Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 22, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sžf/101/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012201226
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Milučký

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:7012201226.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Milučkého a

sudcov JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Aleny Adamcovej v právnej veci žalobcu: ZEMPLÍN MARKET,
s.r.o. so sídlom v Košiciach, ul. Slovenskej jednoty č. 13, IČO: 36 600 679, právne zastúpeného JUDr.
Eugenom Kostovčíkom, advokátom so sídlom v Košiciach, Gelnická č. 33, proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná č. 63, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 1020503/1/553065-1125200/2012/13389 zo dňa 17.08.2012, v konaní o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/299/2012-78 zo dňa 18. februára
2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/299/2012-78 zo dňa
18. februára 2015 p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

NapadnutýmrozsudkomKrajskýsúdvKošiciach(ďalejaj„krajskýsúd“)podľa§250jods.1Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol ako nedôvodnú žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 1020503/1/553065-1125200/2012/13389 zo dňa
17.08.2012 ako i dodatočného platobného výmeru Daňového úradu Košice I (ďalej len „správca dane“)

č. 695/231/88740/11/FrnM zo dňa 21.10.2011, ktorým správca dane podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod
1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane z
pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) v sume 21 550,62 Eur za zdaňovacie obdobie február 2009. Žalovaný
napadnutým rozhodnutím v rámci odvolacieho daňového konania postupom podľa § 48 ods. 5 zákona o
správe daní v spojení s § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) rozhodnutie

správcu dane potvrdil.
Podľa § 250k ods. 1 OSP neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania krajský súd nepriznal.

Dôvodom dodatočného dorubenia predmetnej daňovej povinnosti bolo na základe výsledkov daňovej
kontroly daňovými orgánmi oboch stupňov okrem iného konštatované porušenie § 49 ods. 1 a 2 v
nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom do
31.03.2009 (ďalej len zákon o „DPH“). Na základe zisteného skutkového stavu správca dane neuznal

žalobcovi právo na odpočet dane z prijatého zdaniteľného plnenia, žalobcom deklarovaného faktúrou
č. 8 2 2009 zo dňa 25.02.2009, vystavenou dodávateľom žalobcu, obchodnou spoločnosťou REVANGE
SERVIS s.r.o. so sídlom v Košiciach. Išlo o vystavenie faktúry za tri plnenia; za vypracovanie štúdie,
projektovej dokumentácie a následnej realizácie úlohy „Zefektívnenie energetickej náročnosti budovyOC Zemplín“ v zmysle Zmluvy o spoločnom postupe pri energetickej efektivizácii OC Zemplín zo dňa
13.01.2009. Výsledkom preverovania reálneho základu bol záver prijatý správcom dane, že dve z vyššie
uvedených plnení neboli realizované, a preto správca dane žalobcovi neuznal právo na odpočet DPH vo

výške 2/3 odpočítanej sumy (v hodnote 21 533,33 Eur), nakoľko projekt nevypracoval a ani fakturované
úlohy nerealizoval deklarovaný dodávateľ.

Krajský súd v rámci súdneho prieskumu zákonnosti napadnutých správnych rozhodnutí vychádzal zo
zisteného skutkového stavu a na základe obsahu administratívneho spisu vyhodnotil, že správca dane

preveroval deklarovaný zdaniteľný obchod nielen u žalobcu, ale aj dožiadaniami u iných správcov dane.
Zároveň žalobné námietky vyhodnotil ako nedôvodné, nezodpovedajúce obsahu a záverom daňovej
kontroly a vyrubovacieho konania a nemajúce právnu oporu v legislatívnej úprave dane z pridanej
hodnoty.

