozumiteľnou. Poukázal na skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia obsahuje
argumentáciu, ktorá sa síce explicitne nenachádza vo výroku, ale nemožno preto tvrdiť, že by bola

výroková časť nepreskúmateľná pre nedostatok dôvodov. Žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho
súduSlovenskejrepublikysp.zn.1Sžd/26/2011,vktoromNajvyššísúdSRustálil,ževzmysleústavného
princípu právneho štátu je žiaduce, aby odvolací správny orgán, pokiaľ sa zmenou dotkne len časti
výroku rozhodnutia, vyslovil aj, aký právny osud budú zdieľať zvyšné časti výroku, zmenou nedotknuté.
Mlčanie právu neprislúcha, nakoľko prehlbuje právnu neistotu. Najvyšší sud Slovenskej republiky vo

svojom rozhodnutí ďalej uvádza: „O mlčanie správneho orgánu však nejde v tej výnimočnej situácii, keď
z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nado všetku pochybnosť vyplýva záver, že odvolací správny
orgán zvyšnú časť výrokovej časti zmeniť nechcel. Tomuto záveru môže napríklad zodpovedať aj taká
konkludentnosť, že účastník konania sa pri uvedenej absencii ,môže domnievať, že vo zvyšnej časti
výroku prvostupňového rozhodnutia nenastala zmena, nakoľko takýto úmysel konajúceho orgánu z

nižšie pripojeného odôvodnenia nepochybne vyplýva. Uvedené je možno vyjadriť záverom, že implicitne
(nevýslovne) vyjadrený súlad výroku s odôvodnením ešte nedáva dôvod na vznik takej vady, ktorý by
legitímne mohla vzbudzovať nádej u účastníka na zmenu rozhodnutia.“

Žalovaný je toho názoru, že vo výroku odvolacieho rozhodnutia nahradil výrok správneho orgánu prvého

stupňa v takom rozsahu, v akom je napadnutým rozhodnutím rozhodnutie správneho orgánu prvého
stupňa dotknuté. Žalovaný poukázal na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, ktorý vyslovil, že
obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy SR je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a
rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ak aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne článok 6

ods. 1 Dohovoru zahŕňa právo na súd, to znamená právo začať konanie na súde v občianskoprávnych
veciach ako jeden z jeho aspektov. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v
zmysle cit. článku je zabezpečená zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03).
Žalovaný poukázal aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 369/2010 a na sp. zn. I. ÚS 56/01.

Na záver žalovaný uviedol, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6S/195/2013 z 20. marca
2015 bol vydaný na základe spoľahlivo a presne zisteného skutkového stavu, v súlade s platnými
právnymi predpismi na základe správneho právneho posúdenia veci, je vo výroku vecne správny a preto
navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok potvrdil a žalobcovu nepriznal náhradu trov
konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu, rozhodnutie žalovaného, ako aj vyjadrenie k
odvolaniu žalobcu a konanie predchádzajúce jeho vydaniu, v rozsahu a medziach podaného odvolania(§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP); odvolanie prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia
bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a §
211 ods. 2 OSP) a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,

aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej
správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví
inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných
práv a slobôd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť
možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na

zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 1 ods. 1 písm. a) zákona č. 128/2002 Z.z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany
spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o štátnej kontrole“), tento zákon
upravuještátnukontrolupredajavýrobkovaposkytovaniaslužiebspotrebiteľomnavnútornomtrhu(ďalej

len „kontrola vnútorného trhu").

Podľa § 2 písm. a) zákona o štátnej kontrole, kontrolou vnútorného trhu sa zisťuje, či výrobky a služby
pri ich predaji a poskytovaní sú v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, najmä či sa
predávajú a poskytujú bezpečné, v správnom množstve, miere, hmotnosti a kvalite.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o štátnej kontrole, orgánom kontroly vnútorného trhu je Slovenská obchodná
inšpekcia; vo svojej kontrolnej a rozhodovacej činnosti je nezávislá.

Podľa § 3 ods. 2 zákona o štátnej kontrole, Slovenská obchodná inšpekcia je orgánom štátnej správy

podriadeným Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky. Je rozpočtovou organizáciou napojenou
na štátny rozpočet v kapitole Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo").
Člení sa na Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave (ďalej len
„ústredný inšpektorát") a jemu podriadené inšpektoráty Slovenskej obchodnej inšpekcie (ďalej len
„inšpektorát"), a to:

a) Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave pre Bratislavský kraj,
b) Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Trnave pre Trnavský kraj,
c) Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Prievidzi pre Trenčiansky kraj,
d) Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie v Nitre pre Nitriansky kraj,

e) Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Žiline pre Žilinský kraj,
f) Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie v Banskej Bystrici pre Banskobystrický kraj,
g) Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Prešove pre Prešovský kraj,
h) Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj.Podľa § 3 ods. 3 zákona o štátnej kontrole, na čele Slovenskej obchodnej inšpekcie je ústredný riaditeľ,
ktorého vymenúva a odvoláva minister hospodárstva Slovenskej republiky. Na čele inšpektorátu je

riaditeľ, ktorého vymenúva a odvoláva ústredný riaditeľ.

