Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 26, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/58/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5109234960
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5109234960.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej,

sudcov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobcov: H.. P. V., nar.
XX.X.XXXX, bytom Q. XX, O., zastúpený advokátom X.. X. B., so sídlom Y. XX, K., proti žalovanému:
Slovexperta, s.r.o., Uhoľná 1, Žilina, IČO: 36 404 811, zastúpený spoločnosťou Advokátska kancelária
JUDr. Stopka, JUDr. Cisarík s.r.o., so sídlom Potočná 2835/1A, Čadca, IČO: 36 866 849, o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru, v konaní o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Žilina č. k. 17C/229/2009-439 zo dňa 16. decembra 2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 17C/229/2009-439 zo dňa 16. decembra 2016 potvrdzuje.

Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom určil podľa § 77 Zákonníka práce, že skončenie pracovného
pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písmena e) Zákonníka práce zo dňa 30.7.2009 danou žalovaným
žalobcovi je neplatné a pracovný pomer žalobcu u žalovaného naďalej trvá. Zároveň týmto rozhodnutím
uložil žalovanému podľa § 2 ods. 2 a § 4 ods. 2 písm. d/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a
poplatku za výpis z registra trestov povinnosť zaplatiť na účet tunajšieho súdu súdny poplatok za podaný
návrh v sume 99,50 Eur, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Žalobcovi priznal podľa §

255ods.1CSPprotižalovanémunároknanáhradutrovkonaniavplnomrozsahutrovkonania.Napokon
rozhodol o priznaní nároku na náhradu svedočného v plnom rozsahu Svedkovi V. X. nar. XX.X.XXXX
a svedkovi B. C. nar. XX.X.XXXX.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dôvody výpovede boli v jej písomnom vyhotovení
uvedené tak, že je zrejmé, aké sú skutočné príčiny, ktoré zamestnávateľa vedú k tomu, že končí
pracovný pomer a ktorý zákonný dôvod výpovede uplatňuje. Podľa názoru súdu bol dôvod výpovede
určitým spôsobom konkretizovaný.

3. V písomnom upozornení zo dňa 12.5.2009 a 25.6.2009 bolo žalovaným formulované porušenie
pracovnej disciplíny žalobcom ako oneskorené príchody a odchody v rozpore s evidenciou dochádzky
v sw e-Agent pre pozíciu technik. Z ustanovení § 99 Zákonníka práce vyplýva, že zamestnávateľ
je povinný viesť evidenciu pracovného času tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového
úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu. Zákonník práce osobitne neustanovuje formu vedenia
evidencie, treba preto rešpektovať evidenciu písomnú alebo v elektronickej podobe. Po zhodnotení
vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že zo strany žalobcu

došlo k porušeniu pracovnej disciplíny spôsobom, ako bolo žalovaným kvalifikované. Skutok tak, ako
je formulovaný v dôvodoch výpovede, je v danom prípade nepreskúmateľný. Informačný systém e-
Agent v rozhodnom období bol určený na výmenu dokumentov a tento podľa názoru súdu nemožno
považovať za riadne zaznamenanie začiatku a konca časového úseku dochádzky na pracovisko, keďpriamo zamestnanec nemohol ovplyvniť funkčnosť systému a na evidenciu dochádzky v elektronickej
podobe podľa názoru súdu mohla slúžiť len priamo zamestnancovi pridelená elektronická registračná
karta.

4. Nie je pochýb o tom, že za dodržiavanie pracovného času zodpovedá zamestnanec, avšak len ten,
ktorý objektívne má možnosť svoju prítomnosť na pracovisku denne vyznačiť (príchody a odchody).
Teda v danom prípade výsledky prenosu dát zaznamenané v sw e-Agent nemožno považovať za riadnu
a hodnovernú evidenciu príchodu a odchodu žalobcu na pracovisko, čo potvrdzujú aj výpovede svedkov
(E., X., C.). Výsledky prenosu dát v sw Agent nie sú ani dôkazom, že by žalobca neodpracoval stanovený

fond pracovného času a že pred zaznamenaným časom sa nezdržiaval na pracovisku. Aj z vyjadrenia
svedkyne S., personalistky u žalovaného je nepochybne zistené, že žalobca pre oneskorené príchody
nemal vykázanú žiadnu absenciu, ktorá skutočnosť vyplýva aj z dochádzkového listu v období máj 2009
ako podkladu pre výplatu mzdy. Ak bola vykonaná kontrola dochádzky spätne a len podľa údajov cez
prenosswAgent,nemožnotakýtodôkazpovažovaťzapostačujúciprevyvodenietakvážnychdôsledkov
ako v tomto prípade učinil žalovaný.