Krajský súd po vykonaní súdneho prieskumu žalobou napadnutých rozhodnutí ustálil, že žalobca

neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu ním deklarovaného zdaniteľného plnenia,
vypracovania projektu a realizácie dohodnutej služby dodávateľom REVANGE SERVIS s.r.o., keďže
nepreukázanie dvoch z troch fakturovaných plnení plne zodpovedá zistenému skutkovému stavu.
Žiaden zo žalobcom produkovaných dôkazov v priebehu daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní
nepreukázal reálnu existenciu fakturovaného plnenia v neuznanom rozsahu správcom dane a dôkazné

zistenia daňových orgánov s daným konštatovaním plne korešpondujú. V tejto súvislosti krajský súd
poukázal, okrem iných dôkazov obsiahnutých v administratívnom spise, aj na výpoveď svedka Júliusa
Cichovláza v zápisnici z ústneho pojednávania zo dňa 19.05.2011, ktorý bol v období od 02.12.2008 do
03.06.2009 spoločníkom a konateľom spoločnosti VEFRA, s.r.o., Krivá 23, Košice (popri dodávateľovi
YOPI Agency, s.r.o. sa mala uvedená spoločnosť podieľať na plnení uvedenom vo faktúre od REVANGE

SERVIS s.r.o. neuznanej správcom dane). Uvedený svedok neuviedol pred správcom dane žiadne
skutočnosti svedčiace o existencii reálneho plnenia, ktoré bolo predmetom danej fakturácie. Taktiež
pokiaľ ide o obsah zápisnice o miestnom zisťovaní zo 14.06.2011, vykonaného Daňovým úradom
Bratislava III s miestom zisťovania v spoločnosti BEZ ELBAT, Ltd. s.r.o., Rybničná 40, Bratislava, v
súvislosti s ktorým žalobca namietal aj procesný postup správcu dane, jeho obsahom je jednoznačné

zistenie, že daná, spoločnosť v relevantnom období nevypracovala pre spoločnosť ZEMPLÍN MARKET
s.r.o., ani pre inú spoločnosť projektovú dokumentáciu, ale iba ponuku pre projekt pre stavbu Nákupné
centrum Michalovce, ohľadom ktorej nebola spísaná žiadna zmluva, objednávka a oficiálne projekt nebol
nikdyodovzdaný,aninedošloksamotnejrealizáciidanéhoprojektu.Napokonajžalobcomzvýrazňovaná
výpoveď svedka O. I., vzťahujúca sa k faktúre č. 8 2 2009 od dodávateľa REVANGE SERVIS, s.r.o.

(zápisnica č. 695/320/27622/2011/Armi z 11.04.2011) neobsahuje skutočnosti preukazujúce existenciu
zdaniteľného plnenia neuznaného správcom dane. K obsahu danej výpovede citovanej aj v doplnení
žaloby z 30.09.2014 krajský súd uviedol, že praktická realizácia niektorých z úsporných opatrení
vyplývajúcich zo štúdie (uznanej ako plnenie správcom dane), akým je napr. realizácia odvetrávacích
okien na svetlíku a zavedenie rôznych úsporných spotrebičov, nie je dôkazom preukazujúcim zdaniteľné

plnenie od REVANGE SERVIS, s.r.o. na základe spornej faktúry č. 8 2 2009 v neuznanom rozsahu, tak
ako je to konkretizované správcom dane a žalovaným.

K procesnoprávnej námietke žalobcu týkajúcej sa miestneho zisťovania vykonaného dožiadaným
Daňovým úradom Bratislava III 14.06.2011 v spoločnosti BEZ ELBAT Ltd. s.r.o. krajský súd poznamenal,

že obsahom zápisnice o danom miestnom zisťovaní je iba stručná reakcia konateľa spoločnosti Ing.
Juraja Smatlíka na otázku správcu dane týkajúcu sa projektovej dokumentácie pre žalobcu alebo iný
subjekt na stavbu Nákupné centrum Michalovce.