Podľa § 3 ods. 4 zákona o štátnej kontrole, inšpektorát je v správnom konaní orgánom prvého stupňa.

Podľa § 6 ods. 1 písm. d) zákona o štátnej kontrole, inšpektor na základe výsledkov kontroly na mieste

predaja výrobkov alebo poskytovania služieb nariadi záväzným pokynom kontrolovanej osobe vykonať
opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov.

Podľa § 1 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa, tento zákon sa vzťahuje na predaj výrobkov a
poskytovanie služieb, ak k plneniu dochádza na území Slovenskej republiky alebo ak plnenie súvisí s
podnikaním na území Slovenskej republiky.

Podľa § 2 písm. b) bod č. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, na účely tohto zákona sa rozumie
predávajúcim podnikateľ, ktorý spotrebiteľovi ponúka alebo predáva výrobky, alebo poskytuje služby,
alebo jeho splnomocnenec.

Podľa § 2 písm. i) zákona o ochrane spotrebiteľa, na účely tohto zákona sa rozumie službou akákoľvek
činnosť alebo výkon, ktorý je ponúkaný spotrebiteľovi odplatne alebo bezodplatne s výnimkou činností
upravených osobitnými predpismi, nad ktorými vykonávajú dozor profesijné komory alebo iné orgány
štátnej správy, ako sú uvedené v § 19 <. zákona o ochrane spotrebiteľa ustanovuje, že za porušenie povinností ustanovených týmto
zákonom alebo právnymi aktmi Európskych spoločenstiev v oblasti ochrany spotrebiteľa uloží orgán
dozoru výrobcovi, predávajúcemu, dovozcovi alebo dodávateľovi alebo osobe uvedenej v § 26 pokutu
do 2 000 000 Sk ( 66.387,83 eur) a žalovaný uložil žalobcovi pokutu vo výške 10.000 Eur, rozhodol
žalovaný v rozsahu rozpätia zákonom predpokladanej výšky sankcie.

Zároveň súd v súvislosti s preventívnou a represívnou úlohou sankcie poukazuje na Rozsudok
Mestského súdu v Prahe z 16. novembra 2004 sp. zn. 10Ca 250/2003 v zmysle ktorého: „Preventivní
úloha postihu nespočívá jen v účinku vůči žalobci. Postih musí mít sílu odradit od nezákonného postupu
i jiné nositele stejných zákonných povinností; tento účinek pak může vyvolat jen postih odpovídající

významu chráněného zájmu, včas a věcně správně vyvozený. Jde-li o finanční postih, musí být znatelný
v majetkové sféře delikventa, tedy být nikoli pro něho zanedbatelný, a nutně tak musí v sobě obsahovat
i represivní složku. V opačném případě by totiž postih delikventa smysl postrádal.“

Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že správny orgán prvého stupňa vykonal v

predmetnej veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vo veci si zadovážil dostatok relevantných
skutkových zistení na vydanie rozhodnutia, skutkové okolnosti správne právne posúdil, z ktorých
dôvodov žalovaný ako príslušný odvolací správny orgán postupoval a rozhodol v súlade so zákonom,
keď v rámci svojej právomoci zmenil vo výroku a v príslušnej časti odôvodnenia prvostupňové
rozhodnutie, vychádzajúc v podstate z rovnakého skutkového stavu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu

záver žalovaného správneho orgánu vyslovený v odôvodnení jeho rozhodnutia zodpovedá zásadám
logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona
o ochrane spotrebiteľa, keď vykonaným dokazovaním v danej veci bolo dostatočne preukázané, že
žalobca konaním kladeným mu za vinu porušil právne povinnosti vyplývajúce mu z § 4 ods. 1 písm. h),§ 5 ods. 1, v spojení s § 7 ods. 1, 2 písm. a), b) a v spojení s § 8 ods. 4 zákona o ochrane spotrebiteľa,
za ktoré porušenia zodpovedá na základe objektívnej zodpovednosti.

Na základe vyššie uvedených skutočností a v spojení s citovanými ustanoveniami zákonov, Najvyšší
súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave potvrdil (§ 219 ods. 1 a 2 OSP).

O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 224 ods. 2
OSP v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP a § 250k ods. 1 OSP, keď žalobkyni, ktorá nemala úspech

vo veci náhradu trov konania nepriznal a žalovanému v takomto konaní nárok na náhradu trov zo zákona
neprináleží.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.