5. Pokiaľ ide o ďalší dôvod výpovede, a to odmietnutie vykonať služobnú cestu nariadenú dňa 2.6.2009
(s nástupom dňa 4.6.2009) a dňa 30.6.2009 (s nástupom 3.7.2009) na zastúpenie Slovexperty v Senici
bez zdôvodnenia, ktoré konanie zamestnanca považoval žalovaný za opakované porušenie pracovnej
disciplíny, tento nebol opodstatnený.
6. Možno konštatovať, že žalobca mal nariadenú prvú pracovnú cestu do Senice e-mailovou

korešpondenciou jeho nadriadeným, na ktorú správu reagoval dňa 3.6.2009 oznámením závažných
rodinných dôvodov. Dňa 30.6.2009 e-mailovou korešpondenciou jeho nadriadený oznámil žalobcovi
nástup na ďalšiu služobnú cestu do Senice, na ktorú správu žalobca reagoval už dňa 30.6.2009 s
oznámením, že dôvody prečo musel odmietnuť predchádzajúce vyslanie neboli žiadnym momentálnym
prejavom odporu, ale sú trvalého charakteru a oznamuje, že aj túto služobnú cestu do Senice

musí odmietnuť. Z dokazovania vyplynulo, že prekážka na strane žalobcu ako zamestnanca bola
zamestnávateľovi známa a samotný svedok V. Q. (v tom čase štatutárny zástupca žalovaného
zamestnávateľa) potvrdil, že žalobca bol u neho (hoci obdobie si nepamätal) a stretnutie so žalobcom
prebehlo o osobných alebo rodinných dôvodoch. Vyhodnotiac tiež výpovede svedkov (Q., D., C.), ktorí
sa vyjadrovali k zastupovaniu v Senici súd dospel k záveru, že prax u zamestnávateľa bola taká, že na

zmeny nedostatku personálneho obsadenia v regióne Senica boli vysielaní pracovníci len z Trnavy a z
Malaciek. Výpoveď svedka Q. ako bezprostredne nariadeného žalobcu vyhodnotil súd ako dôkaz, ktorý
nemal žiadny význam pre posúdenie opodstatnenosti nariadenia pracovnej cesty, keďže jednoznačne
nevedel uviesť dôvod výberu žalobcu na predmetnú služobnú cestu, keď udával, že je možné, že v tej
dobe bol žalobca menej vyťažený.

7. Možno tiež konštatovať, že žalovaný v konaní neprodukoval žiaden dôkaz, ktorý by bol spôsobilý
bezpečne preukázať, že prípadným odmietnutím služobnej cesty žalobcom (vopred oznámeným
ospravedlnením) bola spôsobená žalovanému značná ujma. Na tomto závere súdu, že zo strany
žalobcu nedošlo k porušeniu pracovnej disciplíny, nemení nič ani tá skutočnosť, že priamo v pracovnej
zmluvebolamedzistranamidohodnutámožnosťvyslaťzamestnancanaslužobnúcestuajmimoobvodu

obce pravidelného pracoviska.
8. Pokiaľ ide porušenie pracovných povinností v súvislosti s nekontaktovaním klienta do 30 minút,
ani tento dôvod nepovažoval súd za opodstatnený pre výpoveď z pracovného pomeru. Ak má byť
porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo
strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zavinené aspoň z nedbanlivosti

a musí dosahovať určitý stupeň intenzity.
9. Súd prihliadal na tú skutočnosť, že samotní svedkovia (Q., B., D.), ktorí sa vyjadrovali k spôsobu
vykonávania obhliadok a činnosti technika, uviedli, že bolo obvyklé, že sa z rôznych dôvodov
(vyťaženosť, požiadavka klienta) navzájom zastupovali a teda žalovaný túto obvyklú prax toleroval.
V priebehu celého súdneho konania žalovaný ani netvrdil, že v dôsledku porušenia tohto postupu

žalobcom došlo k vzniku škody alebo inej ujmy na strane zamestnávateľa, pretože iný technik (p. B.)
potrebnú ohliadku vykonal. Žalovaným vytýkané konanie žalobcu nemá charakter závažného porušenia
pracovnej disciplíny, aby mohol byť dôvodom pre skončenie pracovného pomeru.

10. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal

jeho zmeny a zamietnutia žaloby. Vyjadril presvedčenie, že vydané rozhodnutie bolo nepredvídateľné,
nebolo vydané na základe zisteného skutkového stavu a nie je v súlade s týmto zisteným skutkovým
stavom. Pôvodné rozhodnutie Okresného súdu Žilina č. k. 17C/229/2009-204 zo dňa 7.12.2011,
ktorým súd žalobu v celom rozsahu zamietol je diametrálne odlišné od rozhodnutia napádaného týmtoodvolaním. Krajský súd vo svojom zrušujúcom uznesení zrušil rozhodnutie bez toho, že by sa bol
vyjadril k meritu veci a rozhodnutie zrušil len z toho dôvodu, že súd prvého stupňa nevykonal všetky
navrhnuté dôkazy, čo bolo nepochybne jeho právom, pokiaľ mal za to, že dôkazná situácia zabezpečuje

riadny podklad pre rozhodnutie veci. Neakceptovanie návrhov žalobcu, ktoré boli súdu ponúknuté
na preukázanie prezentovaných skutkových tvrdení okresný súd v rozhodnutí nijako nevysvetlil. Je
pritom zjavné, že jednotliví svedkovia, či znalecké dokazovanie by mohli objasniť skutočnosti, ktoré
sú pre rozhodnutie podstatné. Po vrátení veci okresnému súdu sa na skutkovom stave nič nezmenilo.
Súd prvej inštancie vykonal dôkazy, ktoré však boli v prospech žalovaného a nijakým spôsobom

nezvrátili dôkaznú situáciu. Napriek tomu však okresný súd bez toho, že by označil nové sporné a
nesporné skutočnosti, príp. nový právny názor, rozhodol opačne ako prvýkrát. K otázke predvídateľnosti
rozhodnutia odvolateľ upriamil pozornosť na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/42/2010
zo dňa 17.10.2011. Žalovaný považoval za nenáležité tvrdenia okresného súdu týkajúce sa správnosti
či nesprávnosti konkrétneho systému vedenia evidencie dochádzky zamestnancov. Pokiaľ niektorí
zamestnanci uvádzali, že prihlasovanie do systému mohlo trvať dlhší čas, toto nebolo preukázané.

Práve naopak väčšina zamestnancov potvrdila bezchybnosť dochádzkového systému, na podporu čoho
boli k odvolaniu pripojené čestné vyhlásenia. Oneskorené príchody žalobcu do práce boli v konaní
riadne preukázané, tieto žalobca nijako nerozporoval a v konaní nepreukázal opak. Pre prípad zrušenia
rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie žalovaný navrhol vypočuť ako svedka osobu, ktorá
sa podieľala na vývoji sporného elektronického dochádzkového systému. Žalovaný tiež nesúhlasil s

tvrdeniami žalobcu, že nemal prístup do kancelárie do mája 2009; v relevantnom čase sa na pracovisku
vždy nachádzal jeden zamestnanec. Na príťaž žalovaného nemôže byť skutočnosť, že v súvislosti s
oneskorenými príchodmi do práce nemal žalobca vykázanú žiadnu absenciu. Pokiaľ ide o ďalší dôvod
výpovede z pracovného pomeru, nenastúpenie na pracovnú cestu dňa 4.6.2009, tento bol preukázaný.
Štatutárny zástupca žalovaného p. Q. nijakým spôsobom nepotvrdil, že v čase vyslania zamestnanca

na služobnú cestu do Senice, resp. v čase upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny by mu bol
známy konkrétny dôvod odmietnutia vykonania služobnej cesty. Navyše p. Ďurík podpísal oba cestovné
príkazy i obe upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny za nenastúpenie na služobnú cestu.
Nenastúpenie na pracovnú cestu zo strany žalobcu malo priamy vplyv na kvalitu poskytovaných služieb,
ako aj reputáciu žalovaného. K ďalšiemu výpovednému dôvodu - nekontaktovaniu klienta do 30 minút,