Krajský súd pri posudzovaní žalobnej námietky, napádajúcej porušenie práva žalobcu byť prítomný

pri výsluchu svedka a klásť mu otázky, vychádzal z dikcie ustanovení § 2, § 14 a § 15 ods. 5
písm. e) zákona o správe daní a z povinnosti správcu dane vytvoriť všetky podmienky pre realizáciu
práv účastníka konania vyplývajúcich z daných zákonných ustanovení. Zároveň poukázal na právne
závery vyplývajúce aj z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“),
obsiahnutejnapr.vrozsudkochnajvyššiehosúdusp.zn.6Sžf/32,33,34/2012z20.06.2012,5Sžf/79/2011

z 15.12.2011, 4Sžf/10/2011 z 31.05.2011, 2Sžf/28/2010 z 18.05.2011, 5Sžf/5/2009 z 24.11.2009, ako aj
z Nálezu Ústavného súdu SR III.ÚS 153/07-35 z 18.10.2007. V nadväznosti na uvedené krajský súd
dospel k záveru, že uskutočnením daného procesného úkonu dožiadaným daňovým úradom nedošlo
k porušeniu práv žalobcu na spravodlivý administratívny proces v rámci správy daní. Dožiadanie akoaj miestne zisťovanie posúdil ako legálny dôkazný prostriedok v rámci procesných oprávnení správcu
dane podľa zákona o správe daní. Obsah zápisnice o miestnom zisťovaní zo dňa 14.06.2011 krajský súd
nevyhodnotil ako svedeckú výpoveď, ale ako zisťovanie údajov od konateľa spoločnosti BEZ ELBAT Ltd.

s.r.o. na základe dokladov predložených správcom dane dožiadanému Daňovému úradu Bratislava III.
V ďalšom priebehu daňovej kontroly, resp. aj v priebehu vyrubovacieho konania bolo pritom oprávnením
žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu domáhať sa prípadnej svedeckej výpovede konateľa
spoločnosti BEZ ELBAT Ltd. s.r.o., avšak žalobca pri prerokovaní protokolu dňa 25.08.2011 a jeho
dodatku návrh na vykonanie takéhoto dôkazu správcovi dane nepredložil.

K hmotnoprávnym žalobným námietkam vo vzťahu k dôkaznému bremenu platcu DPH krajský súd
uviedol, že prísne pravidlá požadované zákonom o DPH pre priznanie nadmerného odpočtu DPH sa
priamo dotýkajú aj právnej otázky rozloženia dôkaznej povinnosti medzi správcu dane a daňový subjekt,
resp. problematiky dôkaznej povinnosti daňového subjektu pre preukázanie právnych podmienok pre
odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH. Právnym východiskovým základom ustálenej

judikatúry súdov Slovenskej republiky pri posudzovaní právnych podmienok pre odpočítanie dane
z pridanej hodnoty je jednak požiadavka, aby daňové doklady odrážali skutočnosť, pri súčasnom
zvýrazňovaní dôkazného bremena, ktorým je zaťažený daňový subjekt, a nie správca dane, ktorému
však na druhej strane nemožno uprieť právo vykonania takých dôkazov, ktoré správca dane považuje za
nevyhnutné pre náležité objasnenie veci. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na ustálenú judikatúru

najvyššieho súdu, napr. na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/29/2010 z
10.03.2011, sp. zn. 2Sžf/52/2010 z 21.09.2011, sp. zn. 8Sžf/36/2010 z 28.04.2011, sp. zn. 2Sžf/41/2010
z 15.06.2011 a ďalšie.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a navrhol, aby najvyšší súd

zmenil napadnutý rozsudok tak, že zruší rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie,
eventuálne zruší rozsudok súdu prvého stupňa a vráti mu vec na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby
odvolací súd rozhodol o trovách konania.

Žalobca napáda nesprávne vyhodnotenie zisteného skutkového stavu, pretože správca dane

nespochybnil samotné uskutočnenie zdaniteľného plnenia spoločnosťou REVANGE SERVIS, s.r.o. pre
žalobcu, spochybnil len jeho rozsah, avšak len na základe dôkazov, ktoré nesprávne vyhodnotil. Toto
nesprávne vyhodnotenie dôkazov spočívalo v nesprávnej úvahe, že spoločnosť REVANGE SERVIS,
s.r.o. síce zabezpečila vypracovanie štúdie, avšak už nedošlo k jej realizácii. Túto úvahu žalobca označil
za nesprávnu, nakoľko realizácia projektu sa uskutočnila formou externých dodávateľských firiem.