odvolateľ vyslovil nesúhlas s argumentáciou okresného súdu, ktorý upriamil pozornosť na pracovnú
vyťaženosť žalobcu. Podľa názoru odvolateľa však táto nebola preukázaná. K odvolaniu bolo pripojené
potvrdenie spoločnosti F., a.s. o vytvorení elektronického dochádzkového systému pre žalovaného a
čestné vyhlásenia zamestnancov žalovaného o bezchybnom fungovaní daného systému.

11. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Uviedol, že
rozsudok okresného súdu nebol prekvapivý, pretože sa zakladá aj na nových dôkazoch vykonaných
po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, ku ktorým mohla protistrana zaujať stanovisko a navrhovať
ďalšie dôkazy. Za rozporné považoval tvrdenia žalovaného, že už jednoduché spustenie počítača malo
za následok účinok zaznamenania prihlásenia sa do evidencie prítomnosti a zároveň uvádzal potrebu

prihlásenia sa do systému. Podľa príkazu „Zmena hlásenia dochádzky“ z 9.1.2007 vydaného vedúcim
zamestnancom žalovaného H.. P. dátum a čas vykonania prenosu mal byť považovaný za dátum a čas
nástupu technika do práce, pričom správna formulácia podľa Zákonníka práce mala byť „čas príchodu
zamestnanca na pracovisko“. Nie sú náležité tvrdenia odvolateľa, že skutočnosť dlhšieho prihlasovania
do dochádzkového systému nebola preukázaná, keďže k uvedenému boli vypočutí konkrétni svedkovia

(E., D., X.). Žalobca vyjadril presvedčenie, že žalovaný nesplnil svoju zákonnú povinnosť utvárať pre
zamestnancov podmienky na plnenie pracovných úloh. Žalobca ďalej v podrobnostiach poukázal na
viaceré formulačné chyby príkazu „Zmena hlásenia dochádzky“ zo dňa 9.1.2007. Zamestnanci museli
paradoxne vypĺňať aj dochádzkové listy v programe MS Word, ktoré pre účely evidencie dochádzky
neplnili žiadny význam, keďže sa nedali overiť. Zdôraznil, že pracovný čas zamestnancov u žalovaného

bol od 7:45 do 16:30. Poukazoval na potrebu zabezpečenia licencie zo strany dodávateľa elektronického
dochádzkového systému; v prípade jej neexistencie by nemohli byť údaje získané z dochádzkového
systému relevantné pre posúdenie danej veci. Čestné vyhlásenia predložené odvolateľom nemohli byť
podstatné pre danú vec, keďže zamestnanci, ktorí dané vyhlásenia podali, nepracovali v rovnakých
podmienkach ako žalobca. Žalobca bol vyslaný na 22 jednodňových pracovných ciest v období od

4.6.2007 do 3.7.2007 a na 26 jednodňových pracovných ciest v období od 3.7.2009 do 7.8.2009.
Nenastúpenie na konkrétnu pracovnú cestu žalobca oznámil Q.. Q.. Pokiaľ svedok Q.. Ďurík na
pojednávaní vypovedal vyhýbavo, uvedené súvisí s jeho pozíciou u žalovaného. Nenastúpenie na
pracovnú cestu riešil žalobca s p. Ďuríkom a riadne to odôvodnil odkazom na zdravotný stav jehomanželky, k čomu bola v spore predložená lekárska správa. Žalobca mal za to, že jeho vysielanie
na spomínané pracovné cesty do Senice bolo prejavom šikany a situácia na danom pracovisku sa
dala riešiť s pomocou iných zamestnancov v bližších regiónoch. Nesúhlasil s tvrdeniami žalovaného,

že by nepopieral ďalší výpovedný dôvod - nekontaktovanie klienta do 30 minút. Rovnako nesúhlasil s
formuláciou výpovede, kde žalovaný uviedol, že „nepreukázal kontaktovanie klienta“, teda nie, že klienta
nekontaktoval, čo je rozdiel. Napokon žalobca na vykreslenie situácie poukázal na oznam, priameho
nadriadeného žalobcu p. Q., ktorý v decembri 2008 poukázal na nedostatok pracovného úsilia žalobcu,
a to aj napriek tomu, že v danej pozícii bol Q. len dva a pol mesiaca.

12. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu odkázal na obsah svojho odvolania a poukázal na
vyjadrenie spoločnosti Gama, a.s., ktorá poskytla elektronický dochádzkový systém, preto nie je
potrebné skúmanie licenčnej zmluvy. Výpovede svedkov upozorňujúcich na problematické prihlasovanie
do dochádzkového systému neboli postačujúce pre hodnotenie veci spôsobom učineným okresným
súdom. V spore bolo jasne preukázané, že žalobca opakovane prichádzal na pracovisko oneskorene.

13. Žalobca v ďalšom vyjadrení zopakoval niektoré svoje vyjadrenia formulované vo vyjadrení
k odvolaniu, pričom v podrobnostiach zopakoval potrebu zistenia existencie licenčnej zmluvy na
používanie elektronického dochádzkového systému.

14. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods.
1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil
ako vecne správne.

15. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených

dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

16. Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné reagovať na námietky odvolateľa prezentované v
podanom opravnom prostriedku, ktoré boli základom pre vymedzenie rozsahu odvolacieho prieskumu.

17. Pokiaľ žalovaný namietal, že napadnuté rozhodnutie je prekvapivé, uvedený argument nemal žiadne
opodstatnenie. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak súd založí svoje rozhodnutie
vo veci na skutočnostiach, ku ktorým sa strana v dôsledku postupu súdu nemohla nijako vyjadriť,
namietať ich, resp. prezentovať proti nim z jej pohľadu účinnú právnu argumentáciu, predkladať dôkazy

a pod. Strana musí mať vždy možnosť vyjadriť sa k možnej aplikácii doposiaľ nepredvídaného právneho
ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav.
18. Ustanovenie § 100 ods. 1 O.s.p. veta tretia zavedené do nášho právneho poriadku novelou
Občianskeho súdneho poriadku č. 384/2008 Z. z. v tomto smere posilnilo právo na spravodlivý
proces tým, že subjekt sporového konania mohol až po samotné rozhodnutie súdu prvej inštancie

predvídať obsah rozhodnutia súdu. Podľa jeho výslovného znenia mohol počas konania súd účastníkom
uviesť, ako sa na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie
veci. Oznámenie právneho posúdenia veci sa v zásade nemalo uvádzať, ak by jeho obsah bol
v podstatných črtách totožný s právnym posúdením predloženým súdu účastníkmi konania alebo
vedľajšími účastníkmi. V takej situácii by ani nebolo možné uvažovať o prekvapivom rozhodnutí, lebo

by išlo len o rozhodnutie vo veci samej, ktoré účastníci mohli očakávať, resp. predpokladať. Súčasná
právaúpravaCivilnéhosporovéhoporiadkumodifikovalauvedenépravidlátak,žesúdjenapredbežnom
prejednaní sporu, resp. na pojednávaní povinný uviesť, ako sa javí právne posúdenie veci.
19. V predmetnej veci bolo konanie začaté ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku a podstatná
časť konania prebiehalo v rámci obdobia do 30.6.2016. Pokiaľ v danej veci okresný súd rozhodol v

zmysle právnych predpisov, ktoré prezentoval samotný žalobca a zobral na zreteľ obrannú argumentáciu
žalovaného, potom nemožno tvrdiť, že by rozhodnutie bolo prekvapivé. Od začiatku konania nedošlo
k akejkoľvek zmene právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, ktorý posudzoval, či tu boli
splnené podmienky výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce. Spornými boli „len“ skutkovéokolnosti prípadu, na čo poukázal aj Krajský súd v Žiline v uznesení č. k. 6Co/113/2012-229 zo
dňa 23.1.2013 a ktoré viedli k vykonaniu rozsiahleho dokazovania. Navrhovať dôkazy a vznášať voči
výsledkom dokazovania námietky mohol aj žalovaný, ktorý tak mal zabezpečené všetky procesné práva.