Zároveň namieta aj procesné pochybenie v súvislosti s miestnym zisťovaním v spoločnosti BEZ ELBAT
Ltd. Podľa žalobcu v osobe, ktorá konala a vyjadrovala sa pred správcom dane za spoločnosť BEZ
ELBAT Ltd., išlo o svedka, pretože dôvodom jeho výsluchu nebolo zisťovanie okolností týkajúcich sa
daňových záležitosti spoločnosti BEZ ELBAT Ltd., ale účelom bolo vypočuť ho o dôležitých okolnostiach

týkajúcich sa žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu. V tejto súvislosti namieta, že mu
uvedeným postupom bolo odopreté jeho právo klásť svedkovi otázky pri ústnom pojednávaní v zmysle
ustanovenia § 15 ods. 5 písm. e) zákona o správe daní, pričom tento dôkaz žalobca považuje za
získaný v rozpore so zákonom, ktorý v zmysle ustanovenia § 29 ods. 4 citovaného zákona nie je možné
považovať za dôkazný prostriedok.

Taktiež žalobca spochybňuje nesprávne vyhodnotenie svedeckej výpovede tvrdením, že správca dane
a žalovaný nepresne a účelovo interpretovali vyjadrenia svedka - bývalého konateľa spoločnosti
REVANGE SERVIS, s.r.o. J. Brňáka obsiahnuté v zápisnici o jeho výsluchu z 11. 04. 2011. Záver
správcu dane a žalovaného, že z troch plnení z faktúry č. 8 2 2009 došlo len k vypracovaniu štúdie

a k vypracovaniu projektu a následnej realizácii úlohy zo strany REVANGE SERVIS, s.r.o. nedošlo,
je predčasný a nepodložený. Podľa žalobcu nesprávne posúdenie skutkového a právneho stavu v
konečnom dôsledku viedlo k nesprávnemu hmotnoprávnemu posúdeniu veci.

V prípade preverovania spoločnosti VEFRA, s.r.o., ako dodávateľa pre spoločnosť REVANGE SERVIS,

s.r.o., žalobca svedeckú výpoveď konateľa spoločnosti J. Cichovláza, hodnotí ako nespôsobilú mať
vplyv na posúdenie zdaniteľného plnenia uskutočneného spoločnosťou REVANGE SERVIS, s.r.o. Z
rozhodnutia daňových orgánov podľa žalobcu takisto nevyplynulo, ako zhodnotili nevedomosť konateľa
spoločnosti VEFRA s.r.o. ohľadom obchodov so spoločnosťou REVANGE SERVIS s. r.o., pričom jehonevedomosť mohla byť spôsobená vážnym úrazom hlavy, v dôsledku preukázaného trestného činu,
ktorý bol na ňom vykonaný.

Vo vzťahu k požiadavke dostatočného zistenia skutkového stavu podľa ustanovenia § 29 ods. 2 zákona
o správe daní žalobca poukázal na povinnosť správcu dane dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre
správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie. To podľa žalobcu predpokladá, že v
daňovom konaní sa náležíte zistí a zhodnotení skutkový stav, pričom ako dôkaz môže použiť všetky
prostriedky, ktorými je možné zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti. Správca dane bol povinný prihliadnuť na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, ako aj
na to, čo uvedie daňový subjekt a pri odôvodnení svojich záverov musí uviesť aj to, prečo na niektoré
dôkazy pri rozhodovaní neprihliadol, resp. ich nevykonal a pokladal ich z hľadiska výpovednej hodnoty
za druhoradé.

V súvislosti s aplikovaním zisteného skutkového stavu na zákonné podmienky uznania nároku

na odpočet dane žalobca namieta, že správca dane pri výkone daňovej kontroly nepreukázal
nespochybniteľné porušenie ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o DPH, nevykonal dokazovania v súlade
so zákonom o správe daní a nepredložil jednoznačné a nespochybniteľné dôkazy vo veci tak, aby boli
nespochybniteľným podkladom pre neuznanie dane odpočítanej z faktúr vystavených dodávateľskou
spoločnosťou REVANGE SERVIS, s.r.o.

Ďalej žalobca opätovne namieta nezákonnosť dôkazu získaného vypočutím osôb o podstatných
skutočnostiach, pri ktorých nemohol byť prítomný. Vyčíta prvostupňovému rozsudku okolnosť, že sa súd
nevysporiadal s ťažiskovou námietkou žalobcu týkajúcou sa odňatia jeho zákonného práva podľa § 15
ods. 5 písm. e) zákona o správe daní.

Z dôvodu, že správca dane nepostupoval podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, keď
neprihliadol na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo, neviedol dokazovanie tak, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nepoužil všetko, čo mohlo prispieť
k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, nebol skutkový stav

zistený čo najúplnejšie a dostatočne spoľahlivo, čo viedlo aj k nesprávnym záverom pri hmotnoprávnom
posúdení veci.

Žalovanývovyjadreníkodvolaniunavrhol,abyodvolacísúdrozsudokkrajskéhosúduakovecnesprávny
potvrdil, pričom sa v plnom rozsahu pridržiava svojho vyjadrenia k žalobe.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu, napadnuté rozhodnutia daňových orgánov
oboch stupňov a konania predchádzajúce ich vydaniu, v rozsahu a medziach podaného odvolania (§
212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a s § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z.

Správny súdny poriadok).

Odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP v spojení
s § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok), keď deň verejného vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Podľa§492ods.2zákonač.162/2015Z.z.Správnysúdnyporiadokodvolaciekonaniapodľapiatejčasti
Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia

podľa doterajších predpisov.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,
aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).

Podľa § 250i ods. 3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady
mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.Podľa § 219 ods. 2, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 1a písm. c) zákona o správe daní správou daní evidencia a registrácia daňových subjektov a
ich vyhľadávanie, overovanie podkladov potrebných na správne a úplné zistenie dane, daňové konanie,
daňová kontrola, evidovanie daní a preddavkov vrátane vysporiadania daňových preplatkov a daňových

nedoplatkov, daňové exekučné konanie a ďalšie činnosti správcu dane a iných orgánov podľa tohto
zákona alebo osobitných zákonov.

Podľa§2ods.1zákonaosprávedanívdaňovomkonanísapostupujevsúladesovšeobecnezáväznými
právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.

Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo.

Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie
do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo
vybratie dane.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo

preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej
povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola
sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo
osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo
kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona,

alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru
oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.

Podľa § 15 ods. 5 zákona o správe daní daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej
len „kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo

a) na predloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia
zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly,
b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami,
c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa
odseku 10 druhej vety,

d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti
s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu,
e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní,
f) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť,
aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,

g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

Podľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi
správcu dane tieto povinnosti:
a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu,

b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly,
c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou,
d) predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady v
písomnej forme alebo v technickej forme vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom
dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,

e) predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia
najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety,
f) umožňovať vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a
umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom,g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového
subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3).

Podľa § 15 ods. 8 zákona o správe daní kontrolovaný daňový subjekt môže do dňa doručenia výzvy
podľa odseku 10 uplatniť u správcu dane námietku proti postupu zamestnanca správcu dane pri
výkone daňovej kontroly. Námietky vybavuje zamestnanec správcu dane najbližšie nadriadený tomu
zamestnancovi, voči ktorému smerujú. Tento nadriadený zamestnanec námietke vyhovie a zabezpečí
nápravu alebo kontrolovanému daňovému subjektu oznámi písomne dôvody, pre ktoré nemožno

námietke vyhovieť. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane,
ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané
v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov
(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,
verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné

záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný
uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v
priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo

záznamov vedených daňovým subjektom.
Podľa § 19 ods. 2 prvej vety zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

Podľa § 19 ods. 4 zákona o DPH, ak je platba prijatá pred dodaním tovaru alebo služby, vzniká daňová
povinnosť z prijatej platby dňom prijatia platby.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň

z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o účtovníctve“) účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi.
Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na
základe účtovných dokladov.