Ak vo veci nedošlo k zásadnému obratu v právnej kvalifikácii nároku, nebolo možné konštatovať
prekvapivosť rozhodnutia len na základe skutočnosti, že súd prvej inštancie rozhodol inak, ako to
bolo v pôvodnom zrušenom meritórnom rozhodnutí. Rovnako nemožno súhlasiť s námietkou, že od
rozhodnutia odvolacieho súdu sa nezmenil skutkový stav; práve naopak okresný súd vykonal po vrátení
veci viacero výsluchov svedkov, čo je zrejmé z obsahov zápisníc o pojednávaniach.

20. K jednotlivým dôvodom, na základe ktorých považoval okresný súd výpoveď z pracovného pomeru
za neplatnú, považoval odvolací súd za nevyhnutné uviesť nasledovné. V prípade tvrdeného porušenia
pracovnej disciplíny v súvislosti s nedodržiavaním určeného príchodu a odchodu z pracoviska a
nenastúpenia na určené služobné cesty sa krajský súd stotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie
formulovanou v napadnutom rozhodnutí.

21. Je zrejmé, že zamestnávateľ nevytvoril riadne podmienky pre presnú evidenciu dochádzky
zamestnancov, ktorá by zabezpečila prehľad o skutočných príchodoch a odchodoch zamestnancov.
Tento nedostatočný systém, ktorý nedokázal okamžite zaevidovať príchod a odchod zamestnanca (napr.
jednoduchým zápisom pri vstupe do budovy a pod.), nemohol byť potom základom pre skúmanie
dodržiavania určeného pracovného času a už vôbec nie pre výpoveď z pracovného pomeru. Skutočnosť

problematického prihlasovania a odhlasovania z počítačového systému potvrdili vypočutí zamestnanci,
ktorí potvrdili, že niekedy trvalo počítaču dlhšiu dobu, kým sa „pripojil na systém“ (svedkovia E., X., C.,
Chatrnuch). Ak žalovaný poukázal v odvolaní na čestné vyhlásenia zamestnancov, išlo o nové dôkazy,
na ktoré odvolací súd neprihliadal. Avšak aj pri ich zohľadnení možno vysloviť predpoklad o istej miere
lojality dotknutých zamestnancov voči zamestnávateľovi a hodnota daných vyhlásení pre posúdenie

sporu by nebola zásadná. K argumentácii okresného súdu odvolací súd považoval za nevyhnutné
doplniť, že nedodržiavanie pracovného času nebolo ani riadne vymedzené v samotnej výpovedi, kde
nebolo detailne uvedené, v ktorý deň porušil žalobca povinnosť byť na pracovisku od 7:45 do 16:30. Vo
výpoveditotižzamestnávateľpoukázalnaobdobieod13.5.2009do24.6.2009,vktoromžalobcanastúpil
do práce 14-krát po 17:45 a 7-krát opustil pracovisko pred 16:30, a to aj napriek tomu, že na obdobné

správanie bol už upozornený dňa 12.5.2009 a 26.6.2009. Vymedzenie výpovedného dôvodu musí byť
presné, určité a musí z neho vyplývať závažnosť konania, ktorá vedie k ukončenie pracovnoprávneho
vzťahu. Nedodržanie príchodu a odchodu z práce vymedzené v dotknutej výpovedi je formulované
všeobecne; nie je zrejmé, či sa žalobca omeškal o jednu minútu alebo prípadne o hodinu a obdobne
presný odchod zamestnanca pred určeným časom z listiny nevyplýva. Závažnosť správania žalobcu je

pritom definičným znakom výpovede pre porušenie pracovnej disciplíny a musí zreteľne vyplývať z jej
obsahu. Za zmienku tiež stojí skutočnosť, že v zmysle pracovnej zmluvy bol pracovný čas žalobcu 40
hodín, pričom bol striktne určený čas príchodu na pracovisko na 7:45 a čas odchodu na 16:30. Zo zmluvy
nevyplýva iná dĺžka prestávky na odpočinok a jedenie, ako to vyplýva zo Zákonníka práce (30 minút), z
čoho potom vyplýva, že zamestnávateľom prísne vymedzené časy príchodu a odchodu na pracovisko

znamenali prekročenie určeného týždenného pracovného času. Na tomto mieste možno potom už len
polemizovať, či vôbec žalobca porušil svoje povinnosti odpracovať dohodnutý pracovný čas a v akom
rozsahu, ktorý zjavne z obsahu výpovede nevyplýva.