Podľa § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka

poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej
situácii účtovnej jednotky.

Predmetom odvolacieho konania je preveriť zákonnosť žalobcom namietaného procesného postupu
správcu dane v súvislosti s výkonom daňovej kontroly zameranej na preverenie výšky žalobcom

priznanej DPH za zdaňovacie obdobie február 2009, resp. oprávnenosti odpočtov dane na základe
žalobcom deklarovaných prijatých zdaniteľných plnení, v súvislosti s následným vyrubovacím konaním,
ako i posúdiť mieru prenosu dôkazného bremena na žalobcu vzhľadom na zistený skutkový stav v
nadväznosti na dodatočné určenie daňovej povinnosti.

Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho a súdneho spisu, posúdiac argumentáciu
odvolacích dôvodov žalobcu, konštatuje, že vo vzťahu k splneniu podmienok na dodatočné určenie
predmetnej dane a miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom čo do preukázania reálneho základuním deklarovaných zdaniteľných plnení, sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského
súdu a na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa len nasledujúce dôvody (§ 219 ods. 2 OSP).

Ťažisko odvolacích námietok žalobcu spočíva v spochybňovaní zákonnosti vykonávaného dokazovania
v rámci preverovania žalobcom uplatnených nárokov na základe ním prijatých zdaniteľných plnení,
predovšetkým využitím inštitútu miestneho zisťovania prostredníctvom dožiadaných príslušných
správcov dane, v spochybňovaní správnosti vyhodnotenia skutkového stavu na základe jednotlivých
zistení, ako i v napádaní neprimeraného prenosu dôkazného bremena na žalobcu, ktorý, podľa jeho

tvrdenia, si splnil svoju dôkaznú povinnosť predložením zákonom stanovených daňových dokladov
preukazujúcich uskutočnenie sporných zdaniteľných plnení.

Odvolací súd nemôže prisvedčiť námietke spochybňujúcej zákonnosť vykonaných výsluchov svedkov s
využitím miestneho zisťovania prostredníctvom príslušných dožiadaných správcov dane. Tento inštitút
je zákonným prostriedkom získavania informácií správcom dane v rámci napĺňania cieľov správy daní

sledovaného zákonom, taktiež potrebným na preverovanie skutočností potrebných na správne určenie
alebo preverenie základu dane, príp. nárokov uplatnených daňovými subjektmi. Zápisnica z miestneho
zisťovania a zadovážené zistenia sú daňovým subjektom v priebehu výkonu daňovej kontroly prístupné,
ku ktorým sa títo majú právo vyjadrovať, navrhovať dôkazy podľa § 15 ods. 5 písm. c) až písm. f) zákona
o správe daní, vrátane práva vyjadriť sa v zákonom stanovenej lehote k protokolu o výsledku daňovej

kontroly podľa § 15 ods. 10 citovaného zákona, ako i podať námietky proti postupu správcu dane v
priebehu výkonu daňovej kontroly (§ 15 ods. 8 citovaného zákona). S prihliadnutím na uvedené záruky
zachovania procesných práv daňových subjektov, nemožno prijať tvrdenie, že žalobca bol na svojich
procesných právach ukrátený.