22. K odmietnutiu nastúpiť na pracovnú cestu krajský súd rovnako upriamuje pozornosť na dôvody

formulované v odôvodnení napadnutého rozsudku. Zároveň považoval za nevyhnutné akcentovať fakt,
že za zistených okolností nebolo možné prihliadať na jednoduché nevykonanie určenej pracovnej
cesty, ale skúmať dôvody, prečo k tomu došlo a či zamestnanec mal legitímny dôvod neuposlúchnuť
príkaz zamestnávateľa. Takýto dôvod na strane žalobcu existoval a správne naň upozornil aj súd prvej
inštancie, keď poukázal na zdravotné problémy manželky žalobcu, pre ktoré musel ostať v mieste

svojho pracoviska. Podstatné bolo aj to, že tu nebola tvrdená ani preukázaná žiadna vážna ujma na
strane žalovaného v dôsledku odmietnutia vykonania danej cesty, ani nebol vysvetlený dôvod, pre
ktorý bol práve žalobca (a nie iný zamestnanec z bližšieho regiónu) vyslaný na pracovnú cestu. Pokiaľ
nenastúpenie na služobnú cestu malo znamenať porušenie pracovnej disciplíny ako výpovedný dôvod,
potom muselo byť preukázané aj zavinenie zamestnanca, ktoré zjavne vyvracia aj výpoveď svedka Q.,

ktorý si pamätal rozhovor o osobných a rodinných záležitostiach žalobcu. Aj keď svedok vypovedal len
vo všeobecnej rovine, potvrdil argumenty žalobcu tvrdiaceho, že bol to práve p. Q., ktorého oboznámil
o zdravotnom stave manželky, čo viedlo k odmietnutiu vykonať sporné pracovné cesty.23. Výkon práva sa prieči dobrým mravom (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ak sa jeho obsah
ocitne v rozpore so všeobecne uznávanou mienkou, ktorá vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi určuje,
aký má byť obsah ich správania, aby bolo v súlade so základnými zásadami mravného poriadku

demokratickej spoločnosti. Dobré mravy netvoria spoločenský normatívny systém, ale sú skôr merítkom
etického hodnotenia konkrétnych situácií zodpovedajúcim všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti,
poctivého správania a pod. Dobré mravy sú vykladané ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných
noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie,
sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných.

24. Prijatím „technického“ prístupu k riešeniu sporného prípadu by neboli naplnené uvádzané princípy
dobrých mravov, ktoré musia mať pri hodnotení akéhokoľvek právneho problému prioritné postavenie.
Domáhanie sa práva zo strany žalovaného spôsobom rigidne kopírujúcim obsah pracovnej zmluvy či
zákona, a to bez zreteľa na konkrétne vzniknuté okolnosti, súkromné problémy žalobcu a nepreukázanie
ujmy vzniknutej žalovanému v dôsledku odmietnutia pracovnej cesty v danom prípade vybočil z podstaty
ochrany spravodlivého usporiadania každého právneho vzťahu.

25. Pokiaľ však ide o dôvod výpovede spočívajúci v nevybavení zákazníka v určenom čase 30 minút,
krajský súd sa nestotožnil s posúdením súdu prvej inštancie. Pokiaľ v zmysle vnútorných predpisov
zamestnávateľa bolo žalobcovou povinnosťou zatelefonovať klientovi v presnom termíne, nemožno
zľahčovať túto situáciu prenesením povinnosti na iného zamestnanca, resp. jeho neskorším vybavením,

pretože uvedený postup zjavne odporoval vnútroorganizačným pravidlám žalovaného. Išlo však len
o jediné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré samo o sebe nemohlo byť dôvodom pre výpoveď z
pracovného pomeru, a preto krajský súd nepovažoval dané pochybenie v posúdení veci za relevantné.

26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že

vychádzal z procesného úspechu žalobcu v konaní pred súdom druhej inštancie. O výške náhrady trov
konania pred súdom druhej inštancie rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník
súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

27. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).