Vo vzťahu k namietanému vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu a k námietke neprimeraného
prenosu dôkazného bremena na žalobcu odvolací súd uvádza, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a
2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné
splneniesaviaženároknaodpočet.Ichnesplnenieniejemožnéodpustiť(keďžetozákonneustanovuje),
aniprivznikuzodpovednostiinejosobyzavadydokladuaanipridobromyseľnostiplatiteľa,prijímajúceho

zdaniteľné plnenie. Naopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby
platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet
zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť
schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar a služby reálne dodané (§ 8,
§ 9 zákona o DPH) a to práve osobou uvedenou na faktúre, to znamená, že zdaniteľné plnenie mu bolo

dodané a DPH bola voči nemu uplatnená práve platiteľom DPH, uvedeným na faktúre.

Z uvedených dôvodov, vychádzajúc z relevantnej právnej úpravy a zo skutkových zistení vyplývajúcich
z administratívneho spisu, odvolací súd dospel k záveru, že daňové orgány oboch stupňov vo veci
postupovali v súlade so zákonom. V daňovom konaní vo vzťahu k faktúre vystavenej spoločnosťou

REVANGESERVIS,s.r.o.nebolopreukázané,žebytátoňouvšetkytrifakturovanéslužbyakododávateľ
aj žalobcovi reálne dodala. Preto správca dane postupoval zákonne, keď žalobcovi nepriznal uplatnený
nárok na odpočítanie dane, minimálne z dvoch sporných fakturovaných plnení, a to len na základe
žalobcom predložených daňových dokladov, nakoľko nebolo preukázané splnenie podmienok podľa §
49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona o DPH, podľa ktorého si platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň

voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané, čo v danom prípade nebolo splnené.

V nadväznosti na uvedené možno prijať záver, že daňové orgány v danom prípade vychádzali zo
správneho rozloženia dôkazného bremena a v konaní neboli zistené dôvody pre presun dôkazného

bremena zo žalobcu na správcu dane.

Odvolací súd zároveň poukazuje i na svoje skoršie rozhodnutia v obdobných veciach žalobcu
(predmetom súdneho prieskum boli rozhodnutia dodatočného určenia DPH za zdaňovacie obdobia
august 2009 a december 2009), vedených na Najvyššom súde Slovenskej republiky, v ktorých najvyšší

súd o rovnakých odvolacích námietkach rozhodol zhodne (sp. zn. 1Sžf/10/2015 zo dňa 3. februára 2016,
sp. zn. 3Sžf/65/2015 zo dňa 19. októbra 2016).Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane za účelom preverenia žalobcom priznanej daňovej
povinnosti za kontrolované zdaňovacie obdobie DPH vykonal rozsiahle dokazovanie, získané informácie
a vykonané dôkazy vyhodnotil v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 3 zákona o

správe daní, pričom prihliadol na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie. Záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových
okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je
v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé,
že žalobcom predloženým daňovým dokladom, predovšetkým vo svetle kontrolných zistení, absentuje

reálny základ, čo oprávnene vzbudzuje dosiaľ neodstránené pochybnosti o uskutočnení deklarovaných
zdaniteľných plnení deklarovaným dodávateľom, na základe ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočet
dane, ako i o vierohodnosti účtovnej evidencie žalobcu ( § 29 ods. 8 zákona o správe daní). Zároveň
možno konštatovať, že rozhodnutie žalovaného obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti a je
riadne odôvodnené.

Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia s odbornou
starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnenie
zdaniteľných obchodov, bude spochybnené.

Odvolací súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa dospel k

záveru, že tento v preskúmavanej veci v rozsahu žalobných dôvodov postupom v súlade s právnymi
normami ustanovenými v druhej hlave piatej časti OSP náležite preskúmal zákonnosť rozhodnutí
daňových orgánov oboch stupňov, ako i postupu predchádzajúceho ich vydaniu a v odôvodnení
napadnutého rozsudku sa vysporiadal s podstatnými žalobnými námietkami.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu
ako vecne správny a v súlade so zákonom postupom podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení
s § 219 ods. l, ods. 2 OSP potvrdil.

O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c veta prvá OSP

a § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože
v odvolacom konaní nebol úspešný.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.

mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.